Gallirea - Příspěvky uživatele

Sledovala som vlčicu, ktorá sa k nám približovala. Usmiala som sa na ňu a zavrtela chvostom. Poznala som ju, len mi to hneď nedošlo, až kým to nepovedala ona sama. "Ach áno! Fíha, ale to bolo na druhej strane ostrovov, čo ťa sem privádza?" zasmiala som sa. Pokiaľ tu niekde nežila, mohla byť len kočovným tulákom, ktorý chodí krížom krážom po krajine. Usmiala som sa a švihla chvostom. "My sme zo Sarumenskej svorky a šli sme sa prejsť po okolí, však Zed? Neviem prečo, ale nehovorí rečou ako ty a ja, že by sme sa dorozumeli," povedala som a zamračila sa. "Alebo nerozpráva ešte vôbec poriadne, bo sa mi zdá, že mi rozumie," skonštatovala som a prehodila hlavu na druhú stranu. Každopádne, objavili sme tu akési stopy, ktoré sme mohli skúsiť trošku postovať. Aby sme niečo Zed naučili a možno i našli nejaké iné, nové podivné zviera, ktoré sa normálne po lesoch nepreháňa? "Dobrý nápad, Zed by sa mohla naučiť stopovať," usmiala som sa a zavrtela chvostom a kývla hlavou na krpca. "Kukaj na tieto," ukázala som na válečky, pretože som ich nepoznala, že akému zvieraťu by patrili. Sklonila som hlavu a názorne ukázala ako nasávam pach a stopujem ich. Nadvihla som obočie a pozrela sa na Zed, či to pôjde vyskúšať.

//mega omluva, but life ><

//Sarumen cez Uhelný hvozd

Kráčala som pomedzi stromy, ktoré sa postupne menili. Pach svorky slabol a my sme sa ocitli mimo územia. "Ako si sa sem asi dostala? Ja som hľadala svojho brata, ale čo ty? Si sa musela určite zatúlať, ach, chúďatko," riekla som, i keď som netušila, či mi bude rozumieť, keďže i pretým vyzerala dosť zmätene. Pousmiala som sa a pokračovala lesom ďalej. Už sme neboli ďaleko od miest, kde je i počas leta teplo. Stále som tomu nechápala, ale bolo skutočne tomu tak. "Neviem, odkiaľ si, ale tie veci, čo ti ukážem, si rozhodne ešte nikde nevidela, určite!" zvolala som zvesela a zamávala chvostom zo strany na stranu. Sama som sa tešila, čo tam teraz ešte objavím. Bude to určite skvelé, ak by sa mi podarilo dopátrať sa k nejakému ďalšiemu pokladu. I keď s termitami už nechcem mať nič spoločné. Nie, že by boli zlí, ale naozaj som sa bála o svoj život v ich kráľovstve. Možno i preto, že mi oň skutočne šlo. Ach, zle mi bolo, keď som si spomenula na to, ako skončil ten hnedý vlk, ktorý bol ešte k tomu od nás zo svorky! Mala by som sa na neho niekedy ísť pozrieť, či je v poriadku a či vôbec ešte žije po tom útoku. Ajaj. "Hm, Zed, pozri," riekla som a ukázala na podivné pruhované stvorenia, pripomínajúce srny (keďže kone/somáre nepozná xd), ako pomaly mierili niekam ďalej na savanu. Azda hľadajúc tieň? Vodu? "Vyzerajú vtipne, čo? By ma zaujímalo, čo sú zač a ako chutia. Ach, niekedy by sme si sem mali prísť zaloviť," zasmiala som sa a sledovala ich pohľadom a premýšľala, či ich budeme nasledovať. Pozrela som sa na vĺča, že ako sa zachová.

Vĺča sa mi predstavilo ako Zed, usmiala som sa a spomenula si, že presne to mi hovorila i Maple. Ach, pamäť na mená bola u mňa fakt mizerná. Pokrútila som hlavičkou zo strany na stranu a pozrela som sa na vĺča. Nezdalo sa, že by mi rozumelo, pretože i to, čo vyslovilo, mi nedávalo žiadne význam. Nuž, mláďatá mali očividne svoj vlastný jazyk, ktorým sa riadili. Povzdychla som si a pomaly sa pozbierala na rovné labky. Otriasla som sa a pohľadom prešla po vĺčati. "Hm, kiežby som len vedela, čo si to šomreš popod ňufák," zamumlala som si popod svoj a pousmiala sa. Nechala som to tak, veď nejako sa už určite dohodneme! Potom som pomaly prešla pohľadom po okolí. Bolo vonku pekne. Mohli sme sa niekam prejsť. I tak som chcela skúmať okolie svorky. Mohla som vziať na prechádzku i Zed? Aspoň tu nebude sama a bude môcť skúmať svet spolu so mnou! "Zed? Ideš sa so mnou prejsť? Pozrieť sa na smiešnu zem?" otázala som sa, keďže som netušila, či niekedy videla niečo iné ako je tráva a stromy. Počkala som chvíľu, kým sme sa voľáko pochopili. "Bude to zábava, poď," vyzvala som ju beztak a kývla hlavou, aby ma nasledovala. Spokojne som si kráčala smerom k lesu, aby sme prešli do teplých oblastí, keďže cez hory mi to prišlo s vĺčaťom oveľa nebezpečnejšie ako by sa mohlo zdať.

//Savana cez Uhelný hvozd

//Danie sa teší na dobrodružstvo! V priebehu týždňa prídem :>

Obdivovala som svoje kvetiny a kvitnúce kroviny, ktoré sa mi podarilo vyčarovať. Ani som si nevšimla, že pri úkryte nie som sama. Strihla som uchom, keď som začula pazvuky drobného tvora, ktorý sa ku mne približoval. Nastražila som uši a otočila sa smerom, odkiaľ sa ozval hlas. Ako som upriamila svoje zraky na vĺča, ktoré som už predtým videla, i keď len spať. Krista, ako mi hovorila Maple, že sa volá? Na mená mám skutočne mizernú pamäť, pomyslela som si a sťažka si povzdychla. Niekedy som si myslela, že som skutočne veľmi hlúpa, i keď opak bol pravdou. Nuž, nevadí. Usmiala som sa na vĺča a kývla hlavou. "Ahoj, drobec. Čo tu robíš tak sama?" nadhodila som smerom k vĺčaťu a zazubila sa. Pritom som sa snažila rozpamätať, ale vôbec mi to nešlo. "Ja som Danie, miestna gamma a liečiteľka. Kto si ty?" položila som jej otázku a pomaly si ľahla na zem, aby som nebola o toľko vyššia než vĺča. Malo to nabudiť priateľskejšiu atmosféru, všakže. "Kukni aké kvetinky som vyčarovala, pekné sú, čo?" dodala som a kývla hlavou na pestrofarebné lesné a lúčne kvetiny, ktoré lemovali boky vchodu do úkrytu. Nakrčila som ňufák a ucítila i brata. Socializoval sa rovnako ako ja! Dobre to robil, vskutku.

// ešte editnem ak nejaký stihnem :D

3. Vyzdob hvozd květinami

//Mýtina

Poskakovala som si ako srnka, pretože som bola tak plná energie, že som nevedela, čo s ňou mám vlastne robiť. Povzdychla som si a pozrela sa na miesto, kam mizla Nicosova pachová stopa. Mala by som sa tým smerom vydať? Nie, určite sa socializuje s inými členmi a to bolo dobre. I ja by som ich mala všetkých spoznať. Maple mi o nich všetko povedala, ale i tak bolo najlepšie spoznať ich pekne po jednom. Prikývla som a vydala sa ďalej. Najskôr som však chcela urobiť to, čo mi napadlo na lúke, keď som videla všetky tie kvetinky. Zamierila som preto smerom k úkrytu, kde som sa do toho môjho diela pustila! Vyčarovala som niekoľko kvetiniek, ktoré sa pestrofarebne tiahli okolo vchodu do jaskyne. Vyzeralo to tak nádherne. Sledovala som, ako pomaly zo zeme vyrastajú kvetinky, ktorým sa nakoniec rozvinie puk a svojou krásou a pestrou farbou budú vítať všetkých našich spoluobyvateľov. Usmiala som sa a zamávala chvostom. Okolie úkrytu som skrášlila veľmi rýchlo a povedala si, že by som mohla ešte i zvyšok lesa trochu okrášliť. Aspoň pokým moja energia na to bude stačiť. Preto som sa vydala po lese a náhodne tvorila kvetinky, ktoré rozvoniavali napokon po väčšine lesu. Začínala som však cítiť únavu, a tak som musela spomaliť. Bolo to namáhavé ich čarovať zo vzduchu, ale mne to nevadilo. Aspoň to tu bude všetko krásne! Takto nejak som si predstavovala jar. na moment som si sadla, aby som si oddýchla a premýšľala, čo by som ešte mohla vymyslieť, aby som to tu dozdobila. Po chvíli som sa zdvihla a pokúsila sa na niektorých miestach ešte vyčarovať ker s kvetinami, ale bolo to náročné a podarilo sa mi na prvý raz urobiť len niečo, čo sa tomu podobalo len veľmi z ďaleka. Ja som sa však nevzdávala a po hodnej chvíli sa mi podaril i pekný ker s modrými kvietkami. Avšak stálo ma to dosť sústredenia. I keď mi Život pomohol moju mágiu zeme vylevelovať na maximum, nemala som v tom dostatočnú prax. Preto som musela cvičiť a i táto výzdoba lesa bola dobrým začiatkom pre môj tréning. Ešte pár ráz vyčarujem kvetiny a kroviny a budem schopná hádam zdolať i celý strom! Uškrnula som sa. Zamierila som späť k úkrytu, kde som tiež chcela urobiť jeden alebo dva kríky s kvetinkami. Dokázala som však spraviť len jeden a následne som si musela sadnúť na zadok. Bola som taaak unavená a to som predtým prespala celý deň. Zasmiala som sa a spokojne skúmala kvetinky a kríky, ktoré som tu vyčarovala na výzdobu. Bolo to skvelé. Pestrofarebné a ja sa konečne doširoka usmiala, celá spokojná, akú peknú výzdobu lesa som urobila.

Ani som si nevšimla, že neďaleko je ono malé vĺča, ktoré mala pri sebe Maple, keď som sa s ňou posledne rozprávala. Už som si hádam nespomínala ani na jeho meno, hah.

Zobudila som sa na lučine a zdĺhavo si zívla. Brata som nikde nevidela, ale určite bol v lese, pretože som cítila jeho pach. Musela som pri tom našom rozprávaní zaspať. Nečudovala by som sa tomu, veď som s Tonresom prešla hrozne veľa miest. Labky ma stále boleli, ale nebolo to nič strašné. Zastrihala som uškami a pozrela sa po okolí. Na lúke sa nikto nenachádzal, a tak som si povedala, že sa pôjdem prejsť po lese. Okolo mňa som však videla už veľa kvetiniek, ktoré boli fakt nádherné a najradšej by som si ich vzala so sebou. Všetky. Ale nechcela som ich zbytočne trhať. Automaticky som sa kukala už aj po bylinkách, ktoré by som vedela využiť, ak by sa niekto zranil. Nič som však nevidela. Zdvihla som sa na rovné labky, otriasla sa a ponaťahovala si všetky svaly a koštiale. Ach, mala by som sa vydať do lesa a niečo vymyslieť, aby som sa zabavila. Možno nájsť brata, ale ktovie, kde teraz je. Strihla som uchom a pomaly sa rozišla smerom ku stromom. Tie kvetinky, okolo ktorých som kráčala, boli skutočne nádherné a po chvíli mi i vnukli nápad, ktorý by som mohla jednoducho zrealizovať. Usmiala som sa, švihla chvostom a vydala sa vpred. Maple ma určite pochváli za to, aké krásy tu vyplodím! Aspoň si precvičím i svoje schopnosti, keď prinesiem trochu viac jari do tohto lesa plného hmly. Nech aspoň na chvíľku nevyzerá tak strašne desivo, haha.

//sarumen

Schválené, prevedené, odčítané a vybavené

Máj 01/10 | random les

Ňufák som mala prilepený k zemi. Stopovala som zajačí pach, ktorý sa predo mnou ukrýval v hlbinách lesu. Fučakala som ako taký jež, keď som sa snažila rozvíriť pachové stopy, ktoré som následne nasávala a pokúšala sa ich identifikovať. Postupne som sa dostávala hlbšie a hlbšie do lesu, až som sa zastavila. V ceste som mala strom, ktorý som nedokázala podliezť ako zajac, ktorého som stopovala. Preto som ho preskočila a hľadala opäť stopu, ktorú som na moment stratila. Čoskoro som však znova našla svoj smer a pokračovala vpred. Švihala som u toho chvostom zo strany na stranu. Bolo to zdĺhavé. To čo som našla tak starý pach, že ho teraz budem len dva dni nasledovať? Potriasla som hlavou. Joj ale hladná som veľmi, tak kde sa predo mnou skrývaš? pomyslela som si už vcelku nedočkavo. Povzdychla som si, no na moje prekvapenie, ma museli asi bohovia počúvať, pretože som čoskoro narazila na menšiu lučinu. Zastavila som sa v húšti a sledovala travinu, z ktorej vytŕčali zajačie uši. No konečne. Usmiala som sa a pripravila sa na lov. Opatrne som sa začala v tráve plýžiť smerom k ušiakovi, ktorý zatiaľ o mne nevedel. Privrela som oči. Pohybovala som sa pomaly a keď sa ušiak pozrel mojim smerom, zamrzla som v pohybe ako socha. Vetrík mi vial do karát, čiže zajac bol naozaj "nič netušiť". Keď sa opäť sklonil k zemi, aby si odtrhol nejaké kusy trávy, vyštartovala som. Bola som dostatočne blízko. Rýchlo som k nemu pribehla, no zajac mal dobré reflexy. Rozbehol sa po lúke, no ja som už vedela, čo a ako. Preto som ho rýchlo dohnala a sklonila hlavu, aby som ho strhla k zemi, kde som poriadne stisla čelusti a zadusila ho. Prekusla som mu krčnú tepnu a prudkým pohybom snáď i zlomila väz. Spokojne som zamľaskala, keď sa mi do papule dostala jeho železitá pachuť krvi a pocítila som, že jeho telo oťaželo, ako jeho duša opustila hmotu.

Znie to tak, pomyslela som si smerom k bratovi a uškrnula sa. Nemala som mu to za zlé, no neprišiel mi nikdy ako niekto, komu by šlo o postavenie. To ja som skôr bola taká, ale dokázala som sa uspokojiť i s gammou, i keď tá beta neznela vôbec zle! No určite som teraz v tomto veku nemala dostatok znalostí a schopností na to, aby som dokázala zastupovať našu alfu v jej neprítomnosti a všetko to riešiť okolo. "Máš pravdu, určite by sme boli skvelá dvojica. Hej, Maple musí vidieť, že sme naozaj už vyspelí a zodpovední jedinci, ktorí myslia na svorku a robia pre ňu č najviac. I keď si myslím, že ona to vidí beztak a preto sme i gamami teraz, ale netreba poľavovať," povedala som so smiechom, no myslela som to vážne. Pokývala som hlavou. Museli sme obaja zosilnieť. Fyzicky, ale i magicky. Bude to ešte dlhá cesta, no určite sa nám to všetko podarí. "Joj, sedieť určite nechcem na zadku a môžeme sa prejsť. Aj mágiu by sme si mohli precvičiť, ty si už tú svoju našiel? Mohla by som ti s ňou pomôcť," riekla som, keďže som už mala viac skúseností, než on. Stačilo mu len pomôcť k tomu, aby sa prejavila a potom to pôjde jedna radosť! "Skúšal si už niečo?" opýtala som sa ho a zamávala chvostom, aby som zistila o ňom čo najviac. Možno predsa len už skúšal, či nejaké nadanie má na element alebo ilúzie, či myšlienky! Bolo by skvelé, keby ovládal niečo iné, než som ovládala ja, by sme sa o to viac dopĺňali!

Schválené, odčítané a vybavené.

Nicos bol v šoku. S potmehúckym úškrnom som sledovala brata, ako je z mojich slov v nemom úžase. I ja som bola, pretože som neverila tomu, že by sme tak skoro mohli byť prijatí do sveta dospelákov. Avšak asi sme preukázali, že sme dosť vyspelí na to, aby sme sa na to podujali. Usmiala som sa na neho a čakala, kým to jeho mozog spracuje. Tie parohy mu asi tlačili na potrebné žily, ktoré ho okysličovali a tak mu to trošku trvalo. "Jáj, to zase brzdi trošku," riekla som na jeho nadšené slová a musela sa zasmiať. Tak ďaleko som to veľmi reálne nevidela. "Predsa len je tu Wolgania a tá svoju prácu robí dobre, zodpovedne a stíha to zatiaľ, možno až bude staršia tak potom," skonštatovala som a zamyslela sa nad tým. Teraz sme druhú betu asi nepotrebovali. Veď ona to skvelo zvládala. No bola staršia než my a mladšia už nebude. Jedného dňa určite bude svorka potrebovať náhradu a my sme boli skvelými adeptmi! Radšej som sa opýtala na to dobrodružstvo, ktorým zachránili náš les. "Wow, to znie skvele. Škoda, že som tu nebola, aby som i ja šla na taký výlet," riekla som a povzdychla si. No jeho veľké mravce vo mne prebudili spomienky na veľké termity. "Ja som zas stretla veľké termity, preto som tu nebola, zachraňovali sme ich kráľovnú," začala som, aby som ho navnadila a donútila ho pýtať sa ma otázky. Spokojne som vyčkávala, až ten moment nastane.