Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Náhorná plošina (cez rieku)

Gee si stále pripadala totálne nemožná, na čo som len nesúhlasne zakrútil hlavou. "Podstatné je, že si si nevykĺbila nejakú končatinu," dodal som povzbudivo a cez rieku ako obvykle dopomohol úlovku preletieť skrz prúd, kým sme ho nasledovali na druhú stranu. Cítil som veľkú pomoc zo strany čiernej vlčice, ktorá zaberala zo všetkých síl. I mladí boli zjavne úspešní, pretože mi neuniklo ich vytie. Zjavne netušili, že by mäso mohli schovať, a preto bolo múdre, že som s Gee zamieril do úkrytu. Nech sa svorka nakŕmi z ich úlovku a toto sa bude konzervovať, pomyslel som si a vďačne zamával chvostom s pohľšadom na čiernu vlčicu. Posledné týždne som trávil prevažne sám alebo v jej spoločnosti. Keď som teda nerátal našu mrzutú, sivú alfa vlčicu. A kde je vôbec Laura? Nnevidel som ju... azda celú zimu, napadlo mi, no nedovolil som kvôli momentálne robote skleslosti, aby mi ovládla mozog.
Pustili sme sa členitým hvozdom smerom k jaskyniam, pričom trištvrtinu srny nadnášala moja vrodená mágia. Oči sa mi krížili, odolával som zívaniu, pretože som mal naozaj dosť. Svaly dostali adekvátny trénigna bolo čas si dopriať pod zub a zaľahnúť.

//Siccumské jaskyne

Spoločnými silami sme napokon zviera dorazili. Gee sa napokon pridala a bola veľkou pomocu, pretože Elisa akoby nestačila. Nemal som však v momentálnej situácii ani čas na myšlienky a úvahy o jej zdravotnom či kondičnom stave, takže som sa len zmieril s poďakovaním za lov a tým, že si odtrhla jenu časť, ktorú vliekla sama. Ani som sa nenazdal a Elisa bola fuč.
Prekvapene som zažmurkal a pozrel sa na Gee, ktorá vraj zakopla, čomu nasvedčovalo blato na nej, ktoré sa s dnešným tpelým dňom začínalo meniť na bahnivú masku. "A noha je v pohode?" Opýtal som sa teda aspoň ja starostlivo, keď už si tá naša alfa zmyslela, že ide vopred.
Rozhliadol som sa po druhej skupine, no na môj údiv som v diaľke videl len tri čierno sivo biele kožuchy, no hnedého nebolo. Zamračil som sa a potlačil hanlivé slová, ktoré sa mi rojili na myseľ. "Potiahneme asi rovno do úkrytu, keď už je celkom teplo? Možno potom zbehnem pomôcť mladým, pretože Tesai zdúchol," dodal som rozmrzelo a chňapol jednuy končatinu, za ktorú som začal srnca vliecť k nášmu hvozdu. Už som na tento namáhavý pohyb mal svoju "taktiku", takže som to v duchu až tak neprežíval, že zas raz si len dvaja precvičíme svaly.

//Asgaar (cez rieku?)

//To "S" je vtip?

Lov započal, druhá skupina si šla po svojom a chaos medzi vysokou odštartoval. Rozmočená zem lietala vzduchom, no ja som sa sústredil na pomerne statného srnca, ktorý chodil o troch následkom nejakého zranenia. Videl som po očku sivý kožuch Elisy, ktorá zo všetkých síl zabrala a odrezala cestu srnca na juh, no bolo po pár minútach dosť viditeľné, že nevládze. Dokázala perfektne vyštartovať, no vytrvalosť si neudržala.
Tu som nastúpil na radu ja, pretože som dokázal hnať korisť až do Asgaaru, ak by bolo treba, no nemal som dostatok síl na to ju skoliť. A čo bolo horšie, Elisa spomalil a srnec to zas otočil iným smerom, na západ, k rieke, ktorá sa akosi vylievala z korýtka... A tak mi čoskoro laby čľapotali v zožltnutej tráve, potkol som sa zo trikrát o kameň a v duchu nadával, pretože jednu labu budem zaiste po love ešte apsoň mesiac cítiť. Kde si Gee?! Volal som úpenlivo v mysli, pretože som musel taktiež spomaliť, no zviera tiež nebolo v top kondičke, nakoľko ho blato spomalilo a držal sa možno sto metrov od vodného toku južnej časti Mahtae; mieril na sever.
V dohľade sa zjavil toľko očakávaný čierny kožúšok. Vvlčici sa podarilo po srncovi skočiť a vykoľajiť ho z rovnováhy, na čo sa zdvihol prudký vetrisko, ktorý zvieraťu znemožnil prudký pohyb vpred, srnec sa márne pokúšal šprintovať proti vetru, ktorý trhal kyslík od úst. Mágiu som udržal len na pár sekúnd, kým sa bezradne otočil na Gee a snažil sa utekať priamo Elise do tlamy, ktorá sa postupne približovala. Ja som si počkal, kým sa priblíži Elisa a v podstate ako skočila ona, vyrazil som zubami do priameho útoku aj ja, skočiac zvieraťu na bedrá a mocne sa zadrapiac pazúrmi a zubami...

Do nosa mi vietor privial pach známej vlčice, s ktorou som na rozdiel od podaktorých, strávil aspoň trošku času. Priateľsky som zamával chvostom na príchod Lilac, ktorá sa medzitým zoznamovala s hnedým. Konečne do éteru je počuť aj jeho meno, mám pocit, že si stále myslí, že on je ten ukrivdený v našom vzťahu, pomyslel som si, no nerobil som si z toho ťažkú hlavu. Nemal som za potrebu sa priečiť vo vlastnom domove s azda podobne starým samcom, ktorý bol večne zalezený kdesi v kroví.
Od Elisy som sa dočkal akurát tak alfy hodnej, arogantnej odpovedi, na čo som si hryzol do jazyka, aby som sa neuškrnul. Ako inak. Mohol som sa akokoľvek prívetivo ozvať, ja som bol ten namyslený samec, za akého ma po dlhých rokoch lojality voči Asgaaru považovala. Aby aj to povýšenie nebolo len z núdze, keďže nemá koho iného, napadlo mi a na okamih som odvrátil hlavu. Na jej slová som len švihol chvostom a ležérne uvoľnil zadnú nohu. Rozdelenie skupín ma spočiatku prekvapilo, no keďže som vetril srny, nemohla vidieť môj prekvapený výraz. Na druhú tranu bol bielosivý vlk statný po otcovi i matke, videl som ho pri jeho prvom love na vysokú a veril som, že bude šikovný.
Až teraz som si prehliadol Elisu, ktorej srsť nebola dokonalá a uhladená ako vždy, ba dokonca som mal pocit, že je možno ranená. (//neurčitá veta, neviem kde a ako bola ranená) Z toho hľadiska som si viac vážil dôveru v mňa a Gee, ktorí sme jej mali kryť chrbát. Aspoň som prepdokladal, že bude chcieť ísť v čele. "Opatrne a veľa šťastia, keby niečo, zavyte," riekol som priateľsky k skupine mladých s Tesaiom a pohodil chvostom; kývol na Gee a vyrazil za Elisou, ktorej chvost sa čoskoro stratil. Aj ona celá. Používajte mágie... a kooperovať budeme...?
Štekol som krátko po čiernej vlčici, aby sa mi držala po pravom boku, na čo som sa vzdialil na jej úrpoveň, len o desať skokov nabok. Netušil som, kde sa Elisa zjaví. Vietor zmeni lsmer proti nám, takže srny nemohli cítiť ani len jedného z nás. Spozorneli až po Elisinom zviditeľnení sa, na čo som postupne z ležérneho poklusu pridal do cvalu proti stádu. Nebojácne, uši vzpriamené, zuby vycerené. Verím, že si rozumieme aj bez telepatie, prebleslo mi hlavou, keď som po očku vyhľadal Gee. Slnko zapadalo a bol pre nás najvyšší čas to rýchlo ukončiť a uhnať, hoci táto úloha pripadla na Elisu. "Naženiem ti jednu, kríva!" Zvolal som po vlčici, nakoľko počas cesty na plošinu som usúdil, že je rozhodne v lepšej kondícii ako ja a bude mať viac sily strhnúť zviera na zem. Ja som veril vytrvalým nohám i pľúcam, takže som bol schopný zviera naháňať hoc aj na juh k červenému jazeru.
Skutočne sa mi čoskoro potvrdila domnienka, ako som trochu spomalil, meniac prudko smer. V stáde bol dospelý srnec, ktorý sotva dostupoval na nohu, no adrenalín mu dal zabudnúť na bolesť, takže upaľoval kamsi na západ. Svaly ma pálili a protestovali, keď som vyhliadol vhodnú trasu bez trčiacich skál a krov, aby som si ho nadišiel a krátko štekol na Elisu, aby postrážila južnú stranu, kadiaľ mi mohol prchnúť. A potom už ho stačilo len stočiť smerom na čiernu vlčicu, ktorej by sme hneď šli na pomoc...

//Asgaar (cez medvediu rieku)

Veľmi sme sa neponáhľali, a tak si Gee dožičila svoju chudú lasičku. Mne tá moja urobila akurát tak chuť, takže som sa na lov pomerne tešil, hoci sme sa dvakrát nehrnuli za vytím našej alfy. "Dúfam, že nás bude viac ako minule a schopní lovic... Ale okrem Lucy a nás dvoch,. kto je vlastne vo svorke tak dlho, že bol aj na lovoch?" Zneistel som a hľadal v kamarátkinej tvári stopy odpovedí.
Po pachu ostatných sme čoskoro mohli vidieť bežiace laby ostatných štyroch vlkov. Kým so mhľadal nejaký brod či naplavené drevo, po ktorom prekonať rieku, stihol som sa obzrieť k hraniciam lesa. Nik iný za nami nebežal a dokonca sa zdalo, že to bielosivé v diaľke bude Sionn, takže toho som skúsenosťami ani moc nepočítal, hoci som vedel, že už s nami lovil a celkom bol silný.
V pokluse za riekou som len štekol na Gee a trošku zrýchlil do pohodového cvalu, aby sme sa zohriali, no neutavili svaly ešte pred samotným naháňaním... sŕn. Vzduch nám privial pachy niekde na plošine. Nemal som toto územie veľmi rád, no na druhú stranu kamenistý podklad zabezpečil menej blata pri odmäku.
Dobehli sme k Elise, vedľa ktorej bol hnedý, modrooký. Hovorila akurát o skupinách. Privítal som zvyšok kývnutím hlavy a zhlboka dýchal, aby som do pľúc nahnal nazad kyslík. "Prispôsobím sa, ale mladých by sme mali rozdeliť," navrhol som Elise pri pohľade na jwej potomstvo. Jeden kedysi tak vyplašený, druhý od vĺčaťa dosť tlstý. A kde že mizlo to žrádlo, heh... Bol už takmer dospelej výšky a nepredpokladal som, že by jeho rodičia mali čas ho už loviť. Ostatne som ich s tretím vrhom ani dohromady nevidel...

Netrvalo to ani tak dlho a Gee ma dobehla, labky zafŕkané od blata, ako sa asi aj ona šmýkala dole z kopca. Nedobrovoľne teda. Ja som sa medzitým pustil do svojej koristi a značná časť už zmizla, kým ku mne podišla. Na jej poznámku som len zamával chvostom. "Asi by som sa mal túlať aj inde častejšie, mám pocit, že život stojí, keď som stále v tomto hvozde," podotkol som zadumane a oblizol si spodný pysk od krvi. Zvieratko už začínalo byť tuhé, takže so zvyškom som sa trošku mordoval.
Lesom sa však zrovna teraz rozľahlo známe alfa vytie, na čo som sa uškrnul, dvakrát toľko, ako Gee poznamenala, že sa čosi deje. "Niekto konečne prestal ľutovať muflóny, lebo zistil, že úkryt prázdny?" Poznamenal som si potichu a sarkasticky, prehltol posledné sústo a zvyšky odhodil do mokrého snehu, ktorého už rýchlo ubúdalo. Niečo si ich tam nájde, napadlo mi, kým som sa zhlboka nadýchol, upravil výraz v tvári na neutrálny s venoval vlčici úsmev s pokynutím hlavou. "Ak sa cítiš na skupinový lov... Nechajme sa prekvapiť, akí vlci pôjdu a akí vlastne nie," poznamenal som, otriasol sa a rozklusal sa členitým lesom.

//Náhorná plošina (M.rieka)

//Vyhliadka

Cesta bola namáhavá hore, no to horšie ma ešte len čakalo. S príchodom rána prestávalo pršať a mne sa hore nad lesom naskytol výhľad na krajinu, najmä na hučiace Kaskády. Ako som sa predtým aj domnieval, rieka rozširovala svoje koryto. Z kopcov tiekol roztopený sneh, pridával sa k toku, ktorý len rozširoval. Z lesa na východe sa začínal stávať močiar, aký sa nachádzal neďaleko, južnejšie. Voda sa vylievala, dokonca tiekla aj smerom k Asgaaru. Aspoň, že úkryt máme napolohovaný dobre... Lenže ďalšiu rieku na opačnom konci lesa, vzhliadol som s obavami a po vetre cítil, že Gee sa dostala pomaly na hranice lesa. Veril som totiž, ž hladina vody rozliata v lesoch bude čoskoro vysoká ako malé jazero a niekto by tam mohol prísť o život.
Ešte chvíľu som sledoval pramene vody, ktoré sa strácajú v lese, vo hvozde, videl ryby, ktoré pri každom lome vody o stromy a skaly vyskočili nad hladinu a stratili sa. Hlodavce utekali, alebo aspoň ako tie som povžoval čosi malé hbité, ktoré ťapkalo mo rozmočenej zemi kamsi do úotrv lesa, iní zas za mnou na kopec. Nechcel som však strácať čas.
Putoval som opatrne dole kopcom, vyberajú si výhradne vyšliapané cestičky, kde by podkĺznutie končatiny ako tak brzdil štrk. Čoskoro som opustil najmkrejšie oblasti a dostal sa o čosi viac po severnej hranici do lesa, kde som si končne mohol pustiť korisť z tlamy, aby si tvárové svaly oddýchli.

//VH

Smial som sa. Fakt bolo neuveriteľné, ako som sa dohnal za malpu lasicou až sem. Tú som mal prevesenú v tlame a otriasajúc sa od dažďových vkapiek som ešte raz zxavyl pre Gee. Buď sa nájdeme alebo stretneme doma, pomyslel som si žmúriac do tmy, no napokon som sa vydal na náročný výstup na vyhliadku. šum kaskád a rozbúrenej vofy po zime sa mi nepozdávala, znelo to, ako keby rieka tečie priamo lesom.
Laby sa mi do kopca šmýkali, podvedome som sa zakusoval pevnejšie do zvieraťa v tlame, keď mi ušli končatiny smerom dole. No na úbočí už bolo vidieť, že rieka sa vylieva a bolo by moižno po mne, keby so nemúdrio zvolil identickú cestu domov.

//Asgaar

S povzdychom som sa díval na trs srsti, ktorá sa mi zachytila medzi prstami, ako som malé zviera poranil. Tak teda znova, pomyslel som si a pomerne ťažkopádne sa predral skrz krovie, v ktorom mi lasica zmizla. Gee sa vydala po jej spoločníčke a v nočnej tme som nedokázal vôbec určiť, ktorým smerom sa napokon čierna vlčica musela vydať.
Nasledoval som poklusom vďaka zvyškom snehu v lese obratné zvieratko, ktorému som sa však celkom slušne vyrovnával, najmä často zastavovalo. Ranu som jej spôsobil na rebrách a musela zastavovať. Trpí fakt dobrovoľne? Taký mocný je ten strach, zavrtel som si pre seba hlavou anarovnal sa, nakoľko som bol dosiaľ prikrčený a stopoval podľa odtlačkov labiek v snehu. Zavetril som, dopomáhajúci si svojím živlom, pričom som aj otočil smer vetra proti sebe.
Zabralo to len niekoľko minúť hľadania, kým som ju mal v zornom poli. Nechce sa mi tu preháňať celú noc, je šikovná, usúdil som, keď lasicu šmaril poryv vzduchu o strom. Bezvládne telíčko dlhé ako zlomený konár ležalo rovnako zlomene v snehu pod stromom. "ôAspoň si to mala rýhle," podotkol som veľmi potichu a rozhliadol sa. Tento hvozd vol veľmi hustý a čierny, nevidel som Gee ani náhodou a dokonca ani dobre necítil. Zavše som si uveodmil že som sa prakticky ocitol na skoro samom okraji obrovskej prepadliny. Ten pocit, keď prebehneš pol lesa na juh... s stratíš kamarátku, pomyslel som si a zakláňajúc hlavu zavyl do lesa, aby som dal vlčici vedieť, že pokračujem a počkám ju. Aj pršať našťastie prestalo, no pri tein intenzite oteplenia som sa bál ísť k vodopádom, vodu bolo počuť príliš blízko.

//Vyhliadka (okolo prepadliny)

//Stre

Jej úvaha bola rozhodne na mieste. Len som neisto prikývol. "Možno vieš tréningom určiť presné smerovanie," dodal som povzbudivo a pousmial sa na čiernu spoločníčku, ktorá sa tu so mnou brodila v mokrom snehu, ešte k tomu hustým lesom. Vzbudila vo mne minimálne svojou mágiou rešpekt, takže som príliš nefilozofoval a sústredil sa na to podstatné.
Našli sme stopy aspoň čohosi malého a Gee okamžite zachytila môj pohľad, keď som zazrel krovisko, v ktorom sa mohli skrývať. Vlčica si miesto obišla a odsekla im jednu možnú, únikovú cestu,. A už len dúfať, že pobežia správne, kao vždy, podotkol som si pre seba a skoro až zatajil dych, v snahe nevyplašiť malé zvieratá.
Tie sa však rozhodli samé o prechádzku, pretože tiež cítili oteplenie. Jedna lasica sa vydala priamo k mojej parťáčke z Asgaaru, tá druhá si to vzala zato kamsi na západ. Minútu som s labou vo vzduchu zotrval na mieste, či si Gee poradí, no nová vedomosť o jej mágii ma utvrdila v tom, že ju určite môže použiť. Práve preto som sa rýchlymi krokmi priblížil a napokon po druhej lasici skočil. Kdežto obratné zvieratko sa mi vykĺzlo, sotva som hio poškrabal a zmizlo. V snehu však zanechávalo kvapôčky krvi od poranenia, takže som veril, že nebude ďaleko...

//nie je nálada... pardon...

Ako sme sa bavili o mágii, Gee pripustila, že by možno bola s mágiou užitočná. "A čo ryby? Mohla by top byť pre ne rýchla smrť a ty by si sa nenamočila," navrhol som, hoci sme opustili riečne koryto pred pár hodinami. "Možno nie je úplne praktická, ale vedela by prebrať z berzvedomia, či ani nie?"
Pomaly sa zvečerilo, no nevadilo mi to, nakoľko počasie sa začalo uberať smerom k jari. Akurát vzdych bol pomerne neporíjemný, ale z toho som si nič nerobil. Podstatné bolo, že ten sivý mamľas, to decko od álf utekalo za ukecanou vlčicou. Tým pádom ma ušetril dalších stupídnych poznámok. Ani sa mi nezdá, že by zdedil niečo po rodičoch, pomyslel som si a zadíval sa na čiernu vlčicu, ktorá, ako sa javilo, natrafila na nejaké stopy. Ihneď pach analyzovala a ja som len potešene zamával chvostom, pretože som vnútorne začínal byť so sebou nespokojný. Sklonil som nos k zemi a potiochu, pomalým krokom sa vydal po cestičke, ktorú vytvorili v snehu malé packy. Miestami to boli skôr tunely, no o to ľahšie sa nám hľadalo. A netrvalo ani tak dlho, kým som zbadal zhruba desať metrov od nás chvieť sa ker, na ktorom bolo dokonca aj menej snehu, Žeby nora? Pozrel som na Gee a lenb jej pokynul hlavou, že by sme to miesto mohli obkľúčiť.

Prudko som sa narovnal a díval sa na toho hlupeho, mladého vlka, ktorý sa šiel nado mňa povysovat. Jeho ego bolo veľké až po nočnú oblohu, no to ho nezastavilo. Rázne a krátko som zavrčal. "Som gamma ty hlupák namyslený," dodal som mu strohým hlasom. Ani náznak po nejakom kamaratsve. Dokonca nebyť iných členov svorky, ani neviem ako sa ten blbec sivý vola, nakoľko som sa s ním nikdy nemal príležitosť baviť osobne. A prišiel som len o odpad z jeho tlamy, to fakt nepotrebujem, pomyslel som si pre seba a vďačne mavol chvostom, keď sa ma aj Gee zastala.
Zver zmizla, lebo pan velkomozny šiel ako tank. K nemu aj dve vlcice, za ktorými urýchlene šiel hladkať svoje ego. Pretocil som oči. "Ak nie ste úplne stupidne, tak hybajte od neho, hladká si len ego a nikdy na spoločnom love nebol," zavolal som smerom k hnedej vlcici a bielej strakatej. Nemal som naňho náladu a preto som vďačne prikývol na Geein návrh ísť hlbšie.
Bola sklesla, že nevidí zmysel v tej mágii. " A pri love ti nepomôže azda? " Zaujímal som sa už pokojným hlasom a kým nebol les príliš hustý, vydal som sa poklusom po snehu v viac na východ. Potreboval som, aby odzneli hlasy tej trojice.

//Kaskády

Šum vody postupne zanikal, bolo počuť len naše laby ako sa prepadávajú pod sneh. Cítil som však oteplenie, stále mrzlo, no aspoň som nemal omrzliny na nose. Gee mi napokon prezradila, že jej mágia je elektrina, preto s ňou má problémy. "Čo presne s ňou vieš urobiť?" Zaujímal som sa ďalej. Nepoznal som nikoho, kto by takú mágiu mal, a preto to bola celkom novinka, táto informácia.
Snažil som sa vetriť, no na juhu lesa to vyzeralo celkom bezúspešne.
Aby nebolo málo, nemohli sme byť ani potichu, pretože tie dve ukričané vlčice sa od kaskád zrejme plížili v našich stopách. A do toho ešte výkrik. Niekto kričal meno čiernej vlčice. Hodil som po vlčici spýtavý pohľad a obzrel sa, keď ma ten dotyčný nazval hnedým. "Už asi nedostanem priestor k rozhovoru," uškrnul som sa mierne kyslo, pretože tým ukričaným magorom nebol nik iný, než alfa syn z asgaaru. "Smutné, že si nevybavuješ ani členov rodnej svorky," podotkol som len tichým hlasom a zamračil sa. Zazdalo sa mi, tesne predtým, než som začul hlasy, že sa niečo presúvalo pod krovím neďaleko, no teraz už nič. Len tma, ktorá sa čochvíľa premení v noc. Asi začínam byť pesimista, povzdychol som si a šiel preňuchať ono krovie, či aspoň nechytím stopu.

//Midiam

Gee moje slová pochopila, takže som len váhavo prikývol. "Bol som vlastne v konečnom dôsledku za toho zlého, kto vôbec riešil, že by bolo fajn ešte niečoísť uloviť... Ale asi si na vlastnú päsť zháňať potravu je lepšie..." Zadumane som sa brodil snehom smerom k severu, popri toku, ktorý bol celoročne búrlivý. Sem tam na nás prsklo zopár ľadových kvapiek, ktoré sa hneď menili v srsti na ľad.
Ako vlčica zmienila svoju vrodenú mágiu, vyhľadal som jej zaujímavo sfarbené oči. "Čo je tvoj vrodený živel, Gee? Neodpovedaj prosím, ak je to osobné," dodal som rýchlo a zahnal tak vlastnú zvedavosť. Fakt nebuď všetečný. (//nespomínam si, či to castor vie). Dal som si radšej pozor na laby, keď sme po jednom preskákali na druhý breh skrz drevenú hrádzu. Dovolil som sa skloniť k jednej zo štrbín medzi kusmi dreva a napiť sa, čo to dalo. A čo hrdlo studenej vody dovolilo. Potom som doskočil na breh za Gee smerom k hvozdu, ktorého koruny nás už pomaličky obklopovali. Vďaka slnečnému dňu som veril, že bude naše pátranie úspešné a nebudeme sa potkýnať potme o zasnežené korene a podobne. Vlčica náhle zmienila aj nejaké dôsledky jej dávneho zranenia. Vycítil som na sebe jej oči a pohľad jej opätoval, venoval jej nesmelý úsmev. Vážil som si prejavu jej dôvery. "A nebol by potom lepší radca Život? Nie je to paradox, pýtať zdravotné skúsenosti po Smrti," krátko som sa zasmial a otriasol sa od zamrznutej vody, ktorá sa mi pozachytávala na krku a labách popri prechode cez rieku. Cítil som pri vodopádoch aj nejaké dve vlčice, no my sme mali svoj cieľ.

//Východný hvozd