Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Bola to už nejaká chvíľa, čo nás zvyšné dve spoločníčky opustili. Venoval som sa však poslednej a to Nihisse, ktorá sa podľa všetkého stále necítila vo svojej koži a krčila sa na zemi. Až keď mi konečne venovala milý úsmev som yavrtel farebným chvostom a úsmev jej opätoval spolu s drobnou úklonou hlavy. Zároveň mi bolo prezradené, že sa chystala za Haiku, no napokon moju ušľachtilú spoločnosť prijala prednostne.
Akonáhle sa mi začala ospravedlňovať s milým úsmevom som zavrtel hlavou, pretože to bolo jednoducho zbytočné. "Ale kdeže, som rád za vašu spanilú spoločnosť," odvetil som taktne milým hlasom a pousmial sa. Napokon aby som odľahčil atmosféru som niekoľko ráz zívol a posadil sa opodiaľ, aby som jej stále poskytoval jej osobný priestor, na ktorom si toľko zakladala. Ako jej pomôcť? Veď ani z voza ani na voz, ale pritom už nie je tak ostýchavá... Mohol by som sa opýtať a snáď sa ma nezľakne, zamyslel som sa a zadíval sa krátko na oblohu. Veru, krásny, hoc ponurý to deň, prebleslo mi hlavou.
"Pardon Nihissa?" ozval som sa a venoval vlčici zmätení pohľad na jej otázku, pretože som bol zas a znova hlavou v oblakoch. Acxh aké hrubé, ba neslušné! karhalo ma podvedomie. Stihol som akurát postrehnúť, že používala slušné vyjadrovanie na čo som jej venmoval obdivný pohľad. Začínala ožívať s prejavmi zvedavosti, ktorej nikdy nebolo a nie je dosť, dokončil som a milo sa na ňu díval, kým sa ma pýtala.
V hlave mi však celkom rýchlo a šikovne šrotovalo, takže podľa jej poslednej krásne položenej otázky mi došlo, na čo sa ma predtým pýtala. "Každý sa rodí inak. Ste veľmi všímavá vlčica a pokiaľ mi pamäť slúži, biele oči mali vždy čitatelia myšlienok," povzbudivo som žmurkol a následne obdivne vypískol. "Máte veľký dar, ktorý by bolo hodno závidieť, avšak zlá je závisť iných, pravda," ocenil som jej mágiu.
Následne som sa krátko zasmial, nakoľko Nihissa takmer uhádla. "Viete spanilá, čo znamná Castor, toť meno moje?" tázal som sa. "Je to meno hviezdy. V našej svorke sa zvykli mladí vlci pomenovávať po hviezdach. Aj moji súrodenci mali mená hviezd," dokončil som zasneným hlasom a krátko zašvihal chvostom. "Hoc však menu Nihissa sa v kráse ani to moje nevyrovná," zložil som jej komplimentr s krátkou úklonou hlavy.
"Šťastný je ten, kto ma priateľov a smie byť priateľom iných," vyhlásil som náhle a zadíval sa smerom, ktorým prednedávnom odišla Haiku. "Čo tak nájsť Haiku alebo niekoho iného a zoznámiť sa?" navrhol som skromne a trochu odstúpil otriasajúc zo seba kvapky vody, ktoré sa mi v hnedej srsti usadili po ústupe hmly.

Po príchode neznámej vlčice, novo predstavenej ako Liwerty som zaznamenal (a snáď my všetci tu prítomní) prudkú reakciu Nihissy, vyvolanú strachom z neznámej. Venoval som jej ustarostený pohľad. Ktovie čo sa jej stalo. Keby sa moja zvedavosť nebila s predstavivosťou a slušnosťou, bol by som určite spokojnejší, smial som sa na sebe v duchu no navonok sa obával o Nihissu. Za to som mal zo seba aj lepší pocit, že som sa ujal slova pred Liwerty. I Haiku sa mi zdala byť veľmi unavená a tá a zmohla iba na obyčajný pozdrav. Onedlho na to vyriekla ospravedlnenie, že si potrebuje oddýchnuť a už sa medzi hustou spleťou stromov len naposledy mihol jej chvost. Dovidenia, stihlo mi ledva preblesnúť mysľou.
Sústredil som sa však na zvyšné dve vlčie duše tu. Opatrne prikrčený so stiahnutým chvostom som sa vydal k Nihisse. Zovna teraz veľmi netaktne chrbtom k Liwerty. Našiel som pohľad hnedej vlčice skrčenej pomaly až v klbku. "Nebojte sa, neprišla nám ublížiť. A ak áno, pokúsim sa ochrániť aspoň váš pekný kožúšok," prihovoril som sa chlácholivým hlasom k ustráchanej vlčici a následne sa vyrovnal a pohliadol na pieskovo sfarbenú vlčicu s prenikavými fialovými očami. Zrejme nás istý čas len v tichosti pozorovala a utápala sa vo svojich vlastných myšlienkach. Nepozdávalo sa mi spočiatku, že na nás prehovorila až presladene milým hláskom. No keďže domýšľavosť nebola mojou črtou, uveril som jej. Ospravedlnenie som prijal s krátkym kývnutím hlavy.
Hoci mi neunikol úškľabok pred jej odchodom, nezapodieval som sa tým, aké myšlienky jej prebiehali hlavou. Nebol som pomstychtivý a napokon ako odchádzala, slušne nás pozdravila. S Nihissou sme teda osameli.
"Aké máte teraz plány slečna?" opýtal som sa jej opatrne milým hlasom a odstúpil do patričnej vzdialenosti, aby sa necítila ďalej ohrozená. Bol som empatický a snažil sa rozumieť tomu, že zrejme si neprešla ľahkou začiatočnou cestou života a má na ňu hrozné spomienky. Ja by som mohol povedať to isté. A vlastne ktohoľvek, no nie? Zrejme záleží na tom, ako to poberieme, aké hrozné nám to príde. Určite máme každý iný prah srachu. Niekoho vyľaká lienka, iného ozrutný medveď. Ale kým sa s tým naučíme žiť... dumal som zatiaľ pozorujúc úsvit.

Ako som sa tak díval, vyšlo nad slnko jasné, že hnedá vlčica - alebo teda už po mene Nihissa - je veľmi plachá. Avšak odhodlala sa na veľký krok, zamumlala zopár slov a vzala si kúsok z úlovku. Rýchlosťou lasice v tomto stromami popletenom prostredí sa ukryla za chrbát svojej spoločníčky s chvostom stiahnutým sobre že ie až pod bradou a rovnako aj ušami. Videl som na nej hlad, lačne trhala z kúsku úlovku, len aby sa konečne zasýtila. Ktovie, čo sa jej v minulosti stalo. Nevyzerá síce, že by bola nejako týraná, lebo z pohľadu na ňu nevidím jedinú jazvu, čiže má srsť rovnako krásnu ako ja, no na druhú stranu trpí sama vo svojom tele, ľútostivo som sa na Nihissu zahľadel a slabučko zavrtel béžovohnedým chvostom. Bol som naozaj rád, že som jej aspoň trošku pomohol. Mne samému nikdy neprekážalo, že som vlkov nepoznal, či oni nepoznali mňa, v tomto prípade dokonca oboje.
Spokojne som si teda oblizol papuľu a prešľapol, nakoľko som si nechcel moc sadať do studeného snehu. Za ten krátky čas tu s vlčicami mi stihli aj údy skrehnúť a docela som zatúžil po pohybe. Možno by nezaškodila malá nevtieravá otázočka? napadlo mi, no upútala ma Haiku. Po jej prezretí vzhľadom na predošlé moje úúvahy som na nej objavil drobnú jazvičku. Zvedavosť ma žrala, ale za tie roky som sa ju vždy snažil upokojiť. V konečnom dôsledku som sa to aj naučil.
Haiku bola opakom jej kamarátky, ako ju sama nazvala. Nechýbalo jej zdravé sebavedomie a okato poukázala na to, že som lsušný a obom vykám. Na jej poznámku som sa skromne usmial a uklonil letmo hlavou. "Ak si tak želáš, avšak vedz, že nepoznáme sa natoľko, aby mi to bolo dovolené, drahá Haiku," odvetil som krotkým hlasom a medzitým sa ponaťahoval, nakoľko som si konečne dovolil nebyť tak strnulý. Popukali mi stavce chrbtice a okamžite som bol spokojnejší.
Medzitým som bol svedkom zdravého vlčieho rozumu, ale aj priateľského gesta či možno štipky dobročinnosti. Sivá vlčica rozdelila zvyšok lasice na dve časti a jednu mi bez ostychu po priblížení sa ku mne ponúkla. Následne svoju časť zaniesla ostražito k Nihisse, ktorá to zrejme viac potrebovala ako ona. Prišlo mi to veľmi pekné od nej a hoci sme si prakticky boli cudzí, vážil som si toto gesto a aj ju. Došlo mi však zbytočné sa znova naťahovať a keby jej dám kúsok z môjho podielu, beztak by to jej žalúdok len vyburcovalo k väčšiemu hladu. Vďačne som sa na ňu usmial a zavrtel chvostom. Následne som podiel lasice spratal do seba ani sám neviem ako rýchlo a spokojne sa zalizol. Ostatky som nonšalantným pohybom laby odšmaril kamsi do kríkov vedľa mňa.
Skôr ako som však vôbec stihol povedať ďakujem - krom môjho úsmevu - dostal sa mi do nosa vlčí nový pach. Skôr ako som stihol postrehnúť či toho vlka poznám tu však vlčica - ktorej pach prináležal - bola. Predbehla vietor. Bola však hlučná, takže zvuk istro postrehli aj moje spoločníčky. Dobehla si sem tak len s veselým úsmevom, zvýskla na pozdrav a sadla si prudko na zem. Byť Nihissou a stretne ma táto vlčica, asi sa kamsi zahrabem, usúdil som v duchu s úšknom. Aby to však novo príchodzej nebolo trápne, pokúsil som sa atmosfére ponechať určitú dôstojnosť. "Krásne ráno, želám, predstavená Liwerty," riekol som jej celým menom, nie prezývkou, ktorú akoby nepatrne vyžadovala. Tiež bola zaujímavej farby, na čo som sa v duchu pousmial. Spýtavo som sa však obzrel na Haiku a Nihissu, napokon mykol plecami a polovične sa na Liwerty obrátil. "Gallirea nesie táto krajina meno, ako vidíte slečna, tak my sme vlci rovnako ako Vy," riekol som a nenápadne sa ju snažil skrotiť aj to jej neutíchajúce nadšenie v druhej polovici mojej vety. Avšak bol som ochotný jej odpovedať, pretože Nihissa sa iste bála a Haiku... som toho uštedril, bola hladná a hladný vlk nemusí byť vždy aj príjemný, ako sa možno z pohľadu naň zdá.
"Avšak chcelo by to aj trochu slušnosti," pokáral som ju krotko a posumial sa. "Vezmite si, Liwerty, čo ak sme boli uprostred vážneho rozhovoru a Vy sem len tak vbehnete, milá slečna," dokončil som a napokon len vydýchol obláčik pary a nechal ju tak. Prezeral som si svoje labky a napokon pozrel znovu na novú spoločníčku, pretože jej reakcie boli prudké, unáhlené a ktovie čo ju napadne najbližšie?

//Odpoveď ďalšia nedohľadne, ledva vládzem byť v práci nie to sa viac sústrediť na písanie...

Ticho som očakával odpoveď, či už zápornú, či už kladnú, nebolo to pre mňa dôležité. Ale zvedavý som zostal naďalej, to som nemohol poprieť. Je vlastne príjemné po dlhej dobe vidieť niekoho živého, teda konkrétne vlkov. Oživenie tohto ponurého obdobia, ktoré ako dosiaľ nerozumiem - má svoje čaro, zamýšľal som sa, kým sa dve vlčice spamätávali z môjho náhleho príchodu.
Po minútke ticha som usúdil, že posledná laba dopadla na sneh tam, kde chcela podopierať zvyšok tela a stáť a je načase posúvať sa v našom náhodnom stretnutí vpred. Reakcia hnedej vlčice ma prekvapila, ba i trochu naľakala. Zmätene som si začal obzerať boky a chvost, ba oblizol som si aj papuľu, aby som ju nemal od krvi. Vyzerám tak hrôzostrašne? Alebo si len taká plachá? prihováral som sa k hnedej v duchu a napokon sa sám aj vnútorne upokojil a prestal sa toľko vrtieť. Cítil som sa trápne kvôli tomuto môjmu náhlemu výkyvu, preto som sa len chabo pokúsil o úsmev v snahe zachrániť to.
Hnedá vlčica sa napokon zvládla tiež upokojiť a posadila sa. Opätovala mi môj pohľad, moja tvár bola smerom k nej... láskavá, dalo by sa povedať. Naozaj som jej nechcel ublížiť, nikdy som nikomu nechcel čo i len skriviť chlp na tele. Venoval som sa však šedej vlčici, ktorá dostala do vienka po narodení zrejme viac odvahy a odvážila sa aj osloviť ma. Vycítil som ako z nej, tak i jej spoločníčky zaváhanie, pretože bola pravda, že na tomto svete sa pohybovalo máličko dôstojne pôsobiacich vlkov, akým som bol. Hoci ja som len skromný, pomyslel som si pripisujúc si vlastnosť, pod akú som sa zaradil, len aby som nevyznieval namyslene.
Predstavila sa mi ako Haiku a tak isto mi riekla meno jej spoločníčky či snáď kamarátky, ktoré znelo Nihissa. Vďačne som zavrtel chvostom a s naozaj zaujatým výrazom počúval aj zvyšok, omieľal si každé jej slovo v mysli, počúval intonáciu, vnímal všetko. Ukájalo to neskrotnú zvedavosť, ktorá sa vždy vo mne vedela pri niečom neznámom naštartovať. Usúdil som, že ich nemôžem nechať viac čakať. Veru tak, nepatrí sa to."Pod znejúcou únavou z Vášho príjemného hlasu, ba čo viac možno i vyčerpaním si dovolím riecť, že Vám slečna, i vašej priateľke Nihisse," veľavýznamne som pokynul na plachú vlčicu, "prináleží môj skromný úlovok. Hlboko sa Vám ospravedlňujem, že to nie je nič viac," dokončil som a pokorným gestom sklonil hlavu, vyjadrujúc mrzutosť, že zanedbávam vlastne svojim dobrovoľným činom dve úplne cudzie vlčice.

<- Medvedie jazero

Bežal som cez pláň, svedomito vyhýbajúc sa tajomnému brlohu, ktorý sa mi nepozdával. Rovnako sa mi nepozdávalo, že som mal to jazero za sebou. Na mokrú zadnú labu, až po koleno mokrú sa mi pri behu lepil sneh, takže to vyzeralo ako netradičný odznak v srsti. Akoby som bol celý tmavohnedý s béžovým žíhaním, iba jednu - pravú zadnú nohu som mal celú bielu. Také niečo troška čudné. A ak sa nad tým tak zamyslím, tak ktovie, či naozaj existuje niekto takto sfarbený? Určite by som ho rád stretol, zamyslel som sa, no napriek tomu snívaniu, ktoré u mňa bolo veľmi časté som spomalil, prtože tento malý les, do ktorého som sa dostal bol tvarovo veľmi rozmanitý.
Nadšene som zavrtel chvostom, preskakujúc pri tom zároveň tenší kmeň (alebo koreň či vetvu?) najbližšieho stromu. Nakoľko stromy nemali lístie, iba snehové kožuchy, ktoré čochvíľa s nástupom obeda začali skrášľovať ďalšie snehové vločky, usúdil som že boli predtým všetky listnaté. Vzhľadom na rôznorodosť lesa som si už teraz zaumienil, že to tu raz navštívim. No kto dokáže oceniť krásu miesta ako ja? A tá rozmanitosť, vydýchol som obláčik pary so spokojným výrazom a spomalil do chôdze. Môj sa stočil skôr na východ, pretože akonáhle som bol vonku z Asgaaru, všetko sa mi razom zdalo prehľadnejšie.
Stromy tu boli naozaj staré, posplietané dohromady, tvorili preliazačku pre všetkých. Napadlo mi, že na takomto mieste plno zákutí medzi koreňmi sa môžu nachádzať menšie hlodavcovité zvieratá. Nemohol som zapierať, že sa mi zbehli slinky, ktoré som zároveň prehĺtal a múdro si v hlave opakoval: Ešte nič v zuboch nemáš.
Zastavil som teda púť brodenia sa a občasného potkýňania sa. Najprv som len tak skusmo zaňuchal, veril si, že hoci sú moje schopnosti mágie slabé, že niečo nájdem. A potom som to zopakoval pri zemi. Už však len z toho prvého skúmania som zistil, že na tomto území - ba čo viac i lepšie! - sa nachádzali dvaja vlci. Podľa jemnejších pachov som usúdil, že to budú dve vlčie dámy, možno naopak slečny. Ale čo by tu robili, v takomto mraze, keď tu blízko ani svoriek niet? Zablúdili? Vedú vážny rozhovor ako tamtí pri šakaloch? Alebo prečo sú tu? Alebo - možno lovia len nevedia čo, teda vlastne ani ja. Premkla ma zvedavosť, túžba poznať. A samozrejme ako inak - poznať odpovede na všetok ten roj otázok. Nemal som dvakrát chuť sa zoznamovať, lebo obvykle ma to uzamklo na jednom miest na dlhší čas, čomu by tak bolo i v tomto prípade. No ja ako rozumný vlk som dal prednosť lovu, hoci ma popri snorení s ňufákom v snehu trápili aj výčitky voči neznámym vlčiciam. Nie sú hladné aj ony? Nebolo by pekné, keby zacítili vôňu krvi a mäsa a našli ma, ako sa tu napchávam, zatiaľ čo ony tiež určite hľadajú potravu, alebo pre niečo tu sú. A i keby nie, na zimu je lepšia zásoba tuku ako skrútený žalúdok hladom.
Rozhodol som sa. Usilovne som hľadal, nos často v snehu, občas začal prudko hrabať, aby som našiel úkryt. A šťastie sa na mňa usmialo - koniec koncov mohol za to iste i pozitívny prístup. Vyhrabal som dieru, do ktorej sa razom prepadol malý snehový závej a vyduril odtiaľ lasičku. Zostal som naozaj prekvapený, že mám lovnú korisť pred očami, no našťastie som nezaváhal, chňapol ju za chvost a hoci pišťala a škriabala ma, usmrtil som ju rýchlo, takže ani nestihla pocítiť bolesť. Nnechal som jej telíčko chladnúť v závane smrti v snehu a prečesával som zlatým pohľadom les, pretože toľký piskot zvieraťa museli počuť aj neznáme. Nie že by som si na nich zakladal, ale prišlo mi to ako správnemu a galantnému vlku jednoznačné, že treba byť skromný a obetavý aj napriek vlastnému hladujúcemu žalúdku.
Pozrel som sa teda pod labky a vzal opatrne do zubov lasicu, len aby som nepoškodil korisť ešte viac. Privrel som oči a zavetril som. Dúfam, že to nebudú nejaké agresívne stvorenia, že im narušujem osobnú pohodu, napadlo mi.
Unavoval som sa, skákal, preliezal, plazil sa. Moja zadná pravá noha bola stále biela od snehu, ale celkový zjav sa stále javil ako hnedo béžový kožuch, farbami pekne pretkaný a rovnako aj odtieňmi. Teda spokojný, že ma neudusil sneh som náročky narobil trošku hluku, čo som zlomil skrehnutú vetvičku zimou v snehu a vynoril sa spoza najbližšieho kmeňu tak zo päť skokov od - podľa očakávaní - naozaj vlčíc.
Prvá, ktorá ma upútala, lebo bola bližšie mala sivú, ba až striebornú srsť a zlaté oči, rovnako ako ja. Bola taká všedná, ale mne prišla beztak zaujímavá i krásna. Pretože čo? V jednoduchosti je krása. (//Rátam s tým, že Nihissa už je tiež v lese). Druhá bola jej opakom, z čoho som vylúčil, že by boli sestry. Ani ich pachy sa nepodobali. Tá jej spoločníčka bola hnedá, srsť mala tak ako ja tiež pretkanú béžovou, ba až krémovou srsťou, v ktorej sa možno nachádzala čiastočne i biela. Na hlave mala zaujímavo odznaky tvarované, ba dokonca možno do pravidelnejšieho tvaru. Vedel som, že si obe zapamätám. Ale to skoro všetkých, pretože moja pamäť nemala hranice, keďže som rád objavoval.
Zahľadel som sa striedavo do zlatých očí, potom strieborných. Podišiel som o pár krokov vpred, smerom k sivej vlčici a opatrne položil lasičku, ešte stále teplú na sneh smerom k nej, na to som hneď odstúpil.
"Krásny zimný deň Vám prajem, slečny," začal som s patričnou noblesou, no vyžarovala zo mňa úprimnosť a nie faloš. Celkovo som sa mal za dôveryhodného vlka - aspoň som tak vždy pôsobil, no nič extra som od nich nečakal. "Nerád ruším, ale napadlo mi, že keď sa tu toľko motáte a motám sa i ja, že zrejme nebude na škodu niečo zjesť, hoci sa tu ťažko loví. Sám som chcel obed, ale napadlo mi, že je slušnejšie ponúknuť Vás dve," dokončil som. Nechcel som však pôsobiť odstrašujúco, preto som nevoľky povedal i svoje meno. "Aby som nebol tak cudzí, pridám moje meno, ktoré od narodenia môjho znie Castor." Letmo som sa usmial, snáď i ospravedlňujúco, pretože som sem len tak prišiel, Odvrátil som zrak, aby im to neprišlo, akože zízam a zízam a som otravný. Radšej som pozoroval snehové vločky. Pôsobia, ako by im celý svet vedel ublížiť a predsa niektorým strpčujú život...

<- Šakalia pahorkatina

Za mnou zostávali iba stopy. Občas hlboké, kde boli naviate záveje snehu, občas plytké, kde mi sneh presne okopíroval tvar labky s pomerne ostrými pazúrmi, ktoré sa nemali už kde obrúsiť. Nedbal som, tieto stopy boli to jediné, čo mohli vlkom pri tých skalách napovedať, že tam bol s nimi aj jeden svetu zabudnutý vlk, ktorý buď vyplašil šakala, alebo sa ich snažil varovať. Ale to už bude na nich, ako sa rozhodnú, však? zdvihol som hlavu k nebu, v jantárových očiach ľahká otázka. Odpoveď mi prišla v podobe zablúdenej snehovej vločky, ktorá mala tú česť sa mi roztopiť v oku. Začal osm zmätene žmurkať a oháňať sa hnedo béžovou labkou po tvári, no len čo som sa svojou 'šikovnosťou' poriadne škrabol. Našťastie ma huňatý kožuch zachránil pred jazvou, pretože za tú by som sa veľmi hanbil. Vlastne som bol veľmi rád, že moja srsť bola lesklá, pekná a nebol som poškvrnený násilím ako môj skoro zabudnutý brat Arcturus. Ach, kde je len tomu koniec? Isteže by som ho rád privítal, no ktovie, či by ma rád videl. Nnepovažoval môj úprk za zradu? Predsa len, bolo to odo mňa celkom zbabelé, zamyslel som sa.
Moje kroky smerovali pomaličky cez nepriazeň vetru až smerom k zamrznutej hladine jazera. Nebol som hlúpy, ale len prehnane zvedavý. Tromi mohutnými skokmi sťa skokan zelený som sa dostal k jazeru. Pri brehu som zo seba otriasol sneh, ktorý som si tým skákaním na seba naprášil a náhlivo sa nahol nad hladinu, ťukajúc po ľade labkou. Zdalo sa mi to tvrdé. Ostražito som sa rohliadol vôkol, no okrem neďalekého čiehosi brlohu, pričom pri pohľade naň nou prebehla triaška z neznámych príčin, tu nikoho nebolo. Nadšene som zavyl novému zimnému dňu a skúšal sa navážiť prednou časťou tela, ale aký bol následok?
Nieeeeeeee! kričal som v duchu popri tom, ako sa mi labky zúrivou rýchlosťou rozliezli po ľade a mňa to celého sotilo na jazero, po ktorom som sa šmýkal vďaa svojmu zimnému kožúšku. Studilo ma brucho, oziabali labky aj slabiny. A keď som sa konečne pozviechal, triasol som sa, že sa môžem kedykoľvek prepadnúť.
Horko ťažko zúrivo som sa dodriapal k brehu, kde však škrupina nebola ešte tak pevná a ja som škaredo zostal zaseknutý so zadnou labou v trýznivo ľadovej vode. Nemá byť zvedavosť darom? Prečo ja? pišťal som v duchu, no neubralo mi to na nálade.
Keď som sa konečne vytrepal, využil som dieru v ľade, aby som sa opatrne napil a osviežil tak vyprahnutý pažerák. Ryby by som tu asi ťažko lovil, takže po krátkom uvážení som sa vydal ďalej.

-> Třešňový háj

<- Asgaar

Hanbil som sa za seba, a to veľmi. Dokázal som zablúdiť. Mal som síce jasný smer, ktorým som sa vydal, no ako by sa dalo udržovať túto rovnú líniu ,keď je po ceste toľko zaujímavých vecí! Nadšený ako vĺča som teda zakaždým odbočil inam, preskúmať nen krík, tamtú skalu, či sa tam snáď nenachádza ukrytá nenápadná jaskyňa. Až naozaj fakt, ktorým do mňa vietor stále rýpal, že sa nachádzam na cudzom území ma zo slušnosti vypudilo von, na akúsi kamenistú pláň.
Ba čo viac, popri behaní sem a tam som zahliadol aj dvoch vlkov! (Shy, Tavarille) Už už som chcel zavyť na pozdrav, no po opatrnom priblížení sa som usúdil, že sú uprostred vážneho rozhovoru. Naštval ma však letmý pohyb, ktorý patril šakalovi, ktorý sa tu objavil z nejakého skalného úkrytu a plížil sa k nim. Asi dúfal, že majú vlci potravu.
Obvykle mierumilovný vlk, ktorým som bol zmizol. Nahnevalo ma, že také drzé stvorenie s snaží rušiť. To som ani netušil, že sa nachádzam na území, ktoré šakalom kedysi patrilo. Preto som si premyslel drobný plán ako sa podplazím pod malý skalný previs a skočím po ňom. Tak sa aj stalo. Lenže nakoľko to bol prvý neúmyselný lov na šakala, nečakala som ten zvuk štekotu a kňučania a piskotu zároveň, ktorý sa z neho vylúdil. Naľakal som sa, pustil ho zo svojich pazúrov a tí dvaja (Shy, Tavarille) mohli iba zbadať vystrašeného šakala, ktorý upaľoval plnou rýchlosťou priamo smerom na nich. Zzavrel som oči a odvrátil sa, pretože som tú nehodu nechcel vidieť. Nnech už sa s ňou vlci vysporiadali hocijako.
Avšak tento zážitok podporil môj žalúdo, aby mi pripomenul, akýže som len hladný. Vydal som sa teda v ústrety dobrodružstvám brodiac sa cez sneh, aby som objavil ľadovú plochu južnejšie.

-> Medvedie jazero

Zdalo sa tak, že už nie je na svete žiadny problém, a pritom to spočiatku nevyzeralo dvakrát prívetivo, to spomínané uvítanie od mladého vlka, ktorý sa však teraz kamsi zdúchol. Zrejme pochopil svoje postavenie, ak mu teda nebolo prikázané ma privítať. Aspoň sa to vinie po dobrom, napadlo mi hľadiac na čierneho vlka s jasnejšími odznakmi, ktorý predstavoval Alfu tunajšieho lesa, ktorého meno mi však zostalo neznáme. Nezapodieval som sa tým, teda aspoň pre teraz.
Mal som jednoduchú požiadavku, ktorú som čo najslušnejším a veľmi galantným spôsobom predniesol práve tu prítomnej Alfe. Nnemal som záujem sa pridávať do svorky, o ktorej chode som ja nemal ani páru, nemal som záujem tu niekoho vyhľadať či ublížiť - čo by si protirečilo samo o sebe s mojou povahou, pravda. Práve preto som bol veľmi potešený z toho charakterného vlka predo mnou, nakoľko mi s pokojom umožnil prechod.
S miernym uklonením hlavy som sa čo najrýchlejšie pobral po pachu k hranciam snáď dúfajúc, že ma opäť stretne niečo zaujímavé.

-> Šakalia pahorkatina

//Mrzí ma to, koncom septembra som tu moc nebola a odpojili nám zavše internet, takže ma pokojne preskoč, prosím o manipuláciu - odišiel jednoducho k hraniciam, preč... blablabla

//Etney písať bude, alebo ako je to s poradím?

Atmosféra okolo nás sa behom pár sekúnd radikálne zmenila. V noci nás zakryla hmla a až ráno ako ustúpila som mal možnosť pobadať aj na mladom vlkovi, že očividne nezvláda svoje emocionálne výkyvy, pretože pre mňa iracionálne sa zrazu naštval. Isteže, bol soom na ich území, len osm si tu posedával, neprejavil známky strachu. Ale zatiaľ mi nič nehrozilo tak prečo? Aspoň sa ukáže kultúra tunajších, pomyslel som si krotko a opätoval vlkovi pohľad.
"Nepoznám tento kraj. Zablúdil som, prepadol sa kamsi do podzemných hĺbok tajomna a skončil v tomto monumentálnom lese," odvetil som mu oproti jeho rozohnenému hlasu pokojne, avšak s miernymi obavami z narastajúceho nepokoja v tele mladého vlka. Uvedomujúc si zároveň, že vlk počas celej tejto tirády stál na daždi som vyliezol psod previsu so skoro dokonale suchým kožuchom a obišiel ho obozretne sledujúc čo spraví, napokon som zastal.
Jeho pohľad bol čudný a ja som len udivene zažmurkal. Deje sa s ním niečo? Je chorý? Prečo nevie jednoducho kultivovane povedať, čo chce... pochopil by som to, nie som inteligenčne nízko priateľu, nečujne som si povzdychol a neviem prečo, prešla mi chrbtom triaška. Vlk sa mi zdal iný, zrazu trochu starší, vážnejší, možno hrozivejší?
Cúvol som. Na tvári značne neistý výraz plný pochybenia. Boj sa... boj sa... vypadni... Neboli to moje myšlienky tak som to pripisoval úzkosti, ktorá ma obklopila. Ale úzkosť predsa nevie rozprávať nie? Zavrtel som hlavou a snažil sa odstrániť všetok ten stres a zmätok, ktorý sa na mne usídlil zrejme vďaka nejakým schopnostiam sivého vlka. "Pozri... ja som nemal v úmysle niekomu ublížiť," zašepkal som snažiac sa zakryť čiastočnú paniku v hlave aj hlase zároveň. Musíš ma ovládať? Toto je tvoja moc, mladý vlk? Nechcem, no predsa musím... "Si mocný," vydýchol som mierne uznalým hlasom no radšej som si snažil neuvedomovať vlastný stiahnutý chvost medzi zadnými nohami.
Aby nebolo málo, okolo neho zažiarili ohnivé plamene. Prekvapene som cúvol, no napokon zostal stáť, pretože mladý vlk prehovoril, avšak znelo mi to ako jasný príkaz. V podvedomí mi bubnovalo, že tak to presne má byť, mal by som odísť... a čiastočne tomu aj tak bolo. Odišiel osm od vlka s krátkou úklonou smerom k pachu, ktorý prišiel s ním... ku ktoré=mu sa pridali ďalšie.
"Prial by som si rozprávať sa priamo s Alfou, nakoľko ako slušný vlk by som chcel požiadať, nič viac." Zavolal som krátko smerom do húštin, v ktorých sa mi mihol aj obraz vlkov. V podstate som mohol prísť bližšie, ale nechcel som nikomu viac narúšať jeho soobný priestor. Len prejsť... a nie byť otrokom príkazov a nútenej vôle, napadlo mi skľúčene, nakoľko ma tie negatívne pocity stále neopustili.

Pre všedného vlka možno mohlo byť únavné len tak posedávať, namáhať sedacie kosti, nemal by moc čo robiť len tak hľadieť do blba. Ale mne prišla každá priezračná kvapka čarovná, ako len tak padala z neba k zemi a vpíjala sa do hliny. So záujmom som vystrčil labu do dažďa a hrabol pár ráz do mäkkej zeme, aby sa na povrh zostala tá ešte suchá vrstva. Mierne fascinovaný som sledoval, ako pôda tmavne dôsledkom dažďovej vody. Prečo nikoho nikdy nezaujímajú prírodné deje? Na to predsa nemusíme mať mágiu zeme...
...bola moja pre zatiaľ posledná myšlienka, kým sa mi do nosa dostali dva pachy, hoc pomerne neskoro. Objavil sa predo mnou však len vlk momentálne čiernej farby so zlatými zrakmi, no predpokladal som podľa svetlejšieho lemu na krku, že jeho srsť môže byť šedá. Ppôsobil veľmi mlado, avšak pokúšal sa o pomerne hrdé a dôstojné entrée. Aspoň sa snaží, napadlo mi a skryl v duchu pobavenie nad tým, že zrejme je toto po prvý raz, čo pristihol votrelca na území. Nie, ja som len návštevník, dodal som si pre seba.
"Vlastne sa skrývam pred dažďom dúfajúc, že vlci v tunajšom lese sú prívetiví prichýliť tuláka na cestách pred nepriazňou prírody, môj milý mladý priateľ," riekol som bez štipky drzosti takto otvorene sa vyjadriť. Mierne som naklonil hnedú hlavu a díval sa mu pokojným pohľadom do očí, hoci z tých mojich sršala iskierka zvedavosti. Prečo si tu práve ty? Tak mladý... Učíš sa? Máš odvahu ísť za cudzími, keď tvoje schopnosti ešte len sú na ceste k dokonalosti.
"Mimo iné - Zdravím Vás - teba aj tvojho spoločníka niekde blízko," pozdravil som slušne a dovolil si prejviť miernu dávku normálnosti, že som mladému vlkovi tykal - koniec koncov bolo to vlastne ešte vĺča. A nemohol som sa tváriť, že som nezacítil pomerne intenzívny pach druhého vlka, zrejme vyššie postaveného. Zrejme dohliada na toto ucho, napadlo mi a zľahka švihol chvostom, aby mi prekryl predné laby.

<- Zelené nory

Šťastný, že sa predo mnou konečne objavilo svetlo, šťastie, že nie to na konci tunela, som si veselo pohmkával akúsi zabudnutú pesničku, ktorú si kedysi spievala moja mama moje nohy zablúdili do rozmanitého lesa skalnatého rázu. Prineskoro som si uvedomil, že sa územie rozprestiera na veľkej ploche. Prineskoro mi došlo, že tu cítim až priveľa sýtych vlčích pachov a zrejme som narušil hranice vlčej svorky. A je to zle? napadlo mi hneď ako prvé. Samozrejme! Čo ak sú tu nejaké vlčie neduhy alá indivíduá, ktoré vedia len ceriť zuby? Nie, nechcem prísť o kožuch. Ale nemôžem ani zdrhnúť, pasoval som sa v mysli s problematickou dilemou, no a medzitým?
Prvé dažďové kvapky dopadajúce mi na tvár spôsobili menší šok z mojej strany. Akoby som očakával, že z každého tieňu mohutného listnatého velikána vyskočí niekto, kto mi zaborí tesáky do krku. Napokon som sa upokojil s hlbokým nádychom. Musia tu mať aj tunajší iste svoju kultúru, no nie? O kanibaloch som ešte nepočul, tým pádom nejestvujú, upokojil som sám seba vpíjajúc do pľúc vlhkosťou presiaknutý vzduch. Otriasol som si z hnedej srsti kvapôčky vody a poskakujúc sťa horský kamzík po skalách som sa predieral územím.
Ach, mal by som zastať? Počkať niekde? Alebo si ma vyhľadajú? Kto tu asi žije? bol som tak zvedavý. Mal som toľko otázok. No ktože mi ich zodpovie?
Nna túto poslednú otázku by som si počkal, na jej znenie i odozvu. Našiel som skalný previs, pod ktorý som sa účinne skryl, aby na mňa nepršalo. A stačilo vyčkať. Kým slnko zapadne...

<- Vyhliadka

Svižne klušúc a pomerne v dobrej nálade s nastávajúceho teplého dňa som mieril kamsi južnejšie. Predpokladal som totiž, že s príchodom jesene a prvých padnutých listov stromov hnedej farby sa zmení j teplota vzduchu. Hoci mi nikdy nevadil chlad ba i mráz, zostalo mi chladno, čiastočne i od únavy, pretože som sa pokúšal nájsť úkryt. Predsa len pri tých famóznych vodopádoch boli len skaly vhodné akurát tak na slnenie sa počas letných horúcich dní. A môj kožuch by isto uvítal i nejaké to pohodlie, nebol som práve cestovateľský typ a chýbal mi život zasvätený povinnostiam a svorke. Bol to príjemný život, nebolo tak? napadlo mi a príchodom nostalgie sa mi podarilo potknúť sa o neďaleký spadnutý strom menšieho vzrastu. Ticho som vykríkol, pretože som sa zľakol nečakaného útoku, no napokon som sa len zhlboka nadýchol a upokojil. Ani tie stromy tu nebaví stáť celé dni, domyslel som si spokojne svoje a pokračoval v ceste s mimoriadne zasneným výrazom neberúc ohľad na nedávnu malú nehodu.
Juj, keby bolo len tej malej nehody... pieskovo sfarbená labka sa natiahla do prázdna! S tlmeným výkrikom som padal padal, dolu do tmy, cez akýsi zelený vres a dopadol s bolestivým zakňučaním na hromade niečoho, čo pod mojou váhou hrozivo chrupčalo. Čo to má...
...pomaly skôr ako som vyskočil na rovné nohy som niečo zahrešil a vyjavene zízal na kopu kostí, v ktorej som pristál. Na druhú stranu toto miesto bolo čarovné. Klusal som i cválal podzemnými chodbami netušiac, kde sa môžem vynoriť... Cesta bola síce zaujímavá, no chýbalo mi slnko.
Netrvalo dlho kým som narazil na zaujímavú križovatku a zvolil si kľukatú, málo používanú cestu miestami zaplavenú vodou. Z druhej chodby sálali dva pachy môjmu srdcu blízke. Prešla mnoi triaška, pretože patrili mojim dvom sestrám. Severka? Bellatrix? Kde ste? pýtal som sa skormútene, no napokon osm usúdil, že nedostatok vitamínu D mi len škodí a je načase pobrať sa vpred.

-> Asgaar

<- Kaskády

Hľadal som úkryt a miesto toho ma nohy omylne zaviedli kamsi do hôr a ja som sa stratil. Alebo len išiel iným smerom, upokojil som sa v duchu, zdvihol hnedú hlavu a jantárovými zrakmi pozoroval okolie, ktoré však malo taktiež svoje čaro - a hoci toto nebolo mojim cieľom - krajšieho územia som zatiaľ neprebrázdil.
Vytrvalým klusom som pokračoval po hrebeni akonáhle som sa tam vyštveral krokom a pobavene sa uškŕňal, keď mi laby šteklili jemné lupene fialových kvetov, ktoré tu všade rástli. Celkovo sa tadiaľto dalo dosť pohodlne hýbať a neobával som sa, ani žeby z dažďa vznikla vbúrka a ja by som tu bol terčom pre blesk.
Naskytla sa mi možnosť pozrieť sa, uzrieť nekonečné nebesá, husté lesy podo mnou, mnohé lúky aj rieku, od ktorej som prišiel. Panoráma bola odtiaľto nádherná a mne prešli po chrbte pomyslené zimomriavky. Nnech mi niekto povie, že nemá dôvod žiť... tu vidím jeden z mnohých, podvedome som sa usmial svedoito - a asi prvý raz v živote - ignorujúc pachy cudzích vlkov, pretože som nemal náladu sa zoznamovať, beztak som bol mĺkvym vlkom. A zbytočne by som sa zdržal, nuž ktože stojí o srsť mokrú až po kožu? A o zimnicu či niečo podobné?
Ja veru nie.

-> Zelené nory