Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Nemala som náladu písať a vlastne ani čas.

Zostával som na ňom nepretržite visieť pohľadom, kým mi svedomie práve nenašepkalo, že som práve prekročil hranicu medzí a slušnosti, ktorá bola pre mňa vysokou zásadou. Odvrátil som sa očakávajúc otázku, ktorá bola skutočne čochvíľa na to hnedým vlkom vyslovená. "Je to ako kniha - graduje a vlk tŕpne a čaká, čo sa asi tak stane..." odvetil som na rovinu zjavne zasneným hlasom a rovnako neprítomne (duchom) sa pousmial. Úsmev mi zmazali z tváre chmáry, ktoré prišli po jeho krátkom opise dvoj-nohých a mňa zamrazilo. Počul som o nich všeličo a bol šťastný, že môj život sa zatiaľ vyvíjal pomerne pokojne. Hoci mi stačil iba pohľad na tých netvorov! rozohnil som sa v duchu, no na vonok si strážil bedlivo dôstojný výraz.
Spravil som si krokom kolečko okolo kmeňa cédra a s naklonenou hlavou si ho premeral. Ak Vám je vtipné, že verím na isté zásady, o ktorých ani neviete, môžeme to tu odložiť na inokedy, pomyslel som si a prehliadol jeho polovične úspešný pokus zakryť výsmech, hoc možno nebol myslený zle. "Hľa, noc nás čochvíľa zahalí, pohliadnite aj vy na oblohu a skúste nazrieť do svojho vnútra. Pochybnosti boli, sú aj budú. Vznikajú aj z nedôvery; čas je neviditeľný tok, ktorý nechce, aby ho vlci vnímali a tak to aj je." Dokončil som svoj monológ presvedčivým hlasom bez zaváhania a na tvári mi spočíval skôr zmierený a vyrovnaný výraz tváre. Nepotreboval som predsa presvedčovať sám seba. Dobre občas áno.
Či snáď zapôsobilo moje zvedavé, nevtieravé správanie, zaznamenal som a následne uložil do pamäti meno Falion. Ten hnedo-kávovej srsti, s chýbajúcou časťou sluchu a modrými zrakmi. Ten, čo spochybnil pravdu o dôvere. Ale to mi nevadilo. "Rád Vás spoznávam a verte, že si zapamätám vaše meno, hoc by osud naše cesty neskrížil." Prikývol som a slabo zavrtel chvostom na znak priateľstva. Následne som sa zahľadel do koruny najbližšieho stromu a privrel viečka v uvoľnenom postoji. Iba som čerpal prírodnú energiu vôkol seba, lebo analyzovať vlčie povahy bolo skutočne namáhavé. "Osud cesty skrížil cesty naše, raz na seba natrafíme zase... Ak pochádzate z Gallirei, čo predpokladám, že nie," Možnože som sa až príliš zasnil, lebo až po druhej polovici vety som s avrátil do prítomnosti a hodil rýchly pohľad na Faliona.

Akceptoval som vlkov postoj, ktorý evidentne ukázal, ako mo nechápe moje správanie, na čo som len nevinne zažmurkal. Pripadal som si sám o sebe zdravý, stále dobre vyzerajúci a úplne v poriadku. Isteže som v poriadku! Musím zistiť, čo je také nepochopiteľné na... zaumienil som si a skôr, než moja myseľ stihla rozvinúť obyčajnú myšlienku na stádo slov a celú poviedku, myšlienky mi umlčali dažďové kvapky. Neovládol som sa a mrzuto vzhliadol k nebu a následne na cudzinca.
Bolo iróniou, že sme sa bavili o krásnom dni, pretože občasné spŕchnutie bolo na jesenné obdobie bežné, ale v tom, ako hnedý vlk vyslovil otázku, rozrpšalo sa, nebo zahalila noc a hviezdy skryli ohyzdné temná mračná. Ticho som si povzdychol a hodil na vlka krátky ospravedlňujúci pohľad. Nemyslel som to ironicky, priateľu. Nasledoval som skôr jeho príklad a pritisol sa k statnému cédru, ktorý vo mne hneď vyvolal pocit domova a bezpečia, plus jeho ozrutné konáre ochránili moju hlavu pred toľkou sprchou. "Mám záujem o všetko nepoznané, zoznamujem sa, porovnávam, robím v duchu štatistiky. Ak chceš, zaujíma ma, či je tento svet skazený rovnako ako svet, ktorý sa dotýka dvojnohých, alebo nie." Odmlčal som sa zodpovedajúc tak hnedému vlkovi dve otázky v jednej odpovedi. Dôstojne som zo seba otriasol kvapky vody snažiac sa tak zakryť sklamanie, že tento vlk buď nepoznal slušnú výchovu, alebo je moc arogantný na to, aby si priznal, čo sa patrí.
Môj hlas s nádychom melanchólie a nesplnených snov celého sveta odrazu znel chladne. "Je smutné, že sa vlci podceňujú a nedôverujú si. Dovolia pesimizmu, aby sa na nich vyškieral a robil tento svet tak nepodstatným, tak nečistým!" Na záver skôr kvôli efektu som vyceril zuby a vyjadril tak značný nesúhlas k jeho postoju. Teatrálne som dupol labkou do zeme."Pamätám si. Hviezdy si pamätajú čo videli, počuli. Ja nezabúdam monsieur a mená sú dôležité." Ukončil som tak svoj rozvášnený prejav snažiac sa nasledovať cestu Svetla a výraz v tvári monológom a pravdou slov napätý som uvoľnil. Poznám tu dvoch vlkov a som priam presýtený škálou vlastností a ich vedomostí, možno toto bude dosť vyčerpávajúca cesta za...čím vlastne? Jedna otázka, jedna chvíľa, ktorá sa už toľko krát za môj krátky život zopakovala. A ja som stále nevedel odpoveď.
Do reality ma vrátil vlčí hlas, ktorý hľadal skôr geografické odpovede. "Gallirea. Svet vlčích túžob, splneného a útrap, ktoré udržujú rovnováhu." Netušil som, odkiaľ sa vo mne vzalo toľkého poznania, ale bol som si istý pravdivosťou slov. Znel som ako duch toho mocného stromu, o ktorý som sa oprel a opatrne vydesený zistením, že mi tu našepkáva strom, som sa opatrne vzdialil.

Uh, nejako ideš na to rýchlo, to každý po prebudení sa okamžite vníma svoje okolie a doáže sypať zo seba slová, ako keby má za minútu vyčerpať celú slovnú zásobu? Svoje prekvapenie nad správaním neznámeho som šikovne zamaskoval poklonou hlavou. Ihneď sa pýtal čo tu chcem a zrejme ho vydesilo, že tu len tak postávam. "Aj vám prajem krásny deň milostivý," odpovedal som mu zdvorilo pričom som nahodil svoj dôstojný výraz a postavenie k tomu. Nna to som len slušne čakal, kým konečne ustane vlna jeho slov a viet, a otázok, ktoré nemali proste konca. Mal by som niečo chcieť? Temer nepatrne som si povzdychol a chvíľu si naťahoval chrbát, kým som sa opätovne narovnal.
"Nemal som v úmysle Vám spôsobiť srdcovú príhodu, isteže tú zlú, iba zbieram informácie a prišlo mi, že Vy potrebujete pomoc." Letmo s dobrosrdečným pohľadom v jantárových očiach som pokynul na jeho rebrá, nakoľko sa mu pri dýchaní nepatrne chveli boky, teda nedýchal pravidelne. Hnedý vlk sa vydal hľadať potok a bez váhania som vykročil za ním a vyrovnal s ním krok. Aký zvláštny a strašne jednoduchý vlk, aspoň od pohľadu. Cestovanie je stále zaujímavejšie a zaujímavejšie! V duchu som bol skutočne nadšený, no navonok som mal čosi ako zhovievavý výraz a bol som zierený s úlohou sprievodcu, len aby som oddialil samotu jedného neznámeho vlka - predsa len sme poväčšinou boli spoločenské stvorenia. "Bolo by zrejme vhodné sa predstaviť monsieur; moje meno nesie meno hviezdy - Castor. Rád Vás poznávam," dokončil som úprimne a všetku možno ž prehnanú zdvorilosť som myslel úprimne. Potok, voda číra si, kdeže však sa nachádzaš? Dumal som sám nad sebou očakávajúc v mysli horlivý na odpovede, po ktorých moja duša toľko bažila.

Nič konkrétne sa mi nesnívalo, preto som sa s dobrým pocitom úplne spokojný prebral a rozpamätával, kde to vlastne ležím a ako som sa sem dostal. Hoc bol môj úkryt medzi koreňmi celkom útulný, začal som sa v ňom cítiť trošku stiesnene, čo som si uvedomil až po prebudení sa. S absolútne nedôstojným zívaním som sa vytiahol spod koreňov cédra a začal si naťahovať chrbát či labky. Čas sa rozcvičiť a zistiť, či bude tento malý háj mojím dočasným útočiskom, hoci by som tu nerád zostal osamote. Posledný krát som zívol a živým klusom kľučkujúc pomedzi stromy som sa vydal na obhliadku tohto miesta, ktoré mi pripomínalo vzdialený (a to aj v myšlienkach) domov.
Zachytil som Lucyin pach, čo mi rozprúdilo v tele zvedavosť. Dúfal som v to, že si zdriemla rovnako ako ja a počkala tu, no netrvalo dlho, kým som našiel najčerstvejšiu stopu mieriacu preč odtiaľto. Tak teda nabudúce slečna, pomyslel som si a vydal sa za druhým pomerne silným pachom, ktorý podľa všetkého i okolností patril k aktuálnemu dianiu tu. Pretože evidentne v tomto hájiku dej tvorili len veveričky, ktorých útokom šišiek som sa úspešne vyhýbal.
Nos ma zaviedol neďaleko spiacej hnedej hromady, ktorá však teraz predstavovala vlka. Onen spomínaný (Falion) pravidelne dýchal a zrejme sa uložil len nedávno. Nechám ho spočívať v ríši snov, ja budem vstrebávať silu zeme okolo mňa, rozhodol som sa a usadil sa opierajúc sa o jeden mohutný céder, pričom osm intenzívne nasával okolitý vzduch. Skutočne sa mi začalo páčiť takéto leňočenie, ale stále som mal na pamäti vlastné povinnosti.

//nemusíš si budiť vlka hned

<- V.v.j.

Tam pri jazere som si takmer okamžite uvedomil, že ma drobná mladá vlčica trošku zneužila ako protiveterný kryt, nakoľko ona odpočívala v mokrom piesku a jej mokrú srsť jej živel zúrivo prefukoval. Ja som sa občas roztopašne pohral s vánkom, ktorý okolo mňa zakrúžil, no napokon nič nezmohol a díval sa na dvoch ďalších vlkov, ktorí sa akosi nemali k odchodu. Eešte príde zemetrasenie, tornádo, vytopí jazero a ja tam budem stále čakať... Áno je to úctivé k vlčici a bojovníkovi, ale momentálne jednoznačne vyhráva zdravý rozum a jasná myseľ. Spokojný vlastným presvedčením som klusal okolo jazera a ani si vlastne nevšimol, kedy som stratil z dohľadu sivohnedobielu Lucy. S ňou som si však už hlavu nelámal, pretože sa vydala zrejme vlastnou cestou.
Ako som sa priblížil k tomuto pásu stromov, z papule sa mi vydralo šťastné vytie. Poznal som charakteristickú vôňu a aj stromy, ktoré tvorili tento háj. S užasnutým pohľadom som cupkal ako natešené vĺča lesíkom a obdivoval každého jedného zástupcu týchto stromových velikánov - cédrov. Boli to stromy mojej domoviny, červenkastá kôra, mocná prírodná sila prúdiaca z ich koreňov, ktoré patrili často k mojim úhlavným nepriateľov v detstve, lebo už len noru sme mali vyhrabanú medzi takými a vždy mi ako malému bránili ísť von.
Skrotil som svoje nadšenie a nasadil si prívetivú avšak dôstojne pôsobiacu masku, takú, akú mám vlastne vždy. Otrel som sa o jeden céder a hľadal nejakú sieť koreňov, ktoré neudržala kvôli ich sile matka zem, kam by som sa skryl pred nepriaznivým dlho trvajúcim počasím. Labky mi zľahka pristávali na mäkkej zemi pokrytej ihličím. Miestami som sa striasol zimou, kým som nenašiel spomínané útočisko pod jedným stromom, ktorého mohutný kmeň hyzdila jazva - zrejme po blesku. To bolo určite bolestivé, ale možno je to úmysel, aby si tí nevnímavejší vedeli vyhľadať toto miesto. A skutočne som cítil zopár slabých pachov, ktoré ma už však nijako zvlášť nezaujímali, pretože som sa chrbtom oprel v priehlbine o mocný koreň, schoval si hlavu pod iný a takmer okamžite zaspal tvrdým spánkom - jedna moja výnimočná vlastnosť.

//Nakoľko sa hráčke Yllin zasa nechce písať, či nemá čas, ja to vzdávam a idem ďalej, nechcem mať stopnutého vlka na dva mesiace.

-> Cedrový háj

Kým nastala chvíľa jej odpovedi, nahrbil som chrbát snažiac sa chrániť pred neúprosným veterným živlom, hoci patril aj mne. No nebol som zatiaľ zdatný ako po fyzickej stránke, tak aj po tejto stránke mágie, preto som ľútostivo pozrel na Lucy, ktorá si nemúdro zvolila vylehovanie v piesku, ktorý obmývala voda z jazera, ktorá však teraz kvapkala z jej brucha a nôh, akonáhle sa posadila. Za isto prechladne, mala by si dávať na seba väčší pozor. Pred rokom som tiež vedel čo je múdre urobiť v prípade daného počasia a čo nie, hundral som v duchu a počúval jej odpoveď možno čakajúc, že sa posnaží o niečo logicky dané, tak ako predtým.
Toto už bolo celkom rozumné. Nič si neplánovala veriac na onen Osud, ktorý nás každého sprevádzal na púti životom. Následne som sa musel zamyslieť. "Dá sa veriť na niečo také vlkmi nepoznané, o čom tradujú len legendy?" Rečnícka otázka mi prišla na toto ako vhodné riešenie a letmo som sa pousmial, no v očiach som mal nevyspitateľný pohľad. Lucy sa však rozhovorila a trošku si posťažovala, aký je život zložitý. S tajuplným úsmevom som odvrátil zrak na pás stromov neďaleko. Nebol to ani les, skôr akýsi háj. "Život je taký, akým si ho urobíme." Odmlčal som sa, nakoľko som kútikom oka videl, že Takeru je stále v rozhovore s neznámou, preto som decentne odvrátil zrak a postavil sa, na rovinu otriasajúc srsť. Zostalo mi trošku chladno.
"Momentálne očakávam nález teplého úkrytu v závetrí, Vy nie?" krátko som sa zasmial a stíchol, krokom napredujúc k zvyšným dvom vlkom, hoci som zastavil v diskrétnej vzdialenosti. "Nebolo by múdrejšie sa na chvíľu skryť pred prírodou a jej neúprosnými útokmi do našich kožuchov? Iste sa bude aj dáma cítiť bezpečnejšie ako na otvorenom priestranstve," riekol som zvučným hlasom pôsobiac veľmi dôstojne. Na znak pozdravu som hlboko sklonil hlavu smerom k neznámej a Takerovi len kývol hlavou smerom k neďalekému háju, ktorý skutočne svojou veľkosťou nepripomínal les. A ktohovie, aké mračná plné daždivých dní zase tento stav prinesie.
Spätne som sa odobral k Lucy so spýtavým pohľadom k môjmu návrhu a zostal len stáť, nech mi vietor ostro prečesáva čokoládovo béžovú srsť.

Snažiac sa tváriť čo najviac nenápadne som skúmal nie ani tak jeho slová, ale skôr povahové črty sivého Takera. To jeho vystupovanie kvázi na odľahčenie situácie a nútené 'neútočíme, nehryzieme' ma takpovediac zarazilo. Opatrne som sa stiahol a nahodil tajuplný výraz s hlavou hrdo vztýčenou - ako zvyčajne. Pokojným hlasom rozprával, čo sú zač. Ovládol som sa, aby som ním v zápätí hneď nepohrdol. Samé bludy, samé lži, kalná myseľ, nesplniteľné sny, brblal som si v duchu a pohľad k neznámej vlčici opodiaľ stočil až po tom, čo sa ukázalo, že Takeru ju zrejme pozná, no môj záujem teda nevzrástol.
Medzitým sa však malá Lucy urazila a odkráčala pyšne bokom, kde sa zvalila k okraju vodnej hladiny do piesku. Ukázala nám chrbát a ja som ju zdá sa začul aj posmrkávať. Vlčice, tak nepochopiteľné stvorenia, vzdychol som si a podišiel k nej hneď po Takeruovom odchode za neznámou.
Drobulinká tu vzlykala a snažila sa to tlačiť do seba, schúlila sa do obranného klbka zrejme snažiac sa zneviditeľniť svetu. "Nepodceňujte sa toľko, nesvedčí Vám tá skrúšenosť drahá." Začal som trošku váhavo, no hlas mi nabudol na intenzite a dovolil som si zhodiť jej chvost z tváre. Nemala sa za čo hanbiť či byť urazená. Občas nerozumiem, ale budem sa s ňou musieť rozlúčiť aj ja. Od sivého to bol podraz, teraz jej ublížim viac a naveky budem ten hrozný!
Nie že by som si v skutočnosti z týchto paranoidných obáv a perspektív budúcnosti aj niečo robil, ale cítil som sa voľne, keď moje podvedomie nabralo nadvládu. "Čo očakávate od života?" spýtal som sa náhle opatrne, no moje vrtenie chvosta bolo úprimné. Stroho, jednoznačne a krátko som obrátil tému aj atmosféru, ktorý si doktor vybudoval. Spokojne som sa nadýchol a posadil vedľa vlčice, no aby ma mala stále v zornom poli oka.

Mohlo sa zdať, že sa pokúšam do sivého vlka rýpať, či byť voči nemu drzý, ale nebolo tomu tak. Jednoducho som bol netaktne úprimný, za čo som sa mu neskôr i ospravedlnil. Za to Lucy stále pokračovala v presvedčení, že som z inej planéty. Povzdychol som si. Nechám Vás teda v tom presvedčení, keď si to prajete, zbytočné je vyvolávať hádky o tom čo je a čo nie je. Tajuplne som sa usmial vrtiac pritom chvostom. Pohľad na oblohu som už nehádzal, bolo to zbytočné, lebo slnko nám ukázalo chrbát a zostalo veľmi chladno. "Mimozemský asi tak, ako Váš priateľ Takeru." Obrátil som pohľad na vlčicu a jemne poukázal na vlka, pri ktorého boku stála a prehlasovala, že sú priatelia, na čo som chápavo prikývol s kajúcnym výrazom v tvári. "Nepochybne, iba poukazujem na skutočnosť, že som to zistil až teraz," odvetil som ešte a pomrvil sa v studenom piesku pláže jazera. Nevedel som príliš čo so sebou, takže som len neurčito krčil ramenami na ich monológy, kým na mňa nepadla až príliš osobná otázka. Je príjemné tu len tak sedieť v podstate leňošiť, ale život vlka je príliš krátky na to, aby všetko objavil, preto by som mal pokračovať čo najrýchlejšie.
Otázka priateľov by bola pekná, keby som na ňu poznal odpoveď. Prekvapený jej odvahou som sa na vlčicu obrátil. "Priatelia sú všetci tí, ktorí nie sú nepriatelia," opätovne som jej potrápil hlavičku, avšak nie úmyselne. Bolo to mojou prirodzenosťou.
Napokon vyšla na javo akási skromnosť vlka Takeru. Priznal, že bojoval kedysi a je to dávno za ním, na čo som uznale prikývol.
"Zdvorilosť nenaráža na vek, iba na to, aké city k danému vlkovi prechovávame a Vás ani slečnu nepoznám natoľko, aby som si dovolil osobnejší kontakt," odpovedal som mu zamračený na jeho poznámku o jeho veku a mojom správaní, ktoré mi prišlo úplne normálne. Prečo sa niekto čuduje? To už v tomto svete nie je nič civilizované? Zrejme preto som mimozemšťan, tíško som vzdychol poškuľujúc kútikom oka po Lucy, ktorá si myšlienky vehementne zastávala. Takeru ďalej rozprával silene sa snažiac to tu upokojiť, ako v ich zemi malo každé meno svoj význam. Na znak vďaky za vysvetlenie som zavrtel chvostom a nevracal sa k ostatnému, len novému pachu patriacemu vlčici, ktorá ležala opodiaľ a snažila sa náš pozorovať bez toho, aby bola sama povšimnutá. Nevtieravo som odvrátil zrak.

//Odpoveď za týždeň, možno dva, tri... ktovie kedy budem mať internet..

Počúvajúc jej slová som sa zamyslel, či je jej zvedavosť len prvkom jej mladého veku, alebo má podobnú povahu tej mojej, preto som len nahodil skromný výraz a nenútene sa zasmial nad jej údivom, ktorý plynul z nepochopenia mojej osoby. Okrem Polluxa tak skončil každý, však? Zaspomínal som si na môjho brata dvojča, ktorý však len podobne zmýšľal, nebol farby srsti ako ja.
Lucy šplechla niečo o rovnoprávnosti, na čo som sa vzpriamil. „Rovnoprávni sme všetci, ak to tak vnímame. Nepočítajúc vek slečna.“ Zavrtel som chvostom a okato sa zamýšľal nad odpoveďou na protiotázku tvorenú z mojej, od jej osoby. Odpovedal osm však takmer okamžite. „O všetko nové a mnou nepoznané Lucy,“ riekol som ešte mierne zamyslene a zažmurkal vrátiac sa tak do reality. Do tejto mnou menovanej skupiny som zahrnul však aj ju mierne jej napovedajúc žmurknutím.
Mmoju rodinu taktiež nechápala, preto som jej nechal jej úsudok v tom, že mám miliardy vlkov môjho rodu, čo bolo jednoducho absurdné, lebo to by k mojej rodine musela patriť aj ona. Také osvieženie v chmúrnom svete plnom zásaditých vlkov. Tíško som sa zasmial, keď nahlas uvažovala o tom, čo som jej práve riekol. V skutočnosti jej na to stačila logika – stromy, ktoré rástli v podnebí, akom som s anarodil – nič zložité, avšak pre drobnú vlčicu úplná záhada, nakoľko si to vyložila zle. Stal som sa mimozemským tvorom, do ktorého Lucy strkala labkou, po ktorej som jej chňapol zubami, no len jej labku dal zo seba dole. „Z mäsa a kostí a ak som mimozemský, potom aj Vy.“ Odvrátil som s tajuplným úsmevom pohľad na sivého vlka s modrými zrakmi, ktorý sa snažiac sa byť nenápadný prišuchtal k tejto konverzácií a aj sa do nej drzo zapájal. Nnapokon, to ja som bol ten, čo sa pričlenil...
Celý čas sa natŕčal. Zrejme to malo mať účel, aby sme si všimli jeho svalnatého tela a jaziev ako na tele, tak aj na duše, do ktorej som mal prostredníctvom jeho očí aj slov pohľad. S úsmevom sa nastrkal, že sa predstaví aj on a rozprával niečo o spravodlivosti. Predstavený Takeru sa zrejme predstavil nie kvôli slušnosti voči mne, ale len aby mohol porozprávať význam svojho mena. „Na to, aby som zistil či som zdravý a bojaschopný, nepotrebujem mať ušľachtilé meno pán bojovník.“ Moje slová boli chladné, pretože som vlka nepoznal a nepotreboval k nemu prejavovať dávku sympatií. Nevystupoval som nevraživo, iba odmerane s nezáujmom o jeho chvástanie sa. Zmienil aj, že je Lucyin kamarát, na čo som mierne kývol hlavou. „Nie všetci, ktorých považujete za priateľov, musia považovať za priateľa aj Vás. Lucy mi o tom zatiaľ nevravela nič, nakoľko Vaša mĺkvosť neboal pre jej zvedavú dušu iste zábavná,“ múdro som mu odpovedal zachovávajúc si svoju dôstojnosť a zdvorilé správanie, s ospravedlňujúcim úsmevom. Nechcel som vyvolávať konflikty, iba som mu úprimne odpovedal môj názor. Napokon som sa posadil zahľadiac sa na nebo a premýšľal, o čo asi vlkovi s ‚predurčeným menom‘ asi ide.

Po nasledujúcich odsekoch rozhovoru a chvíli času stráveného s ňou som mal na jazyku otázku, ktorá ma otravovala sťa dotieravý hmyz. Lucy som začal totižto podozrievať z akejsi špionáže, nakoľko mi prekážalo toľké vyzvedanie z jej strany a to ohľadom minulosti. Už som sa síce s touto skutočnosťou oboznámil mnohokrát a bolo jasné, že poväčšinou za tými neškodnými otázkami nie sú postranné úmysly, ale ja som si bránil svoje - jediné čo zostalo, boli spomienky.
Začal som sa mračiť nad vlastnou paranojou, pretože tie úvahy o Lucy ako špiónovi boli jednoducho absurdné, hoci vlčia po svojej obchôdzke môjho ja len chvíľu postála - a zrazu mi bola pred očami. Krk mi zbežne podliezla, na čo sa nemusela ani priveľmi prehnúť v chrbte a jej chvost mi prešiel cez tvár, na čo som mal veľkú chuť doňho zahryznúť zubami. Lenže toto obratné vlčie stvorenie mi už stálo pri ľavom boku, čo som ani zažmurkať nestačil. Pohybuje sa ako nejaký tieň, možno je prízrak! Vstal som a skusmo do nej drcol ňufákom, a odstúpil s podozrievavým pohľadom premeriavajúc si ju. "O čo Vám ide, Lucy?" opýtal som sa nevzrušeným, no veľmi tajnostkárskym hlasom pohadzujúc pritom béžovohnedým chvostom. Otázky padali aj na moju rodinu, súrodencov a miesto, kde som sa narodil. "Súhvezdí je veľa a hviezd ešte viac drahá," riekol som vyhýbavo a stočil pohľad nenúteným gestom smerom na jazero, kde moju pozornosť upútalo stádo rybiek, ktoré vystrkovali hlavy nad hladinu a chňapali po malom hmyze. "Céder a borovica ani v krutých mrazoch nestratia svoju zeleň a v knihe života sme predsa všetci zapísaní v jednom verši, preto ťažko súdiac niečo také." Zložil som pomocou citátov na premýšľanie odpoveď, ktorá bola vyhýbavá, podľa mňa i dostačujúca a ja som sa tváril nasilu znudene a tváril sa - hrabajúc boľavou labkou do piesku - že sa nič nedeje.

Keby niet vlka opodiaľ, ktorý bol pred mojim príchodom spoločníkom tu drobnej Lucy, isto by som ju požiadal, aby sme sa stiahli niekam pod koruny stromov, ktoré by nám možno poskytli nejaký prístrešok, nakoľko počasie začínalo byť ubíjajúce, hoci mi živly nikdy v skutočnosti neprekážali. Práve preto som zostal na svojom mieste lúštiac pocity tej predo mnou. Bola zvedavá, ako sa k mladosti náležite patrí, no zároveň opatrná. Podľa jej slov, ktoré však nezneli tajnostkársky či vyhýbavo bolo možné utvoriť záver, že napriek malej telesnej stavbe dokáže byť veľmi dominantným jedincom svojho plemena. Zaujímavý, cez to však všedný charakter, zapísané, zapamätané.
Zložiac jej poklonu, ktorá bola pre moje ja jednoducho automatická a bežná vec som úctivo sklonil hlavu a zavrtel zľahka béžovo ukončeným chvostom. Lucy sa chystala niečo povedať, ale slová sa stratili, ona len po nich tápala a snáď dúfala, že mne dojde význam aj bez jej slovnej pomoci, ktorú každý občas potreboval – zvlášť ja pri migrénach ako teraz. Nnetreba sa hanbiť a riecť, čo tvoje srdce káže.Vlčica sa zakoktala a odvracala zrak, no napokon sa hrdo vzpriamila a dívala sa pred seba, teda na môj kožuch. Ba dokonca mlčala až kým som sa ja sám nepredstavil a zrejme to využila ako skvelú zámienku na nečakanú zmenu témy – ktorá však bola skutočne očakávaná. „U nás to tak bolo, rodičia v postavení Álf mali nárok na mená hviezd veľkých skupín striebra na nebi,“ teatrálne som predniesol a vážne kývol hlavou. Ak máš šťastie sa narodiť ako vlk a nie vyhnanec, utrúsil som v duchu nepredpokladajúc, že by Lucy mohla zvládať čítať myšlienky.
Jej spolucestujúceho mi predstavila pod menom Takeru a odvetila, že je až príliš zhovorčivý. Avšak ako dodala neskôr zrejme ho bolela hlava ako mňa a vlkov sa stráni. Zbadal som, ako jej labkami trhalo a tá ich nútila nehýbať sa, čo však učinili – žiaľ dopravný kužeľ som bol ja. Obišla si ma akože väčším oblúkom a ja som cítil jej vôňu letmo j na vlastnom kožuchu. Z istej zásady som sa neobrátil, ani keď vznikol slepý bod, v ktorom som ju nevidel a predsa len bola cudzia. Napokon sa vrátila na svoje miesto a ja som opätoval jej pohľad. Netušil som, čo bolo na mne také fascinujúce, pretože ja sám som si pripadal až príliš obyčajne.

//Zaspávala som nad tým, podľa toho to aj vyzerá...

Zrejme ani ona nebola nadšená z počasia, no ktovie ako jej to nevadilo. Hnedočierna srsť jej na dobro stmavla a chvost sa jej opätovne rozkmital. V duchu mi odľahlo, že som neobjavil žiadneho satana v drobnej podobe tejto vlčice, ale snáď niekoho kultivovaného. Hoci ako som tak pozeral, sršala z nej energia mladosti a zrejme bola ešte dosť mladá. Dala dosť značne na javo, že sa jej nepáči môj pohľad, na čo som slušne odvrátil zrak a nechal ju, nech analyzuje môj hnedo žíhaný kožuch. Napokon som sa po tichom zvážení seba samého obrátil na ňu a krátko uzrel jej smaragdové oči. Posadila sa, trošku kostrbato odvetila, že ju teší a ja som na labu temer zabudol. Napokon podišla bližšie, aby jej neunikla už ani bodka za vetou a opätovne si sadla. Krátko som uzrel tmavého vlka sivej srsti, no bol nezaujatý voči mne i situácií, preto bolo múdrejšie ho ignorovať.
Úsmev snáď hravý, možno vypočítavý ma do istej miery znervózňoval, ale ona bola prívetivá stále, preto som sa uvoľnil. Prehovorila. Táto zem, vlčia krajina bola jej domovom, v ktorom sa narodila. Rozprávala, ako bola dlho tulákom ale niekde mimo vo svete, na čo som nechápavo zažmurkal. Aj jej svorka musela odísť za potravou? Veď mne sa zdá, že tu je zver priam až premnožená! Nepoznal som totiž dosiaľ vlka, ktorý by mal iný dôvod.
Hoci som sám začal tému, očakával som či sa spýta aj ona? Pravdaže nie. Toľkej škody, ale to nemôžeš vedieť. Následne som pochytil jej menom ako sa mi predstavila – Lucy. Krátke, milé, neškodné, zrejme ako ona sama – zatiaľ. „Váš úsmev je slnkom v tomto pochmúrnom dni Lucy,“ prehovoril som dôstojným hlasom, nie moc nahlas, ale aby ma počula. „Moje meno jest Castor, pomenovaný po hviezde v jednom veľkom súhvezdí.“ Teatrálne som sa jej poklonil a zľahka sa usmial. Zavrtením chvosta som kompletne zmazal jej otázku o mojom pôvode. Meno som ešte dokázal akceptovať a vyriecť, ale niečo tak dôverné ako domovinu, ktorá mi skutočne chýbala? To som naozaj nedokázal. Postavil som sa, poodišiel kúsok od nej a otriasol sa, aby som sa aspoň zbavil vody, ktorá mi nepríjemne stekala po srsti ako po kvapľoch v jaskyni. Nemal som v úmysle zmáčať vlčicu ďalšou vodou so zmeskou mojej srsti, no po tejto malej úprave, že som vyzeral ako trapatá šiška som sa vrátil a uhladeným spôsobom sa posadil do tmavého piesku. „Kto je Váš spoločník? Nezdá sa mi ako príliš zhovorčivý typ,“ usúdil som nahlas, no jemne, aby som ho nedaj vlk náhodou neurazil.

Pomaličky, ale isto som začínal byť sklamaný, nakoľko zo strany vlčice stále neprichádzala odozva. Radšej som pozoroval občasné vyskakovanie rybiek a kruhy na hladine jazera, ktoré boli v tme zamračenej noci takmer nespozorovateľné. A aby toho všetkého nebolo málo, že ba i ja som sa nudil, z mračien sa spustil vodopád dažďa a následne krúpov. Prekvapene som vydýchol a čo najtesnejšie sa vtisol pod previs, hoci veľkosťou vhodný tak pre sotva hovoriace vĺča, ktoré neokúsilo ešte poriadne svet.
Už som sa nedíval na vlkov zvedavo, ale skôr prekvapene, nakoľko som nečakal, že akási normálne zdravá duša sa bude v takom nečase pohybovať vonku. No najmä ona, ako sa zdalo, prejavila časť svojej zvedavej povahy. Ako na noc počasie chvíľu utíchlo, striasol som sa zimou, lebo vietor sa mi nepríjemne oprel do bokov, premáčanej srsti. To je náhoda alebo zákon schválnosti, že keď ja sa raz vyberiem na výlet a skončím pri jazere, pri ktorom niet úkrytu, začnú burácať blesky hromy a k tomu ľadová sprcha, nech ma aj infarkt trafí? posťažoval som si v duchu a zvedavo zdvihol hlavu, keď sa drobná vlčica rozhodla priblížiť. Ešte predtým som kútikom jantárového oka postrehol nepokoj z jej strany a ako sa v kuse ošívala - už aj podľa toho som usúdil, že zrejme príde, ako bol môj pôvodný záujem. Aspoň sa jej opýtam...
To už bola pri mne, na čo som sa hoci s nevôľou vyhrabal z toho piesku spod skalky a dôstojne sa posadil a zdvihol hlavu. Moje oči si ju premerali - skutočne drobná a to ani ja som nebol žiadny svalnatý mohutný vlk, ale ona aj proti mne, také steblo trávy.
Výrazne pozdravila, pre ucho príjemným mierne melodickým hlasom, no niečo mi hovorilo, že ona ako taká nie je určite ako med. Odpovedal som jej teda rovnako zavrtením béžového chvosta, no trošku skrivil mrzuto tvár, keď mi pripomenula zranenú labku, na ktorú som medzičasom aj zabudol. "Zdravím slečna," ozval som sa zdvorilo na začiatok a nonšalantne pohodil chvostom. Hodil som krátky pohľad po labe, ktorá bola na oko normálna, možno len trochu opuchnutá. "Ach, niečo hrozné, veľmi bolestivé, ale bolesť zmiernila Vaša prítomnosť," Krátko som sa usmial, hovoriac pokojným, avšak teatrálnym hlasom. "Bolesť je pomocníčkou tvorby," zašepkal som, no slová uniesol neúprosný veterný živel. Nič, čo by stálo za dlhé vysvetľovanie, iba jeden príliš nadšený vlk, ktorý si nedáva pozor pod nohy.
Začal som ľutovať, že neovládam trošku lepšie mágiu, aby som to zmiernil, ale škoda reči. Vlčici by som sa aj bol predstavil, ale jej zvedavosť bola mocnejšia, preto som sa múdro rozhodol počkať. Letmo som kývol chvostom, srsť mi prečechrával vietor a zároveň sušil, no dážď zároveň stále premáčal. Otestujme si vlastnú imunitu, kto koľko vydrží? dumal som venujúc neznámej prívetivý, možno troška tajnostkársky pohľad. "Odkiaľ pochádzate?" zvolil som zmenu témy náhle, pretože som nezabúdal na vlastný cieľ, keĎ už mi to teda malo stáť za výkyvy škaredého počasia.

<- Východný Galtavar

Mohlo byť nebo čisté bez jediného mraku, mohla krajina pôsobiť akokoľvek utešujúco, napriek všetkým okolnostiam prevládala tá jedna - v podobe mojej nevládnej laby, na ktorú som v duchu mohol akurát nevrlo vrčať. Rozhodne mi táto menšia nepríjemnosť skazila nastávajúce plány - hoc neboli veľké - a obmedzila ma v pohybe, ktorý moja osobnosť vyžadovala. Takto to bude trvať týždne a celkom zbytočne, len kvôli akejsi kôpke hliny, zafunel som opatrne rozhliadajúc sa, no hlavu som držal stále hore a zraky zlaté rozšírené zvedavosťou a túžbou po poznaní nového - ako obvykle.
Nasledoval som krívajúc menší potok smerujúci zo severu a po chvíli premýšľania ustanovil vlastné závery. Jeden breh priostrý, ďalší plný vlkov... Na druhú stranu, neexistuje u nejakého jedinca mágia liečenia? Chtiac nechtiac som napokon usúdil, že bude rozumnejšie popýtať sa vlkov, ktorí sa tu narodili, na akom území možno nájsť čosi liečivé ak nie priamo aj niekoho, kto liečiť vie. Opatrne som zmenil smer a klusajúc ťažko dopadajúc na ľavú prednú nohu som nosom nasával pachy vlčie, ktoré som potreboval. Dokopy ich bolo niekoľko, hoci ako som tak strečkoval po brehu, ucítil som toho omnoho viac, no už ten čas bol neurčitý. Najbližšie ku mne bola dvojica tvorená drobunkou vlčicou, až som musel znova zažmurkať, či ma zrak neklame a druhým bol vlk tmavosivej farby. Opatrne som zmenil smer proti vetru, aby ma tak rýchlo nespozorovali. Zvláštny odtieň srsti u tej malej... Akási sivočierna, prímes hnedej i bielej... Avšak rovnako či snáď viac zarážajúca veľkosť; dobre herec, upraviť srsť, nahodiť galantný výraz a opýtať sa, viedol som ironický rozhovor sám so sebou, no v realite sa skutočne otriasol, aby mi zo srsti opadali zvyšky blata po behu a uľahla všetka srsť na správne miesto.
Šípil som, že sú uprostred rozhovoru, preto som nešiel na drzo k nim, iba sa priblížil viac k vode a zahľadel sa konkrétne na vlčicu, ktorá mi pripadala skôr výrečnejšia, i keby nebola na čele tejto dvojčlennej akoby skupiny. Môj pohľad vyjavil neskrývanú zvedavosť a na dôvažok som krátko švihol hnedým chvostom s bledým zakončením, na znak priateľstva. Na tvári mi však hovel vážny výraz, s ktorým som sa akoby zrazu nezaujato pobral k vode, ktorá bola stále opodiaľ a snažil sa neťahať zranenú labu príliš po piesku. Nakoľko však zranenie bolo pomerne mladé, nedokázal som na ňu dobre našľapovať, hoci veľkosť mojej vôle by predčila toho najegoistickejšieho jedinca vôkol. Ktovie, či sa ozve, alebo bude to zas namyslená a arogantná princezná. Ako píska, tak skáče? Hltom som chlípal vodu, napokon som si krátko schladil labku vo vode a oblizol si papuľu od kvapkajúcej krištáľovej tekutiny. Odkrivkal som si to na svoje pôvodné miesto, ktorého stanovisko tvoril povrch piesčitý a závetrie mi tvoril akýsi menší skalný previs, o ktorého stenu som sa oprel s pohľadom smerujúcim povedľa dvojice, no minimálne teda už vlčica musela vedieť, že periférnym videním pozorujem aj ju.