Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Tá, ktorá si ma vyhľadala nám prezradila, že je v krajine len druhý deň. Zvedavosť ma štípala nech sa opýtam, nech sa pýtam ďalej, konverzujem, no rozum mi napovedal, že ak sa tu deje čosi podivné, bude lepšie držať papuľu zavretú. Hrozný to pocit, ako keby ma mrle žrali a doslova. Podupkával som si teda do melódie aspoň labkou, aby som sa zbavil nejako nervozity. Ach toto je ako nekonečné čakanie, keď neviete na čo čakáte, tešíte sa, vydupete za tisíc hodín čakania jamu a nakoniec vás to viac než sklame, ten výsledok, zamyslel som sa a slabo zastrihal uchom, keď vlčica zmienila svoje meno, ktoré znelo Jackie.
S Lucy sa išla dať isto do reči, lebo tá pôsobila viac než priateľsky a odpovedala jej.
Lucy som venoval žiarivý, vrelý úsmev. Nebol som sám, koho tešilo toto náhodné stretnutie. Škoda za akých okolností. Povzduchol som si a vďačne prikývol na odpoveď od sivej, hoci strohú. Neblížila sa teda apokalypsa, to bol konečný záver. Tým pádom pre mňa len zaujímavá skúsenosť, na ktorú som sa aj tešil.
A začala vlastne aj pozitívne. Sivá, ktorá tu bola rozhodné tá odmeraná *numberone* sa držala najdlhšie. Melódia sa ozývala zase a mňa zaplavil náhly pocit radosti a šťastia, hoci som skoro nepocítil rozdiel ako predtým, pretože som bol šťastný stále a vlastne asi aj v spánku. Nebolo ťažké sa nezačať smiať ako ostatní. Zvládal som to však aspoň trošku ovládnuť, pretože som mal toľko dní, ktoré som sa smial, že snáď i limity som mal vyčerpané. Sivá sa tak rozosmiala až posledná a bola to príjemná zmena ju vidieť šťastnú. Najzvláštnejšie na tom bolo, že som mal pocit, akoby ma prenieslo do iného svets, kde sa aj konáre smejú. Omámene som k smejúcemu sa stromu prikročil a ďobol doň labou. Dalo by sa povedať, že som mu doslova skočil do úsmevu. "Byť šťastná je dobré, Lucy," stačil som len riecť, než ma zase zaplavilo šťastie.

Na moje sklamanie som si nenašiel práve zhovorčivý exemplár a zrejme vlčica nepatrila k extrovertom. Sám som si domyslel, že možno ten jej špecifický chvost bol dôvodom, pretože iste bola záujmom mnohých zvedavých i dotieravých pohľadov. Llen čosi zamumlala a natočila mojim smerom uši, opätoval som jej pohľad a zahľadel sa na krátko do červených očí. Asi ma nikdy neprestane fascinovať, ako sa niektorým sfarbia oči podľa mágie. Nebudem mať snáď mágiu silnejšiu, než mám teraz, keď sú moje zraky zlaté? premýšľal som a nechal s jemným vánkom prečechrať srsť ako uistenie sa, že ešte nejakú magické schopnosti mám. Alebo sa mi to odjakživa len zdalo a namýšľal som si?
Takmer by som upadol do stavu zasnívania sa, čo by som ani nereagoval na okolitý svet, keby nás nevyrušil nový pach a hlas príchodzej vlčice, ktorá bola naopak až príliš ukecaná. (//Jackie) Slabo som sa zasmial a na pozdrav sklonil hlavu v úctivej poklone. Obrátil som sa však na sivú, ktorú som oslovil ako prvú. "Iba som sa chcel povyzvedať, či ste na Gallirei dlhšie a takéto čudesné zvuky bývajú obvyklé," dokončil som skromne a venoval jej letmý úsmev, na čo som sa odvrátil, pretože našu skupinku uzavrela posledná vlčica a ešte k tomu mne známa. Zavše som sivú nechcel viac obťažovať, nakoľko sa mi zdalo, že si to nepriala.
"Á, slečna Lucy, aké to potešujúce stretnutie, spríjemnenie pochmúrneho, zimného rána." Pozdravil som vlčicu zároveň vrtiac chvostom, pretože som si pamätal, že hoci bola mladá a tak trochu akčná, bola milá a príjemná spoločnosť. Poodstúpil som od vlčíc a krátko si obzrel aj tú, ktorá mala priveľa slov a predstavila sa nám ako Jackie. "Castor,
jeden z hviezd," predstavil som sa na oplátku a zároveň venoval jeden pohľad do očí aj sivej, aby vedela, že to platí aj pre ňu a stále o nej viem.
"Jackie, drahá, obávam sa, že to počujeme všetci. Iinak by sme sa tu nezišli, toť prostá logika," odvetil som priateľskej vlčici. A ktohovie, možno sa tu zídu ďalší! Možno to bude niečo zlé, ale aj to bude dobré, lebo vlk spozná aj iných súdruhov, trošku sa rozšíria obzory a tak. Hmm, aké je to mimoriadne chladné ráno, chcelo by to nájsť si nejaké zázemie, asi aj trošku meškám, ja som sa sám pre seba zasnil a viac neodpovedal na otázky a reči, proste som mlčal a pohmkával si melódiu, ktorá nám všetkým spočiatku týrala uši. Doslova ma to nakazilo.

//Ty hnilý osud, makaj a davaj príspevok, žiadne kolečká navyše :D

<- Medvedie jazero

Keď som zrýchlil, nemýlil som sa. Cestička viedla presne na toto miesto a tá melódia či možno len sled nezmyselných slov a zvukov pokračovala ešte hlasnejšie. A teraz stačí len premýšľať, čo to bol vôbec dobrý nápad sem ísť? napadlo mi, no už keď som sa namočil do tejto záhady, žrala ma zvedavosť, aby som zistil, odkiaľ to vychádza.
Kľučkujúc medzi stromčekmi som zahliadol sivý kožúšok a zavetril viacero vlkov tu. Naisto len ďalší zvedaví, vlčí občania, ktorí nevedia čo so zdravým sluchom. Vlastne ako ja, potichu som sa zasmial, spomalil nech sa stihnem aj vydýchať a nasledoval pach, ktorý som po prvý raz stretol už tam, pri jazere.
Čochvíľa som zazrel nositeľa pachu pred sebou. Teda nositeľku, jednalo sa o vlčicu sivej farby a bielych odznakov, ktoré v zimnej krajine splývali. Zaujalo ma skoro ako prvé to, prečo má taký dlhý chvost, ktorý si vláčila po zemi. Nevyspitateľná príroda a jej nápady, len čo je pravda, pomyslel som si a rozhodol ju osloviť, keď som sa priblížil, aby ma počula. (//Riveneth) "Slečna smiem sa opýtať?" zavolal som prosto na ňu a trošku pobehol, aby som nebol tesne za ňou, ale bokom tak, aby si ma tiež mohla obzrieť. Moja postava určite nevzbudzovala nebezpečenstvo, no jeden nikdy nevie. Sme rôzni. Cupkal som kúsok od nej, kým som zastavil a dúfal, že si ma všimne. Medzitým, ako sa mi viac a viac zarezávala melódia do uší som si ju začal aj sám pohmkávať, pretože to bolo chytľavé.

<- Stredozemná pláň

Ako som si aj dobre myslel a predpokladal, dostal som sa postupne cez pláň až k vodnej ploche. Nna zamrznutej hladine sa ligotal sneh, čo mám vlastne v hlave, keď som si nevšimol,
že je noc, pobavil som sa tak trošku na svoj účet a dostal sa až k hladine jazera, do ktorého som skúšal štuchnúť labkou. Lákala ma predstava korčuľovania sa, no vzdal som to, akonáhle sa mi do uší dostal zvláštny zvuk. Last christmas I gave you my heart, but the very next day, you gave it to me... Zdvihol som prudko hlavu aobzeral sa. Nikde nikoho. Zmätený som popošiel pár krôčkov od jazera a aj k nemu priložiac ucho, či to nejde spod hladiny. Spievajúce jazero? napadlo mi, no nič som nezačul. Vydal som sa po nedávnych stopách, ktoré som našiel v snehu a išli tým smerom. ...this yoear you save me from tears...

-> krištáľový lesík

Asi som sa spočiatku preriekol v mysli, že by mohol byť snáď hnedý vlk ten zdvorilý. Hoci sme naviazali zo začiatku príjemný rozhovor, napokon sa on utiahol do seba si robiť svoje. "Nuž,
tak niekedy inokedy si ma snáď nájdete, dlžíme mi ospravedlnenie," riekol som na rozlúčku a skrotil vyčítavý tón, aby ho tam moc nepocítil. Nechcel som nikomu ublížiť.
Na to som sa otriasol od snehu, ktorý sa na mne následne aj roztopil a poobzeral sa popri tom, ako som sa vybral smerom k jazeru, ktoré sa ligotalo v diaľke. Možno to bol len odraz od ľadu, ktorý ho zaiste pokrýval, no beztak to musela byť vodná plocha. A ak aj nie, fascinuje ma, pousmial som sa sám pre seba.
Všimol som si tiež, že predo mnou je vydupaná cestička s pomerne čerstvým pachom. Keď som tam sedel pri tom vlkovi bez mena, tak sa mi aj marilo, že periférne vidím nejaký pohyb sivého kožúšku, no nebol som si istý. Určite aj iný zvedavec, ktorého jazero upútalo.

-> Medvedie jazero

//Privolala si to na mňa, tiež nešiel net :D

Prestal som sa vlastne zapodievať ohňom, hoc len na chvíľku. Vlk orieškovej hnedej mi prišiel povedomý, no ani za svet si spomenúť jeho meno. Začínam sa cítiť trápne, pomyslel som si a zatriasol hlavou, aby som sa aspoň trošku spamätal. Vytrhol ma jeho slušný pozdrav a to mi potvrdilo, že sme sa už minimálne videli. Slabo som sa usmial a vydýchol si, že ten oheň nie je jeho zásluhou, pretožen som naozaj nemal chuť na agresívneho vlka, ktorý by vládol tomuto prospešnému, no nebezpečnému živlu. Zavše jeho oči boli zlaté... a jediné čo bolo zvláštne, tak boli akési laná alebo čosi na jeho labách.
Taktne som zdvihol zrak od jeho končatín. "Dosiaľ som stretol len prchkých vlkov ovládajúcich oheň, tak sa radšej uisťujem," dodal som na vysvetlenie a krátko zavrtel chvostom a zároveň sa uvoľnene posadil.
Hnedák mi rozprával, že oheň je akýmsi priechodom. Zmätene som zažmurkal. Prosím? Čože to je? Zmocnil sa ma zmätok. "A čo také tam je, že vás to nevábi tam zostať?" opýtal som sa slušne a po očku sa obzrel na ohnisko nevnímajúc rôzne pachy a vlkov, ktorí tam prebiehali. Práve to ma udivovalo, že to vyzeralo ako lákavá dovolenka, oddych, že tam je čosi super, keď sa tam hrnuli toľkí.
Oobrátil som zrak na vlka. On tu ale sedel, len tak, opodiaľ. "Ak sa teda smiem opýtať,
čo zlé ste tu zažili, keď Vás to núti byť v strehu?" opýtal som sa a trošku sa zamračil. Ja som zatiaľ videl všemožné územia, všetky zaujímavé, vlci vrúcni a rpiateľskí - až na pár takých, ktorí boli podľa môjho názoru len obozretní. Nevidel som zlo, tak som sa oň - prirodzene - zaujímal. "Vlastne sa len potulujem po okolí a skúmam krásy krajiny, všetko je tak nové, zaujímavé... ale už by to chcelo usadiť sa, mať rodinu, veď chápete ma," dodal som odpoveď aj na jeho otázku a skromne sa usmial.

<- Vyhliadka

Zastavil som sa po ceste dolu z kopca aj pri rieke. Potreboval som sa napriek chladnejšiemu počasiu očistiť od nánosov bahna, keďže popri zostupe z vyhliadky mi zadné nohy predbiehali predné a tým pádom som sa občas po tom blate a hline šúchal dole aj po zadku. Zavše som si pripadal ako hulvát, ak som sa chcel s niekým rozprávať a mal som pritom celú papuľu aj nos od zaschnutej krvi. Proste špinavý, neupravený, polepený, no fujha! domyslel som si záver a spokojne opúšťal koryto besniacej vody s mokrou hlavou aj labami a aj stehnami. Cítil som sa sýto, sviežo po studenej vode a nemohlo ma nič rozhodiť.
...Iba ak záblesk plameňa v diaľke. Začudovane som zrýchlil do poklusu a vydal sa za mihotajúcim svetlom plameňov a pachom dymu, ktorý ma značne štípal v nozdrách. Kto tu teraz podpaľuje lúku? Ach, je to nepríjemné, idem nájsť pôvodcu, zaumienil som si teda a ostražito, no s odhodlaným výrazom sa dostal k epicentru plamienkov. Nik však pri ohni nebol. Začudovane som sa rozhliadol a pobadal najbližšie k ohnisku hnedý kožuch, nuž ani som si nestačil zahriať srsť teplom, už som kráčal za cudzím.
Ako sa ukázalo išlo o orieškovo-hnedého vlka, no jeho oči boli jantárové, preto bolo možné, že to bola jeho práca. "Zdravím Vás," sklonil som mierne hlavu na znak pozdravu. "Ten oheň je Vaša práca? nerozšíri sa?" riekol som s miernou starosťou v hlase a krátko sa obzrel po plamienkoch (//snáď som to, že je tam oheň, pochopila), na to naspäť na vlka.

<- VVJ (cez galtavar, prepadlinu)

S plným bruchom som sa už veru toľko nenáhlil, no aspoň som si o to viac vychutnával ešte celkom teplé počasie a cestu. Až ako sa začalo zvečeriavať sa prihnali mraky, ktoré aj mne vyvolali vrásky na tvári od toho, ako som sa mračil. Mokrý kožuch som nemal dvakrát v obľube, tobôž nie nachladnúť. Trošku som zrýchlil ale až po obídení obrovskej priepasti, ktorá ma vlastne šokovala, že tu je. Dobre, že som do nej nespadol, vydýchol som si a začal sa štverať cestičkou pomedzi krásne, fialové kvety okolo pohoria. Prostredie späté s lesom a horami bolo naozaj krásne. Pripadal som si tu aj trošku ako doma, na čo som sa automaticky usmial a v dobrom pospomínal na rodinu a domov. Možno už je načase sa prestať túlať a nájsť si miesto, kde prečkám zimu... a snáď i ostanem. S úsmevom nabudený príjemnou cestou som sa dostal skoro na vrchol, odkiaľ bol úžasný výhľad. Dovidel som na jazero a veľkú lúku, po ktorej sa mi marilo, že pobiehalo veľa vlkov. Cieľ bol teda jasný.

-> Stredozemka (cez Midiam)

<- V. úkryt cez Neprebádaný les

Spokojne som si klusal s ušiakom v papuli, akurát, že ma nútil pomaly aj zastaviť. Naozaj mi aj to malé bremeno bolo na obtiaž, nuž akonáhle som si našiel súkromné miestečko na pláži pri jazere, tak som sa pustil do skorého obeda. Sprášil som ho skoro celého, na čo som len funel od preplneného žalúdka a pažravo si prezeral zvyšky, či mi snáď niečo ešte neostalo. Taký bol dobrý! Prečo nelovím častejšie a vždy sa nechám vyhladovieť? zamyslel som sa, pretože naozaj tomu bolo tak. Na druhú stranu nebavilo ma loviť stále len malú zver, preto som sa rozhodol poputovať aj do južnejších oblastí a preskúmať miestnu faunu aj tam. Aspoň ďalší výlet, napadlo mi spokojne, uhasil som si pri vode ešte smäd a vybral sa priamo cez pláň ku kopcom opodiaľ.

-> Vyhliadka (cez galtavar a prepadlinu)

//Tiež to vzdávam

Onedlho bolo aj po búrke. Necítil som sa tu ktovieako príjemne, nakoľko som stále cítil na sebe pohľad vlka, ktorý sa mi teda aspoň predstavil na rozdiel od vlčice. Stále po mne gánil pohľadom a ja už som sa na to začal nervózne ošívať. Síce som sa aj trošku prespal, no bol čas ísť. Beztak som mal labky už ako drevené, tak som si ich riadne ponaťahoval, kým čierny Keen napokon opustil úkryt ako prvý. Mrkol som očkom po vlčici, ktorá zrejme zaspala, nuž som zo seba striasol ešte nejaké to suché blato a rozhodol sa tiež ísť. Nemôžem tu predsa premrhať celý môj krátky život, pomyslel som si úsmevne a keby náhodou dotyčná nespala, tak som len kývol na pozdrav jej smerom a dal sa na zostup po kamenistých cestičkách dole do lesa. Dokonca sa mi aj pošťastilo a ulovil som si ušiaka.

-> VVJ cez neprebádaný les

//Pardon, zabudla som, že aj tento charakter niekde hrá :D

Samozrejme, že som najprv bez odpovede nevcupital dnu ako hulvát, ale počkal som si vo vchode, a to napriek tomu, že od chrbta mi hrozne fúkalo to vetrisko. Siluety vlkov som rozoznal až po tom, čo si moje oči privykli na prítmie, v noci na tmu. Obaja čierni, akurát oči ich odlišovali.
Prvá na mňa prehovorila vlčica - zelené oči. Z jej viet som pochopil, že toto je akosi jej úkryt. Ale jej pach tu nijako výrazný nie je... pochybujem, no, nechám ju v tom, pomyslel som si s úsmevom a nakoľko jej spoločník ma tiež prizval, poriadne som otriasol najväčšie nánosy bordelu z kožuchu tam, kde som bol. Následne na to som popošiel pár krokov do jaskyne a usadil sa pri stene oproti nim. Všimol som si, že vlk nebol veru tak ústretový a z očí mu sršala obozretnosť. "Moje meno je Castor, jeden z hviezd," predstavil som sa krotko vlkovi a na to kývol hlavou aj smerom k nej. "Nebudem vaše súkromie obťažovať viac, než bude nevyhnutné, milá slečna," riekol som ešte ospravedlňujúco sa k vlčici a slabo sa pousmial.
Chvost som si poskladal na labky a oprel sa chrbtom o stenu. Bol som síce zvedavý, no nechcel som prvý začínať nejaké konverzácie a zvlášť, keď tu títo dvaja isto predtým diskutovali o niečom. Len som sa zasnene díval na besniace počasie a sem tam dvihol labu, keď od vchodu sa prirútili pramienky dažďovej vody.

<- V. hvozd

Celý nešťastný, premočený, zabahnený od láb až po uši som sa dovliekol ku skalnatým výbežkom zahliadnuc pritom jaskyňu. Postup z hvozdu cez pláň nebol košér nápad, zvlášť pri zemi tak rozdupanej od bylinožravcov, že som každým druhým krokom zapadol až po brucho do nejakého kráteru. Naozaj moje telo vyzeralo bizarne a byť niekým iným, zľakol by som sa sám seba. Kožúšok inokedy pretkaný rôznymi odtieňmi pieskovej, béžovej a hnedej bol zlepený do jednej guče, z ktorej opadávalo blato. Kvapkala mi špinavá voda z nosa, papule, srsti - no odvšadiaľ. Cítil som sa nešťastný, no vidina jaskyne sa mi páčila. Predsa len víchrica moje ľahké telo zaviala x-krát iným smerom, čo som sa horko ťažko dopotácal až sem. Počasie sa zbláznilo, počasie si myslí, že máme všetci nudné životy, sťažoval som si v duchu, no na druhú stranu som sa tešil, že ak úkryt bude dostatočne suchý, bude z neho i krásny panoramatický výhľad na krajinu ponorenú do mračien, vetra a bleskov. Až na ten, ktorý ma vystrnadil z lesa, podotkol som si pre seba a vyštveral sa po skalách až hore, div že ma vetrisko nesfúklo a pádom nezabilo.
Unavený, zadýchaný som postrehol až vo vstupe do úkrytu dva pachy. Jeden menej výrazný ako druhý. Teraz i keby som chcel pôsobiť elegantne - naozaj sa to nedalo. Bol som len blatová guľa so zlatými očami. Nuž som si slabo odkašľal a prehovoril do šera: "Smiem sa tiež skryť pred neúprosným počasím, či ma vyženiete, prosím?" zdvorilo som sa opýtal a váhavo čakal kúsok od vchodu.

<- Kierb

Akousi zhodou šťastných okolností som sa dostal do lesa, ktorý sa smerom k vnútru začal horšie prechádzať. Spoznal som to tu. Naposledy s Aranel a jej sestrou a mamou! Áno,
teoreticky by sa tu dalo skryť? premýšľal som a predieral sa húštím, ktorého dosť pribúdalo - a to každým mojim krokom. Nebola táto trasa moc príjemná, ale dážď cez husté koruny stromov nebol veru toľko dotieravý. Aj som začal vlastne uvažovať, že by som tu mohol zostať. Veď čo také zlé sa môže stať?
...V momente, ako som si pomyslel túto rečnícku otázku udrel do stormu neďaleko mňa blesk. Nestihol ani len začať horieť, čo ho ustavičná voda uhasila. Ja som sa zdesením prekotil na chrbát, odplazil sa do najbližšieho kríku a plazil sa iným smerom v blate preč. Dobre, tak toto teda nebude najlepší nápad, napadlo mi skrúšene a ďalej som sa plazil popod všetky kriaky lesom, bruchom ponoreným v bahne.

-> Východný úkryt (cez galtavar)

<- cez zarastený les

Nevedno ako, cez čo, kedy som sa ocitol pri ramene rieky, ktorá bola mimoriadne búrlivá. Zavše toto ráno rozhodne patrilo asi k najškaredším, ktoré som tu, na Gallirei, zažil. Vvetrisko také, že som ledva zvládal hýbať sa vpred, dážď taký, že som sotva videl. Necítil som tu žiadnu spoločnosť, nikoho, s kým by som sa túlal alebo skryl. A čo bolo horšie, ja sám som nevedel, kam, nakoľko som územia zmapované moc nemal. Nuž mi neostávalo nič moc iné, len ísť za nosom. A počkať, kedy ma toto moje ustavičné riešenie neriešiteľných problémov privedie naozaj do hrobu, ach, smial som sa na svoj účet v duchu a snažil sa aspoň tak si prilepšiť náladu.

-> Východný hvozd

<- Jezevčí les

Cestou necestou, ani jsem sám nevěděl pořádně kam jsem místy zakopl o náhodný kořen či pařez stromu, někde téměř skončil v jámě, no nic z toho mi nevadilo. Byl jsem nadšený, zvědavý mladý vlk a chtěl jsem si užít nejlépe všechno, co krajina dá. A že tady těch zajímavých míst bylo spousta!
Život je krásný, ať si každý říká něco jiného, jen si ho neuměj správně užít! Ano, byl jsem snad tak trochu i idealista, ale nejspíš mi přeskočilo z dlouhodobé samoty. Posledně jsem se s milou Allairé loučil u velkých kopců a víc jsem o ní neslyšel. Hold vlci neměli dorozumívací prostředky na dálku. Já se jen lehce usmál a rozhodl se nějak pobloudit a najít snad jinou zbloudilou duši, která bude ochotna mě poslouchat i přes můj zvláštní slovník. Nedovedl jsem jednoduše být samotář.
Z myšlenek na to, jakého vlka-společníka si asi ulovím a jaký bude, mě vytrhlo šplouchnutí. Polekaně jsem uskočil stranou a taky doskočil do vody, něco málo k zápěstí. Můžu být v lese... a v lese je voda? Je snad chudák zaplaven a týrá ho vodní živel? uvažoval jsem, vytáhl tlapku z vody a lehce s ní třásl tak, aby voda zmizela - ne že by mi v tomhle létě extra vadila. Nějak jsem se prostě zamotal na jihu a bylo tu opravdu příliš teplo na můj kožíšek zvyklý na horské klima. Ale možná si časem zvyknu... Co když Allairé zvolila svou cestu ve smečkovém životu a zůstala v Sarumenském hvozdě? mírně mě to mrzelo, ač jsem neznal skutečná fakta, protože jsem vlčici dlouho neviděl.

-> Zarostlý les