Příspěvky uživatele

< návrat zpět

"V prvom rade, ste vôbec v poriadku? Mrzí ma to," vypytoval som sa vlčice so starostlivým pohľadom. Každopádne keďže stála na nohách a normálne komunikovala, hoci nervózne prešliapavanie sa nedalo nevšimnúť, neriešim som to viac a len strihnúc ušami ju počúval. Slabo som zavrtel chvostom a nadýchol sa k odpovedi. Bol som rád, že sa náš les teší obľube a vlci tu chcú žiť a tráviť čas, keďže táto neznáma sa uchádzala o miesto.
Neistota z nej sršala, na čo som sa povzbudivo usmial. Akonáhle sa mi predstavila som sklonil hlavu v miernej poklone. "Je mi cťou, moje meno je Castor." Vlčica vôbec nepôsobila nepriateľsky, čiže som nemal najmenšieho dôvodu sa k nej správať nepríjemne. A najmä ako by sa vlk cítil, keby ho niekto privíta rovno zubami? Ešte aj počkala pekne tu, pomyslel som si a venoval jej povzbudivý úsmev. "Urobila si, dobre, že čakáš na hraniciach. Ja som sa sem hnal, pretože som zahliadol na severe tornádo, ten silný vietor nie je len tak pre nič, za nič," podotkol som zamračene, na čo sa mi vár aj tak okamžite vyjasnila.
Síce mi Aurora, ako sa predstavila, nepripadala ako potencionálne nebezpečnstvo, no pretože som ju nepoznal, zostal som stáť na nohách a dlhším vytím volal k nám vyššie postavených.Či už Alfu, alebo skôr menej zaneprázdnenú Betu. Má náš les vlastne nejakého vlka na pozícií pod alfou rovno? Hm, na to som sa mal asai dotazovať skôr, odfrkol som is a keď som skončil obrátil som pohľad zas na Auroru. "Prečo zrovna náš les? Mimochodom, nachádzame sa na územi Asgaarského hvozdu." opýtal som sa skracujúc si chvíľu čakaním a strážením cudzích láb, aby nepokračovali do srdca lesa.

<- Mahtae - sever

A zase zapôsobila gravitácia spojená s vetrom, ktorý sa mi otočil rovno do chrbta. Vbehol som ako neriadená strela do lesa, spomalenie však nastalo až po natrafení na prvé prepadliny a skaly, ktoré bolo treba preliezť. U nás to bolo aj vyššie položené a takéto tragédie počasia sme nemali, stihlo mi blysnúť hlavou, kým som zase pomerne prudko zoskočil z kopčeka na hraniciach lesa s cieľom prebehnúť najobľúbenejšie miesta tunajších, či sú tu všetci.
Bolo by naozaj zlé, keby sa ocitli v tom epicentre, kadiaľ sa o preháňalo, zamračil som sa, s myšlienkami na niekdajšiu spoločnosť dávno zahodenými za chrbát. Avšak i tak málo vlastne stačilo na to, aby som nespozoroval v postupujúcom,jesennom nádychu lesa kožúšok jemných odtieňov hnedej a bielej.
Bolo neskoro, stihol som trošku pribrzdiť, no ke´dže som bežal dolu z kopčeka na hranici lesa. Gravitácia ma premohla a bezmocne so zakňučaním som vrazil do pleca jemnej postavy, ako som o chvíľu na základe ostatných zmyslov zistil, vlčice. Nebola to nejaká rana, obaja sme sa akurát tak zapotácal - teda ja som čochvíľa stál na nohách, až potom som sa začal obzerať, či vlčica stojí. Podľa pachu som ju však nepoznal, preto som len ostražito pridvihol chvost dívajúc sa priamo na ňu. "Zdravím vás, slečna," riekol som najprv tichým, mierne podozrievavým tónom hlasu. "Keďže viem, že taký spanilý kožúšok by som si pamätal, nie ste odtiaľto a musím Vás požiadať o opustenie územia. Ak teda, nemáte nejaký pádny dôvod byť u nás na návšteve, slečna," uhladene som jej vysvetlil situáciu. Vlastne som aj dúfal, že nos jej slúži tak dobre, ako pekný kožuch, a tak príde na to aj sama, že tu ako tuláčka nemá čo robiť. Ale nesúdim ju, nemal by som mať predsudky. Ale tá srsť... Tieto dni samých zaujímavých vlkov stretávam, pousmial som sa nad myšlienkou a taktne čakal na odpoveď, chvost spustil k telu.

<- Cédrový háj

Spočiatku mi to aj bolo ľúto, že som tak hulvátsky odišiel, no pud sebazáchovy by nám mal byť rozhodne prednejší. Zvlášť, keď máte pred sebou panoramatický výjav na samotné tornádo. A to som bol roky v tom, že mi balamutili hlavu doma, odfrkol som si a s úľavným výdychom vybehol z lesa. Dole z kopca sa mi vlastne bežalo až prirýchlo, no počul som nepríjemné zvuky praskajúceho dreva, pištanie drobnejších zvierat a nedovolilo mi to ten zbesilý trysk spôsobený gravitáciou zastaviť.
Vybehol som na lúku a zamieril k rieke, kde som si dovoli konečnme zvoľniť, popadnúť dych.Ty ale máš kondíciu! pochválilo ma podvedomie, na čo som s heknutím prešiel do kroku.
Trvalo, kým som našiel vhodnú zátočinu, no všade bola rieka kalná a mútna. Splavovala všetku pohromu z vetriska, takže po spatrení mŕtvoly nejakého hraboša opodiaľ som zvyšné kvapky radšej vypľul a utekal do lesa. Laura mi spomínala, že je tam celkom malé vĺča nie? Určite sa rodičia dobre postarali, ale čo ostatní, sú všetci doma?
S narastajúcimi obavami a mokrou papuľou som preskočil prvé krovie ako vstupnú bránu do lesa a bežal z kopca dole.

-> Asgaar

Posedávanie na chladnej skale vedľa vlčice, ktorá účinne mohla svoj nadrozmerný chvost použiť ako podložku, mi nevydržalo pridlho. S príchodzím večerom a nocou sa vietor zdvihol na také obrátky, že z lesa za nami sa začali ozývať zvuky. Strašné náreky stromov, ktorým lámalo konáre. Znepokojene som sa postavil a pozrel sa na vlčicu.
"Neviem zakryť vlastné znepokojenie, musíme myslieť aj na rodinu Riveneth," riekol som a napodoboval výrazom mračná nad nami, čo niekde v diali sa mi zazdalo, akoby sa vietor zhlukoval. Tornádo? O takých veciach nám rozprávali len ako vymyslené historky, to je pocit, keď pochopíme pravdu, zamyslel som sa a pobehol kúsok od okraja. "Slečna utekajte tiež domov za blízkymi, alebo minimálne sebe zachrániť kožuch. Pod starými, drevenými konármi sme obaja v potencionálnom nebezpečí." Z môjho hlasu sa definitívne stratila veselosť, nahradili ju jednoducho obavy.
Pozrel som na sivý kožúšok a jemne jej smerom sklonil hlavu. "Ďakujem za užitočné tipy aj príjemne strávený čas, opatrujte sa Riveneth, veľa šťastia v tej búrke!" Posledné slová som viac menej zavyl, pretože vetrisko zlomilo konár pár metrov od nás, ktorý s buchotom dopadol. A moje laby dopadali na zem presne opačným smerom.

-> Mahtae sever

<- VVJ

Nasledoval som vlčicu v úctivej vzdialenosti, no stále na dosluch. Hoci naše cesty takto s prekročením hraníc lesa rozdelili nejaké tie prírodné prekážky, myslím, že som od nej neprepočul ani slovo. Preskočil som s myšlienkou polozhnitý kmeň stromu a neubránil sa krátkemu úsmevu, keď sa u Riveneth objavila lepšia snaha o konverzáciu viac ako len jednostrannú. Alebo monológ, napadlo mi, i keď toto v tejto situácií to bolo inak.
Bol som naozaj rád, že nás prichýlilo závetrie mohutných stormov, pretože sa začal s príchodzím dňom sakramentsky zdvíhať vietor. Až príliš nepríjemne.
Chvíľu som sa zostal mračiť, prenikli na povrch aj obavy. "Nie som taký egoista, aby som sa nechal rozpárať diviakom len za to, že neuznám, že sa ich bojím," riekol som na prvý, možný druh lesnej potravy pre vlka. Jej slová som si zároveň cenil, očividne mala tamojšie končiny omnoho lepšie zmapované ako ja. Ale po tejto túlačke, čo som zmeškal koniec lesa musím upaľovať domov, lebo ma upáli Alfa... Striasol som sa a nahodil slabý úsmev, trochu pobehnúc. "Niekedy ma postihne prílišná empatia, keď nájdem aj králičie mladé, ale v tom prípade je pre nich lepšie, ak je celá rodina zjedená," zamyslel som sa a zháčil sa zastaviac na okamih.
Sivá vlčica sa zatiaľ posadila na skaly, ktoré tvorili vyhliadkovú plošinu na jazero, keďže blízko k vode bol les pomerne skalnatý. "Na tom vetre je naozaj málo vecí pozitívnych. Ale váš kožúšok pôsobí výnimočne načechrane slečna, ešte aj nepriaznivé počasie vie svedčať," sám som sa zasmial a uvoľnene sa posadil vedľa nej no tak, aby jej to nebolo nepríjemné. Svojimi slovami som sa o nič nepokúšal, v podstate som jej oznámil ako fakt, že taký načechraný kožuch je mimoriadne atraktívny, no zároveň by som to povedal akémukoľvek tvorovi, ktorý by sa mi pri danej situácií a scenérií páčil, pretože má niečo na sebe, čo zaujme aj moju zvedavosť.
Jej otázka ma vlastne potom zaskočila. Mala chvíľu aj úsmev na tvári, na čo som potešene zo dvakrát buchol chvostom o zem. "Raz som tu omylom zobudil vlka, mal krídla. Bolo to celé čudné. Odvtedy verím, že mohutné cédre majú čarovnú moc," usmial som a po očku obzrúc sa k najbližším, veľkým kmeňom. "Vyrastal som v zaujímavom prostredí, kde tiež žili títo velikáni v symbióze so skalami." Len som jej v krátkosti dodal, odkiaľ stromy poznám, lebo to nebol taký typický druh, ako nejaký buk napríklad. Môj pohľad zatiaľ spočinul na ďalekom jazere, len čo som občas znepokojene zdvihol ňufák k mračnám, ktoré sa nám s prudkým vetrom hnali nad hlavami.

Za mnou zůstávaly pouze stopy. Občas hluboké, kde byly naváté závěje sněhu, občas mělké, kde mi sníh přesně okopíroval tvar tlapky s poměrně ostrými drápy, které se neměly už kde obrousit. Nedbal jsem, tyto stopy byly to jediné, co mohli vlkem při těch skalách napovídat, že tam byl s nimi i jeden světu zapomenut vlk. Ale to už bude na nich, jak se rozhodnou, že? zvedl jsem hlavu k nebi, v jantarových očích lehká otázka. Odpověď mi přišla v podobě zbloudilé sněhové vločky, která měla tu čest se mi roztát v oku. Začal jsem zmateně mrkat a ohánět se hnědě béžovou tlapkou po tváři, ale dopadlo to jenom tak, že jsem se svou 'šikovností' pořádně škrábl. Naštěstí mě huňatý kožich zachránil před jizvou, protože za tu bych se velmi styděl. Vlastně jsem byl velmi rád, že moje srst byla lesklá, pěkná a nebyl jsem poskvrněný násilím jako můj skoro zapomenut bratr Arcturus. Ach, kde je jen tomu konec? Jistěže bych ho rád přivítal, ale kdoví, zda by mě rád viděl. Nepovažoval můj úprk za zradu? Přece jen, bylo to ode mě docela zbabělé, zamyslel jsem se.
Moje kroky směřovaly pomaličku přes nepřízeň větru až směrem k zamrzlé hladině jezera. Nebyl jsem hloupý, ale jen přehnaně zvědavý. Třemi mohutnými skoky jako skokan zelený jsem se dostal k jezeru. U břehu jsem ze sebe otřásl sníh, který jsem si tím skákáním na sebe naprášil a spěšně se nahnul nad hladinu, ťukajúc po ledě tlapkou. Zdálo se mi to tvrdé. Ostražitě jsem se porozhlížel kolem, ale kromě nedalekého, něčího doupěte, přičemž při pohledu na něj nou proběhla třes z neznámých příčin, zde nikoho nebylo. Nadšeně jsem zavyl novému zimnímu dni a zkoušel se navážit přední částí těla, ale jaký byl následek?
Neeeeeeee! křičel jsem v duchu vedle toho, jak se mi tlapky zuřivou rychlostí rozliezli po ledě a mě to celého strčilo na jezero, po kterém jsem se klouzal díky svému zimnímu kožíšku. Studilo mě břicho, mrzli tlapky i slabiny. A když jsem se konečně zvedl, třásl jsem se, že se mohu kdykoliv propadnout. Horko těžko zuřivě jsem se doplazil ke břehu, kde však skořepina nebyla ještě tak pevná a já jsem ošklivě zůstal zaseknutý se zadní tlapou v trýznivě ledové vodě. Nemá být zvědavost darem? Proč já? pištěl jsem v duchu, ale neubralo mi to na náladě.

Takto, ibaže predošlý deň za dažďa som sa trápil popri prechode skrz rieku domov, no mne očividne výprav nestačilo. Trošku som pobudol aj na tom domácom území, či teda domácej pôde - ako chcete to nazvime - poobšmietal som sa okolo členov a diania tam a moje labky a zvedavosť ma donútili predsa len putovať znova trošku severnejším smerom. Tam totiž na mňa čakalo Veľké vlčie jazero, ktoré sa za každého ročného obdobia dokázalo maximálne ohúriť. Teraz bolo však mojou prioritou ho jednoducho navštíviť za tréningovým účelom a teda zlepšovaním si vlastných schopností. Taktiku by som si mohol nejako vypracovať do vysokej úrovne, potom budem lovecky nezdolateľný! potešil som sa sám pre seba a zároveň povzbudil.
Trmácal som sa najprv hornatým, asgaarským lesom, kým som vlastne vytiahol labky z územia svorky a na to ma čakal beh popri rieke, ktorá - prekvapivo - nenadviazala na jazero. Takže pri otm mojom šťastí a snení som po ceste ešte aj netrafil, to sa však následne zmenilo a ja som sa mool spokojne kochať pohľadom na lesklú, vodnú hladinu. Tunajšia atmosféra mi vždy vedela pridať na nálade a ja som si so spokojným úsmevom už klusal rovno na breh a zastavil som, až ke´d som pod labkami cítil piesok. Tak, ešte nájsť dané a ideálne lovisko a môže sa začať!

Netrvalo to ani tak dlho a nedávno usušený kožuch bol zase mokrý - teraz pre zmenu od dažďovej vody. Len som si povzdychol a sledoval pohľad vlčice, ktorá sa kamsi na sever dívala na hory. Možno indícia ako ju nájsť do budúcna? napadlo mi, pričom som si len otriasol srsť a nechal Riveneth, nech sa topí vo vlastných myšlienkach. Tiež mala niekde to svoje miesto a určite sa jej už možno aj cnelo. Koniec koncov aj tak ju tu zdržujem, začína nám pomaly jeseň a trávime ju u jazera, v ktorom sa čochvíľa nebude dať ani kúpať. No proste idylka vážení.
Nevešal som však hlavu pretože vlčica bola príjemne a pozitívnme zrazu naladená, dokonca ma povzbudila, že mi tréning lovenia rýb časom pôjde. A teda keď sme už pri tom aj samotný lov rýb. "Ono nie je to tak, že by mi rybacina práve chutila, nevoňajú tie rybičky zrovna príjemne," dovolil som si ju mierne opraviť. "Ba čo, vôbec nie vábne! Aj ten divný pocit na zuboch z tých šupín, no bŕ!" otriasol som sa a krátko sa na to zasmial. "Ale na tréning sú naozaj dobré, zjem ich v prípade, že ich chytím tak nešťastne, že ich poraním. Aby netrpeli," dodal som jej ešte k tomu vysvetlenie - očosi lepšie a prensejšie.
Každopádne sivý kožúšok sa už chystal k odchodu a milo ma prekvapila s návrhom, či idem s ňou pohľadať do lesa opodiaľ, toho nad jazerom, nejaký úkryt. Spokojne som prikývol a rozklusal sa za ňou, pričom ma skoro zastavila v kroku jej otázka. Dosiaľ som sa totiž pýtal len ja. A potom je to akože ja som ten všetečný a príliš urozprávaný.
Udržoval som si pomalé, pravidelné tempo v kroku vlčice a nechával jazero aj rybičky a sny o love a tréningu za sebou. Pýtala sa ma, kde že som to hovoril, že vlastne bývam. Zamračil som sa. A nespomenul som jej toi už? Alebo to bolo včera? Nie, asi som zabudol dodať lokalitu. "Asgaarský les, veľmi hornaté miesto a najmä voda je len v riekach, ktoré sú na hraniciach. Každopádne les je tak rôznorodý, že nestačí ukájať moju zvedavosť a tá teda je!" zasmial som sa a kúštik rýchlejšie pobehol, aby som zahrial svaly.

-> Cédrový háj

Odmlčal som sa, premýšľal som veru len o mrštných rybičkách. Za ten čas mi slnečné lúče stihli skrz naskrz vysušiť srsť, na čo som sa pokúšal samého seba presvedčiť, že mi vlastne vôbec nie je také teplo ako je mi v skutočnosti. Beztak moja spoločníčka bola zjavne duchom neprítomná, nebol to práve výrečný typ. "Musíte sa veľmi tešiť, slečna," odtušil som na jej poznámke o postupných zmenách počasia. Pre mňa je úchvatné každé jedno, je jednoduché a bezstarostné tešiť sa na každé jedno obdobie, premýšľal som a krátko sa zasnene pousmial.
"Aspoň uvidíte veľa z krajiny, keď sú labky radšej slobodné," poznamenal som a povšimol si, že si vlčica všimla moje rozčarovanie z rýb. Celkom napäto som počúval jej vysvetlenie, že na obratné ryby treba mať dobrú techniku. "U nás v rodnom lese boli len príliš dravé rieky, aj medvede lovili málokedy," podotkol som zamyslene prehrabol piesok pod labou. "Ani mi tak nechutia práveže, skôr ma baví ich lov, je to dobrý tréning - teda, nie že by mi to zatiaľ moc šlo," poznamenal som na svoj účet a pomalz som sa priblížil k vode hľadajúc lesklé stvorenia.

//Nestíham ani život ani dýchať, pardon, aspoň čosi slabšie.

Prišlo mi, že po chvíľočke spoločne stráveného času vlčica trošku pookriala. Zbadal som aj bokom oka jej výraz, keď nenasledovala žiadna sprcha z vody a mojej srsti, pričom som si len uvedomoval, ako zo mňa steká mokrá ťarcha dole do kamienkov a piesku, pod labky. Stále to však príjemne chladilo, na čo som sa na okamih blažene usmial. Každé ročné obdobie má aj tak niečo do seba, v zime sa nedá kúpať, pomyslel som si svojím optimistickým zmýšľaním.
Trošku som sa vzdialil od vody a skúmavo si Riveneth premeral. Jej odpoveď bola vlastne nanajvýš strohá, až sa mi zazdalo, že naozaj o sebe nechce rozprávať. Ak bude ochotná počúvať moje táraniny tak prečo nie! Vlastne ona zase obrátila sama pozornosť na mňa. "Som členom členitého lesa plného skál, nie je tam ani moc vody... Prekvapivo horúco už je v takýto deň v lete asi všade." Zamyslene som sa zadíval do neba na - za posledné dni - nemilosrdného oskara, ktorý už sa pripravoval svoj pobyt ponad nás v snahe spáliť nás vo vlastných kožuchoch. Či skôr uvariť?
Zavrtel som hlavou, na čo som z uší nejaké tie kvapky vody poodpaľoval do okolia a pozrel som sa späť vlčici do očí. "Nie som veľmi na osamotené ponevieranie sa, plus som odjakživa extrovertný typ, vyhovuje mi mať rodinu, keď už teda nemám nikoho iného z vlastnej krvi," podotkol som so slabým náznakom smútku v zlatých očiach, na čo sa mi tvár aj tak vyjasnila. Obrátil som pohľad na lesklú hladinu vody, na ktorej sa robili kruhy. "Jeden by si aj myslel, že tie rybičky majú mágiu vody a úmyselne lanária hladné tvory skočiť tam za nimi... A potom tie potvorky vedia tak rýchlo odplávať!" posťažoval som si, hoci som sa na vodu mračil možno len zo štyri sekundy. Dovolil som si trošku sa Riveneth posťažovať a vlastne okrajovo aj priznať, že neviem nijakým spôsobom - mne známym - uloviť tie lesklé a obratné potvory s plutvou. Aké by to bolo, keby majú vlci plutvu? Vedel by som plávať možno rýchlejšie... utopil som sa vo vlastných predtsavách, ako sa mi teda už mnohokrát stávalo aj počas rozhovoru s niekým iným.

Po chvíľke hovoru s vlcicou bolo očividné, že patrí k realistom a nebude zrovna ten najidealnejsi partner na zdieľanie predstav a podobne. Len som si povzdychol keď sa nechápavo pýtala. "Keďže nemám zvykom čokoľvek brat pesimisticky, lepšia odpoveď mi neprišla v úvahu. Vyjadril som len úprimnú starosť," dokončil som a rozpačito hrabol labou vo vode ceriac hladinu. Aj mne bolo predsa jasné, že všetkým nám je teplo, no jej srsť spolu s atypicky dlhým chvostom vyvolávala dojem, že možno to ma ešte horšie. Opätovné som si vzdychol a na chvíľu sa odvrátil, kým sa vlcica - menom Riveneth - zase nerozhovorila. Keď už nič iné, tak sa aspoň trošku so mnou zhovara a nešla preč, povzbudil som sa v duchu.
"Ja to vlastne ani nevnímam. Preto som šiel sem, vo vode je celkom prijemne," pochvaľoval som si pobyt v jazere a schuti sa ešte raz pleskol do vody s maximálne blazenym výrazom. Ani mi nevadilo, že som vytvoril vlnu, ktorá mi zaliala aj tvar a oči.
Následne som nasledoval jej príklad a vyšiel na breh, hoci som si odpustil otriasanie sa, aby som neprskal vodu so svojou srsťou aj na Riveneth.
Po o ku som si ju prezrel a za zdalo sa mi, že by možno obrátila viac pozornosti na mňa. Letmo som sa usmial. "Hustá, pomerne dlhá srsť a nehovoriac o chvoste vravia svoje." Jemne som zamaval chvostom na znak, že je to myslene všetko v dobrom. "Pochádzam z horskej oblasti. Bývali sme v horách, vysokohorské ihličnaté lesy, rieky, vodopády... Celkom idilka, len čo je pravda," riekol som. "Ste členka nejakej svorky slečna alebo funguje té na princípe 'kam ma labky donesú'?" Otázka bola nenutena. Nikto ju nevyzyval k odpovedi. Ja som si len sadol do piesku bez rozmyslenie, že budem mať najskôr ešte tZden všade piesok. Co už.

//Pozri sa, príjemný prístup očakáva bežne človek vo wellnese, ja som len protivný človek tu, jeden z mála :) 4 posty za mesiac je podľa mňa málo keď chce človek hrať, preto som sa vyjadrila, že čakať bez aspoň napísania niečoho súkromne ma nebaví - zvlášť keď si aj viac krát prihlásená a ja niesom typ, čo bude stále štuchať a vnucovať sa vzkazmi niekomu. Peknú hru s príjemným spoluhráčom

Díval som sa jej do červených očí, ktoré na mňa pôsobili ba až nebezpečným dojmom adúfal, že sa proste len tak neotočí a neodkráča preč. Dlho som pospával vo svorke a moje merítko sociálnej potreby ukazovalo niekde na čísle mínus... niekoľko. Nepoznal som ju, nepamätal som si ani poriadne jej meno, len jej divoký, no beztak okúzľujúci kožúšok.
Jej slová však pôsobili trpko, mierne pesimisticky. Aj ja som prežíval také obdobie, neviem, či tak dokáže ktosi zmýšľať celý život. Nedával som jej to za zlé.Koniec kponcov nepoznal som jej minulosť, jej návyky, jej rodinu, nič čo ju poznačilo. Len mi vyplašila rybičky a ja som sa šiel pozrieť, kto sa čľapká vo vode tak ako ja. Hoci jej srsť vyzerala byť o čosi hrubšia ako tá moja, hoc som sám pochádzal z hornatej oblasti. Môj úsmev povädol. "Je mi ľúto, že trpíte. A pritom taká krásna srsť, škoda, že počas sparných dní nazmar," podotkol som úprimným hlasom a nasledoval jej príklad, akurát som sa prikrčil a namočil si brucho, na čo som zostal stáť so zveseným chvostom - ono ani by nebol padnutý dole, no voda mu prihodila nejaké to kilečko či dve navyše a nechcel som energiu plýtvať na vrtenie chvostom ako vrtuľou. Zavše ak sa mám aj domov dostať, pomyslel som si cítiac vnútorný pokoj, že mám konečne svoje miesto, ktoré môžem nazývať domovom.
"Už teraz je dosť nepríjemne slečna. Nepoznáte ten lesík tamto? S tými ozrutnými cédrami, nie je tam chládok?" Naznačil som ňufákom smer nad skaly k neďalekému zhluku stromov, ktorý sa zdal byť väčší ako nejaké to malé krovisko.
Zavrtel som hlavou a opatrne krok pristúpil. "Rád vás znovu vidím slečna, volám sa Castor, meno z hviezd," poznamenal som ešte slušne a mierne sklonil hlavu. "Predpokladám, že pochádzate z horských oblastí? Niekde na severe... možno sneh? Skaly či tundra?" hádal som opatrne zasneným hlasom zároveň si dané miesta predstavujúc. Nechcel som sa jej vtierať, jendoducho zvedavosť mi sama vkladala slová do úst. Ale taký sneh... a vločky... a ja som tohotoročné proste prespal! Musím sa polepšiť.

//Prepáč za preklepy, tá klávesnica je otras. To je fakt jedno či mobil alebo comp.

//

Rybky a pozorovanie začalo byť zábavné. Laby som nechal zvesene dole z kameňa tak, aby boli vo vode a mohol som sa pokúšať malé tvory lapat. Z pozície leniveho povaľača na kameni mi to práve efektívne nešlo, takže som sa čoskoro prevalil na bok nufakom k hladine. Mal som ich ešte bližšie. Aká škoda, že potom ich vytiahnem z vody, rozmliazdim sprosto zubami... Takto aspoň vidím aké sú lesklé keď sa tam motaju vo vode, dochadzal som z horúčavy na tie najroznorodejsie myšlienky vhodné pre úplného idiota.
Beztak som sa ich pokúšal chytiť a zmáčal si tak aj celú tvár. Avšak konečne sa mi aspoň raz zadarilo, keď som začul spliechanie, voda vôkol sa rozvlnila a tie potvory odplavali preč! Ešte aj ta jedna v mojich pazuroch ušla, keď som sa zmätene obzeral.
Rozhodol som sa zoskocit do vody, ktorá mi siahala tak po brucho a ísť za zvukom. Zocil som si u vlcicu, v podstate známu tvar ako sa čvachtá o sto šesť a plasi mi rybky. Zafunel som a skumavo som si ju prezeral, chvost mala niekde až pod hladinou. Nevšimol somm si to predtým? Kedy predtým? Kde? Nedokázal som si spomenúť, no vedel som, že dotyčný som videl. "Krásny, však prihoruci to deň, že slečna?" ozval som sa už z menšej vzdialenosti a šikovne zakrýval vlastne nešťastie, že to ona odplasila lesklé rybičky.