Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<- Stredozemná pláň

Počasie sa počas nášho cestovania náhle zhoršilo, ostala noc a ja som si ledva stihol vypočuť jeho posledné slová. Hovoril mi, že si viac zvykol na život tuláka, že mu vyhovuje. Skusmo som sa obzrel dozadu na svoje dosť vychudnuté torzo a zachmúril sa. Mne veru takýto život nevyhovoval, stále tápať, síce skúmať, no predsa s neistými pocitmi, či zajtra nájdem úkryt kde prespať.
Veruže som ten úkryt nenašiel a len zo seba otriasal dažďové kvapky, ako s príchodom noci začínalo pršať. A čo viac, stratil som aj hnedého Bellraya. Asi neexistuje také niečo, čo by ma za ním teleportovalo? Alebo... premýšľal som a hoci som cítil neďaleko vlkov, nebol to ten, ktorého som hľadal. Ba v šere som ani jazero riadne nevidel, len čo som si preklusal po brehu a trochu cez plytkú vodu, aby som si z láb zmyl naprskané blato po behu. Mal som v úmysle ísť hľadať ďalej, možno nájsť tú jeho bývalú svorku a uvidieť ho tam.

-> Narrské kopce

Vlk hovoril múdro a na druhú stranu som nevedel, či mu v tomto ohľade veriť. Zatváril som sa na pár krátkych sekúnd pochybovačne, no na to zatriasol hlavou a letmo sa usmial. "Rodina chýba, ale čaká na nás náhradná v podobe priateľov," podotkol som krotko a zahnal zvyšok chmár, zvyšky toho, že sa mi aj trošku za nimi cnelo. Ale oni s aobjavia, presne tak, ako rýchlo mi zdúchli! Alebo ja im? Ani neviem, premýšľal som kráčajúc voľným tempom popri boku hnedého Bellraya. Pýtal som sa ho, ako je tu to vôbec so svorkami. V mojom kraji totiž nebývalo na bežnom poriadku, že týchto vlčích skupín bolo nejako veľa - skôr boli zriedkavé. Z jeho slov som vytušil, že mu vyhovuje byť tulákom. "Dovoľte mi byť tak drzý a spýtať sa, či ste neuvažovali o pridaní sa k nejakej? Vaša rodná nebola vyhovujúca vznešeným potrebám?" hlas mi znel zvedavosťou, no otázka bola položená dosť decentným spôsobom, nevtieravým. Veru, to by som nebol ja.
Súhlasil, aby sme sa vybrali na priezkum inakam. Avšak ja sám som netušil, kam by bolo dobré sa vydať, len čo osm sa rozklusal, letmo uškrnul a vydal sa... tam. "Hor sa hor rovno za nosom!" zvolal som pridajúc do tempa. Nespomaľujte, nepoľavujte, bežte.

-> Ohnivé jazero

<- Třešňový háj

S úsmevom som si napriek otrasnému počasiu cupkal ďalej. Prehnal sa dážď, aj búrka ale čo na tom. Hnedý sa mi predstavil ako Bellray, na to som len zavrtel chvostom a preskočil pokrivenú čerešňu, ktorá mi prekážala. Ocitol som sa zrazu na veľkej pláni, v podstate aj po daždi suchej. Laby mi čľapotali po blatistých riečkach, ktoré vtekali po okrajoch trhlín a do nich, ktoré boli takmer všade. Evidentne práve túto oblasť malo slnko veľmi rado. Aj také musí byť, nie všade je zeleň, pomyslel som si s úškrnom a zastavil, aby ma Bellray mohol dobehnúť, hoci som nejako neuháňal. Taktiež sa ma aj čosi pýtal.
Už popredu som vrtel hlavou, ešte to ani nestihol dopovedať. "Nie som tu veľmi dlho, rád by som možno cestoval aj mimo hranice, hľadať súrodencov. Bol zvyk žiť s nimi, nie druhých považovať za rodinu. Je to normálne a zároveň mierne pokrytecké, uprednostniť cudzieho..." zostal som zamyslený. no predošlý smutný pohľad bol dávno ta-tam. Rozveselil ma jeho dodatkom ešte predtým, než sa ma opýtal, či som v nejakej svorke. "Koľko vlčích spoločenstiev tu je? A kde?" spýtal som sa ho obratom a rozhliadal sa. Ako som však vykročil, laba mi zapadla do akejsi diery, ozvalo sa zapišťanie a po labe mi vybehla akási tučná myš, ktorá si to už upaľovala pláňou. Spočiatku mi to nedochádzalo, no napokon osm labu rýchlo vytiahol, otriasol od blata. Evidentne to nie je vhodné miesto pre vlky, tu si našli život a symbiózu iní tvorovia, napadlo mi s úsmevom a rozmýšľal som, kadiaľ sa asi vydať. "Počasie už moc letným večerom nepraj e, ale išiel by som nájsť nejakú pitnú vodu a niekam sa skryť minimálne do lesa," otočil som hlavu na hnedého vlka so spýtavým pohľadom, nech predloží návrhy.

Bol som rád v jeho spoločnosti, hoci mi bolo aj ľúto toho, že vlčice odišli, teda že jedna spala - alebo bola tam vôbec? Nestrachoval som sa viac, redsa som vedel o nich akurát tak meno a spoločnosť vlka orieškovej farby mi bola sympatická a koverzácia sa odvíjala plynule.
Letmo som zavrtel chvostom, keď mi povedal, že rodičom a iným, ktorí sa na jeho výchove podieľali, odkáže kompliment. Nech majú všetci šťastný deň, podotkol som si pre seba a bol prekvapený, že je vlk zavše aj tak skromný. Aké mal vady? Všetci nejaké máme. Nuž som ho radšej Ďalej bedlivo počúval.
Opísal mi les, v ktorom vyrastal a bol som prekvapený, že zrejme i neďaleko. "Čarovné miesto, už len z rozprávania," podotkol som k tomu so zasneným výrazom, predstavujúc si, ako voňajú smreky a celý taký les. Veď ja sám som to poznal. Ale bolo to už veľmi dávno. Tu nie je v zime núdza o potravu? Vlastne som tu len krátko... aká bola zima? Prespal som? premýšľal som nad hlúposťami, a preto jeho otázka chvíľu visela vo vetre. Teda neodpovedal som hneď. Zmätene som len zažmurkal a skromne sa pousmial na znak ospravedlnenia sa. "Kraj bol veľmi hornatý, niektoré miesta hrozne dostupné, veľa húštin, tiež ihličnatých stromov ale aj iných... Bolo to malé pohorie a nedostatok potravy, preto sa moja svorka musela rozpustiť do iných krajov a cestoval som chvíľu len so súrodencami, s menami hviezd, ktoré mali," rozrečnil som sa a napokon zavrtel hlavou. "Nechcem, aby na mňa doľahla nostalgia," vysvetlil som vlastný na okamih smutný pohľad a už stál na nohách.
Vlk súhlasil s mojim návrhom a padol nápad - jazero. Nadšene som prikývol, nakoľko bolo celkom dusné leto. "Skvelý nápad, priateľu," pousmial som sa a vydal sa smerom k juhu, no potom sa zarazil s labou vo vzduchu. "Otáľal som s predstavením sa, za to ma ospravedlňte. Moje meno je Castor, prosím," riekol som a poklonil sa krátko hlavou. "Nepoznám to tu, no čím viac miest objavíme, tým lepšie!" vyhlásil som a so zdvihnutým chvostom sa pobral smerom k juhu.

-> Stredozemná pláň

//Ani ja po pravde a ešte som aj týždeň mimo O:)

Popri rozhovore som perifernym pohľadom zaznamenal pohyb na jeho hnedej labke. Až teraz naplno moje zraky upútali šnúry na jeho predných nohách. Zvedavo sa mi v očiach rozšírili zreničky, no včas som sa uvedomil a radšej so skromným úsmevom mu pozrel do tváre. Nebudem predsa za drzého, zvedavosť ma priam zožiera, ale musí vydržať, umravnil som sa v duchu a potešený si vypočul kompliment, teda pre mňa samozrejmosť. Tiež som nemal rád vulgárnych vlkov, ktorí absolútne nemali žiadne spôsoby.
Zamrvil som sa a aj otriasol, trošku zmenil miesto, kde som sedel, pretože to staré bolo už celé vysedené a držala sa mi pod zadkom akurát tak voda. Vlk mi prezradil, že sa narodil v tomto kraji, ale kamsi ho zvedavé laby zlákali a bol dve letá preč. Chápavo som prikývol a nestaral sa do jeho vecí, hoci mi nedalo sa ďalej trošku nepopýtať. "Obdiv vašim rodičom, že vychovali tak pozorné a zdvorilé mladé," poklonil som sa letmo hlavou a slabo zavrtel špičkou chvostu. "Na akom z tých krásnych miest tu sa začala vaša púť?" dodal som krotko, zvláštnym spôsobom, no svojsky a s úprimnou zvedavosťou. Na to som sa zdvihol čo by ma mrle žrali a obišiel som hnedého. "Nejdeme sa inam prejsť?" navrhol som hlasom nováčika, ktorý tu nepozná ani jedno úyemie.

Svojim postojom ba dokonca i hlasom a vyjadrovaním som si ho pridal do maličkého zoznamu zdvorilých. V duchu som sa letmo usmial. "Ttiež nemám vo zvyku len tak niekomu liezť do domova," zasmial som sa odľahčeným tónom a pohodil chvostom. Až po úsvite, ktorý mi oslepoval zrak som si ho bedlivejšie prezrel. Mal obyčajnú, hnedú srsť, no bol pre mňa unikátnym vlkom, nakoľko rôznorodosť odznakov, farieb - jednoducho ma miatla. A predsa len sa snažím si cibriť pamäť a všetko a všetkých si pamätať. Nuž o by bolo trápne, keby stretnem tohto šarmantného vlka a zabudnem i jeho meno, premýšľal som a zadrhol sa pri doplnení ďalšej vety. Uvedomil som si, že som sa ani nepredstavil a nervózne som sa ošíval a prekladal najprv jednu prednú labku a potom druhú - vždy len o kúsoček na iné miesto a zase späť.
Zzhlboka som sa nadýchol, lebo to tak nejako zachránil on a opýtal sa. Veru tak, otázky sú vždy dobré, kým ich niekto nemusí dávať proti vôli, mudroval som si pre seba, poľavil na nervóznych gestách a radšej zvesil plecia v uvoľnenom prejave. "Ani nie, chýba mi môj rodný, hornatý kraj, zatiaľ hľa tu - len nížina a teplo," podotkol som, "avšak nesťažujem si - ó, to rozhodne nie! Bisťu so mnou, ak by som sa opovážil!" dokončil som vznešene, pre obyčajných poslucháčov dosť nadnesene, no ja som bol úprimný a to zo mňa aj sálalo. "Len sa túlam a ukájam vlastnú zvedavosť. Preto sa spýtam, ako ste na tom Vy?" dokončil som skromne a zastrihal uškami. Nezačul som, že by sa vlčica neďaleko - ba schovaná v kríkoch - prebrala a narušila večerný pokoj hája.

Na moje veľké sklamanie mi vlčica neodpovedala. Skleslo som sklonil hlavu, zamumlal akési ospravedlnenie, lebo vlčica zrejme padla radšej do ríše snov, ako by mi mala odpovedať. A to sa snaží jeden byť akokoľvek slušný, nevtieravý, galantný, chytí jej večeru, vie ledva jej meno ale nič o nej a ona takto! No nevadí, asi bola len unavená, skonštatoval som napokon sucho, preglgol vzduch a pobral sa na najbližšiu mýtinku, kde som si dobre dlho pospal pod vyvráteným kmeňom čerešne...
... až dokým som nemusel rozlepiť oči do nočnej tmy, pretože moje hnedobéžové uši niečo zaznamenali. Rozospato som zívol a napokon sa trhnutím prebral a vyskočil na nohy, pretože kúsok odo mňa - kde sa vzal, tu sa vzal - vlk. Prekvapene som cúvol. Takto neelegantne sa prebudiť ako nejaký bezdomovec pod kríkom, povzdychol som si, zľahka sa otriasol, aby som napravil na tele načechranú srsť - každý chlp na správne miesto.
Okrem zjavne srsti jednoliatej farby mi prišiel zaujímavý slušným, vychovaným správaním, pretože sa i okamžite ospravedlnil. Letmo som sa usmial. "Nič sa nestalo," riekol som potichu a posadil sa, pretože mi to prišlo, ako keby sa chystáme skočiť po sebe, pripravení na útek alebo niečo podobné. Ležérne sedieť mi prišlo lepšie a zavše ma po prebudení ani svaly poriadne neposlúchali.
Vlk sa opýtal, či je toto územie svorky. "Ale, to naozaj?" zamumlal som a zmätene sa obzeral a vetril. Skutočne bolo v tomto lesíku cítiť veľa vlkov, no nezdalo sa mi, že by to bolo nejako pravidelné. Preto som spočiatku váhavo zavrtel hlavou. "Bol som tu len s jednou hnedou slečnou, spí opodiaľ. Ostatní neviem kto sú, ale pokiaľ viem, nepatrí územie nikomu. Všetkým, aby som sa opravil, čiže aj mne aj Vám," odpovedal som stále tichým hlasom, snažiac sa nezobudiť ani len sovy, ktoré v nočnú hodinu boli najaktívnejšie. A nebolo by krásne, len tak si sedieť, hľadať mesiac a dívať sa na tie nočné prelety?... zasnil som sa odrazu.

//Nestíham do práce a to dosť a musím stihnúť veta tak niečo fakt otrasné a narýchlo nech už nezdržujem.

Zdvorilo som sa tváril, že som si jej zahanbené gesto ani len nevšimol. Len om sa letmo usmial a krátko kývol hlavou, pretože sa mi ospravedlnila. Milá vlčica, ale to nie je len pre moje uši, kvôli sebe samej sa treba snažiť, podotkol som v duchu a pozoroval ju, kým zo seba dostala, že nemá rada dotyky. Mierne začudovane som jej smerom otočil uši a naklonil hlavu do strán. "Smiem byť tak vtieravý a opýtať sa, či ste mali zlé skúsenosti?" riekol som opatrne a prestal na ňu zároveň upierať zízajúce oči, aby sa len necítila nepríjemne.
Podišiel som medzitým k spiacej Nihisse a prisunul nosom k jej telu bližšie tie konáre. "Skúsime, ako vravíte, milá slečna," odvetil som, pretože to ona prišla s návrhom, že by sme ju mohli skoro až zamaskovať tým čo tu nájdeme. Ja len dúfam, že nie je okrem bojazlivosti aj z tých prehnane čistotných, povzdychol som si a pomocou zubov sa pokúšal lámať tenké vetvičky najbližšieho kríku, ktorá som následne posúval k spiacej. Nečakal som na pomoc od spoločníčky, bolo to jej dobrovoľné rozhodnutie. "A koľko sa už vlastne nachádzate v tomto kraji? Ste odtiaľto?" zamumlal som s vetvou v papuli, ktorá nepríjemne tlačila na jazyk, len aby nám tu reč teda nestála.

//Som príliš unavená odpisovať a až teraz som prišla domov, tak asi zajtra

S príchodom úsvitu som sa zadíval na prvé slnečné lúče, ktoré pošteklili moju spoločníčku na chrbte a presvetlili jej čierno-fľakatú srsť. Bolo ich však málo. V takom svetle vyzerala úchvatne, ako tie kvety čerešní. Usmial som sa a zavrtel chvostom, no toto bol len okamih, čo sa slnko prebojovalo cez dymové mračná. Večná škoda, ale aj krátky okamih si treba vychutnať, lebo iný možno už nepríde, pomyslel som si a napodobnil mraky mračiac sa na les, pretože som na nose čochvíľa pocítil prvé kvapky dažďa. Síce bol len taký jarný, ba len mrholenie, ale ako zafúkalo striaslo ma. S obavami som mrkol po Nihisse, ktorá spala ako zabitá. Nebola vlastne moju starosťou, ani kamarátkou, ale nakoľko som bol až príliš galantný, trápilo ma to nechať ju len tak.
Na chvíľu som opäť našiel pohľad fialových očí. Vetou, ktorou mi trochu protirečila mi privodila na tvár úsmev. Takže nie len ja snívam o všemožnom? napadlo mi a v krátkosti som zakýval špičkou chvosta. "Od zvedavosti k láske je len krôčik, vraví sa," začal som a slabo sa pousmial. Neodvrátil som sa, aby si nemyslela hlúposti. "Avšak kto je zvedavý, sa aj veľa dozvie." Dokončil som tému krátku a zavrtel sa na mieste pričom som sa otriasol a z hnedej srsti mi lietali desiatky malých kvapôčiek vody. Zvlášť na nose mi to bolo nepríjemné.
Zadíval som sa z nej na spiacu vlčicu, pretože mi čiernobiela navrhla, aby sme s ňou niečo urobili. "Váš zámer je ušľachtilý, moja milá, no podaný nesprávne. Nevedieť o vás ešte málo ako viem, pomyslím si, že máte možno zlé úmysly," pokáral som ju mierne a na to sa potmehúdsky usmial. Pristúpil som nuž k Nihisse, ktorá spokojne a tvrdo odfukovala. Následne som sa rozhliadol a trochu pobehol bokom hľadajúc...
... presne takú dutinu medzi koreňmi čerešne, ktorú som hľadal. Vrátil som sa k vlčiciam, čo bolo vlastne len za jedným krovím. "Mohli by sme ju odtiahnuť aspoň pod korene tamtoho stromu, hoci sa mi ježí srsť z predstavy, že ju ťaháme ako ulovenú korisť," striasol som sa a cvakol naprázdno zubami. Napokon som hodil spýtavý pohľad po spoločníčke, či nemá lepší návrh.

Ledabolo som pohodil chvostom a na okamih nastražil uši smerom do lesa. Cítil som na území aj iné pachy, no hustý lesík týchto ovocných stromov bol zrejme dostačujúci aj pre mnoho iných skupín vlkov a taktiež nás posplietané kmene a konáre chránili. Iiba pred vetrom nie. Znepokojeným pohľadom som skúmal mračná a mračil sa tiež, pretože nevedel som, čo s Nihissou v prípade dažďa. Nebol som Herkulom, aby mi bolo súdené vláčiť vlčice, no bol som zdvorilý a galantný, preto by som zrejme i v hroznom lejaku zostal v jej spoločnosti. Vernosť mi nebola cudzia.
Ako som sa po očku zadíval na vlčicu po mojich slovách, na tvári sa mi zjavil skromný úsmev. "Opakujem, čo vaše srdce - teda i jazyk pýta," riekol som a krátko sa zasmial nad jej rozpakmi, pretože mi to prišlo milé. Bola nedôverčivá - to len dobre - čiže aj rozumná. A preto som na ňu netlačil, len to, čo ona sama uzná za vhodné. Ja som bol však rád, že mi svojou prítomnosťou rozveseľuje pochmúrnu, veľmi chladnú noc.
Konverzujeme a predsa si dovolíme ohovárať túto činnosť? Asi prehnane myslené, uškrnul som sa, hoc len v duchu. "Veru, mne príde konverzácia dvoch vlkov, jednej studenej noci pod rúškom voňavých kvetov veľmi pestrá, a hľa, zatiaľ prúdi ďalej," dupol som ľahko labkou o zem a vážne na ňu pozrel, no napokon sa pousmial. Asi som bol unavený lebo som spal málo a moja hlava nenachádzala vo svojom pestrom repertoári akosi bežné citáty a verše a iné zvláštne spôsoby vyjadrovania sa. No rozhovorila sa však ona, preto som sa posadil, zakryl si labky chvostom, aby ma neoziabalo a s mierne naklonenou hlavou ju zaujato počúval a sem tam prikývol, či mi šklblo kútikom papule. "Hektický deň ukojí niečiu zvedavosť, viete," mierne som jej oponoval a spiklenecky žmurkol ľavým okom. A aj tak nikdy nemá dosť, veru tak, napadlo mi. Následne som zostal potichu, lebo ma začalo čím ďalej tým viac znervózňovať počasie.

Hoci to na mne nemuselo byť znateľné, taktiež som sa aj v duchu uvoľnil, pretože plachý úsmev z jej strany nenaznačoval žiadne zákerné úmysly - alebo pretvárku, ako u niektorých býva na dennom poriadku. Ale povedzme si, svet by bol nádherný so samou milou dušou, ale asi by sme sa nudili, smial som sa v duchu a navonok vykúzlil len opatrný potmehúdsky úsmev.
Nakoľko som však nechcel vyzerať ako nejaký dotieravý podivín a úchyl, s prepáčením za výraz zo vznešene vyjadrujúcej sa papule, prezeral som si naďalej stromy a občas mrkol po Nihisse, či sa neprebrala a nekrčí sa kdesi v kroví od strachu - pretože táto zaujímavo sfarbená drobná vlčica bola neznáma. A možno sa známou stane! vytešoval som sa optimistickým pohľadom na svet a situáciu. Ledabolo som teda prešľapol, pričom som v nenútených gestách ako pohodenie hvostom a strihnutie jedným či druhým uchom pokračoval. A potom sa mierne usmiala a až na to som uprel zraky do tých jej fialových - čo nebolo obvyklé vídať. Ale čo to? Táto mágia... Joj Castor, zamyslite sa, určite som to kdesi videl... To by nebolo možné, aby som neobjavil nové téma k rozhovoru, nikdy nie je ticho kým netreba! utíšil som postupne myšlienkové pochody - ako vždy veľmi hyperaktívne a zvedavé - ako ja. Aspoň teda s tou energiou som vedel šetriť.
"Samozrejme, čo si Vaše srdce pýta," odvetil som vlčici, keď sa rozhodla tu s nami stráviť nejaký ten čas. Môj hlas bol pokojný a informácia podaná ako holý fakt. Žiadne lichôtky za tým neboli - teda určite nie za nekalým a najmä sebeckým účelom - to sa ku mne nehodilo. Opätoval som však jej reakciu a cítiac na svojej hnedo-krémovej srsti jej pohľad som si ju opatrne, no zvedavo prezrel a zavrtel chvostom. Okrem zaujímavých očí, ktoré vynikali jej nos hyzdili jazvy, nad ktorými som sa mierne zamračil, no zo slušnosti nekomentoval. Už predtým ma udivovalo usporiadanie čiernej srsti a v strede tela bielej, biela špička chvosta a nanajvýš rozkošné mi na nej prišli biele fliačky na chrbte. Slabo som zakmital chvostom. Je to také milé a ešte som to nevidel, taký kožúšok, rozjímal som sa, pretože moja zvedavosť našla podnet, ktorý ju uchvacoval - ale narovinu, čo mňa neuchvátilo?
Otriasol som sa, nakoľko sa mi do bokov oprel závan studeného vzduchu a úprimne ľutoval, že svoju mágiu neovládam lepšie. Aj to raz príde... Na to som prikývol na jej otázku - byť možná len rečnícku. "Ach vlastne áno, ale niečo tomu chýba..." zasnil som sa a uprel pohľad na medzeru medzi konármi, ktoré boli obsypané kvetmi a mimovoľne z hrdla vylúdil poslednú vetu: "Mesiac je potrebný v noci, rozum vo dne."

Nie že by mi bolo vyslovene zle, skôr som začínal pociťovať isté nepohodlie. Spoločnosť onej hnedej vlčice bola príjemná - teda možno viac pre ňu ako pre mňa, nakoľko miera jej bojazlivosti bola vysoká. Mne však postupom času začal škvŕkať žalúdok a aj labky ma oziabali a boleli. A je mi hlúpe ju tu nechať osamote zvlášť, keď i sivá sa zdúchla, zamyslel som sa a čo najmenej prudko si ľahol opierajúc sa o kmeň veľkej čerešne, ktorého bok bol obrastený machom...
... Koľko som spal? Nebolo mi známe. Avšak prostredie vôkol sa zmenilo. Zmätene som zaklipkal očami a obzeral sa. Opodiaľ som zbadal Nihissu, ktorá tvrdo spala, takže som sa náhle cítil tak opustene. Kompenzáciou mi však bola tá nádherná jar vôkol. Konáre stromov boli bohato obsypané čerešňovými kvetmi v belasých, bielych i ružových farbách. Nadšene som vyskočil na nohy a vrtiac chvostom si obehol zopár stromov. Samozrejme som sa dva razy potkol - aby nebolo málo - pretože som hľadel do korún stromov. Nebolo však možné obdivovať jar dlho, pretože bola hlboká noc.
Až po tomto chvíľkovom nadšení som si uvedomil, že mi je vlastne dosť zima. Prefúklo mi srsť a aj ma striaslo. Prečo je jar, kde očakávam slnečné lúče a miesto toho je pomaly mráz? ponosoval som si troška a s vydýchnutím vzduchu, ktorý sa menil na paru som odkráčal k spiacej vlčici a trochu okolo nej prisunul niekoľko zlomených vetví z kríkov, ktoré už mali lístky - aby na ňu toľko nefúkalo.
Zavše ani mesiac nebolo vidieť.
Vyzeralo, že sa rozprší... a vlastne nebolo vidieť ani drobnú vlčicu, ktorá sa tu zrazu objavila. Ostražito som sa zvrtol chrbtom k spiacej a premeral si ju pohľadom. Napokon som zdvihnutý chvost v uvoľnenom geste spustil. Má zaujímavý kožúšok, kýval hlavou môj vnútorný hlások a ja som sa len letmo usmial. "Dobrý večer slečna," pozdravil som úctivo a sklonil hlavu. No nepoľavil som na obozretnosti, za môj krátky mladý život som sa stretol s pár vlkmi neprajníkmi. "Kdeže by ste rušili, tuto moja spoločníčka spí sťa odťatý strom a mňa trýzniť začala strnulosť, toť k tomu nepríjemnému," riekol som vetu, hoc možno zamotanú, ale mne dávala dokonalý zmysel. A aj celé moje aristokratické vystupovanie. Zľahka som pokýval chvostom zo strany na stranu na potvrdenie vlastných slov a čakal na nejakú reakciu od čiernobielej vlčice, ktorej odznaky boli usporiadané zaujímavo. Llen som sa ad tým pousmial.

//Nepoplietla si nič, mám tu Castora, ktorý je s Nihissou (ktorá je neaktívna a brzdí) tak došla Amny za nimi ;)

Zrejme ju môj mierny kompliment uviedol do rozpakov, preto som opatrne prikročil k nej a chlácholivo sa jej dotkol nosom pleca. Zároveň som sa usmial a vrátil sa na pôvodné stanovisko. "Vlčice by sme si mali vážiť a nie k nim byť hrubí," poznamenal som a zavrtel krátko chvostom. Nepokúšal som sa o nič, bol som len úprimný a naozaj som to tak vnútri cítil. Stál som si teda za tým všetkým, čo som povedal.
Ale najviac z toho všetkého ma tešilo, že napriek tomu, že stále sa zakoktávala, neutiekla so stiahnutým chvostom. Toto je odvaha, bojovať proti strachu, uznával som jej počínanie medzitým v myšlienkach.
Ako sme sa dostali do štádia rozoberania našich vrodených mágií, zaujalo ju, ako asi jej mágia funguje. Veruže je to zaujímavé! Musí sa na to ona sústrediť? ALebo vie čítať myšlienky len priateľom? A kedy sa taká mágia prejavuje? myseľ mi produkovala otázku za otázkou, nuž som sa rozhodol na vonok krátko zavrtieť hlavou v snahe vytriasť to, alebo aspoň usporiadať do jednej línie, nech tam nie je neporiadok. A nech sa ani jedna myšlienka či otázka nederie viac a viac navrch. Bol som však skrúšený, že som jej s určitosťou nemohol odpovedať, akoby som len chcel. Veď aj moje podveodmie tomu naznačilo. Rozpačito som prestúpil z labky na labku dívajúc sa na ne a napokon zdvihol hlavu a díval sa na Nihissu zlatými zrakmi a ľútostivým pohľadom. "Žiaľ slečna, v krajine rodnej mojej ma neučili o mágiách. Riešili sme prežitie a potravu, ani ja svoju neviem používať," odvetil som a napokon sa z neznámych príčin moja tvár zasa rozveselila. "Ale viete vy, Nihissa milá, čo je na tom najzvrušujúcejšie?" nadchýnal som sa vlastnej odpovedi. "Že keď idem, pohne sa kvet, zaveje vánok, občas ma ovanie teplý vzduch, či mám pocit, že niekomu čítam priam z očí. Možno ovládame všetko na čo si pomyslíme, no to, čo je vrodená mágia sa stane našou prirodzenosťou," vyslovil som už vážnejšie svoju teóriu a múdro sám sebe prikývol.
Jej lichôtka ma dostala. Mal som rád nočnú oblohu a hviezdy, keď om mohol len zasnene zízať do nebies a myslieť na všetko, čo osm chcel... preto jej kompliment som prešiel zavrtením chvosta. "Ó toť toľkej láskavosti vo vašom srdci," preniesol som s noblesou a špička chvosta svojim vrtením potvrdila moje slová.
Hoci mi možno neporozumela, nelámal som si nad tým hlavu. Vvždy a všade sa každému dostane poznania, verím tomu, myslel som si avšak následne si Nihissu zvedavo prezeral. Zdá sa mi to, alebo vlastne bue súhlasiť so všetkým, čo poviem? Čo povie ktokoľvek silnejší, menej plachý a kto je s ňou? premýšľal som zarmútene a priblížil sa k nej. Veľmi opatrne som jej nosom zdvihol hlavu, aby sa na mňa pozrela. "Počujte, prečo nerobíte to, čo srdce káže vám? Ja som šťastný vlk, kým mám vás pri sebe, kým dýcham, kým nás obkolesujú stromy, kým stretávam nových a nových vlkov. Nepotrebujem, aby ste sa mi podriaďovali, slečna," riekol som veľmi vážne a starostlivo kládol dôraz na vybrané slová. Následne som ju s povzbudivým úsmevom potlačil k novej odpovedi na moju otázku. Ale v znení, ktoré chcete vy, nemôžete sa zaoberať tým, čo ja mám v hlave. Hoci je vám to paradoxne súdené...