Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vlastne som mohol byť rád, že jej telo pokrýva nános blata a špiny, sem tam aj polámaných úlomkov konárov. Aspoň jej toľko do všetkých strán netrčali kosti. Ale možno to bolo len prehnané, no vlčica sa tvárila fakt choro, ledva sa zviechala na nohy. Udržal som si však laby na mieste, aby sa pokúsila sama. Realita a život mohli byť niekedy krutí, no tak to proste bolo - neprežívali slabí. A mám dosť hláv v Asgaare na nakŕmenie, než sa starať o každého tuláka v močiari, dodal som si pre seba.
Vlčica sa pozviechala horko-ťažko na nohy a zaprela sa rovno o mňa popri presúvaní zvyšných končatín zo zeme. Mierne som nakrčil nos, pretože znamenito páchla tým bordelom a azda i krvou, čo mala v kožuchu. Zachytil som na moment pohľad jej zlatých očí, no nejakých vrelých emócií som sa asi nemohol dočkať. "Na začiatok, kto ste a ako ste sa sem dostali slečna? Moje meno je Castor, mimochodom," ozval som sa jej čiastočne do srsti na krku, pretože som ju po pár krokoch viac vliekol ako viedol. Silovo to nebol problém, hoci som bol šľachovitejší typ. Ona na sebe tej svalovekj hmoty a gramáže moc nemala.
Po ceste z močiarov som si dával veľký pozor kam stúpam a zopár ráz som mal pocit, že ma vlčica stiahne, keď sa jej podšmykli nohy, ktoré za sebou skôr vliekla. (//pardon ak je to moc manipulatívne, ale tak nejak chápem jej stav bez jedla :D kľudne to ignoruj) Potreboval som sa dostať k normálnej vode a najrýchlejšia cesta bola popri koryte Kierb.

//VVJ (popri Kierb kým je to možné :jennarise:)

Fakt hlúpa otázka, nič lepšie nevymyslíš? Karhal som sa v duchu, kým som siprezeral kožúšok vlčice. Určite mala aj nejaké odznaky inej farby ako šedej, no na zalepenej srsti od blata z močiarov toho jeden moc nevyčíta. Rebrá jej však trčali azda všetky aj s obalom mokrej hliny. Takýto stav som ja nikdy nezažil, no napriek tomu som dokázal byť voči tuláčke empatický.
Zachrčala na mňa prakticky len jedno slovo. Zjavne vysilená a podvyživená sa odtiaľto nedostane... Ale už je spráívne, aby dostala pomoc, zamýšľal som sa a opatrne prešiel pred jej hlavu, na čo som sa prikrčil tak, aby ma počula. Dával som si však pozor na to, keby len blafovala a plánovala mi skočiť proti telu a nedajživot napadnúť ma rovno do tváre - to by bol teda nepekný fór.
Skôr ma zarazil fakt, že cez územie určite cestovali aj iní vlci, pretože som ich aj v´daka mojej mágii veľmi dobre cítil. A ani ste sa neunúvali presvedčiť sa, či tu dotyčná žije! Hoci smrdíš ako to bahno a žaby, povzdychol som sipri pohľade na ňu. "Musíte v sebe nájsť vôľu vstať a nasledovať ma, kde nie je vôľa žiť, tam darmo sa niekto bude život snažiť zachrániť," objasnil som jej realitu, do ktorej by mohla aspoň poriadne otvoriť kukadlá a pokúsiť sa vstať. Vyrovnal som sa do svojej výšky solídne stavaného samca a povzbudivým mávaním chvosta a krátkym vyšteknutím som dúfal, že sa pozviecha a keď tak pokúsi kráčať, nasledovať ma, opierať sa alebo iné. Veril som, že sama v tomto stave - už možno aj s halucináciami - by sa skjôr utopila v močiarocvh ako by si ulovila potravu.

//Asgaar cez Midiam

Poklusom som si pomerne veselo behal okolo nepriechodných krovisk a kameňov v Tom našom rozlozitom lese. Vyjsť na svetlo spomedzi stromov bola už maličkosť, dokonca som si pamätal na zatocinu, odkiaľ som pil a nehrozil mi príde vody, že má strhne a pochova naveky pod hladinou.
Po malej zastávke na vodu sa však žalúdok ozýval stále, a preto som jednoducho zamieril rovno za nosom,do lesa známeho nebezpečnými úsekmi vody a blata,kde by sa jeden aj nadobro stratil. Začal som s pomalým prieskumom v severnej časti, starostlivo sa oresvedcujuc, kam dávam nohy. Aspoň som si to teda myslel. Nik ani len netuší, že som sa vydal sem... A koho to trápi, ja keď som mimo les tak horí od Elisy, za to hnedý Tesai môže byť mŕtvy v kriku aj rok a nikoho to nezaujíma... Ale je to asi zbytočne, pomyslel som si a urobil krok do prázdna, v snahe prekročiť akýsi pokruteny zlomený strom.
Ten však nebol stromom. Poplasene som vystekol, keď mi laba zavadila o niecie telo - rozhodne to teda nebol strom. Uskocil som bokom, pričom som si akurát tak kvalitne namočil zadné ľavý až.po brucho a díval sa na sivú kopu, ktorá bola veľmi vychudnutou vlcicou."Slečna, žijete?" Oslovil som kopu chlpov opatrne a rozhliadol sa po okolí, či je tu sama. Nevidel som rozhodnutie spať v močiaroch ako veľmi rozumné

//Úkryt

Ani som si nespomínal, kedy som sa naposledy tak dobre vyspal. Ak by vlk nemusel žrať a piť, zrejme by som spal zachumlany v kozusinach doteraz. Hlad bol však mocnejsi, a preto som vyliezol z tmy jaskýň a pobral sa dole svahom kamsi na východ. Vyjsť si k rieke mi prišlo ako skvelý nápad.
Bol som však stále oťapený a zívala každé dva kroky. Neuvedomil som si, kto sa vrátil do lesa. Tá iskra, ktorá ma držala veselého a spokojného, hoci môj vek už bol tiež značne vysoký a za normálnych okolností by som skutočne najradšej len spal celé dni.
Nepoužíval som nos, si som predsa po pamäti na východ. V lese bola aj tak čudná atmosféra a marilo sa mi, že počas spánku ktosi žalostne vyl... No kto by predsa umrel?

//Maharske močiare cez Midiam

//Šakalia pahorkatina (cez les)

Akonáhle moje laby obišli prvý tucet stromov, vietor mi do nosa privial toľko informácií, že som načisto pozabudol na moje nezmyselné úvahy spred pár minút. Najprv som vetril, no keďže to nemalo zmysel a obchádzal som kus ulomenej skaly, padla mi myšlienka na mágie. Priložil som ucho k chladnému kameňu, vďaka ktorému som sa dozvedel kto sa nachádza v lese, kto je kde. Bol som mierne šokovaný, že mi táto schopnosť ide akosi lepšie, než som bol dosiaľ zvyknutý.
Vytím som sa ohlásil na území, no nechcel som spoločnosť. Skôr som si krokom a občasným poklusom vyhľadával trasu k jaskyniam cestičkami, cez ktoré nik dlho nešiel. Pripadal som si trošku mimo ako ten hnedý Tesai, ktorý sa zas stratil.
úspešne som však dorazil do úkrytu a prekvapene zažmurkal. Lucy? Lucy! Mimovoľne sa mi rozkmital chvost. Cítil som, že členka a zároveň aj kamarátka sa vrátila. Vždy som mal dojem, že ja ju považujem za priateľa, kým ona je skôr svojsky panovačná a vidí len pre ňu tých najlepších.
Nateraz mi stačilo, že som si mohol vyhľadať kút vo veľkej časti. Oči mi padli aj na miesto, kde som pred pár mesiacmi zaspal s Laurou u seba, no rýchlo som túto spomienku zahnal a vybral si tmavšie miesto v zadnej časti. Chvíľu som sa snažil čistiť si srsť od piesku a blata, nánosov listov po tej víchrici. Aj mnúť si oči, no nepomáhalo to. Frustrácia mi však rýchlo privodila vytúžené mdloby, takže som bol čochvíľa vytuhnutý a tvrdo spal.

//Stredozemná pl. (okolo jazera)

Ako som aj plánoval, urobil som si menšiu zastávku aj pri vodnej hladine jazera. Spočiatku som prebehol zopár desiatok metrov popri východnom okraji, kým som sa presvedčil, že sa môžem nerušene napiť. Vyrušiť medvedicu nechce nikto... a ktovie, čo všetko sa tu poflakuje od pahorkatiny, zamýšľal som sa, kým som si schladil ešte predné nohy až po lakte a opatrným krokom sa vydal cez kamenistú pustinu k južným hraniciam. Vraciam sa zas a znova do lesa, toho istého lesa... Niekedy asi zvážim, či je táto rutina pre môj život cenná, povzdychol som si, keď som sa kochal chvíľu západom slnka.
Stál som v tom čase už na južných hraniciach Asgaaru, ktorý bol na tri skoky odo mňa. Nebol som veru o nič múdrejší po malom výlete, akurát ma stále rezali oči, slzili mi, vyplavovali z kanálikov piesok. Telo ma bolelo a nemyslel som na iné, než zvaliť sa v jaskyni.

//Siccumské jaskyne (skrz les)

//Zas môžem len ľutovať, nemala som si kedy sadnúť ani k pc ale dosť dobré tipy od všetkých na viacerých :)
Btw Sionnov vlastný obrázkový podpis je *top*

Ocitol som sa skoro na okraji pláne. Zastavil som, mračiac sa na nový otlak na labe, pretože som pár metrov cestoval s nejakým kusom kameňa medzi prstami. Každopádne vzdal som sa nejako snahy o to ísť ďalej. Možno som dúfal, že nájdem niečo, čo sa vlastne nájsť nedá. Ani neviem, kde začať, tak aký to má teraz význam?
Snažil som sa menej premýšľať po tom, čo sa prihnal ukrutný vietor, ktorý so sebou niesol piesok z ďalekého juhu. Pokúsil som sa utiec ťa skryť, no namiesto toho som sa prebral tu, na pláni, pod krovím zasypaný špinou, prachom, pieskom. Tlama vysušená viac ako okolie mňa a pomyslenie, že doma vlastne voda nie je ma moc neutešilo. Po dlých minútach nepríjemného naťahovania stuhnutého tela, ktoré vybičovali prírodné živly, som sa odhodlal ísť smerom k jazeru, hoc malo občas na brehoch svojich nebezpečných obyvateľov. Napokon, tade by som sa aj tak dostal domov.

//Šakalia pahorkatina (okolo Medvedieho j.)

//Asgaar (popri Midiam)

Zahĺbený v myšlienkach som sa pobral skrz členitý Asgaar. Ppo ceste ma najviac zarazil stav lesa, teda jeho vzhľad kam len oko dovidelo. Všade samé kroviny, častokrát nepriechodné, ktoré moje labky museli zbytočne obchádzať. Staré stromy, mnohé mohutn=é konáre polámané. Nikde vyšľapané vlčie cestičky, nikde pachy. Svorka umiera? Alebo každý výletuje?
Dôležitou zastávkou bola rieka, kde som pil azda ako taká ťava do nemoty a napokon si len oblizol tlamu a rozklusal sa popri toku. Sem tam mi padol zrak na hladinu, kde sa vyhadzovali ryby do vzduchu a sprevádzali ma nevedomky po ceste. Ale po ceste kam?
Nerozmýšľal som, zvykol som si za posledné týždne na samotu a zrejme i preto som sa stával nevrlejším. Nakoľko som bol pomerne optimista, vôbec som si túto skutočnosť nespojil s vysokým vekom. A tak prechádzka či výlet, napriek zdvíhajúcemu sa vetru veštiacemu bprku, som sa rozhodol pre rozjímanie pri jazere.

//Ohnivé jazero

//Ak budú účastníci VLA štyria, viem ochotne a rýchlo pomôcť mágia vzduchu

Vlčica bola mimoriadne protivná. Sledoval som jej tmavosivú srsť prekvitnutú hnedými miestami a počúval, čo vypotí ten jej jazyk. Perfektné, snažíš sa byť prefíkaná a ešte aj múdra. Je to snáď vekom, že má zrazu každý niečo proti mne? Dumal som a len na prázdno cvakol zubami smerom za Lilith a jej pseudo partnerom. Presne tak. Prestal som im veriť aj to, že by mohli byť druh a družka, pretože na to, ako sa vyjadrovali, medzi nimi tá komunikácia bola až príliš nasladlá. Alebo ťa len irituje, že jediná vlčica, čo o teba mala záujem, zmizla bez stopy, podotkol som si skleslo pre seba a zavetril, keď sa s príchodom večera začal dvíhať vietor.
Jediná kamarátka tu sa vybrala zjavne na výlet a v lese som cítil len alfy a ich potomstvo. Potom niekoho cudzieho a... cudzieho. Vybral som sa teda pomaličky tým smerom, no akonáhle som sa začal viac približovať, prefackal mi nos pach Elisy. Mrzí ma to, na teba velectená alfa naozaj nemám absolútne náladu. Povzdychol som si, pár minút len stál a obzeral sa, zúfalý, čo so životom. Odteperil som sa dokonca aj k úkrytu, kde som v kroví viac nezahliadol hnedého Tesaia, nakoľko ten využil spoločný lov, aby utiekol z lesa. Ak mal pocit, že sem nepatrí tak asi aj lepšie pre všetkých, napadlo mi a pobral som sa k mršine z posledného lovu, na ktorej boli stovky múch a už aj divne páchla. Znechutene som nakrčil nos a voľky nevoľky sa pustil do hrabania jamy opodiaľ. Zem bola tak suchá, že som si obrúsil zrejme pazúry až po krvné kanáliky, no podarilo sa mi vytvoriť priehlbinu, kde som hnijúcu mršinu s kosťami nasáčkoval a zahrabal. Vietor odvanul protivný zápach, no v tlame mi tá pachuť zostala. Odpľul som si a rozhodol sa vydať na východ k rieke uhasiť smäd z teplých posledných dní, na čo som sa aj tak chcel vrátiť naspäť sem. Aj tak nemám iný životný údel ako sa nechať ponižovať od jednej alfy a len tu prežívať sám, dodal som si pre seba popri kopaní do menších uvoľnených kamienkov, ktoré sa mi dostali pod laby.

//Rieka Midiam

Ako som si aj myslel, Arcanus sa rozhodol si hnedáka zobrať stranou. Sledoval som ich, kým zmizli medzi krovím a poza stenou zo skál. Otočil som sa na vlčicu, ktorá tu hrala asi nejaké divadlo. Zostala dosť tichá. "Vyzerá to zvonka, že si jeho poskok, nie partnerka. Ale neber to v zlom, hádam sa vám bdue dariť," rozhovoril som sa miernym hlasom a venoval jej letmý úsmev. Nemal som dôvod pôsobiť arogantne a agresívne, ako to niekedy zvládla naša alfa, nakoľko vlčica sa nepokúšala ani len liezť viac do vnútrozemia.
Kým prišlo ráno a slnečné lúče sa sem tam dostali pomedzi koruny starých stromov, začul som hlasy i kroky. Pridal sa k nám ako Arcanus, tak i Duncan, ktorý utrúsil nejaký akože humorný pozdrav a niečo presladené zanôtil vlčici. Len om privrel oči a zamračil sa, no nekomentoval to. "Nabudúce si vyčkajte na okraji lesa," dodal som len tichým hlasom a sledoval ich odchod.

Každý z nás mal svoju pravdu, vlčica aspoň pôsobila milšie. A nedý mi ani príležitosť, kde by zodpovedal načo tú alfu chce, keď príchod jednej kus za nás jasne zdôraznil.
Ako sa ma však vlčica spýtala na meno, obrátil som sa na ňu a dlhú minútu jej hľadel len do očí. V tých sa mi zrkadlili spomienky na rieku a ju... a ďalšiu skupinu. "Lilith však? Až budeme k sebe úprimní, možno ťa budem rešpektovať a prezradím ti meno," Prehovoril som po dlhšej odmlke a mierne pobavene si ju premeral. Menom som si síce v duchu nebol úplne istý, pretože to lámalo jazyk, avšak cítil som, že sa nepredstavila svojim menom.
Bolo to však teraz už jedno, nakoľko sa vlk rozrečnil a prišli mi mierne čudné, že na tieto informácie potrebuje alfy. Ako na zavolanie sa z krovia napokon nevynorila Elisa, ale naopak jej partner, ktorého si tu Duncan vyžadoval. Alfe som oplatil pohľad a trošku sa vzdialil a zároveň priblížil k vlčici. "Neber si moje slová v zlom, ale zakladám si na nejakých hodnotách," šepol som len narážajúc na rozhovor predtým a ustúpil, díval sa na Arcanusa, ktorý zjavne nebol v najlešej nálada.

Premeral som si skúmavým pohľadom s iskrou zvedavosti oboch vlkov. Vlčica bola prevažne šedá, pretkaná tmavohnedou srsťou, kontrastovali jej len jej modré oči. Voda, šepol som si pre seba v duchu a takzvane predstavenú Eviru som počúval. Hovorila jemne, vyjadrovala sa o tmavohnedom vlku ako o partnerovi. Kktorý vyzerá ako po riadnej bitke s medveďom... alebo šípovými kroviskami, poznamenal som si pri utkvení môjho pohľadu na jazvách, rebrách a celkovej kondícii. Dojmy som nečítal, nikoho nesúdil. V mojom pohľade bola úcta k druhému živému tvorovi, nemal som zatiaľ dôvod byť akokoľvek nepriateľský.
"Drahá Evira, na to musíte požiadať o vstup, a to pred hraicami svorky." Venoval som vlčici zmierlivý úsmev a neuhol od pohľadu tmavomodrých očí. Zatiaľ sa jej drahá polovička predstavila menom, ktoré mi azda aj niekto spomínal. (//'ve no idea, či už sa rozprávali niekedy)
"Les je veľmi rôznorodý, no závod by ste tu s našincami nevyhrali," odpovedal som na kompliment vlčice, že jej les pripadal sympatický. Koniec koncov, žil som tu už niekoľko liet, to vo vlku musí utkvieť nejaká tá láska k domovu. "Ťažko priechodný, no vaše laby sú aj tak na území," zdôraznil som ich polohu a trval si za tým, že tu proste nemôžu len tak byť. Hoci veľmi pokojným spôsobom.
A ako hnedý vlk upozornil na to, že alfy by tu nemali byť, varovne som stiahol uši a zamračil sa. "Predpokladáš nesprávne, že by les nebol pod ich priamou ochranou," podotkol som odrazu pevným hlasom. Na to som sa však uvoľnil, zastrihal ušami vnímajúc zvučné vytie, ktoré aj cudzincom oznamovali, že alfa teda v lese rozhodne je. A tá, ktorú nechcete pohnať zlatúši, pomyslel som si a krátkym zavytím signalizoval Elise, že o nej a jej dcére viem.
"Duncan, kto je teda tebou spomínaná alfa? Lebo na hry nemám energiu," otočil som pohľad k nemu, pretože takto tu už viacero ráz skúšali tuláci a iní vlci šidiť pravdu.
Príde mi to divné, ona mi nepripadá ani nejaká nová... Tie oči...
O prítomnosti spomínanej alfe som vedel. Mykol som chvostom a trihnúc ušami im dal echo, že mám známosť o ich polohe, hoci som nevedel, ako ďaleko presne sú. Po zotmení s príchodom noci sa zdvihol studený vánok, kontrastujúci predošlému dňu tepla. Zakrúžil okolo oboch cudzincov, no "obtočil" sa zopár krát okolo Eviry. Vánok som nechal, nech si veje ako chce a prirodzene mizne, nech nie jde mágia tak očividná. Pomohol som si však spomenúť si na to, koho tu pred sebou mám.

Gee sa na moje nešťastie vôbec neobjavila. Respektíve začala so mnou ťahať a potom... sa zdržala, zatiaľ čo ja som odvliekol malú vysokú bližšie k úkrytu za pomoci mágie. Momentálne som však pustil zviera, pretože som v lese takmer nikoho necítil možno s výnimkou čiernej alfy, ktorá takpovediac neopúšťala nikdy les. Okrem neho tu boli aj dva neznáme pachy, ktoré stopercentne nepatrili na územie - a čo viac, nemal som dojem, že by sa im mal kto venovať. Možno niekto z lesa cez horu, pomyslel som si a napokon otočil pohľad ku koristi. Odtiahol som ju ešte ku ku kroviu a zavyl ešte raz členom, že tu majú večeru.
Následne som sa ešte obzeral po čiernej vlkčici s tyrlkysovými znakmi v srsti, no nebolo jej. Nič som nepočul, a tak som teda mysliac na vlastné postavenie u asgaarských viac klusal ako kráčal k dvojici neznámych.
//Lilith & Duncan
"...plán. Myslíš, že mi to odpustíš?" Začali sa ozývať tlemené hlasy medzi hustým krovím, ktoré už dosiahlo zrejme maximálnej kapacity zelene aj na mladšch výhonkoch, a preto si dvojicu hoc kto nemohol hneď všimnúť. Počul som vak ich slová, na čo ma jemný vánok prúdiaci od nich opustil. Sám pre seba som sa zamračil a nemienil robiť nejakú hysterickú scénu. Obišiel som ich však potichu oblúkom maskujúc svoj pach a napokon zastal pri starej, hrubej lipe, ktorá sa nám týčila svojou korunou nad hlavami.
"Dobrý večer. Ste na cudzom území, čo tu pohľadávate? Azda tu vaše nohy zavítali na návštevu za niekým?" Ozval som sa zvučným hlasom, avšak bez náznaku nepriateľského podtónu. Druhú vetu som skôr nadhodil na odľahčenie adrenalínu, ktoré im mohlo prúdiť v žilách. Za to ja som uvoľnene stál a premeriaval si ich pohľadom.