Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Velehory

Keď som sa opäť ocitla labkami pevne na zemi... zadýchane som pohľadom vyhľadala Nicosa, či je v poriadku. Uvidela som ho v snehu niekoľko metrov odo mňa. "Nicos!" vykríkla som a pribehla k môjmu bratovi. Rovno som ho celého skontrolovala, či je v poriadku. "Tak toto bolo bláznivé. Kto bol vlastne ten vlk? A kde je? Žije vôbec?" riekla som a začala sa obzerať okolo seba. Ale trasa po sánkach smerovala niekam na pláň, nie medzi stromy. ČO bolo fajn. Povzdychla som si. "No tak čo s ním? A kde si vlastne vôbec bol? Som ťa hádam celú jeseň nevidela! Aj cez leto si mi zdrhol z dohľadu! Určite si sa už naučil ovládať i mágiu skôr než ja," posťažovala som si a zdvihla ňufáčik. Cítila som sa dotknuto, že Nicos bol akčnejší než ja. To som si aspoň myslela. Nevedela som to naozaj. Pravda mohla byť niekde úplne inde. "Ja... ja som sa len túlala po okolí. Hlavne s Makadim. Taký podivný tvor. Ale je super! Len ma mrzí, že som nenavštívila ani jednu svorku, aby som vedela, že ako sa im tam darí. Nech viem, že či je Sarumen najlepším miestom pre život," povedala som a kukla na Nicosa. Pomaly sme smerovali niekam ďaleko na severozápad.

//VVJ

//Krištáľová lúka

#4. Najít boby a s alespoň 1 dalším vlkem sjet libovolné hory - Nickolas a Nicos

Kričala som po svojom bratovi, ktorý ma zjavne nepočúval. Zamračila som sa a ani si nevšimla tretiu postavičku, ktorá nás prenasledovala. Štverala som sa do hôr, čo bolo pekne namáhavé. Rýchlo som dobehla svojho brata a chcela som mu poriadne vynadať. “Ty ma vôbec nepočúvaš!“ riekla som smerom k nemu, no pozornosť Nicosa patrila niekomu inému, než som bola ja sama. Oduto som sa otočila smerom na čierneho vlka, ktorý pokračoval vo výstupe do hôr. Bolo to zvláštne. Poznala som ho snáď? Ktovie. Zastrihala som ušami a natočila hlavu na stranu. “Čo tam robí?“ otázala som sa, no v tom som si všimla, že sa sneh začal z výšky pohíňať smerom nado. Stiahla som uši. “Nicos, mali by sme utekať,“ zaskučala som a otočila som sa, aby som utiekla tejto pohrome, ktorá sa na nás rútila, no bolo neskoro. Vyskočila som do vzduchu, ked sa k nám rútil čierny vlk s podivným kusom kôry. Ale bolo mi to čert platné. Drcla som na zadok a nalepila sa na jeho čiernu srsť pri tom tlaku, ktorý na nás pôsobil ako sme sa rútili strmhlav z hôr dole po snehu. Unikali sme tak aspoň menšej lavíne, ktorú čierny spôsobil. Stiahla som uši k hlave a zavrela oči. Modlila som sa, aby sme nenarazili do nejakého stromu alebo neskočili z útesa. Krídla tu z nás nikto nemal. Bolo by nám to potom čert platné. Môjmu bratovi sa to určite páčilo, ale ja som bola celá stuhnutá a zdesená. To bol nápad toto zase. Čierneho som nepoznala, ale páchol povedome. A keďže sa obaja poznali, musel patriť do našej svorky. Samých bláznov sme tam mali! Už som sa nevedela dočkať, kedy toto utrpenie skončí. Kedy sa dostaneme do nížiny, kde tie sánky už nebudú mať kam ďalej pokračovať. Ak to do tej doby prežijeme. Mohla som ešte vyskočiť. Ale kam? Stiahla som uši vzad a prehltla hrču, ktorá mi navrela v krku. “My tu umrieme,“ zakňučala som, keď som zaryla svoje pazúre do dreva. “Kto si,“ zabručala som si vlastne popod tesáky, keď som sa ako tak rozhýbala Mala som v pláne z tohto vražedného výtvoru vyskočiť, ale šli sme dole horou tak rýchlo, že to nebolo možné. A ak by som i vyskočila, čo ak by ich to len zrýchlilo a môjmu bračekovi sa niečo stalo? Musela som vydržať, aj keď sa mi to vôbec nepáčilo. Keby som mohla meniť farby, bola by som celá zelená z toho, ako zle mi prišlo. Len nech moje utrpenie čo najskôr skončí! Už som chcela cítiť pevnú pôdu pod labkami, i keď bude studená a mraziví, ale aspoň nebude pohyblivá!!!

//východný hvozd cez gejzírové pole

#7. Prohlédnout si ledové květiny

//rieka Kierb

Pokračovala som povedľa rieky, ktorá sa tiahla až ďaleko do hôr. Bola som už celkom vyčerpaná po tej ceste, hlavne keď poriadne snežilo. Povzdychla som si a nastražila uši, keď som uvidela medzi dvoma deltami rieky lúku, ktorá sa v odrazoch svetla mierne jagala. Rozhodla som sa nájsť miesto, kde som mohla rieku prekročiť bez toho, aby som sa celá namočila. Hneď ako som prešla na druhú stranu, pohľadom som prešla na kvetiny, ktoré boli na tejto lúke priam všade. Vykúkali i ponad snehovú nádielku. Prišlo mi to zvláštne. Ako mohli nejaké rastlinky prežiť tento chlad a mráz? Veľmi rýchlo som však pochopila, že nejde o žiadne obyčajné kvetiny. Kdejaké rastlinky boli dávno pochované pod ťarchou snehovej periny, oddychujúce a čakajúce na jar. Ale tieto? Nešlo o žiadne slnečnice, či kostihoje. Boli to magické kvetiny. Aspoň tak som to brala ja, pretože nič normálne a bežné by tu neprežilo len tak. Prehliadla som si tieto ľadové kvetinky. Sklonila som hlavičku a štuchla do niekoľkých z nich. Studili ma na ňufáčiku! Zasmiala som sa a spokojne sa po lúke prechádzala. Aj som zabudla, že mi bola zima, pretože táto lúka s krásnymi kvetinkami mi bola veľmi príjemná. Povzdychla som si a nastražila uši. Zdalo sa mi, že som zacítila nejaký povedomý pach. Nevnímala som to však, pretože som bola učarovaná kvetinami. Skúmala som ich a premýšľala, či by som si nemohla pár odtrhnúť a vziať si ich so sebou! Určite by sa Maple a ďalší potešili, keby ich uvideli. Nedal by mi niečo vzácnejšie za ne aj Život? Veď takéto kvetiny len tak nebolo po krajine vidieť! Lúka to bola pekne rozsiahla. Kam som len pohliadla, som videla tieto zamrznuté kvetiny. Ako sa tu nabrali? Mohlo to byť tými mrazivými horami, ktoré sa týčili nado mnou? Z nich som mohla mať ešte lepší výhľad na túto lúku, aby som tieto kvetiny lepšie videla, že kam až siahajú. Usmiala som sa a zamávala chvostom zo strany na stranu. Po chvíli som kvetinám neodolala. Boli tak krásne a tak som sa miesto prechádzania zvalila do kvetín. Váľala som sa v nich a užívala si ten chlad, ktorý z nich sršal. Spokojne som sa usmievala a keď som skončila, ľahla som si na brucho a zívla si. Chvíľku som si ešte užívala prítomnosť kvetín, ktoré ma chladili na bruchu. Keď v tom som uvidela siluetu. Na tom bielom povrchu svietil na míle ďaleko. Preto mi bol ten pach povedomí! Nastražil som uši a vyštverala sa na rovné labky. "Nicos!" zhúkla som na brata, ktorý ma však nepočul. Rozbehla som sa pomedzi mrazivé kvetiny a bežala za svojim bratom, ktorý mieril do hôr. Niekoľko ráz som na neho ešte zakričala, dúfajuc, že ma začuje a spomalí.

//Snežné velehory

//Sarumen cez Tenebrae

Nakrčila som ňufák. V tomto počasí asi len tak stopu nenájdem. No nevadí. Budem sa musieť spoliehať len na svoje hrdlo a uši! Preto ako som pokračovala popri rieke na sever, na rôznych miestach som zdvihla hlavu k nebesiam a zdĺhavo zavyla. Chcela som dať vedieť o sebe svojmu okoliu a verila som, že sa mi ozve môj pokrvný braček. Už som hádam i zabudla ako vlastne vyzerá chudáčik! Potriasla som hlavičkou a striasla tak snehové vločky, ktoré sa mi lepili na kožušinu. Nastražila som uši a premýšľala, či sa mi vôbec ozve. A ako spozná, že som to ja? To by teda mal! Veď som mu už nejaký ten čas pílila uši. Haha. Prešla som si jazykom po ňufáku a odfrkla si. Pozrela som sa na druhý breh rieky. Prešla som nejaký ďalší kus na sever a rozhodla sa opäť zavyť. Nikto sa mi však neozýval. Ani nikto cudzí. To ma tak nebolo počuť alebo tu bolo tak mŕtvo? Zamračila som sa . To sa mi vôbec nepáčilo. Povzdychla som si. Budem musieť pokračovať. Lenže sa mi šlo ťažko. Počasie stálo za starú bačkoru. Odfrkla som si a pridala do kroku. Nechcela som hľadať svojho bračeka celú večnosť!!! Musela som ho nájsť skôr, než bude zima tak krutá, že schudnem ešte viac, než už chudá vôbec som hah.

//Kristalova luka

//rieka tenebrae

Už som sa nevedela dočkať, kedy sa vlastne stretnem znova so svojim bratom. Nastražila som ušiská a tešila sa, že ho konečne uvidím. Lenže ako som pokračovala hlbšie do lesa, nevedela som ho nikde nájsť. Ani jeho pach tu nebol nikde cítiť. Minimálne nie tak moc. Nastražila som uši a odfrkla si. Kde asi bol? Možno v úkryte? Ale aj keď som k nemu prišla, tak som tam nič necítila. Zamračila som sa. Toto sa mi vôbec nepáčilo. Nicos nikde nebol! Musel byť niekde mimo lesa, čo nebolo fajn. Ako si mohol dovoliť nebiť tu v bezpečí. Povzdychla som si a pokračovala ďalej a ďalej do lesa... ale skutočne som si len overila, že tu nikde nebol. Ak bol niekde na blízku, zdvihla som hlavu, aby som zavyla. Nastražila som uši a očakávala, že mi odvyje naspäť. Ale nič také sa nedialo. Prečo? Musel byť niekde inde. Nechcelo sa mi ho naháňať po celej krajine. Pretočila som oči v stĺp a povzdychla si. Potom som sa postavila na rovné labky ako som kus oddychovala a vydala sa smerom nahor. Späť na sever. Veď budem po ceste vyť a snáď mi odvyje späť, aby som vedela, že som minimálne v správnom perimetri!

//rieka kierb cez tenbrae

//Vresový palouk popri Kierb

Makadi so mnou ďalej na juh nepokračoval. Trochu ma to mrzelo, ale bola to jeho voľba. Musel si nájsť svoj úkryt, kým neboli dva metre snehu a ja som tomu rozumela. Usmiala som sa. Spokojne som sa s ním rozlúčila a tešila sa, že na jar ho opäť uvidím. Keď som sa otočila a vydala sa smerom na juh, v myšlienkach som sa začala priam utápať. Premýšľala som nad tým, či nájdem Nicosa v lese. Mrzelo ma, že som s ním netrávila toľko času ako doma. Alebo po príchode do tohto sveta. Určite, keby som niečo mohla zmeniť, tak by som s ním bola viac. Lenže to nešlo. Povzdychla som si a pozrela sa na rieku, popri ktorej som kráčala. Jej tok tiekol smerom na juh podobne rýchlo ako môj čas života. Ešte pred nejakým časom som bola malým vĺčaťom a teraz som mala zastávať pozíciu liečiteľa! Určite by som sa viacej venovala svorke, keby som mala tú moc zmeniť ten čas a vrátiť sa do minulosti. Lenže ja som mala pocit, že ten čas akosi nie je. Potriasla som hlavičkou. Mala som sa viacej zamerať na môj harmonogram času. Trávila by som viacej času s rodinou i svorkou, ale zároveň by som i skúmala tento kraj a spoznávala nových priateľov. Určite by som sa mala viacej stretávať i s členami. A tiež ma mrzelo, že som sa nevenovala viacej učeniu mágií, či zbieraní podivných predmetov, ktoré by som vymenila za nejaké magické znalosti. Musela som sa tomu viac venovať! Keby som sa tomu venovala, určite by som bola lepším mágom, než som bola teraz. Hlavne preto, že teraz som žiadnym mágom nebola. Ani liečiteľom poriadne. Keby som ovládala bylinky, vodu a oheň, išlo by to oveľa jednoduchšie! Lenže to som nevedela. Keby som mohla, hneď by som sa vrátila v čase a všetko urobila inak. Hneď od zimy, kedy som sem prišla až po teraz. Povzdychla som si. Lenže ja som cestovať v čase nevedela, ale určite by to bola super schopnosť, keby som sa také niečo naučila. Možno keby som sa venovala viac mágiám tento rok, mohla som sa niečo také naučiť! Určite by som sa viac venovala i spoznaniu našej alfy, ktorá mala vo mňa dôveru, ale veľmi často sme sa nevideli, ani na území som nebola. Ale určite by som tam chcela tráviť viacej času! Len ja som bola mladá a veľmi rada som cestovala a skúmala nové veci. A tento svet mal plno čara, ktoré mi vedel ponúknuť. To by som asi nemenila. Asi by som i tak cestovala, ale určite by som si našla čas i na iné veci, nad akými som už premýšľala. Povzdychla som si. Ale čo bolo už nezmením, ale mohla som zmeniť to, čo príde ďalej!

//Sarumen

#14. Napsat post o rozjímání nad tím, co bych za tento rok udělal jinak, kdybych mohl

//Narvinijský les cez Jazvečí háj

Potriasla som hlavičkou a zasmiala sa. “hej v poriadku som, môj kožuch je fakt hustý,“ povedala som na jeho otázku po tom, čo som sa trafila do hlavy o tú sprostú vetvu. Potriasla som hlavou a pozrela sa na Makadiho. “Hovorilo si o krutej zime,“ povedala som, aby som sa vrátila k tomu, čo to povedal predtým. “Ja si myslím, že môj kožuch nie je až taký riedky, aby som zamrzla a schudla! I keby mám sneh jesť, tak určite neschudnem,“ riekla som a pokývala hlavou. Moja srsť nepatrila k tým najhustejším, ale stačila mi na to, aby ma netriaslo ako osiku. Pravda. Môj brat ho mal o dosť hustejší než ja, ale ja som bola štíhla a elegantná vždy. Aj počas zimy. Aspoň som tak veľmi nepĺzla. Potriasla som hlavičkou. Musela som sa pozrieť na svoj kožúštek. Bol krásny! Ryšavučký a čistučký. Aspoň teraz počas zimy nebude od bahna ako počas roka, kedy pršalo a vždy som bola celá od blata. Teraz budem na tom super. Len ma budú studiť labky, ale inak mi bolo teplúčko. Minulý rok mi bola väčšia zima, ale pravdou bolo, že vtedy som takú zimu nezažila. Teraz moje telo bolo už pripravené ma zahriať! A z môjho kožuchu sa stal poriadne teplý sveter, len čo bola pravda. Pozrela som sa na Makadiho. Oproti mne mal hustejší kožuch, ale... tak on bol vlk alebo niečo... stále som tomu nerozumela a bola som zmätená. Tak či onak nebol vlčicou. Nebol ako ja. Myslela som si preto, že som huňatá dosť. Ale... čo ak som nebola? Čo ak na ceste k Sarumenu zamrznem, pretože môj kožuch nie je pripravený na zimu v tomto kraji? Panebože, len to nie! Ja som nechcela zamrznúť. A Makadi ani neovládal oheň. Čiže by ma nevedel roztopiť! Ale vzduchom by ma zohriať vedel, no nie? Ufff. Nemala som sa čoho báť! “Hm a myslíš, že by mi vedela Smrť alebo Život pomôcť i s kožuchom? Mám pocit, že nie je až tak veľmi hustý teda nakoniec ako som si myslela. Ale to bude asi mojou rodinou. Nikto z nás nebol tak veľmi husto zarastený,“ povedala som a zachmúrila sa. Bála som sa veľmi, že nebude dostatočný. A keby mi vedeli tieto entity pomôcť bolo by to super! Ale zase som nechcela byť ako taká chlpatá lopta. Čiže ak nezamrznem túto zimu, určite o tom už premýšľať nebudem! Bola som predsa chudá a elegantná. Rozhodne som sa nechcela robiť tlstejšou vďaka ňuňavej srsti. Tak. Presne tak!!!

//Tenebrae popri Kierb

#13Napsat post o tom, jak je můj kožich připravený na zimu

#11 úloha: Do postu zakomponovat slova ladovská zima, bim bam, bílá nostalgie

Pokrútila som hlavou. Určite som s ním nesúhlasila. Nemohol predsa ostať hladný a celý zmrznutý! Veď by som ho na jare našla ako takú veľkú kocku ľadu, ktorú by som musela roztápať na slniečku, pretože som oheň neovládala. No, že sa nehanbil takto vymýšľať. Povzdychla som si a pousmiala sa. "Poznáš tam predsa mňa a to stačí. Niekedy ti predstavím aj môjho brata," povedala som mu a zavrtela chvostom. Veľmi som sa tešila na to, až mu ho predstavím. "Neboj nič, hladom ťa umrieť nenechám a žiadne chudnutie sa nekoná! Nechceš byť kosť a koža ako ja predsa," namietla som a pokrútila hlavou. Určite nie. Mohol na to zabudnúť. Ja sa o svojich kamarátov veľmi dobre starala a on určite nebude výnimkou. Počas tejto ladovskej zimy obzvlášť. Nechcela som ani aby nachladol. Už som si musela zohnať nejakú mágiu, aby som si vedela variť aj teplejšie odvary, ktoré by vlka zahriali a pomohli mu tak s nachladnutím. Určite sa to bude do budúcna viac než hodiť.
"No tak poďme pomaly, nech do noci som doma," povedala som a vyskočila na všetky labky. Otriasla som sa a ponaťahovala svoje koštiale. Bolo chladno a všade boli biele hovná! Zastrihala som ušami a kukla na Makadiho, či môžeme teda vyraziť. Les bol ďaleko na juhu a v tomto snehu to nebude tá najľahšia zábavka. "Myslíš, že to do noci i stihneme? Nerada niekam chodím po tme. Mám pocit, že vtedy fakt zle vidím. Akože asi to je normálne, ale ja sa hrozne bojím," riekla som a hlavne táto zasnežená krajina vo mne vyvolávala pocit alá biela nostalgia, keď som si spomínala, ako som sem prišla minulú zimu. Bolo to hrozné, desivé... ale mala som i príjemné spomienky. Na hrátky s bratom v snehu a čistení svorky. Ach. Kde len bol? Dlho som ho nevidela. Určite by sme sa v tomto snehu vybláznili. O to viac som sa tešila na územie svorky. Len keby sme mali nejaký teleport alebo niečo. To by bolo tak úžasné. Nemusela by som cestovať cez celý kraj!
Vykročila som teda vpred. Celá zasnená a rozjašená. Ani som si neuvedomila, kam vlastne v lese kráčam. Nebolo preto divu, keď som takto pelášila smerom na juh a nevšimla si nízky konár, ktorý bol presne v mojej výške. bim bam a okolo hlavy mi začali poletovať hviezdičky, ako som sa doň poriadne udrela. "Au, au, au," zamumlala som, no bola som len predsa mladá a tak som sa veľmi rýchlo otriasla a predýchala to. I keď to stále pekne bolelo. "Ach ja som ale nemotorná, no nič hybajme z lesa von lebo si ešte viac ublížim," povedala som a odfrkla si. Pomaly som pokračovala ďalej a snažila sa zabudnúť na ten trapas, ktorý sa mi podarilo urobiť pred chvíľou. Nuž, nevadí. Čo ma do toho bolo. Makadi si to určite nevšimol! Alebo to nebude riešiť. Bol predsa mojim dobrým kamarátom!

//Vresovisko cez Jazvečí háj

Zastrihala som ušami. Bolo mi ľúto, keď som si predstavila, ako chudák Makadi musí niekde v zime bývať sám v opustenej nore. Neprišlo mi to fér, keď som ja mala vyhriatu jaskyňu a plno kožušín. "Tak to by si si tú noru mal nájsť čo najskôr, než budú padať dva metre snehu! Potom žiadnu noru nenájdeš," riekla som a zasmiala sa. Zavrtela som chvostom a povzdychla si. Mohla som mu s hľadaním pomôcť, ale čo ak by som sa nestihla potom vrátiť včas domov? "Ja asi tiež pôjdem pomaly späť ku svorke. Chcem sa poriadne vyspať v teple! Tu by som len vonku zamrzla. Zo mňa tulák nikdy nebude," povedala som s úsmevom a až ma striaslo u tej predstavy. S Makadim som trávila čas rada. Bol iný, ale fajn. Možno, že jeho odlišnosť ma k nemu tak priťahovala ako svetlo múru. "Ale keby si malo hlad, určite prídi k nášmu lesu a zavi. Niečo ti donesiem, aby si sa najedlo!" povedala som mu a mrkla na neho. I keby ma mal niekto za to po prstoch udrieť... svojmu kamarátovi sa určite chrbtom neotočím a niečo malé mu donesiem. I taký kus zajaca by ho určite zasýtil. Nech nevychudne! "Pretože ak budeš hladovať a na jar až ťa uvídím, budeš schudnuté, tak si ma nepraj! Hneď ťa späť vykŕmim, aby si v top stave bolo. Kamaráti si majú pomáhať a ja chcem aby si zdravé bolo!" pritakávala som ku svojim slovám hlavou a usmievala sa na neho. Možno, že sa na jar aspoň konečne k tej sopke dostaneme. Ale bohužiaľ nikdy nám čas ani počasie neprialo. Ale raz to určite vyjde!

"Niečo ešte zvládnem!" zasmiala som sa na jeho slová, no v duchu som si pamätala, ako som skoro umrela počas zimy, keď som sem prišla. Nechcela som si to veľmi skúsiť znova. Hlavne s príchodom prvého snehu. Strihla som uchom a pozrela sa na nebo. "Ale máš pravdu. Mala by som sa pomaly vrátiť. Už začína byť zima a svorka bude potrebovať pomoc," pritakala som. Nechcela som sa však s ním rozlúčiť. Bolo mi s ním fajn. Mohol ma odprevadiť, ak chcel... ale určite som ho k tomu nechcela nútiť. "Ach, ale vzduch nie je hlúpy, to vôbec! Keby som aspoň ten 'hlúpy' vzduch vedela ovládať," povedala som a povzdychla si, u čoho som na neho mrkla a zasmiala sa. No nič. Moja mágia sa určite jedného dňa prejaví, ale tak skoro to očividne nebude. Prešla som si jazykom po tesákoch a premýšľala, či náhodou sa už neprejavila... ale to by sa mi sfarbili oči, no nie? Zachmúrila som sa na moment do seba. "Hm, máš nejaké plány ako prečkáš zimu ty? Keď nikde do svorky nepatríš, super by bolo získať i hlúpy oheň, že? By ti bolo krásne teplúčko!" riekla som a zavrtela chvosotm, keď som na neho radostne kukala. Aj ja by som sa mohla naučiť ovládať oheň. Hneď by bolo veľa vecí jednoduchších! Aj hladná som pomaly začínala byt. Snáď svorka bola na love a niečo fajné ulovila! Aby som sa mohla napapať, až dôjdem domov. Už som tam dlho nebola. Bolo na čase sa tam na zimu zase vrátiť, len aby som na jar zase vybehla na túlky po krajine!

Zdvihla som zrak ku korunám stromov, keď sa počasie zhoršilo. Privrela som zraky a zamračila sa. Mali by sme si nájsť nejaký úkryt, minimálne miesto, kde ma nepreplieskajú krúpy cez ňufák. "Posledné dni je tu počasie fakt hnusné," posťažovala som si a srsť na šiji sa mi naježila. Kde by sa mohol nachádzať najbližší úkryt? Už som bola i tak aj unavená. Zívla som si, no moju pozornosť opäť dostal Makadi, keď prehovoril. Nastražila som uši a pozrela sa mu do očí. "Hm, toto bude už moja druhá zima," povedala som smerom k nemu, keď som sa rozpamätávala. Áno! Narodila som sa minulú jar... čiže na terajšiu budem mať dva roky. Pokývala som nad tým hlavou. Myslela som si, že už som na mágiu teda dostatočne stará. Strihla som uchom a zadívala sa niekam medzi stromy, ktorými sa prehnával vietor. "Myšlienky? Mohla by som ich čítať komukoľvek?" opýtala som sa ho s úžasom, keďže to bolo niečo, čo by som určite chcela ovládať. Vedela by som potom presne, čo si čo o mne myslí! "Ty... ty vieš čítať myšlienky?" opýtala som sa ho napokon mierne neisto. Vzhľadom na fakt, že keby ich vedel čítať, asi by som si začala dávať pozor na svoje myšlienky. Azda by som sa v prítomnosti vlkov, ktorí čítať myšlienky vedia, cítila i o dosť nepríjemnejšie? Asi. Zachmúrila som sa.

Pousmiala som sa. "Možno, ale možno to tak nebude. Tebe by som rada pomohla a určite by si ma nezneužilo," riekla som smerom k nemu a zazubila sa. Aspoň som v to verila, pretože sme boli kamaráti. Kto iný by so mnou tak dlho vydržal? Povzdychla som si a pohliadla som niekde medzi stromy lesu, ktorým smer kráčali. "Na teba by som to nevedela. Mám ťa rada," priznala som s úsmevom. Teraz sme len museli vymyslieť, ako strávime spoločný čas. Ja som samozrejme chcel hľadať nejaké bylinky. Ale už bolo dosť chladno. Preto som takmer nikde nič nenašla. Povzdychla som si. Museli sme sa dostať na nejakú lúku, kde by som mohla mať väčšie šťastie, než v hlbinách lesa. I keď pri kraji lesného porastu, by sa mi mohlo podariť ukoristiť nejaký ten kostihoj alebo rumanček! "No ja verím, že čoskoro ju objavím, ale je to ťažké, keď neviem ako také niečo funguje, keď som nikdy nečarovala. Ale myslím, že ak to má prísť, tak to príde samo... časom," riekla som a zazubila sa. Samozrejme, magická moc bola v tesnom spojení s emóciámi. Možno, keby som bola fakt v nebezpečí, tak by som ucítila silu mágie, ktorá by ma podvedome chcela ochrániť? Hm. "Áno, všetky elementy, ale nič z toho to nebolo alebo len neviem ako poriadne na to," pritakala som na jeho otázku a odfrkla si. Bolo to ťažšie, než sa zdalo! A pekne ma z toho skúšania len hlava rozbolela.

//Maharské močiare

Ako sme sa pomaly dostávali z tých traumtuzujúcich močiarov, pokrútila som hlavou. "Pre mňa nie. Ja chcem každému len pomáhať, aj keby mi neviem ako ublížil. Podľa mňa si každý zaslúži druhú šancu a vždy myslím len na druhých. Asi preto sa veľa ráz zraním alebo som smutná," zabručala som, no akoby som poslednú vetu ani nepovedala, pokývala som hlavou zo strany na stranu a pousmiala sa. Nechcela som o tom hovoriť, len mi to utieklo. "No, každopádne, musím sa veľa naučiť, aby som vedela sa hrať na sebca pred Smrťou. No ja to zvládnem! Pretože rada by som vedela čarovať. Stále sa o to snažím, ale nejako mi to nejde. Mám pocit, že som neschopná," riekla som a zasmiala sa. Mal pravdu. Pokiaľ by som vo svojom vnútri objavila mágiu zeme, mohla som si vyčarovať bylinky v hociktorú dobu roka! "Ale ja som sa už skúšala v sebe prebudiť mágiu zemi, ale asi ju neovládam. Stále neviem, čo by som mohla ovládať, ale žiadny element to nie je. Hrozne otravné to je, keď neviem, čoho by som bola schopná, asi si to fakt musím kúpiť lebo mi asi Život neprial a v mojich žilách nepreteká žiadna mágia," povzdychla som si sťažka, keďže som bola dosť sklamaná z toho, že sa mi nedarí na nič prísť. Mohli existovať i iné schopnosti? Ktoré by boli vrodené? To som nevedela, ale veď to bolo jedno.

//Třešňový háj

Počúvala som ho a snažila sa poučiť z jeho skúseností. Určite sa mi zídu, keď sa rozhodnem vydať sa za tou starou vlčicou. Alebo teda bohom, entitou, s ktorou si nie je radno zahrávať. "Takže mám myslieť hlavne na seba? Akože pred ňou, hm. To je múdre, taká obrátená logika," riekla som smerom k nemu a uškrnula sa. Určite som sa vedela pretvarovať a ak by mi to pomohlo, bola by som za to určite veľmi rada. "To aby som si natrénovala, ako byť takým hamižným vlkom a myslieť len na seba a nie druhých, nech mi to uverí," zachichotala som sa na tom a usmievala sa až do momentu, kým som si neuvedomila, kam sme sa to vlastne s Makadim pomaly dostávali. "To je ale dobre, aspoň mi Život dá to, čo by som od neho chcela a nebudem sa musieť na nič hrať," povedala som. Nechcela som mať bohov za kamarátov, len som chcela od nich to, na čo som si našetrila kvetinky a kamienky. Inak to nešlo. "Hm, dobre. To si zapamätám, len teraz ide zima, tak veľa kvetiniek nenájdem, ale to nevadí," povedala som a usmiala sa. No nevyzerala som najlepšie. Aj Makadi si to mohol všimnúť. Bola som vcelku vydesená, aj keď som nechcela to dávať na sebe veľmi najavo, úplne to zo mňa svietilo. "Hm, myslím, že by sme to mohli obísť takto, na bahno sa necítim moc," zakoktala som a snažila sa obísť po hranici lesu tieto močariská. Mala som na ne zlú spomienku, keď som tu skoro otočila kopytá. Bála som sa, že by sa to mohlo zopakovať.

//Narvinijský les

//Esíčka

Makadi mi dával nádej, že by som mohla získať mágiu i keby mi nekolovala od narodenia v žilách. Zadumane som nad tým premýšľala. Veď, keď mi ju nedal Život, Smrť mohla. Veľmi sa mi však za ňou liezť nechcelo. "Našla som to miesto, kde Smrť býva a dvakrát vábne nevyzerá. By som sa aj bála za ňou ísť. Je to fakt... Smrť? Akože... chápeš ma. Či keď na ňu zle pozriem, či ma na mieste premení v kameň alebo tak," povedala som smerom k nemu a zazubila sa. Bolo očividné, že som sa tejto entity bála. Len hlupák by pred ňou nemal rešpekt. Hlavne, ak išlo o nejakého boha alebo čo i len entitu. Povzdychla som si a pozrela sa niekam do diaľky. Pokračovali sme v ceste cez les, ktorý nás viedol bohvie kam. Ani som to poriadne nevnímala. Bola som príliš zaujatá svojimi myšlienkami. "Rada by som ovládala prírodu. Mám ju rada a myslím, že by mi to i pomohlo, pretože si predstav, že by som nemusela chodiť hľadať bylinky, keby si ich viem vyčarovať priamo v Sarumene," nadhodila som a zasmiala sa nad tým. Tento plán bol viac než dobrý! Priam svetový. Zamávala som chvostom a pokračovala ďalej.

//Maharské Močiare