Příspěvky uživatele

< návrat zpět

334 // 52

Mala som taký nechutný pocit, akoby sa mi na tesákoch prilepili nejaká zvyšky mäsa. Nebolo mi to dvakrát príjemné, ale tak nevadí. Vonku si to v tom snehu poriadne vyumývam a bude pokoj. Tak! Bola som statočná vlčica, ktorá sa nebála si trošku umazať svoje labky alebo zúbky. Presne tak. Strihla som uchom a kukla sa na brata, ktorý tiež nebol veľmi nadšený tým, že by sme mali ísť vonka. "Bude to rýchle, neboj sa. Určite niekde niečo nájdeme, nie na všetko je potrebná mágia," povedala som mu, pretože on by si určite svoj život uľahčil kde by sa len dalo! Potriasla som hlavičkou a kývla na našu hromádku kostičiek, ktorej sme sa museli ísť zbaviť. "Niekam ich narveme, ale ideálne asi mimo les, nech ich zver nerozťahá po území, pretože potom bude bordel na ňom," povedala som a vzala som kosti do papule. Pomaly som sa rozišla lesom a smerovala niekam za ňufáčikom, len aby som našla perfektné miesto, kde by som ich mohla zakopať alebo zahodiť. Určite som pri tom sledovala i svoje okolie, aby som náhodou zbadala drievka, ktoré by som sa vrátila pozbierať späť, až sa zbavíme tých kostí. Nicos sa zbytočne obával, že by nám to trvalo nejako dlho. Za chvíľu to dokončíme a budeme sa môcť vydať za samotným bohom! Čo viac si priať, no nie? Usmiala som sa a spokojne si vykračovala von z úkrytu, aby sa mi labky začali zabárať do poprašku snehu.

//tmavé smrčiny

333 // 51

Brat reagoval na moje slová dosť takou hláškou, že akoby sa mu nechcelo vôbec do toho púšťať. To i ja som si mohla povedať, že to tam niekto dal schválne, ale to nemenilo nič na tom, že tu bol bordel a bolo tu staré mäso, ktoré tu len zbytočne bude hniť! "Nevymýšľaj, žiadnych mrchožrútov tu hádam nemáme. Komu by chutilo prejdené mäso? Ja by som do toho určite nekusla, ani keby mi dáš veľa kamienkov pre Smrť," riekla som a odfrkla si. Švihla som chvostom a pozrela sa na to množstvo kostičiek, ktoré sme museli tu pozbierať. Povzdychla som si. No nič, je to namáhavé, ale ja si s tým poradím! Nicos mal celkom dobrý trik, ktorý bol určite pravdivý. Pokývala som hlavičkou. "Ďakujem za radu. No tak poď na to, nech to máme rýchlo z krku," povedala som mu a zazubila sa. Pomaly som začala vynášať kostičky na prah jaskyne, aby sme ich potom naraz vzali niekam zahrabať. Niektoré kúsky boli hnusnejšie než iné. Zamračila som sa. Trvalo nám to chvíľu, kým som vyzbierala kostičky zo všetkých zákutí úkrytu. "Bože, musíme naučiť našich členov, ako majú správne jesť," povedala som a zašvihala chvostom. Potom som vzala posledné kostičky a vzala ich na našu hromadu, ktorú som mala pri východe. "To by sme mali, teraz by sme mali ísť von, nech to niekam vezmeme zahrabať a cestou späť nájdeme nejaké konáriky, aby sme doplnili zásoby dreva?" navrhla som mu a nadvihla obočie, či je pripravený vydať sa do toho snehu a hľadať miesto, kde by sme to mohli skryť. Možno na to isté miesto, kde sme ich dávali na jar? To by mohlo fungovať. Len či to miesto nájdeme. Ale tak skúsiť to môžeme.

332 // 50

Keď sme prášili väčšiu kožušinu, Nicos mal zase s niečím problém. On bol fakt ako taký uhundraný dedko. "Neboj sa nič, všetko stihneme, ale i ty musíš so sebou pohnúť trošku!" napomenula som ho a zamračila sa. Zašvihala som chvostom a pohľadom prešla na kožušinu s ktorou sme sa naťahovali. Vzala som ju a začala ju ťahať späť. Až ju uložíme v miestnosti, tak bude pokoj aspoň s touto úlohou! Potom sa už len postarať o ten zvyšok, ale ak hýbneme kostrou, všetko bude do večera hotové. Možno aj skôr! Mali sme ešte dosť veľa času na to, aby sme všetko poupratovali. "No, to by sme mali, takto pekne ešte upravím tu kožušinu," povedala som a trošku ponaprávala miesta, kde bola dosť pokrčená. Čoskoro som s tým bola spokojná a mohla zavrtieť chvostom. Nádherné to bolo! "Tak a teraz tie kosti! Ono niektorí členovia sú fakt neporiadní, že ani nevedia kosti keď niečo zožerú odniesť vonka a zakopať to niekde," posťažovala som si, keď som zamierila smerom k miestu, kde sme mali nalovené zásoby. Bolo tam chladnejšie. Pohodila som chvostom a pozrela sa i po zvyšku miestno. Kde-tu boli naťahané kosti. No nič, musela som si "vyhrnúť" rukávy a ísť do toho. "myslíš, že to mäso je ešte dobré, či i to vyhodíme?" otázala som sa a pozrela sa na mierne odstáte stehno srny. Hm. Zamračila som sa a začala nejaké kostičky zbierať a pomaly ich odnášať von k východu, aby sme to šli potom naraz niekam zakopať.

331 // 49

Zamračila som sa. Takto som to určite nemyslela! "Tooo nie je pravda! Ale tu by to bolo lepšie, pretože by to lepšie vyprášil!" namietala som. Vôbec som nebola ako on. Čo to tu trepal za hlúposti? Určite si vymýšľal! "Navyše nie je to tak, že by som tu kožušinu nepotiahla fyzicky a tak, ale vzduch by to pekne dovyprášil," pokračovala som vo svojej obhajobe. Určite som nebola rovnaká ako on v tomto! Zamračila som sa. On si však myslel niečo iné. "Nie, na to zabudni. Pekne tu budeš so mnou a k Životu pôjdeme potom. Najskôr poriadky a potom zábava," riekla som a mala som chuť ho udrieť po hlavičke, aby tu nevymýšľal takéto hlúposti. Odfrkla som si. "No poď, ja si myslím, že je to už celkom fajn, tak to poďme odložiť a ešte tú jednu veľkú vezmime vyprášiť," riekla som bratovi a vzala kožušinu, ktorú som odtiahla späť do miestnosti s ohňom. Bojovala som s ňou statočne, len čo pravda bola. Potom som počkala na brata, kým mi pomôže s poslednou kožušinou a i tú som odtrepala smerom k východu z jaskyne, kde som ju chcela vyprášiť. Bola však šialene ťažká a tak sme sa obaja museli pekelne snažiť, aby sa nám to podarilo, ale boli sme šikovní a už sme v tom mali prax, len čo bola pravda!

330 // 48

Nicos so mnou vôbec nespolupracoval. Najskôr sa rozhodol ísť vyprášiť kožušinu. Povzdychla som si, no dobre, tak to teda urobím ako on, nech neplače. Zamračila som sa. "Dobre, tak poďme prv tie kožušiny vyprášiť, ale opatrne, aby sa nepotrhali, keď sú také staré. Vyzerajú celkom krehko," povedala som bratovi a upozornila ho na to. Nech nič neskúša radšej, lebo ich ešte potrhá a potom budeme musieť zohnať nejaké aj my dvaja. Pokrútila som hlavou zo strany na stranu. Sama som vzala druhú kožušinu a kývla bratovi, aby sme sa vydali k východu, kde sme ich mohli v predsieni vyprášiť. "Pfozfor dávfaj," pripomenula som mu to a ťarbavo sa trepala vpred. Nechcela som sa prizabiť tým, že by som si tú kožušinu pristupila. Keď som prešla do predsiene jaskyne, poriadne som hlavou potriasla. Nastražila som uši a kožušinu po chvíli pustila, keď sa mi hlava mierne zatočila u toho. Boolo to namáhavejšie. Sadla som si na zadok a povzdychla si. "Teraz by sa mágia vzduchu naozaj zišla," povedala som k bratovi a kukla sa na neho, že ako sa mu darí pasovať sa s jeho kožušinou. Bola som zvedavá, či si našiel nejakú lepšiu taktiku než ja.

329 // 47

Zabručala som. Bratovi zjavne vadilo, že som ho takto dokopala v spánku. Ale tak... mala som zlý sen! To sa dalo ospravedlniť, no nie? Povzdychla som si. Na čo sa sakra sťažoval? Nechápala som tomu. "Nemáš mať tak tučný zadok, no," zašomrala som si popod ňufák a vyštverala sa na rovné labky, otriasla som sa a kukla sa späť na Nicosa. "Hybaj hore braček, je čas tu niečo urobiť. Bordel tu je riadny. Kožušiny musíme vziať vyprášiť, kosti tu pozbierať... aha aké veľké sú tie kosti tam," povedala som a ukázal na pozostatky nejakej vysokej, čo členovia zožrali, ale už neodpratali! Hrozné s nimi. Potriasla som hlavičkou a pozrela sa na oheň. "A aj to drevo pozbierať, tak šup šup, začala by som s tými kosťami, nemyslíš? Len sú dosť veľké niektoré," riekla som a zabručala. To budeme von ťahať tak pol roka nie? Museli sme si pohnúť, ale to by sa Nicos nesmel takto válať na zadku a nič nerobiť. Hrozné to bolo s ním! Parchant jeden. Keby som ja bola takáto lenivá, tak by som mala také tukové zásoby, že až až. Ale vlkom to asi inak spaľovalo tie tuky alebo ja neviem čo. Pretočila som oči v stĺp a povzdychla si. No nič, chcelo by to niečo robiť. Poďme, poďme! Za kus by som ho asi aj za uši vyťahala, ak sa zo zeme nezodvihne alebo mi len niečo hnusné povie.

328 // 46

Ako som spokojne spinkala v tomto svorkovom úkryte, užívala som si prítomnosť brata a toho teplúčka, ktoré sálalo od ohňa. Spokojne som si driemala a snívala o všetkom možnom. Hlavne o tom bielom jeleňovi, o ktorom sme sa s bratom bavili. Môj sen bol prostý. Bol pekný letný deň, všade po lese bola hmla a ja som uvidela bieleho jeleňa v diaľke. Vyskočila som na labky a bežala za ním, aby som sa stratila v hmle. Keď som však prešla cez hmlu, ocitla som sa v rajskej záhrade a tam... u veľkej jabloni stál biely jeleň. Bol tak nádherný a ja som ho poslušne nasledovala až k jablku, ktoré som ochutnala, lenže v moment, ako som z neho okúsila, začali hromy blesky! Všetko začalo byť hneď temnejšie a nebezpečnejšie, než sa dalo znať. Stiahla som uši k hlave. To čo malo znamenať? Prehltla som na prázdno hrču v hrdle a začala bežať späť do hmly, ktorá ma mala preniesť do toho bezpečia, kde som bola predtým. Ale hmla zmizla a mňa začali prenasledovať pekelné psy! Veľmi rýchlo som bežala a bežala... až som sa zobudila s búšiacim srdcom. Dokopala som u toho určite i brata, ktorý spal vedľa mňa. Kukla som na neho, či je hore, pretože mne sa už zaspať nedalo. Bola som príliš vydesená!

327 // 45

Pretočila som oči v stĺp, že som vôbec niečo Nicosovi hovorila! Zase si to len prebral podľa seba. Povzdychla som si a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "Ale zas tak nebezpečná nie je, keď vieš ako sa máš správať a nerobiť hlúposti," ohradila som sa a zasmiala sa. Nicos to videl proste čierno, no čo sa dalo iné od neho čakať. Zívla som si zas a znova. Tentoraz dosť hlučnejšie. Až ma striaslo po tom. Bola som fakt unavená. "ČO ty vieš aká rozsiahla vie byť potopa," povedala som, čím som brata asi aj mierne vydesila. Vyplazila som na neho jazyk a pobavene zavrtela chvostom. "No poď spať, nech tu ideme potom poriadky porobiť a drevo nazbierať, nak to stihneme do noci," riekla som a drgla do neho ňufákom, aby si konečne ľahol a mohli sme si trošku oddýchnuť. Preto som si ľahla hlavou na labky a zavrela očká, aby som rýchlo zaspala, nech sa čoskoro zobudím a pôjdeme zase akčne všetko upratovať! Hej, to by bolo super takto. Zastrihala som ušiskami a spánok na seba dlho čakať nenechal. Uspalo ma praskanie dreva a teplo bratovho tela.

326 // 44

"Hej žije a pohode je, povedal mi o tej sopke na severe a tak. Som ho našla v mori, veril by si tomu? Rieka ho strhla!" povedala som Nicosovi, akú super príhodu sa mi podarilo zažiť. Zavrtela som chvostom. "Ja by som nikdy nechcela, aby ma takto rieka strhla, veď by som sa po pár metroch utopila," zasmiala som sa u toho a pokrútila hlavou zo strany na stranu. Bolo to zvláštne. "Neviem, ale možno hej? Netuším, ale bolo by super sa na to spýtať, že ako si to pamätá ona a ako sa darilo svorke počas nej," povedala som Nicosovi a zamyslela sa nad tým. Hej s Maple by som si rada prehovorila, keby to šlo. Ale nejako som ju tu necítila. Nebola v lese, to bol fakt. Hm. Nevadí, tak sa tu hádam ukáže, aby som sa jej mohla otázky popýtať, to by bolo super. "Silná chcem byť, ale nebudem lenivá! To radšej ukážem aj fyzickú silu, keď vezmem kus dreva a dotiahnem ho sem. Rovno nejaký celý kus konáru alebo kmeňu, či neičo také," riekla som a uškrnula sa u svojich slov. Určite som bola silnejšia než môj braček, ktorý furt nariekal! Potriasla som hlavičkou a zívla si. Ani labku som si pred papuľu nedávala, načo.

325 // 43

Vyvaľovala som sa v teple kožušiny, ktorá bola vyhriata vďaka ohňu, ktorý tu vyhrieval celu jaskynnú miestnosť. Cítila som sa tu príjemne. Ako taká mačka! "Hej, zima je hrozná, i keď táto tak zlá nie je. Určite je lepšia ako tá o ktorej mi hovorilo Makadi! Vraj všetci hladovali, umierali a hrozne pochudli aké mrazy boli. No strašné," povedala som a zdĺhavo si zívla. Chcela som si trošku pospinkať, ale aj sa zároveň s bratom rozprávať. Bolo mi s ním dobre. Natlačila som sa viac k nemu, aby som mala ešte vyhriatejší zadok. "Tiež mám radšej leto, keď je príjemne teplo vonka a môžem sa tak kúpať vo vode bez toho, aby som sa bála, že prechladnem!" riekla som so smiechom a pokývala hlavičkou. Bolo to určite super. Opäť som si zdĺhavo zívla. Spánok na seba určite nenechá dlho čakať. Strihla som uchom a kukla sa na Nicosa. "Tak to je dosť lenivé od teba! Sa ani prejsť po lese nechceš, pfff. Žiadne také, ani keby som čarovať vedela. Pekne krásne pôjdeme potom na večernú prechádzku! A ani ma neštvi," povedala som a zasmiala sa. Brat bol niekedy lenivejší, než by bolo zdravé. Ale čomu som sa mohla čudovať. Nikomu sa predsa nechcelo chodiť po tom odpornom snehu tam vonku, no.

324 // 42
//les

"Myslíš? To by bolo super, by sme sa zoznámili s niekým novým lebo ten hlas nepoznám," povedala som zvesela a zamávala chvostom. Jeho slová ma však upokojili a tak som to nechala tak. Zdĺhavo som si zívla a potriasla hlavičkou. Už som bola fakt unavená. Ako som kráčala do úkrytu, zakopla som o rozhádzané vetvičky. Zamračila som sa. "Až sa vyspíme, mohli by sme to tu troška poupratovať. Zase tu je bordel. Nikto iný tu asi neupratuje," riekla som a pozrela sa na papečinu. "A aj nejakú novú nazbierať, dneska je pekne, tak hádam niečo vonku suché nájdeme. Poď vezmime niečo na udržanie ohňa," popchla som brata a vzala nejaké halúzky, ktoré som vliekla až do hlavnej miestnosti, kde som ich prihodila do stále horiaceho ohňa. Zišlo by sa nazbierať ďalšie drevo, nech ho môžeme naďalej udržiavať, veru. Zastrihala som ušami a pozrela sa na pelech. Vybrala som sa smerom k nemu a ľahla si. Len sa z neho tak zaprášilo. Nakrčila som ňufák. Aj tie kožušiny by sa zišli po roku zase vyprášiť! No nič, chce si to trochu oddýchnuť a potom sa o všetko s bratom postaráme! Upratujúce duo, Nicos a Danie!

Pozrela som sa pobavene na brata. Jemu sa vlk nedokázal zavďačiť. Furt mal s niečím problém a musel na všetko frflať. Povzdychla som si a pokrútila u toho hlavičkou. Bol podarený, len čo sa dalo povedať. "Ale čo sa bojíš Života? To by si nemal! Bolo by horšie, keby sme bývali bližšie k Smrti, to hej, ale toto je fajn. Nie je to tak, že by sem prišiel na kus sváče alebo tak," riekla som a zasmiala sa. Veď bohovia sa ani veľmi hýbať inde nemohli, no nie? Zastrihala som ušami a odtrhla si ešte kúsok mäska. Ten zajac bol fajn. Ani nie moc tuhý ani nič. "Dobre, však to je fajn. Môžeš kľudne byť tu. Ja sa tam prejdem sama, je to za rohom. Aspoň postrážiš les a nikto nám neukradne jedlo!" povedala som a znelo to celkom fajn. Usmiala som sa a zavrtela chvostom. Pomaly bolo na čase, aby sme sa vydali do úkrytu. Očistila som si papuľu v snehu a aj sa trošku toho snehu napila. Vzala som kus do papule a nechala ho roztopiť. Bol to fajn trik, čo som sa naučila. Potom som vyskočila na labky, otriasla sa a vydala sa smerom za bratom k jaskyni. Ako sme však kráčali k úkrytu, zastavila som sa s jednou labkou vo vzduchu a nastražila uši. Počula som vytie. "Počul si to i ty? Kto to asi tak je?" opýtala som sa brata, no mierne som sa u toho bála. Dospeláci to určite vyriešia! I keď asi by sme to mali riešiť aj my? Boli sme predsa dosť veľkí? Ale strach a únava zvíťazila. Chcela som ísť spinkať!

//sarumenské skalisko

Ohrnula som ňufákom a pozrela sa na svoj zadok. "To teds nemám! Ald brucho možno trochu áno," priznala som, no pravdou bolo, že i ja som potreboval trochu zlepšiť svoju kondičku. No nič. Hneď ako sa vyspím, pôjdem poriadne na to! Pokývala som u toho hlavou a pozrela sa na brata. "Viem kde prebývajú. Však som ti hovorila, že som stretla pár vlkov a veľa som o nich zistila," povedala som a cítila sa mierne urazená, že ma brat absolutne nepočúval. ale možno mu to len vypadlo z rozumu, keď lovil alebo také niečo. "Život tuto za rohom obýva také piesočné vrcholky. A jeho sestra smrť je na severe v takej podivnrj veži. Vidno ju už z diaľky nad lesom," opísala som bratovi miesta, kde títo bohovia žili. Usmiala som da sa a nevedela sa dočkať, až nejakého z nich navštívim. Len som si musela skontrolovať svoje zásoby a na jar ich výrazne posilniť! Nech tam nejdem s úplne prázdnou. By som sa hanbila, keby ma ešte aj boh vysmial, že čo som mu to tam vôbec za nič nepriniesla. Ach. To by bola hanba a Nicos by sa mi ešte veľmi dlho smial za to.

Pokrútila som hlavou a pozrela sa bratovi do očí. S miernou iskrou v oku som šibalsky povedala: "Nevyhováraj sa na to, že si pribral. Sneh za to nemôže." Pokývala som hlavou, akože som to myslela vážne a uškrnula sa. Bolo to vtipné, ale musel pochopiť, že jednoducho sa nemôže vyhovarat na nejaký sneh! "Je to predsa život. Prero vyhľadáva asi niečo živé. Jeho sestra vraj chce zas kamenne a tie su v podstate mŕtve. Dáva to takto logiku no nie?" opýtala som sa brata a zazubila sa u toho. Aspoň mne to dávalo logiku, keď už jemu nemuselo. Potriasla som hlavičkou. "Ja sa ho na to všetko popýtam neboj sa nič a potom ti o tom porozprávam. Aby si vedel visc než ja, keď tam pôjdeš po mne druhý," dodala som a uškrnula sa. Bolo to fajn, že sme boli dvaja a jeden z nás mohol ísť takto na prieskum! Škoda len, že to bolo najskôr na mne. No nevadi, aspoň budem prvá vedieť ovládať mágiu! A to sa vždy vyplatí.

Brat tiež ulovil svojho zajaca. Obaja sme však boli zadýchaní a celkom i unavení po tomto našom čine. Zastrihala som ušami a odtrhla si ďalší kus mäsa, keď som ho pozorovala, ako sa ku mne približuje. "Musíme na sebe zapracovať. Sme hrozné padavky. Som si myslela, že mi aj zdrhne," povedala som a zasmiala sa, no hneď som zakašľala. Nestačila som stále s dychom. Bolo to hrozné. "Aj s tým by nám vedel Život poradiť, ale máme málo kvetín. Ty neviem, či si nejaké cez leto zbieral... ani neviem, či ich vôbec bude chcieť alebo či mi budú stačiť. Možno mi aj v úkryte zhnili!" povedala som a povzdychla si. Radšej som si odtrhla ďalší kus mäsa. Zastrihala som ušami a pozrela sa na brata, že ako je na tom s jedlom. Aj zjesť som to chcela ako prvá. Neustále som sa s ním pretekala, ale to bolo u súrodencov asi normálne, čo ja viem. ASpoň pre mňa bolo. Aj keď som mu priala, chcela som byť lepšia! "Keď sa najeme, pôjdeme si ľahnúť? Som celkom unavená po tom love," povedlaa som s plnou hubou mäsa a hneď ako som dožuvala, aj som si zívla. Ach, to bude ale tvrdý spánok len čo je pravda! Už som sa toho nevedela dočkať.