Příspěvky uživatele

< návrat zpět

// Pardon za dlhú odmlku a preklepy, pisem z mobilu

Či už na mňa padla nostalgicka nálada alebo teda niekoľko desiatok farebného lístia, ktoré sa na môj kožuch spalo zo stromov, jednoducho ma vyplo. Zaspal som schuleny ako taká malá diva mačka medzi dvoma hrubšími koreňmi stromu a je dokonca pravdepodobné, že si ma tu ani žiaden člen zo svorky nevšimol. Kamufláž z listov, prachu a teda so spojením mojej pestro hnedej srsti spôsobili, že som akoby zostal splývať s okolím.
V podvedomí ma už ale kopal vnútorný hlások, ktorý, mimochodom, vedel byt neskutočne otravný, že už mám vstať. Rozlepil som oči, otvoril papulu v dlhociznom zivnuti ako taká šablozuba šelma a zmätene zmurkal a obzeral sa vôkol. Spočiatku som ani ja sám nevedel totiž nájsť svoje telo! Som snáď v inej dimenzii? Je toto sen, že cítim uši, hlavu, pozerám sa očami, no telo nikde?! Teraz ani neviem ci byť skôr fascinovaný, alebo šokovaný... Strach to nie je, idem nájsť svoj chvost! Nabudeny v klamlivej nádeji, že nájsť zvyšok môjho tela s chvostom bude adrenalínové dobrodružstvo som prudko vyskočil, na čo mi strpnute labky zdreveneli a už som sa kotulal z kopca v listu a konarikoch a blate smerom dole, kým som celkom bolestivo nezastavil o padnúť, hnily kmeň stromu. "Tak, už sa vidím celý," zasmial som sa a prudko sa otriasol, že na mne zostal možno tak jeden list. Zahájil som rýchly strečing a vydal sa na potulky lesom, nech sa trosku z orientujem.

//Prilákalo ma asi rodinné drama...

Bol som ten typ tvora, ktorý sa dozvedel niečo absolútne neužitočné ako to, že to nadurdené vĺča - nedávno dospelé - bol szn Álf. A potom som vlastne zadriemal, sem tam sa presunul, tu krík, tam krík a zaspal znova. Tu sem tam zdvihnúť nohu, uľaviť si, potom niečo malé zjesť. Ale prakticky som sa dlhší čas točil okolo ohlodaných úlovkov a schuti si vychutnával. Bol to pôžitok. Po dlhej dobe jesť pravidelne, niečo normálnejšie ako lesné myši... jeden by vlastne ani neveril aké môže byť neskutočne ťaťké uloviť takú myš! A čpo hraboš! To je snáď horšie. Jja nechápem ako si niekto môže myslieť, že myš a hrboš je čosi iné, je to rovnako malé prchké... a predtým som nevedel, že to mázuby, ach aká to moja len neuvedomolosť, hanba mi!
S vlastnými psychickými výčitkami som zablúdil až na západný okraj lesa a počul onedlho aj šum rieky, ktorá v rozkvete burácala. Menej ako po topení ľadov z hôr, no predsa. Akoby mi pomyslene vyschlo v krku a ja som sa rozhliadol po pustom lese, prerastenom kríkmi a kadečím, čo ukrývalo všadeprítomnéí skaly. Až na útesy a chýbajúce potoky plné lososov ako doma, pomyslel som si a spokojným, trošku rýchlejším klusom sa vydal na mýtinku neďaleko úkrytu. Zachytil som nejaký poryv vetra, ktorý do mojich hnedých ušiek zaniesol rozvášnené hlasy. Opatrne som sa stiahol do krovia a nepovšimnutý sledoval vrabce, ktoré sa pretekali v kríku opodiaľ.

V konečnom dôsledku som sa až tak veľmi nezapojil, no dal som proste prednosť ambicióznejším vlčiciam a Lucy, ktorá sa chcela tiež ukázať. Moja povaha a submisívnosť mi jednoducho nedovolili sa s nimi predháňať a napokon kamzíka dorazila naša sivá Alfa, ktorá navrhla, nech si vezmeme. Hodil som po nej prekvapený pohľad. "Ak sa nemýlim, prvá má prednosť Alfa, ja počkám, až sa pohostíte vy, madam," podotkol som Elisiným smerom a krotko prikývnutím prijal jej miernu pochvalu. Najviac uspeli ony a druhá skupina, pomyslel som si a otočil sa smerom, odkiaľ sa vynorili z lesa ďalší vlci. Všetci strapatí z neustáleho fúkania vetru, ktorý nebol veru jarný ako slnko, ktoré mi stále pripadalo viac zubaté ako to teplé, jarné.
Od úlovku som sa pokorne vzdialil napriek tomu, že Lucy si utrhla dvakrát veľký kus a spokojne prežúvala opodiaľ, na čo podotkla, že zostane zatiaľ v lese a mierne sa vzdialila medzi stromy. Chvíľku som ju pozoroval, no potom som slušne odvrátil zrak a zostal sedieť ďalej od dvoch kamzíkov, nech sa v pokoji najedia aj ostatní. Obrátil som sa na Alfa samca, pretože mi na rozhovor pripadal byť prívetivejší ako jeho sivá partnerka. "Milostivý ak smiem sa tak drzo opýtať, ten sivočierny mladík je Váš syn?" spýtal som sa opatrne a rozhliadal sa, či ho neuvidím. Na začiatku lovu bol s nami a počuli sme aj nejaké tie pubertálne výlevy a ostré slová jeho matky, zrejme tvrdá výchova, no teraz som ho nikde nevidel. Bol tu len jeho hnedý priateľ, ktorého meno som nepoznal a nebol evidentne ani členom Asgaarskej svorky. Trochu udivujúce, že sa smel zúčastniť lovu... a ešte k tomu vnútri v lese, čo mohol počas lovu v pokoji ohroziť aj Alfy, zvláštne rozhodnutie, polemizoval som si pre seba a otriasal zo seba kúsky konárikov z krov, ktoré sa mi pri behu za kamzíkom zachytili v srsti. Oprel som sa o kmeň stromu, ktorý mi účinne tvoril závetrie.

//Možno to bude chaotické, strácam sa trochu v postoch. Inak mám strašne málo času a energie vôbec žiť, čiže treba do mňa kopať už keď bude jeden v poradí predo mnou. Ideálne FB

Nasledoval som po boku Lucy sivú Alfa vlčicu, ktorá svedomito postupovala lesom. Nemusel som sa vlastne ani tak riadiť tým jej sivým chvostom. Bohato mi stačil vlastný nos a pach stáda kamzíkov, ktoré sme mali v pláne najbližšie minúty preriediť. Len či budeme úspešní, pomyslel som si ľahko pesimisticky, na čo som aj tak zavrtel hlavou a vyčistil si myseľ.
Hlavu som na alfu otáčal už popri zastavovaní a prikývol na znak, že rozumiem. Mali sme oddeliť chudšiu samicu, ktorá sa trošku motkala po boku stáda. Ako som správne pochopil, druhá skupina nás ochráni pred zvyškom stáda. Už len to by mi chýbalo, aby ma udupali kopytníci! zhrozil som sa a prikrčený postupne pridával do kroku podľa Elisy. V tento moment som vlastne netušil, na základe čoho ona z ničoho nič pridala do kroku a následne do klusu smerom k samici. A razom z toho bol beh. A kedy?
Pripadalo mi to ako divoké cross country, beh cez krajinu, každú chvíľu mi labka skočila na nejaký konár, nerovnosť, niečo mi zavadzalo, čo bolo treba preskočiť. Pozitívne akurát bolo to, že už sa roztopil všetok sneh a prírodné prekážky lesa boli dobre vidieť. Labky mi dopadali do rozmočenej zeme, fŕkalo na mňa blato a ja som sem tam znepokojene zažmurkal, keď som dostal spršku až po papuľu.
Štekol som krátko po Lucy, aby postrážila pravý bok, kam alfa hnala samicu, keby sa samica chcela stočiť úplne smerom naspäť. Trošku som zrýchlil predbiehajúc Alfu a naprázdno cvakol zubami pri samici, keď som sa skokom priblížil. Poľakané zviera veľmi ochotne zamierilo na opačný smer od stáda. Koristi sa utekalo síce ľahšie, pretože preskakovala skaly ako nič, no ja som sa spoliehal tak na svoju vytrvalosť. Videl som, že zvieraťu dochádza chuť bežať, preto som ju povzbudil kúsancom do rebier, na čo som okamžite odskočil, aby ma zver nekopla a trochu som zvoľnil, nech zase ženie jedna z vlčíc.

Teplejšie miestočko nie a nie nájsť. To som si naozaj len myslel, že to tu poznám, nájdem si len tak zo srandy za prvým rohom pelech, a že vlastne všetko bude krásne a mne bude teplo? Tok mojich myšlienok akoby spočiatku nechcel ani len utíchať. Trápila ma tá spleť nezmyslov aj dôležitých vecí a tým, že sa mi to všetko miesilo som sa pristihol pri tom, ako bezcieľne chodím sem a tam a vyšlapávam v malom kruhu v lese chodníček z vlastných stôp. Tráva mi za to moc asi nepoďakuje, napadlo mi, na čo som len tak poskočil do boku ponad kríky, aby som sa dostal z toho kruhu, po ktorom sa začínala hlava točiť aj mne - teda už reálne.
Tamto miesto som nechal tak a vybral sa naprieč lesom dúfajúc, že určite budem ja jeden zo sto vlkov, ktorým sa popri prechádzke stane taká okolnosť či náhoda, že proste zakopnú o zajaca, nabijú si ňufák a týmto náhlym pohybom ho usmrtia, nakoľko ušiak dostane zástavu srdca šokom. Taký šťastlivec nie som, azda by som sa vyspal a zobudil do šťastného rána, zasmial som sa pre seba v duchu a rozhodol sa pre ďalší odpočinok pod skrúteným, starým kemňom stromu, pod ktorým som si vyhrabal plytkú jamu a pohodlne sa do nej usalašil. Tak nejako skončila rýchla púť a bol som si plne vedomý toho, že po prebudení sa budem musieť toho ušiaka donútiť zakopnúť a padnúť mne, do papule.

Bolo poznať, že zvyšok svorky na čele s alfami trošku spomalili a my s Lucy sme sa zanedlho plynule pridali ku skupine. Akoby sme sa ani neodpojili a boli s nimi celý čas. Bolo skľučujúce, že jej les zničila potopa a sám som si takú prírodnú skazu nedokázal predstaviť. Ja som proste odišiel...
hoci ani to nie je zrovna chrabré hrdinstvo, pomyslel som si a vyčistil si hlavu, len čo som nasledoval sivé tlapky alfa vlčice.
Do nosa mi udrel s príchodom rána aj pach zveri, ktorú sme mali loviť. Elisa nás rozdelila na dve skupiny a vysvetľovala plán. Matne som si vyhrabával zo spomienok tie, ktoré sa týkali lovov ešte v záštite svorky a na vysokú. Boli to... hmm jelene? Áno a tie kopali, nechytať za nohy, poznámka zapamätaná, ok dobre, spokojne som si hmkal a prikývol na slová vlčice, pričom som sa jej nebál pozrieť do nebezpečne vyzerajúcich, červených očí. "Rozumiem." Moja odpoveď bola dosť jednoduchá na to, koľko by som sa aj vedel vypytovať, dokonca ma na jazyku šteklil dovetok, že sa volám tak a onak, pretože zatiaľ som v jej očiach bol proste"ty". Ale tak asi to bude chcieť nejaké zásluhy ako člen, možno mi potom bude odmenou to,
že bude vedieť aj moje meno, kyslo som si pre seba poznamenal. V žalúdku mi však mierne zaškvŕkalo, preto som sa radšej prikrčil a zastal po ľavom boku Elisy na mieste, z ktorého sme mali asi pravdepodobne hnať nejaký ten jeden exemplár, kým ostatní priženú zvyšok stáda. Bol to len chaos a test fyzických zdatností ako som si dobre spomínal, no neklesal som na duchu a veril, že vlci po mojom boku vedia čo robiť.

//Ako som písala nižšie, tento post hádžem ako odpoveď pre Lucy, lebo sme sa nestihli dostať k Alfám, Etneyovi a Calumovi. Potom sa už držíme dole stanoveného poradia :) Takže v ďalšom už loveckú skupinku s lucy dobehneme a pripojíme sa k lovu.

Ako sa ukázalo (nie že by tak tomu nebolo aj predtým v minulosti) Lucy bola mimoriadne živá a veselá spoločnosť. Mala neustálu potrebu slova a neočakávaných pohybov plných energie a vlastne nestalo sa ani, že by som ja či ona bol minútu ticho. Ako ten čas ubieha, keď sa musíš stále sústrediť, napadlo mi a po očku som mimovoľne sledoval mesiac a vnímal nočné rúško tmy.
Nna okamih vo mne aj zahlodali obavy, že možno nenájdeme ostatných! Nie a nie. Takéto sa mi nemôže stať. Keby som bol pyšnejší, až by som si myslel, že to je pod moju úroveň... a tá je nízka, hm, Kappa. Tá je nízka, mimovoľne som si pre seba nad spleťou hovadín v hlave prikyvoval a spokojne si hmkal svoje nápady, ktoré sa mi extrémnou rýchlosťou kotili v hlave. A popri tom som cupkal po boku vlčice v úctviej vzdialenosti od nej. Teda, je pravda, že na tom asi nezáležalo a zvlášť po tom, čo ku mne bola vlčia spoločníčka nalepená na tesno a celú noc! Asi sa budem dlhšie spamätávať z neočakávaných vecí, pousmial som sa pre seba a venoval Lucy mierne ľútostivý pohľad nad vecou a témou počasia. To by bolo božské vedieť! myslel som si a horlivo prikyvoval na slová vlčice. "Veruže aj to je škoda, že počasie Vy neovládate alebo niekto! Chcel by som zistiť, či existuje taká mágia..." ako som bol horlivý a nadšený tak som zostal zrazu zasnený a aj som na to doplatil, pretože najbližšie kroky som sa potkýnalô a potácal na koreňoch stromov a výmoloch v zemi. Potichu som si zanadával atypickým správaním na moju osobu a Lucy venoval len ospravedlňujúci pohľad.
Po vetre som cítil, že aspoň nos ma neklame a krížime pomaličky zvyšku skupiny stopu. Nemajú iných? mračiac sa som preskúmal lepšie stopu, na chvíľu sa tak zastavil a mračil sa. Bolo zvláštne, aby takto členov prišlo naraz, nu napokon som sa len usmial, pohodil hlavou a poklusom s nosom blízko zeme nasledoval skupinu, ktorá sa podľa všetkých okolností vydávala na lov. Úha to bude senzačné! Neviem to ani menej precítiť, k príležitostne dobrej večeri... vlastne nie je nikdy príležitosť, myslel som si mlsne oblizujúc sa, no aj nedočkavo, pretože som si už dávno potreboval nutne ponaťahovať kosti.
...A tieto momenty som bol zahĺbený v sebe, na mojej tvári sa diali emócie všetkých pocitov sveta a Lucy? Tá neexistovala.
A potom bum.
Precitol som.
Prudko, nečakane som sa nadýchol, zažmurkal a ospravedlnil sa slečne. "Zažili ste záplavy? Aj vy ste potom verná duša, keď sme na tom s bytím vo svorkách na rovnako," odpovedal som jej, no tak prkotne rýchlym tempom, žw iba moja zreteľná reč zachránila Lucy pred nepochopením toho, čo po nej vôbec chcem.
Nebol čas na ďalšie reči, proste som zmĺkol akonáhle som vlkov zo svorky počul bežať pred sebou a napokon ich aj v tme rozoznal. Múdro som mlčal, nevedel som, ako dlho sa ešte pôjde.

Kým sa mi podarilo vôbec aspoň ako tak rozlepiť oči, začalo sa zase aj stmievať. Nadobudol som však podozrenie, že som možno medzitým spal znova. A ono je to vlastne možné, driemoty sa na mňa isto toľko lepili, až sa nalepili a moja hlava zase zaspala, ach, smial som sa v duchu, no navonok som mal v tvári stále mierne rozpaky z prítomnosti Lucy, ktorá môj kožuch a telo využívala efektívne ako kúrenie proti tuhým mrazom, ktoré našťastie pominuli. Stromy a velikáni z ich zástupcov nás tu chránili pred prudkým vetrom, ktorý hvízdal pomedzi konáre a z lesa sa sem tam ozval zvuk praskajúceho dreva, ktoré nezvládalo veterné nápory. Ešte nie som tak skvelý s tou mágiou, nepomôžeme si, pomyslel som si na čo mi napadla otázka úplne mimo témy. "Slečna Lucy povedzte, je možné ovládať počasie?" Moja otázka bola sprevádzaná len neškodnou zvedavosťou.
Ona sa mi zatiaľ ospravedlňovala, že jej bola hrozná zima, no neodstúpila odo mňa. Nie že by mi to nejako vadilo, bolo to príjemné mať vlčicu vedľa seba no... predsa. Začala sa rozmotávať z klbka a keď sa odo m§a postavila, studený vietor mi rozčechral srsť na vyhriatom bruchu, na čo som automaticky tiež vyskočil na nohy, ponaťahoval sa a uhladil si strapaté miesta v srsti. Začul som otázku vlčice na čo som sa otočil a venoval jej malú poklonu a úsmev. "Ale isteže slečna, bude mi cťou Vás sprevádzať, kamkoľvek Vaše srdce bude túžiť ísť," zahlaholil som uhladene a postavil sa jej po boku. Poobzeral som sa po okolí a mierne sa zamračil, keď mi na tvár dopadlo zopár malých, snehových vločiek. Nebodaj bude zase všade tona snehu? Ách nie, teraz sa to roztopilo! posťažoval som si v duchu.
Nie že by len bol úplne bez snehu, no neboli všade obrovitánske záveje, boli sem tam snehové kopce, ktoré boli zamrznuté tuhým mrázom, ktorý intenzívne každú zimu hubil hmyz - a aj iné slabé jedince zo živočíšnej ríše. Ale rastliny sa obnovujú, to je záhada, zamyslel som sa, kým som zavetril a rozhodol sa. Lesom sa ozvalo vytie našej Alfy. "Rád by som zistil, čo sa deje, predsa len, nedávno nás láskavo prijali a ignorovať hlasy Álf mi príde nanajvýš neúctivé," riekol som múdro a na to veselo štekol a pobehol, či ma bude nasledovať. Jej otázka ma však mierne zaskočila, preto som trošku spomalil obchádzajúc pri tom spleť mladých stromov. "Už je to tak dávno!" prehlásil som mierne zasneným hlasom. "Niekedy Vaše srdce potrebuje viac času na to, aby prijalo to, čo už nie je..." dodal som a zavrtel hlavou. "Považujem sa za verného rodine a priateľom, čiže po mojej rodnej svorke je toto moja druhá, moja drahá. A smiem tú istú otázku položiť i ja?" dodal som a zaškúlil po nej očkom, či ma vníma a či sa nerozprávam sám so sebou a so stromami.

Vybrať si môžete2 lichôtky, je to napísané hore...

//Savo ty si je taky můžeš vybrat 2. A nevybralas. :D Mně se nejvíc líbí jen jedna, zbytek tak nějak nastejno... Fal

Tak si pozriidem moj koment vyssie este raz ak, tam nevidis dve ;)

//Ohhh, a já si říkala, že ty probdělé noci se v něčem musí odrazit. :D Každopádně to nemění nic na druhé část mé poznámky. ;) Fal

Kdysi mi rodiče vyprávěli, že horách kromě nás žijí i jiné dravé zvířata, jiné tvory, které lovili zas ty menší. Byl jsem jako vlk skoro na vrcholu potravního žebříčku, ale byly zde i jiné pachy, které mě při průzkumech lesa a obhlídkách území trápili. Jednou jsem takto vesele pobíhal, honil vlastně motýly vedle západu slunce a objevil jsem podivnou noru - či spíše jeskyni, ze které se ozývalo podivné chrápání. Tedy myslel jsem si, že to chrápání bylo. Zvědavě jsem se přiblížil a větřil neznámý pach - určitě tam cosi spalo! A samozřejmě moje nezkrotná zvědavost a touha po poznání mě dovedli k bláznivému nápadu vlézt tam. Zkusil jsem zavýt dovnitř, ale vinul se odtud jen zápach, jakoby cosi otevřelo tlamu plnou zkažených zubů a zbytků hnijící potravy mezi těmi zuby.
Proběhla mi po zádech třes a pomalu jsem začal couvat. Nedbal jsem však na opatrnost, takže jsem zadní tlapkou skočil na nějaký ostřejší kámen a bolestivě jsem zavyl. Začal jsem se bláznivě točit a vrtět, jen abych pochopil. A hle! V tlapě, tam mezi prsty, jsem měl zabodnutý malý úlomek skály, pravděpodobně z toho šutráku opodál, který byl více méně všude olámaný. Ale co mohlo způsobit lámání kamene? Což mělo takovou sílu? Netrvalo dlouho a jeskyně plná smradu vydala další, zlé zvěsti nesoucí zvuky...

//lotéria 3

Marilo sa mi snáď, alebo som videl svetlo na konci tunela a tmy? Mala sa vec tak, že som blúdil v spánku nekonečnými pláňami, ktoré striedali tmavé tunely ako prechody, bez svetla a života. Márne som sa pokúšal zabočiť vždy v sne inam, neísť jednoducho do toho tunelu. Myslel som si, že sa mi to podarí a vždy som nič nevidel a v tme len naslepo tápal labkami. Moja snaha prišla vnivoč, nuž som sa prosto zmieril s tým, že treba ísť a ono to snáď končí - a ja som na optimizne naozaj neklesal.
Myšlienky a hlad ma však donútili sa pomaly preberať z kómy. Maličko som pootvoril očká, nahlas zívol a vyplašil tak nejaké vtáctvo z koruny stromu, pod ktorým som práve odpočíval. Mykol som sa ako ryba na suchu, keď tie krídla, ktoré som ani nevidel, kde sú, sa bezno zatrepotali a obyvateľ koruny stormu divoko vzlietol k chladnému ránu. Marí sa mi azda, že ja napriek tomu hnusnému chladu viem stále tuho spať? pomyslel som si mierne pobavený sám sebou.
Mráz mi načisto oblizoval počas noci srsť, takže sa na koncoch aj fúzov dokonca povytvárali ľadové kryštáliky. Mocne som sa otriasol, postavil na nohy a vydal sa hľadať nejaké teplejšie miestočko.

Sny ma mátali hádam celú noc. Nie že by som bol jeden z tých, čo ich prenasledovali v spánku všemožné monštrá a prízraky, kdeže. Spal som priam sladko, moja bujná fantázia mi v mysli počas odpočinku vytvárala pestrofarebné lúky, stromy, vlkov, zvieratá, krajiny... a všetko čo som videl. Samozrejme trochu prikreslené. Už dávno som nespal pomerne tuho a aj som si to patrične usmieval, pretože na vonok okolo idúci videl hnedého vĺčka zachumlaného vo vlastnom chvoste, ktorý sa slabučko usmieva.
Avšak ani večné mdloby, príjemný spánok a tak nemôžu pretrvať. Beztak som presčasoval, pretože úsvit ma dávno minul a nemohol som obdivovať krásu ranných lúčov zubatého slnka. Teplejšie veru nebolo ani nadránom, kým sa znenazdajky nezačala okolo mňa zvyšovať teplota. Moje ušká začuli slabý hlások kdesi z diaľky. Bol som takto v sne na jednej z tých lúk plných kvetov, ale volanie neustávalo. Je to ako ozvena. Mám ísť za tým?
Ale mne sa nechce, tu je tak príjemne! protestovalo moje prebúdzajúce sa podvedomie.
Začal som inak dýchať, pociťovať krutý mráz na kožuchu aj omrzlinách na fúzoch a papuli, zastrihal som ušami a pomaly rozliepal oči. Kým som tak učinil som si uvedomil, že sa ku mne natlačilo čiesi telo, rýdzo vlčie. Pach vlčice som spoznal okamžite, ešte kým som len dlhočizne zíval a otváral rozospaté, zlaté oči.
Bola pri mne mladá, večne veselá tvár Lucy, ktorá ma pomerne nežne zobudila jej prostoduchou otázkou. Už hneď od prebudenia mi vyčarovala na tvári úsmev. "Veru už ani nie, čo myslíte?" odpovedal som vlčici mierne vyčítavým hlasom, no moje oči sa smiali. Mohla preto vedieť, že to nie je myslené v zlom, hoci je možno pravda, že nebyť jej, tak spím hádam aj dlhšie.
unavene som zazíval a natiahol si labky. Na srsti po tele som mal všade omrzliny a prednou labou som sa pokúšal ľadové kryštály dostať dole z fúzov a ňufáku. Zostal som radšej potichu, pretože som stále bol zarazený prítomnosťou samice, ktorá ma očividne využívala ako ideálny ohrev proti tuhej zime.

Lotéria 1

Ako sme sa tu pri úkryte všetci zhromaždili, tak sa to tu aj rozpustilo. Alfa šla odpočívať, vlčica, ktorá sa tu zjavila prosto z motýľov odišla kamsi s tým slušným. Alebo mu vlastne len prilepšujem, veď ma tam nechal čakať na lúke! pomyslel som si mierne pohoršene a bez toho, že by som ovládal labky som opatrne zišiel po skalách až do lesa.
Rozhliadal som sa vôkol a videl všetko pokryté trblietavou námrazou. Aj ten sneh, ktorý sa stihol nedávno roztápať teraz primrzol. Moje labky tým pádom pri každom kroku nemali pohodlie a kroky veru tiché neboli. Pripadal som si v pokojnom lese ako taký hlúpy slon. A viem vôbec že sú hlučné? Nneošálil ma proste kedysi brat? Len tak? zamýšľal som sa a opatrne som preliezol zmes starého dreva s ukrytými balvanmi pod kmeňmi. Tak, aby mi labka neskĺzla dnu.
Kráčal som nevedomky vlastne za nosom a ani si neuvedomil, že padá súmrak. Mesačné svetlo sa odrážalo od snehovej prikrývky a bolo vlastne dostatok svetla. Až moja papuľa, ktorá a otvorila v širokom zívaní, ma upozornila, že je načase nájsť si miestečko na spanie.
Takto zadumaný som sa dostal ani sám som nevedel, do ktorej časti, no moje oči upútalo spiace klbko srsti, ktorým nebol nik iný, než mladá Lucy. Asi tiež dlho putovala a zmohla ju únava. Ach, ale je zase skvelé premýšľať a rozprávať normálne! zaradoval som sa a čo najtichšie zaliezol za zmrznutý ker kúštk od vlčice so zelenou šatkou na labe. Ttam som si ohrabal snehu koľko sa len dalo, uľahol som chrbtom pod ker a spokojne vrniac zavrel oči.

Akosi nás tu bolo moc v blízkosti úkrytu, do ktorého nám vchod museli Alfy najprv ukázať. Uznanlivo som pokýval hlavou pri pohľade na skyrtý vstup. Rastliny a prírodné prekážky, ktoré kryli vchod nevymrzli nijako zvlášť ani v zime a keď som si to tak vzal, vlastne som si až spätne uvedomil, že mi kvapká voda na ňufák a sneh sa začína topiť. Aký si som zostal zamyslený, len čo je pravda? Labky sa mi pomaličky ale isto ponárajú do blata a ja o tom neviem, aké smiešne, myslel som si a vzdiali sa opatrne od vchodu jaskyne, kde som stačil nakúkať, kým som vlastne úspešne na seba neupútal niekoľko párov očí. A že ich bolo! A samé rôzne farby, samé mágie...?
Moja myseľ aj telo horeli nedočkavosťou až som sa sám divil, že sa netrasiem. V podstate začala Lucy. Alfy boli pomerne zdržanliví dvaja vlci, keď som nepočítal mierne ohnivejšiu povahu Arcanovej partnerky Elisy. No o Lucy sa to nedalo povedať, avšak stalo sa ešte čosi nečakané. Objavili sa tu akési motýle a znich sa stala vlčica. Obdivne a zároveň šokovane som zo seba vylúdil pridusené šteknutie a opatrne som sa priblížil k Lucy, ktorá veliteľsky zahlásila, že sa ide na prieskum. Slabo som položil na Lucyinu tmavú labku tú svoju a skrotil ju pohľadom zmierlivých, zlatých očí. "S vašou horlivosťou súhlasím a pôjdem, kamkoľvek vaša milá duša bude chcieť, slečna Lucy, no je tu ešte niečo..." nedopovedal som a proste kývol hlavou smerom k vlčici, ktorá sa tu v podstate len zjavila a medzi samými tmavými kožuchmi žiarila.
Slabo som si odkašľal v snahe strhnúc na seba pozornosť Arcana ako Alfy, ktorý mi bol najbližie. A dáma vyzerá unavene, nebola by asi najpríjemnejšia, usúdil som, keď som kútikom oka zahliadol Elisu s nevrlým výrazom. "Bolo by nám, novým, dovolené ísť na prieskum územia? Ak nám neprináleží právo pohybovať sa bez dozoru, tak vás o to, milostivo, žiadam," mierne som sklonil hlavu pred čiernym vlkom na znak úcty a venoval mu slabý úsmev a pohľad plný nádeje. Napriek vlastnému slušnému správaniu v mojich očiach iskrilo šibalstvo a neskonalá zvedavosť, ktorá potrebovala byť ukojená.

Ďakujem za prijatie a nebolo by u mňa obvyklé, aby som sa akcií zúčastnila :D Ja som bola proste v tom, že 31.1. je dnes xD Nabudúce :)