Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Vraj že arbeit macht frei, heh...
Ak na niečo nereagujem tak ma upozornite, nemám ideu o čom vôbec písať

Po samotnom presunutí sa do priestorov jaskynného komplexu sme sa tu napokon stretli všetci. Netušil som, koľko duší obsahuje Asgaarská svorka, no bolo nás tu pomerne veľa. Bola tu Lucy, ktorá sa usadila a venoval som jej prívetivý úsmev, potom hnedý vlk... Bellray, dopočul som sa; druhá Alfa vlčica. Začínal som mať statočný zmätok z toho, čo sa tu vôbec okolo deje. Zaznamenal som akurát tak, že čierny Alfa sa mi predstavil. "Je mi cťou, ďakujem ešte raz za prijatie," šepol som k nemu skromným hlasom, kým ma neprerušilo jačanie z Lucyinej papule, pretože pomenovala hnedého vlka nejakým vláštnym slovom. Nevšimol som si predtým, že by mala tiež tendenciu hovoriť divne, pomyslel som si a na to ma skoro vystrelo, pretože som si spomenul! Aj ona tam bola! Otočil som sa na vlčicu a zároveň aj na Arcana. "Slečna Lucy, ako ste sa zbavili sobíčkovej reči? Ak budete tak láskavá a poviete mi to," spýtal som sa jej a pre istotu sa trochu vzdialil od davu a oprel sa chrbtom o skalnú stenu vnútri.
Nanešťastie som bol tak blízko východu, že mi odrazu kvaplo zopár studených, veľkých kvapiek na tvár. Pprekvapene som uskočil a vyštekol. Nesnežilo prednedávnom?
Nemrzne? Kde sa tu berie voda? už som aj začínal mať pochybnosti, či mi Alfy neklamali o tom, že tento les je suchý, no po vykuknutí von som pochopil, že nastal akýsi predčasný odmäk.
"Ehm, pardon," obrátil som sa ešte na spoločnosť v jaskyni. Nechcel som zbytočne pútať pozornosť, nuž som sa zase posadil tak, aby na mňa nekvapkalo a díval sa von.

Alfa sa mi zdôveril, že by bol rád vedel, prečo sa slečna Lucy nachádza v tomto lese. "ôAk sa smiem drzo opýtať, poznáte slečnu Lucy veľmi dlho?" Proste som sa spýtal. Tak ma nabádala moja neskonalá zvedavosť, ktorá snáď nemala hraníc. Ťapkal som si v snehu za ním a pokúšal sa nasledovať jeho stopy. Ako sa totiž ukázalo, les bol veľmi rozľahlý a terén kopcovitý. Sem tam spod prikrývky vykúkali aj sivé skaly, ktoré sa nám týčili nad hlavami., To, že tu vraj nebol vodný zdroj ma nijak obzvlášť netrápilo.
Zastrihal som uškami zaznamenávajúc, že sa mi Alfa predstavil. "Veľmi ma teší, milostivý Arcanus, veľká Vám vďaka za prichýlenie mojej skromnej duše k Vvám do rodiny," pousmial som sa a prikyvoval hlávkou na potvrdenie mojich slov. V mojich očiach bola len úprimnosť. Ani neviem popísať radosť... a pocit úplnosti, tíško som si povzdychol a mierne funiac sa štveral do kopca, kým sme sa nedostali na klzké skaly a Alfa ohrnul nejaké zamrznuté rastliny, ktoré strážili vchod. Nedokázal som zakryť svoj fascinovaný výraz a odoprieť môjmu chvostu, aby sa veselo vrtel zo strany na stranu.
"O to sa nemusíte báť, trošku menej skromne si poviem, že pamäť mám dobrú," odvetil som čiernemu vlkovi na jeho upozornenie, že si mám cestu pamätať. A zavše aj tak som na najbližšie dni plánoval rozsiahle prieskumy!
Dostali sme sa k úkrytu, kde ma Arcanus predstavil ako nového člena aj sivej dáme, pred ktorou som zložil úctivú, krátku poklonu. "Keď už je mi normálna reč zase daná, tak som Vám, milá dáma, chcel len povedať, že moje meno jest Castor." Odmlčal som sa a priateľsky zavrtel chvostom pri pohľade na mladú vlčicu, ktorej tvár hyzdil nepekný počet jaziev. Jej spoločník mi bol však známy. Oon ma nechal utápať sa v myšlienkach,
či je zdravý a nestratil reč! To je on! kričalo moje podvedomie, no moja krv, v ktorej kolovala samá zdvorilosť mi nedovolila sa ani len zamračiť. Proste som sa tváril neutrálne a len mu kývol na pozdrav.

Nasledoval som na krátky okamih jeho pohľad do zasnežených korún stromov, ktoré sa divoko kymácali. Tento môj skúmavý pohľadíček (//joke :D) však netrval dlho, pretože mi konáre udelili riadnu sprchu snehu. Prikrývka bola tak ťažká, že som sa skoro rozčapil na zemi, no našťastie zabojovala duchaplnosť a prevalil som sa k inému kmeňu stromu. Zahanbene som zvesil uši a venoval čiernemu letmý úsmev, keď poznamenal, že sobíčkove kúzla prestali. "Veru ako vravíte, milostivý," pritakal som s úsmevom a slabo zavrtel chvostom.
Nasledujúce slová boli skvelou správou, akože som bol prijatý ako člen svorky. Asgaarskej? Tak je to? Po území ako som mal ja doma? premýšľal som, no prišlo mi hlúpe a nezdvorilé sa to mojej novej Alfy pýtať, nuž som skromne mlčal. "Vaša dáma je veľmi pôvabná, to kúzlo si musí strážiť, a preto je pochopiteľné, že je trošku nevrlejšia, než by bolo mnohým príjemné, pane," odvetil som mu múdro, skromným hlasom a šibalsky si dovolil žmurknúť okom. Elisa. A on je...? zamyslel som sa a priblížil sa kúsok k nemu, nakoľko už sme tu neplnovali asi moc dlho ostať. Zavše svitalo a toto zimné ráno bolo omnoho tpelejšie a znesiteľnejšie ako tie predošlé. Až na vietor vlastne ani nesnežilo, len sa les pod snehovou nádielkou vôkol ligotal.
Vydal som sa v tesnom závese vedľa neho, no v úctivej vzdialenosti za ním. Počul som len náš dych a videl ho v podobe pary, potom chrupčanie snehu pod váhou našich tiel. Les bol skutočne pôvabný. A tak známy! Samé skaly, určitým spôsobom nehostinný, no tak...
už sa teším na prieskumy, zasnil som sa a veselo poskočil preskakujúc zároveň nejakú, snehom zaviatu, prekážku. "Dovolím si predpokladať, že mierime tam. Bude tam isto aj slečna Lucy, keďže cítim ich pach a isteže aj vaša sivá dáma," zhodnotil som situáciu. "Mimo to, volám sa Castor. Zdrobneniny sú preč, preto mi príde úctivé sa predstaviť normálne, Alfa," krátko som sklonil hlavu, no následne si dával dalej pozor na laby.

Jeho súcit ohľadom mojej rodiny a minulosti som prešiel len letmým prikývnutím. Nestál som o to ani. Ale je to milé, pomyslel som si len tak a pozorne ho počúval. Ani som si vlastne neuvedomil, že už mi moja myseľ odrazu funguje normálne, že viem premýšľať zase ako vlk a nie ako postihnutý prípad napadnutý sobíčkovou chorobou.
Z rozprávania čierneho vlka sa zdalo, že tento les menom Asgaar je rôznorodý a ja som neovládol natešené vrtenie chvostom. "Ó, to znie viac ako skvelučič-" vyhŕklo zo mňa zase zdrobnelinou, no na to som sa zastavil a zmätene zažmurkal. Pre istotu som sa poobzeral, či ten zákerný sob nie je niekde v okolí, ale po ňom ani stopy. Zmizlo to! Melódiu si nepamätám a soba niet! Radoval som sa v duchu a až po chvíli pokorne sklonil hlavu, pretože som neovládol vlastnú radosť a správal sa vďaka tomu mierne nepatrične. "Ospravedlňte ma, vzácny pane, je to tak radostné byť sám sebou zas, veď nájsť sám seba nie je nemožné..." riekol som a pozrel sa mu zase do očí. "Váš les je výnimočné miesto, na ktorom by som rád strávil ďalšie roky života, žiadam vás teda, oficiálne, o miesto vo vašej svorke," dopovedal som takmer na jedno nadýchnutie sa a letmo sa pousmial.
Otriasol som sa následne od vločiek, ktoré mi stihli pokryť šiju aj chrbát - a predsa len uhladená srsť pôsobí lepšie. Vlk mi však medzitým rozprával, že nikoho tu nedržia, no nemal by som sa ako prípadný člen vypariť, na čo som prosto a mlčky prikývol. "Rozumiem vám. Neviem v čom by som sa osvedčil viac, nechám to na vás a pokúsil by som sa byť užitočný všetkým. Hoci ste "tí najvyšší", všetci sú si na svete aj tak rovnocenní a pomáhať si treba." Zmĺkol som a zostal mu hľadieť úctivo do očí. Už som stál na labkách pekne vzpriamený, žiadne ležérne postávanie , ktoré by značilo snáď nudu.

Mal som chúťku prepadinkovať sa načistučko pod zemičku. A ešte ako ma ten čiernučký, macatučký vlčíček prebodinkoval očíčkami! Smutnučko som skloninkal hlavinku na značík pokoričky. Mrzinká ma to, nevidinká to páníček snáď? myslinkoval som si a nakoniec som zdvihinkal hlavinku a zadívinkoval sa mu do očičiek. Pýtankoval sa ma, ako sa to všetučko stalo. "V Krištáľovučičkom lesíčku, znela tam melódička, tak sme tam išlinkali s vlčičkami a Lucylinkou, stromčeky sa začalinkovali smiatinkať a došielinkal k nám sobíček, ktoručký sa volinkal Whamulínek... Zaspinkali sme a zobudinkovali sa s rečičkou ako sobíček,
je to tragédička, čistučká tragédička!" Nič z mojich slovíčok nebolo teatrálnučké, myslinkoval som to úprimnučko.
Trošku som si odhrabinkoval snežíček pod labôčkami, aby ma neoziabinkovali a počúvinkoval, ako to tu je. Asgaardskučký lesíček sa mi veľmučky páčinkalo. Dobručké vzťahíky sú dobručké, myslinkoval som si a horlivučko prikývinkoval.
Vlčíčok mi dal zaujímavučkyý návrhčíček. Pridatinkovať sa do tejto svorčičky, no vraj nemôžem byť nanič. Bolo by to dobručké? Správnučké rozhodnutíčko, pridatinkovať sa sem? Dámička Alfinka nevyzeralinkovala byť prívetivučká, no je zimuška... skúsinkám to! odhodlalinkoval som sa a rozhliadinkoval sa po lesíčku. Terénik bol kopcovitučký, rôznorodučký, veľa skaličiek a jamičiek a rôznučké stromčeky! Toľko miestočiek na skúminkanie!
Obrátinkoval som sa na vlčíčka, kým nás medzitým vlčička opustinkovala. Asi šla za Lucylinkou. "Nie je to zlučký nápadík, páničku, no neviem povedinkovať, či budem hovorinkovať normálnučky," zachmúrinkoval som sa a zvesilinkoval ušičká. "Lovinkať viem, som mimoriadnučko zvedavý typíček, čiže skúmanie územíčočiek a teréničku je to, čo rád robinkám, som slušnučký, spoločenskučký tak akurát a vernučký až za hrobíček! Moja rodnučká svorčička sa rozpadinkovala kvôli málinkému množstvíčku potravičky, hľadalinkovali sme s bratríčkami iné územíčko, no jeden môj bratríček bol veľmi arogantnučký a ľúbinkal rozkazinkovať, nuž som ich s ťažkučkým srdiečkom opustinkoval," hovorinkoval som pomernučky vážnučkým hlasom, hoci cez zdrobnelinky to tak neznelinkalo. "Preto som tuláčik," dokončil som s letmučkým úsmevíkom a pohliadinkoval mu do striebornučkých očíčiek.

Začilinkoval som byť nešťastnučký, že mi dvaja vlčíčkovia ani nerozuminkajú. Dôstojnostička žiadna, prostučko ma objavinkali zaseknutilinkého v kríčôčku. A ja som k tomu nedokázalinkoval hovorinkovať normálnučky, prostinko to nešlo! Hrdulinko som sa veru necítinkal, len som venulinkal čiernučkému vlčíčkovi s odznáčikmi bielej smutnučký pohľadíček. Všimulinkol som si jeho pohľadíček, ktoručký neverinkoval mi. Keď moje meno vyslovinkoval v zdrobneninučke ako ja, naozaj to vyzerinkovalo, že som blázonko. Zachmúrinkoval som sa a zvesinkal hlavinku. "To sobíček! Čarovnučičký sobíček! Nechalinkoval nás spinkať a po prebudinkaní sa sme hovorinkovali s vlčičkami ako... ako takto!" snažilinkoval som sa obráninkovať pred vlčíčkom a vlčičkou, ktoručká tichúčko sedela a vlčíček šiel odrazinku za ňou.
Ucítinkoval som pohľadíček vlčičky. Ppozrelinkoval som sa jej hlbokučky do červenučkých očíčiočiek. Moje zlatučké boli smutnučké, nerobinkoval som si z nich srandičky. Pochopinkajte! Gallirejka má zmyslíček pre humoríček, sobíček bol vtipnučký,
ja šťastnučko zaspinkal a dopadinkoval som takto... Zamyslinkoval som sa, že možno ak ich vtiahnulinkám do rozhovoríčku, že by ma nevyhnalinkovali okamžitučko. "Aká je tu svorčička? Koľkučko má vlčíčkov, páničku?" oppýtalinkoval som sa vlčíčka a nakloninkal hnedulinkú hlavinku dívajújinkúc sa naňho zlatučkými očíčkami. S mojou aristokratickuškou výchovičkou a rozpravičkom som bol ešte zvláštnučkejší. Chcelinkoval som sa ale informinkovať. A nebolinko by zlučké niekde môcinkať spinkať, bytinkať...
Ako padalinkovali vlčočičky a mrzlo, ja som sa pokúsinkoval presunovinkať sa, natiahnulinkať sa, lebo mi zumuška bola. Kratučko fúkal vietoríček a ja som ucítinkoval známučký pach. Obrátinkoval som tým smerom hlavičku. "Lucylinka?" opýtankoval som sa sám seba a otočinkoval s apre zmeničku na vlčičku sivučkú. "Lucylinka je členôčka tejto svorčičky, dámička?"

Snažinkovať sa bolo márnučké. Prostučko mi labinka zapadlinkovala a čím viac som sa snažilinkoval vyslobodinkovať sa, tým viac mi zapadinkala hlbučkejšie. A ten kríčôček ešte aj pichulinkať stihunkal! Trestíčoček za zvedavulinkosť? Ach jaj, prečo ja... myslinkoval som si a dúfilinkal, že sa sem dostavinká nejakučká vlčička alebo vlčíček.
Nedalinkovali na seba dlhučko čakať, pribeholinkoval čiernučký vlčíček, velikučký, huňatučký a zrazu bum! Ohnivučičké guličečky tu boli, roztopinkovali sniežíček okolo labôčiek a bolo vidieť, kde som sa zasekinkoval. Povzdycholinkoval som si a venulinkoval mu vďačnučečký pohľadíček. "Ďakujkám, vznešenučký páníčku!" Povedilinkoval som mu vďačnučko a radostnučko a môj hnedobéžovučký chvostíček sa len rozkmitinkoval do stránočiek.
Mmohol som sa obzerinkovať, kde a ako mám labinku zaseknulilinkú, takže som sa otočinkoval trošku do opačnučkého smeríku a vyslobodinkoval sa. Síce som sa neelegantnučko zosunulinkoval do blatíčka od sniežiku, no bol som slobodnučký. Otriasalinkoval som si kožúštek mnohučkých odtieníkov hnedučkej farby - teraz už aj bruško bolo viacej hnedučké ako bielučké - a ukloníkoval sa vlčíčkovi, ktorý ma spovedinkal, kto som a čo tu robinkám. Nemiestnučká by bola odpovedička ironickušká, však? pomyslinkoval som si. "Zvedavulinkosť to nebola, šiel som z toho malého lesíčku za vlčičkami, po ich stopičkách, no stratilinkoval som sa a na to uviazolinkoval v kríčočku, hľa," odpovedinkoval som a ňufáčikom ukázal na zákernučký kríčôček, ktoručký bol mojinkou pastičkou. "Castoríček, pomenovanylinkovaný po jednej z hviezdičiek," predstavil som sa a zmätene skúmalinkal vlastnú papuľku, pretože stále vydávalinkovala slovíčka alá sobíček. Začarinkoval nás ten sobíček! Podlučký sobíček!
Lucylinka ho mala spapuškať, tak! hromžilinkoval som v duchu.
Upútinkoval ma však príchodíček vlčičky sivučkého kožúšku. Mala na krčíčku náhrdelníček zo... zúbčekov! Vv mysličke som sa striasilinkoval, no na vonok som úctivinko sklonilinkoval hlávku, poklonikoval sa dámičke. "Dobručký dníček, milučká dámička! Či už vlastne dobrú nôcku?" slabučko som sa zasmialinkoval vlastnému vtípočku a zneistelinkoval. Vyzeralinkoval som pred nimi ako blázonko, nevedelinkoval som hovorinkať normálnučko a desilinkovsl som sa, či ma vyženulinkujú zúbočkami. Prejdelinkuje to, musí!

//Ja sa zas obávam, že po 5. postoch nebudem vedieť písať normálne :D

<- Krištáľový lesík

Nepodarinkovalo sa mi trafinkovať za vlčičkami, ale naopak do inakšieho lesíčku. Nepomohlo by ani dupinkanie labinkami. Prostučko zlyhalinkoval orientačnučký zmyslíček. Vyhovorinkujem sa, že to tu nepoznulinkám. To zaberinkuje, upokojinkovával som sa v hlavičke a postupinkoval hlbučkejšie. Možno i vpred, možnože i dole. Zapadinkoval som vo velikučkom závejíčku sniežíku! Nemotornučko som sa pokúšankoval vyhrabinkať, no nešlo to! Nebol som hrdučký vlčíček, ktoručký by si nedal pomocinkovať, nuž som ponamáhinkoval hrdielko a zavylinkal si o pomocíčku, nech už príde teda aj Smtička, strašidielko, zubatučký vlčíček, vlčička, ale nevedinkoval som sa sám dostulinkať von! A toto mi bolo trebinka, vydýcholinkoval som obláčičôk paričky, pretože začalinkovala byť zimička tuhučkejšia. Nešťastnučky som i uvedomilinkoval, že labinka mi zapadlinkovala medzi konáriky kríčôčku, ktoručký zakrivynkoval tento sniežik, závejíček z vločičiek, ktoručké sa sypinkovali stálučko z nebíčka. A tak som nemal šancičku zistilinkovať, že som na územíčku svočičky z vlčíčkov, ktorú tu bývuliškali. Prostučko vykotenučký hnedučký, pestručko hnedučký vlčíček zaseknutučký v sniežíku a kríčočku. Tragédička.

Vtáčiček sa nerozhodinkoval ísť za mnulinkou, no aj tak som pokukovinkoval po sobíčečkovi. Nehovorinkoval nič viacej, len očičinka moje sa začalinkovali správinkovať divnučko. Viečočka mi padnulinkovali na očičká a ja som spinkal...
A ako dlhulinko? Ani Smrtička ani Živôtik by vám nevedeli povedinkovať. Ja som sa zaborinkoval do snehučkovučičkej perinôčky a spinkal. A tááááák dlhučko! Ešte pred zaspinkaním som si všimulinkovsl, že vlčičky odchádzinkujú. Lucynka chcela papinkať rovnako ako ja! Na zaspinkanie nám pomáhankovala melódinka, ktoručká sa ozývankovala priestoríčkom. A úpadoček do ríšičky sníčkov bol rýchlučký.
A tu tam, bum! Bielučičká vločička na mojinkom nosíčku! Začinkalo snežičkôčkovať nám? bola prvučká myšlienočka, ktoručká mi napadinkovala. A čo bolo horšie! Premýšlinkoval som ako sobíček, ktoručkého tu už niet! "To je trestíček za zvedavučkosť?" zaúpinkoval som zúfalinko, pretože som ešte aj hovorinkoval tak, ako sobíček, ktoručký sa podelinkal ktovie kam. Nešťastnulinko som sa obzerinkoval, no vlčičky tu neboli, otriasol som si kožúšok a labôčkami stupinkoval do ich stopičiek a išiel po jednej z cestičiek v sniežiku v snahe najdulinkovť pomocíčku.

-> Asgaarský hvozd

//Ďakujem veľmi pekne, síce creepy akcia trošku, ale zábavná, taká tu ešte nebola tuším :D

Preskúmať všetky zákutia gallirei a spoznať každého vlka na nej.

//Toto niekomu nedarujem...

No a pomalinôčky nastal časíček, aby sme sa zobudinkali. Cítinkal som ako sa mi očičôčka otvárajínkajú, ako boli zlepenučké dlhučičkým spinuškaním. Dlhočiznučko som si zívuškal, kým ma tp prešlo. Očičkami som zažmurinkoval a popozerinkal sa okolo na inučičké kožúšteky vôkol. Slečinôčky samučičké, hľa! Kráásnulinké zobudeníčko, chich, pomyslinkoval som si a s najšťastnejnejšejším úsmevíčkom na tváričke premeravinkoval si všetučky vlčičky. Časíček už bol aj na nožičky postavinkovať sa, nuži jedna labôčka sem tam tu, na nôžkaách bol Castor coby dup.
A ozajíček! Whamulínček s nami, medzi stromčekami! Chvostitíček vrtinkal sa sťa turbo vrťulilinka a úsmevíčky na všetučičky stranôčky. Krásnulilinký lesíček! myslinkoval som si a počúvinkal, ako vlčičky rozprávavinkujú o sebe. Hrdučko som sa vystrel a muselinkoval som začať aj ja. "Castor, hviezdička z miliónika, z lesíčka v horinkách som, bratríčkov a sestričky som mal," zaznelinkalo krátko z mojej papulinky smerinkom k Whamulínkovi.
Lucylinka mala odrazinku hlad. Hladnučká bola táto sivučičko bielučičká vlčička a pýtalunkovala sa nás, či by sme chcelinkovali papkať. Nadšene som prikyvinkoval, chvostíčkom povrtinkoval, hlavičkou prikyvkoval, že ááánonulinko, prosínkám si, najviacnajsamnajpeknučkejšie ako viem! "Papať!" ozvalinko sa šteknutíčko z hnedej, mojej papuľenky, kým sobíček vyzvedinkoval, kto že všetcucičkí sme.
Zoznamulinkovanie sa bolo úžasnučké, aj sivučičká, červenoočkatá vlčička meníčko mala! Sobíčkovi ho prezradinkovala, ja som zachytinkoval, zastrihinkoval ušičkami, chvostíčok sa vrtinkoval stálinko. Šťastíčko všadinko, všadinko! Pesničôčka príjemnúčka, najpríjemnúčkejčkejšia a chvostíčok sa nevedinkoval zastavinkať!
Otočinkoval som sa na sobíčka, doskácinkoval po sniežiku a vločičkách k sobíčkovým nožičôčkam. "Lesíčôček, vločičky, sobíček, najmilulejší, zimuška úchvatnúčka, tešilililinkovať by sme sa malili!" vyhlásinkoval som na plnulinkú papuľenku a brátinkoval sa na vlčičôčky, ktorúčičké som obletinkoval viacejšie ako vločičôčky a tešilinkoval sa, že sobíček nás zavulinkoval všetučkých!
A odrazinku toť, vtáčiček! Vtáčiček! Vtáčatôčko krásnulilinké, poď ku mnee, pomyslinkoval som si obzerinkoval si guličôčklu pierkovaníčkovú, fsrebnučkú. Šupity tlapôčka sem, do sniežičku, stopička za mojím telíčkom, šupity labôčka za vtáčičkom! Sobíčôček miminko, odolinko mňa, vtáčičôček prvučký byť muselinkoval. Zvedavuličičko približinkoval som sa k guličôčke períčok, farbičiek , samé farbičičky, krídelôčká a odrazulinko sa ozvalinkovalo: "Píííípííííí!". Neuvedominkovala hlavičôčka mojenka si, že zobáčiček je blízučičko ňufáčiku, že ňufáčíček blízulilinko k zobáčôčku. A onolinko guľatučké urobinkovali rýchlučičké ĎOBINKY ĎOBI! "Auíííííííííček!" zavylinkoval šom plačlivôčko, vlastnučko najplačličkovôlejšie ako hrdielôčko vedelinkovalulo. Sobíčôštek, sobíštek, Rivenetušička, Lucylililinka, Jackieuška,
kdelinko ste sa mi schovinkovali?! kričankalo mojinke podvedomíčečko, labôčku utekalinkovali, skákalinkoval som v závejíčoch, kým očičôčka neuvidenkovali sobíčička a vlčičky! "Pomocinku nutnolilinunko potrebulinkujem, hneďulinky!" vystrašenulinko som sa pritúlinkoval k jednulinkej vlčičke, k druhulinkej aj treťulinkej vlčičke a shcovulinkal sa sobíčečkovi pod brušičko, pozerinkoval medzinky prednulinké nožičky, pleštilinkoval očičôčka, no šťastíáčečko s pesničičkou nastupinkovalo. Dalinko sa mi dýchučkať, funinkať s ňufáčičkom odrazinku, úľavinka došllinka pomalunky!

//Newlin, toto ti neodpustím... chcem špeci odmenu za najdlhší post :D

Hravá odpoveď zo strany vlčice Jackie ma celkom znervóznila a i ten smiech, na čo som rozpačito labou prehrabol sneh. Je to až také jednoduché? Musí snáď byť samozrejmosť,
že bude každý všetko vedieť? Je povýšenecká alebo to proste je len tak? Okrem otravnej melódie a melancholickej atmosféry, ktorá bola mierne napätá ma trápilo teda i mnoho iných myšlienok. Whamulín - či ako sa teda stvorenie volalo - zase sa len ohrádzalo, že je sob. Najlepšie to pochopila Lucy, ktorá sa ho pokúsila trocha neopatrným spôsobom uloviť. "Slečna, buďte trochu menej zbrk-"! nestačil som ju ani napomenúť a moje slová sa premenili na siahodlhé zívnutie. Odrazu sa mi sob zahmlil, rozmazal sa mi obraz a ja so msa zapotácal. Do nosa mi udrela známa silná vôňa, čosi príjemné a aromatické a uspávalo. "Nedohodli sme sa na večernom kempovaní v lesíku..." pokúšal som sa zaprotestovať trocha iným spôsobom, než Lucy, ktorá na to použila zuby. Znovu som si zívol a trochu sa domotkal k Whamulínovi. "Ste len chlpatý sob, to nebola urážka," trepol som úplne nezmyselnú vetu, na čo som sa proste zvalil do snehu a prehral boj s viečkami očí.

Začínala sa ma zmocňovať panika, že snáď aj od smiechu umriem. Moje brušné svaly protestne kričali, nech už sa prestanem smiať no nešlo to. A veď som sa aj snažil! Akonáhle som labkou ďobol do jedného stromu, ozval sa hromový hlas, z ktorého sa mi postavila srsť na zátylku dupkom a zmätene som s aobzeral. "Nie je zdravé sa toľko smiať, stromy sa smiať nemajú!" odvetil som protestne a možno i trošku drzo, no moja pohoda mi bola prednejšia ako nejaké uchichotané stromy.
Ostatní boli stále vysmiati a šťastní ako ja. Stále tu hrala vianočná melódia, ktorá navodzovala šťastnú atmosféru. Už som sa ale naozaj zaťal a začal som si pomedzi smiech vyť a pohmkávať vlastnú pesničku z domova, ktorú som si ako tak pamätal. Snažil som sa prehlušiť tie hlasy a vôbec.
No kde tu zrazu sa objavil... "Sob! Sob! Sob" kričala Lucy. Obrátil som sa jej smerom a naozaj. Medzi stromčekmi stálo parohaté zviera, ktoré vyzeralo viac ako len tá najlákavejšia večera na svete - či vlastne skorý obed. Lucy chvíľu t=rpla no napokon sa zahryzla do soba a ja som zmeravel. Nekopne ju to zviera, keď je v takej euorii šťastia, že nepremýšľa, že môže byť nebezpečný? Alebo magické, rozprávajúce soby nekopú? zamyslel som sa pozrel krátko na sivú, ktorá iba valila očká stále s úsmevom na tvári a Jackie sa ho pýtala, čo tu robí. "Wau, ako sa ti podarilo vysloviť to meno?" spýtal som sa šokovane, no stále som sa škeril ako slniečko na hnoji a pohupoval si chvostom. Až po zvedavých otázkach som si hmkal svoju vlastnú melódiu a prestával vnímať tú otravnú... Last christmas I gave you my heart, but the...

Povedal by som, že nebudem tak často spomínať na rodinu. Pravda bola však inde, keďže som sa rozhodol vypraviť sa sám na výpravu a ísť skontrolovať aspoň rodné územie. Pôvodné, samozrejme, pretože za mladi sme šli inam. Presúvali sme sa so súrodencami dlhé a dlhé kilometre, kým sme natrafili na pľac, kde by sa aj loviť dalo. Pripomínal som si aké bohaté na potravu boli hory, kde som sa narodil, kým nedošla kríza. Potravy ubúdalo a ubúdalo. Presne takto som sa raz odpojil od putujúcej skupiny a odišiel na vlastnú labku niekam do sveta. Pýtate sa kam? Presne tak, sem na Gallireu. Prial som si vždy život plný podnetov na skúmanie a tak. Pokoj tu bol tiež na dennom poriadku. Predsa som sa však rozhodol na chvíľu odísť.
Potulky začali tak rýchlo, ako prišiel aj nápad. Prišiel za zimnej chladnej noci večného túlania sa osamote, keďže takéto chvíle som nemal rád. Pamätal som si to akoby včera a hoc som prešiel mnoho kilometrov, nevadil mi ten nápad. Pevne som si šiel za svojim cieľom, sebavedomo, že aj na cestách sa budú diať veci. Plánoval som aj lov, ktorý sa uskutočnil tesne predtým, než som objavil hory, ktoré sa aj podobali na domov. Pohorie týčiace sa nado mnou mi bolo známe, no predsa iné. Platilo pravidlo, že aj príroda je živá a rokmi sa mení. Pretože mne tie roky pribudli, necítil som sa pesimisticky a jednoducho som kráčal, klusal. Pokračoval som stále vyššie a vyššie. Po skalných chodníčkoch, cez brody, sem tam som sa brodil cez krištáľovú vodu horských plies. Plesá bývali plné rýb. Povšimol som si, že ich tam bolo málo. Pomerne málo tu bolo aj vtáctva. Povšimol som si tohto faktu hneď ako som navštívil lesy a známe lúčky. Prisahal som si, že aj keby mi skrúcalo žalúdok nesiahnem tu ničomu na život. Pomaly mi však nezostávalo nič iné, než sa vrátiť do nového domova a uchovať si peknú spomienky. Prakticky nedotknuté územie ležiace v samote, dobre že nie až v oblakoch. Pre dobro vlastné aj novo usídlených obyvateľov tam som lesy opustil a len zasnene sa obzeral cez plece, že sa mi to len nesnívalo. Pravdaže to nebol sen, uisťoval som sa, keď mi to všetko zmizlo z očí.