Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Asgaar

Počas chôdze som na voľnejších úsekoch otočil hlavu na vlčicu. Videl som jej zatrpknutosť v očiach, keď hovorila o parohatom vlkovi. Všetci cítime to isté. Len som prikývol a trochu sa zamračil. "Asi sa bojí aj ukázať, no, nedivil by som sa mu. Ale zvládli sme to aj bez neho," mrkol som po nej a preventívne preskočil zasypaný pahorok, pretože tam mohlo byť zasnežené čokoľvek. Veru nestál som o zbytočné zranenia na zimu naviac.
Zamierili sme spoločne k rieke. Vďaka pomalému tempu som sa mohol rozhliadať a vetriť, taktiež sme sa vďaka tomu pohybovali potichšie, keby náhodou bolo niečo malé v okolí. "Elisa trvá na skromnom prídele potravy v zime, v úkryte je len pol zamrznutej srny a nič viac od toho nášho lovu," začal som trošku s informáciami, ktoré asi dosiaľ nemala kvôli jej pobytu na severe. "Ide jej o prírodnú rovnováhu... a rozmnožovanie muflónov v lese," dodal som a trošku zahanbene stiahol uši.
Počúval som Gee, ktorá mi vysvetlila jej návštevu severu. "Zachovala si sa múdro," dodal som miernym hlasom a venoval jej slabý úsmev. Už by som sa bez nej fakt nemal s kým baviť v tom hvozde... Uvažujúc som trošku pobehol do klusu, keď stromov ubudlo a blížili sme sa k rieke, kde som zas spomalil. Spoločníčkin nápad aj s druhým plánom sa mi pozdával, zašvihal som chvostom na súhlas a pobral sa po okraji toku smerom k severu, aby sme našli nejakú bobriu hrádzu, kadiaľ by sme prešli na druhý breh. "Ešte mi napadá, že na okraji toho hvozdu prinajhoršom vyňucháme nejakých bažantov, tie vtáky som videl pár krát hlúpo pochodovať na okraji lúk," zavrtel som hlavou nechápajúc počínanie vtáčieho druhu a len sa uškrnul. "A čo ti chýba ešte Gee, keď si šla za tou potvorou v zrúcanine?" Vrátil som sa trošku k jej výletu a v očiach som mal len úprimný záujem, no nevnucoval som sa jej, nemusela mi odpovedať.

//Kaskády?

Na jej slová som kývol. Bolo to rozumné a obaja sme vedeli, kto o týchto veciach rozhoduje, preto nebolo treba nič viac dodávať. Chápavo som počúval jej vysvetľovanie, ako sa vlastne cíti ohľadom jej pobytu v Asgaare. Nepoznal som čiernu dlho, no nevedel som v duchu zatiaľ prísť na nič, čo by na nej bolo negatívne. "A Caluma si nevidela? Hoci pochybujem, že je ešte ochranár, Elisu pekne štval..." Začal som zamysleným hlasom a spoemnul ho len preto, lebo som bol v domnienke, že s niekým ten vlk trávi čas, a preto tu nie je.
Nechápavo som však zamrkal, keď mi Gee tvrdila, že jej stanoviskom doteraz bola jaskyňa na severe. "A koľko si tam bola a prečo... tak ďaleko? Ak smiem byť tak zvedavý," pousmial som sa a strihol ušami. V našom okolí som nikoho necítil, o ostatných na území sme vedeli. A keby sme silou mocou chceli, stačilo by sa prilepiť len k ľadovému šutru. S potešením som si však všimol, že lúče slnka zohrievajú akosi lepšie, preto vidina výletu bola priam žiadaná.
Gee skúsila navrhnúť les nad kaskádami, na čo som sa sústredene zamračil, natiahol si labky a dal sa smerom na pochod k zmieňovanej lokalite. "Ak tam aj niečo bude, ten hvozd je strašne hustý," vyjadril som svoje obavy a galantne počkal na vlčicu, až sa zdvihne a povedie.

//za Gee

Kvitoval som jej skvelú náladu, o to som mal príjemnejšie ráno. Naozaj som nestál o ďalší trápny rozhovor s niekým mrzutým, akurát to vo mne umocňovalo negatívnu energiu. Keď však čierna vlčica spomenula, že je aj v plnej kráse, uznanlivo som kývol a prezrel si ju. Na to som rýchlo odvrátil zrak. Na čo hneď nemyslíš, hm? Stará sa o seba aj v zime, no tak to je toho, zavrtel som mierne hlavou v snahe vytriasť škodoradostné úvahy s vlastným podvedomím.
O to viac moje rozpaky prehĺbila pochvalou. "Ale Gee... nie si tu dlhšie ako ja? Si aj ochranár, zaslúžila by si si to rovným dielom," namietol som a skromne sa usmial, keď si prisadla. Toršku som sa po klzkom snehu posunul a oprel sa o zamrznutý kmeň brezy nad nami, alebo čo to vlastne bolo za listnatý - teraz nie tak listnatý - strom. Ďakujem ale. Nehovoril som jej k tomu viac a pár krát sa nadýchol ľadového vzduchu, pričom som po chvíli z nudy chňapol po snehovej vločke, ktorá sa chystala pristáť buď na mne alebo na čiernej vedľa mňa.
Gee však tvrdila, že sa má v najlepšom poriadku a jej pohľad mi nedal. "To rád počujem, začal som najprv slušne. "Ale v úkryte si bola ty - teda tvoje telo," rozhovoril som sa a donútil sa jej dívať do očí, "a tvrdila mi, že je nejaká Phantasia, prijatá nedávno do svorky. Elisa mi potvrdila, že ide o vĺča... a vraj mali aj iní prehodené telá či niečo magické," dokončil som a frustrovane labou rozhŕňal sneh pod sebou. Venoval som jej len ospravedlňujúci výraz, pretože som sa nevedel v tak zamotanej situácii vyjadriť k tomu lepšie. K niečomu, čomu som ja sám nerozumel.
Na jej slová ako na potvrdenien som začul aj môj žalúdok, na čo som sa uškrnul a natiahol sa, stavajúc sa na nohy. "Môžeme sa ísť niekam prejsť a azda nájdeme nejakú kunu alebo niečo," navrhol som a zastrihal ušami.

Neočakával som od Elisy ani nič iné, než náhly odchod, len tak. Á, tak ty sa mi náhodne pripletieš pod nohy, tak ti poviem o povýšení, aj keď ťa blastne vôbec nemusím a potom odídem, pomyslel som si a pobavil sa nad povahou svojej alfy, s ktorou som nejako nevychádzal ani po piatich rokoch, keď už sme si tu predčasom zmieňovali dátumy.
Po jej odchode som sa ujal nájsť si nejaké závetrie, i keby to mali byť zasnežené balvany. Prespal som skoro celú noc a nadránom sa prebral, počínajúc strečingom a malou rozcvičkou. Mmal som zamrznuté laby, omrzliny na prstoch asi určite, no po pár hodinách sa všetko ustálilo, organizmus sa zas prekrvil a ja som sa mohol rozjímať nad krásou zimy.
Nebol som však dlho sám, chvostom som rozvíril sneh, keď sa ku mne pridala elegantná, čierna. "Ahoj, už si to zase ty, vo svojom tele?" Pousmial som sa a odhrnul trošku snehu, nech si prisadne, ak teda chce. Zvykol som si na jej prítomnosť vo svorke a samého ma zaujímalo, kde tak dlho bola. "Potešenie na mojej srande, milá Gee. Predvčerom mi tu Elisa oznámila ako formou facky... že ma povyšujú na gammu," zdôveril som sa jej opatrným hlasom a zvesil uši. To ona tu je ochranca, mala si to zaslúžiť. Elisa má aj tak radšej vlčice, alebo som jej len skôlr prišiel do rany a má pocit, že už tu dlho s partnerom nebudú? Otriasol som zo seba sneh v snahe odohnať aj tie chmáry a zdržal sa zatiaľ mimo pohľad jej očí, pretože som cítil stále mierne rozpaky z celého toho humbuku okolo udelenia vyššej pozície v hierarchiii. "Ako sa máš? Dlho som ťa nevidel, si v poriadku?" Opýtal som sa ešte starostlivo a povzbudivo na to mávol chvostom, ktorý okolo nás rozvíril snehové vločky.

//LOTÉRIA - 23

Konverzačný tok sa kamsi vytrácal. Elisa zostala potichu a len prikývla na moje slová. Som rád, že som nezdedil mágiu myšlienok, to musí byť fakt otrava v takýchto chvíľach vedieť, nad čím ten druhý premýšľa, povzdychol som si a natiahol si krk a následne aj predné laby. "Je okrem Lucy ešte niekto iný na Gamme? Tiež sa moc neorientujem v zmenách hierarchie od leta," opýtal som sa ešte, pretože som si chcel uceliť v hlave obraz toho, kto sem vlastne patrí. Keď alfy prijímajú bez dohovoru s partnerom, ktovie, či vedia o všetkých členoch, zadumane som sa poobzeral, no nikoho široko ďaleko nebolo vidieť. Zavše aj konár už sa stratil, plápolali len posledné triesky na zemi.
Nastal večer, avšak žiadna zmena počasia. Elisina otázka ma vytrhla zo zamyslenia sa a len som potlačil úškrn a zavrtel hlavou. "Nepotrebujem ti otravovať život len za to, že niečo potrebujem," pousmial som sa. "Ale nechám ťa tak, idem sa aspoň presvedčiť, kto všetko zostal v lese," dodal som svoje nasledujúce plány a k tomu aj zavetril, či je ešte cítiť naše územie. Nebola to moja povinnosť, skôr som sa zaujímal pre svoj vnútorný, dobrý pocit. Laby mi omŕzali a vedel som, že je najvyšší čas sa trochu rozhýbať a údy prekrviť. Nerád by som preds aprišiel o prst či dva, ako to bývalo celkom bežné počas takýchto zím. Ako tak rozmýšľam, žiadnu anomáliu vo vzhľade vlka som tu zatiaľ moc nevidel, tá malá je anomália sama o sebe, ale...

//LOTÉRIA - 22

Kroviny sa ešte raz zatriasli a na moje prekvapenie, ako som sa staval na nohy, to bol nejaký vták. Možno ho prilákal oheň, zamyslel som sa a odvrátil pohľad. Ten operene bol aj tak menší než sotva dostačujúce raňajky, teda už večera. Len som si pre seba potichu zavrčal a následne ovládol emócie. Mohol som sa rozjímať aj nad tým, prečo alfa nevenovala mojej kamarátke dostatok pozornosti. A najmä jej chýba gamma, dodal som si pre seba, no len som si otriasol srsť od nánosov snehových vločiek a posadil sa na predošlé miesto, k plápolajúcemu konáru, ktorý sa z časti už zmenšil.
Chcel som sa k Lucy a jej zmiznutiu ešte vrátiť, no skôr, než by som vyslovil prvé slovo ma zarazila Elisa tými svojimi. Gamma. Vstrebával som túto informáciu a potešene rozvíril chvostom sneh podo mnou. Zachoval som si však svoju dôstojnosť, ktorá môj zadok držala na mieste, v snehu. "Ak si rozhodnutá, tak ti ďakujem, budem sa snažiť byť viac nápomocný," odvetil som po minútke ticha pokojným hlasom, za ktorým sa skrývala radosť z dôvery, ktorú mi alfa vlčica prejavila. Avšak už dávno som bol vo veku, kedy som sa nedokázal radovať až tak otvorene, a preto sme pokračovali plynule v debate.
Elisa si stála za svojim, že ide do hôr hneď. Alebo možno k susedom, to som tak úplne nepochopil a bolo mi to skutočne ukradnuté. Neboli to moje starosti. Prijatie nového vĺčaťa sa taktiež vysvetlilo, pretože sa vraj malej Phantasie ujal jej láskavejší partner. Letmo som sa uškrnul, pretože situácia bola úsmevná. "Aspoň ukáže, čo je zač. Ak nemá na to, aby prežila, tak to zistíme neskôr," podotkol som len. Nemohol som súhlasiť s jej nevôľou či nesúhlasiť, snažil som sa držať si odstup od oboch hľadísk. Nemal by som ju tu viac zdržovať, možno ešte chvíľu. Každý má to svoje, kam by sa chcel vydať...

//LOTERIA - 21

Túla sa? Opustila by les len tak, po tom, čo sa teda dali s Elisiným synom dohromady? Nepatrne som si Elisu obzeral a premýšľal, či o tom vie. Nemienil som sa pýtať, bola to ich rodinná záležitosť. Jej slová boli tvrdé, no pravdivé. "Prví idú tí, čo si cez ego nahovárajú, že všetko zvládajú sami," doplnil som ju.
Znenazdajky sa ma však vypytovala na postavenie. Trošku ma zamrzelo, že som ako duch., o ktorom nič nevie. "Možno už aj päť rokov," dodal som potichu na jej rozpaky ohľadom dĺžky môjho členstva vo svorke. Neskutočné. "Delta, áno," riekol som s citeľnou pokorou v hlase. Vážil som si dôvery ako jej tak aj Arcanusovej, a preto som si nemohol v živote azda na nič sťažovať.
Len sa potvrdilo, že Elisa je bojovná duchom aj fyzicky, preto som len zadumane zamumlal čosi na súhlas. "Radšej mám v papuli krv sŕn, než vlčiu," riekol som len svoj postreh. Nemal som na tele jedinú, viditeľnú jazvu. Všetky konflikty som predbehol vlastným rozumom, no nie každý vlk bol v hlave rýchly. Vtedy museli stačiť svaly a chápal som to. O Elisinej sile nemohlo mať pochýb ani to najmenšie vĺča, teda okrem pomýleného v hlave, dokončil som v duchu a neodvažoval sa viac týmto smerom uvažovať.
Elisa sa ma pokúsila utešiť, na čo som sa protestne narovnal v sede a chvostom ohrabol od seba sneh. "Viem, že sme silní, pretože máme silný aj alfa pár," potvrdil som jej a zadíval sa jej na chvíľu do očí. V mojich mohla vidieť nekonečnú úctu, pretože mi prišlo zbytočné sa im násilne líškať do priazne. Nepotreboval som si nič dokazovať. A preto som aj prikývol s tichým súhlasom, keď sa čoraz viac odhodlávala k návšteve susednej svorky. "V horách bude možno aj meter snehu, okolie nášho lesa je dôležitejšie. Chýry sa nesú, že si prijala do svorky malé vĺča. Pphantasia, je to tak?" Obrátil som trošku tok tém v rozhovore a zahľadel sa medzi zasnežené kry. Zdalo sa mi, že sa pod nimi čosi mihlo, no nechcel som sa hýbať, kým by to nebol náhodou ušiak na výprave.

//LOTÉŔIA - 20

Elisin temperament a vnútorný oheň sa konečne upokojil. Zapálila kus padnutého konára zo stromu nad nami a povzbudivo ma vyzvala, nech pristúpim. Pozrel som jej len do očí a mávol dvakrát chvostom, kým som prešiel tých pár krokov, otrepal si nalepený sneh z láb a usadil sa do príjemného tepla. Nebolo to nič, čo by výrazne oteplilo okolie, no oploti teplote vzduchu jednoznačná zmena. "Vieš niečo o Lucy?" Opýtal som sa s pohľadom upreným do lesa, kým mi vysvetlila jej odôvodnenie, prečo by sem tuláci nevrkočili. Keď sa nad tým vlk zamyslí, je to predsa celkom logické, máme silný a stabilný alfa pár, je nás tu moc, územie je nepriechodné, počítal som ešte aj svoje dôvody k jej tvrdeniu a súhlasne kývol. "Minulý rok som bol svedkom dvoch či troch bojov, všetci vlci odchádzali z tých miest zakrvavení a dotrhaní," riekol som pomalým hlasom, neuberajúc tomu na vážnosti. Nehovoril som jej to však zo strachu, bol to normálny jav pri takej krutej zime a nedostatku žrádla. "Keď som bol malý, v mojom domove zmizla všetka zver. V zime tam končil život, museli sme sa všetci presunúť," nadhodil som ešte čo to zo svojich skúseností a možno som si tým vnútorne obhajoval starosť o dostatok potravy. Mráz mi robil neviditeľné vrásky na tvári a bol som skutočne rád za náš hustý les, ktorý nám chránil hlavy.
Ohromene som sa však musel na alfu dívať, keď začala s monológom. Mala veľmi jasne zmapované ostatné svorky. Gallirea bola obrovská, no vždy sa mohlo stať, že tam raz vlk zablúdi. Má kredit naviac, takto má vyzerať silná alfa, pomyslel som si pri pohľade na sústredenú Elisu. Mohol som byť vnútorne hrdý, nech sme si akokoľvek nepadli do oka - teda ja jej.
"Môžem tam zájsť a skúsim osloviť aspoň betu, čo som počul, vyhorel im ten les a pochybujem, že sú tak krytí ako my v Asgaare," nadhodil som zadumane, no nechystal som sa zrovna výpravu realizovať. "Každý rozumný tulák kým nie je na pokraji smrti si nevyberie slabú svorku. Jedna alfa vyhovuje isto dominantnejším jedincom," dodal som ešte a pátral v mysli po všetkom, čo mi rozprávala. Informácia o novej svorke ma však zaskočila až som strihol dvakrát po sebe rýchlo uchom. "V tých končinách je vraj krásne a na sever teplejšie, ale nebol som tam, tak neviem," odpovedal som stručne a na okamih sa odvrátil. Nechcel som pôsobiť vtieravo.

//LOTERIA - 19

Nie že by sa snažila obhajovať, no aspoň svoju temperamentnú reakciu vysvetlila. Slabo som prikývol a privrel oči pred nárazovým vetrom, ktorý sa ma pokúšal oslepiť aj obrať o čuch. "Myslel som, že ti tá info dá viac ako Arcanusovi," podotkol som a len pohodil chvostom. Nebolo to treba viac rozoberať, ostatne alfa vlčica si sama zaumienila, že si to s malým divným stvorením vyrieši sama.
Presúvali sme sa lesom, sem tam po vyšliapaných cestičkách, inokedy skrz sneh, ktorý sa nám lepil húževnato do kožuchov. Elisa odrazu zastavila a pokynula hlavou na neďaleké stádo kamzíkov, ktorí sa nešťastne hrabali v snehovej prikrývke. Je ich málo. Boli im vidieť rebrá, chrbtice, tiež robili čo mohli, aby prežili. Ale taký je život.
Povzdychol som si a len prikývol. "Neviem zahnať obavy, že sa na ich lov pustia tuláci," doplnil som vlčicin monológ, pretože fyziológii ich života a kolobehu prírody som rozumel. Museli sme im dať čas, nech sa ich narodí viac. Nech ich viac vyrastie. Až som zostal milo prekvaperný, ako Elisa rozviedla svoj monológ. "Rozumiem, hádam mráz neprituhne ešte viac," zachmúril som sa a otriasol sa od nánosov ľadových kryštálov, ktoré sa mi usilovne zachytávali v hnedej srsti.
Nasledoval som Elisu preč od nič netušiacich tvorov, ktorí až po našom odchode začali dvíhať hlavy. Vlčica sa usadila do snehu o niekoľko desiatok metrov ďalej, a preto, že ma nejako neodháňala, zotrval som dlhšie v jej spoločnosti. "To mi napadlo hneď po tulákoch, čo okolité svorky. Ako je to s Borúvkovou? Je v tom spojenectve s nimi viazaná aj pomoc s potravou?" Spytoval som sa zvedavo nastražujúc uši jej smerom.

//LOTÉRIA - 18

Kým alfina pozornosť spočinula na mne, obrátil som oči na horiaci ker, okolo ktorého sa topil sneh. Oheň bol magický a veľmi dobre som vedel, že ho alfa využíva k zohriatiu sa. Samozrejme tiež om si mohol užívať chvíľu príjemného tepla, hoci sem tam na nás padli chumáče snehu a ľadu, nakoľko v kraji panovala búrka. Nás chránil len tento starý, hustý hvozd. Musí existovať nekonečne dlho, zasnil som sa na okamih, no z myšlienok ma vytrhla prudká zmena nálady sivej vlčice.
Pokorne som stiahol uši, hoci som zostal napriamený a díval sa do rubínových očí, v ktorých vzplanula zlosť.
Zlosť, ktorú vyvolali moje slová. "Odpusť moju opovážlivosť, ešte raz prosím," sklonil som mierne hlavu a znova sa jej zadíval do očí. "Vylákala ju bledo sivá vlčica Tasa, chcela ju zožrať a keby som ju nenašiel v Krištáľovom lesíku, bolo by po malej," vysvetlil som. "Odpočíva v úkryte, sama prehlásila, že chce byť doma a spať," dodal som chlácholivým hlasom a letmo sa pousmial. Oosobne som bol rád, že mladá aspoň mne preukázala na okamih trochu pokory.
To bol však iný prípad ako moja rozzúrená alfa, ktorú štvala evidentne aj moja existencia. Ani neviem, či ma tu drží na mieste aj čosi iné ako lojalita a sotva traja priatelia, povzdychol som si nešťastne, pretože ma Elisino správanie neposúvalo smerom k tomu, aby som bol silnejší. Ba naopak, spúšťala vo mne vnútorné pochybnosti.
"Mimo les som nezacítil ani len myši, zver sa ukrýva, myslím len na dobro nás všetkých v Asgaare," odvážil som sa mierne namietnuť. Nechcel som však budiť dojem, že ju nerešpektujem, a preto som zvolil svoje slová bedlivo, s odôvodnením môjho náhleho záujmu o lov.
Nerozumel som tomu, prečo z popudu nervov a adrenalínu sa rozhodla Elisa ísť na lov len vo dvojici. Avšak mlčky som ju nasledoval snehom a akonáhle ma udreli do nosu pachy, prikrčil som sa. Nie je ich veľa, pár preživších, asi ani nebudú vyžratí, skôr len trosky, uvedomil som si, keď moja hlava analyzovala, k čomu sa blížime.

//Úkryt
//LOTÉRIA - 17

Neblahé tušenie sa naplnilo. Ani som si nemohol čierne myšlienky vyčítať, pretože počasie ich len potvrdilo. Na oblohe tmavé mračná a z korún stormov sa na zem sypal sneh a aj sem tam ma zasiahla akási príliš tvrdá vločka. Znepokojene som sa zamračil a po ďalšom zásahu od naštvanej oblohy som usúdil, že bude múdre tvár skloniť a vystaviť nepriazni búrky radšej chrbát než citlivý nos a oči. Naozaj je ešte stále niekto vonku?! Nechápavo som zavrtel hlavou a poloklusom - šmýkaním sa dostal nižšie, do hĺbky lesa. Cítil som tu niektorých, no zamieril som po najostrejšom pachu, ktorý mi bol najbližšie.
Stačilo obísť zopár stromov a pohľad mi padol na jeden, pri ktorom spočívala naša sivá polovica alfa páru. Prichádzal som k nej snažiac sa nenašľapovať opatrne, nech len chrupe sneh pod labami. Nepotreboval som sa zakrádať. "Aké to nádherné ráno," prehlásil som mierne ironicky, no pozdravil vlčicu zamávaním chvosta. "Prišiel som za tebou, pretože by si asi mala vedieť, že Sunflower som našiel opäť mimo naše územie," oznámil som jej priamočiaro prvotný dôvod, prečo som ju vyhľadal. Mmal som dojem, že sa pozná s mladou vlčicou viac ako jej partner. Našiel som jej červené oči, ktoré mali večne pevný a odhodlaný výraz. Nebál som sa jej, rešpektoval som ju. Zaujímala sa o blaho svorky a nemohol som jej vyčítať, že by počas krutých období najradšej siroty povyhadzovala k rieke. "Nie som síce lovec, odpusť mi moju trpfalosť," pokračoval som, "avšak máme už len polovicu srny a sme bez potravy," dodal som na margo tvrdej reality, pretože som nemal pocit, že o stave zásob alfy vedia.

//LOTERIA - 16

Osameli sme a z vĺčaťa sa nedostalo viac súcej odpovedi. Vyskočila v jeden moment na nohy, čo ma dokonale prebralo z driemot a podozrievavo si ma premeriavala. Len som si ležérne zívol a natiahol laby, pretože som jej gesto nepovažoval za hodné vyššieho záujmu. Ani ona sa nezaujímala, koniec koncov.
Sotva som stihol napočítať v duchu do desať, Sunflower usúdila, že je najvyšší čas si oddýchnuť a ísť spať. Zvonka sem občas vtrhol poryv ľadového vzduchu, čo indikovalo tuhšie mrazy mimo úkryt. Nie je to nič dobré, bude búrka? Kde sú všetci? Asi by bolo vhodné sa po nich poobzerať, čo aj bude veľmi zle a niekto umrzne mimo les, videl som, že snehu je mimo lesy dosť, zamýšľal som sa a nechal sa opantať trochou stresu, ktorý mi bol vlastne iné dni cudzí. Mohol som si všakj pripísať imaginárny bodík k dobru a vylepšeniu vlastnek karmy, pretože aspoň o jednoho asgaarčana bolo postarané, alebo teda naň dohladnuté.
Ako som sa staval potichu na nohy, hodil som letmý pohľad po mladej a rozhodol sa ísť rovno von čeliť mrazu nového rána.

//Asgaar

//LOTÉRIA - 15

Bolo to spôsobené asi únavou, že som vlčicu prepočul. Vstrebával som fakt, že sa dívam na moju známu zo svorky, no pritom je to ktosi cudzí. Vymenovala mi všetky výmeny a bol som rád, že popísala aj nejako v akých telách sa nachádzajú naše alfy, pretože som ich potreboval vyhľadať.
Mal som však na starosť Sunflower, to bol ten zádrhel.A možno keď ju vezmem za alfami by súhlasila s lovom... ale aj tak sa mi niečo marí, že reagovala prchko na niektorých, zadumane som hodil po malej pohľad a pri tomto malom zasnení sa nejako pozabudol a zadriemal.
Prebral ma náhly odchod Gee - teda tej Phantasie, ktorá mi pachom pripomínala jednu našu čoskoro dospelú členku. Nestihol som sa jej však ani na nič opýtať, pretože nadobudla dojmu, že obťažuje. "Počkaj, nepochopila-," začal som, no nestihol som ani dokončiť vetu a vybehla von z úkrytu do mrazu.
Osamel som s rozospatým škaredým vĺčaťom, ktoré ma obvinilo, že som sa jej zbavil sám. Zagúľal som očami a povzdychol si. "Rozhodla sa odísť a ponaťahovať sa vonku, ty si na tom ako?" Otočil som pozornosť na ňu a poklepal pár krát chvostom o kamennú zem. Ja som mal síce osobitné plány, no na druhú stranu ma rozčuľoval fakt, že ja,. bezcenná delta (//nie je herne povýšený) mám strážiť nejaké vĺča, ktoré to nemá v hlave v poriadku.
Kým som čakal na jej vyjadrenie, dovolil som si ušklbnúť ešte kus z poslednej srny, ktorá nám tu zostávala. Cítil som sa celkom pri sile, a preto som viac a viac zvažoval návrat do snehu von - teda aspoň dočasne.

Protesty vĺčaťa dostatočne pochovala Gee svojimi slovami, ktoré vlastne nepatrili Gee. Zmätene som zažmurkal a na mladú sa len zamračil, keď sa snažila prskať a tvrdiť svoje . Za to tlama čiernej vlčice s odznakmi mágie mi rozprávala pomerne dlhý príbeh o tom, že je nejaká vlčica a prehodili sa im telá. "Kto všetko nie je vo svojom tele, poznáš mená?" Opýtal som sa na rovinu a hodil jeden rýchly pohľad po Sunflower, či je stále na svojom mieste v kožušine. "Castor," odvetil som na predstavenie sa pomerne stroho a posadil sa, hoci ma lámala únava. Ba aj sa mi zdalo, že Sunflower klipkali oči a možno zaspala, alebo to bol ďalší blud ako veci, ktoré mi rozprávala Phantasia. "A odkiaľ si, Phantasia? Ako si sem prišla?" Vypytoval som sa slušne pokračujúc v konverzácii, hoci ma tiež lámal spánok a sem tam mi ušlo zívnutie.
Vlčica sa ma pýtala na telo, v ktorom zostala uväznená. Ani raz som neuvažoval nad tým, že by som jej neveril, pretože reálna Gee by ma okamžite spoznala. "Ochranárka svorky, značí hranice, obchádza ich, kontroluje pred vstupom tulákov," zhrnul osm jej stručne jej povinnosti. "No nemusíš sa starať o jej funkciu, skôr o to, ako sa vrátiť do svojho tela. Vvravíš, že Elisa má to tvoje, ako vyzerá?"
Zachytil som sa sebe intenzívny pohľad malých zlatých očí. Malá sa predstavila a od toho momentu ma prepaľovala očami. Len som jej venoval úsmev. Je fajn, že sa snaží trochu socializovať, napadlo mi, kým som sledoval tie dve, či sa nerozhodnú sami zapojiť do svojho rozhovoru, že by som nenápadne odplával do ríše snov, kam ma to toľko ťahalo.

Uznanlivo som kývol na jej tvrdenia o nebezpečenstve zo strany vodného živlu. „Aj oheň vie byť nebezpečný, aj strom ťa môže zavaliť alebo sa zem vie pod tebou prepadnúť, je to diskutabilné, no vodu potrebujeme k životu, moja milá,“ dodal som menšie vysvetlenie ako uzavretie nápadu na výlet k vode. „ Tu na vyhliadke nad asgaarským lesom si už bola? Dá sa z nej pozorovať veľká časť juhu Gallirei,“ dodal som s úsmevom a dával si pozor na to, aby som malej vlčici zakaždým pripomínal názov krajiny a taktiež aj miesta, ktoré bolo jej domov. Teda aspoň zatiaľ, kým si to alfy nerozmyslia alebo sa sama nenechá zožrať od niekoho z vonka.
Následne vyžadovala odo mňa skoro nemožné, na čo som sa zasmial a kým som zvážil, čo jej odpoviem, odtrhol som si tuhnutý kus srny. „Až príde jar. Vieš čo sú to vrany? Čierne vtáky, ktoré sa poflakujú skoro všade. Kým neodletia, bude tu zima. Akonáhle zmiznú z našej Gallirei, potom príde oteplenie,“ vyskúšal som jej to podať jednoduchým spôsobom, stačilo si len všímať prírodu. Až kým to jej hlava nezabudne do piatich sekúnd, ach, dodal som si mlčky pre seba a trošku sa strhol, keď sa k nám rozhodla pridať Gee. Zamával som priateľsky chvostom, či teda skôr potľapkal ním svoju kožušinu a kamennú zem. Jej otázka ma však zarazila. Podozrievavo som si ju premeral. „Gee si v pohode? Veď vieš, že je to moja vrodená mágia, či?“ Zamračil som sa a v duhcu úpenlivo dúfal, že nestratila pamäť aj jedna z užitočných členiek. To, že Sunflower jačala ako podťatá mi už neprišlo zvláštne. Len som jej venoval povzbudivý úsmev. „Tu si doma, Sunny, nemáš sa čoho báť,“ riekol som chlácholivo a natiahol si predné labky, pretože som začínal byť nejaký strnulý. Nemal som veľmi hlad, no obe vlčice si mohli dať zo zvyšku, čo nám tu zostal. Aj tak je to žalostne málo, napadlo mi, na čo som pohľad obrátil zas na Gee. „Ako sa máš Gee vlastne? Mám pocit, že by sme mali zas vyraziť na lov, po svitaní,“ riekol som zamysleným hlasom a napokon sa zvalil, nech načerpám zas psychické sily na to vĺča.
Bol som však rád, že sa jej zrazu mágia zapáčila. Len som sa zasmial a kývol. „Až dovŕšiš tri roky života, mágia sa prejaví a možno sa ti podľa nej zafarbia oči ako má Gee, pokynul som hlavou na čiernu vlčicu s odznakmi. „Alebo ti zostanú jantárové ako mne,“ dodal som napokon.