Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nesmiem si zúfať, možno to bude prijateľnejšia spoločnosť ako tamtá vlčica... A nebudem musieť vysvetľovať základné biologické fakty zo života, ktoré pozná predsa každý, trpko som si zaspomínal na hnedú vlčicu, ktorú som nechal samú pri potoku. A bol som aj celkom prekvapený, že takto na juhu vôbec niekto je. A ešte zvlášť niekto, kto je vo vlčej svorke. A o žiadnej na okolí som nevedel.
Priblížila sa a ja som si ju mohol lepšie pozrieť - teda po tom, čo nejaký ten vietor z nej odvial nános snehu, ktorý sa jej nalepil na telo popri tom jej roztopašnom poskakovaní - a to sa teda nejednalo o nedávno odrastené vĺča ale o plnohodnotne dospelú vlčicu. To, čo ma oslepovalo na jej krku bol akýsi zelený krištáľ. Odrážalo sa od neho svetlo a pretosa tak trblietal popri jej poskakovaní sem ku mne. Prešľapol som v snehu z nohy na nohu a prestal s rýchlou analýzou. Zadíval som sa jej do zelených očí, ktoré sršali dobrou náladou. "Brý večer," zamumlal som mierne s ostychom, no na to sa narovnal a opätoval jej úsmev. Bolo zaujímavé, že bola tak pozitívna a len tak a prirútila k cudziemu vlkovi s nejakou tou prosbou.
"Je mi ľúto moja milá, nevidel som nič také už dlhý čas. Ako je aj vidieť na mne," podtokol som nanajvýš ľútostivo a nosom ukázal na vlastné rebrá, ktoré presvitali napriek zimnej srsti. Veru, čo by som i ja dal za stádo srniek - ba i nejakej prepelice, niečoho. Povzdychol som si, vypustil z papule obláčik pary. "Nemohol som si nepovšimnúť, že vravíte v množnom čísle. Ste sama? A čo tu takto ďaleko na juhu hľadáte?" pustil som do éteru vlastnú zvedavosť a mierne naklonil hlavu.

<- Ronherský potok

Odprostený od spoločnosti tej nechápajúcej vlčice som sa cítil maximálne slobodný. V plných dúškoch som vpíjal do pľúc studený, zimný vzduch a vychutnával si pohľad na malé, snehové vločky dopadajúce na zem i môj kožuch. Do pozornosti sa mi však dostal pohyb vpravo odo mňa, ako som skokom prekonával rieku. Mal by som počkať? premýšľal som ako som sa brodil snehom a priebežne otriasal z labiek nalepený sneh. Ostatné vločky sa mi beztak trblietali v srsti a utvárali elegantný dojem.
Predtým videný pohyb sa zmenil na postavu bledej srsti. Vietor mi do uší dovial aj jej hlas, do nosa jej pach. Jednalo sa o vlčicu pomerne ostrého pachu. Ani na okamih som si nepomyslel, že by to mohla byť tuláčka.
Volala na mňa, aby som ju počkal. Nuž, nebudem slušný a nepočúvnem ju? Aj tak majú vraj ony vždy pravdu, usmieval som sa v duchu a vytušil, že nič zlé mi nechce. V snehu ku mne poskakovala ako elegantná srnka a je bledosivý kožuch bol pomerne v snehu nenápadný. Len na krku sa jej čosi výrazne trblietalo. "Čakám len na vás, mylady," zvolal som jej na odpoveď, keď už bola celkom blízko. Ako sa ku mne dostala, len som sklonil hlavu v mierne poklone a zavrtel zároveň chvostom, ktorý hral viacerými odtieňmi hnedej.

Napokon len pritakala s úsmevom, ktorý som jej letmo opätoval. Mrzela ma vlastná nedotklivosť a vlastne aj drobné podráždenie z toho, že sa mi klepali laby od zimy a to som bol naučený žiť v chladnejšom prostredí. Ale tak byť vystavený nechutnému počasiu, vode, mrazu, slnku a zavše nedávno začali padať chrobáci a žížaly... Bol som mierne zdeprimovaný, znechutený a musel sa premáhať s odpovedaním na jej nezvyčajné slová.
Len som sa na ňu obrátil. "Ste zvláštna vlčica, milá Nympha, no mne nevyhovujúca spoločnosť. Som rád, že som vás mohol spoznať, ale nemôžem učiť dospelého vlka, neplánoval som byť otcom tak skoro," objasnil som jej vlastné emočné rozpoloženie a rozpačito pokrčil plecami, na čo som sa šiel znova napiť z potoka. Otriasol som zo srsti hmyz, ktorý nepríjemne štípal kožu a zadíval sa jej do fialových očí. "Keď budete poznať fungovanie cyklu života, potom sa vás spýtam. Zatiaľ dovidenia, mňa nebaví stáť na počasí," rozlúčil som sa a pripomenul jej fakt, že som sa snažil byť galantný a nájsť aj pre ňu - akože cudzieho vlka - adekvátny, suchý, teplý úkryt skôr, ako nás zasiahla salva hmyzu a žížal, ktoré sa jej po dopade z neba prilepili na čelo. Bol som zvedavý, čo toto zapríčinilo a jej prístup mi prišiel ľahostatný na to, aby stíhala mojim zvedavým výpravám.
Posledný raz som jej pokynul hlavou, ešte raz sa napil a skokom cez potok pokračoval.

-> Ttajomná lúka

"Už to neriešte. Ak raz budete mať vĺčatá tak pochopíte, že ich nečakáte s vlčicou," hlboko som si povzdychol a neveriacky krútil hlavou. Každému dám šancu, ale veru toto bude nevzdelaný a beznádejný prípad. Len či tráviť čas v jej spoločnosti, alebo skôr odísť a hľadať kohosi inteligentnejšieho? Samozrejme mám strach o zakrpatenie svojho intelektu, uvažoval som nad cestičkami v budúcnosti, ktoré by som mal prejsť, kým Nympha nevedela čo so sebou.
Nervózne som švihal chvostom asi prvý raz nepôsobiac elegantne. "Znamená byť neposedným túžba po suchom pelechu?" protirečil som jej nezrozumiteľnej otázke. A to úplne bez významu. Zmätene som zavrtel hlavou a vzdialil sa, namočil si špičky labiek do studenej vody. "Čo mi viete povedať, ak neviete, že existujú vlci?" Možno trošku drzosti v tej otázke, ale ja si hrdo musím povedať, že je to len trúfalosť okúsiť. dokončil som si sám pre seba a po očku ju sem tam pozoroval, lebo som netušil, čo od nej asi očakávať.

Keď už sa mi teda nedostalo pochopenia a racionálnych myšlienok od Nymphy, aspoň to počasie sa umúdrilo a nám vietor trochu načechral kožuchy, ktoré tak mohli lepšie schnúť. Každopádne k večeru sa celkom ochladilo, preto som sa začal ošívať - napriek pôvodu z hôr. Bol som si nadmieru istý, že je to únavou. Tak, tak. Nedostatok spánku nie je dobrý a nikomu nesvedčí, pritakal som si v duchu medzitým, kým sa z vlčice dostala nejaká tá popleená veta, na čo som sa len krotko usmial. Radšej bez komentára, aby som sa zasa nemusel zmeniť na vševediacu encyklopédiu úplne normálnych, vlčích znalostí. Byť tak neslušným vlkom, stačila by aj názorná ukážka, ale to sa naozaj nepatrí... Ale čo to táram, bdie nado mnou osamelosť? ponuro som sa usmial.
A ešte raz nad jej nechápavým výrazom. "Je mi to už naozaj celkom trápne, hoci je to normálny akt, ale cítim sa ostýchavo. Nie sme rovnakí. Mám iný hlas, iný pach, viac sily, iné telo aj bunky. Keď zmiešate takto bunky dvoch pohlaví, vzniknú nové a teda aj nový život, vĺčatá," dopovedal som znateľne unaveným hlasom a zavrtel hlavou. Bolo to veru i na môj intelekt príliš. Krátko som i zívol, no na to sa ospravedlňujúco usmial.
Počúval som pozorne jej príbeh, teda aspoň malý čriepok minulosti. "To je veľmi zaujímavé. I ja som žil v horách, ale ihličnaté lesy a skalné stráne, ktovie, prečo je to tak, prečo si príroda vyberá..." dokončil som počuteľne zastretým hlasom, lebo som očami aj myšlienkami blúdil k zapadajúcemu slnku a snom.
..."Nájdeme úkryt?" prehovoril som strhnúc sa z tranzu a zľahka zažmurkal. Bolo načase rozhýbať kosti a aj dbať na životné potreby.

<- Narrské kopce

Jej meno bol len slabý šepot. "Radosť vás spoznať, Nympha," riekol som vysloviac pritom jej meno ako ten najlichotivejší a srdcu najmilší kompliment. "Menom som Castor, menom hviezd..." odvetil som na to slušne a v miernej úklone pozdrav ako keby dokončil.
Dostali sme sa k akejsi malej rieke, či ja by som to skôr definoval ako potok. Bolo to celkom dlho, čo som vôbec videl nejaký tok vody okrem toho z nebies samozrejme. Napodobil som teda príklad hnedej, strakatej vlčice a tiež uhasil hrdlo, vyprahnuté sťa púšť - pripomenulo mi to i tie kopce, ktorých okolie sme opustili.
"K predošlej téme... bez vlka by ste neboli. Dve vlčice sa nemôžu rozmnožovať," dodal som tichým hlasom a radšej sa otriasol, nonšalantne dodal: "Odkiaľ ste?"

Započul som akési meno, no napriek vynikajúcemu intelektu netušil, či to bolo jej meno alebo jej matky. Hoci som mal mierne začudovaný výraz, napokon som usúdil, že skôr myslela mamu. I keď... asi ani nemá zmysel jej objasňovať, že je to meno jasne pre vlčicu vhodné, keď ani nevie čo je čo. Zavrtel som hlavou nechápajúc situáciu, v ktorej som sa akoby omylom ocitol a už vôbec nie moju spoločnosť. "A vaše meno, spanilá?"
Ako som nedúfal, netušila o čom vôbec rozprávam. Vylúdil som z hrdla akýsi kvílivý, frustrovaný zvuk. Nemôže za to a slušnosť mi nedovolí jej ti potvrdiť, prehnalo sa mi hlavou na jej ospravedlnenie, že je trocha hlúpučká, či si to myslím aj ja. "Neodvážil by som sa pritakať," odvetil som prostú, suchú odpoveď. Takmer v koncoch - i tak by sa dala situácia opísať. Ako jej to vysvetliť?
Miesto nemožných úvah som sa radšej držal vedľa nej prchajúc. A kam? Za šumom vody. Musí to byť tak komplikované? Nech je zábava...

-> Ronherský pokoj

Nech som sa snažil byť akokoľvek slušný a nevyvedený z miery, jej otázka o tom, čo je to otec, ma na totálku šokovala, nemo som nechal pootvorenú papuľu a zmätene zažmurkal. "Tvoj rodič?" nezmohol som sa na nič lepšie a len na sućho preglgol. V hrdle bola síce sahara, no s príchodom noci sa spustil naozajstný lejak a ja som sa len nervózne otriasal. "Počujte, presuňme sa aspoň niekam do lesa, kde nebude toľko liať, nerád by som, aby prechladnutie stihlo takú milú osobnosť," navrhol som a kývnutím hlavy ju popostrčil smerom neurčitým, kde sa mi zazdalo, že sa mi v diaľke črtali stromy.
Ppre všetkých duševne zdravých vlkov, čo je toto za indivíduum? A akú strašnú musí mať rodinu, ach, koho som to stretol. Mmoje cestovanie je plné prekvapení, zasmai lsom sa potichu a do toho rozmýšľal, ako by som jej to vysvetlil bez toho, aby som sa neuveriteľne začal hanbiť pri opise fyziologických zákonitostí. "Viete, sú dve pohlavia - samec a samica, každý má iné pohlavné bunky a ich spojením vzniknú mláďatá. Pri rovnakom pohlaví to nejde, teda, nepočul som o takej rarite," rozhovoril som sa pomerne ostýchavým hlasom, sklopil uši a poponáhľal sa naprieč dažďom hľadať úkryt.

Jej zamračenú tvár som nechápal. Ako jej vysvetliť, že dosť, že počasie je škaredé? Nemusí sa mračiť, nie je tak pekná, myslel som si a prekvapene zalapal po dychu, keď ma takto verejne prehlásila za vlčicu a ešte sa ma o tom presviedčala. Prestaňte ma presviedčať, lebo tomu uverím! panikáril som v duchu a nervózne začal švihať chvostom sem tam a sledoval, ako si ma obchádza. Mal som svoj osobný priestor, ale netušil som, či je hlúpa, či nikdy vlka nevidela, ktohovie. Radšej som len preglgol a mlčky čakal.
"Chcete mi povedať, že ste vznikli z dvoch vlčíc? A čo bol potom Váš otec?" oponoval som jej a tiež sa zamračil. Bolo to divné jednoducho, ja nervózny, nesmelý a nevedel som čo si myslieť.
Obliala ma ešte väčšia panika, keď sa zrazu priblížila a pricapila svoj ňufák na ten môj. Zostal som tak skamenený, že som nedokázal ani cúvnuť, len cítiť jej dych na tvári. Odtiahla sa napokon prvá doložiac posledné fakty o tom, že som ozajstná vlčica. Potichu som si vzdychol. "Oči mám normálne, jantárové, vlčica nie som, lebo existujú dve pohlavia a ja som opačné, ako vy. Nikdy ste nevideli samca?" opýtal som sa mierne neverieacky, zvedavo.

Prikývol som ohľadom doby jej spania, posunul sa o kúsok bližšie ku kopcom, aby som nepôsobil veľmi strnulo. Chcelo sa mi aj trochu švihnúť chvostom, zase ju upovedomiť, že sa nemusí báť, no vykonala tak ona a nespustila zo mňa pohľad - prekvapivo mi nebol nepríjemný. Zzrejme som ju však uvádzal do pomykova nakoľko neurčito hrabala labami v piesku, skryla si raz tvár, hlas sa jej kolísal stále. Ešte som nenašiel nič, dokopy nič neobjavil, videl len zopár živých, vlčích duší a je to tu zaujímavé! jasal som v duchu.
Po chvíli som však nechápavo natočil hlavu, lebo ona nechápala mňa. Zostal som trošičku neistý. "Nie som vlčica, mylady," riekol som zahanbene, no vyvaroval som sa vyčítavému pohľadu, ktoré vykúzlilo moje mierne urazené ego. Radšej som sa preto díval do výšky na kopce a medzitým sa zo dva razy otriasol, lebo dažďová voda však v srsti ba aj ušiach a očiach mi príjemná moc nebola. Necítil som sa ešte ako zlatá rybka alebo vodník.

Bol som rád, že sa usmiala. Naozaj pekná a milá reakcia na to, že som jej takmer dolámal rebrá a sebe nohy. Aké nezvyčajné, len čo je pravda. Ale mala za to u mňa malé plus, také milené. Nneviem síce, či mala hlasivkový či rečový deficit, že sa zakoktávala, ale prišlo mi to celkom rozkošné, preto som sa nad tým nepozastavil. A vlastne bol rád, že mi odpovedala. "Nespali ste snáď mesiace, spanilá," odvetil som mierne šokovane, no z hlasu mi znela zvedavosť. Na slušnosti som veru nepoľavil a len letmo sa usmial a díval sa na ňu možno zopár sekúnd, kým som zase zasnene obdivoval tie kopce. Nuž a nebolo by zaujímavé sa tam vydriapať? Čo toto miesto skrýva? vydýchol som z pľúc zadržiavaný vzduch a zavrtel hlavou, aby som sa lepšie sústredil.
"Bezstarostný to život, zaspať len tak pri cestovaní, nebáť sa príchodzieho úsvitu a jeho lúčov slnečných..." riekol som mierne pobavene, zastretým hlasom. Vlastnými snami a úvahami. Zato ona sa trochu opovážila a moje uši so zastrihaním postrehli zvedavosť. A o to viac ma prekvapil aj kontext otázky aj to, že som skončil pomenovaný v ženskom rode. Nič to, má zalepené tie pekné oči po spánku, asi si nevšimla a možno jej napadali nánosy piesku do sluchov? pomyslel som si a zavrtel hlavou. "Čo máte na mysli, slečna? A prosím pekne ja oslovujem Vás v ženskom rode, no vy to mne nemusíte opätovať," dodal som krotko, opatrne, naznačujúc na jej faux pas.

Postrehol som len letmý pohyb hlavy a zo strachu zrazu nechápavosť. Pečlivo som sa pozrel na svoj ľavý aj pravý bok, obzrel si labky. Vyzerám čudne? Neupravene?! zhrozil som sa v duchu, čo sa mi odrazilo zrejme i na výraze tváre. "A ste v poriadku?" opýtal som sa ešte raz starostlivo a mierne sa zamračil - s obavami v zlatých zrakoch, ktoré žiarlili vo večernom šere.
Nemohla byť však až tak ustráchaná, pretože si v poriadku sadla, vydýchla a považoval som to teda za uvoľnenejšie gesto. Zostala potichu. Asi rovnako ako ja nevedela, či sa má rozprávať, alebo možno plánovala zaspať posediačky, či ma unudiť. Cítil som sa mierne vykoľajene, že neprišla naštvaná reakcia, preto som sa len neisto ošil a zahrabol labou do piesku. "Ako sa volajú tie kopce, ak smiem mať tú drzosť pýtať sa? Zvlášť po tom nepeknom prebudení, ak mi rozumiete," opýtal som sa nadmieru opatrným hlasom a znova si ju premeral starostlivým pohľaodm, no hlavu som hned odvrátil, aby to nebolo neslušné, takto priamo zazerať na vlčicu.

Až mnou trhlo, keď sa ozval výkrik od epicentra pachu. Hlas patril smaozrejme tej, ktorá tu bola tak nenápadne ako had zasypaná pieskom, skrytá pred očami sveta a vlkov. Pomaly som to rozdýchaval, lebo tiež som bol v šoku a srdce mi splašene bilo v hrudnom koši.
Oči vlčice žiarili zaujímavou farbou no v prvom rade strachom. Letmo som zakýval chvostom a prikrčil sa, aby si nemyslela, že sa ma musí báť. Zrejme však vôbec nepochopila, že som ju omylom napadol v spánku? uvedomil som si a potlačil nutkanie usmiať sa. "Neospravedlňujte sa mi, milá slečna, to ja som Vás veľmi nepekným spôsobom priviedol zo sladkej ríše tých najkrajších snov," uviedol som ju elegantne do obrazu, aby vedela na čom je. A bol som veru ochotný znášať následky. Veď veľmi dobre viem, aké boli sestry aj mama, keď nemali svoj deň. Proste vlčice, ale ony za to nemôžu, premýšľal som a znova letmo zakýval špičkou chvosta v priateľskom geste. Držal som sa tiež od jej zaujímavo sfarbeného kožúšku ďalej, nech má svoj osobný priestor.

//*ship, ship... watching death of amaya...*

<- Ohnivé jazero

Z planín, na ktorých by som možno len zajace objavil som sa ocitol odrazu pod akýmisi kopcami. Oobdivne som vypískol, lebo to určite bola akási prazvláštna, prírodná rarita, že tu takto boli len dva kopce a nič iné. Koniec koncov Gallireu ako takú som vôbec nepoznal, bol som rád za ďalší objav. Akurát mi bolo ľúto, že som sa stratil mojej spoločnosti alebo sa tá spoločnosť stratila mne? Pre teraz skutočne diskutabilné, zmizol mi Bellray alebo ja jemu? A zistím to niekedy? kládol som si otázky a so zamysleným výrazom a sklonenou hlavou klusal k úpätiu kopcov s úmyslom ich takto natesno pekne obísť.
Pršalo mi do tváre, preto som ju držal pri zemi a šiel radšej po pachu, no zároveň som mal túžbu dívať sa hore, skúmať zmenu terénu, pretože ten bol z ničoho nič piesčitý. Nuž som sa roztopašne rozbehol, vyskočil do vzduchu a len mäkko a príjemne dopadol. Sem tam sa našla nejaká tá skala pieskovca, ktorú bolo treba preskočiť, ale inak som mal priestoru a priestoru pre beh...
...ktorý ukončilo náhle zakopnutie o skalku zasypanú pieskom, uskočil som, následne skočil na čosi mäkké (//Nympha :D) a vyľakane zastavil a obzeral sa. Obozretne som zavetril a ucítil pach vlka, podľa jemnejšej vône skôr vlčice. Zdesený sám sebou som sa začal prechádzať sem a tam a premýšľal, čo kde, ako. Prišľapil som ju? Alebo ma nos a počasie šáli? Nevidím nič, je príliš šero... Prečo som si nedal pozor? Ale kto by v daždi spal na otvorenom priestranstve v piesku, šrotovalo mi v hlave, len čo som medzi nádychmi otriasal zo srsti nahromadené kvapky vody.