Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Konečne. Podarilo sa mi tesákmi chytiť srsť na chrbte zajaca. Okamžite som stisla tesáky a prudkým pohybom spôsobila, že zajac stratil rovnováhu. Padol do snehu. Skoro aj ja, pretože som si nevypočítala kroky. Tak nejak som to však ustála a mohla prednými labkami pritisnúť zajaca ešte väčšmi k zemi a prekusnúť mu tepnu. Držala som ho pod krkom tak dlho, až kým sa neprestal hýbať. Bola som spokojná so svojim úlovkom. Nebolo to až tak ťažké! Len, aby že bolo. Povzdychla som si. Moje labky ma boleli a pľúca mi horeli. Bolo na čase sa najesť a ísť oddychovať do jaskyne. Musela som sa dobre vyspinkať, i keď bol deň. Ľahla som si do snehu a prednými labkami si prichytila zajaca, aby som z neho mohla strhávať kusiská mäsa. Tešila som sa, až sa poriadne nažeriem a pôjdem rovno spať. Po očku som sledovala, ako ide lov Nicosovi. Ale ja som bola spokojná, že žeriem. Dokonca som mu bola ochotná dať polku, keby sa mu náhodou nepodarilo uloviť svojho vlastného zajačika. Tak dobrá a milá sestrička som bola! No mala som v neho vieru, že určite si s tým poradí a bude mať celý úlovok, haha. A ak sa zraní, určite mu pomôžem a ošetrím ho, veď čo by som to bola za liečiteľku, keby som ho nechala trpieť, no nie?

Bola som pripravená vyštartovať po zajacovi, aby som ho tu na lúke poriadne uštvala. Zastrihala som ušami a ani sa veľmi nesnažila zistiť, čo vlastne Nicos robí. Či sa mu darí alebo nie. No keď som zajaca našla ja, možno našiel nejakého i on. Aj keď tento, čo som našla, musel mať fakt dosť mäsa. Bol dosť veľký, aby sme sa aspoň trochu z neho najedli obaja. Chvíľu som ešte vyčkávala, než som vyrazila po zajacovi. Ten takmer infarkt chytil z nás. Rozbehol sa preč a ja som za ním bežala ako o dušu. Trielila som za ním o sto šesť. Tá ušatá potvora mi kopala sneh do ksichtu. Nakrčila som ňufák a skákala tak, aby som sa tomu snehu uhýbala. Pretože keď mi kus snehu pristál na ksichte, nič som poriadne nevidela. Bežala som za zajacom dlho a mala som pocit, že som unavená ja a nie on. Lenže nevzdávala som sa a popadla som nový dych! Rozbehla som sa ešte rýchlejšie a trielila za tou potvorou, ktorá nechcela skončiť v mojom žalúdku. Natiahla som krk a cvakala u jeho zadku, no musela som ešte pridať, ak som ho chcela strhnúť k zemi! Slinky mi len tak tiekli z papule dolu!

Krúžili sme tu s Nicosom ako také dva stopárske psy. Avšak ani jednému z nás sa nedarilo. Začala som preto rozširovať svoje kruhy, až som nakoniec stopu chytila. Aha! Nastražila som uši a vydala sa po pachu, ktorý ma viedol ďalej na lúku. Spomalila som a opatrne našľapovala, aby sneh podo mnou nijak nevŕzgal. Aspoň som sa o to snažila. Strihla som uchom a zdvihla hlavu, aby som sa zahľadela na pár dlhých uší, ktoré som pred sebou videla. Zajac sa schovával za menším snehovým kopčekom. Našla som ho. Našla som svojho vlastného zajaca, ktorého si môžem úplne bez problémov uloviť! Bola to krásna myšlienka, ktorú som hodlala ukoristiť. Preto som vyskočila na rovné labky a vydala sa smerom vpred. Cupitala som si to až k miestu, kde som si ľahla k zemi a plýžila sa bruchom po snehu. Nemohla som urobiť ani jediný hlučný zvuk! Veď čo ak by som ho vydesila?! Keď som obišla onen kopec, moje zraky sa úplne zaostrili na tú potvoru. Ach, ako ťa ja ulovím a potom zjem! Už som sa na ten moment náramne tešila, no najskôr som musela zajaca chytiť a uloviť. To bude trošku náročnejšie, ale uvidíme kto z nás dvoch bude lepšie behať po snehu.

"Škoda, že ja som také nezažila. No nevadí, na ďalšom love nesmiem chýbať!" povedala som zvesela a zavrtela chvostom zo strany na stranu. Povzdychla som si. No nič, i ja som už začínala byť hladná. Bol preto ideálny čas, aby som sa pustila do toho lovenia! Ale najskôr sme museli nejaký pach zajaca nájsť alebo hocičoho iného. "Tak poď, schválne kto prvý z nás nájde stopu!" riekla som smerom k Nicosovi a zazubila sa. Okamžite som začala vetriť a tešila sa, že sme si z toho urobili takúto hru. Aspoň uvidíme, že kto z nás dvoch je lepší! Prikrčila som sa a ňufákom rozrývala sneh, ako som pokračovala pozvoľným poklusom ďalej. Snorila som a snorila, no nikde som necítila žiadneho ušiaka. Začínala som si myslieť, že tu snáď ani žiaden nebude. Veď kto by sa trepal na lúku, keď je všade takto sneh a mráz? Ale tak... i tu bolo zopár kríčkov. Mohli aspoň halúzky okúsavať, keď už nič iné! "Tie zajace nikde hádam nie sú," posťažovala som si a pretočila oči v stĺp. Bolo to neskutočné! Povzdychla som si a nadurdene pokračovala vpred. Nemohla som nechať brata vyhrať! Veď by sa mi potom po zvyšok nového roka smial. Nie, musela som byť lepšia ako on a verila som, že aj budem.

//les

Spokojne som sa usmiala ako taká bifľoška, ktorú práve pochválila pani učiteľka. "Predsa len tento les poznám! Musíš dávať viacc bacha na svoje okolie a potom sa budeš lepšie orientovať, Nick," riekla som smerom k nemu a mudrovala mu do remesla. Spokojne som sa zaškerila. Nicos bol stále dosť rozlietaný mysľou krížom krážom. Musel sa začať sústrediť! Oblizla som si ňufáčik a vykročila na pláň. Nasala som okolité pachy. Ucítila som pach vlka, ktorého sme stretli v horách. Ako ho Nicos nazval? Nickolas! Ach, ako podobne to znelo. Ale samozrejme, že meno môjho brata bolo oveľa lepšie a krajšie. No a kratšie, takže sa mi jednoduchšie pamätalo. "Cítiš tu nejakého zajaca? Asi budeme musieť hľadat aj stopy v snehu, čo by nemuselo byť tak náročné," povedala som s úsmevom a vykročila vpred. Rozhliadala som sa okolo seba a premýšľala, či som niekde nezahliadla dvojo dlhých uší, ktoré by boli predzvesťou nejakého ušiaka! "Už sa teším až pôjdeme na lov i niečoho väčšieho. Mohli by sme niekedy nejakého člena zobrať a ísť si zaloviť, čo myslíš?" opýtala som sa brata a zasnívane si to predstavovala. Jesť neustále zajace ma už poriadne nebavilo. Chcelo to kus poriadneho mäsa! Ale také by som sama neulovila a asi ani my dvaja v dvojici. Nuž, nevadí.

"Možno to je dôvod, prečo tých bielych zvierat je tak málo a pomaly sme ich za život ani nevideli poriadne. Pretože ich furt niekto uloví skôr, než začnú poriadne žiť," povedala som niečo, čo bolo múdrejšie, než som chcela. Ale v podstate som nad tým ani myšlienkou nezavadila, len som to jednoducho povedala. Usmiala som sa na brata. Bol to môj prvotný reflex vždy, keď som ho videla! Alebo pretočiť oči v stĺp... to bola tiež možnosť. Odkašľala som si, pretože mi zabehla trošku aj slina. "Nevadí, podľa mňa keď pôjdeme tuto takto, tak tam určite dorazíme, nebuď taký bojko," povedala som smerom k Nicosovi a zasmiala sa. Len sa furt o všetko strachoval. Trebalo trošku aj žiť a skúšať všetko možné. Potriasla som hlavičkou zo strany na stranu a cupitala si to naprieč lesom ďalej dúfajúc, že nájdeme tú lúku, kam som mala namierené. Spočiatku to vyzeralo dosť beznádejne, ale ja som tú nádej nestrácala, to veru nie! "Myslíš, že až na ňu prídeme, že tam nájdeme nejakého toho zajaca?" opýtala som sa brata a premýšľala, či a im vôbec bude chcieť v tejto zime vychádzať von. Čo vlastne počas zimy táto zver jedla? To ostávalo pre mňa trochu záhadou. "Hm, kukaj tam je nejak viac svetla, pome tam," povedala som náhle a kývla ňufáčikom, aby som ukázala na miesto, ktoré sa mi zdalo ako časť lesu, ktorá hraničila s lúkou. A svet div sa, mala som pravdu" A tak som vykročila z tieňa stromov a vydala sa na mýtinu

//Mýtina

Nastražila som uši a zdvihla labku, ktorou som potriasla vo vzduchu. Zbavila som sa tak prebytočného snehu, ktorý sa mi na ňu nalepil. Bol otravný. Oveľa radšej som mala leto s krásnou zelenou trávou a teplým slniečkom! "Hej ten biely rys bol strašne zaujímavý. Ešte som takého nevidela, ale ono vraj aj iné zvieratá dokážu byť biele. Také, čo normálne biele nie sú. Napríklad videl si už bieleho jeleňa? Ja teda nie, ale určite niekde na svete existuje!" riekla som smerom k nemu a zazubila sa. Zamávala som u toho chvostom a ďalej ako taká primadona kráčala vpred. Sneh mi vadil hlavne preto, že sa mi zachytával na dlhšej srsti na labkách. Tvoril mi na nich guličky snehu, ktoré ma nepekne ťahali. "Myslíš, že vedel tiež rozprávať? Hm, to by bolo určite zaujímavé, ale tak radšej sa nedám zjesť ako také niečo zisťovať teda," povedala som a zasmiala sa. Hej. Určite by som to šla k tomu bielemu rysovi zistiť,či je kúzelný alebo čo. No isto. Ešte by mi ňufák odhryzol! "Ideme na tú mýtinu čo máme v strede lesa?" opýtala som sa ho, keďže som veľmi nechcela chodiť ďaleko zo svorkového územia. Hlavne ak bolo teda nestrážené. Akí by sme to boli členovia, keby sme ho opustili?! No predsa zlí. Takže bolo lepšie, keby sme ostali na území počas nášho naháňania koristi!

Zachichotala som sa, i keď mi srdce búšilo o sto šesť. No mohli sme sa takto my dvaja vydesiť? Sprostá veverica, ktorá sa ma nechcela pustiť. Hrozné s ňou. A keď som ju zhodila, tak sa po nej len tak zaprášilo bohvie kde. "Dobre, už je ten čas, to máš pravdu. Poďme tam pohľadať nejakých dospelákov," pritakala som bratovi a vydali sme sa smerom k úkrytu, kde sme snáď mohli niekoho nájsť, s kým by sme sa zoznámili. "Myslíš, že tá hmla všetkých zožrala? To by bola sranda. By sme ich museli zachraňovať. Ešte by z nás hrdinovia boli," povedala som s úsmevom a zavrtela chvostom. Bola to skvelá príležitosť, to zistiť. Bolo divné, že sa tu nepohybovalo plno vlkov. No. Bolo len ráno. Možno fakt len všetci spali v úkryte! "Hm, Nicos. A nie si ešte hladný?" opýtala som sa brata, pretože nejakého zajaca alebo bažanta by som si určite skočila uloviť! Aj keď v tom snehu to nebude určite tak ľahké ako normálne, no my sa s tým nejako popasujeme. Veď sme mali v sebe lovecké gény nášho otca predsa! Zastrihala som ušami a ešte raz zavetrila, hľadajúc primárne Maple s ktorou som sa chcela pozhovárať. No necítila som ju tu, čo bolo dosť divné. Posmutnela som. Kde asi riešila svoje alfovské záležitosti?

Zvádzala som s tou vypelichanou vevericou boj na život a ns smrť. Myslela som si, že je to môj koniec a táto potvora ma privedie do hrobu. Nariekala som a sltriasla hlavou, aby som sa jej zbavila, no márne. Nicos sa hodlal mi pomôcť, ale trafik skôr moju hlavu, než tú Prašivú veveričku. Cukla som sebou, no našťastie ma tá potvora pustila. Zoskočila na zem do snehu a zmizla u neďalekého stromu. Odfrkla som si a poriadne sa rozdychala. Labkou som si prešla po ňufáku, ktorý ka pekne bolel. Nebudeme si nič nahovárať, bola to pravda. Otázkou však ostávalo, prečo sa mi to stalo. To určite Nicos ju pritiahol. Nič som mu však nepovedala. "Tak toto bolo otrasné," posťažovala som si a pokrútila hlavou. Doma by ste to skúšať nemali milé deti! "Poďme dakam inam no ešte sa na mňa zákusnu dalsie tri,0 dodala som a pretočila oči v stĺp. Nechcela som aby tuvna mňa ďalšia veverička spadla. To by som už nerozdychala. Zívla som si, no na spánok som veľmi rýchlo prestala myslieť. Takto sa nikdy nevyspim!

Brat sa hral na riadneho frajera. Si myslel niečo o sebe, keď šiel do tej hmly. No veľmi rýchlo ho to prešlo, pretože začal cúvať. Aha! Predsa len bol tiež bábovka. "Si vyvolal nejakého démona počúvaj. Ako to jd možné," riekla som smeromk nemu a zachichotala sa. Pomaly som prešla pohľadom na hmlu, do ktorej Nicos zavolal. Lenzeu nikto sa neozýval. Len hukanie sovy, ktorá sa poberala k dennému spánku niekde uprostred lesa. "Asi nám len straší vo veži a nič tam nebolo ani," povedala som napokon a mykla nad tým ramenami. Mohlo sa stať, že sme si len niečo vysnili. Prešla som pohľadom niekam inam. "No nič, mali b sme ísť robiť niečo produktívnejšie," navrhla som, no v tom som zvrieskla na celý les, keď mi na hlave pristála veverička, ktorá musela zoskočit zo stromu. Začala som ako býk na rodeu skákať a snažiť sa ju zhodiť, no držala sa ma pevne ako taký kliešť! Prepána jána to čo akože bolo. Nicos mi musel pomôcť!!! Inak by ma to zviera celú zožralo a ja som ešte chcela žiť. Nechcela som umrieť. Panebože ešte bolo priskoro!!!

Tak nejako sme sa s bratom zhodli, až sme sa nezhodli. Ale to, čo povedal on i ja bola pravda. Škoda len, že nám nešlo tou hmlou ani pohnúť, nie to ešte aby sme tu nejaké jelene z toho vytvárali. Povzdychla som si. Bola som z toho celého zdrvená, ale tak čo sa s tým dalo robiť. Zastrihala som ušiskami a kukla na brata. Potom som pohľadom prešla tam, kam sa díval. Nezdalo sa mu to len? Určite si zo mňa srandu robil. "Nezdalo sa ti to? Podľa mňa sa tam nič nepohlo," riekla som, pretože keby to bola pravda, bola by som za neho rada i naštvaná zároveň. Nastražila som uši. Ale on neblafoval. Naozaj som mala pocit, akoby sa v hmle niečo pohlo. "Ehm, čo si tam chcel vyčarovať? Potkana?" zašepkala som smerom k Nicosovi, aby som vedela, čo som mala v tej hmle čakať. Pravdou bolo, že to určite nebolo nič vyčarované, len naša predstavivosť. Alebo tam skutočne niečo bolo? Ktovie. Stiahla som uši k hlave a zadívala sa do hmly. Ono sa tam skutočne niečo pohybovalo. Ten tieň nešiel prehliadnuť. Cúvla som. Ale toto sme určite nekúzlili ani jeden z nás. Muselo to byť nejaké lesné zviera alebo tá vydra? Bála som sa. "Bože Nicos pome preč, ešte na nás vyskočí ten rys, ktorého sme videli v horách," povedala som smerom k nemu a zastrihala ušami, ktoré som vzápätí stiahla k hlave. Bolo to neuveriteľné ako som sa obávala, že tu po nás niečo vyskočí a zožerie nás nebodaj!

Zadívala som sa na hmlu, do ktorej sme sa ponorili. Nicosa som ledva videla, ale vôbec mi to nevadilo. Cítila som jeho prítomnosť a bola by som v pohode s tým i keby ho nevidím cez tú hmlu úplne. Lenže naša ryšavá srsť dosť vyčnievala. Keby sme bieli, asi by sme sa vzájomne i stratili! "Hm, neviem ani čo by som mala robiť. Ani netuším, akého som vlastne postavenia. Ako to hovorili? Čím vyššie v hierarchii, tým to ovládaš lepšie?" povedala som smerom k Nicosovi a skúsila sa s hmlou trochu pohnúť. Ale nezdalo sa, že by som niečo robila ja, skôr ten vietor, ktorý tu dul. "Nejako mi to nejde, čo ty Nick? Skús to teraz ty, trochu s tým pohnúť alebo také niečo. Bo jeleňa ako Maple v nej asi neurobíš," riekla som smerom k bratovi a nadvihla spýtavo obočie, aby som ho k tomu trochu osmelila. Zašvihala som chvostom a sadla si do snehu. Prečo mi to vôbec nešlo? Povzdychla som si. Bola som márna, potrebovala som toho života navštíviť čo najskôr! Ale asi neskôr než skôr. Teraz som ešte nemala dostatok prostriedkov, aspoň som si to myslela. Nikto mi presne nepovedal, koľko tam mám toho ťahť. Ale keby som bola bohyňou ja, mne by to fakt nestačilo, to čo som mala poskrývané! Potriasla som hlavou a zacvakala tesákmi, keď som do nich chcela ulapiť padajúcu spŕšku snehu z konáru stromu nad nami. Zastrihala som uškami a kukla sa na brata. Ako sa mu asi darilo? Bola som zvedavá! On bol super talentovaný, určite mu to pôjde len tak ako nič!

"Myslím, že áno je to predsa Život tak by sa mal do toho vyznať. Keď nie tak aspoň nejakého boha stretneme, veď preto sme tu chceli ostať nie? Spoznávať túto magickú zem!" povedala som s úsmevom a zamávala chvostom zo strany na stranu, keď som sa dívala na Nicosa. S ním by som chcela prejsť celú túto krajinu len čo je pravda. "Ale neboj sa, len musíme viacej chodiť po tejto zemi, aby sme na nejaké to magické dobrodružstvo narazili," povedala som a zasmiala sa. Zastrihala som ušami a pozrela sa na svoje labky, ktoré mi zamŕzali v snehu. Mala mi byť zima, ale nebola mi tak úplne. Zaujímavé. Natočila som hlavičku na stranu, ale azda to bolo len tou atmosférou lesa. Usmiala som sa. "Hej, určite tu bude nejaký prepad, kde by sa mohlo viacej hmly nahromadiť. Poďme to pohľadať," vyzvala som brata a vykročila lesom, aby sme našli nejaký svah, po koryte rieky alebo také niečo. Niekde to tu muselo byť, veď to bol klasický les, nebol na žiadnej rovinke. To by bolo divné! "Divný? Myslíš, že by na mňa niečo nekalé skúšal?" opýtala som sa ho no napadlo mi, že by mi aspoň dal nejakú zľavu potom. Potriasla som nad tým hlavičkou a usmiala sa. Určite to nebude tak strašné, ako sa mohlo zdať. "Už vidíš niekde niečo? Aha tam je nejak viac hmly," riekla som a ukázala labkou na časť lesu, kde bola hmla ako mlieko a ani stromy nebolo cez ňu vidieť.

"Ježiš, to i ja mám taký pocit, preto chcem ísť za ním a zistiť, že aký ma problém so mnou," pritakala som svojmu bratovi a sťažka som si povzdychla. Bolo to ťažké. A nespravodlivé! Prečo niekto ako... nebudem menovať, mágie mali a ja nie? Niečo mi tu nehralo. Asi som len neprišla na to, ako tú moc uvoľniť. Mala som v sebe magický štoplík!!! "Oh áno, aspoň tú svorkovú moc by sme mohli vedieť, no nie? Veď to vie každý člen!" bolo to tak jednoduché, presne tak ako som povedala. To by sme už fakt boli rozbití, keby nám to nejde, no nie? Povzdychla som si a potriasla hlavičkou. No nevadí. "Myslíš, že by sme tu našli i tú vydru? Niekde sa tu musí ponevierať, keď o nej každý tak hovorí," riekla som smerom k nemu a nadvihla spýtavo obočie. Nebodaj ju už on videl? To by bolo aké super! Ale asi by som i mierne žiarlila, že on na ňu šťastie mal a ja nie! "Hej fakt? Tiež si myslím, ale mňa osud nemá rád. Budem ešte ovládať kdejaký oheň," pretočila som u týchto slov oči v stĺp. Presne takýto paradox som čakala, že ma zastihne. Preto som sa ani netešila veľmi, až narazím na to, čo vlastne ovládam! Budem určite sklamaná. Lepšie nič neočakávať, pff. "No hej Smrť je vraj poriadna beštia a Život je fajn, nechceš od neho odísť. Ale ja som pripravená s tým kúzlom bojovať! Pretože mám teba a chcem sa za tebou vráti´t, by som tam nemohla bez teba byť. Tak bude ale asi aj lepšie, keď tam pôjdem sama bez teba, nech mám motiváciu sa vrátiť, nie?" riekla som napokon a teraz keď som sa nad tým takto zamyslela, bol to oveľa lepší nápad než tak.

Zazubila som sa na brata a mala chuť ho potľapkať po hlave, ale už bol vyšší než ja. Čiže mi to veľmi nešlo, preto som to ani neskúšala. "Ani neviem, hlavne zistiť, či vôbec som schopná ovládať nejakú mágiu?" povedala som ako prvé, čo ma napadlo a bola to asi pravda. Cítila som to tak vo svojom srdiečku, že som sa potrebovala uistiť, či vôbec niekedy v živote budem vedieť čarovať. Pretože zatiaľ mi to veľmi nešlo a ja som nevedela, čo vlastne robím zle. "Chcela by som totiž ovládať všetky živly. K prírode mám blízko a zaujíma ma to viac, než je nejaké ovládanie myšlienok alebo podobne, i keď to sa určite tiež zíde, ale neviem..." povedala som popravde a mykla ramenami. Určite som chcela vedieť ovládať všetky elementy, to bolo isté. Ale najskôr som potrebovala vedieť aspoň nejaký jeden, no nie? Povzdychla som si. Bolo to skutočne náročné! "Môžeš ísť so mnou! Pokojne, ale neboj sa nič, Život vraj nie je taká sekera, čo kuše ako Smrť. A aj to ako sa nazýva, mi je príjemnejšie, než nejaká Smrť. K nej ani nemám v pláne ísť, bojím sa jej a kamienky ani nikde poriadne som nenašla," riekla som a zazubila sa na brata. Bolo mi divné sa tu o tom všetkom tak rozprávať. Akoby nás niekto sledoval. Neviem. Asi len hlúpa paranoja? "V nore? Hej, to dá rozum. Kto by bol takto vonku? Veď je zima. Ale vieš čo Nicos? Mne ani nie je. Popravde. Nechceme byť ešte chvíľu v lese? A potom si môžeme ísť pospať dnu," anavrhla som, keďže som sa tu ešte chcela trošku hrať predtým, než sa vôbec vydáme do vnútra jaskyne si pospať.