Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zdálo se mi o všem možném i nemožném. Ve snech jsem najednou byl na místech, které jsem tu už všude navštívil, čili nedalo se říct, že by to byly právě noční můry. Sem tam se mi určitě pohnula tlapa nebo i ocas, protože mi bylo dobře. Vyváľení v chládku, skrytý před silnými, slunečními paprsky.
Ale bylo načase se probrat konečně z té pěkné kómatu.
Nejprve jsem rozlepil jedno oko, na to hned druhé a z tlamy se mi ozvalo táhlé zívnutí. Přetočen stále na zádech s tlapami k nebi jsem měl opravdu divný úhel pohledu a trošku i s panikou jsem se přetočil hned na "normálního". Na to jsem si protáhl tlapky, postavil se, otřásl ze sebe prach. Tlak v ovzduší se značně změnil, čili jsem čekal, že se nebi bude chtít pršet. Bez váhání jsem se odebral z tohoto pěkného místa kamsi ... jinam. Vždyť jsem byl přece jen průzkumník na výpravě.

-> Lužiny

<- Kaňon rieky

Duby, buky, brezy, topole... čokoľvek, len stromy! Akonáhler som zbadal náznak stromov, bez rozmyslenia si, či je to vlastne realita som nabral akési posledné zvyškyenergie, ktoré zo mňa nestihlo vysať slnko. A bolo to čudné lebo sa zvečerilo a stále horko.
Bol som nemálo šťastný, že les bol skutočný a stromy mi poskytli rýchlu úľavu a prítmie, hoci vzduch bol dusný. Odtušil som, že tak skoro na nejakú vodu nenaďabím avlastne dobre, že som si naplnil žalúdok skôr.
Tie letné horúčavy zabili aj moju prehnanú zvedavosť a chuť všetko skúmať, takže som s alen zvalil k najbližšiemu hrubému koreňu stromu, ktorý vytŕčal nad zem , otočil som sa na chrbát, laby do vzduchu a prepadol som mdlobám zaslúženého sopánku po náročnej túre.

<- Narrské kopce

Po ceste za šumom vody som takmer trikrát odpadol od neskutočne páliaceho slnka, ktoré mi pražilo na chrbát. Závidel som bezsrstým zvieratám v tomto momente, no na druhú stranu som si mohol po ceste užiť parádny lov na poľneého zajaca, ktorý mi poslúžil ako skvelý obed.
Takto som sa dostal na okraj hlbokej rokliny, ktorá predstavovala kaňon. Dole tiekla rieka. Celkom sa mi skrivil úsmev pri pohľade na strmý zráz a nad predstavou, že akosi sa budem musieť doteperiť dole a naspäť na druhú stranu.
Prekvapivo mi netrvalo ani tak dlho nájsť akýsi schodný chodník. A možno dole nebudem cítiť ten hnusný, tpelý vietor, pomyslel som si a pomaly s natiahnutý,i labami sa štveral kľukatou cestičkou smerom k toku rieky. Videl som síce každým krokom vlastnú srmť v rôznych verziách... ale smäd bol horší.
Horko ťažko po namáhavej minimálne polhodine, so zodratými vankúšikmi na labách, som sa dostal k rieke, ktorú som mal chuť vypiť celú. Jazyk celý čas vonku z huby, len aby som sa ochladil, skončil úplne suchý, vyprahnutý a moje hrdlo ba až bolelo. Preto studená,m číra tekutina bola liekom. Nuž len čo bolo horšie, po osviežení sa čakal namáhavý výstup hore. Aj to sa dalo, po vybehnutí na pláň som netúžil po inom, len prítmí stromov.

-> jazvečí les

<- Sarumen

Okolo rieky som prebehol ani neviem ako... vlastne čas plynul neuveriteľne rýchlo. Prednedávnom, sa so mnou lúčila Allairé, a tú, s pokojným svedomím považujem za kamarátku, áno, myslel som si a spomínal, popri postupnom naťahovaní sa, ke´dže som zakotvil na pár týždňov v okolí kopcov, ktoré na mňa pôsobili fascinujúco a zároveň fádne. Takže už by bolo čas na zmenu. Plus mi šialene vysmädlo, nuž som dokončil postupné naťahovačky labiek, prestal zívať a s opdhodlaním krásneho rána sa vydal vpred - kým nebude tak horúco.

-> Kaňon rieky

So slovami Neyteri prišla aj náhla spomienka. Hnedosrstá. Nnebola tam niekde vtedy táto dáma? Lebo presne opisuje na čo myslím... ako sa len volal ten spiaci...? Hmmmm? Hlava deravá, povzdychol som si a zatváril sa prekvapene. "Viete, ale mne už sa to naozaj stalo, milostivá!" vykríkol som šokovaný tým, že mi presne pripomenula a opísala moju spomienku. Na jedno z prvých stretnutí na Gallirei. "Cédre, prítmie a spal tam, len tak, namojveru sa neprebral!" začal som. "A taká hnedá srsť a pierka v uchu... hmm ako sa len volal...ahá!" docvaklo mi pri tom mojom honivom monológu, až som sa musel usmiať, zdvihnúc hlavu k očiam Neyteri som len dokončil: "Falion, bolo meno jeho."
Spokojne som si pre seba pokýval hlavou a docupkal k Allairé, vedľa ktorej som sa chcel držať. Jemne som sa jej obtrel o srsť a priateľsky ju drcol do líca, hoci možno s väčšou intenzitou, než by jeden plánoval.
Moje ospravedlnenie Alfe bolo asi dostatočné, pretože jej to neprekážalo. Následne sa All navrhla, že možno niečo vyzistí o tej svorke a ja som len s úsmevom potvrdil - a prikývnutím - že tak skúsim aj ja. Niet to nad prieskumy!
Netrvalo veru dlho, kým sme dorazili k hraniciam. A beztak mám podozrenie moja milá strieborná lady, že ste nás viedli kľukatou trasou, spočinúc tak v našej príjemnej spoločnosti, pomyslel som si a možno aj dúfal, že si moje myšlienky vypočuje, ak má takú moc. Pripadala mi vznešená a veril som, že teda tomu tak aj bude. Každopádne ďalej nebolo času sa tým zapodievať, pretože sa už Allairé lúčila. Kým som jej stačil odpovedať, že idem s ňou, tak už som počul len dopadsanie jej labiek v diaľke.
Na Alfu som hodil ľútostivý pohľad. "Veľmi pekne ďakujeme, vznešená. Dúfam, že niekedy budem môcť byť poctený zas tou vašou krásnou, žiarivou aurou a uvidíme sa. Dovidenia, sladká Neyteri," usmial som sa, gestom zastaralých gentlemenov sa uklonil a elegantným skokom preskočica posledný padnutý kmeň a priekopu som upaľoval za mojou snáď možno i kamarátkou.

-> Narrské kopce - cez Tenebrae

Neyteri bola presvedčená, že napriek zákernej hmle chce vidieť to miesto. Alebo len ďalšia prehnane zvedavá duša, napadlo mi a len som povzbudivo kývol. Popri postupe som nechal obe vlčice ísť popredu a sledoval, ako prekonali spadnutý strom. Ja som sa len usmial, trochu zrýchlil a s maximálnou eleganciou počas dlhého skoku dopadol labkami opäť po boku čiernej vlčice. Nakoľko som však cítil pohľad tej, ktorá tu bola kráľovnou, zadíval som sa na ňu. Vravela mi, že už má svoj vek a teda, že vĺčatá má dve, ktoré vychválila. "Pri tak milujúcej matke nie je možné, aby boli iní, ako naprosto úžasní," riekol som vážnym hlasom, ako samozrejmosť. Síce poznamenala, že som lichotník, no na to som sa tváril len začudovane. A nie je zvykom byť maximálne galantný k dámam? pýtal som sa sám sebe a venoval zmätený pohľad aj Allairé, aby mi potvrdila, že som úplne normálny. Aj vy to vidíte inak, Allairé? Rovnako žeby? pýtali sa moje oči potichu vlčice.
Mal som z oboch ženských osobností značný chaos. Nevedel som si ho ani len utriediť v hlave, preto mi v nej len zbesilo tikalo niečo monotónne ako ďobanie ďateľa do stromu. Radšej som zastrihal ušami a počúval. "Tak ja cestujem veľa ráz veľké vzdialenosti a kým som v nejakom lese, presnorím ho celý... a vždy sa nájde aspoň niekto, kto spí," napodobil som Allairé pri Neyteriných slovách a tiež sa zasmial. Alfa tvrdila, že na vlkov nemala šťastie... a vlastne i čierna ich moc nespoznala. Ou, nerád by som ich zdržoval od novýh známostí... a ani neviem aké má Allairé plány... vydýchol som si a znovu sa zhlboka nadýchol, otriasol mokrú srsť po nočnom daždi.
Vnímal som vďačnosť v červených zrakoch jednej zo spoločníčok, nuž som len mykol plecami a nasadil skromný úsmev, hoc trocha rozpačitý. Vrátil som sa k pôvodnej téme o objavovaní. "Vlčia prirodzenosť túži po nových veciach..." tiež som hodil zasneným hlasom len tak do placu a potmehúdsky sa usmieval a popri kráčaní sledoval labky, kam dopadnú. A tak isto vstrebával otázku o nejakej svorke tu na juhu. Môj výraz bol náhle až žalostný. "Nikdy som o nej nepočul okrem toho od Launee ako spomína tuto Allairé, drahá Neyteri," zvesil som smutne hlavu a môj výraz bol takmer žalostný, keď som sa na striebristo bielu pozrel zase. "Moja nevedomosť nemôže byť odpustiteľná," riekol som a zamračil sa. Bol som určite neďaleko a moje túlanie je očividne naozaj bezcenné. Pprečo o tom neviem?! cítil som sa frustrovaný no vzrástla i nádej k objavu nového miesta.
Odrazu mnou trhlo, lebo do mňa narazila Allairé a len sa ospravedlňovala. Okamžite som si všimol, že na jednu labku dopadá horšie, nuž som jej zahatal vlastným telom cestu a bez váhania jej labku nadvihol svojou tým, že som ju podložil. A skúmal. Maličká ranka, minimum krvi, ale iste to štípalo. Proste blbo skočila. Povzdychol som si. "Milá moja dávajte si Vy pozor, inak budete musieť znášať cestu na mojom chrbte a tie muky po tom, čo zosadnete z tej neskutočnej a hebučkej srsti," poučil som ju žartom a pobavene sa usmial.

//Castor sa objavuje zase späť :) Pardon naozaj, pracovné záležitosti, sťahovanie do toho a zavše úraz a skúškové takže som rada, že som stíhala aspoň záležitosti správcovské ~
P.S. Allairé dávaj si pozor na to, v ktorom čase píšeš. Zase si sa sekla v poslednom poste :D Si to po odoslaní vždy prečítaj :)

Hvozd bol naozaj rozľahlý a predsa mi pripadal stále trochu temný. Nebyť zimného obdobia... ale aj tak, ihličnany si zachovajú svoju tvár napriek počasiu. Je tu tma, mnoho neznámych tieňov, priveľa zvukov... Kamene, previsy, prepadliny, húštia, z ktorých vlk nvie, čo vypadne... nedokázal som sa zbaviť frustrácie z miesta. Ale na druhú stranu je vďaka tomu všetkému výnimočný. Flóra a fauna sú tu rozličné, je to iný svet, ktorý ovládli tunajší sarumenskí vlci, ktorí sa tu cítia dobre a v bezpečí. Nikto im sem nelezie a vedú spokojný život, uvažoval som, pretože som nikdy nič - ani len čo som nemal rád - neodsudzoval. Nemal som to v riadkoch, z ktorých sa odohrával môj charakter.
Každopádne popri pomaličkom tempe cez les a preliezaní všetkého možného bol čas na triedenie myšlienok i rozhovor. Allairé sa vlastne trošku sekla, lebo Neyteri nechápala jej slová. Jja som ich predbehol a zavrtel prudko hlavou. "Mylady to by sme si nedovolili túlať sa tu a zavše opustiť vašu mimoriadne prívetivú spoločnosť," riekol som smerom k Alfa vlčici, ktorej striebristá srsť sa leskla v ranných lúčoch slnka. Kontrast farieb srsti dvoch vlčíc bol v rannom svetle naozaj pekný a ihral mi pred očami - jednoducho som si všímal každú, ba i nepodstatnú maličkosť. Možno som príliš odpovedal i za Allairé? zasekol som sa a radšej strihajúc uškami všetkých možných odtieňov hnedej som počúval oba hlasy spoločníčok.
Vypočul som si i príčinu, prečo sa čiernej tak páčil tento les a len som sa na ňu letmo usmial, možno až ospravedlňujúco. Nemôžem za to, že mi chýbajú hory, skalné rpevisy, rokliny... zasnil som sa a nadýchol sa k odpovedi pre Neyteri, keďže Allairé zrejme hlavné slovo prenechávala mne. Čo si chcú snáď užívať môj hlas? Je to lichotivé, no malicherné myslieť si, krátko som privrel oči a trochu zvýšil hlasm aby ma i Alfa dobre počula. "Skutočne. Neďaleko hvozdu je nič... lúka zahalená hmlou, ktorá od pohľadu pôsobí, že vlk do nej naozaj nechce ísť. A akonáhle sa v nej ocitne, ozvú sa všetky zlé spomienky, ktoré ho v hmle vytrápia. Buď v nej zablúdite, alebo ju prekonáte ako my s Allairé," krátko som sa na čiernu vlčicu usmial, "a zbadáte strom ihrajúci všetkými farbami, obleje vás teplo, medzi labkami nás šteklila tráva... a prisahám, dalo by sa to považovať za najpokojnejšie miesto na svete. Ale chráni ho tá zlá hmla," zamračil som sa a zľahka otriasol. Jednak od utíchajúceho dažďa z noci, jedna zo spomienky na tie psychické muky, ktorými si bolo treba prejsť - dvakrát.
Zavrtel som chvostom. Neyteri mi prozprávala krátku históriu, ktorá predsa len nebola tak chabá, ako by jeden očakával. "Je zjavné, že svorku vedú vlci na to stvorení, milá Neyteri," pochválil som ju so skromným úsmevom. "Neverím vám však, že máte potomkov. Na tvári krásny úsmev, žiadne starosti, ktoré by sa odzrkadlili a ba aj fyzicky v dobrej kondícii," zložil som jej kompliment, pretože som sa naozaj čudoval, že vlastne je naozaj vážená dáma v tomto lese. A ja by som ju pritom pokojne zaradil do skupinky roztopašných, mladých vlkov. Aj nad tým, ako spomínala počet som uznanlivo pokýval hlavou. "Tak nejako bolo aj nás, ešte v rodnej svorke, kým sa nerozpustila," riekol som a premýšľal nad jej otázkou.
Odpoveď bola jednoduchá, Allairé ma i predbehla. Zvážnel som. "Pár rokov už to budem čo sa ponevieram bezcieľne svetom. Objavujem nové miesta, spoznávam vlkov a vnímam tie úžasne rozličné charaktery. Proste ma všetko zaujíma až natoľko, že som dosiaľ nepomyslel na to pridávať sa k niekomu," rozpačito som sa zasmial a následne hodil spýtavý pohľad po čiernej vlčici po mojom boku, pretože som intuitívne vycítil značnú nervozitu. Povzbudivo som ju šťuchol nosom do pleca.

Netrvalo dlho a i moja dlhodobejšia spoločníčka si povšimla, že nie som veru omámený krásou tohto lesa. Bol naozaj zaujímavý, veľmi rozmanitý a moja zvedavosť bola spokojnejšia tým, že som toto územie navštívil - to áno. Lenže necítil som v tomto lese domovinu ako Allairé. Môj les bol podobný, no hornatejší kraj. Tak som len mlčky postupoval kúsok za Neyteri, ktorá to tu poznala spamäti a ako sa ukázalo, zvládla sa aj elegantne vyhýbať náľadiu a zmrznutým častiam pôdy a skál. Tým pre mňa ten postup nebol tak zlý. Zavše som si uvedomoval, že Allairé sa ku mne opäť priblížila. Pre moje ego príjemné brnknutie, no navonok som jej len venoval letmý úsmev a povzdychol si.
"Vlastne by som zostal s ňou, ak si želá v prípade vášho dovolenia, mylady, zotrvať dlhšie," odhodlal som sa teda zostať po boku čiernej vlčice s ohnivými očami a len sa sem tam poobzeral po lese - keby vlk zablúdil, nech má aspoň nejaké orientačné body. Predsa len, tunajší hvozd dominoval tým, aký bol hustý a zle prechodný.
Následne sa nás Alfa pýtala, či spolu cestujeme dlho. Vlastne to je aj celkom dobrá otázka na zamyslenie sa... Tak nám plynie čas, že isto nemá ani ona potuchy a zavše... koľko času sme utratili snívaním pri tom osamelom strome? moje domnienky preháňajúce sa mi hlavou sa mi aj potvrdili, pretože čierna odpovedala skôr ako ja. Len som s letmým úsmevom pritakal. "Hoci netuším, koľko sme sa zamotali pri tom magickom, osamelom strome. Každopádne čas plynie rýchlejšie ako voda. Napríklad´ako starneme, koľko kilometrov naše laby počas tuláctva prejdú... že si ani predstaviť nevieme," rozprával som si tak, mylsiac si osobne len do vetra. "Koľko zím má vaša svorka tu? A členov?" opýtal som sa znenadajky, no slušne striebornej vlčice, ktorá kráčala kúsok pred nami.

//Lern veľmi narýchlo. Nemusíte sa ponáhľať s odpoveďou, pretože napíšem najskôr až v pondelok, dne už je malá pravdepodobnosť. A keby bol niekto fretka ( že ney :D) tak ma preskočte.

Bol som milo prekvapený, keď tunajšia Alfa Allairé upokojila vrtením chvostom a vľúdnejšími slovami. Síce medzitým ešte strieborno biela vlčica vybuchla, že čo jej tu hrabe, no napokon sa upokojila a mňa len s miernym úsmevom opravila. Nuž som len prikývol a úsmev jej opätoval. "Tak potom ospravedlňte moju prostoduchosť, madam," dodal som krotko a zadíval sa na moju spoločníčku, ktorú les naozaj uchvátil.
Vlastne bol neobyčajný, ale tak asi ako každé jedno miesto. Mne samotnému sa nezdali moc zradné prepadliny, hoci vlk by si určite zvykol. Ako som sem tam po očku pozrel na čiernu, tak mi prišlo, že by aj túžila sa tu usadiť. A ja? Ani nápad. Ba ani myšlienka, že by som sa mal ešte tak skoro niekde usadiť... pomyslel som si a nechápavo zavrtel na otázky Allairé hlavou. Tváril som sa, že som jej gestá naozaj nepochopil.
Obrátil som sa radšej na Alfu, ktorá sa predstavila ako Neyteri. "Marí sa mi, že som sa Vám ani vtedy nepredstavil? Mrzí ma moja drzosť, moje meno je jedným z hviezd a znie Castor," dodal som s letmým úsmevom a zavrtením chvostom. Neočakával som celkom ,že sa z hmly domoceme práve do lesa obývaného svorkou. Zvlášť k vlčici, ktorá ma vtedy slušne pozvala k sebe do hvozdu, ktorý sa mne nezdal až tak príťažlivý. Veselosť Alfa vlčice mi vôbec nepasovala k prostrediu, ktoré na mňa pôsobilo morbídnym, stiesneným dojmom. Necítil som sa vyslovene zle, ani som sa neožíval, no moje pocity boli predsa len zmiešané. "Jedine, že by sme cez les prešli na iné územie a obišli hmlu...?" podotkol som ticho, možno trochu od veci.

V skratke vydýchla, že jej pripomína rodný les. Keby som tu našiel skaly a nejaké tie väčšie kopce, tiež by som si to myslel, rozmýšľal som a obzeral si les, no nedovoli si pokračovať hlbšie. Beztak som tŕpol, pretože sme boli dosť kus za hranicami a nikomu sme sa neohlásili - hoci bolo viac ako jasné, že čoskoro si nás tu niekto vyhľadá... a či už to bude krvilačný jedinec alebo dobrotivá duša, to sa dozvieme.
Les ako taký by nebol zlý, len mi prišiel málo presvetlený a zmocnil sa ma pocit stiesnenosti, nakoľko som posledné týždne trávil prevažne na otvorených priestranstvách. Každopádne som na slová vlčice len chabo prikývol a obrátil sa ihneď na to smerom, z ktorého som započul zvuk dopadajúcich láb na podklad, nejaké to prasknutie halúzky. Všetko sprevádzané najsilnejším pachom tu. A ja som len prekvapene vydýchol - viditeľne a prudko, keď sa z krovín vynorila elegantná vlčica striebristo bielej srsti. So zelenými odznakmi, očami i príveskom a ja som v nej okamžite poznal dámu, s ktorou som sa nedávno stretol a žasol nad jej ladnosťou ako skákala cez snehové záveje.
Rozpaky na mne boli očividné. Neyteri som pozdravil úklonou hlavy a zvesil uši. Tón jej hlasu vôbec neznel tak, ako naposledy. A vôbec nie tak ako v ten moment, keď ma sem pozývala. Bola rpiateská, slová mi prišli vrúcne. Ja viem že som viac ako na hraniciach, ale... prestal som sa vyhovárať a napokon sa jej zadíval do očí. S rešpektom v mojich zrakoch no stál som pomerne dôstojne. "Krásny večer slečna. Veľmi ma mrzí toto narušenie domáckeho pohodlia z našej strany, no zablúdili sme. Neďaleko sa nachádza magické miesto so zvláštnou hmlou, ktorá spôsobuje halucinácie a zaiste sme netrafili dobrý smer pre to, že sme v tej hmle blúdili," začal som elegantne, slušným hlasom a moje oči boli úprimné. Obrátil som sa v krátkosti na Allairé. "Tuto Allairé les ničo pripomenul, tak asi si neuvedomila, že vbehla tak hlboko. Ja som ju len sprevádzal a dával pozor, takže som si až nedávno uvedomil, že sme porušili nepovedané pravidlo, ktoré platí oddávna. Moja duša je vo vašich labkách," dokončil som svojou typickou rečou a len sklonil hlavu. Chvost som mal nehybný a sem tam som len strihol ušami, aby som zareagoval na vonkajšie podnety a zvuky vôkol.

Výborne, usmieval som sa v duchu keď konečne pristala na moje slová a na tvári sa jej zjavil úprimný úsmev. To žmurknutie som sa tváril, že som akože prehliadol lebo som sa sústredil na prvý krok do hmly. Beztak som sa cítil až moc rozpačito.
Všetko bolo ta-tam kým sme to prekonali. Hlasy, spomienky, všetko mizerné... ale cítil som jej telesné teplo po svojom boku, čiastočne aj útržky jej zlých spomienok a zostal pomerne vyrovnaným. Ocitli sme sa napokon mimo hmly a šokovane som poskočil, keď sa mi labky ponorili do snehového záveja. Neroztopilo sa to za ten čas? čudoval som sa a roztržito zavrtel hlavou.
Pridal som do kroku, aby som rozprúdil krv v labkách a neoziabali ma toľko. Ona sa mi medzitým stačila zasa poďakovať, nuž som len mávol chvostom akože nič. Nemal som na to odpoveď
Skôr ma zaujímalo, prečo si vybrala hustý, tmavý les pred nami, ktorý napriek zimnému obdobiu nepôsobil práve prívetivo. Podľa čuchu som usúdil, že ho obýva vlčia svorka no Allairé sa tam i tak vydala a očividne sa jej tu páčilo. Prekvapene som preskočil jednu pdozrivú kopu pod snehom, ktorá sa zdala ako kameň a zadával sa na ňu, zároveň zastaviac náš pochod. "Čo sa vám tu páči?" pýtal som sa prekvapene a poobzeral sa. Stačilo mi, že ma jeden ihličnatý konár "poláskal" a otriasol som sa.
Náš postup bol mimoriadne pomalý, lebo les bol neuveriteľne hustý, samá diera - ba raz sa mi z ničoho nič obe zadné prepadli a mal som čo robiť, aby som sa s funením vytiahol. Opätovne som Allairé venoval nechápavý pohľad a zastavil.

Celkom som pozabudol na to, že sme stále tu a nikam sa nehýbeme, hoci život plynie ďalej. Ošil som sa len z dôvodu strnulosti a počúval vlčicu, ktorá si stále myslela, že je všetko rovnaké - a to len na základe niečoho dávneho. Povzdychol som si a premeral si ju. V skratke mi vysvetlila, že napriek dobrým rodičom prišla o všetko a všetkých. Zvlášť spomenula nejakého vlka. Odtušil som ,že zrejme boli trochu viac ako priatelia, no len som chápavo prikývol s ľútosťou v očiach. "Tak túto krajinu berte ako nádej a ďalšiu šancu. Treba ju začať s úsmevom, ktorý vám tak svedčí," riekol som a rýchlo bolo po akomkoľvek náznaku ľútosti, pretože to proste nebola moja parketa. A zvlášť, keď to niektorí zvykli zneužívať a hrali sa na úbožiakov, povzdychol som si a zavrtením hlavou vyhnal zvláštne myšlienky.
V duchu som s ňou súcitil. Mne zasa tak veľmi chýbala rodina, ktorej som odmalička bol veľmi verný, ale ona zmizla, rozpadla sa. Škrelo ma, že ju neviem rozveseliť tak, ako by som ja chcel i očakával. Už celkom smelo som jej nadvihol hlavu hore a usmial sa. "Ale vy už kvetom ste," vydýchol som, "iba všetci čakáme na to, až budete v rozkvete a úsmev vám zostane na tvári a bude žiariť." Dokončil som, povzbudivo do nej drcol a ponechal si na tvári veselý úškrn. Netypický môjmu slušnému správaniu sa. Ba nechápal som, že aj ja som sa čiastočne zmenil a vynechával som svoje tirády o hlúpostiach a citáty a múdre reči.
Čudné. No jej otázka viac. Rozpačito som napodobil jej pohyb labkou a hrabol do zeme. "Bol som verný mojej rodine... a zatiaľ som neprišiel na to, kto by ju mohol nahradiť," mykol som plecami a na krátky okamih sa odvrátil. Z tranzu ma vlastne prebrala ona. Cítiac jej ňufák v srsti som mal pocit, že by som mohol pocítiť i menšie rozpaky - zvlášť po tom, čo mi šiju oblizla. Ja som sa len rozpačito usmial nevediac, ako jej gesto oplatiť. Jjej vďaka jej však sršala z očí ako odstúpila a vedel som skôr ako prehovorila, že to myslí naozaj úprimne. "Ale za čo, moja milá?" odvetil som jej otázkou a začudovane naklonil hlavu.
Na to sa rozhodla vydať vpred a ocenil som jej odvahu, že sa chystá zase do hmly. "Budem pri vás," šepol som, kým sme opustili tento raj na zemi.

-> Sarumenský hvozd

Moja radosť bola na mieste, keď sa mi teda v konečnom dôsledku podarilo vyčarovať jej úsmev na tvári. Potešene som zakmital chvostom zo strany na stranu a počúval ju, sem tam strihnúc uchom. "Ten nedáva zmysel nikomu. Plný prekvapení a náhod..." odvetil som prosto a potichu sa zasmial pri tom zmätku, ktorý si sama vlastne narobila. Ja som sa len opatrne posunul z vysedeného miesta. Bolo príjemné vlastne neriešiť, že by som si odhrnul sneh alebo že by ma labky oziabali. Tráva bola príjemná, vzduch akurát a skutočne i ja som si musel priznať, že sa mi toto miesto nechcelo opustiť. Ale stále som pri sebe, že nás to tu nemôže zaviazať na veky večné. Aj keby bolo vlastne zaujímavé čo by bolo po tom, ako by sme tu prečkali do jari. Zmenil by sa strom? slabo som zavrtel hlavou snažiac sa vytriasť tie moje nekonečné konšpiračné teórie a radšej zdvihol hlavu.
V očiach sa mi zalesklo, keď opísala v skratke svoju minulosť. Zvesil som ramená. Nemôžem niekoho utešiť, keď zažil horšie veci ako ja, pomyslel som si celkom skrúšene, no dobrú náladu mi to beztak neprebilo ani omylom. "Možno ste si musela prežiť to zlé v počiatkoch, aby ste mohla v budúcnosti rozkvitnúť ako najkrajší kvet," riekol som jej potichu, no milým hlasom a povzbudivo sa usmial. "Nevyberieme si, kde a komu sa narodíme. Ja som zvyknutý na večný hlad, s ktorým kráčam labka pri labke už od mala," riekol som len tak, že predsa sme všetci iní a prežili sme si svoje. Na niekoho ako mňa možno to zlé ešte len čaká, hoc som bol pomerne nekonfliktný.
Očividne ju to naozaj trýznilo. Z mysli vám nevyženie nič tak dobre zlé, ako naplnenie šťastnými spomienkami. Bol som potichu, nechal som ju, nech mi pre mňa za mňa i srdce vyleje pre ňufák. Nebral som ju v zlom, očividne to naozaj potrebovala sa niekomu vyrozprávať. Mmrzelo ma to ba i za ňu. "Treba zlé prebiť šťastím... a odtrhnúť sa od chmár, ktoré vám veruže vôbec nesvedčia, moja milá." Zakýval som hlavou a privrel oči. Ju som si len krátko potom premeral a zrazu si uvedomil, že pristúpila a zložila mi hlavu na zátylie. Prekvapene som zažmurkal, čo vlastne nemohla Allairé vidieť. Avšak čoskoro som sa spamätal z náhlej strnulosti, ktorá isto vycítiť šla a posunul sa tak, aby sa o mňa mohla oprieť pokojne aj celou váhou.
"Skutočne. Vo všetkom sa dá nájsť i to dobré. Napríklad pevnú vôľu, húževnatosť, ktorá vám nie je cudzia. A zo všetkého sa teraz dá tešiť dvojnásob..."

Jej slovám som nerozumel. Musel som prestať bdieť v úvahách a snoch a prezrieť si ju, či tie vety nesúviseli snáď s čímsi, čo robila. Prudko som zavrtel hlavou a naraz zvážnel. "Nie sme tu zásluhou, ale náhodou. Všetko sa pre niečo deje... a Vaša duša, Allairé, má byť týmto zrejme očistená..." povzbudil som ju a opatrne jej nosom nadvihol hlavu hore, nech ju predsa nevešia. Len som sa usmial, žmurkol zlatým okom. Občas by bolo zaujímavé zistiť, čo sa ostatným preháňa mysľou a prečo a na akom základe či podklade sú dané reakcie... niektoré. Zaujímavé, filozofoval som si pre seba, kým sa mi vyspovedala.
V priateľskom duchu, nepripadalo mi už nič nútené alebo nasilu alebo nechcené - teda že by ona sama alebo ja niečo povedali do éteru.
"Objíma nás šťastie a radostná atmosféra... neopisujete svoju minulosť tak, drahá. Čo sa deje?" opravil som ju a krotko sa opýtal, pretože som jej len chcel zlepšiť náladu. Teda ju uržať takúto spokojnú aj po tom, čo raz opustíme pomyselné objatie tohto obrovitánskeho stromu, ktorý ihral všetkými farbami a pôsobil utešujúcim dojmom.
Ako ku mne podišla som sa len zdvihol díval sa, ako bolo možné, že ju náhle popadla sklesnutá nálada. "Odpúšťam vám dávny smútok. Ale ten už nie je," riekol som prosto a vylúčil svojou vetou nasledujúce možné protiargumenty. Veselo som sa usmial. "Aj to zlé je zaujímavé. Všetko nám niečo prináša," odvetil som zasneným hlasom. "Zážitky, spomienky, priateľstvá, múdrosti, poznatky a skúsenosti, lásku, všetko."

Viac na ma nereagovala, ba akoby som prestal jestvovať. Nezazlieval som jej to, tiež som hypnotizoval zrakom ten strom, ktorý bol krásny. Z tejto strany sa aj zlovestná hmla zdala byť tajuplná a hodila sa k tomuto miestu. A asi je pravda, že niektoré miesta proste musia byť skryté... pred zrakmi všetkých... aby boli stále magické, pomyslel som si a letmo sa pousmial zadívajúc sa na vlčicu, ktorá ma vyzvala k pohybu.
Všimol som si, že sa jej odtiaľto moc nechcelo, položila labku na kmeň a tak zotrvala. Za normálnych okolností by som sa prebrodil snehom, no tu nás šteklila medzi prstami tráva, po ktorej som veselo prebehol a zastal jej po boku súhlasne prikyvujúc. "Celé toto miesto je tajuplné. A tí, čo majú zlobu v srdci sem zrejme nesmú, to si myslím o hmle, Allairé," riekol som pokojným hlasom a venoval vlčici milý úsmev. Jej spoločnosť mi bola príjemná, hoc som sa v nej tak celkom nevyznal.
Celé okolie stromu na mňa pôsobilo veľmi regeneračne. Prestal som cítiť únavu len hlad ma trápil. Aspoň ušetríme čas, ktorý by sme zabili spánkom. Veď je toľko toho, čo sa dá robiť! Ale začal by som lovom, premýšľal som urputne ignorujúc zaškvŕkanie v žalúdku. "Pripomína vám niečo tento strom?" spýtal som sa náhle.