Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<- Rieka Mahtae - sever

Keďže som hrdlo nemal konečne vyprahnuté ako púšť, mohol som zase obdivovať svet a snívať nad všetkým možným. To teplo mi totiž znechutilo takmer akúkoľvek činnosť a vlk mohol byť proste rád, že je rád. Noc bola mimoriadne dusná a vlk by si ani nemusel všimnúť, že už svitá, no ten oskar svietil a pražil na srsť nenormálne. Toto nie je fakt leto, stanú sa z nášho druhu bezsrstí ak budú takéto roky.
Striedal som tak vytrvalý klus s krokom, kým nezačalo byť teplo neúnosné. V tom čase som však mal vodnú plochu na dosah, čiže som sa vliekol nevnímajúc okolie ani iné živé bytosti, ktoré sa tu pohybovali. dostal som sa na kraj jazera pri malom lesíku, kde boli brehy trošku viac skalnaté. Zvalil som sa ako mršina do prvej plytčiny chrbtom k mokrému kameňu a spokojne odfukoval. Užíval som si vodu, ktorá príjemne chladila. Hlavu som si nechal spočívať na kameni azostal som pozorovať len malé rybky, ktoré sa o pár nminút začali objavovať skúmajúc moje laby pod vodou. Mal som nutkanie ich už aj začať chytať, no potreboval som najprv sfunkčniť naspäť mozog, ktorý bol v tej lebke veru varený. Alebo aspoň teda skoro.

<- Asgaar

Stále sa ma držala skvelá nálada, ktorú vo mne vedela tak poľahky vyvolať Laura, ktorá večne všade rozsievala ten jej entuziazmus a dobrú náladu. Spokojnosť však po chvíli vystriedalo mierne šomranie ba až nadávky, pretože bolo neskutočné teplo! Ba ani v noci zmena! Ani sa mi nechce veriť, že tým nočným tvorom sa chce naozaj aj loviť, veď je stále dusno a hic, posťažoval som si tak troška sám pre seba prekonávajúc zároveň poslednú skalu z nášho hvozdu.
Moje uši však zaznamenali zvuk vody ba i vzduch sa zdal byť na okolí vlhkejší. Potešene som sa odhodlal ku klusu a čochvíľa zbadal čistú hladinu, miestami búrlivú priveľmi vôbec čo i len k pokusu piť. Nevzdával som sa však a popri koryte onedlho objavil malé zátočiny, kde sa voda vrtela v malých víroch, no bola mimo hlavný prúd.
Opatrne som zdolal menší svah, nechal zadné nohy ako brzdu. Sotva som len zastavil, mojím hrdlom už razom pretekala voda, možno i liter. Každopádne mal som veľmi ťaživý pocit v bruchu, no osvieženie stálo za to. Odvážil som sa však namočiť si len predné laby, pretože i tie sa mi okamžite skĺzli niekam hlboko, že som si máal hrudník. Nemotorne som sa odtiaľ vytackal a spokojne pokračoval okolo pláne k jazeru, ktoré sa mi zdalo na dohľad. Teda aspoň v predstavách.

-> VVJ

Jej nadšenie bolo priam nákazlivé, veselo som zavrtel chvostom. Rozprávala mi, že ukazuje vlkovi les, z čoho som usúdil, že bude to zrejme nováčik vo svorke, nový člen. času na zoznamovanie sa ešte len bude, všetko počká, pomyslel som si v duchu a mierne sa zamračil, keď mi spomenula nejakého Sionna. "Asi som prespal začiatok leta, vôbec o tom neviem!" vyhlásil som naoko dramaticky rozhorčene, na čo som len zafunel. "Určite chcem vidieť malé klbko aj ja, aj keď ak už má zuby a je po mame, mám celkom strach," zdôveril som sa vlčici a na to sa krátko zasmial presunúc pohľad na vlka, ktorý sa mi predstavil ako Rorrey.
Pokýval som hlavou a v duchu sa len usmieval. Neprídem si ako tie škodoradostné typy, nepasujem k takým. Avšak uznávam, že je to zábavné pozorovať, ako spôsob rozpravy rozhodí skoro každého, s kým prídem do styku, ach jaj, nadýchol som sa horúceho vzduchu a vľúdne sa pousmial. "Už keď sa trochu poznáme aspoň po mene, cíť sa, prosím, pohodlne, mne spoločnosť vyhovuje Rory," riekol som pokojným hlasom a sám som si preonačil jeho meno aj prezývku. Rešpektoval by som, ak by bol vyslovene proti, ale takto osm si sám pripadal spokojný.
Informácie o údolí mi boli poskytnuté okamžite, spokojne som sa na Lauru usmial. "Ďakujem moc krát za rady, slečna," po)ďakoval som sa vlčici šarmantne a venoval jej slabý úsmev. "Pôjdem asi skôr na sever, nakoľko som bol navyknutý na horské prostredie. C hladnejšie, vlhký vzduch a tak." Otriasol som sa a ponaťahoval si labky. Výstrahu vlčice som bral na vedomie. Hocxi aj tak to teraz nedá spávať ako na just ma zje zvedavosť.
"Milí moji strašne rád s vami trávim čas, no dehydratácia nikomu žiaľ neprospieva, čiže sa poberiem na nejaký čas mimo územie. Krásny večer slečna," kývol som hlavou smerom k Laure, "a rovnako aj Vám, dúfam, že sa lepšie zoznámime neskôr." Kývol som aj Rorrymu, na to sa so švihnutím chvosta pobral na krátke potulky.

-> Mahtae sever

Laurino nadšenie sa veľmi rýchlo prenieslo aj na mňa, hoci slniečko nám dávalo zabrať v podobe tropického dňa. Môj chvost poslal spätnú odozvu rovnakú a opätoval som jej úsmev. "Nápodobne, kam máte namierené?" opýtal som sa a pozrel z vlčice aj na jej spoločníka, ktorý v jendoduchosti pozdravil. To sfarbenie, je zaujímavé, ako keby sa vyváľal proste vo farbe a tá sa už nejako rozliala, pomyslel som si pobavene a všimol si, ako sa neznámy zháčil nad mojím spôsobom reči. Mykol som len chvostom. "Nepoznáme sa, volám sa Castor, som člen Asgaarskej svorky tak ako tuto milá Laura," vysvetlil som mu moje spôsoby a predstavil sa, pričom vlčici som venoval letmý úsmev.
Videl som nastražené uši - čo tak asi chcem. A keď ten hnedý spomenul nejaké údolie, spýtavým pohľadom som si premeral aj jeho aj Lauru, hoci otázka mierila na skúsenú členku svorky. "To je to údolie, ktoré je tiež naše územie? Nebol som tam nikdy," mierne som sa zamračil. Ako je vlastne možné tak dlho skúmať len les a neísť aj inam? Zavrtel som hlavou a prešľapol. "Je tam niekde voda? Uvažujem o návšteve jedného z blízkych jazier, je neskutočné teplo," vzdychol som si a nervózne sa ošil. Nemal som práve v pláne ďaleko cestovať. A ak to inak nepôjde, proste si nájdem nejaký flek v jaskyniach, aj to je tu vždy ako voľba.

//Ešte dnes dávam možnosť Rorrymu napísať, potom odpisujem večer ja. Hra nebude stáť týždeň...

Les oplýval životom, len ja som bol stále sám. Spočiatku prvých pár desiatok minút mi to ani nevadilo. Vlastne som okrem obiehania hraníc a behania krížom krážom skúmal zákutia lesa. Viac prekvapujúce bolo však to, že som sem tam začul hlasy, cítil blízko veľa členov svorky a beztak som nezahliadol čo ani len jeden vlčí chvost. Nič. To hádam nie je náhoda. Ale tak na druhú stranu popri týchto potulkách som mal možnosť zistiť, aký hustý hvozd to je. S letmým úsmevom som sa rozhliadal, vydal sa niekam do severnejšej časti lesa.
O niečo neskôr som zavetril pach Laury, ktorá mi prišla ako ideálna spoločnosť. Zavše, podľa Álf je tu veľmi dlho a bola aj na vyššej pozícií. Určite mi bude vedieť pomôcť, tak, pomyslel som si a zmenil celkom svoj doterajší postup. Dosiaľ to boli skoky, kotúle, behanie a užívanie si lesa, teraz som zapojil časť mozgu, ktorá sa sústredila a môj nos stopoval pach. Nebolo to veľmi ťažké zavše som si potrénoval obratnosti uhýbajúc sa stromom. Aj na kondíciu to určite nebude márne, pomyslel som si spokojne.
Netrvalo to tak dlho, do nos ami udrel prakticky ďalší pach skoro zmiešaný s Laurou. Musel som na okamih zastať a zorientovať sa, no napokon mi docvakli všetky kolečká na miesto. Je s niekým, nepoznám ten pach, hm.
Moja zvedavosť narástla a zrýchlil som, kým som v dennom svite nezočil béžový kožuch. Potešene som zavrtel chvostom a spomalil do kroku. "Aký to nádherný deň slečna Laura!" zvítal som sa s členkou svorky, asgaarskej rodiny. Vedľa nej putoval vlčí samec zaujímavého sfarbenia a moje oči len zažiarili zvedavosťou. Prehltol som však všetky všetečné otázky, ktoré sa mi chceli drať z krku a dobehol som ich. Otriasol som sa v snahe uhladiť si srsť a letmo sa usmial. "Hádam, že teba a tvoju spoločnosť neruším," podotkol som mierne a obrátil zrak na vlka. "Príjemný deň, ste v Asgaare po prvý krát?" pozdravil som vlka štandardne mojim, slušným spôsobom. Nepoznal som ho a nemienil sa k nemu stavať ako k bratovi či priateľovi.

//Nemusíte sa pri Castorovi vôbec zdržovať, chce sa Laury len niečo opýtať

Moja poloha bola takmer neviditeľná. Počas spánku a občasného pretáčania sa som sa skotúľal účelne do dutiny, ktorú tvorila spleť koreňov a kríkov najbližšieho stromu. Nebol som ktovie ako mohutný či dlhý, preto sa tam moje telo vošlo ako do pelechu. Mne sa zatiaľ pohodlne mohli snívať všelijaké sny. Nič ma z nich nemohlo vytrhnúť a ani to, ako niekto prešiel okolo. Koniec koncov zostal som snívať tak dlho, a ma aj hlina a nejaké tie listy zasypali, hoci ňufák som mal pohodlne medzi tunelom z koreňov a dýchať som tak mohol. Strávil som tak dlho. Ani hlad mi nepomohol prebrať sa, proste som robil najobľúbenejšiu činnosť, mohol som nerušene snívať.
Ale už aj mňa začali chrobáky štípať a nejaký iný malý tvor sa mi pokúsil zavŕtať sa v teplej srsti. Na to som sa prebral. Nikto si z môjho tepla nemôže robiť svoje teplo!
Inštinktívne som sa začal preberať poslepiačky. Držal som oči pevne zavreté, uvedomoval si predmety okolo seba, na čo som sa stále s pevne zavretými okáľmi začal plaziť smerom niekam na vzduch. Niekam, kde budem cítiť vietor v srsti.
Poriadne som sa otriasol kým som otvoril oči a pomalým krokom sa pobral na prieskum lesom, pretože žalúdok ma značne na seba začal upozorňovať.

Gratulujem povýšeným vlčkom :)

//b

Tak ako nám predtým Lucy predpovedala sme sa dali všetci na svoje pozície a Alfovi sa podarilo skoliť muflóna. Kde tu v tom zhone, ako som odháňal splašené zvieratá od Laury aLucy sa tie dve hrdinky pustili do ďalšieho s poranenou nohou, nuž som im bol len ako opora. Asi by som mal so sebou niečo robiť, značne sa strácam, povzdychol som si a len prikývol na otázku, či by sme s hnedým odtiahli korisť. Miesto toho sa však pustil do trhania mäsa pre svoj hladný žalúdok a ja som sa len zmätene obzeral vôkol.
Áno, všimol som si aj nejaký ten biely kožuch, ktorý som ešte nepoznal, no očividne mal Alfa všetko vo svojich labkách, preto som to nechal tak. S povzdychol som teda chytil nohu mršiny, ktorú skolili vlčice a začal som ju ťahať smerom niekam k úkrytu. (//neviem či Castor vie, kde je úkryt) Po snehu to šlo celkom ľahko, hoci som sa zmáhal s mŕtvou váhou. A máš to za sebou malá, rohatá koza. Teraz pomôžeš nám. Ale ie, ešte aj po Smrti je to s tebou ťažké a doslova. Potreboval som už akútne chvíľu pre seba a nejaký ten odpočinok. Nenávidel som fakt, že som bol vždy ten slabší, že bratia mali odo mňa navrch a čím som disponoval ja? Len rýchlymi labami a obratným telom, ktoré sa vyhýbalo vtedy ostrým zubom ostatných zo svorky.
Keď som pravidelne odfukoval, zapieral sa labami a ťahal korisť do kopca, spomínal som na to, že vzťahy som s rodinou vlastne nikdy nemal ktovieako vyrovnané a už som o nich ani len nič nevedel. A tu neviem tiež o nikom nič. Zavrtelô som hlavou a odohnal chmáry.
Po niekoľkých minútach už som bol aspoň na dosah úkrytu podľa intenzívneho pachu Elisy, ktorá sem predtým mierila. Ešte jeden pach som poznal ale ostatné stopy som nepoznal. Aj som sa chvíšu díval na dosiaľ nezasyoané odtlačky láb v snehu, ktoré mierili k úkrytu. Nemal som práve veľmi spoločenskú chvíľku, na čo som muflóna dovliekol horko ťažko pred úkryt a zmorený námahou si ľahol, položiac si hlavu na krk tejto malej, lesnej kozy. Absolútne ma v daný moment nezaujímal fakt, že je to už mŕtvola. Ja som si z neho ani len nestačil odtrhnúť, boleli ma laby, ramená, svaly na stehnách. Všetko len preto, lebo ťa ten Yeter nechal ťahať ho sem sám a všetci zdrhli! Začínal som chápať slová Elisy o tom utekaní z lesa. Mal som dosť aj po love, hrať sa na ovčiara a ovečky, keď som naháňal splašené zvieratá, aby nepodupali hrdinov lovu, ktorí aj korisť usmrtili. A ja som bol len ten panák, ktorý to sem sám musel dovliecť. Nesťažoval som si. Privrel som viečka a netrápila ma v daný moment ani zima, pretože som už bol hlboko v ríši snov.

Tie oči ma prepichovali a snažili sa ma zabiť určite len pohľadom. Takže som len naprázdno som preglgol a snažil sa v duchu pozbierať sa dokopy, proste dať dohromady vlka, nie že polovica sa snaží ujsť pred medveďom vľavo a druhá polovica zase vpravo. To však nebolo až tak jednoduché, keď odrazu sa zver zastavila. Takmer mi mohol dýchať na krk, na čo som sa pozviechal a posnažil sa aspoň o čosi ešte. "Táto zima by vás nemala donútiť vyjsť z brlohu, pán medveď," opáčil som skusmo a skúsil na tvári vyčarovať menej nedôverčivý a viac veselý a pozitívny výraz. Také jednoduché, však? Tu sa len usmiať, tu sa len posunúť a dúfať, že tie zuby nebudú na tvojej hlave.
To zviera sa spočiatku snažilo tváriť hlúpo, no bol to len obyčajný klam pre moje zlaté, nevinné oči. "Tak kto si, že ma rušíš z toho spánku?!" Temnota mu len sršala z očí a z papule akurát tak sliny, ktorým som sa snažil uhnúť. "To som len zablúdil do vašeho útulného príbytku, nemal som v úmysle rušiť," vysúkal som napokon zo seba. "Trúfalý si, vlk so zlatými očami. Také mám aj ja, vidíš?!" To ma priam vyzýval, či sa odvážim sa mu zahľadieť do hlbvoko posadených očiek, ktoré vzhľadom k jeho veľkosti boli až príliš miniatúrne, no nedovolil som si ani len cuknúť kútikom papule v náznaku smiechu. To by bolo asi smrteľné - pre mňa. Takže mi nezostávalo nič iné len mu zízať do tých okáľov. "Túto zimu nám prituhlo, čo?" Trepol som len tak do éteru, na čo si medveď povzdychol a s rachotom praskajúceho dreva sa posadil - teda skôr zvalil na práchnivý peň pod nádielkou snehu a vrtel hlavou. "Trafí ma šľak z takých, ako ty ale na oplátku, že ťa nezardúsim si to u mňa vyžehlíš!" Tak to by mi naozaj ani vo sne nenapadlo. Typický medveď? Trikrát by sa ma opýtali, či by som veril, že tá ozruta rozpráva a povedal by som nie. Teraz som však radšej premýšľal, ako z tohoto celého budem môcť pohodlne, bezpečne a elegantne vycúvať.

//3b

Nemal som ani poriadne kedy premýšľať nad tou zimou, ktorá už sa pomaly ale isto dostávala aj do najviac zašitých zákutí tohto hustého hvozdu. Iste, labky mali nejaké tie omrzliny aj srsť na bruchu, no mágie vlkov zo svorky ohrievaliu vzduch okolo nás a ja som sa len spokojne pre seba usmieval. Koniec koncov nevidel som ostatným do hláv a nemohol som tušiť, ktorý presne z nich to má v tlapkách. Béžovej vlčici som venoval ešte jeden veselý úsmev, pretože sa mi ospravedlnila rovno aj s predstavením sa. Iste, počul som už o tebe, konečne viem, ku komu meno priradiť, pomyslel som si s úsmevom a takpovediac sa držal Lucyinho hnedého chvosta. Nie doslova, samozrejme. Premieľal som si aj okrajovo v hlave odpoveď čierneho Alfa vlka, ktorý mi takto dal o dôvod viac ísť skúmať obydlia toho Života a Smrti, hoci po tej druhej návšteve som priveľmi netúžil. Ale fakt, kto by dobrovoľne navštevoval Smrť, ak ešte nenastal čas jeho večného spánku? Otriasol som sa a snažil sa zahnať chmáry a divné myšlienky.
Nebolo to ani tak ťažké, pretože Arcanus akosi vedel, že o tristo metrov narazíme na muflónov, nuž som sa len prikrčil a dával lepší pozor na to, kam dávam laby. Snaha chodiť v snehu potichu a nenápasdne rozhodne vedela uberať energiu. Avšak kým som išiel po stopách Lucy, nebolo to také zlé a vlci na chvoste skupiny to mali isto najľahšie. Všetci sme šetrili energiu na lov.
Čoskoro sme mohli vidieť drobné siluety zveri, ktorá sa snažila pod snehom vyhrabať si nejakú tú potravu. Zostal som ohromený. Zaujímavé ako je možné, že tu žije stádo muflónov v symbióze so "stádom" vlkov a stále sú tu, premýšľal som a nevedel sa dočkať jari, keď bude les určite omnoho živší než dosiaľ.
Lucy však uťala moje myšlienky. Započul som svoje meno, strihol uškami a odtiahol sa k Laure, s ktorou som mal pridelené pravé krídlo. Bolo mi jasné, že budeme nadháňať a štvať, ke´dže ako som si tak béžovú premeriaval, jej postava bola drobučká, no nohy mala štíhle a dlhé. Bol som si istý, že jej prednosťou bude obratnosť a rýchlosť. Mali sme obehnúť stádo a potom mal byť môj spoločník Yeter, je to vlastne naozaj jeho meno? Nepredstavoval sa už? ktorý stál opodiaľ. Premeral som si jeho zvláštny, hnedý kožuch a zostal pár sekúnd na jeho očiach, či plánu rozumie a vie, ktorý z tých vlkov som vlastne ja. Bolo by to dosť nešťastné a možno i tragické, keby sme sa nejako poplietli.
Vedúcej lovu som len kývol, môj výraz už nebol natoľko nadšený ako sústredený a vážny. Drcol som jemne nosom Laure do krku a vydal sa prikrčený pomalým krokom na pravú stranu robiac oblúk okolo stáda. Pohľadom som pritom sem tam mrkol aj na Yetera, kým sa mi teda nestratil z dohľadu. Muflóni - teda aspoň niektorí - vytušili napätie vo vzduchu a zdvihli hlavy, zatiaľ čo mladí sa pásli ďalej. Ja som sa len dvakrát nadýchol a upokojil myseľ, uvoľnil svalstvo. O chvíľu som sa takpovediac brodil a plazil snehom v snahe ísť čo najviac potichu. Neobzeral som sa, či sa pridali všetci. Každý mal na to hádam dosč rozumu a chápal pokynom.
Dostanúc sa za stádo som vydýchol a pohľadom našiel hnedého vlka, s ktorým sme mali za úlohu udržať formu stáda pokope. Stačilo si už len počkať na zavytie ako signál.

Neváhal som, keď som sebavedomo vyskočil spoza tej skaly a vyl po medvedej ozrute. No akonáhle sa tá hnedá, huňatá hlava na mňa obrátila, stuhol som takpovediac na mieste a zvyšok sebavedomia bol dávno preč, možno len tam niekde za kríkmi za mnou, avšak nedokázal som sa ani natoľko pozbierať, aby som si poň skočil - keby to teda bolo také jednoduché. Normálne skvelý nápad, veď čo bude lepšie ako nechať sa rozdriapať väčším tvorom ako ja sám? Nervy som mal napnuté na dranc, nedokázal som zastaviť ani prúd myšlienok. Nemotorne som opáčil krok smerom k nemu. Nos som mal prikrčený nie od náznaku agresie, ale od toho hnilobného pachu, ktorý sa od medvedíka vinul. Nemluvňa hnedej srsti predo mnou len vrčalo a pochybovačne si ma premeriavalo. "N-nehnevajte sa, velebnosť," vykoktal som zo seba a posnažil sa aspoň sa mu dívať do očí. Nadvihol som bradu vyššie a skúsil to. "Nebolo by úchvatné, keby váš chrup žiaril ako sneh vôkol?" Nebadane som otočil hlavou a labou poukazoval na to bielo okolo nás. Nezostávalo mi nič iné, len to nejako uhrať.
Netrvalo ani dlho a veci s postupne začali dávať do pohybu. No, veci ani nie, skôr ako ten medveď a mieril rovno ku mne!

Túru okolo hraníc sme zvládli tak nejako spoločne. Za nami zostávali len vlčie chodníčky stôp vyšľapané v snehu. Bol som vcelku rád za spoločnosť a najmä možnosť sa hýbať - nie len tak bezcieľne sa potulovať po okolí. Koniec koncov začalo tak mrznúť, že už i ja, zvyknutý na chladnejšie podnebie som mal tendenciu triasť sa.
Avšak ani v tomto počasí a ukrutnom mraze to nezabránilo veselej Lucy v rozhodnutí vydať sa na lov. Ba čo viac, bolo to vzhľadom na počasie priam nevyhnutné. Ani si nespomínam, či som vôbec za svoj život zažil takúto zimu a ukrutný mráz... každá nová skúsenosť sa počíta, snažil som sa v duchu povzbudiť a medzitým som len béžovej členke so zelenou ozdôbkou nja krku venoval prívetivý úsmev. Nespomínal som si na jej meno a nebol som typ, čo by špekulatívne skúšal dedukovať na základe slov iných vlkov a ostatných skutočností, či je to tá a tá alebo ten a ten. Bolo to už na nej, nehorel som takou zvedavoisťou, aby mi tu a hneď teraz prezradial meno - koniec koncov sme boli v rovnakej vorke a pre oboch to bol domov.
Nič zaujímavé sa nedialo, akurát vlčice obdivovali novú ozdôbku na uchu nášho Alfy - Arcana (//slovenské skloňovanie, sry vždy to tak pre mňa bude :D). Ja som len zvedavo naklonil hlavu a po očku si premeral ako Elisu, tak aj béžovú a dokonca aj Lucy, ktorá sem tam vytiahla labu so zelenou šatkou. Som snáď divný, že ja také nemám? Pohľadom som si obzrel náušnicu v čiernom uchu Alfa vlka. "Akosi mi tak pripadá, že v tomto kraji je bežné mať nejakú ozdôbku, súvisia s mágiami?" Opýtal som sa priamo Arcana nenútene v snahe nevyzerať ako totálne negramotné a nevzdelané nemehlo, ktoré sem omylom zablúdilo. Kto sa pýta, ten sa veľa dozvie.
Nebolo tu síce ani moc priestoru na otázky, pretože sa schyľovalo k lovu, ktorý, ako sa ukázalo, mala viesť práve slečna Lucy. K našej skupinke sa pridal aj tmavohnedý vlk s pár svetlými miestami, ktorého som si pamätal akurát ako kamaráta Elisinho syna, po mene som darmo pátral v pamäti. Kývnutím hlavy a slabým mávnutím chvosta som ho privítal a medzičasom sa ponaťahoval. Elisa bola unavená a rozhodla sa k nám nepripojiť, čo som chápal. Akurát otázka znie, či som bol vzčerpávajúca spoločnosť alebo skôr to brodenie sa snehom? Čochvíľa nás zasype zaživa, ak to takto pôjde ďalej, oivzdychol som si a zamračil sa na tmavé nebesá. Bola síce noc, no sneh sa mi aj tak zniesol v niekoľkých vločkách na nos.
Ponaťahoval som sa kým nám mal byť vysvetlený plán od Lucy ako vedúcej lovu. Prišlo mi celkom divné, že ide s nami aj Alfa a nie je na čele. "Boli ste povýšená na post lovca?" obrátil som sa na Lucy so zdvorilým, nevtieravým úsmevom. Nepoznal som moc pravidlá iných svoriek, tá moja rodná nikdy nefungovala ako mala a cítil som sa ako hlúpe vĺča. Ale za všetko vlastne mohla moja zvedavosť,ktorá bola hádam nesmrteľná a s ňou prichádzalo množstvo otázok.
Loviť sme mali muflónov, ktorých som aj predtým v skorých ranných hodinách nachádzal v lese. Nemal som predstavu, ako ich nájsť v noci, no keďže niekto tu ohrial okolo nás mágiou vzduch som sa začal cítiť príjemne a trošku viac bezstarostne, čiže som zakázal aj mojim myšlienkam, aby mi toľko prúdili v hlave. Skrátka uvoľšnil som sa, aj mojim svalom to veľmi prospelo a spokojne som privrel oči a len ticho vydýchol "ďakujem", nijakým konkrétnym smerom.
Následne som otvoril oči dívajúc sa teda na vedúcu "zájazdu". Povahovo pôsobila táto večne veselá, hnedobiela vlčica veľmi mlado, no nedovolil som si odhadnúť. Chýbalo jej ešte sebavedomie, vycítil som z jej strany miernu nervozitu. Každopádne som sa neudržal pri jej schéme lovu a krátko sa zasmial. "Nuž, výstižnejšie by sa to nedalo povedať, najprv bude zaujímavé ixh potme nájsť," nadhodil som a slabo do lovkyne štuchol plecom, nech si to neberie z mojej strany osobne.
Vyhlásila však odchod. "Zatiaľ dovidenia, Elisa," pozdravil som svoju doterajšiu sivú spoločníčku ako som klusom dobehol Lucy a brodil sa snehom v jej stopách. Kým sme nelovili, mohli sme si predsa uľahčiť pohyb aj život. Na kondičku určite výborné, po zime ešte aj svalz všetci naberieme. Ostatne je aj lepšie, že nemusíme na otvorené pláne, to by bolo vyložené šialenstvo a tá viditeľnosť! Ledva som si stačil čosi pomyslieť o podmienkach svetlo a tak, hneď mi vietor nafúkal do očí smršť snehu z nedalekého záveja. Radšej som sa koncentroval na pohyb a sem tam skontroloval, či idú ostatní s nami a nestrácajú sa.

Lotéria - 1. bodík
//Keď niekto nebude rozumieť preklepom napíšte vzkaz, píšem z pokazené ho mobilu

Ako som tak pokračoval po boku vlčice, ani som si nestačil uvedomovať o koľko prituhlo. Ze ta pomyselna čiarka ukazujuca počet stupňov vonku bola veľmi ale veľmi hlboko pod nulou. Presvedčil som sa, že mi Alfa neklamala s tým, že v lese sme dostatočne dobre chránení voči snehu a vetru, pretože akonáhle sme pri označovaní hraníc zašli na miesta, kde nám už stromy Asgaaru redli, vietor sa mi nemilosrdne oprel do bokov. Ba aj špičky uši mali omrzliny, na čo som sa trepanim hlavy a labou snažil dat ľad zo seba dole. Ako všetko je to krásne, ja to chápem, je kosa, mrznu mi laby... Zima je nádherná. Vzdychol som si počúvajúc, že ma Elisa moc nepochopila to o tej mágii, no zasvätila ma, že jej druh ovláda mágiu zeme. Bol som zvedavý koniec koncov na všetko mnou nepoznané l, len kvôli povahe sivej som nechcel byť zbytočne vsetecny. "Iste, ja takú mágiu každopádne nemám. Mojím živlom je vzduch, aj keď nikto ma neučil nič o mágia h," podotkol som mierne skrusene l, pretože ma mrzela vlastná neschopnosť. Na čo mi bolo dobre hrať sa s vankom? Možno tak v lete to bolo príjemné, váľanie pri jazierku a nechať si srsť cesat mágiou. Ale vlastne zbytočné.
Na chvíľu som sa pozastavil a pozorne ju počúval najmä preto, že mi predstavila aj menom jej syna a dcéru. "Aspoň mi nebudú toľko cudzí. Hoci, moc som ich na území nevidel, sú tu?" spýtal som sa ešte, keby som teda na tých dvoch náhodou natrafil. Aj mi vysvetlila, že s postavením je to tu od zásluh, nezáleží jej na tom, či je to jej syn, dcéra alebo nedávno prijatý tulák. S týmto postojom som sa stotožňoval a s ukevom prikývol. "Spravodlivosť nado všetko, ďakujem za objasnenie," riekol som a zastrihal ušami, pretože sa mi do nich doniesol zvuk snehu chrupčiaceho pod cimisi labkami. V zime je asi márna snaha snažiť sa byť nenápadným, aj ten jazvec to vedel, bastard, spomenul som si na vypasene zviera, ktoré sme mali k raňajkami pomerne nedávno. Stále som sa cítil dobre, hoci keď som si prezrel dokalicene laby od toho smrada, nedokázal som udržať úsmev na tvári.
So zvukom lab v snehu prišiel aj pach. Nespoznaval som ho moc, napokon sa objavila kremovo sfarbena vlčica, ktorá nás veselo pozdravila. "Krásny večer aj Vám, slečna," odzdravil som sa jej. "Myslím, že sme sa asi ešte nestretli. Moje meno jest Castor, teší ma," mierne som sa uklonil a venoval jej zdvorily úsmev. Tiež som čakal na Elisu ako sa vyjadrí, či na pošle preč.
Čoskoro sa k nám pridal aj Arcanus ako druhá Alfa. Skúmal som jeho výraz, pripadal mi veľmi zamyslený. Stalo sa niečo dôležité, čo nám uniklo? Premýšľal som si pre seba. Nikomu som myšlienky neadresoval, nevedel som, aké má magie a ci mi vidí do hlavy. Teda okrem tej magie zeme, ta mi bola prezradena jeho partnerkou. Naša skupinka sa tak pomaličky rozšírila a s úsmevom som vrtel chvostom, keď dobehla aj veselá Lucy premrzuta na kosť, s criepkami krystalikov ľadu na ušiach, chvoste aj bruchu. "Hoci som nedávno jedol, lov je výborný nápad. Hlavne v tejto kose, hoc tie kryštále vám svedčia, milá Lucy," podotkol som s úsmevom a usadil sa do snehu pod sebou. Zima bola tak ako tak, trosku viac vlociek na lepených v srsti už nikomu neublížilo.

Už som bol trošku bližšie k pochopeniu jej postoja. Viac menej sme zdieľali ten istý názor, každý raz musel odísť, bol vyhnaný alebo šiel dobrovoľne do sveta. Aj keď nie každý má také šťastie, že natrafí na miesto, kde ho medzi seba vezmú. Prikývol som na jej slová. "Tak ako vravíte, Elisa. Treba si udržať poriadok a pevné slovo," pousmial som sa a v duchu bol len rád, že je vodkyňa svorky prezieravá vlčica, ktorú len tak niekto nezaskočí. To proste tam v horách chýbalo, normálne vedenie... Nikto nebol samostatný, povzdychol som si sledujúc svoj dych v podobe obláčika pary, ako sa niekam vytráca. Začalo aj trošku viac fúkať, na čo som bol miestami nútený skloniť nižšie hlavu, aby mi vločky nevlietavali do očí. Les bol síce dobrým závetrím, no akonáhle sme sa priblížili k hranici s pláňou alebo iným, otvoreným priestranstvom, vlk nič nevidel len chumelicu.
Všimol som si na sivej zmenu, keď som sa vyzvedal na jej mágiu ohňa. Bol to mocný živel a celkom som aj rozumel, že patrí do vienka práve jej. Letmo som sa usmial. "Silný živel, silná osobnosť," dodal som len pomedzi jej slová. "Čím jasnejší oheň, tým temnejšie tiene aj vrhá," riekol som ako súhlas. Opisovala mi situáciu, že mala možnosť, aby ju niekto učil s mágiou spolunažívať. Isto to mohlo dopadnúť ako dosť vážna katastrofa, keby v úkryte malé vĺča čosi podpáli. "Oheň je možno nebezpečný, no mňa osobne viac fascinuje ako spomínaná mágia zeme či iné, ukrýva väčšiu moc, ak ho máte v labkách, ako sa vraví," letmo som po vlčici žmurkol, pretože som vedel, že je so svojím živlom maximálne stotožnená najlepšie ako sa dá. Keby ja som mal aspoň toľko skúseností... Len som privrel oči. Labka do snehu za labkou ,jemné pukotanie snehu.
Zdvihol som hlavu a ňufák nasmeroval jej smerom, pretože som cítil, že sa na mňa díva. Ten pohľad bol mierne podozrievavý. Najskôr som ju zaskočil? Och, to nebolo v pláne. Zavrtel som spočiatku len hlavou. K odpovedi na Vašu otázku - nezveril by som ho nikomu inému, pretože to máte v krvi Elisa," hodil som po nej krátky, veľavýznamný pohľad. "Skôr ma zaujíma, ako to je s potomkami Álf tu. Nie všade musí byť pravidlom, že sa stanú rovno Betami a postúpia vyššie, keď príde ich čas. Máte dcéru a syna... alebo aspoň tak som postrehol. Správne?" Moja zvedavosť bola mierená skôr na funkcionalitu hierarchie a svorky tu. Predsa len som toho moc neprežil a nemal som toľko skúseností, pretože som patril k lojálnym a spoľahlivým vlkom. Takým, čo sa len tak nevytratia. Vlastne presne ako sme s vlčicou rozoberali predtým.