Gallirea - Příspěvky uživatele

Svitol nám ďalší krásny deň, no už definitívne zimný, zasnežený. Všade panovalo ticho, preto moju pozornosť aj keby nechcem pútali slová vlčice. Jej úsmev celkom nesedel k vete, v ktorej mi oponovala, hoci to bol evidentne myslený kompliment. Je milá. Obe sú. Zatiaľ ich tu moc nepoznám, ale ju rodičia vychovali, princeznú, konštatoval som počas krátkeho trápneho ticha a skromne sa pousmial. "Uznávam, že je to v dnešnom svete vzácne, ale ak nechcete, aby Vám niekto prial zlé, nerobte to ani Vy. Pozitívny prístup občas zmôže veľa, milostivá," odvetil som jej a venoval opätovný skromný úsmev, keď zamietla návrh cestovať sama. Zjavne jej nevadili spôsoby môjho vyjadrovania a občas prehnaného správania, ktoré však ešte nepoznala všetky- a to bude asi tým.
Môj návrh, vlastne pôvodne Scaritin bol odsúhlasený a ja som potešene krátko zavrtel béžovým chvostom. "Spoločnosť spríjemní chmúrne zimné dni," podotkol som tichým hlasom sledujúc jej srsť, ktorá mala skutočne farbu spomínaných vločiek, ktoré poletovali okolím a usadzovali sa nám v kožuchoch - v mojom nie práve pripravenom na zimu. Nezabpdaj, že sa potrebuješ najesť, lebo tu kdesi umrzneš, podotkol môj vnútorný hlások, ktorý som zatrasením hlavy odohnal, no vohnal si do očí topiaci sa sneh, čo bolo trošku nepríjemné. Prešlo to.
Aranel si zastala po mojom boku a podala krátky návrh. "Isteže slečna, Scarita bola tak láskavá, že mi dopomohla ju nájsť," dôstojne som sa narovnal a ešte s poslednými slovami sa rozklusal striasajúc za sebou spŕšku snehu, ktorá odo mňa odlietala ako závoj. Zvolil som mierne tempo, len na zahriatie, pretože aj moje labky začínali byť úplne skrehnuté a pohyb v nich krv zaiste rýchlejšie rozprúdi. Obchádzajúc stromy a svedomito preskakujúc každý zblúdilý koreň, ktorý by v labe rozprúdil krv a to doslova a von, sa nám pred očami mohol naskytnúť výhľad na h

Aranel neotáľala s mojou ponukou a prijala ju opätujúc mi kompliment. "Zdvorilosť je samozrejmosť drahocenná," riekol som prosto a potešene zavrtel chvostom vzhľadom na kladnú odpoveď k môjmu návrhu cestovať spoločne. "Ak budete chcieť byť sama, stačí len jedno slovo," dodal som napokon zamyslene a venoval jej letmý úsmev, a zopár krát zažmurkal, nakoľko mi zrak zastreli nežné snehové vločky, až som prekvapene vzhliadol. Zima prichádza akosi prirýchlo... Už prírodu omrzelo obdobie dažďov, stratila nápady a teraz nám pridá sneh?! zaúpel som v duchu a pomaly sa ponaťahoval, na čo som sa obrátil k bielej vlčici. Scarita mi totiž venovala dobrú radu, aby som bol opatrný, ak pôjdem na miesto, kam som chcel ísť pôvodne a Aranel sa spýtala, kamže som to vlastne ísť chcel. Žmúril som v šere končiaceho sa dňa smerom k hore, ktorá tvorila tunajšiu panorámu a boli sme neďaleko nej.
"Chcel som ísť zistiť, kam sa odtiaľto vybrať, hore je vraj zaujímavý výhľad na krajinu," odvetil som pre Aranel a následne jej venoval spýtavý pohľad, či tam naozaj chce ísť aj napriek možnému riziku pádu. "...Bude mi cťou Vás sprevádzať slečna," znel akosi môj verdikt a úctivo som cúvol, nakoľko dámy majú prednosť. Zároveň som jej jemne pokynul hlavou. Aspoň nebudem v tomto vlčom svete sám, je nás tu toľko, zatiaľ však len dve duše sú hodné mojej pamäti... teda tri, nečujne som si povzdychol a nedbalým otrasením sa zo seba dal dole pokrývku snehu, ktorá by mi čochvíľa iste premáčala srsť.

//Odpíšem až večer a ak, tak len niečo veľmi krátke, zajtra ideme s koňmi na preteky a do noci budem chystať veci (a rozmýšľať, ako zbaviť svoje sako blata)

Mesiac vystriedal všedný jesenný deň, teplotami možno až zimný a miesto lenivého zimného spánku aký by si moje podvedomie predstavovalo som trčal v lese, ktorého ani názov mi nebol známy a ani dôvody, kvôli ktorým som tu zotrvával. Každopádne som bol rád, že biela vlčica pochopila môj kompliment, daný najmä zo slušnosti, pretože tak ma - učil len sám život - a treba to dodržiavať. Teraz som však skromne odvrátil pohľad nasilu nepočúvajúc rozhovor dvoch kamarátok, ktoré sa evidentne dosť dlhú dobu nevideli. Registroval som len Scaritine slová, ktorá sa akosi vyhýbala priamej odpovedi - či snáď som bol len paranoidný.
"A čo ste si vybrali vy, drahá?" oslovil som ju ešte napokon, no na to už tému nerozvíjal viac, pretože Scarite sa po chvíli zadrel hlas, čo sa snažila šikovne zakamuflovať a ja som okamžite pochopil, že sa jedná o pach, ktorý nám do ňufákov doniesla moja mágia. A možno to nie je až tak na zahodenie, mať vo vienku veterný živel, tešil som sa v duchu a venoval jej hlboký pohľad, ako sa lúčila. Skutočne som si ju začal vážiť aj len po tých pár dňoch. Jej slová plné porozumeniu k tomu nášmu novému zvláštnemu priateľstvu mi vytvorili v očiach imaginárne iskričky. "Na to máme ešte snáď roky, mladosť sa vás bude držať ešte veľmi dlho, tým som si istý," zasmial som sa dôstojne sa postaviac na nohy. "Lúčime sa, ale raz sa znovu šťastne stretneme," zašepkal som a nechal vánok, aby zabezpečil, že jej do uší tie slová 'dovidenia' dôjdu.
Zostal som tu sám s Aranel a zvedavo naklonil hlavu. "Ak má vaša ušľachtilosť záujem cestovať, poctou mi bude, ak budem smieť doprevádzať ju, len ako spoločník proti tichu," oslovil som bielu drobnú vlčicu, tiež evidentne mladú, dôsledne dávajúc si pozor na výber slov, aby som sa jej nejako nedotkol vzhľadom na informáciu o jej partnerovi, ktorú som mal uloženú v pamäti. Isto to tu pozná viac a nebude na škodu niekoho poznať, pomyslel som si však nerobiac si márne nádeje, preto som skromne odvrátil zrak a poznamenal len niečo o rýchlom plynutí času.

Postupne som prestal vnímať čas, bol asi tak nepodstatný, ako vedieť koľko lístia je napadaného zo stromov na zemi, hoci mi farby jesene prinášali radosť. Okrem tých tu v okolí dominovali dva biele kožuchy (dajme tomu biele) v podobe nových „známych“ a teda snáď v Scaritinom prípade aj priateľov.
Za to mi neušiel výraz bielej princeznej, ktorá sa zamračila, avšak k samotnému výrazu nič nedodala, iba že ma rada spoznáva. Kedy kto pochopí, ako vlčice myslia? Pomyslel som si a potlačil povzdych. „Svetu len pridáva na kráse mať takých vlkov, ako ste vy, čiže som taktiež rád,“ dokončil som Araneliným smerom skôr, ako sa biela vlčica obrátila ku svojej priateľke, s ktorou som sa poznal možno o pár nocí dlhšie. Tá mi aspoň pred počiatkom jej debaty s Aranel odpovedala, a ja som zamyslene naklonil halvu na bok na jej zmienku, že tých mágií teda ovláda viac.
Zalapal som po dychu od údivu, lebo Scarite len tak z ničho vo vzduchu vytvorila zopár vodných gulí a ponúkla mi zopár, na čo som vďačne pristúpil, „zjedol“ kvapalinu a uhasil smäd, ktorý ma začal trýzniť len prednedávnom. Stále s mierne zmäteným výrazom som bielo-modro-čiernej vlčici poďakoval a premýšľal, ako sa opýtať na tie spomínané mágie. „Tak dopočul som sa, že niektorí vedia ovládať iné vlky, niektorí im vidia do mysle ak nie aj do duše, ďalší ovládajú počasie... Ale všetko je pre mňa novinkou.“ Odvetiac úprimným a čistým hlasom som sa sústredene následne zamračil, aby som vyskúšal, či naozaj ešte mám nejakú mágiu – či to nebol vtedy len výplod mojej bujnej fantázie. Ak áno, skús niečo vymyslieť, nech sa nestrápniš, to by bola potupa, vnímal som podvedomé myšlienky možno tak polovičou časťou mozgu a splietal nejako slová do vety. "Tak nezaujímavé, ako len môže byť hľadieť na jeden balvan celý deň." Popri vete moje sústredenie podporilo mágiu, ktorá Scarite prečesala v podobe slabého vánku srsť na tvári a privanula k nám mne cudzí pach. Vzdialený, ale stály a na tento čas nový. Aranel rozhodne nepatril. Jedinému úseku ich rozhovoru som venoval pozornosť - a to putovaniu Aranel do budúcna, pretože i so mnou to kolísalo...

//som bez nápadov aj energie

Bol som skutočne rád, že sa uvoľnila a opätovné slová vďaky prešiel len kývnutím hlavou, ktorú som následne vyvrátil opätovne k nebu a mračiac sa sledoval, ako sa večer a celkom príjemný deň menil na veľmi studenú noc, no teraz sme mali možnosť uvidieť aj spln. V mojich zrakoch sa zablysol odraz strieborného mesiaca, kým som sa opätovne nezadíval na Scaritu. Pozerám, že je zaujímavé byť biely, mesačné svetlo sa jej od srsti akoby odráža, napadlo mi a šikovne som skryl na tvári fascinovaný výraz a radšej počúval.
"Alebo čo budúcnosti prinesieme my," zasmial som sa krátko a venoval jej zvedavý pohľad. "Aké mágie ovládate, Scarita?" znela moja náhle položená otázka sprevádzaná zvedavosťou, no podal som ju nevtieravo, aby si o mne nedajvlk nemyslela, že sa snažím byť dotieravý a moc vstupovať do jej súkromia, čo by som nerád.
Porozumel som jej vysvetleniu ohľadom pobytu v tomto lese a tým sme zároveň uzavreli túto tému, stále v duchu fascinovaní krásou lesa.
Napokon došlo nedorozumenie v komunikácií a Scarita si zle vyložila moju ľútosť, preto som jej venoval len ospravedlňujúci pohľad a podal náležité objasnenie: "Nie, to rozhodne nie. Som šťastný, že som mohol spoznať jedinečnú vlčicu, ako ste Vy Scarita, no netešia ma okolnosti, za akých sme sa stretli, nakoľko ste sa mohli zraniť - na seba nedbám," dokončil som so skromným úsmevom a posadil sa omotávajúc si predné laby chvostom.
Skôr ako moju hlavu stihli zaplniť nezmyselné myšlienky (a to je už čo povedať), pribehla vlčica drobnej postavy, ktorá v mesačnom svetle taktiež vynikala svojou čisto bielou srsťou. Na krku sa jej taktiež hompáľal akýsi šperk. Rovnako ako predtým Scarite som sa jej mierne uklonil a ryl si do pamäti jej meno, keď nás Scarita vzájomne predstavila. "Rád Vás poznávam, princezná Aranel," odzravil som a pri prísudku, ktorý som jej venoval som len "mykol plecami", pretože jej meno sa mi k tomu opisu hodilo. Okolnosti, na ktoré sa však Aranel spýtala boli vyslovené Scaritou, preto som len sedel a úctivo mlčal, plus som odvrátil zrak snažiac sa nerušiť atmosféru dvoch kamarátok.

//Diktátor ma spamuje na fb a žebrá kyslú uhorku, takže idem určite peši do Prahy xD a vždy, keĎ začnem písať, ona ma nehorázne rozosmeje takže... ide to pomaly =D

Skúsila mi o Smrti upresniť svoje slová, tým mi mierne oponovala, ale ja som len chápavo kývol hlavou. Áno, aj z tohto hľadiska sa to dá vziať. Na vlčici sa mi páčilo, že bola bystrá a moje podvedomie si ju samé okamžite zapísalo za kamarátku, hoc ja sám som o tom ešte netušil. Radšej som vnímal prítomnosť, do ktorej sa vkradol náznak Sscaritiných rozpakov následkom môjho nepriameho komplimentu. Opätoval som jej úsmev a mierne sa poklonil, skoro tak, ako na začiatku. "Bolo by hanebné nechať si pravdu pre seba," povedal som hlasom tak vážnym, ako keby tu niekto vraždí vlka a ja vynášam, súd. Úprimné slová mi išli zo srdca, pričom som v ten správny moment položil dôraz. Napokon sa na mojej tvári odzrkadlil takmer plachý úsmev. Dúfam, že som sa jej nedotkol, to by som ja nerád, pomyslel som si a striasol dozvuky toho, čo sa práve odohralo.
Venoval som jej nevinný. tak trochu hravý úsmev, keď moju myšlienku o duši zrejme tak úplne nepochopila, ale úplne pokojne pokračovala ďalej. Predsa som sa však musel najprv pozastaviť nad tým, aby som jej to ako galantný a ohľaduplný vlk vysvetlil. "Mnohých nás ovládajú myšlienky, sme strojom ducha, bez ktorého by sme neboli," Vypäl som hruď snažiac sa poklepať si po nej labou, no na miesto toho to vyzeralo, ako keby naháňam svetlušky, takže som to s kyslým výrazom vzdal. Radšej som rozmýšľal, či jej odpovedať na jej postoj. Páči sa alebo nie? Dlho tu byť nechce, alebo to tak aspoň nevidí... ale je cítiť, že ju to tu ťahá, drží a les vytvára nový príbeh, rád som snil a tak tomu bolo aj teraz, preto som zľahka zavrtel béžovohnedým chvostom a analyzoval jej úsmev po mojom monológu, ohľadom odchodu. Zostal som zrazu zarazený a ešte i viac zmätený, ako počas toho, ako som hovoril. "Aj ja by som bol rovnako šťastný, keby som Vám takmer neublížil a nezranil Vás," skutočne boli moje oči vážne a mrzelo ma to. Na druhú stranu som to pociťoval rovnako, ako ona. Avšak jej nasledujúci návrh ma uviedol späť do reality a ja som sa mohol opäť dôstojne narovnať s hrdosťou vekom skúseného vlka - čo taký okolo mňa ani nebežal. Scarita mi totiž to navrhla , že mi porozpráva o miestach tu, v krajine, kde zrejme sama bola, a ktoré sa jej páčili. A to toľko, že sa mi s tým zdôverí. Jej úsudok nemôže byť klamný, pomyslel som si a s mierne naklonenou hlavou si prezeral ozaj nevtieravo jej srsť a prechody medzi bielou a farbou mágie.

//Nakoľko som si zabudla všetky knížky v škole a zajtra je test... radšej to neriešim a píšem =D

Otázky ohľadom smrti ako takej ma vo všeobecnosti zaujímali a to veľmi (koniec koncov, čo fascinujúce a neznáme (ma) nás nezaujímalo?), preto som sa k nej horlivo naklonil udržujúc jej osobný priestor len jej a pozorne počúval jej jemnému hlasu, ktorý ma utvrdil v mojom šikovnom, chápavom, bystrom... ...a najmä hyperaktívnom myslení. Rovno Scarita prešla k opisu Smrti, ktorá sa však rovnala aj bytosti, a to ma práve na tom najviac zaujímalo, pretože podľa opisu by som toto stvorenie rozhodne nechcel stretnú nepripravený.
Opisovala Smrť ako mocnú bytosť, ktorá má moc bez limitu ...či na to ešte nikto neprišiel? a dozvedel som sa, kde sídli. "Nerozumiem, existuje najdúch či snáď ich je viac, ktorým príde smrť ako niečo prívetivé a atraktívne?" Vv tú chvíľu položenia otázky som netušil, či byť zhrozený, šokovaný, alebo sa cítiť odhodlaný a rozumný, pretože som na Smrť ako bytosť ešte nenaďabil. "Atraktívne nemôže byť predsa všetko... To je toto miesto, vlci, ktorí sú prívetiví k ostatným, len čo je pravda drahá Scarita..." bol to dodatok či hlasná myšlienka k predošlej otázke, ale popri tom som venoval vlčici milý pohľad a skromne sa usmial. Isto musela pochopiť, že i ona bola do toho súhrnu zahrnutá.
Odvrátil som pohľad a uznalo prikývol, keď dokončila môj proti argument vlastne myšlienkou, ktorá mi prebehla hlavou.
"Nič nežije večne, iba zem a hory," prehovoril som vychutnávajúc si slabé slnečné lúče na tvári, ..."a kam spadá potom slnečný kotúč?" opätovne som sa nahlas zamyslel a venoval Scarite potmehúdsky úsmev. Následne svojimi slovami o pocite bezpečia z tohoto lesa umocnila vo mne pocit, že takto cítiť domov, hoci mňa v hrudi občas pichlo, že ešte nie je ten správny čas niekde zotrvať. A to som mal spoločnosť vlkov rád, kým vedeli so mnou viesť rozhovor. Škoda, že ma súrodenci nikdy nechápali, potriasol som hnedou hlavou a zadíval sa opätovne do sýto modrých očí mojej spoločníčky. "Nie ste telo, ktoré má dušu. Ste duša, ktorá má telo. A to je rozhodnutie, prečo tu zostať spočívať... čo ak i na viac, ako jednu zimu?" Pokladajúc jej rečnícku otázku a myšlienku na zamyslenie som musel podstúpiť to isté.
Nebol som zvyknutý pretvarovať sa a moja tvár bola otvorená kniha, kým ju teda nevystriedal nevyspitateľný výraz melancholika, ktorý sa topí v snoch. No teraz moje oči zakalili chmáry ľútosti, preto som úprimne odpovedal: "Bude mi veľmi ľúto opustiť Vašu prítomnosť, do budúcna naveky dúfajúc, že budúce stretnutie bude priateľské. Dvaja známi nehľadiaci na okolnosti, ktoré zaiste prídu milostivá," privrel som na krátky okamih oči, aby som si trošku prečistil myseľ, ktorú častovali vyčítavé reči svedomia, ktoré tu chcelo zostať stoj čo stoj. Nohy pôjdu... Tam, kam ma duša pod velením srdca dovedie, "tam a raz sa ukáže správnosť rozhodnutí." Dokončil som vetu nahlas vôbec si neuvedomujúc, že to mohlo pre ňu znieť dosť zmätene, nakoľko tak polovičato tomu chýbal dôraz, ktorý zostal v mojej hlave.

//Neznášam, keď prídem domov o takejto hodine a ešte sústrediť sa... ale ja to dám =D Dnes už viac nedám, toto som končila nasilu

Vo valnej väčšine odpovedí so mnou súhlasila, na čo som sa len potmehúdsky usmieval a občas zastrihal ušami. Oo budúcnosti povedala asi len toľko, že nás cestou k nej sprevádza Osud a Smrť, pričom to druhé morbídne podal ako vlastné meno. Začudovane som sa na ňu zahľadel v tvári ponechávajúc zmätený no zároveň zvedavý výraz. "Hovoríte o Smrti ako o skutočnej jednotke, s ktorou sa dá stretnúť aj inak ako po úmrtí, alebo som pochopil nesprávne?" natiahol som otázku a cítil, že by som bol skutočne smutný, keby nepochopí spôsob, ktorým som sa snažil podať svoje myšlienky. No čo si o tom asi myslieť? O Smrti radšej nič a tu prítomnej iste nemôžem vyčítať, že nie je občas spriama, ale zjavne toho vie o živote tu veľa. Som rád i za tú nehodu, lebo sme sa stretli.
Spokojný sám so sebou som sa oklepal, stočil chvost okolo predných bledohnedých láb Práve som však so Scaritou nemohol súhlasiť; ba zdalo sa, že tak uvažuje vlastne o sebe - svedčil tomu ten prázdny pohľad. "Nie sťažnosti, túžba nájsť odpovede drahá Scarita," zdôveril som sa jej s ďalším mojim životným postojom a povzbudivo sa jej dotkol ňufákom pleca hneď po vete, nakoľko som sa postavil a trochu priblížil, no v rámci diskrétnosti a vôbec ochoty druhého akceptovať ma vo svojom osobnom priestore. Na jej slová o zime som už nereagoval len sa otriasol a pokúsil sa predstierať drkotanie zubov, hoc po tom nasledoval úškľabok - bavil som sa aj sám na sebe, vzťahovačnosť nebola práve moja stránka, ak sa nejednalo otázky cti. Alebo pravdy.
Spočiatku prejavila ďalšiu dávku slušného správania v podobe vďaky a vysvetlila, že ako tulák na tom nie je ani najhoršie, no ani dvakrát najlepšie. Chápavo som prikývol "A nikdy nevieme, kam naše labky Osud vezme." Letmo som sa usmial a slabo zakýval chvostom. Chvíľu po tom, ako mi odpovedala aj na poslednú otázku ohľadom niekoho, niekoho neurčitého som zostal mlčať a odvrátil pohľad medzi stromy. Očami som kmital sme a tam, ale skutočne to tu bolo ako mŕtve a nikým neobjavené a znovu som musel oceniť jej vkus - minimálne čo sa tohto týka a pocitu bezpečia a domova. "Dôvodu závažnejšieho niet, len vedieť, že les je pustý, nikoho tu a predsa sa tu cítime bezpečne," dopovedal som úprimne celkom milým hlasom a zhlboka dýchal chladný vzduch, ktorý mi akurát dráždil pľúca, no nestihol som sa rozčuľovať.

//Ja som lenivá písať 10timi aj keď to ovládam, "dvomi" píšem rovnako rýchlo, len môj problém je strata pozornosti =D Píšem, potom ma zaujme niečo iné, alebo že mi niekto píše...a zas odkladám =D

"Skutočne si cením Vašej dôvery, pevne verím, že i Vaše sny prídu k naplneniu," poďakoval som vlčici, ktorá nepretáčala očami, ani neodvrkla nič v zmysle, že to je absurdné a takpovediac nemožné. Na jej úsmev som potešene mávol chvostom a v duchu sa tešil, že dobré mravy správania ešte na celom svete nevymizli. Fascinujúce, rovnako ako tie svetlušky, potvrdil som si v hlave a skúmavo pozoroval jej gestá i reč, ktorá sa zrazu javila sťa melancholická.
Reč bola o mojom pobyte tu, ale Scarita si múdro vybrala časť, ktorej dokázala pritakať. Nonšalantne som mykol plecami snažiac sa zachovávať neutrálny výraz. Mne nerobilo problém vyvolávať spomienky - naopak som ich mal rád a pripomínal si všetko, čomu som sa poučil z vlastných i chýb druhých. "Všetko zlé je na niečo dobré..." zamumlal som v podstate mimovoľne sledujúc jej pohľad kamsi, no napokon som očami skĺzol k jej srsti na krku a následne sa zahľadel na vlastné labky, ktoré som si pracne, nenútene ponaťahoval.
Medzitým mi neušlo sklamanie z pravdy o tom, že tento les nie je jej domovom, hoc by aj chcela, no vykompenzovala si to aspoň myšlienkou prestátia zimných období tu. Dobrý nápad, záleží však aj od druhu zimy.
Úctivo som mlčal, až kým jej monológ neustal vrátane dotazu na mňa, v ktorom sa akosi uspôsobila na môj zvyk, reč. "Zima toť krutá pani, hoc zvedavosť ju predčí vo vlčej túžbe, nech je akákoľvek." Odpovedal som jej, ako by to bola samozrejmosť a všeobecne platný fakt pre všetkých, avšak sám som tak mohol zistiť, že je to pravda a ja začínam byť v niektorých málo veciach neomylný. Čo je hlúposť, sme si rovnocenní... teda to hovorím ja prehlušil som tok myšlienok a obzrel si jej docela huňatú bielu srsť. "Ak ste tuláčka Scarita, je úctyhodná Vaše kondícia a fyzický stav," uznale som prikývol a nemyslel svoje slová ako hanlivé, len som nedokázal mlčať. Podčiarkol som tak svoje pochybnosti, hoci bola to len táto jedna.
"Niekoho očakávate," skonštatoval som po prebratí ďalšej témy tichým hlasom, no nebol strohý či sklamaný, proste zo mňa vyžarovalo pochopenie a nedbal som na ostatných...

//Prepáč moc posledné noci nespím a mne už vypol mozog...tak to aj vyuzerá

//Ja som plánovala len prechod keďže sem ide Keksoš, je ťažké rozmýšľať jak hrať za vlka, furt tú povahu neviem =D Ja pre zmenu mesiac nesledujem počasie =D Píšeš jak fretka btw, ved nestíham =DD

Odpoveď na tú moju neurčitú som mohol predpokladať, pretože sám som si uvedomoval dĺžku vecí, ten zoznam, čo ešte nepoznám, čo som nevidel. Vážne som jej teda prikývol, no v jantárových očiach mi hravo zaiskrila zvedavosť a nadšenie z vlastných cieľov. Akonáhle som však zostal zasnený pohľadom na okolie, vyrušila ma otázkou ohľadom tej panorámy. Bez váhania som zavrtel chvostom na znak súhlasu. Nepoznaná, monumentálna krajinka, nepoznaná vlčica, ktorá sa trápne nepozastavuje nad skutočným umením reči hrdých vlkov, zaznamenával som v duchu ako obvykle netrápiac sa úvahami nad tým, či dotyčná ovláda mágiu schopnú čítať vaše myšlienky, pretože vlk s trochou rozumu si zachová patričnú dávku diskrétnosti; beztak za mágiu nemôže.
K tomu prírodnému zjavu prihodila dodatok o krásnom výhľade hore, odkiaľ mala pravdepodobne namierené. Vďačne som po nej hodil jeden z tisícerých vzácnych úsmevov... o pravde, dôvere. "To som rád. Navštívim všetko, čo uvidím!" zvolal som autoritatívnym hlasom a teatrálne dupol labkou o zem, možno v snahe spečatiť svoj sľub... komu vlastne?
Je príjemné stretnúť kultivovaného vlka bez majetníckych sklonov a enormného testosterónu, taký relax pre dušu, uvedomil som si pri topení sa v jej modrých očiach, spomínajúc si tak na vlky, ktoré som dosiaľ stretol. Predstavená Scarita sa zaujímala o čase môjho pobytu tu. "Potešenie na mojej strane milostivá. Stačia prvé tóny známej melódie, jediný záblesk myšlienky, známe miesto, či známa vôňa a vynorí sa toľko spomienok - bárs' na také úkony času niet," odvetil som ako keby vyhýbavo, no môj pohľad bol stále úprimný, hrdosť mi zavše nedovoľovala zbytočne niečo zatajovať, len či vlčica pochopí spôsob, ktorým som sa jej to snažil podať, to už záležalo zrejme len na nej. Veľa, veľa nového, informácií... a ako som to všetko stihol tak rýchlo? Kedy som sem došiel?
"Žijete v tomto skvoste prírody, Scarita?" opýtal som sa náhle s neskrývanou zvedavosťou prejavujúc ohúrenie nad panorámou vôkol nás. Ku všetkému trblietavý skvost na jej krku mohol značiť čokoľvek, veď dopočul som sa aj o vlčích národoch, uctievajúcich Alfu niečím špecifickú...

//Ani ja som nevedela, že idem hrať práve, ale nejako moc často si tu post-ovala... =D

V uškách mi okrem húkania sov zavše rezonoval aj jej výkrik, pretože tento omyl temer neustála a ja som bol prípadne pripravený zakročiť - hoci keby sa gravitácia rozhodne ju poslať ako kotúľajúcu sa guľu proti mne, moc by som toho nezmohol. A vznikla by dilema či chrániť seba alebo ju, zachechtal som sa v duchu a otriasol sa od prachu zo zvíreného kamenia dôstojne sa tváriac. Medzitým prijala s až prílišným pokojom vzhľadom na tú nehodu moje ospravedlnenie a odzdravila. Počúval som jej príjemný hlas a neotáľal, akonáhle sa ma opýtala, či niečo hľadám. "Všetko nové a mnou nepoznané drahocenná," zdramatizoval som úvod ako inak mimovoľne, čomu svedčil pokojný, nevinný výraz tváre. "Poživeň, cieľ a sny," doplnil som zadívajúc sa zasnene poza ňu na oblohu pokrytú mrakmi, v ktorej popredí vyčnievala spomínaná hora.
Zaklipkal som očami, vrátil sa nimi do hlbokého pohľadu jej modrých očí. Napokon som letmo sklonil hlavu v náznaku poklony a hrdo sa vzpriamil. "Nepoznám Vás, možno Vás nezaujíma nič neznáme ako moja osoba, ale slušnosť káže - som jedným z hviezd, 'menovaný Castor." Po tvári mi prebehol letmý zdvorilý úsmev. Nechcel som sa s ňou rozprávať v štýle "hej ty tam, toto, tamto, urob, povedz". A iste za to nestojí, hrdá, zdravá,nevyzerá na tuláčku, zauvažoval som krátko a odvrátil pohľad snažiac sa nebyť príliš vtieravým.

<- Neprebádaný les (cez rieku)
(//na chvíľku sa votriem)

Hoc i na predošlom mieste toho bolo veľa zaujímavého a ten les rozhodne nepatril medzi všedné miesta, moje oči sa po privyknutí na šero nového prostredia nevedeli vynadívať. Obklopila ma prítomnosť mocných listnatých velikánov, v ušiach mi rezonoval soví hlas a hlas samotného lesa, ktorý mal rozhodne svoje čaro, ktoré bolo zakryté rúškom tajomného. A práve o to bola väčšia moja zvedavosť a túžba mať. Ale v prvom rade by ma zaujímala nejaká tá poživeň, len čo je pravda, mumlal som si v duchu žmúriac do tmy. Zvoľna som prešiel do klusu a mieril kamsi do srdca lesa bez názvu, ktorý som mal na tom nekonečnom zozname vecí, ktoré jednoducho zistím a dosiahnem.
Ako som postupoval lesom stále hlbšie a hlbšie, vegetácia najmä stromov sa zmenila a pribúdali ihličnany. Znamená to iné územie, alebo výšku? zauvažoval som krátko zastaviac, no z premýšľania ma vytrhlo letmé zablikanie akéhosi svetielka. S nastraženými ušami a zvedavým pohľadom, do ktorého sa zamiešala opatrnosť ma viedli za svetielkom, kým zrazu nezhaslo. A potom? Bum!
Neovládol som vlastný hlas, ktorý do ticha noci poslal môj šokovaný výkrik, pretože takzvané svetielko mi pristálo na nose, priamo pred očami. Pristálo - bolo to malé stvorenie, ktorého meno som si matne pamätal z čias šteňacích. Svetluška, aká krásna! tešil som sa v duchu vrtiac chvostom, čím som drobný hmyz zrejme odplašil. S úsmevom na tvári som sa pobral teda vpred, kým ma nezastavil pohľad pred seba. Medzi korunami ihličnanov sa javili sivé bezútešné steny - pravdepodobne hory. A vlastne... nežijú tu kamzíky, alebo niečo také horské? A možno mi výstup poskytne rozhľad. Múdro som prikývol nad vlastným nápadom a rozišiel sa smerom do svahu, pričom mi do nosa udrel cudzí vlčí pach. Predpokladal som to na vlčicu /Scar/ premýšľal, či ju ísť hľadať, alebo čo, ale napokon som to nechal ako sa vraví na osud a sústredene žmúril tesne pred svoje predné labky na zem, pričom som si vôbec nevšímal priestoru pred sebou - a to dlhodobejšie.
Samozrejme to malo i následky a skôr, než by som si uvedomil jej prítomnosť - až príliš blízko, kým som do nej nedopatrením nevrazil. Bola to len hlúpa náhoda, pretože s nosom nalepeným pomaly na labkách som mohol ísť voľajako krivo, do strán, rovno... ktovie. Zhrozený sám sebou som uskočil späť a takmer si podvrtol labku na nejakej "zasa náhodnej" skalke. Zažmurkal som a zaostril zlaté zraky na neznámu bielo tmavej srsti a nejakými tými odtieňmi farby, ktorú som práve nerozoznal. Som nemehlo, povzdychol som si smutne a popri ospravedlnení premýšľal, že by som sa jej mohol rovno opýtať aj na moje ciele, pretože možno bola domáca. "Veľmi sa Vám ospravedlňujem madam," prerušil ticho a čiastočný šok môj hlas znejúci vážnosťou a čírou úprimnosťou. "Nehľadel som pred seba a bolo to voči Vám hrubé. Dobrý večer mimochodom - ak to tak vezmeme," pozdravil som napokon a krátko sa zasmial nevtieravo hľadiac na neznámu. Opýtam sa, ale slušnosť nadovšetko, ja nie som hŕ. A ak bude mať odpovede... potom kam? Trošku som sa zasnil, no ani to nerozostrilo môj pohľad, ktorý stále niesol ľútosť nad malou nehodou, ktorá sa tu práve odohrala.

<- Cedrový háj

Les som opustil takpovediac bez rozmyslu, čo podniknúť ďalej. Preskočil som potok, ktorý sa vlieval do jazera, aby som pracne celú vodnú plochu obišiel. Zavítal som tak do lesa, ktorý mi rovnako ako predošlý háj pripomínal niečím domov, hoci atmosféra ihličnatých stromov vo mne vyvolávala čudný, ťaživý pocit. Necítil som sa tu príjemne a obozretne som klusal naprieč lesom viac na východ v sneh nájsť prívetivejšie miesto. Akoby nestačilo, že sa tu nachádza sopky, chápete? Sopka! Len nech vybuchujem ale nie počas mojej návštevy jej domovského lesa, zafunel som len tak tak obchádzajúc akúsi čiernu horninu, ktorú som pripísal ako sopečnú a zároveň varovanie pre svoj kožuch. Nna druhú stranu aj počas poklusu som si všímal okolie a vstrebával ho hladnými očami, ktoré prahli po informáciách. Problém číslo dva bol ,že som bol hladný skutočne.

-> Narvinijský les (cez rieku Kierb)

Céder skutočne utlmil vietor,k minimálne jeho nárazy do môjho tela a ja som len spokojne vydýchol a kútikom oka pozoroval Faliona. Ťažko odhadnúť, nad čím asi premýšľa. Taký jednoduchý, svojim spôsobom záhadný, hmm... Ale bude rozumnejšie trápiť sa skôr nad počasím a hľadaním úkrytu, opätovne som si povzdychol a povšimol si s letmým nadvihnutím 'obočia', že vlk už vôbec nevníma nič z toho, čo som hovoril, čo vo mne vyvolalo náznak hnevu, pretože som nerád plytval slovami.
Ale on si zrejme skutočne neuvedomoval, aké dôsledky môže mať jeho - byť len kúštik - reč. Postavil sa prechádzajúc k tenkému prameňu vody, kde sa opätovne napil a sucho skonštatoval, že na severe je to skutočne také a tu mu chýba akurát sneh a ľad. Chápavo som prikývol. "Mne horský vzduch," zašepkal som neprítomne pri jeho chabom pokuse o rozlúčenie sa a to už ho nebolo. Šťastne sa rozchádzame, ale zase sa zídeme.
Unaveného počasím ma labky doviedli k tomu akože potoku, z ktorého som sa následne pristihol hltavo piť a potom som sledoval záblesky vlastného odrazu, v ktorom vynikali prenikavé jantárové oči. Mňa nikto neobdaroval atypickým sfarbením. Som len vlk. A som sám. Táto skutočnosť ma zasiahla natoľko, že všetky obavy o vlastné bezpečie pred nastávajúcim orkánom boli pasé, ba dokonca i prívetivé ticho cédrov. Rozbehol som sa vpred v snahe nájsť niečo nové. Upokojiť neukojiteľnú túžbu, ktorá ma sprevádzala životom.

-> Neprebádaný les (cez VVJ)

Obaja sme sa na istý čas v noci odmlčali a odpočinuli si. Už nám začalo svitať a ako ja, tak iste i Falion pocítil prudký veterný živel, ktorý sa nám opieral do bokov. Nemal som ani silu sa striasť zimou, len čo som zacvakol zuby a radšej premýšľal.
"Dokážem priateľu, jednotvárnosť iným patrí ako vlčiemu plemä." Odhodlane som sa narovnal a slová vyslovil s hranou smrteľnou vážnosťou, akoby na svete už neexistovalo nič iného, ako byť hrôzou bez seba, že sú vlci jednotvárni a rovnakí. "Kto chce hýbať svetom, musí pohnúť najskôr sám sebou," podotkol som a vložil k citátu svoju skrytú, nevyslovenú myšlienku. A tí, čo tak neučinia, zostanú zatrpknutí a vylievajú si svoje zúfalstvo na iných.
Opäť nasledovala pauza v tichosti a ja som sa len snažil, aby ma vietor kruto nepotrestal a nezrazil z nôh. Mierne som s apreto prikrčil a viac zaliezol za céder v snahe získať tak závetrie potrebné pre to, aby som sa trápne nesklátil o zem. Už len to by mi chýbalo a Falionovi taktiež. Ale on má hustú srsť, ja som z hôr a čo mám? Počúval som na pol ucha jeho reč o pochybnostiach a ja som sa len ovládal, aby som nezapochyboval o tom, či mi vietor neutrhne aj možnosť voľne dýchať. Vďaka živlu bol vlk horšie počuť, no nakoľko sme boli blízko seba, zatiaľ to bolo v tomto hľadisku znesiteľné. "Stačí veriť sebe samému." Počasie mi samozrejme utrhlo zvyšok slov. Prečo sa príroda hnevá? Ktorý nevďačník je za toto zodpovedný? tíško som si povzdychol a hľadel hoc kde inde, len nie na vlka. Moja pozornosť bola totálne rozptýlená počasím.
Medzitým sa Falion uložil na zem v evidentnej pohode s tým jeho kožúškom a poznamenal, že je zo severu, na čo som chápavo prikývol. "Céder a borovica ani v krutých mrazoch nestratia svoju zeleň." Moja odpoveď mala hĺbku a rovnako aj význam. Nikdy som sa priamočiaro nevyjadril o osobných záležitostiach, minulosti a v tomto prípade pôvode. Jemne som pritisol čelo ku spomínanému cédru vedľa mňa a napokon sa s neistým úsmevom odtiahol. Ako je to už len dávno! spomenul som si. "Podnebie tu je pre Vás vyhovujúce Falion? Sever je krutý, ako som sa dopočul." V hlase mi znela úprimná zvedavosť, no vyslovil som otázku skôr nonšalantným spôsobom, aby si nemyslel, že sa snažím vyzvedať. Zas a zas len štatistiky.