Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Sivé vĺča si sadlo na zadok, studená zem nestudená a predstavil sa aj menom. Samozrejme, že som ho tušil, no v mojich očiach sa patrilo predstaviť sa osobne, nestačila mi verzia, že je najmladší syn alfa páru a volá sa tak a tak. A takto to má byť.
Prezeral som si ho chvíľu a až keď si nadšene bral kus mäsa, ktorý som mu načal zo srny, som si všimol starších poranení na predných labách. Nebudem zbytočne vtieravý, lepšie informácie mi aj tak poskytnú alfy o tom, čo sa stalo, či snáď bol niekto tu, dodal som si pre seba a zvesela zavrtel chvostom, keď sa ponúkol úlovkom a popri tom sa chválil, že už je aj tak väčší ako jeho sestra. "No to teda verím! Aj keď je škoda, že som dosiaľ Shireen ani len nevidel," podotkol som a mierne sa zamračil. Popri tom mi však preletelo zopár snehových vločiek pri tvári, po ktorých som hravo z dlhej chvíle chňapol. "Ako sa ti páči prvý sneh?" Nadhodil som a poukázal na malú vločku, ktorá vĺčaťu pristála na nose.
Na moju otázku len odvetil, že Elisa spí. "Prečo spomínaš len matku?" Opýtal som sa zvedavým hlasom a naklonil hnedú hlavu mierne do strany.

//Nie je nálada na gallireu vo všeobecnosti, sťahujeme sa a musíme to stihnúť do lockdownu na slovensku, mám toho moc

Lilac mi už viac neodpovedala, a tak sme sa proste každý venovali svojmu kusu stuhnutého mäsa, ktor= bolo treba len požuť a prehltnúť. Aké idylické ráno, že. Vnímal som zopár zablúdených snehových vločiek, ako sa znášali k zemi a aj nja našu srsť. Nič ma netrápilo.
Až kým moju prítomnosť nevyrušilo sivé, malé vĺča. Predpokladám, že najmladší z alfa vrhu, hm, pomyslel som si a priateľsky buchol chvostm dvakrát o zem, keď nonšalantne pozdravil a spytoval sa, kto že to vlastne som. "Volám sa Castor," začal som pokiaľ čo možno najjerdnoduchšou cestou. Predstavením sa. "Som delta vo svorke, ty si...?" Opáčil som pomerne milým hlasom a zubami následne zapracoval na tuhej srne a oddelil kus pleca malému, ktorému som mäso predhodil. "Predvčerom v noci sme boli s tvojou mamou na love, daj si, nech je z teba veľký vlk raz," mrkol som a prehltol posledné sústo. Môj žalúdok začal totiž protestovať, takže som len zadržal grgnutie, ktoré sa arogantne dralo na povrch a medzitým si prezrel mladého. Bbol malý, pomerne zavalitý na svoj vek... a šedý. To bolo asi tak všetko. Nič poriadne som o ňom nevedel. "Kde máš rodičov?" Opýtal som sa ešte zaujato a posadil sa, kým vĺčik nájde odpoveď.

Zhodnotil som stav srny, z ktorej zmizla časť stehna a len som sa na Lilac nevinne zaškľabil. "Až sa naješ, odvlečiem zvyšok do úkrytu," dodal som len a mlsne si oblizol tlamu od mäsa. Jej otázka narážajúca na plynutie času ma pobavila. V krátkosti som sa zasmial. "Určite viac ako štyri roky moja milá," zhodnotil som. "Ty už si tiež veľká vlčica a ani nevieš, pravda?" Dodal som zadumane pri pohľade na bielo čiernu vlčku, ktorá bola len o čosi nižšia odo mňa. Ako má pravdu, čas letí neskutočne rýchlo. Aj by ma v tejto magickej krajine zaujímalo, kto to má na starosti, či život zabudol... Je to tu komplikované, povzdychol osm si len a venoval sa svojmu sústu.
Beztak i Lilac len kývla na môj monológ ohľadom lovu a bola prekvapivo zamĺklá. Jasné, kŕmila sa. Asi nadobudla dojem, že ma otravuje, hm, uvažoval som a chápavo prikývol, keď sa mi posťažovala, že nik jej o beštii v zrúcanine nechcel riecť. "Je veľmi nebezpečná, bezhranične mocná a kým nemáš veľa kryštálikov alebo blýskavých kamienkov, ani tam nechoď, rozhodne nie sama!" Varoval som ju ešte a môj hlas sa plynule z milého zmenil na prísny.
Myšlienkami bola malá asi už aj niekde inde, pretože sa plánovala za tým našim alfákom naozaj zastaviť. Prikývol som a opáčil kus srnu posunúť. Na zamrznutej zemi to šlo, teda, kým by sa mi nezavadilo zviera o nejaký šuter. Každopádne nechcel som ju teraz vliecť, ponaťahoval som sa a zahľadel do tmy na mladú. "Trafíš do Ellisinho údolia takto v noci?" Zaujímal som sa ešte starostlivo a pre svoj osobný, dobrý pocit sa rozhliadol po okolí, či sa neblížia aj iní trochu si naplniť bruchá.

//Ouk, ďakujem za hru :)

//Úkryt

Prikývol som na jej slová ohľadom potravy. Rozprávali sme sa o zimnom období a akonáhle som prešiel k východu z jaskyne, oprel sa mi do tváre mrazivý vzduch. "Sneh všetko pokryje, malé zvieratá si nevedia nájsť tiež potravu a obvykle sú pomalšie, ako vlci, lovci," riekol som len a prekvapene zažmurkal, keď sa ma za pomerne krátke obdobie už druhý vlk pýtal, koľko tu v tomto hvozde žijem. "Niekoľko rokov, dlho," riekol som len rozpačito. Noa , že si to nepamätáš, nemôžeš si pamätať všetko. Ale aj tak ma to môže štvať. Zavrtel som hlavou a otriasol sa, nech nie je na mne srsť ako prilepená. Skutočne mrzlo, mráz obalil aj najtenšie vetvičky stromov.
Skontroloval som Lilac, či bezpečne vyšla z jaskyne do noci. Bedlivo ma počúvala, ako sa napokon ukázalo, pretože jej otázka v podobe zhrnutia mojich slov bola celkom presná. "Samozrejme, jedinec sám vysokú zver neskolí, jedine ak mágiou a to musí byť mocný vlk v plnej kondícii," doložil som ešte svoje slová a zoskočil do zamrznutej trávy. Vydal som sa po pachu rovno k dvom srnám. Yeterovu malú zradu som nemienil viac riešiť a len si mladú vlčicu prehliadol, keď si namosúrene čosi frflala popod nos. Ja som zas svojim nosom zistil, že je tu Laura... (//a Rigel? Yeter? ja fakt neviem).
Dostali sme sa k úlovku a venoval som béžovej vlčici opodiaľ veselý úsmev sprevádzaný s vretním chvosta. Bolo to dlho, čo som ju nevidel. Nakoľko som však bol Lilac ešte zaviazaný odpovedať, došiel som k jednej srne a posadil sa na chladnú zem, pričom som si z mäsa automaticky utrhol. "Jedz koľko sa do teba zmestí," povzbudil som ju veselo. Beztak bola Lilac celá na vetvi, že bude môcť ísť s nami loviť ešte tento rok. Ja som si medzitým popri prežúvaní premyslel odpoveď na jej zveadvú otázku.
Pri zmienke Smrti bol veselý výraz okamžite preč, prebehli mi po tvári chmáry. "Je to čierna, podvyživená vlčica s neónovo zeleným chvostom a očami, je nepríjemná a má všetky zlé vlastnopsti, ktoré vlk môže mať. Verím tomu, že v tej jej zrúcanine kde býva straší, snažil som sa jej niečo milé dať, ale je hrozne zatrpknutá, nič pre mladé slečny ako ty," dokončil som a mrkol. Nevôľa rozprávať na toto téma zo mňa sálala, preto som sa zasmial a ochotne šiel rozxoberať detailyt okolo lovu, pričom som zas vstal, vyhľadal najbližšiu skalu a priložil k nej ucho. Arcanus sa nachádzal so synom na vedľajšom území a druhá alfa bola niekde na blízku. Vstrebal som informácie a vlastné rozčarovanie nad touto skvelou mágiou a vrátil sa tých pár krokov k Lilac. "Arcanus je v údolí, ak sa s ním budeš chcieť rozprávať, mala by si ho vyhľadať," riekol som a načal stehno zvieraťa tak, aby sa vĺča nemuselo toľko trápiť. Bolela ma z toho celá sánka, srna bola tuhá a šťastie, že tu neležala príliš dlho. Ale kde je Gee? Cudzincov tu cítim stále, no jej niet a sľúbila, že mi s tým pomôže, zafunel som a zamračil sa na mŕtve zviera pod labami. Nevedel som si totiž predstaviť, akým spôsobom to mám vytiahnuť do kopca cez klzký vstup do úkrytu sám. Lilac som s tým zaťažovať proste nechcel, takže som takto v sede zostal duchom neprítomný možno tak zopár minút. "Na lov sa pôjde určite ešte teraz, možno budúci týždeň, neviem," dodal som ešte, aby nestrácala nádej a pokračoval v neskorej večeri.

"Ďalšia výhoda je úkryt, v ktorom sa bezpečne vieš vyspať. Vonku mimo hraníc by ťa akýkoľvek tulák či hulvát mohol zubami vyhnať aj do treskúcej zimy, bojujú o prežitie," dodal som ďalšiu z mnhých výhod členstva takomto spoločenstve vlkov a pristihol sa, že sa mi celkom spokojne leží a rozpráva s mladou slečnou. Nie je už tak malá, vie rozprávať a netočí sa jej svet len okolo hier.
Lilac si však s príchodom zimy spomenula na nejakú jej kamarátku tuláčku. Prezrel som si mladú vlčicu pri mne a potom sa odhodlal k odpovedi. "Ružové to pre ňu nebude, najmä, ak bude taká zláí zima ako minulá," riekol som bez okolkov a chvíľu sledoval jej tvár v snahe čítať nejaké emócie, ktoré sa na nej mihnú. "Tuláka pred zimou nechce takmer žiadna svorka, je to hladový krk naviac, ak už je svorka tak veľká ako naša, že tu máme viacero schopných vlkov zabezpečiť ochranu a potravu," rozhovoril som sa a trochu si odkašľal. "Vždy môže skúsiť požiadať nejakú svorku o mršinu či ostatky, ale nie je zaručené, že jej alfy vyhovejú, musí loviť sama. Aj lovná zver sa ukrýva dobre pred mrazom a nie je také jednoduché niečo uloviť," dokončil som pomerne rozsiahly monológ a čakal ,na čo sa ešte opýta.
K lovu poznamenala len to, že blato je nanič, na čo som sa uchechtol a pokorne sa usmial, keď chválila úspech lovu. "Dôležité je vybrať si jedinca a oddeliť ho od stáda. Potom držať medzi vlkmi a jeden sa už na korisť zavesí, ostatní pomôžu doraziť. Práve preto je Awnay zranená, lebo sa na nich tretí vlk vykašľal," dodal som a nechcel toto negatívne téma nejako viac rozvíjať.
Ohľadom Yetera mi prezradila, že to on ju našiel a často sa jej spočiatku venoval. "Možno cíti, že už si skoro dospelá a máš iné záujmy," nadhodil som a len kývol, keď vyslovila pre seba tichú prosbu.
Bol som však rád, že aspoň s mágiou som ju pobavil, pretože jej účinok som následne utlmil, takže aj v jaskyni zostalo pomnerne chladno. Mala však veľa zvedavých otázok, ostatne ako každé mláďa, preto som sa len zasmial a ponaťahoval som, kým som sa uráčil jej na všetko odpovedať. Ohľadom tých očí, no, to by zaujímalo aj mň
a aj viacerých, isto, dodal som si pre seba a opätoval jej pohľad. "Neviem, je to život, je to mágia. Ale začal som si ako mladý všímkať vnemy okolo mňa, zdvíhanie vetra, otočenie, náhodné takéto deje, podľa toho som určil, čo za mágiu asi môžem mať. A stačilo už len trénovať, hoci som bol raz aj u pani Smrti." Prikývol som, keď padla otázka, či sa ona čoskoro dozvie svoju mágiu. "Myslím, že už čoskoro, moja milá," usmial som sa a následne sa postavil.
Informovala ma však, že už jej samotný alfa navrhoval lov, takže som len vážne prikývol. "Môžeme sa po ňom pozrieť a oznámiť mu, že ťa nesmieme najbližšie zabudnúť, ale to musíš ty počúvať vlčie vytie,hlavný lovec vždy zvolával svorku," poradil som jej a žmurkol. Nemám ani poňatia, kde ten Arcanus môže byť, no azda nám náš les napovie, dodal som si ešte v duchu pre seba.
Okolo nás prešla čiernosivá a jej červené oči žiarili do tmy. Lilac sa zaujímala o koho šlo, kým poznamenala, že hoci je Etney divný, tak správnym spôsobom. Len som sa uškrnul a zavrtel hlavou, pričom som sa rozhodol, že jej proste len predstavím vlčicu, ktorá opustila priestory jaskyne.- "To bola Awnay, prvorodená dcéra alfa páru. Si hladná?" Dodal som v zápätí a pomaly sa rozišiel krokom z jaskyne. Tiež mi vytrávilo a bolo treba do seba pratať čo sa len dalo, keď už bola tá zima skoro tu.

//Asgaarský hvozd

"Nie, nestáva sa to často. Práve preto má vlk väčšiu šancu prežiť so svorkou ako bez, všetci si majú pomáhať," vysvetlil som jej v krátkosti, pretože bola prirodzene zvedavá, či je to normálne, aby niekto proste šiel s nami a napokon sa ani nevydal za korisťou. A to už nie je náš problém, Elisa A Arc si s ním poradia neskôr, ak sa tu ešte objaví, povzdychol som si pre seba a nastražil uši na ďalšie otázky. "Ono k úrazu môže dôjsť pomerne často, záleží, aké zviera lovíš. My sme boli na Náhornej plošine, ktorá bola po daždi rozbahnená a najmä, lovili sme v noci," dodal som ešte, pretože keď som si tak spätne otázku malej položil zase, mohla sa pýtať aj na to či ono.
Jej slová o Yeterovi ma však donútili zvýšiť pozornosť-. "Trávil s tebou nejaký čas?" Nadhodil som, pretože s Lilac som hovoril fakt dávno, ešte bola malá chlpatá guľa. Nedokázal som prísť na to, prečo by mal byť ten hnedý vlk duchom neprítomný, ak to nmie je teda tým jeho novým parožím. Lilac to však očividne dosť vzalo, preto som povzbudivo zavrtel chvostom. "Ak ho tu alfy nmechajú, tak sa isto spamätá, možno má blbé obdobie, to poznáš raz sama," dodal som povzbudivým hlasom a venoval mladej úsmev.
Prikývol som, keď sa opýtala na vyššiu teplotu v úkryte. Náhly poryv vánku, ktorý nemal v jaskyni čo robiť, následne Lilac prečechral srsť na krku spôsobom pohladenia. "Mágia vzduchu, moja vrodená a asi jediná," uškrnul som sa a mrkol, akonáhle som našiel jej zlaté oči.
Počúval som, žwe už nejaké skúsenosti má. "To je dobre, chcela by si ísť s nami na najbližší lov? Pred prvými mrazmi sa určite ešte pôjde, na vysokú sa ide trošku inak ako na malú zver," podal som jej návrh aj s malým vysvetlením a nechápavoí zažmurkal, keď mi riekla, čo ju reálne učiteľ pán doučoval. Malá sa tomu však smiala, takže som jej úsmev opätoval v snahe nepriviesť ju do rozpakov. Bola na svete krátko na to, aby si už stihla o niekom vytvoriť extra zlú mienku. "Hrabať budeš potrebovať, keby niekedy nemáš kam hlavu zložiť, ale... Ach, nič, je to Etney," zavrtel som hlavou a zagúľal očami. "Kde sa vlastne fláka? Boli ste celý čas v lese?"

Prekvapilo ma jej nadšenie, akonáhle sa zobudila. Energicky ma pozdravila a radostne ocenila úlovok a večeru, ktorá jej prišla tak nejako sama pod nos. Už je veľká, čoskoro by sa mala na lovy pridávať, vlastne to navrhnem Elise, keď ju stretnem, zaumienil som si, a aby som nebol voči mladej slečne nefér, rozhodol som sa načrtnúť aj túto tému, keď už sa sama pýtala ako náš lov dopadol.
"Všetko by bolo v poriadku, no Yeter nedorazil na pláň, kde sa lovilo a nechal jednu skupinu v štichu, takže je Awnay zranená," riekol som a zamračil sa. "Netráp sa však, boli sme šikovní, toto sú zvyšky jednej srny, pri úkryte vonku sú ešte celé dve," žmurkol som povzbudivo a bez váhania sa zosunul na zem, kde som si pohodlne ľahol na brucho. Po spánku mi zostalo energie na oteplenie ovzdušia v celej jaskyni, takže čoskoro ma už ani ten pupok neoziabal a mohli sme v pohode konverzovať. "Lilac učil ťa už niekto loviť, napríklad Etney? On je vraj učiteľ," začal som a zvedavo si prezrel mladú tvár. Na takú mladosť si azda ani nespomínam, povzdychol som si a z lenivosti si urval časť kĺbu jednej zadnej, aby som si trávil chvíľku ticha či rozpravy od Lilac okusovaním zvyškov. Jedla nebolo predsa pred zimou nikdy dosť.

//Moc sa nedržím jeho povahy, lebo nemám na to čas písať myšlienky :D ale hádamv poho

//Tesai si nevšimol zámerne, že má v lese pri úkryte celé 2 srny?

//Asgaar

Naše cesty s čiernou vlčicou sa rozdelili, na čo som chytil zadnú časť srny aj s nohami a postupne ju teperil za šera do úkrytu. Keď som prechádzal okolo vstupu, zavyl som len v krátkosti na hnedého s modrými očami, ktorý sa tu rád ukrýval. "V lese sú ešte dve srny, vezmi si!"
Avšak v realite som bol pre vlka bez mena beztak ja ten zlý, nakoľko som mu veľkoryso ponúkol aj potravu, o ktorú sa nezaslúžil. Hodil by sa tak na omegu, och, ale to je vedľajšie on musí vedieť, zamyslel som sa, kým som sa ošuchol o skalu pri vstupe do jaskýň a zavetril.
Cítil som tu Awnay a Fiéra a, samozrejme, železitý pach krvi. Taktiež si zrejme dopriali kus úlovku do jaskyne. Začal som srnčie zadné ťahať hlbšie, do veľkej miestnosti. Prekvapene som zastal v momente, keď som si pri jednom skalnom výklenku všimol útle telo čierno sivo bielej vlčice. Och, tak toto je trapas, nespoznal som ju, prebleslo mi mysľou, keď som pritiahol srnčie zadné k mladej vlčici, ktorá nebola nik iný ako Lilac. Len teda už nie v mini podobe.
"Ahoj Lilac," prehovoril som takmer šeptom, aby som ju nezobudil ak teda ešte spala. Doliehali ku mne aj hlasy Awnay a Fiéra, no ignoroval som ich.
Posadil som sa opierajúc sa o kamennú stenu kúsok od mladej, ale tak, aby som nebol prvé čo uvidí až otvorí oči. "Priniesol som časť jednej srny, boli sme minulú noc na love, ponúkni sa," dodal som, pretože sa mi v tme jaskyne zamarilo, že sa vlčie telo pohlo. Alebo blúznim?

//Medvedia rieka

Takže zapíšeme do pamäti, v ktorej sa to možno uchová, poznamenal som si v duchu pre seba, keď mi čierna vlčica odvetila kladne na otázku ohľadom funkcie. Už je tu asi tiež dlhší čas, minimálne dve zimy, zamyslel som sa, keď sme postupne spomalili a kráčali do kopca hustým hvozdom.
Zopár minút na to Gee, ako správny ochranca, zavetrila neznáme pachy a oznámila mi, že to pôjde skontrolovať. Nad jej skoro až ľútostivým pohľadom som len odmietavo zavrtel hlavou. "Tak to proste chodí, maj sa," riekol som a aj sa s ňou rozlúčil, len čo pridala do tempa smerom na východ a strácala sa mi pomaly z očí.
Povzdychol som si akonáhle som osamel a v šere lesa sa opatrným krokom vydal naprieč hvozdom. Musel som ísť pomaly a byť opatrný, pretože tu kde sa dalo zakopnúť a dobre si namlátiť členok, prípadne aj nos. Prikrčil som sa a sem tam zavetril, aby som si uľahčil cestu za nedávno ulovenou korisťou. Dúfam, že po ceste zas nezakopnem o toho s modrými okálmi, je možné, že sa v noci nenápadne priblíži ku koristi. Ako môže sám so sebou byť spokojný niekto, kto sa tu dáva na post omegy? Zavrtel som hlavou, pretože som tieto nezmyselné úvahy potreboval dostať z hlavy. Samozrejme pri koristi som si obhliadol terén. Jedna srna bola skoro dutá, no nechábala jej celá zadná časť, stehná, kríže. Vtáky to tu medzitým tak dobre načali, že šiel trup pomerne dobre oddeliť , takže mi stačilo chňapnúť zadný hnát a tretinu zvieraťa ťahať pomedzi stromy. Po lístí to až prekvapivo dobre šlo, a tak nečudo, že som sa s tým čoskoro vliekol do úkrytu, odkiaľ som cítil aj zopár členov.

//Siccumské jaskyne

Jej poznámka bola úsmevná, že by nešla len tak preč, no nebolo k nej treba viac dodávať. Je to od nej milé, fakt je ochranárka ona? Zamyslel som sa a neodolal aj zvedavej otázke. "Počul som, že si ochranca Asgaaru, je to pravda?" Povzbudivo som švihol chvostom zo strany na stranu a prekvapivo sa uchechtol, keď prehlásila, že by som bol protivný po skoršom budíčku, než úplne neskoro večer. "Nezvyknem byť, vždy môže ísť o niečo dôležité alebo o život," poznamenal som vážnejším hlasom. "Avšak cením si to, je to od teba pekné," uškrnul som sa a díval sa na Gee, ktorá sa chystala k vode. "Ideálne, teraz ešte nejaká bašta..." Prehodil som s vtipom na jej otázku, ako sa cítim.
Presunul som sa za vlčicou znovu k vode a napil sa, kým mi navrhla, že by mi pomohla do toho úkrytu. (//mám v pláne zobudiť Lilac neplánovane, nech si dá srnu, nechám to na tebe a hre, či bude Gee s nimi pokračovať :)) Pri jej pripomienke o počasí som sa len zaksichtil a rozišiel sa za čiernym chvostom, ktorý mi čoskoro zmizne. "Až po vás,slečna," dodal som. Následne som pobehol do poklusu a veselo do nej drcol ňufákom. Chcel sopm sa trochu natiahnuť, kým nie sú okolo nás samé skaly; kým kopec nie je strmší.

//Asgaar

Príliš sme sa nerozprávali, počkali sme, kým slnko ešte trochu stúpne a vyschne nám srsť, na čo sme sa obaja zložili tam kde sme boli. Nebyť zimného spánku u medveďov, nemusel tento výlet vôbec dopadnúť šťastne. Každopádne pokoj a studený vzduch nás nechali prespať sa pomerne dlho.
Keď som opatrne nakukol skrz privreté viečka, bol už neskorý obed. Pomaly som otvoril oči a zízal si ešte chvíľu do predných láb, kým som si privykol na svetlo a vyhľadal jasné zraky čiernej vlčice, ktorá bola na bruchu presne tam, kde sa aj sama uvelebila pred spánkom. No, mohla ma zobudiť, to mi to trvalo sa prebrať, odkedy spím cez deň a skoro celý?! Zostal som v duchu zhrozený, čo som navonok zafingoval zívaním a naťahovaním sa. "Nemusela si čakať," podotkol som. "Oodpočinutá?" Pousmial som sa a pomaly si po ďalšom zívnutí som sa šikovne vyhupol na nohy. Nečakal som hneď na jej odpoveď, vrátil som sa ešte k riečnemu toku, aby som sa napil, nakoľko náš hustý a skoro perfektný hvozd nemal ani len lesné tône a mokrainy, nie to vodný zdroj.
Vrátil som sa k vlčici a so spýtavým pohľadom sa následne odvrátil na neďaleké kopce a náš les. "Ja osobne sa asi vrátim a odtiahnem jednu srnu do úkrytu, voľbu nechám na tebe, si príjemná spoločnosť," zamával som krátko chvostom a usmial sa. "Potme budem aj tak radšej doma," dodal som a rozhliadol sa po okolí. Len tak, pre istotu. To, že som nikoho nevidel predsa neznamenalo, že ten niekto alebo niečo nevidí mňa.

//Meh, nejako naňho nie je nálada

Oči jej len žiarili, ako sme rozoberali zvyklosti v mojej rodnej domovine. Len som sa nesmelo pousmial, pretože som nevedel, ako na ňu mám reagovať. "Si asi jedna z mála, komu som to tu na Gallirei rozprával," riekol som na to len zamyslene a uškrnul sa, keď sa bez váhania hodila na zem, kúsok odo mňa tak, aby sme na seba popri rozhovore videli. "Nechcelo sa mi veriť, že by si šla ťahať korisť až do úkrytu či naháňať vĺčatá, aj keď to nie je tvoja starosť, Lauru som už tiež dlho nevidel... Kto má na starosť ešte mladých?" Netušil som, či sa vlastne pýtam čiernej vlčice, pretože sa mi popri tom zívalo a moje vedomie sa snažilo prepnúť na režim spánku. Bolo mi ukradnuté, že je ráno, zvyšné miesta, ktoré v našich kožuchoch neusušil teplý vzduch začalo vysúšať slnko, hoc nemalo taký efekt ako v lete. Bolo studené, jesenné.
Náš domov, preblesli mo hlavou slová od Gee, ktorá to nejako viac nerozvádzala. Spokojne som buchol dvakrát o zem chvostom a zložil si hlavu medzi predné laby. Nik nás tu nerušil, medvede najskôr spali a čo viac, nepadali nám na hlavu listy, ktorých by sme sa v lese teraz mimo úkryt nevedeli zbaviť.
"Aspoň do obeda poležíme," zívol som si ako odpoveď pre čiernu vlčicu, ktorá zavrela skoro okamžite viečka. Chvíľu som ešte zvládol pozorovať biele vlny na rieke a následne spiacu vlčicu, kým som sa k nej pridal a zvalil sa ne bok, takže som mal uši niekde kúsok od jej predných láb. Uužíval som si vyhriaty kožuch a tak nejako sa v tom utopil a pomaly zaspal.

//A začnite už niekto osudovi platiť

Tešilo ma, že vlčicu nové poznatky tak zaujímajú, koniec koncov to aj sama slovne potvrdila. Celý život sa učíme a nikdy jeden nevie, kedy sa mu aj hlúposť môže hodiť, dodal som si pre seba a len sa pobavene zasmial, pretože Gee vyjadrovala svoje pocity naozaj otvorene a skoro hneď jej došlo, že ak som z takej svorky, musím mať po nich aj meno. "Castor je druhá najjasnejšia hviezda v súhvezdí... ako im to doma vraveli, počkaj..." Zháčil som sa, pretože som si nepamätal úplne všetky názvy. Blízko, boli k sebe blízko, žiarili... "V súhvezdí blížencov, tak je to správne!" Zaradoval som sa z vlastného úspechu, že som čosi vypátral v pamäti. Našiel som jej tyrkysové oči, nech nerozprávam ako blázon do vetra. "Najjasnejšia hviezda je Pollux, Pollux bol môj brat," odmlčal som sa a zasnene sa zadíval na oblohu, k vychádzajúcemu slnku. Je to tak dávno, spomienky sú už len hmlou, napadlo mi a obzrel som sa až po tom, čo som začul vlčicu, ktorá sa šla opláchnuť tiež.
Vyliezla a pobavene som sa zasmial a odtiahol, keď otriasala vodu spôsobom, kedy voda končila viac na mne ako na zemi. Vzduch bol na pár sekúnd horúci, pripomínal stred leta, kedy ani nezapršalo. Videl som, ako jej schne srsť a taktiež aj mne, neboli sme obaja tak... spľasnutí.
"Rado sa stalo," zamumlal som len a nechal mágiu postupne odoznievať, pretože som mal fakt dosť. Znovu som si zívol a napokon sa naozaj natiahol do trávy. Gee sa ku mne posadila a prehlásila, že bude stráž. Pobavene som sa uškrnul a zo dvakrát tľapol chvostom po zemi. "Alebo sa po tom love a ťahaní pridáš a vyprdneme sa na medvede," navrhol som a žmurkol po nej. Bolo mi jasné, že musí byť tiež unavená, pretože dostať korisť do lesa len v trojici bolo fakt náročné a asi to dlho ani jeden z nás nezabudne.
Už som sa aj chystal, že zavriem viečka, no jej otázka ma prebrala. Zodvihol som hlavu a zadíval sa na čiernu vlčicu. "Neviem no verím, že už sú obaja unavení, teda, Elisa vyzerá záhadne mlado, ale..." Mykol som chvostom. Bola to ťažká otázka. "Ja som lepšie alfy nemal, zažil som len domovinu a potom jedného z arogantných bratov, ktorý prebral velenie a to bolo len o rozkazoch, od neho som prchol sem," snažil som sa dokončiť vysvetlenie stručne. Nemohol som si sťažovať na rozvalovanie sa v hustom Asgaare, alfy boli silné a všetci v lese chránení.