Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//LOTERIA - 12

Jej poplašená odpoveď vo mne vzbudila akurát tak zvedavosť. "Prečo nemáš rada vodu? Môžeme ísť len na pláž, je tam pekne, po piesku sa dobre chodí a schválne, kto by našiel viac mušlí," nevinne som sa uškrnul a posadil sa. Vĺča mi beztak po ceste do jaskyne takmer podrazilo nohy, takže som usúdil, že bude lepšie dotýkať sa pevne zeme. Vvšimol som si, že si na svojom mieste našla nejaký mach, na čo som sa predsa len postavil a prešiel zopár metrov do zúženiny, ktorá viedla k iným jaskyniam pre vysoko postavených. Dotiahol som odtiaľ zubami starú jeleniu kožu, ktorú som predhodil pred Sunflower. "Nebude ti zima a zadrží chlad pod kožušinou, žiadne omrzliny," dodal som dívajúc sa na jej labky polepené od statočnej snehovej vrstvy. Vzduch v jaskyni sa oteplil, takže sme nemuseli riešiť, aké mínusové teploty budú vládnuť v noci. Nech tam všetci zmrznú až na kosť, mne je to jedno, povzdychol som si a sám si pritiahol zmes kožušín, do ktorých som sa posadil.
Sunflower sa začala čertiť na sebeckosť života. Zasmial som sa a zavrtel hlavou, dívajúc sa do t,my na pár zlatých očí. "Si ešte moc malá, po dosiahnutí dospelosti sa ti prejaví vrodená mágia. Život ti potom vie darovať aj ďalšie mágie ako oheň, vodný živel, vzduch, moc ovládať prírodu a tak," vysvetlil som jej pokojne a mimovoľne si zívol. Zima vysáva energiu z tela, prisahám, pomyslel som si a doplnil myšlienku ešte jedným zívnutím. "Mágie ti vedia pomôcť v živote a aj ho spríjemniť," riekol som, na čo sa na okamih v jaskyni zdvihol lteplý vánok, ktorý prečechral Sunflower srsť. Následne efekt zmizol, no tpelota vzduhcu sa držala niekde pri nule, čiže sme nemuseli drkotať zubami.

//Les
//LOTERIA - 12

Pocítil som číru spokojnosť po celkom dlhom čase strávenom s ňou. Konečne reagovala, počúvala. Dokonca z jej mlčania sa mi zdalo, že aj uvažuje nad tým, čo som jej povedal. Kým sme však prišli k úkrytu, les zahalila noc. "More je obrovská vodná plocha, tak stonásobne väčšia ako jazerá, voda v ňom obsahuje veľa soli, takže sa nedá piť, môžeme tam niekedy zájsť až sa oteplí," dodal som na potvrdenie svojich slov predtým, že nemám najmenší problém ju vziať niekam na výlet. To bolo, keď sme ho videli so súrodencami prvý raz... Mierne som sa zasnil, a preto nevnímal, aký spôsob skoku do útrob úkrytu zvolila a ani to, že sa čoskoro moje pazúry dotkli kamennej podlahy v závetrí, pretože hnusné, ľadové vetrisko okamžite stíchlo.
Vyrušila ma však ďalšia zvedavá otázka, švihol som chvostom a pozrel na malú, ktorej tvár bola v šere už sotva vidieť. "Je to fyzický vlk, veľmi magický tvor, ktorý ti za spoločnosť a kvety, ktoré má rád, vie venovať jednu z jeho mágií, či to dokáže prefarbiť srsť podľa mágií," rekol som a natiahol k nej ľavú prednú nohu. Okrem nespočetne veľa malých jaziev vlastne každého už z diaľky upútala zelená farba v kožuchu. ."Jeho sestrou je Smrť, zlá bytosť, žije na severe," riekol som ponurejším tónom hlasu a pokračoval Ďalej do jaskyne.
Ako sa ukázalo, neboli sme tu sami, bola tu rozvalená Gee a rozporcovaná druhá srna. Na tej prvej boli naozaj len úždibky mäsa, ktoré zostalo. "Ahoj," prehodil som pozdrav jej smerom a obišiel ju z druhej strany staršej srny, pričom som mladú pohľadom vyzval k večeri.

//Krištáľový lesík
//LOTÉRIA - 11

Váhavo som sa na ňu obrátil, keď mi položila priamu otázku. Nevie, ako sa nazýva krajina, v ktorej žije? Možno zabudla, povzdychol som si, no nechal si svoje úvahy – zatiaľ – pre seba. Mohol som sa predsa mýliť a už mi stačilo nafúknutej a zdutej Sunflower, nuž som sa nechal len unášať ďalej konverzáciu, keď sme sa cez zamrznutú bobriu hrádzu dostali k hvozdu. „Nachádzame sa v krajine menom Gallirea. Na severe sú celoročne zasnežené pohoria, obrovské jazero, hormada lúk a plání – avšak v zime tam nie je dobré pobývať,“ rozhovoril som sa a začal tak nejak utvárať odpoveď pre malú komplexne. Beztak už si mohla všimnúť, že sa cítim v konverzácii uvoľnene a som zhovorčivý typ. „Na juhu od nás je taktiež jazero, niekoľko riek, na západnej strane sa dá dostať na pláž k moru, na pláži vieš nájsť niekedy vzácne mušličky, ktoré sa páčia Životovi – vieš ich zameniť s ním za nejakú službu od neho,“ vydýchol som a zastavil, aby som skontroloval malú vlčicu, či mi zatiaľ rozumie. „No a na samom juhu sú dva obrovské lesy a taktiež pohoria, kam sa dá ísť pozrieť,“ dokončil som jednoducho a zadíval sa na malú, či vstrebáva.
Hoc som mal na jazyku aj nejakú protiotázku, usúdil som, že beztak by potom polovicu z hovoreného zabudla. Vošli sme spolu do hvozdu, v ktorom bola aj snehová prikrývka našťastie nižšia vďaka hustote korún stromov, hoci to bola ako pasca na pochovanie vlka zaživa, ak by to náhodne padlo. Krátkym zavytím som stručne ostatným oznámil, že sme doma – a teda najmä Sunflower, pretože ako som postrehol, viacerí členovia svorky mali problém s jej častými útekmi mimo les. Aké šťastie tá malá má, že ešte žije a je v poriadku, hoci... tie štrbiny v tlame neprehliadne asi nik, dodal som si pre seba a na malé vĺča sa len slabo usmial, kým som si to zamieril k úkrytu do kopca. „Isteže si, potom si dáme súťaž, kto skôr vykope jamu,“ mrkol som po nej a uškrnul sa. Malá sa dokonca snažila byť nadutá, tak som proste hral jej hru a zostal mlčky až po vstup do úkrytu, kde som zostal vonku a povzbudil ju k vstupu. Ak by sa šmykla na klzkom vstupe do jaskýň, bol som pohotovo pripravený jej pomôcť.

//Siccumské jaskyne

//LOTÉRIA - 10

Dosiahli sme prekvapivého a náhleho obratu u malej. V očiach jej zaiskrilo, pretože konečne pochopila vec, ktorú som jej omieľal už asi po štvrtý raz, len tentokrát iným spôsobom. Len som mlčky prikývol dívajúc sa na jej chvíľkovú radosť, že by sa mohla ísť pozrieť kam len chce. "Ktorá časť Gallirei ťa láka?" Rozhodol som sa pokračovať v konverzácii, ktorá sa zdala ako ten smer, ktorým by rozhovor mohol ísť priaznivo. Zrejme pre obe strany, nakoľko som z tohto zvláštneho vĺčaťa začínal byť dosť unavený napriek energii, ktorú som v sebe stále mal. Obzvlášť po výdatnom spánku a žrádle.
Sunflower takmer narazila do stormu, na čo som ovládol smiech a len sa pousmial. "Stromy sú fajn... do chvíle, kým ti odmietnu ísť z cesty!" Prehlásil som dôležito a zadnou hrabol po najbližšej breze snehovou spŕškou. "Dieru nevyhrabeš v zime, skúšala si to vôbec už?" Zavyl som po nej, pretože sa rozhodla hopsať akosi rýchlejšie - a prekvapivo - správnym smerom domov. Aby nie, keď vidí kam mierim ja, ach ta naivita, usmial som sa nad jej jednoduchosťou a omráčene zaklapol čeľusť, keď som sa chystal konverzovať, no ona mi len zakričala, že ma nemá rada. "Ani nemusíš, nebudem ti kázať, koho si môžeš obľúbiť a koho nie," odvetil som začudovaným hlasom a ani som sa nenazdal, boli sme na hraniciach lesa. V duchu som si spokojne poznamenal, že je to stále cítiť ako naše teritórium, na ktoré tá jej ppsycho kamoška len tak nevlezie.

//Asgaarský hvozd

//LOTÉRIA - 9

Síce sme čo to pár slov aj prehodili nahlas, no boj figuroval na myšlienkovej fáze. Vĺča nakoniec mierne ustúpilo, že teplo by bolo fajn. "Tak poď, zohreješ sa a ráno ťa môžem sprevádzať kamkoľvek sa len túlať chceš," doplnil som, pretože z našej konverzácie som začal mať nemilú predtuchu, že tá malá zabúda informácie skôr, než prídu k jej ušiam. Potom neviem či je lepšie ju ľutovať alebo nie. Sú komplikované, prečo nemôže byť ako Lilac či Sionn? Boli jednoduchí a nenatrafil som na nich ani tak často, no o tejto kdee... Llen z každej strany počúvať ako uteká a nič si neváži, asi by to stálo za to hodiť reč s tou... pokojnejšou alfou, premýšľal som, kým mi ona zarputilo tvrdila to voje. Potichu som sa zasmial. "Neklam sama sebe, naozaj by si nešla? A kam by si potom šla?" Nechal som ju zo dve minúty podusiť, kým som ticho doplnil: "Vidíš, nikam, preto majú vĺčatá sprievod dospelého zo svorky, zo známeho a bezpečného prostredia."
Bolo asi márne jej čokoľvek vysvetľovať, už len to, že sme sa tu nehašterili bol malý úspech. Jej opis Asgaaru bol úsmevný, no nesmial som sa jej len prikývol. "A je v ňom veľa skál, pretože leží na úpätí pohoria," dodal som a postavil sa, rozíduc sa smerom k rieke na východ. Hlavou som mladej pokynul, nech uteká pokojne predo mnou. "Som Castor, delta, patríme do rovnakej svorky," dodal som ešte trpezlivo, pretože vĺča sa zdalo byť extrémne zábudlivé.

//neviem či prechod ano nie, mnechám na tebe

//LOTÉRIA - 8

Nafukovala sa ako malý balón. A ak som čakal, že mi snáď zodpovie aspoň na viac ako jednu otázku? Tak to som bol naivný blbec. Keď do éteru vyštekla "Mlč" a hádzala hlavou zo strany na stranu, rozhodol som sa pre jednoduchý a rýchly trik. Pootočil som sa jej a zadnou labou po nej hrabol sneh, nech sa jej trochu v hlave rozjasní, keď si spomenie na fakt, že od rieky fúkalo a s príchodom večera bolo zimšie a zimšie. "Tak čo teda? Spánok v kožušine v Asgaare, alebo...?" Pýtal som sa znova. Trpezlivo. Vidí duchov alebo čo, alebo sa dobre nepreniesla z druhého sväta, či jej len vymyli mozog, čo už, treba vzdržať, zmieril som sa napokon so situáciou sledujúc jej ďalší výsup.
Jej otázka ma však rozosmiala. "Tak ako by si šla domov?! Tasa tam s tebou nepôjde, lebo ju vyženie každý zdravý vlk, ktorý nechce, aby mu zožrala vĺča!" Zvýšil som hlas prevažne kvôli dôrazu a neveriacky si ju prezeral. Napokon som sa len s pár nádychmi upokojil a donútil sa posadiť do snehu. "Ako opíšeš Asgaar? Ako vyzerá ten les?" Skúsil som to zas z opačnej strany.
Prekvapivo z nej vyšli aj reálne veci, ktoré ju naučili na Gallirei. A pamätala si ich. Hmpf, za trest toto. Ešte aj mala guráž na to ďalej si pripisovať plusové body. "Nesmieš nikam chodiť sama ani s cudzími požieračmi vĺčat, čo to nechápeš? Chcela ťa zožrať! Z-O-Ž-R-A-Ť!" Nadýchol som sa, pretože som mal chuť zaboriť hlavu do snehu. "Je skvelé, že si nešla ale sama, len pre teba lepšie, ak s tebou bude niekto z Asgaaru aj, okrem Tasy, dobre?" Pookrial som, pretože akýkoľvek temperament naviac mi z duše odvial studený vietor, ktorý sa veru vedel zavŕtať pod srsť.
Sunflower sa zatiaľ točila do kolečka a nad jej prehlásením so zagúľal očami. "Toto je krištáľový lesík, takže nie, nie je to tu," dodal som tichým hlasom a chvíľu načúval zvukom z lesa, pretože tá neprajná sivá sa očividne vrátila a mierila s niekým iným preč.

//LOTÉRIA - 7

Na vĺčati sa hneď mihli emócie spôsobené mojimi slovami. Aj by mi jej bolo ľúto, no nemá mesiac, aby bola úplne tupá, zavrtel som hlavou a privrel oči. Jej trucovité dupnutie mi prišlo úsmevné. "Super, dupla si si, čo ti to dalo?" Nadhodil som a premeral si jej chrbát pohľadom, pretože sa rozhodla v tichosti trucovať.
Aké bolo moje prekvapenie, keď to nebolo až tak v tichosti. Teda, na jej schopnosti komunikácie, ktoré boli vskutku žalostné. "Tak prečo Awnay nehľadáš?" Bodol som jej zas do citlivého miesta, no hlas som mal naozaj mierny a snažil som sa aj o to, aby bol i prívetivý. Predsa len to mláďa možno nemohlo za svoju prázdnu hlavu a názory, ktoré v nej vytvorili tuláci, keďže odkedy sa objavila v Asgaarskom hvozde, odvtedy bola labkami stále niekde inde. To naozaj ani len trochu uvedomenia sa neexistuje? Začínala sa ma zmocňovať zúfalosť, pretože so Sunflower to nešlo ani tak a ani onak. "Tak si vďačná niekomu, kto ti práve zachránil život? Že ho pošleš preč? Tak ktorým smerom je Asgaar, hm?" Vyprovokoval som ju k odpovedi a obišiel ju, aby som sa jej pozrel do očí. Naznačil som jej tým, že truc na mňa absolútne neplatí ani jačanie a dupanie labkou, pomocou ktorej pod sebou vyrobila priehlbinu v snehu.

//LOTÉRIA - 6

Mykla len plecami. Povzdychol som si a na okamih od nej odvrátil zrak. Akým spôsobom alebo komu sa narodí potomok pokazaný? Bola to úvaha na dlhšie a pri spomínanej malej som to riešiť nemohol. Ľahko bysa totiž mohlo stať, že bysa rozhodla ísť slepo hľadať tú jej pseudo kamarátku, ktorá ju chcela pred chvíľou zožrať. A ako som si tak vĺča prezeral, reálne som nechápal, prečo je v hlave tak pokazená. "Vymeníš Awnay za psychopatku, čo ťa chce stiahnuť z kože?" Vyhodil som novú kartu a na meno jej spoločníčky z Asgaaru som dal mimoriadny dôraz.
Jej znechutené gesto nad spomienkou nášho hvozdu ma v duchu zabolelo, takže som sa navonok len zamračil. "čo je fuj? Bbdeš čoskoro dospelá, vyjadruj sa tak, aby ti okolie rozumelo prosím," dodal som a pripomenul jej, že sa musí aj kvôli sebe trochu uvedomiť. Beztak som z nej veľa slov nedostal, takže som len frustrovane rozhrabol sneh a zavetril. Cítil som smerom k domovu nejakú slabú stopu. "Loviť už ťa niekto učil, alebo ponúkaš len dobrovoľne seba k lovu?" Ozval som sa ešte zamyslene a kývnutím hlavy jej pokynul, aby sa vydala za mnou skrz dobre priechodný lesík.

//LOTÉRIA - 5

Vĺča bolo ticho. Dovolil som si zväčšiť jej osobný priestor a z ústupu pozorovať, ako sa díva na miznúcu vlčicu a premýšľa. Po jej slovách som ju v duchu schladil v rieke, no navonok bola moja tvár vážna. "Prečo chceš ísť za niekým, kto ti celý čas klame a chce ťa roztrhať?" Oplatil som jej váhanie svojou odpoveďou v podobe otázky. Potreboval som vedieť dôvod, pretože bola čudná a začínal som nadobúdať dojem, že si nezaslúži miesto vo svorke. Taký typ, ktorý preverí teória prírody, ak je nanič umrie, chvíľu ju možno zneužijú tuláci, ktovie, zamýšľal som sa a divil sa, odkiaľ sa berie vo mne toľko negatívnej energie. Vĺčaťu som však nerozumel.
"Volám sa Castor, som delta v Asgaare a tiež mi záleží na tom, aby bol každý člen v poriadku, obzvlášť vĺčatá, nie ste ešte také silné a sebestačné proti druhým," pripomenul som jej milým hlasom a podišiel bližšie. Zatiaľ som nijako nevyjadril postoj k tomu, či ísť prenasledovať psychopatickú vlčicu alebo ísť niekam inam. Snažil som sa jej čudnému správaniu sa porozumieť. Awnay kde sa toľko flákaš, to vĺča padá a nemá ho kto chytiť, zaúpel som v duchu a rozhliadol sa, či sme osameli. V lesíku som cítil ešte nejakých vlkov, no ani jedného som nepoznal, preto som to neriešil - teda kým by nešli k nám. "Môžeme ísť navštíviť Borúvkový les alebo iné miesto a nájsť ti pravú kamarátku, ktorá ťa nebude klamať," navrhol som ešte a venoval jej letmý úsmev, kým som sa ledabolo zahnal po snehovej vločke, ktorú mi vietor navial do tváre.
"V noci veľmi prituhne, bolo by lepšie vyraziť ráno," dodal som ešte a snažil sa vo vĺčati zapnúť tlačítko pudu sebazáchovy, pretože vietor od vody bol naozaj ľadový.

//Lotéria 4

Po mojom nečakanom zásahu na scénu som nepodnikol nič viac, tie dve riešili čosi s mágiami. Z kontextu som sotva stihol podchytiť, že sa jedná o zbavenie sa magie. "Ty si z tej chorej rodiny od Styx?" Zavrcal som po sivej, lebo po jej rečiach som si bol skoro istý, že sú príbuzné. Ešte aj pachla podobne, čo som si predtým vôbec neuvedomil.
Mala sa jej pokúsila postaviť, na čo som povzbudivé mavol chvostom a pousmial sa na ňu. Musí sa nejako naučiť brániť, ale prečo je tu?
Sivá mala ešte kopec rečí a pokúšala sa úplne sprostý m spôsobom nahovoriť mladej, že vo svorke jej chceme len všetci zle "Pozri ako vyzeráš, si chudá, zúfalá a snažíš sa zabíjať vlastný druh," vystekol som po nej mne atypickym spôsobom a odprevadil ju vrcanim, pretože sa rozhodla vydať na ústup.
Prešiel som dva kroky a nahradil jej miesto, dívajúc sa malej do tváre. Nebol som viac ani najezeny, ani nahnevaný. "V Asgaare si v bezpečí, aj pred takýmito chorými vlkmi, ak chceš ísť na výlet, vždy môžeš povedať hocikomu zo svorky," dodal som milo a skontroloval situáciu za mnou, či sa tá hnusoba nerozhodla otočiť. "Sunflower, že?" Opýtal som sa ešte a starostlivo si ju prezrel. Nevyzerala, že by jej reálne ublížila, no ktovie co by sa stalo, ak by som ich náhodne nevyrusil. "Máš hlad alebo chcela by si niekam ísť?" Navrhol som a ležérne sa posadil, aby som sa na ňu nepozeral zvrchu. Síce začala rásť a bola dosť väčšia, no nemyslel so msi, že by z nej vyrástol dvakrát mohutný a veľký vlk.

//LOTÉRIA - 3
//Asgaar

Nnálada sa mi zlepšila, napriek tomu, že v ľavom ramene mi začalo pulzovať. Mmusel som preto robiť časté prestávky a takpovediac, plný sily a najedený, som si zaumienil so vzdušným, teplým vírom preniesť sa do lesíka opodiaľ. Nebolo to elegantné, skoro som si prikusol jazyk , dopadol som zas do snehu, avšak tentoraz bez nárazu, len čo som mal plnú tlamu, čo som vypľúval. Chcelo to vodu, nie kopu snehu, povzdychol som si. Mmožno aj vďaka plnej tlame som nenadával nahlas, a preto keď som sa prešiel kúsok hlbšie do lesíka, započul som hlasy.
Smer vetra sa okamžite zmenil tak, aby som cítil ja vlkov a nie oni mňa. Zároveň sa vzduch v okolí ochladil, hoc toto bol mimovoľný dôsledok mágie. Pprikrčený som sa snažil totálne slimačím tempom dostať za hlasmi, pretože som po chvíli rozpoznal práve ono večne stratené vĺča. Nečakal som, rozklusal som sa smerom k nim, čo už aj sneh dal vedieť, keď som akurát zachytil poslednú vetu z tlamy akejsi sivej vlčice. "Máme ťa poslať na onen svet? Výborné, to je iným smerom, takže dovidenia," zavyl som ešte dobrých 10 skokov od nich, čo som zrýchlil a naježený sa postavil kúsok za ošklbaňa.
Ppredo mnou stála sivá vlčica, so zvláštnymi odznakmi na tvári. Nejaká tá jazva bola vidieť, no skôr ma upútali rebrá, ktoré trochu presvitali skrz srsť. "Ak si hladná, môžeme ísť niečo uloviť, " podotkol som miernejším hlasom, no chrbát som mal zstále zježený, nech už som vystupoval akokoľvek slušným dojmom.

//LOTÉRIA - 2
//Siccumky

Pri východe z jaskyne som sa kolísal s plným pupkom, čo malo za následok pošmyknutie tretieho stupňa a ako som bol zalepený, rozospatý, poletel som hlavou napred do snehovej kopy, ktorá sa samozrejme rozsypala. Kotúľal som sa chvíľu po snehu z kopca a nepríjemne narazil ramenom do neústupného dubu. Sykol som, pretože som cítil, ako sa mi na tom mieste tvorí pekná podliatina. Perfektné, zrovna na zimu sa zmrzač. Ale zostala ešte jedna srna a z tej druhej tak porcia, hm, nie sme na tom tak žalostne, porozmýšľal som popri vstávaní zo snehu. Vzeral som ako mokrá a rozčechraná gulička, zasmial som sa nad vlastným zjavom a poriadne snehové vločky postriasal.
Keďže som dlho spal, videl som pred očami inú krajinu. Zabudol som sa šokujúco rýchle vytriezvenie z driemot, pretože som omámene kládol laby do snehu. Bbol som zase raz rád za Asgaar, pretože čím južnejšie som sa posúval, tým menej snehu bolo. Koruny stromov boli ako jedna veľká, biela perina, no pri predstave, že by sa rozhodol ten sneh na nich povoliť, bol by som práve v nachystanej hrobke. Mágia ohňa by nebola na škodu, zamýšľal som sa, kým som odhrabal skalu, ku ktorej som mohol priložiť ucho. V lese bolo celkom rušno, no nevytušil som, či je tu to otrhané malé prítomné. Pobral som sa však skratkou a poklusom, nech zohrejem svaly, k rieke, kam som sa plánoval zašiť do lesíka kvôli troche osobného pokoja.

//Krištáľový lesík

//LOTÉRIA - 1

Pôvodným plánom bolo si len trošku zdriemnuť, oddýchnuť od otravných vlkov všade, ktorí mi s pribúdajúcim vekom začali liezť statočne na nervy. Nejako to však celé nevydalo, nakoľko akonáhle som prestal vnímať chlad od zeme na tlame, viečka som už nevedel otvoriť. A že to bolo teda hodín! Azda i dva dni som prespal, ako taký medveď počas zimného spánku.
Do jaskyne sa však dostal extrémne nepríjemný závan vetru. Kkonkrétne ľadového, severného. Keďže to bol m ôj živoel, plus mi vzduch parádne podfúkol vyhriate brucho, s nevrlým, mne netypickým zavrčaním som sa prebral. Svoj deň som začal hlasným zívnutím a zmätene zízal na slabý, biely poprašok v jaskyni. To už nám deravie a hnije tá jaskyňa, keď sneh padá aj dnu? Zamyslel som sa a s prižmúrenými zrakmi pozoroval strop. Videl som akurát tak lišajníky, nejaké tie korienky zo skaly a možno pavúky, ktoré sa tadiaľ premávali s obľubou ako po diaľnici.
"Neeeeeechcuuuee sa mi," natiahol som zívnutím svoje momentálne rozpoloženie a naťahoval laby. Následne chrbát, trochu krk, kedy mi v ňom čudne puklo. Mierne sa mi zježila srsť a po chvíľkovej obhliadke, že tu nikoho nie je som sa vydal s nosom pri zemi von z úkrytu. Na okraji som ucítil pomerne silný puch toho vyšklbného vĺčaťa, ktoré furt zdrhalo. Kam by asi mohla ísť? Určite zas niekam šla... Ale chce to najprv čosi piť, pomyslel som si a pri spomienke na smäd sa vrátil nazad do útrob jaskyne, kde som sprášil do seba celé plece rozobratej srny. Mäso bolo strašne tuhé a mne to trvalo. Preto som sa von celkom ponáhľad s cieľom ísť k rieke.

//Asgaarský hvozd

//Asgaar

Mohol som snívať, že sa nájde dobrá duša, čo by mi pomohla odvliecť srny dnu. Najprv som odtiahol jednu rozpáranú, ktorá už mala tak len jednu nohu, tú som uložil hneď do chodby. Potom som sa s nevrlým vrčaním vrátil medzi vĺčatá, Lauru a zvyšok osadenstva, aby som sám, ako idiot, ťahal druhú srnu dnu. Po ceste som cítil aj alfu, ktorá si odchytila asi Nemesisa, pretože som ho vonku nechal. Boli top podivíni, ktorí radi mrzli vonku.
Srnu som odtiahol až do hlavnej jaskyne, zatiaľ čo som bol potichu nakuknúť do priestoru pre alfy, pretopže sa mi odtiaľ marilo, že cítim dym. Ako sa ukázalo, nedávno tu bola naozaj Elisa, pretože som si všimol ohorené vetvičky. To nie je až tak zlý nápad, možno sa niekto umúdri a pôjde sa skryť, pomyslel som si, takže som sa vrátoil ku vchodu úkrytu a pracne odhrabal po okrajoch sneh. Drevo, ktoré som naščiel som odtiahol dovnútra na jednu veľkú hromadu, pričom som zároveň odhrabal vstup, aby sa sem každému išlo ľahšie. Jasné, roztrhaj sa aj na malé kúsky pre všetkých, oni aj tak mrznú.

Nevydržal som dlho byť mrzutý, rozhodol som sa nájsť si miesto, kde som sa pred pár týždňami spokojne vyvaľoval vedľa béžovej bety. Oprel som sa o studenú stenu a pomaly odplával do ríše snov.

Snehu len pribúdalo a pribúdalo. Začali mi aj značne omŕzať končatiny, na čo som sa striasol a prekvapene zažmurkal, keď malý zhodnotil, že je jeho sestra proste hlúpa. "Prečo je hlúpa? Lebo nechodí všade s tebou?" Rozvinul som trošku konverzáciu a s miernu vráskou medzi očami si sivé vĺča prezrel. Fakt mu nie je zima? To ho ohrieva ten tuk naviac na tele alebo ako to chápať? Otriasol som sa len a hodil púohľad na dve srny na zemi, keď mi do nosa udrel aj pach Lucy. Zahliadfol som síce v kroví opodiaľ pohyb, no zrejme nemala náladu na spoločnosť, keď nás tu videla toľkých. "Pôjdem odvliecť srny do úkrytu," zhodnotil som len a ospravedlňujúco sa na Nemesisa usmial. "Pomôžeš mi a ideš sa skryť? Tvoja matka nás tu všetkých pobije, ak sa stratíš v snehu," poukázxalk somn na mimoriadne nepriaznivé počasie a mráz, ktorý sa s príchodom večera seriózne zavŕtal pod kožuch.
K našej skupinke sa čoskoro pridalo ošuntelé, staršie vĺča. Tú mladú som tu registroval len chvíľu. "Mládež mohli by ste trochu spojiť sily, nech to odvlečieme do jaskyne a môžte si potom trkotať a žrať čo sa vám len zachce," utrúsil som aj k malým vlčiciam a zvyšku osadenstvas (//Laura, calum?).
Kým som sa však dal do pohybu, vŕtali mi v hlasve Nemesisove slová, jeho prostá odpoveď. "Máš dvoch rodičov, takže ako?" Dodal som s dôrazom na číslovku, pretože mi došlo, že malý jedného z jeho rodičov zámerne vynecháva.
Na to som sa zahryzol do nohy ešte nerozobratej srny a začal ju ťahať smerom k jaskyni, beztak bola zasnežená a celá tuhá.

//Siccumské jaskyne
//Odtŕham sa, no mohol by niektro pomôcť aj druhý zvyšok úlovku potiahnuť do úkrytu, haló, morf nám nadelil -17st., to by nik nebol na snehu vonku
Nemesis ak chceš hrať s vĺčaťom v snehu a mraze s niekým aktívnejšie, čo je síce nereálne :D, tak ti nebránim, mám toho do konca roka moc a znížená aktivita u mňa furt platí.