Gallirea - Příspěvky uživatele

Kým nám oznámil všetko, čo mal na srdci, stala sa z našej konverzácie akási strategická debata. No nik iný zo svorky sa nepridal. Najskôr riešia toho vlka pri hraniciach, alebo čo, pomyslel som si, keď už moja hlava ako tak spracovala fakt, že medzi naše rady zavítala Smrť a vzala si jeden z najpodstatnejších článkov. Laura to ako obvykle znášala zle, emotívne. Stiahol som uši a len sa díval, ako sa jej lesknú zelene oči, inokedy plne radosti. Nemohol som s tým nič robiť. Moja tvár bola takmer bez emócií po tom, čo som strihol uchom za zvukom praskajúceho dreva kdesi za nami v lese.
Arcanusa som však zjavne svojím nápadom podnietil a rozvíril v ňom adrenalín, ktorý v ňom musel od toho incidentu vrieť. Díval som sa na napäté telo v kŕči a bolo mI jasne, že by ju dorazil aj sám najradšej. Vôbec som mu to nemal za zle, nemal som za zle ani takéto nevyslovene myšlienky, ktoré by boli n mieste.
Prezradil, že sa jedná o sivú vlčicu Styx. Trošku som neovládol prekvapený výraz, no otriasol som sa a spamätal. Zároveň som sem tam prikývol, keď alfa rozprával a vysvetľoval, že tá zmija má ešte rovnako nebezpečného brata. „Čo ich k tomu vedie? Patria pod nejakú svorku životom nechcených alebo?“ Pokúšal som sa zistiť nejaké strategický významnejšie informácie, zatiaľ čo sa nám z mdlôb prebral Tesai.
To, že otváral tlamu v súvislých a dlhých vetách má doslova posadilo na zadok. Hnedý chvost mi zmizol v opadanom listí na zemi, keď som pozornosť obrátil naňho po tom, čo som prikývol alfe na to, že sám sa nemienim púšťať do samovražedných misii.
Modrooký vlk sa naozaj snažil, dokonca zisťoval, či je to tá istá stvora, ktora údajne kedysi uniesla Sionna ako vĺča. Nechápavo som naklonil hlavu. Tesai mal ďalej rozne teórie a nápady, čosi s magiami. „Mám informáciu, že tá vlčica nemá v láske mágie, teda možno preferuje len boj telo na telo,“ dodal som a nijako extra sa nevyjadril k nápadu, ci neoslovil aj iné svorky napríklad. Takí vlci predsa museli byť známi široko ďaleko – ešte ak sa im tu dobre žilo.

//Castor sa takisto rád zúčastní lovu

Kým som prišiel nepočúval som zbytočne rozhovor, ktorý viedla béžová vlčica s alfou, takže mi uniklo zopár podstatných informácií. A keď tadiaľto prebehlo svetlé vĺča, ktoré som stopercentne prednedávnom videl pri rieke, len som nechápavo zavrtel hlavou, zamračil sa a hodil spýtavý pohľad na Arcanusa, že čo to akože bolo a odkiaľ sa tu vzalo.
Prítomnosť drobnej vlčice ma však rozptýlila od úvah nad zrejme novým malým prírastkom Asgaaru, takže som oči čoskoro chtiac nechtiac stočil na jej pôvabnú postavu. Videl som, že emócie so znovuzvítania sa po dlhšom čase sú obojstranné. Strihol som ušami, keď natiahla labu vo váhavom kroku bližšie, no napokon sa zrejme aj ona spamätala a zachovala si dôstojnosť a nejakú tú disciplínu, už keď sa nám Arcanus zjavne snažil zdôveriť s čímsi dôležitým. Naopak hnedému Tesaiovi som venoval len jeden zamyslený pohľad, pretože v jeho modrých očiach, ktoré boli u iných vlkov znakom mierumilovnosti, sa mojim smerom prenášala len negatívna energia. Čo ja som komu zase urobil? Jeden by neveril, ako si môže zobrať osobne, že leží v ceste a omylom oňho zavadím, spomenul som si na jediný incident, ktorý som spáchal voči vlkovi. A pre toho dotyčného to bol vhodný dôvod k zatrateniu mojej osoby zjavne. Nemienil som sa tým trápiť, pretože ma zaujala náhla vlna napätia, ktorá sa vlnila okolo Arcanusa. Zatínal pazúry do chladnej zeme a na tvári sa mu mihlo množstvo emócií, ktoré však dokázal alfák na okamih účinne skryť. Zmätene som si prezrel zvyšných spoločníkov v skupine a vstrebával, čo nám čiernobiely povedal.
Mŕtva.
Nevnímal som ani to, že mi oznámil nové rozdelenie v hierarchii okrem toho, že mi moje podvedomie stihlo zdeliť, že je vyššie postavené mláďa odrazu. Arcanusovi sa zachvel hlas a ja som videl v strieborných zrakoch utrpenie. Bolo tto čerstvé, muselo sa to stať nedávno. Les tvrdí, že je Elisa stále tu. Platí to, aj keď nie je živá? Ako nemôže byť...
Z hrdla sa mi vydral priškrtený zvuk, pretože toto bola rana pre celú svorku. Nemienil som sivú vlčicu oplakávať, nikdy mi nevenovala ani kúska dobroty voči mojej osobe, napriek tomu, že som bol lojálny svorke dlhé roky a zostarol tu. Tesaiom to trochu zjavne zamávalo tiež, no nevedel som nájsť aj preňho slová útechy.
„Treba ju pomstiť,“ zašepkal som jednoducho, no pevným hlasom. Bez otáznika, no zároveň som sa pýtal a utkvel zlatými očami na Arcanusovi, ktorý odvrátil pohľad. Ten vlk veľmi trpel, tak veľmi, no pred nami musel zostať silný, musel ďalej viesť svorku a snažiť sa prežiť nasledujúcu zimu. Nepredpokladal som, že by jeho družka umrela na vysoký vek, nakoľko posledné mesiace bola veľmi vitálna so zjavom trojročnej vlčice. Nešlo to ani s logikou dohromady, dokázala chrániť celý les, nedokázala by ubrániť snáď samu seba?
A preto som si z toho vyvodil, že jej odchod na druhú stranu urýchlil nejaký neprajník. Ani som vlastne nevedel, kde sa vo mne prebudil záchvev negatívnych emócií, dokonca zloprajných.

//rieka Mahtae - juh

V hlave sa mi rojilo zopár myšlienok, ktoré stvárňovali toho mladíka a zároveň som si prehrával, ako dlho som vlastne preč z lesa. Stihol som naloviť jednej skoro mŕtvej vlčici, ktorá je povahou ako osie žihadlo, nikde som dokopy nebol, trvalo to tak dlho? Uvažoval som, kým som prešiel okolo prvých stromov lesa, o ktoré som sa však aj poobtieral a pri jednom pokrivenom dube si dal záležať, pretože som našiel na chrbte jedno extra svrbivé miesto. S úľavou som si povzdychol, nechal dub aj s trsmi mojej srsti v kôre za sebou a rozišiel sa opatrne lesom. Spomenul som si automaticky na mágiu, ktorou bolo toto miesto obdarné, a preto moja ďalšia zastávka bola pri plochej skale, ku ktorej som klasicky priložil ucho a snažil sa zistiť, kde kto je. Arcanus ako jediná alfa v skupine vlkov, ktorí niečo možno riešili.
Mne však myšlienky utiekli kamsi do preč. Klame mi ten šutrák? Gánil som pohľadom na sivú skalu, pretože sa mi nechcelo veriť, že by sa ona vrátila. Objavila. Len tak.
Rozklusal som sa a nakoniec rozbehol členitým lesom, jazyk ťahajúc po niekoľkých minútach vo vetre za sebou. Urobil som zopár kotrmelcov, pretože som bol duchom mimo a nedával si pozor pod laby. Zastal som až vtedy, keď som za sebou ťahal malinčie, ktoré sa mi nepríjemne zabodávalo do kože pod lakťom prednej nohy. Zubami som rastlinu opatrne vymotal z kožucha a trochu sa upravil, otriasol. Škoda si škarediť vlastný zjav, keĎ som bol nedávno okúpaný, no nie?
//skupine stačí čítať odtiaľto ↓
Ako som sa blížil, bol som si stopercentne istý, že ju uvidím. Čo tam po alfákovi a nevrlom Tesaiovi, ktorý nás posledne zradil pri love. A mal osm čo robiť, aby som ovládol výraz v tvári a pôsobil apsoň trošku dôstojne, keď moje oči našli tie uhrančivé zelené, patriace Laure. Stále krehká, drobná a taktiež akosi mierne podvyživená. V mojich očiach mohla zazrieť úprimnú radosť, no kvôli zvyšku skupiny som odolal nutkaniu tešiť sa jej bezprostredným spôsobom ako vĺča. Podišiel som bližšie k nej, no zvolil si mäkké, machové miesto pod stromom, kde som sa posadil. "Ahoj, všetci. Len tak sa bavíte, alebo sa chystáte vyraziť na lov?" Ozval som sa miernym hlasom, možno trochu zvedavým a po prejdení pohľadom z Laury na hnedého som skončil očami na alfe. Bolo čudné, že som tu necítil Elisu ale len jeho, no nechcel som sa veľmi vypytovať. Koniec koncov balvan mi prezradil, že aj ona je na území.

//VVJ (cez severnú časť rieky)

Akonáhle som obišiel miesta, ktoré boli nepriechodné či už kvôli skalám alebo krom, rozbehol som sa trochu rýchlejšie, zahrial si svaly. Jeseň kolísala na hrane so zimou a bolo to veru cítiť - keď si vlk odmyslel ten znečistený vzduch, čo štípal v nose na etapy, kedy mi do ňufáku zavialo i dym.
Nechcel som ísť veľmi ani po stope Nory a dúfal som, že bude rozumná a zalezie do nejakého lesa, kde by našla úkryt... lenže ona sa rozhodla očividne pre ďalší pobyt pri vode, akurát vymenila vodný zdroj - i spoločnosť.
Prekvapene som spomalil do poklusu a následne zastal, keď som ten kožuch, už pomerne čistý, zahliadol s niečím bielym, drobným. Možno si našla ďalšieho úbožiaka, akým som bol ja, čo jej naloví pre jej sarkastickú náturu, napadlo mi, kým som odmrzol z miesta, kde laby automaticky zastali. Podľa pachu sa však jednalo zatiaľ o mláďa. Napadli mi aj tie najčernejšie myšlienky, či sa vlčica nebude chcieť nakŕmiť ním, a preto som zahodil ako takú slušnosť, ktorá u vlčice nemala zmysel a podišiel k nim na dosluch. "Dávaj si pozor na to, čo si želáš Nora," uškrnul som sa a zvesela pohodil chvostom, pekne jej pripomínajúc, čo po mne vykrikovala pri jej odchode od jazera. Premeral som si pohľadom aj vĺčka prevažne bieleho, len labky a vrch tela zdobila piesková farba. "Zdravím," riekol som len slušne a zavetril. V jeho pachu bola prímes aj toho nášho z Asgaaru, takže som sa podozrievavo zamračil a napokon len mu kývol hlavou a pobral sa pekne rovno k lesu, ktorý bol neďaleko. Nezaujímalo ma, či ma budú sledovať osobne či očami, nestál som veľmi o ich spoločnosť.

//Asgaarský hvozd

Prvá odišla Rowena, po ktorej už nebolo ani stopy. Nenechala sa ani rozhodiť s rozpatlanymi vnutornostami na ľavé, ktoré jej podhodila Nora, s ktorou jej odchod nijako nepohol. A už keď som si myslel, že teda vedieme dialóg, ona zase sklapla. Na moje rozprávanie, o ktoré toľko falsovane stala, odbila sprostym sarkazmom a rovnakými gestami. Potichu som zavrčal prekvapený sám sebou, kde sa vôbec vo mne berie nejaký náznak hnevu - ešte k tomu voči samici. Má snáď halucinácie ako je hladná a dehydrovaná? Pokúsil som sa ju ospravedlniť a to jej nepochopiteľné správanie, no bola to matná snaha.
Vlčica sa zdvihla a nádejala sa, že už ma nikdy neuvidí."Za dobrotu..." Povzdychol som si len a napokon sa sám vydal skoro po jej stopách k riecnemu korulytu. Najprv som si obišiel celé jazero s pár zastávkami na uhasenie smädu, na čo sa mi pošťastilo a chňapol som si pri brehu malú vydru, ktorá sa chystala na návrat k rieke. Chytila o to lepšie, že som bol sám bez nevdacnej Nory. Po jedle som si dal načas s nejakou tou očistou tlamy a srsti na labach,kým som sa poklusom pustil južne s riekou po pravici naspäť domov.

//Mahtae-juh (popri rieke sever)

Ak som sa nádejal, že moja konverzácia s Norou môže pokračovať, tak som sa hrozne mýlil. Vlčice, povzdychol som si len, keď mi odsekla. "Nikam ťa nevolám, rob si čo chceš, potom ale neplač, až príde zima a budeš potrebovať pomoc," dodal som rezignovaným hlasom s povzdychom a len zavrtel hlavou. Následne som sa šiel napiť a namočiť si ňufák, pretože vzduch skutočne štípal. Niekde možno horelo:?
Nora sa medzitým stihla posmievať pôvabnej, mladej vlčici, na čo som len odvrátil zrak, pretože som nemienil na tvári skrývať emócie, čo táto podvyživená styaršia vlčica vyvolávala. Až som možno aj ľutopval, že som nezostal sedieť na zadku v loese, kým sa nepremením na nejaký kameň.
Koniec koncov i čiernohnedú slečnu som sklamal nedostatkom informácii, rozhodne mi neunikol mierne kúsavý tón hlasu, keď ďakovala. "Pretvarovať sa nemusíte, mrzí ma to," dodal som pomedzi jej slopvá, kedy sa nám predstavila a čosi tajuplne predniesla, že má info o Smrti. Nemal som teda chuť na ňu ani len spomínať, dosiaľ som vedel o zhoretejsrsti na cvhjvoste,. "Šťastnú cestu," rozlúčil som sa, kým ma Nora zas vyzvala k nejakej oidpovedi pomerne dlhými vetami. Podozrievavo som si ju premeral. "Ak ťa baví jednostranný rozhoivor, tak si taká. Odpoviem ti na to, aby si zas čušala alebo rozprávala v rodnom jazyku? Stačí ma len neignorovať, nič za to nechcem, Nora," tlmil som vlastný diskomfort, nakoľko ma tlačil močový mechúr a nechcelk som len tak odbehnúť - zase,
Keď som si však predstavil Noru tancovať, pobavene som sa zasmial a zavrtel hlavou. "Krajina nesie meno Gallirea," začal som rozmýšľajúc, čím pokračovať. "Je to krajina plná mágie, kolobeh žitia výrazne ovplyvňujú dvaja mocní a nesmrteľní vlci - Smrť a jej brat Život. Je tu dostatok fauny vhodnej k lovu, je tu štyri až šesť vlčích svoriek, menších i väčších, kopec tulákov," zastavil som sa na chvíľu a obzrel si ju. "Každopádne keďže je vo vzduchu dym a niečo sa deje, budem sa musieť aj tak unáhlene vrátiť do lesa, svorka potrebuje na zimu predsa zásoby," pousmial som sa a veselo pohodil chvostom, na čo som si natiahol laby a natočil na vlčicu hlavu, či sa plánuje pridaťč v pochode, ďalejsa pýtať alebo proste zamĺkne.

//rada by som sa dostala do Asgaaru, tak počkám asai ešte na odpis a zmiznem,

Otáčal som sa smerom k juhu, za jazero, k domovu. Laby boli pomaly na odchode, kým vlčica zo seba dostala prekvapivo celé vety a dlhé slová. Nie všetky boli v jazyku, ktorému by som rozumel, no s trpezlivým výrazom v tvári som sa na ňu otočil a počúval. Počúval som aj počas dažďa, ktorý sa na nás spustil a zanechával na jazyku odpornú, kyslú pachuť. Snažil som sa však lúštiť v spleti známych a neznámych slov. "Rodina je mŕtva? Nerozumiem všetkému, slečna," dodal som krotko a zvesil trošku uši. Vrah. Kto? Ona? Jjej rodina? Napadol ich? Je to celkom frustrujúce, no zároveň si vlk môže vytvárať vlastný príbeh.... len mu nesmie uveriť, premýšľal som, zatiaľ čo ona pokračovala.
"Kto je uccidono?" Opýtal som sa a napokon si rozmyslel, že nemám dôvod klamať o svorke. "Som v hierarchii gamma asgaarskej svorky, je viac na juhu. Je nás tam dosť a dokážeme sa aj cez najhoršie zimy o seba postarať," zhrnul som to v rýchlosti, pretože sa k nám niekto blížil. Zakryl som na tvári údiv, že som príchodziu cudzinku ani nepočul ani necítil, no po daždi v ovzduší stále visel dym, ktorý štípal v nose a znemožňoval normálne vnímať okolité pachy. Norinu poslednú otázku som však nerozlúštil, len som hodil po nej nechápavý pohľad. "Pôjdem domov. Nakŕmila si sa, mala by si si ako tulák naloviť, alebo sa niekam pridať," odporučil som jej a následne s príchodom rána si obzrel takmer úplne čiernu vlčicu, ktorá sa k nám dostavila. V noci jej žiarili len jej atypicky zafarbené oči.
"Buď pozdravená od nás oboch, slečna," vysúkal som zo seba a trochu sa zadrhol pri konci. Na jazyku už by som jej venoval nejaký lichotivý dovetok, pretože koniec koncov, pekných vlčíc sa nepohybovalo po svete mnoho, no zháčil som sa v mysli a tak len sklonil hlavu podobne ako ona. Otočila sa však najprv na mňa, tak osm len strihol ušami že počúvam. Prekvapene som sa zasmial a napokon zvážnel. "Čo by slečna chcela urobiť, nežiadam nič," mrkol som po nej a otočil sa na Noru, či je tiež prítomná. Zavše som sa odmietal pozerať čiernohnedej vlčici do očí, lebo boli akosi až moc podmanivé a po poslednej návšteve zrúcaniny zostalo vo mne torcha paranoje.
Jej otázka však bola celkom zásadná. "Sklamem vás drahá, no okrem unikajúceho vtáctva na východ viac neviem... ani vysoká sa nepasie na západnej pláni pri jazere, čo je divné," zhodnotil som napokon a hodil jeden zamračený pohľad za nás, kdesi k Jedľovému pásu.

Ostali sme v objatí teplého vzduchu, ktorý teda nepatril začínajúcej jeseni. V diaľke nad jazerom som chvíľu zrakom študoval zafarbenie listov na tých veľkých stromoch. Yo slušnosti som ešte dva kroky cúvol a potom sa na Noru zahľadel. Nechápem ako. Ako zmizlo všetko? Ustrážil som si neutrálny výraz, pretože som nechcel vystavovať jej očiam a svetu vlastný údiv. Len sa potvrdilo, aká bola vyhladovaná, nevšímajúc si teda fyzickú kondíciu. Videl som jej v očiach nedôveru, no pramenila odkiaľ? Aký bol ten zdroj? Pritom som si pripadal ako kus slušného vlka.
Zotrval som však na nejpohľadom, možno by to chytila z očí, že nemám vlastne dôvod ju žrať ako ona toho zajaca. V ľahu následne zamumlala čosi ako poďakopvanie, na čo som jej venoval oipatrtný úsmev a pohodil chvostom. "Nalov si na zimu, až sa dáš do poriadku, teda ak nepatríš do nejakej svorky," zadumane som sa na moment díval na hladinu jazera, kým som k nej otočil pohľad. "Slečna je nejaké miesto, kde máš úkryt, kam by si sa potrebovala dostať? Ak sa tam mieniš dopraviť sama, nedbám, tiež pôjdem rád domov," dodal som pokojne bez stopz nechute, nudy či iných negatívnzch emócií. Povedal som jej proste len pár faktov, ako sa veci v tejto situácii majú - keďže sa rozhodne z jej strany nezdalo, že by sa mala k nejakej konverzácii.

Môj príchod nevyvolal takmer žiadnu reakciu. Nepotreboval som však po nej, aby na mňa rozprávala, či sa prehnané zaujímala. Ako som inokedy trávil čas v spoločnosti rád, tak dnes má skôr trápil zhoršený vzduch a absencia zvierat na plani v okolí jazera. Taktiež je čudné, že sa zlietaju celé kŕdle vtákov, ktorí zimuju tu... Kam letia?
Zodvihol a hlavu divajuc sa na pekne tvarované V vtáčej formácie,ktorá letela rýchlo smerom na východ. Nevšimol som si tak, s akou vervou sa Nora pustila.do zajaca, z tranzu má prebralo klapnutie zubov.
Strhol som sa a obrátil. Pred očami bol clvyjav hodný znechutenia aj ľútosti, no netušil som, či si za svoj momentálny zjav a hlad môže sama. Zakruzil okolo nás prúd teplého, letného vzduchu, hoci sa lístie po okolitých lesoch začalo farbiť . Snažil som sa prehriať ju a jej laby, zároveň trochu aj seba, nech zmiznú posledné kvapky vody z kožuchu.

//Západný G.

Už ma netrápili stáda, ktoré sa ešte pred zimou podeli ktoviekam. Musím ju nájsť a niečo jej uloviť, snažil som sa myslieť zas triezvo a teda použiť aj čuch zastretý dymom. Ako som sa blížil k vodnej ploche, vlk by povedal, že už ma nebude štípať nos. Nedokázal som stopovať, akurát som sa z pokusov rozkýchal.
Možno ma však pozorovala tá stránka božstva, ktoré bolo to kladné a pozitívne, pretože naopak moje oči zazreli celkom vypaseného bažanta zajaca, ktorý sa nerušenme chúlil v dlhej tráve a prežúval steblá. Nasledovalo automatické pokrčenie tela a priblíženie sa, pričom ušiak ma nemohol zavetriť vďaka prúdiacemu vzduchu od mne naproti. A preto to bol aj pomerne rýchlo proces. Práve adrenalín mi dopomohol na chvíľu vytesniť živú nočnú moru z hlavy, takže som úspešne ušiaka zahryzol a zlomil mu rýchlo väz, aby netrpel. Oblizol som si z papule krv, na čo mi zaškvŕkalo v žalúdlku. Aj o seba by si sa mohol starať, len čo je pravda, napadlo mi, kým som vyňuchal cestu nazad k vlčici, ktorá sa moc nehla z miesta.
S citom som pred ňu položil zajaca. "Dámy majú prednosť, vyber si, čo ti bude chutiť," riekol som mäkkým hlasom a šiel uhasiť smäd, na čo som sa vrátil a posadil sa neďaleko jej zúboženého zovňajšku, ktorý bol potiahnutý kožou a srsťou bez lesku. Mohla mať zaujímavý kožúšok, keď bola zdravá, usúdil som a následne sa odvrátil, pozorojúc vlnky na hladine jazera.

//Stará zrúcanina

Mal som dojem, že ma prenasledovala. Zahliadol som rozdrásané hrdlo a ilúziu či skutočnosť aj v lese. Ten obraz ma bude ešte veľmi dlho mátať. A ja som len zatúžil vidieť kohokoľvek živého, hoc i tú nepríjemnú skoro umretú Noru. Spomenul som si, kde som ju nechal a vybral sa aj podobným smerom skrz pláň. Tá teda mŕtva bola, no ani som si to poriadne nevšimol, keďže som sa potácal, vzlykal, hrýzol si líce zvnútra a snažil sa odohnať démonov, ktoré mi tá nepríjemná bytosť vsadila do hlavy. I jej smiech ma neopúšťal a čo viac - ani dym, ktorý mi dráždil pľúca.
Na myseľ mi neprišlo dívať sa na oblohu, prečo by som sa mal kochať oblohou, keď som sa zmietal v živej nočnej more? Sotva som dával pozor na laby, na rovnejšok úseku sa môj poklus premenil na trysk, ktorým som sa snažil utiecť pred tým zlom, ktoré tá vlčica vedela vypustiť. A čo viac, mojej prosbe určite nevyhovela, cítil som sa dosť horšie i slabšie ako predtým.

//VVJ

Vydal som sa viac na sever, aby som obišiel okrem kameňov a skalísk aj prírodný val, ktorý chránil jej obydlie z južnej strany. Míňal som za sebou jedle staré aj úplne maličké, ktoré ševelením konárov s ihličím spievali svoje varovanie. Koniec koncov tak ako každému, koho labky sem zavítajú alebo zavítali. Všetci museli byť aspoň trochu odvážni, prípadne ich poháňala túžba. Mojou túžbou bolo zistiť informácie... hoci som si vybral čudnú spoločníčku na konvezrzáciu. Avšak Smrť som nezavrhoval. Snažil som sa posledne rozumieť jej, prečo je taká ako je. Nikdy sa predsa nikto nenarodil totálne skazený a toxický, či?
Moje úvahy ma upokojovali. Dokázal som sa lepšie sústrediť pod nohy, pretože tu a tam zvierací chodníček skončil a liezol som cez kamene, ktoré boli obranou sídla nesmrteľnej vlčice. Pred očami mi rástla stavba z kameňa, akého nikde inde na Gallirei niet. Snažil som sa nesústrediť na to zlovestné žilkovanie a radšej vnímal moc prírody, ktorá zakrývala zrúcaninu machom a inou zeleňou. Bol to omnoho lepší pohľad.
A ten mi trošku pokazil vstup medzi ruiny, čo akokoľvek som sa snažil našľapovať potichu, každé škrabnutie pazúra o kameň mnou trhlo. Pocit, že je vlk sledovaný – a to neustále. „Dobrý deň, pani Smrť,“ šepol som do vetra a vzhliadol ku konáru stromu, ktorý sem rokmi prerástol. Trocha pokoja, potom ďalšie kroky do miestnosti naľavo, pretože ma tam upútal väčší, zelený oheň na zemi v jednom z rohov. Jeho plamene zlovestne osvetľovali kosti vôkol a ja som len nasucho prehltol. Pozdrav mi zatiaľ nik neopätoval. Od tejto bytosti zrejme nebolo možné čakať zdvorilosť. Nemal som však odvahu zájsť do jej obydlia hlbšie. A čo ak by som sa stratil, nemám poňatia, ako je to tu obrovské...
„Už nemysli ty nudný smrad! Unudíš ma tu... Haha, k Smrti, k Smrti...“ Ozvala sa ozvena so škrekľavým, uši trýzniacim smiechom. Pokúsil som sa zvaliť na zem a zakryť si uši, no ono to znelo aj v mojej hlave. Ušká som napokon nechal zvesené a s rozšírenými očami skúmal priestor, pričom plamene sa zväčšili a ja som pocítil páľavu na konci chvosta. Šokovane som sa strhol, pleskol sebou o bok a vyjavene pár sekúnd zízal, ako mi obhára bledohnedá srsť na chvoste zeleným ohňom. Až dym a nepríjemný zápach spáleniny ma prebral, na čo som si horlivo labami udupal plamienok a vzal mu doslova všetok kyslík. Zmizol mi však akosi aj kyslík z pľúc, hrdlo mi zovrelo a odrazu som mal pred sebou rozďavenú papuľu plnú jedovatých slín a žiariace, nebezpečné oči nemŕtvej. „Tak ty si tu budeš len tak polihávať?!“ Zvreskla, div že mi nepraskli aj ušné bubienky. Mal som šťastie, že mi ubudlo len pár chlpov a nie aj kus mäsa z chvosta.
Nedokázal som jej odpovedať, stiahla mi hrdlo a ja som sa dusil. Začala sa odrazu chichotať ako malé vĺčatko, na čo zo dvakrát poskočila, aby následne usadla do majestátnej a hrdej pózy. Smrť bola tu. Všade. Vo vzduchu, v zemi, všade bolo cítiť jej moc. A s pokorou v mysli som sa odrazu mohol nadýchnuť, na čo som sa prudko rozkašľal a lapal po dychu. „Prišiel som sa len opýtať... Prosím, je ešte Laura živá? Béžová vlčica so zeleným náhrdelníkom,“ dopovedal som ešte s chrapľavým hlasom, ktorý ma zrejme bude pár hodín sprevádzať. Ona si však len odfrkla a zachechtala sa. „Tak moc túžiš snáď po šplhaní sa v hierarchii, že ju tu chceš vidieť?“ Zavrčala, no odrazu sa jej tlama roztiahla do úškrnu a po jej boku sa krčila a triasla práve tá, ktorú som potreboval vidieť. Nemohol som reagovať na jej slová, tie boli lož, pretože mi nikdy nešlo o vlastné ego a pohodlie.
Béžová vlčica so zašpinenou a polepenou srsťou, miestami úplne tmavohnedou. Fľaky zaschnutej krvi na hrdle, kde bola roztrhaná koža... a ja som mal pohľad na dýchacie trubice.
Bez ostychu či sebaovládania sa som kvílivo začal vyť, pretože to bola trýzeň. Uveril som, že je to Laura. Cítil som jej pach, videl som lesk v zakalených očiach... ktoré zjavne žili a nežili. Nedokázal som sa dívať na to utrpenie, nevládal som niesť to vlastné, kedy sa srdce poeticky zlomilo a mal som chuť sa niekam skryť pred svetom. Ako si to mohol dopustiť?! A kto vlastne...? Možno zahučala do prepadliny a tieto hnijúce zvyšky... Nemysli na ňu tak. Niekto ju napadol, ten krk... Nemohol som sa na obraz milovanej vlčice dívať. Ani na toho netvora s neobmedzenou mocou. Zmiznem. Raz zmiznem, odohrával sa mi v mysli samostatný príbeh, kým sa Smrť len víťazoslávne škerila. Dokonca natiahla labu, že ma ide poláskať po hlave, no miesto toho mi za ucho zaborila jeden z pazúrov, ktorý bol azda ako žeravé železo. Ani som nevydal hláska, len si nahryzol kraj jazyka, ako som tisol zuby k sebe. Chcel som vstať, no tlačila ma jej laba k zemi, pričom som ten dotyk už ani fyzicky necítil. „Prosím, dožič mi za krásne kryštále tvojej moci, nech to prekonám,“ mumlal som omámený vlastnou vnútornou bolesťou – a na hlave teda už aj fyzickou a reálnou. Ona ma len vysmiala, vynadala mi do úbožiakov, zahnala sa po m ne plameňom, pričom som stále pred sebou mal podobizeň roztrhanej a kožou potiahnutej vlčice, ktorej som sa život ani nestačil povedať, že k nej prechovávam hlbšie city, než sme si obaja dokázali v realite a vlastnej prítomnosti priznať.
Smrť mi nechcela vyhovieť, iba sa ma snažila ničiť viac a viac, veď ma jej škrekľavý smiech sprevádzal, ako som sa postavil a s trasúcimi sa nohami tackal sa smerom k lesu. Zakopol som, spadol, ťažko ovládal strach. Takže hoci som nemukol, chvost mi zostal prišpendlený kdesi medzi stehnami, kým som konečne narazil na prvé, machom obrastené skaly a dostal sa von. Vôbec mi nedala priestor na nejaké zdvorilosti. Nepoznal som dosiaľ moc tohto stvorenia, no po dnešku som si bol istý, že ju tak skoro nenavštívim.

//Smrť mu nesplnila prosbu, naopak vyhovela jeho myšlienkam, ktoré boli len vytvorené bludom naoko mŕtvej Laury, so výber mágie je jasný :D

//Vvj (cez ZG)

Ani neviem čo ma to odrazu napadlo, len tak odísť. Nebolo to nikdy v mojej náture, vždy som sa snažil správať aspoň trochu úctivo... a práve som nechal pri jazere vychudnutú vlčicu, ktorá možno príde za mnou sem, no v pazúroch tej, ktorú som sa chystal navštíviť. Asi som sa zbláznil... vo vzduchu je zavše cítiť odniekadiaľ dym, možno mi ten poblúznil zdravý rozum?
Povzdychol som si a a prekonal posledné metre pláne, kde zatiaľ nebol náznak typickej jesene - blata všade. Alebo to bolo spôsobené snáď tým, že som cestou nezahliadol ani len jeden kus zo stád, ktoré sa okolo Veľkého vlčieho jazera vždy pásli?
Utvrdil som sa tak trošku v myšlienke navštíviť mocnú, hoci sa mi ježila srsť strachom akonáhle som zahliadol v diaľke medzi stromami prvé čierne balvany. Hádam, že som jej neprisľúbil, že nebudem vyrušovať, heh. Uvidíme, snažil som sa trochu povzbudiť, kým som bol nablízku.

//Stará zrúcanina

//Močiare okolo Kierbu

Jej hmotnosť bola dosť nízka. Nerobilo mi problém ju vliect, keď sa počas sniektorych úsekov na mňa vesala krkom, či mi tlačila do boku. Nebola zjavne zhovorčivý typ, no možno mala len to hrdlo tak hrozne vyprahnuté. Rieku, okolo ktorej sme šli, som priveľmi nepoznal, no vedel som, že vodný tok je pitný. Preto som po niekoľkých minútach a azda aj dvoch kilometroch zastal v esíčku rieky, kde sa tvorili malé zátoky, pripomínajúce lesné tône (tůňky).
Vyzval som následne vlčicu, aby sa šla napiť, pričom som sa odvážil ju veľmi jemne chytiť zubami za kožu na krku len tak, aby do tej vody nespadla , pretože podchladenie by bolo to posledné, čo by potrebovala. Alebo naraz celom o kamene, ktoré obtekala voda a tvorili breh na danom úseku.
Po uhasení aj vlastného smädu nastal čas hľadať nejakú bobrou hrádzu, po ktorej sme prešli skrz lesy na otvorené pláne. Nemusím loviť v lese, ešte sa mi táto bahnova príšera stratí, pomyslel som si a venoval jej letmý úsmev, keď zamumlala svoje meno "Pôsobí vznešene, isto si za iných okolností elegantná a pôvabná dáma," usúdil som milým hlasom, pričom som vôbec nechcel nasilu jej vnucovať komplimenty. Zhodnotil som to jednoduchým hlasom ako fakt, bola to moja prirodzenosť.
Dovetku za jej menom som veru nerozumel a ani ďalším slovám. "Pochádzaš z juhu...? Čo viem, úplne v južných oblastiach nebolo časté vidieť tak tmavý kožuch," riekol som rozpačito a prezrel si ju.
"Čo takto sa okúpať? Bude ti lepšie, nebudeš nosiť dve kilá bahna na sebe a môžem ti vysušiť mágiou srsť," navrhol som,keď sa naše labky začali presúvať viac po kamienkoch a piesku, ako po tráve. Neriešil som radšej ani vo svojej myslí náhlu galantnosť a starosť o jej zjav a zdravie. Proste je to tak dane osudom, životom... Niekým. Alebo tou smrťou za jej zadkom, usúdil som a sám som si šiel do plytčiny očistiť laby a bok od špiny, ktorá sa na mne nachysltala po ceste z.mociarov. Následne som vyliezol a zahľadel sa na zamyslenú Noru, ktorá nečinne stála a nechala vodu, aby jej obmývala srsť. "Musím si ísť niečo zistiť od Smrti, býva neďaleko toť v jedľovom páse za planinou," kývol som hlavou k lesu, ako keby ma vlastne neignorovala, keď si posťažovala na osud. Obrátil som sa však a rozbehol sa cez pláň.

//Jedlák cez ZG