Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Kým sme sa vyhrabali z hmly, nastala prudká zmena. Ocitli sme sa na úplne inom mieste na takom, na ktorom by chcel každý vlk zostať a už len oddychovať. Veľký strom ihral všetkými farbami, labky mi šteklila bujná tráva a oblialo ma teplo jari. Napokon všetko zlé je i na niečo dobré. Cez útrapy z hmly máme možnosť vidieť...túto nádheru, pomyslel som si a pomaly sa zo zachmúreného vlka stával zase veselý. Chvost sa mi rozkmital, otočil som sa zároveň na vlčicu, ktorá zavolala moje meno.
Pomaly som sa vydal k nej, hoci nie až s takým šťastným výrazom, skôr opatrne. A ona z ničoho nič sa rozbehla utekajúc od posledných oparov hmly s očami, ktoré sa jej leskli od sĺz a zvalila ma na zem. Prekvapením som sa vlastne ani nepohol, len zažmurkal a objímal zem... a labami i Allairé. "Ale no tak... ste pôvabná, aj keď sa na svet tisne nárek, no úsmev je beztak to najkrajšie," tíšil som ju a venoval jej milý úsmev, keď sa postavila a koktavo ospravedlňovala.
Zdvihol som sa avšak len do sedu a otriasol sa. "Vskutku príšerné," obrátil som sa na zákernú hmlu, "ale nepočul som, to čo vy. Zrejme hrá na naše najhoršie spomienky a ja... som nemal príliš zlý život. Je mi ľúto, čo vás postihlo, drahá," odvetil som úprimne a zvesil uši.
Na to môj zrak z vlčice spočinul na strome. Tak magické... zasnil som sa a isto si musela vedieť aj ona prehrať, nad čím práve rozmýšľam.

//Ospravedlňujem sa, je to to najviac, čo tesne pred odchodom do práce môžem napísať. Teraz tri dni all day robím, no podarí sa mi odpísať po tej 23. hodine.

Ustávalo to. Jednak trýznenie, jednak vržďanie snehu pod labami spoločníčky, ktorá sa mi vzdialila. A ja som len vyl. Napokon som prestal, zostal na chvíľu schúlený v snehu snažiac sa stratiť tým nepríjemným spomienkam, ktoré veru bodali viac ako mráz a sneh, na ktorom moje telo krátko spočívalo. To mám za to, že blúdim? Že nepoznám toľko svet a všetky územia? Alebo že som ju zaviedol sem hoc nedopatrením? Pýtam sa odpvoede... Večne zvedavý na všetko a predsa mi nik neodpovie, hnalo sa mi mysľou skrúšene, na čo som sa postavil, ani len neotriasol od kožuchu plného snehu a neisto sa rozišiel kamsi dopredu.
Zamarilo sa mi, že hmla redne. Tresk v hlave pomaly ustával. Nevydal som viac hlasu zo seba. Pamätal som si len, že sa mi Allairé viac zdôverila, dotkla sa mi hrudníku. Na to som ju stratil v hmle. Bezradne som dupol labkou do zeme a švacol sa po boku vlastným chvostom. Brodil som sa v snehu neisto rozmetajúc sneh na všetky strany až som sám pripomínal snehovú guľu. A bolo to potrebné iste, aby mi čosi povedala... a ja jej neodpoviem, lebo načo. Kde ju hľadať, povzdychol som si.
Odrazu som bol nútený prudko zdvihnúť hlavu a uši po dlhšom čase nastražiť dopredu. Ozvalo sa zavýjanie jej hlasom. Hoc len krátke, presvedčivo som spravil zopár mohutných skokov cez záveje, funel námahou a odrazu - nepripravený - dopadol zasneženými labami do trávy, kde sa mi jedna noha podvrtla náhlou zmenou terénu. Šokovane som vytreštil oči, zabrzdil a od prekvapenia si sadol.
Našiel som síce moju spoločníčku, ktorá rovnako nemo civela na... obrovský strom. Hral všetkými farbami, rástla tu tráva, nebola tu zima... a objímala nás oboch nejaká prastará mágia. Zmätene som zavrtel hlavou a hrabol si labou po nose, či sa mi zdá. Ako sme sa tu ocitli? Nerozumiem, z hrdla sa mi ozvalo čosi ako frustrované polo-zavytie. "Iný svet...?" hlesol som a ako vĺča, čo prvý raz uzrie svet prehraboval pazúrmi trávu pod labami. Posledné stopy snehu boli len v mojej srsti, no i ten sa topil a ja som sa cítil sťa roztápajúci sa snehuliak na jar. Jar uprostred zimy, jesenný strom uprostred zimy, ktorá bola v jari... proste čože?
"Ste... v poriadku?"

<- Tajomná lúka

Obliala ma zlá predtucha. Ani nie tak zvláštnym prostredím ako tým, že som zablúdil a netušil kde som. Nie, mne samotnému by to nevadilo. Len som zbytočne ťahal za nos aj vlčicu. Zmätene som spomalil do kroku a obzrel sa za Allairé. Zastavil som, kým som premýšľal nad jej slovami a len popri myšlienkach sem tam zašvihal chvostom. Je iná... Vlastne mi to príde, že sama nevie čím chce byť. Zaujímavé je, keď sme každý rôznorodý, nie keď je to v jednom kuse, prezrel som si ju od labiek k ušiam. Opatrne, nevtieravo. "Možno len nie je známe, kým ste. Nie je to známe vám, Allairé," ozval som sa ostražito a zastrihal ušami. Pomaly som sa k nej priblížil jasne v očiach naznačujúc môj úmysel. Dotkol som sa jej následne nosom na krku a prehrabol jej srsť na zátylku v povzbudzujúcom geste, na tom som sa odtiahol a usmial. "Možno tápete, ale i vy nájdete svetlo," pousmial som a zavrtiac zároveň chvostom.
Zzmena jej nálady ma však dostala. I moja tvár zostala meravá ako z jej papule sršali nenávistné slová. Uublížila jej? Kto je horší ako Smrť, aká je to vlčica? Automaticky som sa zježil a zamračil. Pohľad som nasmeroval k zemi. "Nepriateľov si treba držať blízko... ale smrť nie. Čo to vôbec znamená..." zakňučal som teraz ja frustrovane a ledabolo rozhodil labou, pričom do vzduchu vystrelila salva snehu. Otriasol som si nalepené vločky z labky a váhavo skúmal, kde sme sa ocitli.
Okrem vlčice bolo všade bielo. Ocitli sme sa v mimoriadne hustej hmle a atmosféra sa zdala akási veľmi stiesnená. "Kde nás osud zaviedol...?" riekol som potichu, pretože toto sa nedalo pripisovať niekomu, ba ani náhode. Na jej ostatné slová som ani nereagoval.
Zaujímavá hmla bola teraz všetko. Nezaobstaral si... nezabezpečil... neochránil a nechal hladovať, trpieť... len si sa prizeral... v ušiach mi zaznel šepot, ktorý rezonoval. Frustrovane som zhíkol, stiahol uši, chvost spustil a uskočil. Zmätene som sa obzeral.
I vlčica sa mi cez hustú hmlu stratila. Nechal si všetko plávať a odišiel... Ale ja som neodišiel, to oni! Oni boli tí prví, opustili nás... a nemohol som zostať sám. Neviem byť sám...! kvílil som a ba i možno slabé zavytie sa mi z hrdla vydralo...
...Tápajúc v hmle smerom priamo vpred som sa snažil uši čo najviac capnúť k hlave, no bezúspešne. Hlasy ma trýznili, pred očami som mal len hmlu a zlé spomienky, ktorých som veru nemal veľa - možno práve o tento fakt to bolo horšie. "Allairé!" zavyl som pobadajúc neďaleko tmavý kožuch. Dúfal som - a úprimne - že je to ona.
Hmla redla. Našiel som vlčicu? čo sa to tu deje a kde sme sa ocitli?

<- Ronherský potok

Bol som rád, že sa počasie trochu umúdrelo. Vietor mal svoje výhody, pretože niektoré snehové záveje nabrali na objeme aj dvojnásobne a my sme mohli bežať popri nich a nemohlo sa tak stať, že by sme kdesi zapadli. Aj by som sa tomu tešil ale zarazila ma jej odpoveď. "Zdá sa mi tá odmeranosť v hlase, ktorá je tak náhla ako nočné búrky?" prehovoril som nie moc nahlas. Nebola záruka, že ma počula, ale tak vzhľadom na to, že jej takmer čierny chvost mi dobre že lemoval tvár... začuť musela. Minimálne môj hlas.
Zastavil som povedľa nej a prekvapene sa na ňu otočil. "Ako veľmi je vám Gallirea známa, slečna?" narovinu som sa opýtal a skúmavým pohľadom prečesával severnú stranu lúky ako aj iné. Bol som tu nedávno s tou sivobielou Alfa vlčicou a i ona hľadala korisť. Nnebola tu vtedy ani teraz. Ba čo možno nejaké zatúlané srny, no na tie si dvaja tuláci naozaj nemohli robiť zálusk. Les v dohľade bol zrejme hvozdom, ktorý mi spomínala preto som zavrtel hlavou. Niet správnej chvíle navštevovať ich a rušiť pohodu po love, pomyslel som si a vydal sa jednoducho za nosom - na sever. Nevidel som nič, len bielo.
Allairé mi medzitým popisovala vlka a mne v momente svitlo, až som sa rozosmial. "Áno!" zajasal som nad vlastnou pamäťou, ktorá stále slúžila. "Poznám ho. Teda priznám, hanba mi, že som si dovolil prerušiť tok sladkého spánku, ale... Je to známosť, veru. Spomienka, teraz zasa čerstvá," pokýval som spokojný sám so sebou hlavou, opakoval jej nedávne drcnutie do pleca a pobral sa poklusom vpred. "Nikto nemôže riadiť zmeny. Môžme byť iba pred nimi," poznamenal som pokračujúc v pravidelnom pochode po snehu.

-> Osamelý strom

Po tej obrovskej zime, ktorá bola v noci by som rád uvítal pohyb a na základe toho som jej navrhol presun. Vydýchol som si, keď súhlasila a nečakane jej tmavé labky upaľovali ponad potok a priamo vpred... na územie, ktoré som predtým opustil. Len som sa usmial, natiahol si labky a pár skokmi ju dohnal sme tam preskakujúc hlboké záveje po tej búrske, čo bola v noci.
Bolo len veľmi chladné ráno. "Som veľmi rád, že je vám dobre. Keby sa niečo dialo, bude mi to oznámené?" opýtal som sa jej s krátkymi prestávkami na nádych a následné vydýchnutie obláčika pary do mrazivého ranného vzduchu. Na jednu stranu je milá, ale o čom premýšľa? Keď sú niektoré jej reakcie predsa záhadné, zamyslel som sa a len zašvihal chvostom a natiahol krok, aby som jej stíhal, nakoľko nahodila príjemné no svižné tempo. Také akurát, aby vlka zohrialo. "Ktože je Falion? A slušní vlci nie sú bežní? Nie je normálne, že sa každý tak rodí?" vyzvedal som sa jej popri ceste na lúku.

-> Tajomná lúka (...and I must work now...)

Nestihol som sa ani poriadne spamätať, pretože som sa náhle zasnil a lietal mysľou v oblakoch - a každej snehovej vločke, ktorá mi nežne dosadla na nos. Tak som zaregistroval, že hnedá vlčica Launee hľadala akúsi svorku, na čo som len zavrtel hlavou, pretože som to tu stále nepoznal. Bielučká Winter s veľmi pekným i výstižným menom sa tvárila veľmi milo, no tiež akosi zdúchla.
Allairé tu jediná zostala. Smutne som zvesil hlavu. "To sa mi vždy stane, že ma sny oblapia, unesú... a všetci sú preč," ospravedlňoval som sa jej a zároveň si sťažoval na nespravodlivosť života. Vedel som, že mi prisľúbila väčšiu možnosť nahliadnutia do jej minulosti - ale vraj pri budúcom stretnutí na čo som chabo prikývol stále sklamaný tým, ako rýchlo stratím vlastne akúkoľvek spoločnosť.
Jej poznámka o rečníkovi mi bola lichotivá, na čo som sa len usmial. Rozpaky ma však obliali, akonáhle vyslovila do éteru ďalšie prirovnanie. Zmätene som zažmurkal a rozhliadol sa. Je tu ešte iný vlk? Koho myslí? Hádanka je to? premýšľal som a vrátil pohľad k nej, pričom som sa ponaťahoval. "Čo je niečo zlé na tom, byť slušný? Asi vám nerozumiem," riekol som úprimne a zadíval sa do diaľky. "A čo takto nejaké raňajky lahodnejšieho rázu, ako studený vzduch, ktorý dosiaľ dýchame?" navrhol som a spravil zopár krokov nechávajúc labku visieť vo vzduchu. Sama zvoľte smer.

//Ak chceš ísť niekam tak vezmi Castora so sebou, kludne manipuluj... ja nejako neviem nájsť chuť a respektíve mám strašne veľa práce a vybavovačiek teraz

//Za vetami sa obvykle píše bodka, keď ich ukončuješ... tu za myšlienkami konkrétne
A vieš, že môžeš skákať len ob JEDNO územie?
NESKÁKAŤ územia, uprav si post

Jej vrčanie ma prebralo zo zimného tranzu pozorovania obrovských, snehových vločiek. Zmätene som stiahol uši a spustil chvost. Je zlé pýtať sa? Nikdy ma nevychovali k tomu byť ticho... A vlastne kde je mojej rodine koniec, zafunel som a s opatrným pohľadom ju pozorovať. Vlčice som bral rovnako veľmi vážne ako vlky, pretože svojim spôsobom určite vedeli byť nebezpečnejšie. A ja to zažiť nechcem, mám krásny, nepoškvrnený kožuch, pomyslel som si vôbec sa necítiac povrchne, lebo som si len dával za číro číru pravdu.
A ona rozprávala. "Ospravedlňujem sa. Môj život a detstvo neboli nejako zlé, ak nerátam večne prázdny žalúdok," povedal som pokorným hlasom a sklonil hlavu ledabolo sa hrabkajúc labkou v snehu. Neisto, nervózne.
Napokon pookriala a len mi niečo šepla, na čo som konečne zdvihol zrak a neisto sa usmial. Ale čo by, keď ich je toľko! Viac ako hviezd! Keby ste len tušila...! prmeietalo sa mi mysľou.
Zmätene som však zažmurkal. "Ale veď ja nebásnim, milá Allairé!" ohradil som sa prekvapeným hlasom a na okamih od nej odvrátil zrak, pretože sa k nám blížila... vločka. Áno. Ako môže byť niečo krajšie ako tie vločky? Uurčite nevie, čo má! Komentoval som v duchu príchodziu bielučkú vlčicu, ktorej sa v ľavom uchu hompáľala akási krištáľová vecička, hoci na uchu mala aj staré stopy po ranách. Na to prišla aj nejaká hnedá vlčica s belasými očami. Milo som sa na obe usmial a vrtel zároveň hlavou. "Niet sa začo ospravedlňovať, milé dámy. A krásny, zimný deň vám prajem," sklonil osm hlavu aj pred nimi a premeral si bielu. "Kto by sa zlostil na nežnú snehovú vločku, ktorá sa jagá ako tie padajúce z neba?" povzbudivo som žmurkol a hovoril zase úplne vážnym, hrejivým hlasom. Neskladal som komplimenty len tak pre nič za nič, proste som takým bol.
"Slečny toto je Allairé, ak ju teda môžem predstaviť," obrátil som sa od dvojice na moju dosavadnú spoločníčku, "A moje meno jest Castor, jedno z hviezd," dokončil som.
Na chvíľu som zmĺkol, no napokon sa posadil a nervózne sa ošil. "Jeden vlk aby v rozpakoch bol, keď ho obklopuje taká pekná spoločnosť," skonštatoval som si pre seba vysvetľujúc rozpaky, ktoré ma obliali.

//Večer tu býva málokedy, odpíš, Lucy odpíše zajtra keď tak, nech sa hýbeme.

Nerozumel som veľmi jej slovám, teda aspoň niektorým. Len som si všimol, že rozpráva možno priveľmi a nejako sa nehýbe, nereaguje na iné vnemy. Aspoň tá reč ma utvrdzuje v tom, že sa bavím so živým tvorom, pomyslel som si a v krátkosti zívol. Na okamih boli vidieť i hviezdy a spomenul som si na jej zamračený výraz. Vôbec ktohovie, či pochopila, že sa volám podľa jednej z nich... "Prečo sa skrývate za inú tvár, ktorá vám teda nepatrí?" podotkol som zvedavým hlasom plným záujmu.
Vzhľadom na ostatné vety som usúdil, že ak sa cítila ublížene, mohol za to nejaký samec. Možno zlomené srdce? Možno neprívetivý otec či brat? Ach, byť sám a mať čas polemizujem o tom aj veky... ostatne ako o všetkom, potichúčky som sa zasmial a zadíval sa na slečnu ebenovú. Všimla si moje snívanie o snehu. Zahanbene som sklopil uši. "Ja mám rád všetky obdobia. Všetko a všetkých, ktorí sú niečím zaujímaví a majú mi čo dať," odvetil som prosto a len pohodil chvostom.
Vystrúhala mi tiež poklonu. Slušnosť, svojskosť, ktorá vraj sa ukáže málokedy...alebo len pre príkladnosť? premýšľal som. "Aj ja som mimoriadne rád, že som vás stretol, Allairé, ktorej meno lahodí ušiam viac ako najpríjemnejší zvuk na svete," riekol som úprimným, no vážnym hlasom. Bol som to proste ja. Nevnucoval som sa jej, nelichotil jej, proste som to naozaj tak myslel. A úprimnosť mi zavše sršala zo zlatých zrakov.

//Neviem či sa mi podarí viac odpísať, poobedím som myslela od 14-17, nakoľko za hodinu idem do práce a potom som free až po polnoci.

Mne moje správanie prišlo obyčajné a netušil som, prečo z toho robila také haló. Len som sa skromne usmial a pokrčila plecami. "Ak si to myslíte," podotkol som len krotko a nejako sa nemal k tomu napodobiť jej príklad a posadiť sa do studeného snehu. Spod vlastných láb som si len snehovú prikrývku odhrnul, aby som stál len na tej tvrdej zemi.
Zhodnotila tých, ktorých stretla a zložila mi kompliment, na čo som v rozpakoch sklonil hlavu a neskryl úsmev. "Lichotíte mi ako žiadna iná dáma doteraz," riekol som zdvihnúc na ňu pohľad, "a každý je iný. Niekto odporný, niekto priateľský, otrávený, nervózny alebo milý a slušný. Vlk sa nemôže nudiť..." dokončil som a vypustil z papule obláčik pary. Zároveň mi na nos dopadla snehová vločka, ktorá tu donedávna len tak poletovala. Aké nádherné obdobie... a predsa stretnúť spoločnosť, ktorá nie je s niečím spokojná a tak... zasnil som s apri pohľade na lietajúce potvorky. "Pôvabné... ten nežný tanec, ktorého my môžeme byť svedkami..." vyriekol som komentujúc padajúce páperie.
Na to som len zažmurkal, ospravedlňujúco sa pousmial, nakoľko mi zase myšlienkové pochody kamsi ušli. "Byť básnikom, znamená to byť rečníkom? Byť slušný sťa pán, záleží na tom snáď nám?" odpovedal som jej otázkou, teda skôr rečnícko a zavrtel hlavou. "Moje meno? Jedno z milióna hviezd... Castor znie, moja milá," predstavil som sa opäť s poklonou. "A kto je tá pôvabná vlčica ebenovej srsti a rubínmi miesto očí?" pýtal som sa na oplátku.

Vlčica sa pomaly posadila. Aj som mal zvedavú otázku na jazyku, či ju snáď brucho nepáli od mrazu spod neho, ale teda taktne som mlčal. Až do chvíle, kým neprišlo na rozhovor.
Smiech. To už som dávno nepočul, povzdychol som si a značne v rozpakoch z nej sa usmial. "Inú slečnu tu nevidím," dal som jej za pravdu a žmurkol zlatým okom.
Rozhovorila sa medzitým, ako viedla akési konverzácie a mrzelo ma i a ňu, že jedna bola tá nepríjemná. Krátko som sa zamračil, povzdychol si nad jasne počuteľnou iróniou v jej hlase. "Občas si treba deň okoreniť niečím zaujímavým." Snažil som sa ju povzbudiť, nech to neberie tak negatívne a letmo som zavrtel chvostom, ktorý hral niekoľkými odtieňmi hnedej - koniec koncov ako celá moja srsť.
Ako tak sedela znovu sa smiala a neprišlo mi, že predtým zažila čosi negatívne. Prílišne asi nebolo, keď je takáto. Alebo možno je aj dobrá herečka? vytváral som si vlastné konšpiračné teórie a venoval jej krátky pohľad do očí. Napokon som sa odvrátil, aby jej to nebolo nepríjemné, že ju snáď pozorujem. "Spevákom dobrým nie som. však zdvorilosť je prvoradá, slušnosť nutná a takt v určitých situáciach dôležitý, drahá," objasnil som jej a znova sa na ňu obrátil.

//SkúmavÝ sa píše s Y (puntičkár na gramatiku, sorry) a ak chceš písať myšlienky, tak to predposledné tlačítko s chat bublinou je na to určené :)

<- Tajomná lúka

Labky sa mi zabárali hlboko do snehu, no väčšie záveje som prekonal niekoľkými skokmi. Napokon opadla spomienka na strieborno bielu vlčicu a bol tu zase ten samý potok. Ako som postrehol popri behu popri toku, Nympha sa tu už nenachádzala. Dúfam len, že sa príliš neurazila. To bolo asi prvý raz, čo som niečiu spoločnosť proste odpískal, pomyslel som si smutne a dal si taký malý cieľ, že raz sa jej za to možno ospravedlním. Teda ak ju, samozrejme, dovtedy nájdem.
Pokračoval som pomalším krokom a brodil sa hľadajúc užší pás, kde by som tok preskočil, nakoľko som ľadovej vrstve na ňom priveľmi neveril. A tam, kde sa to miesto vnašlo som trochu cúvol, poriadne sa odrazil zadnými nohami a elegantne potok prekonal. Ba keď som sa aj prizrel, meter od tohto miesta bol ľad rozbitý - zrejme tu tá zver bola piť. Neváhal som, uhasil znovu smäd a zadíval sa do diaľky, pretože som zavetril vlka - teda podľa jemnejšieho pachu skôr vlčicu. A nie je trošku zvláštne, že je sama? pomyslel som si a zvedavo, no opatrným krokom som sa za ňou vydal.
Úmyselne som si nedával záležať na tichej chôdzi, takže vržďanie snehu bolo počuť na ďaleko.
Jednalo sa o tmavohnedú ba až do čierna vlčicu. Labky zaborené v snehu som jej nevidel, no ako som uzrel tvár ma prešli zimomriavky. Nerád som videl zjazvených vlkov, no táto slečna mala zohyzdenú tvár jednou veľkou roklinou po dávnom zranení, ktorá jej pretínala červené oko. A je bezpečné sa rozprávať s niekým, kto má mágiu ohňa? napadlo mi v rýchlosti, kým som sa slušne poklonil a pozdravil: "Dobrý večer - teda skôr noc? ...milá slečna." Mierne som sa zasekol, pretože až teraz som si uvedomil, že ju osvetľuje len mesiac, ktorý sa zas rýchlo skryl, keďže začali padať veľké, snehové vločky. "Čo tu robíte tak sama?"

Vlastne nechcela nič iné ako to, opýtať sa ma na tú zver. Zrejme jej a tomu kolegovi, ktorého spomínala ušlo spred nosu a niekam sa zatúlalo celé stádo. Áno, toto síce bola ideálna pláň na také niečo, no nenachádzali sa tu ani len vyšľapané cestičky v snehu.
Avšak povzbudila ma, že i mne sa určite zadarí na čo som jej úsmev opätoval. Zastrihal ušami a počúval rozprávanie o veľkom hvozde kúsok odtiaľto. Nakoniec sa teda aj ukázalo, prečo je jej pach tak výrazný - bola Alfa. Isto sa u nich vlci nemali zle. Snáď to s nimi teda nedopadne, ako s našou horskou svorkou, ktorá sa rozpadla kvôli nedostatku potravy... ale cez iné ročné obdobia to tu vyzeralo byť hojné na potravu, tak kde sa všetká tá zver pominula? uvažoval som a len prikývol, sem tam švihol chvostom, aby som nebol tak strnulý. Pretože na mojej tvári beztak bolo vidieť, že som zamyslený.
Bola však veľmi milá. Do interných záležitostí ich svorky som sa nemienil montovať, no na návrh návštevy som veselo prikývol. A už jej nebolo. Rýchlo sa otočila, popriala mi všetko dobré a už ju iste súril čakajúci kolega a lov. Len som jej zavyl na pozdrav a vydal sa naspäť na sever, keďže na tomto kraji sveta ani len tie zajace neboli.

-> Ronherský potok