Gallirea - Příspěvky uživatele

//púšť

Hopsala som si za Nicosom a premýšľala, kadiaľ chce vlastne obísť tie hory. Asi sme museli ísť zas cez ten les ako predtým? To dávalo zmysel. Furt som ale nechápala, prečo v týchto oblastiach nepadal žiaden sneh. "Hm, počuj už si premýšľal nad tým, prečo tu nepadá sneh? Akože asi tu má byť teplo, ale i tak. Prečo vo zvyšku krajiny je tak horúce počasie, ale tu nie je ani známka po snehu? Akoby tu bolo toto údolie obkolesené oblastiami, ktoré ho chránili?" riekla som smerom k Nicosovi a zamávala chvostom. Bola som nad tým tak zaujatá... Ani som si nevšimla, že som mala pred sebou kusisko skaly. Zakopla som o ňu, dobre, že som si papuľu nerozbila. "Joj," zamumlala som, lenže nespadla som na papuľu. Zadržala ma akoby nejaká sila. Vietor? Neviem. Zamračila som sa a našla späť rovnováhu. Bol to len zlomok sekundy. Ale nemohla som byť taký štastkár, aby som dorovnala rovnováhu sama od seba no nie? Muselo byť v tom viac! Ale keďže to bolo tak náhle, neriešila som to. Otriasla som sa. "Bože poďme už späť domov, lebo tu ešte niekde zakopnem a fakt si rozbijem papuľu," posťažovala som sa a povzdychla si. Oblizla som si nervózne ňufáčik a kukla sa na sever. "No neviem, mohla by už príst. Táto zima ma už nebaví, asi tu počkám do nej ak sa neumúdri to počasie," riekla som na otázku Nicosa a zaškerila sa. I keď ani tu som veľmi nechcela byť, lebo tu bolo teplo na môj zimný kožuch! Bolo to strašné. Ani tak ani tak.

//uholny hvozd

//Narrské kopce

Labky sa mi prepadali v piesku. Zašvihala som chvostom a snažila sa nájsť nejaký konsenzus medzi mnou a pieskovým povrchom púšte. Sa tu na tom chodilo horšie než na neutlačenom snehu, prisahám. Stiahla som uši k hlave a dávala si bacha na to, aby som sa tu niekde nepošmykla a neskotúľala sa z nejakej duny. Sledovala som po očku Nicka, ako pokračuje ďalej k nejakej pláni. Nešlo o piesok, čo som mohla vidieť v posledných lúčoch slnka. Bola to rozľahlá pastvina! "Nooo, dobre beriem ťa za slovo! Prejdeme všetky aj také schopnosti, ktoré vôbec by jedného ani nenapadli," povedala som a zasmiala sa. Nicos bol odhodlaný zistiť, čo vlastne obaja ovládame. Bolo na čase! Zašvihala som chvostom a pomaly sme prichádzali na tú rozľahlú pláň, ktorá už nebola v diaľke, ale oveľa bližšie. "Som zvedavá, čo ja aj ty ovládame naozaj. Musíme už. Veď toto je naša druhá zima, sme už veľkí strašne," riekla som a povzdychla si. Museli sme si pohnúť a dohnať tunajších vlkov, ktorí s mágiou vyrastali! Zamračila som sa a odfrkla si. "To neviem, ale tak hádam aj to je možné. Dosť kvetín a mušlí som mu tam dala. Nemusel by byť tak veľký škrt," povedala som na jeho otázku a zamyslene zamávala chvostom. Zívla som si a pridala do kroku, aby som už bola z toho otravného piesku preč. Už mi tie zrniečka vadili medzi prstami.

//Savana

Usmievala som sa od ucha k uchu. Bola som rada, že som konečne späť u svojho malého bračeka. Áno, malého. I keď bol vyšší než ja, ale pre mňa bude stále maličký. Mala som voči nemu takú zodpovednosť, že som sa o neho musela postarať. Pousmiala som sa a pozrela sa späť k vrcholu. "Hej, fajn... len až tam pôjdeš, tak si dávaj bacha. Je kus divný," dodala som napokon, ale nešpecifikovala som ako. Nebolo to dôležité. Kývla som hlavou a zazubila sa. "Horšie bude zistiť, čo vlastne ovládam a ako vlastne na to. Ale... na to príde. Som rada, že aspoň ju ovládať viem, teda som schopná ju ovládať," riekla som a pokývala hlavou. No nič. Strihla som uchom a zívla si. Bola som unavená a veľmi rada by som si niekde oddýchla! Doma. Ideálne. Bolo na čase vyraziť. Noc už bola za dverami. Nestihli sme to do večera, ako sme to vôbec chceli. Ale nevadí. To zvládneme. "No dobre, tak poďme teda na okolo. Aj tak už pôjdeme po tme, ale máš pravdu. Keby ideme cez tie hory, tak si tam nabijem ňufák zase zbytočne alebo by som sa zranila aj nejako viac... horšie," pritakala som bratovi a zazubila sa. Zamávala som chvostom zo strany na stranu a postavila sa na labky. Začala som klesať po pieskovcových kopcoch dolu za bratom. Labky sa mi šmýkali, ale nebolo to tak strašné. Čoskoro sme zišli dole a pokračovali ďalej naprieč púšťou.

//Púšť

Nevedela som, či mám plakať alebo sa tešiť, či čo vlastne so sebou robiť. Tie emócie, ktoré vo mne Život korigoval, sa momentálne vymkli kontrole a bola som ako taká rozbúrená rieka. "Joj, ani neviem ako dlho som tam hore bola, ale bolo to dlho. Nechcela som odísť a dlho sme sa bavili už ani neviem o čom, ale!" riekla som a zadýchane zliezla z brata. Otriasla som sa a sadla si do piesku. "V pohode som, len som sa bála, že si už odišiel," povedala som a pokrútila hlavou. Bola som pripravená mu o tom všetkom porozprávať! Zamávala som chvostom a kukla sa na neho. Premýšľala som, kde vlastne začnem. "Bol taký... neviem. Milý? Cítila som sa tam príjemne s ním, mal to tam krásne na vrchole, ale to by si musel vidieť. No... každopádne! Povedal mi, že mágiu už ovládam, ale nepovedal mi toho viac. Len že musím na to prísť sama, ale určite nie som stratený prípad," povedala som mu a povzdychla si. Musela som sa prebojovať životom sama. Nemohol mi až tak pomáhať a ja som tomu rozumela. No nemohla som povedať, že by sa mi to páčilo! Zastrihala som uškami a kukla sa na brata. "Začína mi tu byť teplo, pôjdeme pomaly domov?" navrhla som a nadvihla obočie. Čo ak by aj Nicos chcel ísť za Životom? Mohla som ho tu teraz počkať ja! Aj by som potom aspoň zistila, že koľko tam vôbec skutočne bol.

//vrchol narrských vrškov

Utekala som z vrcholu a ledva som dokázala brzdiť. Piesok mi pomáhal a ja som sa šúchala nižšie a nižšie, až sa mi podarilo zbaviť i posledných náznakov jeho moci, ktorá ma držala tam hore. Bála som sa, že sa Nicos nahneval a išiel domov bezo mňa. "Nicos!" zakričala som, pretože som netušila, kde sa mohol nachádzať. Stratila som úplne pojem o tom, kde som vlastne a odkiaľ som predtým prišla. Zmätene som zastavila a obzerala sa okolo seba. Stále som videla onen potôčik. Danie, no ták, sústreď sa! Keď sme sem prišli s bratom, potok sme určite nevideli. Dobre, musela som sa začať sústrediť trošku na to. Utrela som si svoje slzy a kukla sa smerom na sever. Rozišla som sa tade a čakala, kedy uvidím ten jeho ryšavý kožuch. Uši som mala stále nastražené a vetrila som vo vzduchu. Ani som neverila, že ma tu ešte brat čaká, než som ho konečne uvidela v diaľke. "Nicos!" zhúkla som po ňom zase a rozbehla sa za siluetou. Bol to môj brat? Nebol? Bol? Musela som to zistiť. Ako som sa k siluete približovala, čoskoro som si bola istá, že je to môj brat! "Nicos, Nico, Nick!" húkala som po ňom a celého ho povalila do piesku, že sme sa obaja zošuchli o niekoľko metrov nižšie. Veselo som vrtela chvostom a oblizovala mu ksicht. Bola som tak rada, že ho konečne vidím! "Ty si ma tu počkal! Ja že si odišiel," nariekala som a nedala mu pokoj. Užívala som si jeho blízkosť, akoby mal každú chvíľu odísť navždy preč.

//Narrské vršky

Brata som nechala niekde v polke kopca. Nechcela som, aby šiel so mnou do neznáma. Hlavne som bola vystríhana pred tým, aké to v prítomnosti Života je. Stále som sa bála toho, čo ma malo čakať. Mala som rešpekt. Išlo predsa o entitu, ktorá mala moc... nie len nad mágiou, ale i životom a bytím samotným! Nemohla som tam len tak nakráčať, no nie? Zastrihala som ušami a hodnú chvíľu blúdila horami. Piesok mi pod labkami kĺzal a niekoľko ráz som sa šmykla o pár metrov nižšie. Pieskovcové hory boli zrádné. K vrcholu hôr bolo náročné sa priblížiť priamo, preto som sa rozhodla zmeniť smer a obísť ich po obvode. Zdalo sa, že tento nápad nebol najhorší, priam brilantný. Na svojej ceste som objavila potôčik, ktorého objem vody lačnil po spŕške dažďu. Nastražila som uši a pohliadla na vychodenú cestičku, kde som cítila staršie i novšie pachy. Rozhodla som sa ju preto nasledovať. Srdiečko sa mi rozbúšilo, keď som si uvedomila, že som našla skutočnú cestu k samotnému bohovi. Prečo by tu inak bolo toľko stôp? Prehltla som hrču, ktorá mi navrela v krku. Musela som sa vschopiť. Už som nebola žiadnym vĺčaťom. Nemohla som byť taká ustráchaná a hlavne nie, keď prídem za bohom. Trochu úrovne to naše stretnutie muselo mať.
Bolo mi horúco. Moja srsť nebola najhustejšia, ale mala som akurát zimnú podsadu, ktorá ma nepríjemne hriala v tejto púštnej oblasti. Hlavne ešte v tak pekný deň! Teplo bolo i na snehu, nie to tu. Zabručala som, dokonca som sa po ceste napila z vody, ale stále mi bolo teplo. Chcela som mať už celú tu návštevu za sebou, aby som sa mohla vrátiť za bratom a o všetkom mu porozprávať. Po zdĺhavej dobe sa mi podarilo konečne prísť do bodu, kedy som v nemom úžase mohla pohliadnuť na miesto, ktoré som tu vôbec nečakala. Stále som premýšľala, prečo by si Život vybral práve takéto miesto ako pieskovcové kopce uprostred púšte, kde život nie je žiaden. Azda to bol nejaký paradox, ktorým sa snažil niečo naznačiť? Strihla som uchom a vykročila k podivnému pieskovcovému mostu, ktorý mi pripomínal ten kamenný, po ktorom som kráčala na severe ponad rieku. Zastrihala som ušiskami a rozhliadala sa okolo seba. Bolo tu toho toľko, čo som mohla obdivovať. Ani som si nevšimla tieň, ktorý sa okolo mňa pohyboval.
Strihla som uchom a otočila sa prudko za príjemným a vábnym hlasom, ktorý sa ozval spoza mňa: "Vítaj na vrchole Narrských vrškov, Danie." Stiahla som uši k hlave a chvost medzi nohy. Prudko som sa otočila a začala cúvať. Zľakla som sa. Zježená srsť na šiji robila svoje, ale keď som pohliadla na vlka... akoby všetok strach a neistota zo mňa zmizla. Srsť na šiji sa mi vrátila do pôvodného stavu a ja sa celá narovnala. Dokonca som sa na vlka usmiala, i keď najskôr mierne neisto. "Ja-a... kt-... ak..." koktala som. Zamračila som sa. Sama na seba som sa hnevala, že som znela ako z pomocnej školy. Potriasla som hlavičkou a niekoľko ráz sa nadýchla, než som konečne prehovorila i ja: "Dobrý deň! Ja... prišla som za..." Pohľadom som na neho hľadela a uvedomila si, že to musí byť ON. Vyzeral zvláštne, vedel ako sa volám a nikto iný tu nebol, kto by mohol byť tiež bohom. Vyzeral božsky dostatočne na to, aby som si bola istá, že to je práve ON sám samotný a nikto iný. "Prišla som za Vami na návštevu, prepáčte, že vás tu vyrušujem," začala som konečne rozprávať normálne, no nedalo mi to a musela som dodať: "Ako ste vedeli, že sa volám tak ako ste ma oslovili?" Nadvihla som spýtavo obočie a naklonila hlavičku na bok. Už som necítila žiaden strach ani obavy. Bola som vyrovnaná, spokojná, sebaistá a opäť veselá. "Viem toho mnohé, meno je to najmenej," odpovedal na moju otázku. Bol taký pokojný. Niečo na ňom ma hrozne priťahovalo. Chcela som byť v jeho prítomnosti a nikde inde. "Ehm," zakoktala som, keďže ma mierne vyvádzalo z miery, že mi nekládol žiadne otázky. Jasné, bol to boh. On vedel všetko. Nepotreboval sa na nič pýtať, to ja sa sem prišla pýtať jeho.
Ako som mohla byť taká hlúpa? Povzdychla som si a sadla si na zadok. V tom som však spanikárila. Bolo to neslušné tu takto sedieť? Čo si o mne pomyslí? Mala by som sa postaviť? "Pokojne ostaň sedieť, mláďa," riekol, lenže ja začala panikáriť ešte viac. On mi čítal myšlienky? Nie, veď tú nervozitu náhlu by na mne videl každý. Lenže všetká tá panika, úzkosť a stres, ktorý ma pohltil, náhle opäť zmizol. Moja náladovosť nemala na tomto mieste nado mnou silu. Pousmiala som sa. "Ďakujem," riekla som a zavrtela chvostom. Zas som bola v poriadku. "Viete, neviem ako začať, ale tak proste začnem. Prišla som sem, pretože by som chcela vedieť ovládať mágiu. Lenže je so mnou problém, pretože stále som nezačala mágiu ovládať, že žiadnu. A už som dosť veľká, ale tak asi mám zlú krv alebo čo," povedala som na priamo na jeden nádych, čiže som dosť lapala po dychu na konci mojich slov. Avšak aspoň som to povedala a teraz som mohla čakať, ako ma Život sám vysmeje. Predsa len to bolo dosť zúfalé, no nie? Hľadel na mňa, dlho nič nehovoril a ja na moment zase sa začala báť, že čo si o mne asi pomyslel. Bola som otravná? Drzá? "Danie, ale veď ty už si mágiu ovládať začala," povedal a mne odľahlo. Nemyslel si, že som drzá, ale len hlúpa. "Vážne? Kedy? Ako?" začala som sa ho ďalej pýtať, ale on sa len usmial a pokrútil hlavou. "V živote ťa čakajú veci, na ktoré musíš prísť sama. Musíš im porozumieť a naučiť sa s nimi žiť," povedal a ja som pozrela na svoje labky. Mal pravdu, ale ja som si myslela, že mi pomôže! "Si šikovná, určite z teba vyrastie skvelá liečiteľka i čarodejka," dodal a ja na neho opäť vrátila svoj pohľad. Venovala som mu tiež široký úsmev a zamávala chvostom. "Ďakujem," riekla som a hneď dodala: "Ale doniesla som vám kvetinky. Neviem, či ich budete chcieť, ale od leta som ich zbierala, sušila, aby vydržali... neviem, či sú dosť dobré, ale dala som do ich hľadania srdce, aby boli čo najkrajšie." Trochu zahanbene som stiahla ušká dolu, keď som niekoľko kvetiniek, ktoré som vzala z úkrytu, posunula k nemu. Musel si o mne fakt myslieť, aká som trúfalá. "Ale asi som vybrala zlé," zafňukala som. "Ale mám ich viac a určite aj ďalšie nazbieram. Aj mušle som bola u mora zbierať a... všetko vám viem dať, ja len... chcela by som vedieť čarovať lepšie. Chcela by som vedieť ovládať prírodu, vzduch, oheň... všetko! Aj tú hlúpu vodu," dodala som zas na jeden nádych a povzdychla si. Bola som zúfalec. Totálny. Ani som sa nechcela na Života pozrieť. Musel na mňa hľadieť ako na hlupáka. "Kvetiny... mušle..." zopakoval a ja sa kukla na moje usušené kvetinky, ktoré pomaly opäť dostávali farbu a život. Whoa. "To robíte vy?" riekla som s úžasom a zamávala chvostom. "Vážne vám ich viac prinesiem!" povedala som a vyskočila na labky. "Prosím," žobronila som ďalej a smutne na neho hľadela ako kocúr v čižmách. Moje oči boli snáď väčšie, než by malo byť zdravé. "Poznám, čo potrebuješ Danie... kvetiny, ktoré si priniesla sú nádherné, áno," riekol a ja sa potešila, no nevedela som, ako to myslel. Takže súhlasil? Pomôže mi s čarovaním? Nepomôže? Konštatoval to, že sú pekné? Bola som zmätená!
Povzdychla som si a pohľad mi zase padol na to údolie a most... "Je to tu také úchvatné," riekla som a zasnene vykročila, aby som si to tu prehliadla. Nešla som ďaleko, len tak pár krokov. "Žijete tu sám však? Musíte byť osamelý," povedala som a ani ma nenapadlo, že by som ho teraz opustila. "Ale už nebudete," vyšlo zo mňa automaticky a spokojne som sa usmiala. Zamávala som chvostom a užívala si jeho prítomnosť. Mala som mnoho otázok, ktoré som sa ho chcela opýtať! Veď ešte chvíľočku tu ostanem, to nebude tak dlho trvať nie? Života som sa opýtala aj ďalšie otázky, na ktoré mi však nedal priamu odpoveď alebo ani žiadnu. Nebol príliš zhovorčivý, čo sa týkalo predávania informácii. Na jednu stranu som to chápala, ale celkom ma to štvalo, že je taký tajnostkár. Ja som nechcela sa všetko učiť na vlastnú päsť, chcela som skratky! "Máš pred sebou celý svoj život, zažiješ toho ešte veľa, urobíš chyby, poučíš sa, raz budeš hore, raz dole... skratky ti nikdy nič nedajú, Danie," riekol a ja si povzdychla. Sa mu to hovorilo, keď on vedel všetko. "Ale ja chcem byť len lepšia než môj brat, mali by ste ho niekedy vidieť, je to fakt trieda a ja sa bojím, že proste ma opustí, keď nebudem dosť dobrá," povedala som a zahmírila sa na mieste. Nicos, pomyslela som si a v tom som vytrštila oči. "Panebože môj braček! On ma čaká pod vrcholom. Ako dlho som tu? Panebože prepáčte, ďakujem, ale ja... musím... mala by som... nie ja musím ísť!" riekla som a bila som sa s tými pocitmi, ktoré ma tu držali ako keby som stupila do sladkého medu. "Danie, nechceš ešte vidieť môj úkryt? Ten je nádherný tiež," povedal tým jeho sladkým, pokojným hlasom a ja som sa opäť začala namotávať, chcela som súhlasiť... veď Nicos ešte počká, no nie? Nie. Zavrtela som hlavičkou. "Prepáčte, ja musím. Prídem. Sľubujem! Vrátim sa ešte sem, potom... potom sa tam pozriem, prisahám!" koktala som a začala sa z jeho dosahu driapať a cúvať. Nechcela som, bolo mi ľúto ho tu nechať, ale môj brat... bol pre mňa oveľa viac než kdejaký boh. Nemohla som bez neho dýchať. Nemohla som ho tam nechať čakať dlhšie, než už som ho nechala. Horko ťažko som sa otočila a ťarbavo sa rozbehla preč z vrcholu. Nohy som mala ako zmeravené, nechceli sa hýbať, ale nakoniec sa mi to podarilo. Môj braček. Musela som ísť za svojim malým bračekom!

//Narrské vršky

Inventár na začiatku:
211

// 150

//36

// 3

Z m e n á r e ň:

3

-> 10

-> 60

Inventár po zmenárni:
281

// 150

//18

// 0

O b j e d n á v k a:

ID - M01/Voda = 20

a 200

ID - M02/Zem 4*, 5* = 30*2 = 60

ID - M03/Zem 6*, 7*, 8*, 9*, 10* = 50*5 = 250

ID - M03/Vzduch 6*, 7*, 8*, 9*, 10* = 50*5 = 250

ID - B02/zmena farby očí podľa vzduchu = 50

/nie som dohodnutá s nikým na zakreslení/

Dokopy platím:
250

560

Uplatňujem 50 % zľavu z kalendára.

Po zľave platím finálne:
125

280

Inventár na konci obchodu:
1

// 25

//8

// 0

Zastavila som sa a cítila, ako mi pieskové zrnká pretekajú pomedzi moje prstíky. Povzdychla som si. Nicos mal pravdu. Nebolo to vôbec jednoduché. Tieto pieskovcové kopce boli ako za trest. "Tak dostať sa za bohom musí byť predsa trošku výzva, braček, inak by za ním chodil každý druhý a čo by to potom bolo..." povedala som a uškrnula sa. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a pozrela sa na vrchol. Zdal sa byť v nenávratne ďaleko. Zamračila som sa. Ako sme sa mali dostať až tam hore? Keď sme neboli ani v polovici! O tomto mi nikto nepovedal, že to nebude tak úplne jednoduché, ako by sa mohlo zdať. "Potlačiť? Počkat ako to myslíš, Nicos!" okríkla som ho, no bolo neskoro a už som cítila náraz do mňa. Waaaa. Ako ma však potlačil, jasne že som vyšla o niečo vyššie, ale stále som mala pod labkami piesok, ktorý nie všade bol dobre utlačený. Zadýchane som uskočila a otočila sa na brata. "Dohodnime sa, že toto už nikdy neurobíš, dobre?" riekla som smerom k nemu a povzdychla si. Potriasla som hlavou a kukla hore. Nemohla som sa len tak vzdať. "Počuj, pokojne ma počkaj tu. Ja už niečo vymyslím a nejako sa hore dostanem. Hneď sa vrátim, sľubujem!" povedala som k bratovi a venovala som mu úsmev. Zamávala som chvostom a dodala: "Mám ťa rada Nicos." Otočila som sa a vydala sa nahor. Moje slová zneli, akoby som mala otrčiť kopytá... ale to nebola pravda. Len som mala potrebu mu to povedať. Bola som dosť nervózna z tej návštevy, ale aspoň takto ma upokojovalo u srdiečka, že ma má rád on i keby som nikdy čarovať nedokázala.

//vrchol narrských vrchov

//Prstové hory

Našľapovala som po piesku a premýšľala, aký je to zvláštny pocit. Natočila som hlavu na stranu a zahrabla labkou do piesku. Fakt divné. "Piesok je veľmi divná vec. Nie je ako zemina alebo tráva, ani ako kamienky, skôr mi pripomína taký sneh, čo myslíš?" opýtala som sa brata a zastrihala ušami. Bol zaujímavý, to bola pravda. Zívla som si. Nebolo to tým, že by som bola unavená alebo znudená. Jednoducho som to urobila. Zvieratá to predsa raz za čas robili i bežne. "Ale nie je taký studený, ani nám nezmáča kožuchy. Sranda," riekla som a zachichotala sa, keď som po ňom pľasla niekoľko ráz labkou. Bola to sranda. Strihla som uchom a kukla sa na hory, ku ktorým sme sa pomaličky približovali. Zdvihla som zrak a zadívala sa na ich vrchol. "Boh bude asi až úplne hore, však?" opýtala som sa Nicosa, ale táto otázka ani nepotrebovala žiadnu odpoveď. Bol to fakt. No nič, museli sme si trochu máknuť, aby sme sa niekam dostali. Kývla som hlavou a začali sme pomaly stúpať nahor. Avšak bolo to náročné, keďže sa mi piesok šmýkal pod labkami. "Uff, toto je také nepríjemné Nicos. Ako sa mám k nemu dostať?" opýtala som sa ho, no samozrejme. Išlo o cestu za bohom! Nemohla to byť prechádzka ružovou záhradou predsa. Preto som sa trošku "pochlapila" a vykročila ráznejšie, snažiac sa zabrániť tomu, aby som sa niekde pošmykla.

Náreky sa odrážali od skalnatých hôr a šírili sa ďaleko. Bola som ako malé vĺča, ktoré padlo na zem a potrebovalo pofúkať, len aby vzápätí bolo úplne v poriadku. Strihla som uchom a so "slzami" v očiach sa zadívala ubolene na brata. "Bolí," zakňúrala som a kukla sa na neho, či mi pomôže. nad mojim ľutovaním však strácal trpezlivosť a to bolo dobre. Aspoň ma takto prefackal slovne a prinútil ma sa uvedomiť. Mal pravdu vo svojich slovách. Nemala som sa vzdávať! Určite to dopadne skvelo a ja sa mágiu naučím ovládať. Lenže všetko to bolo tak náročné a osud ani nechcel, aby som k bohovi zavítala. Chcelo sa mi z toho všetkého len plakať, veru. "Šak ale čo ak ich nebude chcieť, sú hnusné," zafňukala som ešte, ale musela som sa pozbierať a nebyť taká precitlivená troska. "Ale máš pravdu, ja to aspoň skúsim. Veď za skúšku nič nedám, však?" uistila som sa a ešte niekoľko ráz smrkla, než som sa vyškriabala späť na rovné labky. Otriasla som sa a pozrela sa na brata, ktorý musel byť miestami zo mňa fakt psychicky unavený. Ale nikdy ma neopúšťal, to bolo fajn. "No už asi dobre," skonštatovala som, keď som skontrolovala svoju labku a či sa viem na ňu vôbec postaviť. Potriasla som hlavou a pozrela sa na miesto, kde som zakopla. Povrch tu nebol najideálnejší a ani lepší asi nebude. Kývla som hlavou, že som pripravená pokračovať a čoskoro sme stúpili na rozžhavený piesok. Úplna zmena oproti tomu chladu za horami na severe. "Tam, tam sú tie kopce," ukázala som labkou na miesto, kam sme mali namierené a do tváre sa mi vracal môj obvyklý úsmev. Už som sa tešila až zavítam za bohom a popýtam sa ho na všetko možné!

//narrské vršky

//Sarumenský hvozd

Pretočila som oči v stĺp, keď som cestovala po boku Nicosa ďalej z lesa preč. On nemyslel na nič iné, len na jedlo! Bolo to s ním strašné. Povzdychla som si. "Dobre, ale ja veľmi hladná nie som. Keby si toľko nejedol i ty, nemal by si taký veľký zadok!" povedala som mu a zamračila sa. Bolo to s ním strašné, len čo bola pravda. Potriasla som hlavičkou a svoje zraky vrátila späť pred seba, aby som si o nejakú skalu nerozbila papuľu. Tieto hory boli dosť nebezpečné, len čo bola pravda. Nastražila som uši a dávala bacha. Dokonca som dávala i pozor na Nicosa, aby do niečoho nevrazil. Ešte by zrútil nejakú kamennú lavínu alebo čo. "Ale Nicos!" napomenula som ho, keď začal zase vymýšľať s tým stromom. "nebudeme si robiť strom v úkryte, ešte nás Maple poženie von, že čo za hlúposti to tam vymýšľame," riekla som nahnevane, ale nemohla som skryť svoje pobavenie. Ako sme však pomedzi skalnaté hory pokračovali, predsa len sa mi podarilo zakopnúť o škáru medzi kamienkami. Padla som na zem ako zhnitá hruška a rozčapila sa ako žaba. "Au, au, au," zanariekala som. Tupá bolesť mi vystrelila z toho nárazu do celého tela a ako ma všetko bolelo, nahromadili sa vo mne toľké emócie, že sa museli niekam uvoľniť. Mágia sa z môjho tela uvoľnila a veľmi slabo, priam nepozorovane, no predsa rozvibrovala okolité skalky, ktoré vďaka tejto vibrácii povolili mierne miesto, kde som si zasekla labku a ja ju mohla automaticky vytiahnuť. Prevalila som sa na chrbát a ďalej nariekala. Ani som netušila, čo sa vlastne stalo. Bolo to úplne nenápadné a nevinné. Ani Nicos si nič nemohol všimnúť. Ako taká korytnačka som sa hmýrila na chrbte, labkami mätala vo vzduchu a dramaticky nariekala. "Umriem tu, ja umriem. Mali sme ostať v lese," zanariekala som, pretože ma bolela celá papuľa na ktorú som padla a asi si i do jazyku kusla, pretože som cítila železitú pachuť krvi. "Nicos, ja tú cestu nezvládnem, neschopná som," pokračovala som vo fňukaní a dramatizovaní, i keď mi v podstate nič nebolo len som si ľudovo povedané, nabila ňufák a trochu oškrela labku. Nič, čo by sa nedalo predýchať. Ale... ja potrebovala poľutovanie!

//úkryt

Vyšla som von z jaskyne a ponorila svoju labku do zasneženej kopy. Studilo ma to, ale nebolo to nič nepríjemné. Akoby nás v srdiečku hrialo toto miesto, náš nový domov. Usmiala som sa a kukla sa na Nicosa. Sama som sa otočila a našla pomedzi stromy oblohu. Mal pravdu. "Mali by sme si teda pohnúť, ale ono je to len kúsok, to zvládneme! A do večera sme doma," povedala som smerom k nemu a zamávala chvostom. Tešila som sa na náš rodinný výlet za dobrodružstvom. Aj keď nás to mohlo stáť krk, ja som bola pripravená riskovať! Zastrihala som ušami a kukla sa na stromy, okolo ktorých sme kráčali, aby som do nejakého z nich nevrazila. Ešte to by mi tak chýbalo, nejakú modrinu si urobiť. Určite sa dosť zmordujeme len pri výstupe na tie pieskové hory. "To je dobre, aj ja mám teba radšej než mágiu. No poďme zistiť teda, či som tak márna ja alebo ešte len neprišiel môj čas," riekla som smerom k nemu a povzdychla si. Pousmiala som sa a zamávala chvostom. Pomaly sme sa blížili ku koncu lesu, kde sa povrch začínal meniť. Hory boli vysoké, a tak sme museli nájsť cestu ako cez ne prejsť. Bola to výzva, ale ja som ju chcela vyriešiť! Veď sa predsa len tak nevzdám, no nie?

//prstové hory

338 // 56

Zazubila som sa a pozrela sa na brata, či by bol skutočne tak nemotorný, ako sa mi tu snažil naznačiť. Podľa mňa si len vymýšľal a v skutočnosti nebol až taký manták za akého sa prezentoval. "Hej no, ale to nevadí. Aspoň by som sa potom mohla o teba starať a vyliečiť ti tvoje zranenia," riekla som a vyplazila na neho jazyk. Zamávala som chvostom a povedala si, že je ten najlepší čas, aby sme sa vydali za tým Životom, o ktorom sme sa tu tak rozprávali. Usmiala som sa a kývla hlavou. "No nič, mali by sme ísť, ale poďme ešte hodiť nejaké to drevo do ohňa, nech nezhasne kým prídeme," navrhla som a vzala som nejaké papeky, aby som ich išla zaniesť do ohňa. Opatrne som ich do neho hodila, aby ma náhodou plamene nepopálili. Keď som to tam priložila, otočila som sa a vydala sa von z úkrytu. "Poďme na to, hádam sa nestratíme v tom piesku, čo myslíš?" opýtala som sa ho a zazubila sa. Na moment som zaváhala a ostala stáť vo východe z úkrytu. Nasávala som okolité pachy a premýšľala, či sa o toho cudzinca skutočne niekto stará. A predsa len som tu cítila slabší pach toho vlka, s ktorým sme sa zviezli z hôr. Blázon. "Trochu sa bojím, že zistím, že mágiu neovládam. Budeš ma mať i tak rád?" riekla som napokon s obavami a kukla sa na Nicosa. Čakala som na odpoveď, no potom som sa usmiala a vykročila do lesa. Labky sa mi ponorili do snehovej pokrývky.

//sarumen

337 // 55

//tmavé smrčiny

Nicos mal pravdu. Až sa minie to drevo, čo je ešte v jaskyni, tak toto vyschne a to ihličie bude suché a pohorí veľmi dobre! Už som bola o niečo pokojnejšia i spokojnejšia s našim úlovkom. Spokojne som si teda vykračovala cez zasnežený les. Do ňufáčiku mi padol pach neznámeho vlka. Asi ten, ktorý vyl. Cítila som tu však aj iného člena svorky, tak som bola o to pokojnejšia. Ako som si povedala s bratom predtým. Dospelí to vyriešia, presne tak! Tak či onak som si vykračovala ďalej až k jaskyni, kde som hodila tie konáriky na hromádku. "Fuj, ale to ihličie pekelne pichá. Teba nie?" opýtala som sa brata, pretože ja som mala pocit, akoby som mala celú papuľu dopichanú. Pokrútila som hlavičkou a kukla sa na našu hromadu papečiny, ktorú sme našli. Problém bol v tom, že tu bol hrozný bordel i s tým. "Pomôž mi tu ešte aj to drevo zrovnať trošku. Veď niekto pôjde okolo a rozbije si papuľu na ňom," riekla som smerom k bratovi a uškrnula sa. Postupne som poukladala drievka na hromadu tak, ako sa patrilo. Teraz tu bude famózny poriadok! Ešte že ma nenapadlo to tu i povysávať a pozmývať. To by som už bola pekne na hlavu. Ale trebalo trošku to tu skultúrniť, nie že nie. Potriasla som hlavičkou a na chvíľu si sadla na zadok, aby som si oddýchla. Premýšľala som, že pôjdeme ešte priložiť do ohňa predtým, než odídem k bohovi na návštevu. Nech sa vrátime do tepla!

Čmuchala som pomaly po celom lese, aby som našla nejaké konáriky. Bolo to však náročné, vzhľadom na typ lesu v ktorom sme boli. Povzdychla som si. To sme si tú najlepšiu možnú cestu vybrali, to fakt. Pretočila som oči v stĺp. Ale predsa len ihličie musí horieť tiež, no nie? Preto som nejaké vetvičky pozbierala. Ihličie ma však pichalo v papuľke. Nechcela som byť ako taký rozmaznaný fagan, ktorého by nebodaj papuľka z toho bolela. Musela som niečo vydržať! Pustila som ich po chvíli na zem, aby som bratovi niečo povedala. "No, počúvaj. Asi ich máme dosť. Neviem, či to bude dobre horieť, ale tak čo už. Aj ihličie je hornaté, tak hádam to nebude príliš vadiť," riekla som smerom k nemu a kývla hlavou, aby sme sa pomaly pobrali späť do úkrytu. Sklonila som hlavičku dole ku vetvičkám a vzdala ich do papule. Zdvihla som ich zo zeme a vydala sa späť do lesa, aby sme ich uložili do úkrytu. Bola som už z toho hľadania dreva unavená, pretože sme nič poriadne nenašla. Bola som sklamaná z nášho úlovku, ale nevadí. Nie vždy sa nám musí dariť. Pretočila som oči v stĺp a radšej si predstavovala, ako sa čochvíľa vydáme za Životom a budem si u neho žiadať o nejaké super veci a odpovedi na moje otázky. Napríklad to, ako sa naučím čarovať alebo také niečo. Potriasla som hlavou a bola zvedavá, či sa k niečomu dopátram. Veď čo ak on nevedel, prečo som v tom taká neschopná? Povzdychla som si. Proste som možno bola rozbitá a nehodila som sa do tohoto sveta. Aj to bola odpoveď na moje trápenie, ale nechcela som si priznať fakt, že by to mohlo byť práve ono!

//ukryt sarumenu

//úkryt sarumenu

Vytrepali sme sa z úkrytu a vydali sa naprieč lesom i s kosťami, ktoré sme sa snažili odpratať, aby sme udržali poriadok v úkryte. Pomaly som si aj myslela, že nenájdeme vhodnú skrýšu na tie kosti, ale musela som mať vieru! Zastrihala som ušami a pozerala sa po okolí. Samozrejme, že môj brat bol šikovnejší než ja a našiel miesto, kde sme mohli tieto kosti uložiť. Vyšli sme však ďalej za hranice nášho lesa, do vcelku potemnelého lesíku, ale nechcela som tu byť nejako dlho. Len rýchlo zakopať kosti, nájsť drevo a vrátiť sa späť! Podišla som k miestu, ktoré našiel Nicos a položila tam kosti, aby som sa ich zbavila. Otriasla som sa a vzala do papule sneh, aby som sa zbavila tej nepríjemnej chuti, ktorú som mala v papuli. Potriasla som hlavičkou a pozrela sa na brata. "Hej, mohol by už aj niekto iný povynášať tie odporné kosti nabuduce, nie len my furt," pritakala som bratovi a trošku sa posťažovala. Neprišlo mi, že by aj niekto iný sa staral o poriadok tam. Povzdychla som si a pozrela sa na les, kde sme sa nachádzali. Museli sme tu nájsť bárs jaké konáriky, ktoré by sme mohli doniesť do úkrytu na hromádku. "Nemyslím si, že na to budú reagovať Nicos," riekla som a podpichla brata, keď po konároch takto volal. Uškrnula som sa u toho a vykročila vpred. Museli sme ich jednoducho krvopotne hľadať! Inak to nešlo. Potriasla som hlavičkou a pokračovala ďalej do lesa. Snáď ich čoskoro nazbierame a pôjdeme späť domov. Tento les sa mi vôbec nepáčil.