Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Sem tam som napodobil pri našej - či skôr jej obchôdzke - jej príklad a obtrel sa sem tam o nejaký ten strom, kríky však tiež nemali núdzu, ke´dže sa mi nutne snažili zavadzať v ceste. Chvíľku som dokonca poškuľoval po Elise, či to nespôsobovala nejakou mágiou ona, keďže, ako som zistil, nevlastní len mágiu svojho živlu. Schválne, či ich má tiež od Smrti ako vravela, premýšľal som a zamyslene preskočil dalšiu podozrivú kopu, ktorá sa javila byť snehom.
Elisa vecne vysvetlila, že väčšina vlkov sa bojí vrátiť domov. "Toľkej odvahy v dnešnom svete," vrtel som neveriacky hlavou a len prikývol na jej slová. "Každý normálny vlk by mal oceniť možnosť skryť sa najmä v zime pred počasím, ale ako vravíte, kto nie, toho zožerie príroda sama."Zdieľal som jej názor, hoc som poznal zopár duší, ktoré chceli byť večnými tulákmi a tvárili sa, že podvyživené telá v zime obalené nejakou hŕstkou srsti sú v poriadku. Nikdy som tento prístup nepochopil, asi mi chýba empatia alebo čo. Bol som ticho, nasledoval som Alfu.
V konečnom dôsledku som si cenil, že sa mi trošku otvorila a mal som spoločnosť. Nemal som chuť blúdiť v myšlienkach, ak takto nehorázne mrzlo, ešte by som niekde zaspal a umrzol k Smrti. Takto som si aspoň uvedomoval vlastného počínania. Pozrel som sa na vlčicu, ktorá sa, prekvapivo, rozhovorila. Ukázala mi trošku svoj postoj aj keď som si neodpustil mierne zamračenie sa, pretože som so všetkým tak nesúhlasil. "Ja s vami neobchádzam hranice preto, aby som sebe alebo niekomu inému niečo dokazoval. Len v rodnom lese sme boli zvyknutí si kryť chrbát, tak sa niečo udialo, prípadne ke´d sa nejaký medveď rozhodol rabovať nám zásoby, (//nereálne ale noačo:D) vydýchol som a nadýchol sa zase studeného vzduchu. "Takže vášmu postoju rozumiem madam." Stíchol som zdvihnúc hlavu a pozorovasl vločky, ktoré prestali tak šialene padať z neba, no neustali. Už aj tu v lese sa celkom začala kopiť snehová nádielka a ja som si len s úsmevom otriasol chrbát od snehu, ktorý mi naň napadal aj z konárov, popod ktoré som prechádzal, či sa omylom šuchol.
Bolo mi povedané, že keby chce, tak vie o mne okamžite všetko a mne prebehol mráz po chrbte, pretože som mal tušenie, že táto vlčica má magických schopností o dosť viac, než sa mi môže zdať. Rešpektoval som, že mi jasne povedala, že nikohop si nepúšťa k telu a na poznámku, ako je nepríjemná som sa slabo zasmial. "Každý sme nejaký, Váš pôvab spočíva v ohnivom temperamente, ja som bol vždy tá bútľavá vŕba, ku ktorej sa chodili vlci zo svorky vyspovedať," zasmial som sa na vlastný účet pri spomienkach a premeral si Elisu pohľadom. Moje slová boli úprimné a dúfal som, že už aj ona zbadala, že jej nelichotím z nejakého dôvodu cpať sa komusi do zadku, ale proste rýdzo z mojej prirodzenosti.
K otázke mágií sa ,a narovinu opýtala, o ktorej chcem vedieť viac. "Nuž, môžeme začať živlom ohňa? Ako sa vraví, naše vrodené mágie máme najsilnejšie," odpovedal som hlasom s nádychom zvedavosti, no zdvorilo som sa držal kúsok za ňou, aby viedla. Nevadilo mi niektoré úseky ju proste predbehnúť, odísť tgrošku ďalej a potom sa vrátiť. Ale až príliš ma vychovali na to, aby som si ctil hierarchiu a jednoducho sivú pri mne som považoval za charakter, ktorý mal právo viesť, jej temperament sa k pozícií Alfy hodil až priveľmi náležite. A preto som sa nikde vysoko nedostal, ale môj brat, podpichol som sa v duchu a letmo sa uškrnul. "A čo inak Váš syn a dcéra? Budú vás raz nasledovať? V mojej rodnej svorke nasledoval na vyššie priečky môj brat ako najstarší a najviac ctižiadostivý," spýtal som sa nenútene. Môj pohľad jej ale mohol napovedať, že nevyžadujem odpoveď. Len aby reč nestála. Pamätal som si jej slová a fakt som nechcel vŕtať alebo čosi podobné.

//Inak ak máš pre Elisu plány, presuniem sa pokojne inam, som bez PC od včera a dostanem sa sem príležitostne len cey týždeň, eventuálne krátke posty cez mobil.

Asi som ani nemusel riešiť to, že ma Elisa po niekoľký raz úplne odbila. Povzdychol som si a potriasol hlavou v snahe zbaviť sa ďalšieho návalu snehových vločiek. Vždy, keď som sa pri hraniciach prilížil k pláňam za lesom začalo snežiť viac. Bol som nakoniec aj rád za ten nepriestupný Asgaar, do ktorého sa aj snehu išlo ťažko - alebo teda padalo ťažko lepšie povedané. Ja neviem, čo som jej také urobil okrem ulovenia raňajok, čo ja mám dodriapané nohy a ona neskrivený ani chlp na labe, ke´d si zaslúžim jej nemilú pozornosť, radšej som zostal z beypečnostných dôvodov ticho, nijako zvlášť som to nekomentoval.
"A nestalo sa ani, že tí uprchlí vlci sa vrátia na zimu?" začal som trošku z iného okraja v snahe pochopiť jej nevrlý postoj. Na jednu stranu som sa s ňou snažil zoznámiť, trošku sa jej otvoriť, nech aspoň vie, čo má za vlka vo vlastnej svorke. Len jej to očividne nebude stačiť, posťažoval som si aspoň v duchu.
Sústredil som sa, kým mi objasnila, že Smrť je aj reálna entita ako aj jej brat Život a nasilu som ovládal nadšený a šokovaný výraz. "Madam ak vás otravujem, stačí mi len povedať. Myslel som, že by ste možno rada spoznala vlkov, ktorých máte vo svorke, ale len môj názor. Ďakujem za objasnenie, že je tu aj niečo také. Netúžim navštevovať nič paranormálne tak skoro," dokončil som, spočiatku pokorným hlasom, no na konci som sa zamračil. Síce ma zvedavosť môže až priam zožierať, no nechápem, na základse akého popudu si teraz mám zmyslieť, že budem mocnejší. Odfrkol som si, prebrodil sa skrz ďalší závej. "Kedy ste zistili,m že oplývate mágiou? Nie je to bežné, mimo Gallireu ako som si tak povšimol," skusmo som sa rozhovoril, či ešte šedá vlčica bude akceptovať moju spoločnosť.

Počas našej obchôdzky územia som musel miestami skoro až zavrieť oči, pretože hoc snehové vločky boli pôvabné, vedeli si naozaj z neba vybrať ideálnu trasu a to do citlivých očí. "Vrŕŕŕŕ!" zavrčal som sem tam otrávene a zahnal sa zároveň po vločke, ktorá sa ma snažila napadnúť. Ako ja mám zimu aj všetko rád, ale no tak! Ani na prechádzku jeden nemôže ísť, hmpfíííí, zamyslel som sa a obrátil sa na červené oči, ktorých pohľad som na sebe cítil. Venoval som jej pochybovačný pohľad, pretože mi nešlo do hlavy, že ma rovno strčí do vreca vlkov, ktorí sa chystajú zdrhnúť. "Alfám aj svorke som lojálny madam. Rád cestujem a objavujem nové miesto, no bez zvolenia by som si to nedovolil," odpovedal som jej mierne dotknutým až zarazeným hlasom, pretože hoc som sivej vlčici najskôr dobre liezol na nervy, tak som sa jej snažil dať najavo, že má pred sebou jedného z najlojálnejších členov.
Pokračoval som ďalej a sem tam odbehol, pretože som musel zvoliť trasu okľukou kvôli napríklad skale, popri ktorej sa Alfa držala tak blízko, že medzi ňu a kameň by som sa nevopchal. Alebo prílišná kopa snehu - kožuch som mal beztak mokrý a končeky srsti mi zamŕzali. Na to som vždy Alfu dobehol a postupne si všímal, že aj labky poranené od pásikavého - nebohého, zožratého - už sa začínali hojiť.
Elisa mi zatiaľ porozprávala čo to o Gallirei a keď spomenula smrť, neovládol som sa. "Hmuui? Smrť? A to myslíte ako, ona má hmotnú podobu? Ospravedlňte ma za všetečné otázky, no nepočul som o tom... nej... tom," zháčil som sa na záver a zmätene zavrtel hlavou. Prečo tu poznám toľko vlkov a nikto mi nič nepovedal? To je normálnym slušným zvykom nechávať takto vlka v nevedomosti? Ale no tak, teraz mi dala chrobáka do hlavy a budem sa tam chcieť ísť pozrieť.

https://prnt.sc/luz01c Razzaki citoslovce

Bola presvedčená, že sa nás šakaly boja, preto sem nezavítajú, hoci sa nachádzajú pomerne blízko hraníc s naším lesom. Popri spoločnej obchôdzke s Alfou som sa ešte raz uprene zadíval pomedzi stromy na divnú, sivú masu, ktorá mala byť tou spomínanou pahorkatinou. Aj tak ma tam labky určite zavedú, pomyslel som si a zamračil sa na predné nohy, na ktorých dve hlbšie rany sa pokúšali stále krvácať a nechával som tak za sebou kvapky krvi v snehu ako pachovúp stopu. Tu si to aspoň tulák nepomýli, zažartoval som v duchu a otočil sa s ušami hore na Elisu, pretože sa asi konečne rozhodla trošku napredovať v našej konverzácií.
Nechcel som sa jej starať príliš do života ani osobných záležitostí a ani nemusela odpovedať. Napriek tomu mi čo to o sebe prezradila a ja som sa v duchu usmial. Keď máme byť vo svorke, možno ako rodina, musím ich tu spoznať, zaumienil som si cieľ na ďalší, nový rok a zháčil sa nad jej otázkami, nakoľko to tu poznám a koľko tu vlastne som. "Nepoznám to tu priveľmi, bol som istý čas na juhu, navštívil som s kamarátkou Sarumenský hvozd," rozhovoril som sa s ledoval vlastný dych v podobe pary, ktorý v podobe obláčika pri každom slove niekam zmizol a rozplynul sa v studenom vzduchu. Laba za labou, nasledujúc Alfu po hraniciach lesa, ktorý som si popri prechádzaní všímal. I detaily, hoc mohli byť na jar odlišné. "Nie som tu veľmi dlho, možno tak dva alebo tri roky. Toto je moja druhá svorka, hneď po rodnej, tá sa rozpadla kvôli môjmu egoistickému bratovi," povedal som jej úprimne, hoci spomienka na domov bola bolestivá a pri spomenutí brata som sa zachmúril. Nemal som s ním síce nikdy dobrý vzťah, no bola to rodina. A za novú som považoval vlkov tu, v Asgaare. Aj keď ma Alfa ani len spoznať moc nechce... Mala by aspoň zistiť, nakoľko sú tu vlci voči nej lojálni. Nnechal som si všetko pre seba, nepotreboval som ju uraziť, aby som okrem nôh mal poranený aj krk.
"Snežné hory mi tu už niekto spomínal, žije tam niečo? Rastie?" pýtal som sa trošku hlbšie so zvedavosťou prieskumníka. V očiach mi slabo zaiskrilo, tešil som sa na budúce výlety.

Labinka sem a labinka tam. Nasledoval som vlčičkine stopičky v sniežíku, aby som sa nemusel príliš brodinkať tými závejíkmi. Mám rád zimičku, kto by ju nemal rád? Ale čo potom s mokručkým kožúštekom, nechcem, aby mi bolo chladnučičko, pomnyslinkoval som si a počúvinkal, ako sa ma vlčička opýtalinkovala na nejakú pahorkatinku. "Ešte to tu moc nemám preskuminkované, viete, milostivučká," mykol som plecičkami a miernučko zavrtinkoval chvostíčkom. Bolo však zaujímavučičké sa dozvedinkovať niečo viac o územíčkách na tejto krajinke. Nemal som veľa časíčku a ani priestoríčku to tu preskúminkovať, zvedavulinko som sa približinkoval k Eliske. "Nezavítankujú aj do lesíčka, keď bývaninkujú tak blízučko?" Pýtalinkoval som sa zvedavinko. Stačilinkalo dúfinkať, že ma vlčička za otázočičky moc nezožerinká. Pokúšaninkoval som sa viesť rozhovoríček, hoci vlčička sivučmká nezačínkovala ani raz. Nevadinkalo mi to, ťapinkal som si v sniežíku a preliezinkoval skaličky a kamienky, ktoré boli zasnežinkované. No tak si dáme prechádzočku, to nezaškodinká nijako, napadlo mi. Zvedavučkosť mi však niekde v podvedomíčku nedala vôbec pokojíček, ani spinkať by som teraz nemoholinkoval. Obrátinkoval som na sivučkú hlavičku. "Aké je najnádhernučkejšie miestočko v tejto krajinke, aspoň pre vás?" môj hlasíček bol miernučký, skoro až opatrnučký. Nechcel som sa jej nijako znechutinkovať ani ju obťažinkovať.

Vyvalinkať sa v sniežiku bol naozaj dobručičký nápad. Postavinkal som sa a otriasol si kožúšok, na čo som si povšiminkal, že vlčička už dojedla. Hodil som po nej očičkom, či sa nechystá vrátinkať papkať, no nestalo sa, preto som rýchlučko priskočinkal k zostatkom a niečo ešte dal do žalúdočka. Veľmi príjemnulinké ránečko, tak, napapinkali sme sa, čo budeme robinkať teraz? zamyslinkoval som sa a pozoroval vlčičku, ktorá sa rozhodla urobinkať ešte niekoľko krôčičkov po hraniciach. Netrvalo dlhulinko a jej sivučký chvostíček mi zmizol z dohľadu očičiek.
Posadinkal som sa do udupanučkého sniežiku a otriasol sa od sniežiku. ísť za Eliskou, neísť za ňou, zmätenučko som hrabkal labinkou v snehu a nevedel, čo robinkať ďalej. Nebudem ju otravinkovať? Nuž čo, prinajhoršom zúbkami dostanem zase, vzdychol som si a klusíkom sa vydal za Alfa vlčičkou, ktorej stopičky boli v sniežiku veľmi viditeľnučké, takže nebolo až tak ťažké ju nájsť.
Spomalinkal som kúsoček za vlčičkou a na svoju prítomnosť upozorninkoval len tichučkým šteknutím. "Čo je tu na južíku od Asgaariku, madam?" opýtalinkoval som sa miernučko, možno i neočakávajúc odpovedičku, od takej osôbočky, ako bola sivučká predo mnou.

Tešil som sa vlastnému úspechu, no dôstojnosť mi nedovolila vyskakovať práve meter a pol do vzduchu. A taký lovec pásikavý, zasmial som sa nad bizarným zoskupením farieb na teraz už mŕtvom jazvecovi a pozoroval som husté vločky, ktorá sa kolísavým pohybom znášali k zemi. Ani som vďaka tomu vnímaniu zimného počasia nemal poňatia o vlastných ranách na nohách, z ktorých minimálne dve boli dosť hlboké a mierne krvácali. Netrápilo ma to. Usmial som sa sám pre seba.
Z rozjímania a melancholického stavu ma však vytrhol fakt, že som sa díval niekam na sneh, kde nebol nikto a zrazu vlčica! Elisa sa zjavila ani som nevedel odkiaľ so suchou, no úprimnou pochvalou k úspešnému lovu. Môj výraz tváre bol dosť zmätený, na čo som ale zavrtel hlavou a vystrúhal slabú poklonu. "Veľmi si to vážim," riekol som len a pozoroval ju pri počíňaní si s korisťou. Ja som si zaumienil, že operenec bude môj, no ona rozhodla inak len s dodatkom, že to mi nebude stačiť. "Som len kappa, aj keby, musím si vystačiť," odvetil som skromným, no vďačným hlasom. Aj moje oči jej poďakovali, ak sa jej pohľad stretol s mojím.
Po krátkych slovách ďakujem za raňajky sme sa ticho pustili do jedla a vytúžených raňajok. Ja som sa chvíľku pasoval síce s šklbaním peria, no napokon aj operenec stál celkom za to. Potom som trpezlivo čakal, kým si Alfa rozoberie orgány a iné poríslušenstvo z jazveca, ktoré je jej najviac pochuti. Medzitým som si pomocou snehu začal umývať laby, na čo som neodolal a vyváľal sa v najbližšom záveji snehu, ktorý nemal na sebe krv.

Myšlienky mi zatieňovali chvíľu jasný úsudok. Teda pripisoval som to skôr prázdnemu žalúdku, pretože bolo ráno a čas na raňajky. Avšak akonáhle som natrafil na našu potencionálnu korisť, ktorá bola taktiež na love spozornel som. To nebude len tak ho hlúpo napadnúť ako zajaca, premýšľal som a veľmi opatrne sa presúval tak, aby som bol čo najviac za chrbtom pásikavého. Zatiaľ som si prezeral okolie budúceho loviska pre prípad, že sa zver pokúsi utiecť. Nech mám aj záložný plán. Tamto je nejaké husté krovie, je dosť možné, že sa pokúsi tade predrať a mňa tak striasť, keďže sa tam nevopchám. Alebo tamtie korene, pod ktorými môže mať noru, na otvorený pľac určite nepôjde. Zavrel som krátko oči a obzrel sa.
Takmer som sa zasekol a narovnal do plnej výšky, čo by spôsobilo polámanie konárikov kra, ktoré boli nado mnou a vyplašenie raňajok. No z rovnováhy ma vyviedol fakt, že Alfa bola nikde. Spoľahol som sa však na intuíciu, pretože jej prítomnosť som cítil. Pochyboval som, že by sa tak ľahko vzdala takej dobrej vidiny potravy, ako bol vypasený jazvec. Ale však sa spamätaj! pokáral som sa v duchu a premýšľal nad stratégiou. Taktické myslenie mi však nikdy nebolo príbuzné, preto som len pozoroval pásikavého, ako postupne prehrýzol hrtan prepelice a išiel sa ňou kŕmiť.
Do nosa mi udrel železitý pach krvi. Počkal som ešter malinkú chvíľku, kým sa začne tlačiť vtákom, priplížil som sa takmer po bruchu v snehu, že mi sotva bolo vidieť hlavu a náhlym skokomskočil priamo za jazveca prišľapujúc mu huňatý chvost.
Zvieratko to bolo veru mrštné a takmer okamžite sa po mojej labe zahnal ostrými pazúrmi, na čo som neváhala sekol ho zubami do boku, z ktorého začala vytekať krv. Áno, síce to značilo aj daň na mojich predných labách, ktoré trochu rozryl pazúrmi a pokúsil sa prchnúť, no ja som rátal moje výpočty pred začiatkom lovu dobre. Ach, asi budem jasnovidec, taktika mi moc nejde, ale prečo potom beží tam kam som vedel že bude bežať?!
Pásikavé zviera zanechalo prepelicu prepelicou a ponáhľalo sa do hustých kríkov, kde by bol pre mňa nedostihnuteľný. Ešte že sdom si to predtým premyslel, nabral rýchlosť a vlastným telom mu zatarasil cestu. Obratnosť mi stačila k tomu, aby som sa šmykol bo boku a moje brucho mu bránilo vo výhľade. Neváhal som však, opätoval mu údery labami s pazúrmi a prudko sa mu zahryzol do tlstého krku, hoci sa metal a svedomito bránil. Nebolo ani také ľahké mu prehryznúť tú tepnu, ten bol teda tučný, to vám poviem! No predošlá rana na boku s vysilením začali robiť svoje, malá potvora mi stihla uštedriť malý hryzanec do huňatého chvosta a skonala. Znechutene som ho odkopol, aby sa pregúlil a ja som sa presvedčil, že je mŕtvy. Na všetko podivenie sa nejako ešte snažil plaziť ku kríkom. Za ním krvavá stopa a aj za mnou, z dodriapaných nôh, no nedbal som odhopkal som čo mi sila dovolila smerom, ktorým sa chystal a pozoroval, ako z neho vyprcháva život.
Hlava mu definitívne padla tesne pri jeho únikovej ceste a ja som si vydýchol. No dobre, to by sme aj mali. A ešte máme aj mini predjedlo, zaradoval som sa a odtiahol za chvost zdochlinu jazveca skrz udupaný, špinavý sneh k jeho pôvodnej koristi. Rozhodol som sa vziať si len vtáka, bol som skromný.
„Nech sa páči Alfa, mimoriadne tučné raňajky v tento krásny, zimný deň,“ prehovoril som teoreticky do blba, pretože som vlčicu nevidel, hoci jej pach som cítil. Začal som si pomocou snehu čistiť rany od toho pásikavého - teraz už mŕtveho - parchanta, ktorý mi ešte aj z toho chvosta kus srsti vyšklbol.

Pomaličky končila noc a s nasledujúcim dňom veru ani zubaté slnko za mrakmi nezvýšilo teplo ani hádam o stupeň. Rovnako to bolo aj so sivou Alfa vlčicou, ktorej srdce sa javilo byť studené a bez citu. Ale tomu sa aj tak nedá veriť, inak by bola sama a opustená a to nie je, nech si je i na mňa hnusná ako chce, zaumienil som si pre seba, pretože v tejto chvíli som mal pocit, že sa asi zo mňa možno stáva schizofrenik, prípadne, že by mi niekto možno diagnostikoval inú, duševnú poruchu. Ako naozaj, rozprával som pri nej ako do vetra. Pokrčil som plecami a mierne sa zamračil. Videl som, že je mierne nervózna a prakticky ma odignorovala. Povzdychol som si, aby to počula aj ona a ponaťahoval sa.„Skutočne nemôžem za svoju povahu. Moja výchova smerovala k úcte a rešpektu Álf, ale neviem čo viac by vám stačilo, Elisa,“ dodal som ešte neutrálnym hlasom, ktorý nebol tak plný ‚pozitívneho myslenia jedného slniečkara‘. Premeral som si ju krátko pohľadom a radšej si ušetril aj ten úsmev, o ktorý nestála. Rešpektoval som jej rozhodnutie byť skalou, ktorá sa ponášala aj na jej farbu srsti a nesnažil sa teda viesť rozhovor prívetivo. Nemal som však v rámci charakteru zabudovaný žiadny bod,, ani len čiastočku niečoho zlého alebo zlomyseľného. Očividne som si musel vystačiť s tým, čo mi predhodila pod nos.Nuž, aspoň je úprimná a viem na čom som a to ani nemusí prehvooriť čo len jednu hlásku, uškrnul som sa sám pre seba.
Hnedú hlavu som zdvihol až sa z nej konečne vylúdil súhlas, že by sme teda mohli ísť niečo aj uloviť. Toto už nebude hádam pre ňu tak nepríjemné ako rozhovor, proste môžeme byť vlkmi, napadlo mi a skrátil som vzdialenosť medzi nami, aby som jej bol pri boku, hoci som sa držal trošku späť kvôli hierarchii vo svorke. Pomaličky kráčala snehom a ja som ju nasledoval tak, aby sme nenarobili zbytočný hluk. Zastrihal som uškami a nasal do nosa vzduchu len čo sa dalo aj pachov, ktoré som mohol analyzovať. Zazdalo sa mi, že som čosi začul smerom k juhu a nepatrne po Alfe kývol hlavou, na čo som s aodklonil, preliezol skrz totálne zasnežený ker, že som tak vďaka snehu nalepenom na mojom kožuchu splynul s okolím a vydal sa po stope. Asi aj tuším, o čo jej ide. Ale veď ma pri love videla, len poardón, že je jeden vlk galantný a dá prednosť dáme. Je niekedy famózne sledovať, že aj vlčice si vedia ukážkovo poradiť, zasnil som sa a z myšlienok ma vytrhol až slabý obrazec v snehu. Prikrčil som sa ovoniavajúc stopu. Dotyčný tvor mal podľa všetkého aj pazúre, pretože ako vyšľaqpol vpred, zanechal na konci stopy tenšie čiarky. Čo je malej veľkosti, má také laby a pazúre? Otázka za milión a nebol tu žiaden priateľ, ktorý by nám poradil.
Spoľahol som sa len na nos a nasledoval pachy s topz opatrne preliezajúc aj malé skaly zapálený lovom. Elisa mohla kľudne všetky tie prírodné prekážky obísť, no ja som sa zameral len na toto jedno.
A náhle som len zdvihol labu, labka mi zostala visieť vo vzduchu a natočil som halvu viac na juhovýchod. Slabý škrek nejakého vtáka? Prikrčený som potichúčky štekol po Alfe a zrýchlil do poklusu. Stromy sa nám skoro pri hraniciach trošku rozostúpili a ja som zastal prirkčený za zasneženým krovím. To, čo malo pazúry bol tučný jazvec - ktoprý akosi škrtil nejaké vtáča, ktorého hlas som začul.

"Medvedík?!" vysúkal som zo seba prekvapene, keď sa tá masa smradu a chrápania napokon podujala na ťažký výstup von z pelechu. Málo teda stačilo k tomu, aby som naozaj dostal po ňufáku - ak by som teda oň aj rovno neprišiel pri takomto neopatrnom skúmaní terénu. Mám to ja za ten zvedavý nos, ach jaj, čo teraz, čo teraaaaaaz, panikáril som v duichu a šikovne skočil ako taká žabka do rybníku za najbližšiu skalu a pozoroval. Múdrejší vlk by asi pozbieral všetku silu a rýchlosť a utiekol preč. Márne však, bol som natoľko zaujatý, pretože som dlho už takého nevidel. Medvede boli síce v mojej rodnej svorke bežné, no pevne som veril, že nejaký takýto Gallirejský bude mať fialový kožúšok, hviezdičku na čele, pazúrky taktiež fialové a bude sa chcieť kamarátiť. (//pocta Neonovi, rip...).
Máličko som sa posunul až mi pod labkami zachrupčal sneh a na to sa zháčil a stŕpol ako ľadová socha. Medvedia ozruta sa totiž konečne nemotorne vytackala z jaskyne, otvorila papuľu a aj na malú diaľku ma ovalil ten puch. Mamí, pomoc, toto ma tu asi zloží, fuj, musím mu ukázať, ako si má čistiť chrup, zaumienil som si a bez štipky premýšľania dopredu vykročil spoza skaly. "Môžem vám ukázať ako čistiť tie zuby?" zavyl som po medveďovi, ktorý sa s absolútne tupým výrazom otočil a zbadal, kto ho vyrušil.

Z jej reči tela som usúdil, že je mierne netrpezlivá. Očividne nemá zmysel pre vlkov ako ja, veď potrebujem aj priestor a čas na myšlienky! Ako to mám stíhať naraz, pomyslel som si mierne mrzuto, no nedovolil som, aby sa táto mierne rozmrzenosť preniesla aj na moju stále dobrú náladu. Vločky stále padali, krajina sa menila z nádhernej na úchvatnú a ja som si musel pripomínať, aké je fajn byť v tomto lese. Výborné miesto, tak veru.
Elisa mi potvrdila, že kvôli jej postaveniu vždy niekto niečo musí chcieť. Pátral som krátko v pamäti a spomínal na môj domov. Vôbec som tam nemal taký pocit, hoc som bol obyčajná a nezaujímavá kappa. Slabo som zavrtel hlavou a venoval jej prívetivý úsmev. „Depresie a frustráciu to tak navodí Vám, akurát, madam,“ riekol som opatrne. „Nie že by teda Vaša osobnosť nebola pôvabná,“ zachraňoval som ešte pre istotu situáciu, „ale je, myslím si, značne prínosné pre dobrú náladu občas nemyslieť na povinnosti.“ Pokrčil som plecami. Bol to proste môj názor. Nesnažil som sa na vlčicu pôsobiť dojmom, že sa jej snažím dvoriť a tlačiť sladké kaleráby do hlavy, bol som jednoducho taký.
Odhrnul som si spod seba sneh a posadil sa do toho mála na zmrznutú zem, čo zostala podo mnou. Nadýchol som sa opatrne studeného vzduchu, obzrel si okolie, aby som nebol nepripravený na nečakaný snehový útok a uprel pohľad pomedzi stromy na nočnú oblohu. Keďže bola všade biela prikrývka, bolo pomerne svetlo. „Dobrá spoločnosť a mnoho povinností býva tým najlepším liekom na bolesť duše.“ Môj hlas neznel tak nadšene, skôr pokorne a preniesol som vetu k Alfe ako prostý fakt. Nemienil som ju o ničom poučovať. Asi je v tomto svete veľa zlých vlkov, keď jej jeden nemôže priať šťastie, hoc nemusí byť nutne jej priateľ, napadlo mi a zameral som zase svoju pozornosť na vlčicu. „Bez rovnováhy niet ani šťastia,“ zamrmlal som si skôr viac menej pre seba a ignoroval jej úsmev, ktorý bol mimoriadne ironický. Bral som to pozitívne – neodtrhla mi končatinu a aj taký úsmev bol lepší ako nič.
Skôr ako mi odpovedala a potvrdila, že má sneh rada to došlo aj mne samému pri pohľad na jej zasnežený chrbát. Ja som sa len mierne otriasol. „Jednoznačne je tento les úchvatný v mnohých ohľadoch. Pochádzam z horského prostredia, teda zimu vítam s úsmevom. A o to lepšie sa aj naháňa neskorá večera, keď vieme nájsť jej stopy,“ zasmial som sa krátko na vlastnom prirovnaní a ako odbitie zvonu na to Elise zaškvŕkalo v bruchu. Spýtavo som sa na ňu pozrel a postavil sa. Nebudem vás rušiť madam, ak chcete byť sama. Ale hlad je hlad a ide zima, pomyslel som si čakajúc na reakciu.

Nič sa nedialo, počasie však slnečným lúčom moc neprialo. Slnko zakryli mraky, čo, ako som si domýšľal, určite zaujalo nejedny vlčie zraky. Ba i moja hlava hnedá, prezrela si, aká je obloha odrazu bledá. Ani som nestačil Alfe nič riecť. Možno aj preto som mal pocit, že čas sa začal vliecť. Vlčica však na tvári len zlomyseľný úškrn vykúzlila, no s odpoveďou sa neunáhlila. Rozhovor obrátila smerom na seba, nuž čo. Nemal som na výber, len odpovedať bolo treba.„Vždy je to tak, že vlk po Vás niečo musí chcieť? Nestalo sa Vám, že niekomu sa len po spoločnosti môže cnieť?“ spýtal som sa mierne váhavo a slabo nadvihol kútik papule. Hoci pôsobila odstrašujúcim dojmom, nemohol som ju vidieť ako zlú a dobrú, teda dvojmo.
Najlepšie na tom všetkom bolo, že krajina sa začala odievať na bielo. Pozoroval som pomaličky padajúce vločky, ktoré vo mne vyvolávali pocit urobiť malé krôčky, nájsť ich viac. Taká pôvabná! Všade bude za chvíľu biela perina hodvábna! Nemôžem sa dočkať, no nateraz... musí to počkať, zasnil som sa a potom sa vrátil duchaprítomnosťou k Elise. Nedalo sa nevšimnúť si malého úsmevu. Mohol som si to pripísať k nejednému objavu.
Neriešil som jej jedovatý hlas, hoci sa ma očividne snažila odplašiť a nechať ma tu snehu napospas. Padalo ho skrz konáre málo, no veril som, že na nejakej blízkej pláni by sa už v snehu jašiť dalo. „Dáma sa javí byť snehomilná,“ podotkol som krotko. „A to je pravda neomylná,“ dokončil som celkom veselým hlasom. „Sneží v Asgaare veľa?“ znela otázka, ktorú po mne tak Alfa vlčica chcela.

Nebol som schopný sa nejako extra hýbať. Trvalo až prekvapivo dlho, kým mi začal aj mozog fungovať na plné obrátky, no laby nie a nie poslúchať. Spal som naozaj až tak dlho? Nemožná táto strnulosť, veď nestarnem, premýšľal som a popri tom sa v mojej hlave zrodil nápad bežať. Proste bežať. Najviac som sa však dostal len po klus, pretože tento les bol natoľko hornatý a rôznorodý, že pri cvale by som si hádam aj tri laby zo č´štyroch zaiste dolámal. Aspoň by mi jedna zostala!
Každopádne na hraniciach na juhu to bolo o čosi lepšie, preskakoval som spadnuté stromy, podliezal, preliezal, sem tam vyskočil na jednu z mnohých skál tu v Asgaare a rozhliadol sa. Nevidel som nič dostupné na jedenie a ba čo viac - nikde voda. Prišlo mi to až podozrivé, pretože prvá mláka, na ktorú som natrafil bolo akési malé mútne jazierko, ktoré teda fakt nevyzeralo vábivo. Ohrnul som sklamane nos, hoc som ho skúsil do toho bordelu namočiť, no akurát som cítil časti štrku a piesku a kamienkov, ktoré boli rozvírené v tomto malom bazéne vhodnom tak pre kúpeľ tunajšieho vtáctva. Nie, naozaj sa mi nemôže dariť, povzdychol som si a zastavil nezmyselný hon za ničím alebo teda niečím, neviditeľným azda tak.
Zvoľnil som na krok a opatrne a potichu kráčal lesom, kým nezafúkalo a nedostal sa mi do nosa ostrý pach Alfa vlčice, ktorú som odrazu objavil kúsok predo mnou, ako zjavne obchádza hranice. Išla rovno proti mne. Mám či nemám? Ale prečo by som sa jej mal obávať? Nie som strachopud, dodal som si sebavedomia a narovanl sa. Na to som voľným krokom postupoval až smerom k Elise. "Uťahaná z toho hurhaja vôkol, či skôr z potomkov?" poznamenal som krotko zmierlivým tónom a zastavil sa hľadiac kamsi na juh, mimo hranice nášho lesa. Chvost som nechal spustený a odvrátil zrak na Alfu, ktorej som sa nebojácne pozeral priamo do rubínových očí. Nenaháňali vo mne strach. Stačí len rešpektovať a vedieť, kde má vlk svoje miesto. A nie je to ani také ťažké ako by to mnohým pripadalo. Asi by som sa aj rád zoznámil s jej vĺčatami - teda už dospelými vlkmi, zamyslel som sa v družnom tichu, kým som čakal na reakciu sivej vlčice, ktorej zjav na mnohých cudzincov pôsobil hrozivo. Veru, nie každý vlk na počkanie nosí náhrdelník zo zubov ktovie z čoho alebo koho? a prebodáva pohľadom živé aj neživé veci. Vedela ako sa postarať o seba aj o druhých, to sa mi na nej páčilo, preto si aj zaslúžila rešpekt z mojej strany.

//Určite som za lov. Castor bol aj tak iba na jednom. Plánujem obnoviť aktivitu, no seká sa mi do toho veľa povinností v realite a nestíham.