Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Na moje sklamanie vlčice nebolo. Neprichádzala ani z juhu, ani sa nestalo, že by ma akousi okľukou obišla. A ja som tu sedel nič nerobiac a nechal, aby mi dažďové kvapky premáčali kožuch. Zamyslene som vzhliadol smerom k nebu, občas zažmurkal, aby som vyhnal z oka nejakú zablúdenú kvapku. Má zmysel čakať na niekoho... no nebudem radšej zlý. Asi si našla svoju cestu, napadlo mi a s výdychom som vstal mieriac viac na západ, aby som s anejako vyhol nebezpečným skalám a vodopádom, hoci toto miesto bolo svojou krásou neobyčajné. No mňa trápil teraz chlad, na ktorý som bol z rodnej zeme síce zvyknutý, no mokrý kožuch nie je rozhodne nič príjemné.
Ale kam by som sa vybral? Hľadať úkryt... nejako s nosom pri zemi ľahkým poklusom vpred.

-> Vyhliadka

<- Maharské močiare

Zrejme ako obvykle som sa zasnil vo svojich neobvyklých predstavách a sníval o všetkom možnom i nemožnom, pretože sa mi trojfarebná vlčica, na ktorej boli farby naozaj neobvyklo usporiadané, kamsi stratila. Nasledoval som len šum rieky stále stúpajúc a funiac od námahy, čo som bol len rád, že mi z brucha nevisia zbytočné tukové zásoby, čo by ma ťahali k zemi, hoci občasné dusné počasie tomu tiež prispievalo, že som bol celkovo lenivejší. Tak som sa len posadil občas chladiac sa opretý o nejakú studenú skalu. Možno by to nebolo ani také monotónne, to putovanie, keby nie je zvuk rieky taký jednotvárny, povzdychol som si mierne ponosujúc sa svojmu podvedomiu, ktoré to však zrejme ani za mak nevnímalo. Tak ak mám byť ticho, tak budem! pomyslel som si na záver, napokon sa postavil, otrasením si uhladil srsť a skúmal zvedavo všetko vôkol mňa, kým som sa odvážil ozvať sa.
"Slečna Ranaris?" zavyl som krátko rovno vetriac, či neucítim jej pach, či nezačujem jej mierne jedovatý hlas, ktorý však aspoň z vďaky za záchranu života korigovala v tých príjemnejších vlnách, pretože som usúdil, že dokáže byť zrejme dosť podráždená - ba ak nie agresívna.
Okrem jej a svojho pachu som cítil nejaké omnoho staršie, inak tu nikoho nebolo. Zamračil som sa sotva vnímajúc krásy prírody vôkol, hoci do mňa moja zvedavosť ryla svoje pazúry a kričala: Aha! Tamto je krásne! A tá nezvyčajná skala! A tie kamene, po ktorých by bolo zábavné loziť, hm... Nervózne som zatrepal hlavou. Zmizla mi potenciálna obeť na priatľstvo, i keby malo byť nútené. Bol som však tak galantný, že by som to po Ranaris nechcel. Mojou túžbou bolo len nájsť ju a spýtať sa, prečo vybrala toto miesto.
Unavene som sa usadil na jeden z ploských kameňov skrytý v tieni vysokého stromu a zahľadel sa takmer nešťastným pohľadom na priezračnú divokú vodu. Príde ešte?

Napriek tomu, že ona sama sa považovala za vlčicu akoby som to... horšej akosti - mal som trpezlivosť a prekvapene však zažmurkal, keď sa sem prihnala akási nepríjemná vlčica s oznámením, že je tu vlčia svorka.
"Kde už len sú slušné spôsoby," zahundral som po tom, čo odišla a následne opatrne nasledoval Ranaris, pretože sa múdro rozhodla opustiť územie plné smradu a nepríjemných vlkov. Beztak som sa tu necítil príjemne.
Ranaris sa na mňa pri odchode pozrela a nedokázal som si vydedukovať, či ísť za ňou alebo radšej nie. Mal som v podvedomí tušenie, že nestála za spoločnosť, no npariek tomu som sa vydal za ňou, len aby som preskúmal nové územie a podľa zvuku rieky s aprípadne napil.

-> Kaskády

"Potešenie na mojej strane, Ranaris," riekol som rovnako spôsobilo a mierne sa pousmial. Popri tom všetkom som sa nesnažil krčiť ňufák od zatuchnutého zápachu všade v okolí. Kto by tu už len chcel žiť? Je to tu bezútešné, zapáchajúce, životu zradné, posťažoval som si mierne v duchu a napokon sa radšej prizeral, že pestrofarebná vlčica predo mnou má svoju veľkú hrdosť, nakoľko hoci sa posadila, zostala vystretá so zdvihnutou hlavou. Ja som sa tak nai podobne naparovať nemusel, na to som bol príliš skromný.
Opýtala sa, čo tu robím. Vylúdilo sa zo mňa čosi na spôsob dlhého 'hm' a napokon som a rozhodol otázku si rozobrať podľa svojho. "Iba sa túlam svetom a spoznávam nepoznané a stále niekoho nového, čo by malo byť dostačujúce pre ukojenie vlastnej zvedavosti. A tu som pomohol jednej pôvabnej vlčici, ktorá si iste nezaslúžila utopiť sa v močiari," doriekol som slabo sa usmievajúc, no napokon som zvážnel a rozhodne zvážil, či sa posadiť na ten pofidérny povrch ako ona, ale radšej som bol prezieravý a neučinil tak. Netreba to siliť a podceňovať. Navyše by mi možno zapáchal kožuch aj dva týždne po odchode odtiaľto, skonštatoval som múdro a sám pre seba si zľahka pokýval hlavou.

Neuniklo mi napriek boju o minimálne moje zadné údy, cez moje funenie od námahy zavrčanie zo strany vlčice. Vyzerám ako vrah? pomyslel som si mierne smutne a opatrne sa jej zadíval do bledých očí. Ktovie čo si myslí... či je len prezieravá, alebo je toto jej prívetivé správanie voči vlkovi, ktorý jej práve zachránil krk, špekuloval som a napokon s odašľaním sa odhodlal k slovu. "Vraví sa, nič nie je zadarmo, no život jednotlivca je diamant medzi všetkými a neradno ho zahadzovať," odvetil som zdvorilým hlasom, ba až mierne zdržanlivým, a dodatočne sa pousmial. Možno jej príde divné, že rozprávam mierne... akoby mimo dobu vlčiu ktorá sa odohrávala teraz, avšak v mojich jantárových očiach sa zračila číra úprimnosť.
"Slušnosť káže, preto sa Vám predstavím, milostivá. Moje meno je Castor," riekol som a mierne sa vlčici uklonil. Všetky gestá patrili k mojej prirodzenosti a bol som si istý, že som nič zlé nespravil, nai jej nijako neublížil. No predsa len sme všetci všelijakí.
Dobre som vnímal jej obozretný postoj, preto som uvoľnil jednu zadnú labku aby pochopila, že sa na nič nechystám a som pomerne uvoľnený. Ak by sa aj zoznamovať nechcela, tak radšej by som to nesilil a odišiel niekam inam s vedomím, že som stretol niekoho s veľmi zaujímavým sfarbením, ktorému som zlepšil deň. Spomínaný diamant.

<- Východný hvozd

Pohyboval som sa za zvukom zurčiacej vody, ktorú som započul pri južných hraniciach lesa. Žiaľ na moju smolu moje labky zablúdili do iných končín, v ktorých ma ovalil nie vzduch - ale zatuchnutý smrad. Prekvapene som zastal s ňufákom pri zemi zisťujúc, že pôda je zrazu náramne mäkká a ktovie ako dobre a najmä normálne mi nevoní. A toto je čo? pýtal som s azvedavo rozhliadajúc sa, nakoľko noc konečne ustal a rozvidnievalo sa. Sivá, pochmúrna obloha mi vôbec neprišla prívetivá, no tešilo ma to, že som prežil ďalší deň a stále som tu.
Pod labkami mi čvachtala voda, ktorá presakovala z pôdy a veruže mi nie jedne raz nebolo jedno, že som sa len tak po brucho prepadol, no zachoval som ako vždy rozvahu a nedovolil močarisku, aby si ma vzalo. Každopádne ma miesto očarilo rovnako ako iné, hoci som čiastočne znechutene stále krčil nos, keďže ani len vánok mi neprečechral srsť.
Po brucho zaprskaný od blata a rozložených koreňov rastlín som zaregistroval cestičku, po ktorej sa nedávno niekto vybral. Podľa menej výrazného pachu som v tom rozoznal vlčicu a stavil na jej inštinkt, že sa kdeis neutopila a proste som sa vydal za ňou. Možno to tu bude poznať lepšie ako ja, zaumienil som si v snahe nájsť si novú sprievodkyňu krajom, nakoľko Aranel ma so svojou sestrou v zime opustila. Veru som sa divil, že to už ubehlo toľko vody v rieke času...
Netrvalo dlho, kým som v diaľke postrehol mihnutie sa béžového chvosta s čiernou špičkou. Mierne som ju obišiel a popri tom starostlivo pozorujúc, kam že to dávam vlastné laby. Následne buď inštinktívne alebo neviem sám ako som postrehol, že vlčica sa chystá stúpiť na značne nerovný pieskový povrch, na ktorého vrchu sa zrkadlila voda. Nemal som z toho ostrovčeka, ktorý si vybrala dobrý pocit, nakoľko jeden taký zradný ma takmer pripravil o vzduch v pľúcach.
Zavrel som oči hrajúc sa na hrdinu z filmových trhákov a skočil vlčici do cesty, len aby som odklonil smer jej cesty, pričom som sám zadnými labami dopadol na ono miesto, kam s a práve chystala došľapnúť. Samozrejme sa ukázalo, že som mal pravdu. Okamžite sa mi laby do polovice zaborili a pôda ma ťahala dolu k sebe. Prečo ja a moja srsť? poznamenal som v duchu mierne namyslene, pretože som bol na rôznorodosť prechodov hnedej a moje odznaky v srsti taktiež hrdý. Zzachránila ma opäť moja rozvaha a duchaplnosť, pretože som sa zubami chmatol najbližšieho koreňa stromu, ktorý vytŕčal spod tej zeme a páchol hnilobou. Vytiahol som sa na nohy, poodišiel otriasajúc sa vo vzdualenosti aby som náhodou nezasiahol vlčicu zvláštnej farby. Dala by sa popísať ako piesková či béžová s čiernymi a bielymi nohami... a ja som mal razom v hlave chaos. Nedal som ho však na sebe znať.
"Prepáčte slečna, že otravujem a dosť arogantne som Vám skočil do cesty, avšak neradno podceňovať takéto pôdy," podotkol som mierne hanblivo a napokon zachoval vážnu tvár, prezerajúc si neznámu čo najviac nevtieravým pohľadom.

//Still alive after 5 months

Veľmi rád som sa zoznámil s mamou mojej nedávno objavenej, bielej kamarátky, no ostal som sedieť akosi opodiaľ od vlčíc. Jednak ma bili zásady slušného správania a jednak sa sestry videli po veľmi dlhej dobe, preto som im skromne doprial trochu súkromia. No nie je to pekné? Takto sa len stretnúť, po veľmi dlhom čase, nič si nevyčítať, byť za dobre a ešte k tomu šťastnejší ako doteraz, zaspomínal som sám na svojich 4 nezvestných súrodencov a mimovoľne sa pousmial.
Z tranzu ma vyrušila spanilá Aranel a blyskot jej prívesku na krku, pretože sa ma pekne opýtala, či ju budem s jej sestrou Tarou nasledovať, alebo pôjdem po svojich. Len som akosi pokýval hlavou, nech idú, nech ich labky šťastne nesú a zostal zahĺbený vo svojich úvahách. Na to som sa miernou úklonou hlavy pozdravil aj ich mame, vznešene vyzerajúcej Hotaru a rozišiel sa hlbokým lesom, v ktorom sa mi páčil každý jeden strom svojou jedinečnosťou.
A čo bolo potom? Pieskovo hnedé labky si našli cestu na juh.

-> Močiare

Síce som sa cítil spočiatku nesvoj, no napokon to zo mňa razom opadlo. Zároveň som s aotriasol, pretože ozaj husto začalo snežiť, kým si teda vietor nezmyslel, že nám skúsi s tými vločkami vypichnúť oči. Prichýlil som sa bližšie k môjmu stromu a prečkával noc pri rodine vlčíc, ktoré si isto mali čo povedať. Aranel ma odrazu predstavila jej matke. Rýchlo som zakryl prekvapenie z náhleho gesta a elegantným krokom sa pobral priamo k vlčici.
Síce mi ju Aranel predstavila, no len som letmo kývol a očakával slová aj od nej. "Veľmi rád Vás spoznávam madam," odmlčal som sa s polovičnou úklonou hlavy, pretože bola odo mňa staršia a patril osa to. A netreba stále objasňovať dôvody všetkého počínania, pomyslel som si a venoval Hotaru zdvorilý úsmev. "Ako tak pozerám, um a pôvab mali po kom zdediť," zdedil som a slabo sa uškrnul na jej dve dcéry. Bol som skutočne rád, že sa ma Tara prestala báť a pochopila, že proti mne je tyran aj obyčajný tulipán.
Napokon som sa rozhodol dodržiavať osobný priestor a vzdialil som sa snažiac si v hlave spätne neprehrávať si Tarine slová. Som. Ukrutne. Hladný. Pud sebazáchovy, alebo slušnosť? lámal som si hlavu nad dilemou pohadzujúc v sede chvostom.

Spočiatku som sa len potmehúdsky usmieval obďaleč nad rodinným stretnutím, hoc vo mne vreli aj rozpaky, no netrvalo to dlho. Bielohnedá Tara totiž upadla do mdlôb. Zamračil som sa a vyskočil na nohy s jednou labkou zdvihnutou a spýtavým pohľadom upreným na Aranel, no tá zrazu využila mágie, aby sestru vzkriesila. S úľavou som vydýchol a popošiel bližšie ku kmeňu prvého stormu, na ktorý som počas tých troch krokov naďabil. Posadil som sa ležérne opierajúc sa o statný kmeň a starostlivo premeriavajúc si vlčice. Ich matka ma síce trošku ignorovala, no vzhľadom na situáciu som sa vôbec necítil dotknuto. Ba naopak - ako piata vlčia noha, preto som sa slušne odvrátil a hodil len krátky pohľad na Aranel snažiac sa jej odpovedať kvôli jej veľkému záujmu o hviezdy. To práve ona mi privodila rozpaky. "Váš záujem ma uviedol do rozpakov, no snáĎ neskôr slečna," Zostal som hľadieť kdesi do útrob lesa. Napokon som privrel oči a len predýchaval prudký nástup zimy a počítal vlastné nádychy a výdychy.

//Nestíham.

Nemohol som bielej vlčici vyčítať jej prirodzenú zvedavosť, pretože ja sám som bol zvedavý a vlastne ešte viac ako zvedavý. Bolo preto prirodzené, že ju zaujal môj pôvod, ktorý som nerád rozoberal - akurát Aranel mala šťastie, že už som ju zaradil do kategórie priateľov a bola v práce, ktoré som vždy rešpektoval... teda skoro vždy. A tak isto je zrejme nemožné jej oponovať, má až príliš prívetivú dušu, napadlo mi a pre začiatok sa len letmo usmial a mimovoľne hľadal aspoň trochu suchej zeme, kde by nebolo blato spôsobené náhly oteplením a topením snehu. Nebolo to však až tak náročné, keďže dusný vzduch pretrvával a zrovna takto k večeru začal pofukovať chladnejší vetrík, ktorý mi príjemne prečesával srsť.
"Moje meno je druhá najjasnejšia hviezda v súhvezdí Blížencov," riekol som zamyslene, "aspoň myslím, že tak sa dané zoskupenie nazýva, ak ma pamäť nešáli." Ja sám som sa však tak celebritne, ako by sa patrilo na tak jasnú hviezdu na nebi, necítil. Preto som sa radšej obrátil k nej.
Zostal som prekvapený takmer s vytreštenými očami skôr od strachu, ako nejakého šoku, pretože Aranel sa zapotávala po zbadaní bielej vlčice, ktorej srsť skrášľovali odznaky hnedej na ušiach a chrbte. Vyslovila zrejme jej meno a zrazu sa tu zomlelo toho veľa naraz, ba dokonca i na moje chápanie.
Efektívne som zakryl prekvapeného vlka, ktorý tu len tak postával, ktorým som bol a posadil sa s dôstojným výrazom. Vlčice sa váľali po zemi, prekrikovali jedna driuhú čo bola nepochybná známka raodsti. Následne prišlo na radu predstavovanie sa. Aranel sa uráčila toho chopiť a s úsmevom som pokynul vlčici, ktorá bola jej sestrou, takmer dvojníčkou a niesla meno Tara. "Je mi potešením poznať sestru milostivej Aranel. Je vidieť, že ste príbuzné, ovplývate rovnakým pôvabom slečna," pokynul som Tare a premýšľal hoc krátky okamžik, že by som sa mal predstaviť aj vlastnými ústami. Všimol som si, že sklonila zrak, na čo som sa jemne zamračil a opatrne k nej podišiel, aby sa nevydesila. Pomalým pohybom ma tak mohla čas registrovať. Letmo som sa jej dotkol zospodu papule a zdvihol jej hlavu, aby mi pozrela do očí. "Nie je nutné sa ma báť, ubližovanie svedčí tyranom, čím nie som. O tom Vás presvedčí zaiste i Vaša sestra," šepol som s letmým úsmevom a opätovne usadol na svoje miesto, aby mala Tara svoj osobný priestor zase nenarušený. No nestihol som nič viac, pretože ku všetkým týmto radostným udalostiam sa pridala ešte jedna.
Je žalostné, že nestíham! Proste nestíham sledovať ten sled, čo a kto je všetko nový, ale aj tak je to úžasné, radoval som sa v duchu sledujúc postupne pohľad Aranel, ktorá medzi stromami zahliadla vlčico sivobielej srsti, ktorú zdobilo množstvo šperkov. Cítil som jej pach už predtým, preto ma neprekvapila prítomnosť niekoho cudzieho, no prekvapilo ma jedno slovo, ktoré bolo zašepkané z úst princeznej. Mama? Takže Aranel sa narodila potom zrejme tu, alebo ešte je možnosť, že sa sem presunuli celá rodinka... ale to je iba iracionálny dohad, skôr pochádzajú odtiaľto. Vznešené ako kraj. Vzhliadol som a venoval pohľad jantárových očí aj vlčici, ktorá sa mohla pýšiť s tak krásnymi potomkami. Najmä živými a súdiac podľa Aranel patrične vychovanými. Pokynul som jej na pozdrav no jasne dal najavo úctu, k nej ako matke a staršej vlčici, ktorej som sa mohol predstaviť aj neskôr, keď sa s ňou zvíta jej rodina. Preto som úctivo odvrátil od šťastnej rodiny zrak.

<- Narvinijský les

Pomaličky sme opustili ako horu a vyhliadku, tak aj jedno krásne miesto, ktorým bol ten les plný fascinujúcich svetielok v noci. No nedokázal som si ich užiť tak ako predtým, nakoľko na vianočné obdobie bolo neuveriteľne dusno, vzduch by sa snáď dal aj krájať a taktiež k tomu teplo. Zatúžil som po rieke a z myšlienky na ňu mi akurát ešte viac vysmädlo. Nasucho som preglgol a ochotne s vyrovnaným výrazom nasledoval bielu vlčicu, ktorá sa mi ani v rúšku noci a hustom lese nemohla stratiť. Po ceste som si preto stihol všímať ako sa mení vegetácia na novom mieste, ako sa miesia rôzne druhy stromov a v sparnom ovzdušéí som cítil omnoho viac pachov, ako predtým v Narvinijskom lese.
S vyplazeným jazykom ochladzujúc sa som počúval vlčicu, ktorá sa rozhodla podať mi aspoň stručnejší opis toho jazera, ktorého pomyselný obraz sa mi postupne vrýval do pamäti. Tiež rozprávala o akomsi ohnivom. Horí tam niečo? A až tak hnusná voda? To bude stáť za to, zaumienil som si s potmehúdskym úsmevom a postupne po uplynutí jej slov prikyvoval. „Isteže to neznie vábne, no čo by vlk neskúsil za trošku poznania,“ odvetil som zasnene a díval sa poriadne pod nohy, aby sa nestalo, že pristanem v tom blate priamo ňufákom – alebo skôr uschnutej hmote, ktorá kedysi blatom bola. Ako som pochopil, Aranel zjavne nerozumela mojej odpovedi. Na jednu stránku som bol v duchu skľúčený a tento pocit mi zvieral hrudný kôš. no zároveň som mal kdesi v hlave zakódované, že o sebe nemám hovoriť nič. A pritom keď som spomínal na minulosť, nebola nejako obzvlášť zlá, to sa proste stává, že svorka sa rozpustí kvôli potrave. A ona je kamarátka, štuchlo ma svedomie, tak som napokon pookrial a maximálne opatrným a váhavým hlasom odpovedal: „Pôvod je z hôr blízko hviezd. Mená mojej rodiny aj svorky boli hviezdy,“ prehltol som žlč, ktorá sa mi nahromadila v krku uvedomujúc si, že ona bola prvá, ktorej som sa zdôveril - no predsa sa javila ako dôveryhodná milá kamarátka. A zavše, hocikedy neskôr som sa za svoju nerozvážnosť mohol biť.
Chápavo som prikývol na jej rozhorčenie a uvedomil si - horko nehorko - že skutočne musím ísť na lov, pretože útroby zvlášť žalúdok som mal už dlhší čas ako vo zveráku. Vlastné škvŕkanie v bruchu som zahovoril pachom, ktorý sa zdal byť neďaleko. (//TARA) „Nepoznáte toho vlka princezná? Možno vie, kde je tu najbližšie voda,“ riekol som narýchlo a preglgol. Skutočne ma to zaujímalo. Napokon tu podochneme od dehydratácie. To je jednoducho žalostné!

Strávili sme hore na vyhliadke v chlade aj noc, no akosi zrazu chladno byť prestalo a s ránom sa zjavilo slnko, ktoré si zrejme pomýlilo ročnú dobu. Tento fakt mi prišiel natoľko zaujímavý, že vďaka môjmu interesu som celkomp prehliadol, ako ma Aranel napomína. Vysypal som zo seba teda horlivo ospravedlnenie, stiahol chvost a zatváril sa veľmi kajúcne, hoc len na oko - zrejme presne ako ona. Podivná hra... ale zábavná, usúdil som a letmo sa pousmial.
Počas hovoru sme sa pomaly rozhodli vydať sa dole a putovať na juh, hoci teplo začínalo byť i tu, na severe - až nezvyčajné. Počas toho sa lesom rozľahlo siahodlhé vytie hlasom mojej kamarádky Scarity, ktorá ospevovala úžasnú novinu a môj chvost sa mimovoľne zavrtel. Odpovedal som jej raodstným vytím, ktoré sa vzzdaľovalo spolu so mnou a Araanel.
Labky sa nám ustavične šmýkali a keď som mal pocit, že vlčica predo mnou až moc balansuje, natiahol som krok, aby som ju zvládol bezpečne bokom podoprieť. Nie len jej ale aj bieleho kožucha by bola škoda, len čo je pravda, mudroval mi v mylsi hlások a počúval som, ako opisuje jedno jazero, ktoré by rada navštívila, no napokon bol juh stálym rozhodnutím - jej, no oboch. "Názov toho jazera znie veľmi ušľachtilo, obzvlášť z Vvašich úst, princezná," usmial som sa a odpoveď už toľko nekričala ako kompliment, proste to bol môj zvyk, odkedy som pobehoval po šírom svete. Lenže po zostupe začala byť vlčica príliš zvedavá, hoci to nemyslela zle, no nakoľko som ja bol výrečný, táto téma bola tabu.
"Teplého vzduchu som sa nedokčkal, kde borovice a statné cédre nestrácajú svoju silu," odvetil som s tajnostskárskym pohľadom vpred, pretože by to musela inak podať. A pre ostatných bolo priveľmi náročné prispôsobiť sa mojej reči, alebo jej pochopiť. Išlo o logiku a schopnosť domyslieť si, čo sa pod slovami ukrýva.

-> Východný hvozd

Mohli by sme to nazvať aj tak, že rozmary počasia konečne ustali po našom trošku zdĺhavom postupe ne vrchol, kvôli hmle, lenže jediné, čo sa ustálilo bolo mrholenie. Krátko potom sa nám prudko do bokov oprel vietor a ja som sa musel skutočne zaprieť, aby ma nesfúklo dole z hory, čo by znamenalo moju okamžitú smrť. Pozrel som preto kútikom oka po Aranel, či tu vedľa mňa vôbec ešte stojí. No technicky vzato nestála, ale posadila sa vedľa mňa a akonáhle začalo viac fúkať, posunul som nás (obrazne) o kus ďalej za akýsi skalnatý výčnelok, ktorý nám poslúžil ako závetrie. Takto to bude lepšie a nepotrebujeme sa predsa kotúľať dole svahom...
"Nie že by mi sneh chýbal, ale bola to klasika... ktorú už mnohí z tých mladých nezažijú," dodal som premeriavajúc si pohľadom každé územie či skôr koruny stromov v diaľke, na ktoré som dovidel.
Medzitým sa postavila a obrátila sa mi chrbtom, na čo som sa za ňou začudovane obrátil, no ona kamsi hľadela. Jej niečo známe. Hoc všade boli holé pahýle stromov. Napokon sa však vrátila späť a ukázala mi veľkú vodnú plochu a predstavila mi aj dané jazero. Vďačne som sa usmial. tam som zrejme stretol slečnu Lucy! A toho jej priateľa, zaspomínal som si a zvažoval jej návrh, či by sme sa nevydali na juh. "Veľmi rád pôjdem kamkoľvek, kam ma zavediete," odpovedal som jej so skromným výrazom nachvíľu privierajúc oči, ktoré boli unavené od toľkého svetla, vetra, bárs čoho, čo mi vetrisko do nich nafúkalo. "Máte konkrétny cieľ?" opýtal som sa napokon, no bolo to len v rámci zvedavosti, nepožadoval som konkrétne miesto, len niekam ísť, niečo nové vidieť, možno niekoho nového spoznať a zoznámiť sa.

//Neviem napísať nič zmysluplné ani normálnej lžky, ide mi roztrhať hlavu od bolesti...

Takmer okamžite som si všimol jej náhlej mlčanlivosti. Zvedavosť sa vo mne bila, mala na jazyku otázku, no zdvorilosť súboj vyhrala, takže som kvázi opätoval spoločníčke ticho a nechal jej - a najmä sebe - priestor na myšlienkové pochody, zavše, ak sa nám tie myšlienky zrazu nahromadili. Veď doteraz sme len funeli a dávali si bedlivo pozor na laby, keďže pri stúpaní po klzkom svahu hrozil aj menší úraz. No teraz Aranel na tú chvíľu viedla a úsvit sa prehupol, prehĺbil na poludnie a začalo sa zvečeriavať, čomu som bol taktiež rád. Aj to bude krásne a som si istý, že bude vidieť trochu zubatých slnečných lúčov, napriek mrakom. Veď sme vysoko! natešene som zadupal pár krát labkami do zeme na ten okamih spomaliac a následne vlčiu slečinku dohnal. Možno rad apremýšľa ako ja. Bolo by napríklad úžasné lietať! Len tak s apreháňať po oblohe, všetko sledovať, všetko vidieť, každého poznať, ach, zbožné predstavy... zasnil som sa ponechávajúc si na tvári akýsi výraz vĺčaťa, ktoré objavilo niekoho, na koho bude zákerné a následne sa s toho bude radovať.
"Duša ukáže tu pravú krásu," pošepol som jej s potmehúdskym úsmevom a bol rád, že jej moje správanie neprekáža, vlastne ako u každého, ktorý ma dokázal akceptovať takého, akým som bol. A popri tom všetkom, jednoducho čo nevidieť - oznámila jemným hlasom, že sme na mieste. Občas nás zahalila hmla, ktorú som pripísal oblaku - a veru i vzduch som pociťoval chladnejší, no to všetko stálo za to. Hoc sa Aranel neodvážila ďalej, ja som s ňufákom pri zemi preskúmal terén, trochu od nej odišiel ďalej zisťujúc, kde je okraj hory a kde je bezpečné sa usadiť. Následne som ju s pomerne šťastným úsmevom prizval k sebe.
Ako som sa tak rozhliadal, mračil som sa asi rovnako ako nebo. No akonáhle začalo slnko zapadať, zvádzalo zároveň s otrasným počasím boj o nadvládu a tváre nám mohlo poštekliť zopár červených lúčov. Následne mi tvár pokropili prvé dažďové kvapky - zatiaľ veľmi slabé. Zrejme nestihneme zaliezť späť do lesa, ak tu zostaneme dlho... A ani tak nie, pohliadol som na vlčicu ospravedlňujúcim a až prehnane skrúšeným pohľadom. Zvesil som plecia. "Žiaľ počasie nám opäť nepraje. Ale vidieť...všetko!" zajasal som následne rozhliadajúc sa a urobil tak skok z jednej nálady - tej hranej - do skutočnej. Trocha kvapiek predsa ešte nikoho nezabila.

Pokračujúc bok po boku po svahu, námahou dychčiac a vydychujúc obláčiky vzduchu sa mi vlčica zdôverila, aké ohavné vlastnosti - aspoň teda pár z nich - nemá v láske, hoci je tiež dosť mierumilovný tvor. Všímam si. Zadumane dodala, že má asi šťastie na dobré duše, na čo som s neurčitým pohľadom vpred (na ňu vôbec) prikývol. "Šťastie rovnako ako nešťastie je proaktívna voľba každého. Nezáleží na konkrétnej situácií, vždy máte na výber," odmlčal som sa a zamyslený pokračoval. Ak by v tú chvíľu boli moje oči plátno, premietali by veľmi zložitý film a obrazy zrýchlených udalostí. Ba popri tom ma teší, že patrím do tej kategórie slušných, ale veď to je samozrejmé. Nebudeme sa tu opakovať! oštekol som sa v duchu a krátko zablúdil pohľadom k Aranel, aby nebodaj nevyčítala môj vnútorný chaos a náhodou si nezmyslela sa vypytovať.
Naše dychy sa popri vytrvalom, avšak opatrnom pokluse vpred akosi zosynchronizovali, kým som nezastavil a nepočkal ju. Skutočne som mal obavy, že by sa jej mohlo niečo stať najmä ak boli vyhliadky v budúcnosti jej ako priateľky tak príjemné. Ja nedúfam, ja v to verím. Na moje starosti mi vlčia princezná odpovedala úsmevom, ktorý som jej rozpačito opätoval a chvíľu sa sústredil na počasie. Nie len že bolo klzko kvôli snehu, ale ten sa zavše začal topiť a zmes blata, vody a zvyškov bola skutočne nepríjemná a vy ste mohli mať pocit, že sa Vám zem hýbe pod nohami.
Na jej slová som horlivo prikývol a ľahko do nej štuchol nosom. "Rýchlo princezná! Možno sa to bude rovnať úchvatnosťou aj Vám," posúril som ju automaticky zveličujúc a podávajúc kompliment. Všetko som to myslel s najväčšou opatrnosťou, no nakoľko noc bola pomerne čistá a my sme boli na vrchole, kúsoček od vyhliadky kam Aranel čochvíľa doskočí, rátal som aj s jasným úsvitom, ktorý by mohol byť naozaj ohromujúci. Ak sa dovtedy nič neudeje a budeme šikovní. Práve preto som toľko na vlčicu naliehal, aby išla prvá, veď dámy majú prednosť.