Gallirea - Příspěvky uživatele

<- Jedlový pás

Pri čiernych balvanoch som strávil nejaký ten čas. Vlastne skôr len motkaním sa dookola, oňuchávaním, ďubaním labkou do nich a podobne. Zistil som ,že je to len obyčajný kameň a akurát si ja zlomím pazúr skôr, ako by som s tou hmotou nejako pohol.
Iste, pod nohy sa mi dostávali aj drobné skalky a úlomky, ktoré ma spomaľovali. No po preskúmaní som sa vnoril do tmavšej časti lesa. Moja radosť opadla, hoci ja som tak nechcel, nebolo to mnou , ale tým miestom. Toto musí byť nejaký magický úkryt, keď zo mňa vysal všetok optimizmus. Ale určite je tu niečo veľmi výhodné a zaujímavé, prečo sem všetci idú, premýšľal som a postupoval s opatrnosťou pštrosa vpred, do tmy. Aj som sa síce čudoval a zmätene obzeral, prečo je tu jedľový kus lesa odrazu iný a tmavší. Veď je predsa biely deň, toto naozaj nie je v pohode, napadlo mi.
Dokonca aj ihličie pod labkami sa postupne strácalo, predo mnou sa objavil prírodný, úzky kopec. Ttaká vec nebola obvyklá v lesoch, takýto pahorok. Ako správny dobrodruh a zvedavec som sa vydriapal hore, pričom som svedomito ignoroval vnútorné alarmy, ktoré hlučne pískali, aby som okamžite stiahol chvost a utiekol naspäť do svetlej časti lesa. Čo je svetlé, to je dobré. Moja zvedavosť mi však nedala dýchať, bol to ako môj pohon a štartér všetkej životnej motivácie, ktorú som v sebe mal. Optimizmus môžem nájsť aj potom, no nie? Možno som len prešiel nejakou časovou membránou alebo magickým štítom, že tu je dobrá nálada zakázaná, presvedčil som sa napokon a spokojne sa pre seba usmial.
Funel som teda statne ako tá ťažká, vysoká zver, keď nám utekala počas lovu. Trvalo mi vydriapať sa na kopec, pretože tu a tam sa mi zosunula pôda pod nohami, alebo som bokom labky našľapol na kameň, ktorý mi takmer podvrtol nohu. Zapojil som teda aj trošku lepšie čuch, našiel si šikmé strminky od vysokej aj vlkov, ktorí tadiaľto prechádzali nedávno. Možno objavím nejakú nepriateľskú sektu vlkov, ktorí sa tu združujú. Ale čo by tu robila potom Lucy a čierna? Musím zistiť, či sa jedná o nejakú špinavosť alebo zradu, pomyslel som si. Nechcel som vlčiciam zlé ani mať čierne myšlienky, ale bolo to aj pre dobro svorky. V hlave som mal takto akurát milión otázok a odpovede som nenachádzal, túžil som ich nájsť.
Tá možnosť sa mi však naskytla a rovno aj s pohľadom na rozvaliny kamenia a múry. Akonáhle som sa vydýchal, obdivne som vypískol. Môj hlas sa rozliehal priestorom v čudnej forme ozveny, pričom som stále vlastne bol vo voľnom priestranstve, hoci atmosféra okolia na mňa doliehala ako lepidlo a ťažila ma. Hlavu som však ťažkú nemal a labky tak isto. Popri tých všetkých podnetoch som z hlavy vypustil aj pôvodný zámer, prečo som sem vlastne išiel. Ani som nedbal na to, že Laura mi kdesi zmizla. Mám pred sebou dobrodružstvo, povzbudil som sa a smelo sa vydal pomedzi balvany k múrom, našľapujúc na mäkký mach, ktorý bol miestami na múroch až do čierna.
Zostup z valu a prepletanie sa pomedzi balvany mi nevzalo žiadnu energiu. Atmosféra a okolie boli naozaj čudné, hneď som si totiž všimol, že nepočujem ani lesné vtáctvo ako medzi jedľami v lesíku, ani nič. Žiadne zvuky, žiaden šum. Ale mám tu miesto opradené históriou a tajomstvom! tešil som sa. ...a pavučinami. Hneď na to som prudko začal trepať labkou, pretože bola zalepená v ohavnej pavučine, kde boli ubytované zrejme aj pavúčie deti, alebo teda nejaká korisť, ktorá sa tam pomaly rozkladala. Akože patrí to k prírode ale... ...fuj," vyprskol som napokon nahlas a poutieral ten humus z prírodného lepidla a tarantulí o tmavý múr tajomnej stavby.
Stavba a múry boli pokryté hustým machom a bárs akými lišajníkmi. Skúmajúc to , som sa vydal pozdĺž dlhých stien popri múre. Z diaľky by ma isto každý videl, no nezaujímalo ma to. Vzrušenie z dobrodružstva a adrenalínu proste prebilo všetko ostatné.
Postupoval som opatrným krokom, musel som sa popri chôdzi často aj skloniť, pretože spoza múrov trčal nejaký ten starý ker či strom, alebo bola časť pod valom zasypaná balvanmi neznámeho pôvodu. Bola to fuška, obišiel som celú stavbu. Stále ma popri tom sprevádzal pocit, že ma čosi sleduje. Veď tu nie je ani len živej veveričky, tak kto by to bol? Ba čo živej! Ani len mŕtva sa tu nenájde, ohromné ticho, zamyslel som sa a už trošku s väčšími obavami, ktoré vo mne rástli som sa obzeral vôkol seba. Prišla tak trošku na radu opatrnosť. Mysli na to, dôverčivý vlk. Napadlo mi, že to môže byť nepriateľský kult a teraz čo robím, hľa! Tu mach ohmatávam labkami a skúmam ako najzaujímavejší prírodovedný úkaz, pričom mi tu niečo dýcha na krk. A to je sranda, ja ani neviem čo.
Vždy som sa cítil lepšie, keď som na krátku chvíľu či na niekoľko okamihov vedel vbehnúť do ríše myšlienok a melanchólie, pretože moje ubezpečenie sa, že je všetko v poriadku, naozaj zabralo. Určite sa mi aj upokojil tep srdca a ja som tak mohol pekne postupovať. Labky som už mal zahriate až až, v chladnom zimnom vzduchu mi od papule stúpali len obláčiky pary, no telesne mi bolo dostatočne horúco z aktívneho pohybu. Ani sa nenazdám a do jari predbehnem určite aj Yetera so svalmi, usmial som sa pre seba a následne takmer spadol na nos.
Zakopol som, pretože oči mi nutne vytiahli hlavu smerom nahor. Okrem sutín a hromád balvanov som konečne našiel priechod v múre! Budem asi veľmi sklamaný, ak sa nedozviem pravdu. Možno ma to niečo sledovalo skrz múry, preto som to nevidel. Najvyšší čas sa s tým ísť zoznámiť, alebo toto obydlie je naozaj pre vlky? Utopený v úvahách o všetkom možnom s novým nápadom nájsť tvora, ktorý ma pozoroval som si vyhrabal udretú labku spod kameňov a preskočil zvyšok ruín.
Ocitol som sa vo vstupnej chodbe a zalapal po dychu.
Nie, kdeže, nič strašné, len som onemel úžasom. Adrenalín v tele mi stúpol asi na stovku, keď som zistil, že múry sú vnútri menej zakryté machom. Prikročil som k nim a obdivoval magické, zelené žilky, ktoré sa divoko preplietali po stenách, ktoré boli z tejto vnútornej strany bledšie. Dajú sa tie žilky vybrať? A čo to tam svieti.. noe nie, smaragdy?! Až som poskočil na oblých kameňoch pod nohami a pobehol do miestnosti naľavo, pričom som prechádzal okolo zeleného ohňa, ktorý ma tak trochu desil. Ppreto som sa popodeň len skrčil a prebehol do miestnosti obdivujúc drahé kamene vsadené v skale.
„Neopováž sa na to siahnuť, darebák!“ Hlas nepríjemný, škrípavý sa ozval hádam odvšadiaľ a posilnila ho miestna ozvena. Ja som síce kamienky a všetko obdivoval, no bál som sa po tom ohni pri vstupe sa čohokoľvek dotýkať. No práve v moment, ako ktosi zazjapal tú vetu som nadskočil, naježil sa sťa mačka a zacúval späť do vstupnej chodby, pričom som sa strachom ocitol pri akýsi drevitých rozvalinách, po ktorých sa dalo vydriapať sa niekam vyššie. Nemal som však odvahu, preto som zostal stáť s nohami na široko a chrbtom k schodom. Zlaté oči divoko otvorené a skúmali bez pohybu hlavy okolie. „Nové mäsko, ale čo,“ ozval sa jedovatý hlas a to rovno spoza mňa.
Vyjavený som vyskočil a zvrtol sa o stoosemdesiat stupňov a to jedným skokom. Na to som hľadal pohľadom, kto to prehovoril a takmer vypustil dušu. Tú moju – a to doslova. Stiahol som uši aj chvost a neveriacky si premeriaval mihnutie čohosi zeleného, čo vyzeralo ako chvost. Zmizlo to kdesi hore, na poschodí.
Srsť sa mi zježila a zároveň otrasením som ju dal aj do poriadku. Všetko je v tom najlepšom a najnormálnejšom poriadku. Varovali ma, že táto krajina môže byť čudná. Ale musím nájsť optimizmus, kde je?! Toto miesto je nejaké magické, možno tu sídli nejaký kult? Alebo to bude božská entita? Možno bude vedieť, kde sa nachádza Laura, skúsim sa jej opýtať, nevyzerá to, že by ma tá bytosť išla zjesť, keď sa vlastne predo mnou ukrýva. Ha! To je ono! Ono sa to bojí mňa, usúdil som, že tak je to určite pravda a veľmi opatrne za pomoci pazúrov i zubov som sa začal štverať do miest, kde som videl zúrivo zelený chvost.
Ani vo sne by mi vlastne nenapadlo, že by to mohol byť hlúpy nápad. Poháňala ma zvedavosť, túžba dozvedieť sa viac a taktiež aj obavy o priateľku.
Prekvapivo som však nedošiel ani po vrch. Nevidel som ani entitu, len zelený záblesk a so zavytím som padal, až kým som nepristál na polámanom dreve a... Kostiach?!
Na sucho som prehltol a odplazil sa celý špinavý, zaprášený aj s kusmi muriva a dreva do rohu. „Milé stvorenie? Kde si? Ja som nechcel ísť rušiť súkromie,“ ozval som sa neistým hlasom do priestoru. Pomaličky som sa vydriapal aspoň do sedu a rozhliadal sa. Bol som celkom rozpačitý, nevedel som, s kým hovorím ani len s čím.
Nenechalo to však na seba dlho čakať a očividne entitu prešla zábava s pozeraním sa na mňa z úkrytu. Alebo ho možno presvedčil môj odrazu nebojácny hlas a prívetivé oslovenie? Ktovie.
Čakal som všetko, no nie vlka, preto som neveriacky pootvoril papuľu, keď sa predo mnou zjavila vlčia samica v žalostnom, výživovom stave. To ona bola tá entita, prislúchal k tomu veľký, zelený chvost, ktorý mi dopriala vidieť na pár sekúnd. A ja? Celý prachový, trochu doudieraný, vydesený asi hádam na smrť, no zároveň tak napumpovaný adrenalínom z dobrodružstva, že som sa celkom obstojne držal. Ba aj zabudol na strach. „Veľmi ma mrzí, ak som Vás vydesil, madam,“ vysúkal som horko ťažko zo seba vetu smutným hlasom a sklonil pohľad. Vlčica ma však počastovala len hurónskym rehotom, z ktorého som mal strašnú husinu a veľmi zlý pocit.
„Mňa a vydesiť, mňa?!“ zajačala mi priamo do tváre a ja som sa pokúsil urobiť sa ešte menším, zo sedu som sa schúlil na zem. Ona tu bola totiž doma a ja som sa cítil ako to najposlednejšie a najmenšie smietko na svete. Jej hlas násobila ozvena a predsa len sa mi zdal zvučnejší ako u bežných vlkov, ktorých som stretával na cestách. Vlčica však neskončila. „Čo by malo byť tak strašné, aby vydesilo samotnú Smrť, hlupák, no povedz!“ Dala mi to príkazom. Smrť? To azda nie je pravda. zažmurkal som očami, posnažil sa ich labou pretrieť. Akože som teraz v nebi alebo tak? Nežijem? A zase toľko otázok, ona len pretáčala tie jej zelené okále. Síce sama vyzerala ako po smrti, musela to byť tým pádom Smrť, no v očiach jej iskrilo veľmi veľa energie. Posadil som sa a pokorne sklonil hlavu. Zozbieral som zvyšok odvahy. „Prijmite, prosím, moje hlboké ospravedlnenie, pani Smrť. Znamená to, že som už s vami a nežijem?“ opýtal som sa krotko a potichu a pokúsil sa jej pozrieť do očí, hoc mi to vydržalo len zopár sekúnd. Táto entita mala okolo seba nejaké čaro, ktoré ma nútilo uhnúť pohľadom. Vyvolávala naozaj veľký strach a div, že som sa nepokúsil preraziť kamennú stenu v snahe ujsť čo najrýchlejšie preč - a najmä čo najďalej, mimo jej dosah.
Bolo na nej však vidieť, že sa zháčila pri mojom zdvorilom rozprávaní. „Žiješ, pretože stále existuje môj brat - Život. Ale dlho nebudeš, ak ma tu budeš ešte obťažovať. Zariadim, že sa odtiaľto nikdy nedostaneš tak, ako jeden chudák v druhej miestnosti,“ zavyla a zasmiala sa zase pološialeným smiechom, z ktorého ma naozaj mrazilo. V takom momente som sa nedokázal pohnúť ani len z miesta. A zvedavé otázky mi proste nedali, doslova som pokúšal šťastie aj svoju niť života. „Máte tu veľa kamienkov madam, aj ja mám nejaké! Ja sa s vami podelím, dáte mi za to niečo? Alebo informáciu, kde je Laura?“ Nadchol som sa pre novú vec a pýtal sa jej so starosťami v hlase o moju kamarátku. Nemohla predsa len tak zmiznúť. A teraz mi to Smrť sama povedala, je mŕtve len to, čo tu žije s ňou, Lauru som nevidel, ona nemá zelený chvost ako Smrť, zhodnotil som rýchlo v duchu a neisto sa postavil na nohy a naznačil entite, že by som možno aj išiel.
Skúsil som spraviť pár krokov, no na to ma šľahla chvostom po tvári, ktorý pálil ako oheň. Zaskučal som a stiahol chvost. „Prepáčte, tak ja nikam nejdem!“ zavyl som a odhodlal sa aspoň na to zodvihnúť hlavu, no kroky som pozastavil. Ona len vycerila zuby v maximálne hrozivej grimase a ja som mohol len prehĺtať. Ale chcela mi niečo povedať. „Keď sa tak rád rozprávaš, choď za mojím bratom na juh, a ťa neznášam už teraz,“ vyprskla na mňa a ja som na líci cítil, že ma zasiahli jej jedovaté sliny. Po ceste bude určite rieka, napadlo mi ako prvé, že napriek zime okúsim ešte rýchly kúpeľ.
Pokúsil som sa teda pozviechať na nohy a vydať sa tam, kam mi poradila, no znova priskočila až zaškrípali jej prerastené pazúry o zem a cvakla po mne zubami. Naježil som sa a zamračil. Milá dáma, ale ja nechápoem, čo ešte chceš.
„Zaplať naničhodník. Vidím, že chceš byť silnejší, ja ti vyhoviem, ale zaplať!“ zrevala na záver hurónskym hlasom, po ktorom sa otriasli múry jej zrúcaniny. A keby teda len tie múry, ale aj moje uši, na čo som protestne zaskučal a stiahopl hlavu k hrudníku. Mysli, mysli, diktoval som si a napokon sa zameral na špáru medzi oblými kameňmi, ktoré tvorili zem. Díval som sa na dieru a potom som sa prinútil pozrieť na bytosť, ktorá mala zrejme nekonečnú moc. „Počkáte ma tu, madam? Hneď pri múroch som nechal kamienky aj dobrotku, donesiem vám to, hľa hneď už aj som tu!“ zavyl som a tryskovým tempom jamy-nejamy sa rútil von.
Yačala sa triasť zem, vlčica zúrivo vyla. Pravdepodobne dostala amok, pretože si myslela, že utečiem bez jej požadovanej platby. No nebol som takým vlkom. Svoj život si vážim až moc, pomyslel som si, pomerne šikovne lapil malého hraboša, ktorý sa mi znenazdajky pripleitol pod nohy za valom aj s potvorkou aj kamienkami som utekal skrz val aj skaly naspäť do pekla, z ktorého sa ozývalo zúrivé vytie, škrípanie kameňov ba aj rúcanie sa niektorých skál o zem.
Vrátil som sa popod ohne do miestnosti, v ktorej už nebola. Premkla ma hrôza. Hraboša som zabil a s kameňmi hodil do jamy, ktorú som jej ukázal.
Ttam hore je asi jej miestnosť na spanie, pomyslel som si dívajúc sa hore. „Milá Smrť!“ zavolal som miernu lož do éteru. „Platidlo je tu aj nejaký ten obedík, nech máte krajšiu líniu!“ zvolal som a neisto, obzerajúc sa stále ponad rameno som si to pelášil rovno von. Prekonal som val, nevedel hádam ani len dýchať a bežal som. Pri tom všetkom ma začalo strašne pichať v boku a usúdil som, že dobrodružstva by už aj na dnes stačilo.

-> Západný G (cez Jjedlový pás)

<- Armanské hory (cez Ageron)

Fascinovaný prechodom z listnatých stromov na mohutné ihličnany som si klusal dole kopcom a nechal sa unášať gravitáciou. Nebolo až také blato, síce som ochladenie cítil až priveľmi, no labky v pohybe ma predsa nemohli len tak oziabať. Vietor zem trochu presušil a ja som si užíval dobrý, horský vzduch, zavče ihličie môjmu nosu lahodilo mimoriadne. Tu by bola pekná, letná dovolenka, musím sa spýtať aj Álf, či si nechcú zobrať na jar voľno, ak neplánujú ďalšie potomstvo, to by bol problém, kto sa o to bude starať?
Hlava a myšlienkové pochody boli v jednom zrýchlenom kolotoči a nemienili sa zastaviť. Poslednou dobou som to tlmil, takže počas tohto môjho malého výletu som mohol nechať myšlienkam voľný rozlet. Akurát ma trápilo, kde sa mi stratila béžovo čierna slečna, s ktorou som mal výlet pôvodne naplánovaný. Nejaká zrada...alebo mágia? Mmá mágiu teleportu či neviditeľnosti? Existuje podľa m§a taká, čosi podobné mi už ukázala Elisa. To mám ale nebezpečnú Alfu. Ale aspoň to znamená, že sme všetci v bezpečí, usúdil som a na okamih sa zastavil, prešiel som zo zmiešaného lesa s vydupanými chodníčkami pod jedle, ktorých ihlice akosi príliš nepichali a dotyk konárov bol príjemný. Zavetril som.
Cítim ich pach tu, čierna s tými tyrkysovými labkami tu musela byť nedávno. Ale aj pomerne veľa vlkov tu beží, možno je to tým, že som stratil Lauru. Všade sa všetci presúvajú, ide zima... alebo je v tomto lese niekde nejaký dobrý úkryt? Zhlboka som sa nadýchol a išiel po nedávnej stope, ktorá viedla hlbšie pomedzi jedle.
Les bol pomerne rovinatý, no ako som zachádzal hlbšie, zbadal som neďaleko časť, ktorá vyzerala, ako by na ňu padlo rúško tmy. Mierili tam ja nedávne pachy vlkov. Tam musí byť tá skrýša. pomyslel som si a šiel po stope.
Sem tam sa začali okolo mňa mihať malé sklay obrastené machom, potom odrazu čierne balvany a ja som sa ocitol akoby v inom svete.

-> Stará zrúcanina

<- Rieka Mahtae (sever)

Nadšením som si poskakoval, prekonal rieku napriek ukrutnej zime a pokračoval ďalej. Prechádzal som cez mierne svahovitý les plný smrekov. Všade po zemi bolo množstvo hnedých ihlíc, ktoré som šikovne využil na vyváľanie sa, kým som nenadobudol pocitu, že môj kožúšok je ako tak suchý. Taká masáž, kým sa nezapichnú medzi prsty, je to celkom fajn, pomyslel som si spokojne hrabajúc sa na nohy. Zmätok však nastúpil hneď potom.
No počkať! Kde je slečna Laura? Bola tu pred chvíľou, pri mne! Zmätene som sa začal točiť a obzerať, nahliadol som s hlúposťou vĺčaťa aj pod kameň, za strom, no vlčicu so zeleným náhrdelníkom som nevidel. Na dennom svetle by sa určite zalesklo to zlaté, čo sa jej na krku hompáľalo, na tej zelenej... musím sa jej na to najbližšie spýtať, to určite.
Otriasol som sa a rozbehol sa s ňufákom po zemi lesom, ktorý som čoskoro minul, vydriapal som sa akurát tak v lesnatom pohorí na čistinu na vrchole a pokúšal sa rozhliadať.
Nikde jej niet, ach, čo ak sa utopila v rieke? Nie, musím byť optimista, nie je mladá a naivná isto to tu pozná. A možno... Zachytil som pachy vlčíc zo svorky. Určite išla za nimi! jasal som, pretože som konečne prišiel s normálnym nápadom, kde by asi tak tá Laura mohla byť. Nnechal som teda toto miesto tak, prekonal zopár hrebeňov a dostal sa do obrovského lesa.

-> Jedlový pás (cez Ageron)

<- Siccumské jaskyne (skrz Asgaar)

Celkom spokojne som sa kĺzal po tom blate. Teda so spokojným, vnútorným pocitom. Blato mi určite práve nevyhovovalo, oziabali ma labku, šmýkal som sa viac ako išiel a ešte aj Laure sa laby rozišli na opačné strany. Smiala sa však, ja som sa len uškrnul. Ale toto musí byť tiež mágia, ako môže byť optimizmus tak nákazlivý. Na to asi nenájdem odpoveď, zamyslel som sa v krátkosti a s úľavou si vydýchol, keď pršať pomaly aj prestalo a my sme sa ocitli na hraniciach lesa.
Vedenie a určovanie smeru som sprvu nechal na Lauru, proste som mal chuť s aprejsť a zvedavosť ma hnala ísť preskúmať miesto, kde zhruba končila dúha. "A to patrí k tvojej mágii zeme?" opýtal som sa jej po vybehnutí z lesa. Narážal som na to, ako predpovedala počasie, dokonca si bola istá, že ako k večeru a s ubúdajúcom svetlom ubúdal aj dážď, tak už pršať vlastne v noci vôbec nebude. To je užitočná vlastnosť, ak sa dá nejako inak získať. Alebo sa s tým proste narodila?
Zatiaľ čo som dunmal, dostali sme sa ku korytu rieky, namieril som si to trošku južnejšie a hľadal zátočiny, ktoré často vyplňovali kamene a dalo sa prejsť - teda ja prpelávať, lebo prúd tu slabol, no nie každý chcel hneď celé telo mokré a o kilon ťažsie hmotsnoťou vody v srsti. Nedbal som však v tomto prípade. Laby som mal totálne blatové a aj s ťažkou vrstvou rozmočenej hliny. Padlo mi vhod prebrodiť sa a kus preplávať skrz veľmi srtudenú rieku, ktorá všetko zmyla. Popri tom som sa napil a niekoľko ráz otriasol na brehu, aby sa mi bežalo lepšie. Pripomínal som síce ježka, že hnedá srsť odstávala všade, medzi to biela a bledé odtiene... Komický výjav.
Zavetril som a po vánku cítil nedávnu stopu Lucy a tej čiernej vlčice. Zaujato som sa pozrel na béžovú, ktorej občasné cinknutie prívesku ma upovedomilo o jej prítomnosti, že je stále niekde pri mne, pretože som ju tak trochu predbehol. "Kam tie dve asi išli? Možno išli tiež za dúhou, mohli by sme ísť po stope," navrhol som opatrne a slabo sa pousmial. Tak nejako automaticky tým smerom však mierila aj vlčica, preto som len na druhom brehu rieky pokračoval v chôdzi.

-> Armanské hory (skrz Erynij)

//NYM- ZAKAR - SAVIOR - LENNIE - NYM - OSUD - pápá
úmyselne píšem z iného účtu, nech sa to nestratí toľko :D

Na okamih sa aj zdalo, že sa to počasie trošku umúdrelo. Ukázali sa farby na oblohe a dúha, ktorá siahala ktovie až kam ďaleko. Fascinujúce. Také slovo by práve isto vystihovalo aj môj nadšený výraz a vrtenie chvosta. Zavše ako som sa tak pozeral na Lauru, v tomto som si našiel spriaznenú dušu - v natešenom vrtení chvostami. Vlčica len podotkla, že daždík je predsa ideálny na prechádzku, na čo som sa len uškrnul. "Farebný most nám tie mračná rozoženie," podotkol som s miernym úsmevom, hoci nejaká moja malá časť bola vnútorne mrzutá, že suchý kožúšok krásnych, hnedých farieb bude zase mokrý a jednoliaty.
Odrazu však zajasala, že za zmenu počasia môžem určite ja. Ten tvoj obdivný pohľad si ani len nazaslúžim, povzdychol som si a zavrtel hlavou. "No neviem kto tu predpovedal, že mraky ustúpia, buď si to nejako prefíkane zariadila, alebo sa vzdávam... Vzdávam sa vlčici, kam som to spadol!" zvolal som teatrálne a zasmial sa. Na to béžová vlčica nadhodila, či viem, kde má dúha koniec. Zamračene som sa díval do neba, do protivného, bieleho svetla slnka za mrakmi a pozoroval úkaz, pričom som podišiel k okraju úkrytu. "Všetko čo niekde začne, musí niekde končiť predsa," riekol som múdro a veľmi rýchlo sa naladil na jej notu a nápad, to ísť skúmať.
Poklad? Kamienky alebo kryštále? To musím vidieť! A ak aj neodnesieme nič, tak aspoň vidieť, kde môže mať koniec? Vv hlave mi šrotovalo na tisíc päťsto percent, na čo som sa pár krát zhlboka nadýchol vlhkého vzduchu, vyskočil na nohy a natiahol sa s pohľadom upretým na spoločníčku. Oči plné očakávania. "Tak poďme, kým nám zase zmizne, nech nájdeme, kde končí!" navrhol som zvesela, kývnutím hlavy vyzval Lauru k odchodu z pelechu a vydal sa dole hvozdom, veľmi ale veľmi opatrne. Všade bolo blato.
Hoc bola Laura čiastočne suchá a na niektorých miestach až moc našechraná, niť to nemenilo na fakte, že sme si obaja mohli dolámať hnáty. "Dávajte pozor na tie jemné labky slečna, toto je takmer na zabitie," zavolal som za ňou, len čo sa mi dve laby začali kĺzať po skale smerom dole. Bez váhania som skočil, nechal to aj na gravitácií.

-> presun doplním podľa teba

Postupne na mňa dopadala melanchólia z daždivého počasia. Až bolo čudné, že sa toto dialo dva dni po sebe, pričom som dúfal, že mraky znova roztrhá vietor a bude lepšie. A aj keby nie, aj tu sa dá sedieť večne, zasmial som sa pre seba a zastrihal ušami, ktoré zaznamenali zvuk.
Mmuselo byť určite ťažké sa pohybovať potichu, keď pod labami čľapkalo blato, hoci lejak zvuky dosť tlmil. Preto som príchodziu spozoroval až sa predrala do jaskyne. Nebol to nik iný, než naša beta Laura, ktorú som naposledy videl pri prijímaní Aurory. Jej optimizmus bol ako vždy nákazlivý, preto som veselo zavrtel chvostom, ktorý buchol zopár ráz po kamennej podlahe úkrytu. Ani neviem či sa dá povedať, že by som ju niekedy nerád videl, také slniečko, pomyslel som si úsmevne a sledoval ju, ako zvedavo šla presnoriť úkryt, či je tu ešte niekto.
Vrátila sa ku mne s neveriackym pohľadom. „Asi im to vyhovuje, byť zmáčaný na kosť. Lucy a čierna s tyrkysovými odznakmi šli za Smrťou, tá nová, Aurora je pri Alfách spolu s ich mladým, Rorrym a Yeterom, ale asi sa kochajú pôvabom padajúcich kvapôčok, neviem ti povedať, moja milá,“ dokončil som ospravedlňujúcim hlasom, na čo som sa však usmial a mykol plecom. „Po takomto nečase bude možno dúha...“ riekol som a stíchol, pretože na oblohe sa začali mihať farby, ktoré vôbec nepatria k šedi podzimného, sychravého počasia. No ja som veru u žiadneho boha nebol, je možné, že ovládam mágiu dúhy? možno ju viem privolať! jasal som sám pre seba v duchu a prekvapene pozrel na vlčicu. „Tak sa mi aj zdá, že to na oblohe bude ten pruh farieb, býva na Gallirei takýto jav často?“ pýtal som sa zvedavo. „Iste tu pobývate, slečna, o čosi dlhšie ako ja,“ dodal som ešte záverom a neubránil s akrátkemu zívnutiu.
Zostal som mierne strnulý. Nemám moc na výber, teda mám. Vždy môžem ísť von a dolámať si labu pri prvom šmyku na klzkej hline, ešte v takto hornatom lese, povzdychol som si, no na to sa hneď moja tvár vyjasnila.

//v pohode, do 18/18:20 som tu nonstop, pokojne aj kratšie posty.

Jazero svojou hladinou na mňa pôsobilo priam upokojujúco. Jaksi som už ani len nevnímal bolesť svalov a labiek, kým som prekonal ten náš kopcovitý, skalnatý hvozd, práveže som sa tešil, že už som na mieste, môžem oddychovať a len rozmýšľať. Je hlúpe tu len tak zostať sedieť a pozorovať veci, mal by som sa naozaj vydať na ten lov. Je ešte síce jedna možnosť, v úvahu predsa prichádzajú tie malé, lesklé rybky! Jasal som v duchu a s ušami vpred a natešeným výrazom v tvári som pobehol klusom rovno k hladine, kde som zbadal, že sa tvoria sem tam malé kruhy. Joj a hľa! Jagavý les a tu sa nejaká rybička pokúsila vyskočiť nad hladinu - a to horšie pre ňu, akurát mi potvrdila na sto percent, že sa tu ich hejno naozaj nachádza.
Jašili sa pod hladinou o sto šesť, len sa tak voda začala divoko vlniť akoby pod vplyvom mágie. Ja som sa len prikrčil a začal sa pomaličky zakrádať, sem tam som natiahol krk, kým som si nenašiel obeť. Jedným skokom som rozčeril vodu a namočil sa až po biele brucho, na čo už som mal papuľu pod vodou v snahe niečo chytiť. Jasať som však veru už nemohol, pretože mi niečo strašne plesklo po nose a bol som odrazu rád, že bol v tú sekundu pod vodou. Ježiši toto nie je možné, už aj rybičky vedia útočiť?! Jednoznačne tu čosi nebolo na bežnom poriadku, ani len som sa nad tým sprvu nepozastavoval.
Jak sa však pohol čas a ja som vyskočil na breh, z vody sa vynorila ryba veľkosti mojej hlavy. Jedna ryba, nie viac a aj tá veľká bola divoko sfarbená do tyrkysova. Jav magický, alebo čo to oči nevidia?

Spal som možno až prehnane dlho, no moje telo to očividne potrebovalo.Doprial som si počas jesene niekoľko výdatných dní, ktoré som proste prespal a preleňošil, no nikdy som nemal z toho dojem, že by som nejako márnil čas, to vôbec.
Zívol som sa a zobudil, oči otvoril do prítmia jaskyne, v ktorej som naďalej zotrvával sám. Čo ich tak zdržalo tam vonku? Ak dobre počujem, prší stále...? zarazil som sa, ponaťahoval a odhodlal sa odvliecť lenivým krokom ku vchodu.
Nemusel som však ani len nakúkať von, počul som, že do zeme udierajú tisícky kvapiek vody, ktorá divoko bubnovala po všetkom v lese. A toto mám ísť akože von? No nemysliteľné, pomyslel som si a s nešťastne zvesenou hlavou som sa pobral naspäť do jaskyne. Pposadil som sa ešte stále so snahou premôcť mdloby spánku a vdychoval vlhký vzduch. Vôňa lesa bola príjemná, osviežila mi mozog, no aj tak som sa proste nedonútil vyjsť tam. Bude to akurát tak proti rozumu, ja to viem, usúdil som a trpezlivo čakal, či sa niekto z asgaarských zachráni pred počasím, alebo budem nútený vyliezť von a zistiť, čo sa deje.

<- Asgaarský hvozd

Cesta mi netrvala ani tak dlho, ako som si pôvodne myslel. Hoci som si držal lenivé tempo v kroku, šúchal labkami o mäkkú zem, podarilo sa mi nájsť zhluk veľmi starých stromov, ktoré chránili vchod do nášho jaskynného komplexu. Vždy som sa vedel rozčarovať nad tou prírodnou nádherou a úžasným spracovaním, ktoré tu vytvoril čas a určite aj počasie. Ako najbližší cieľ si dám asi vyhľadať Elisu a opýtať sa jej, kto a kedy našiel toto miesto. A vlastne asi aj ako, je pôsobivé, ako je vchod skrytý, premýšľal som a zabral trošku svalmi do kopca, nakoľko jaskyne sa nachádzali na severe hvozdu, v pomerne svahovitej časti. Sem tam po ceste som označkoval kde tu nejaký ten ker, alebo trs trávy, z hľadiska územia to bolo dôležité a zavše... Aurora ako nová členka sem asi ťažko trafí bez dobrej navigácie. Nelanáril som ju sem teda, že by to bolo mojím zámerom, no nakoľko cez deň intenzívne pršalo a stromy bez stromov nás necohránili - z praktického hľadiska je výhodné sa ísť vyspať a usušiť niekam do sucha.
Obratne som sa prešmykol pomedzi korene a opatrne po klzkých skalách postupoval po chodbe do hlavnej jaskyne. Miesto to bolo depresívne a zároveň ma neutrálne, šedé steny upokojovali. Zvolil som si pravú stranu, kde som sa schúlil do spleti lišajníkov do klbka. Zavrel som oči položiac si hnedú hlavu na labky a vdychoval vôňu jaskyne, pachy vlkov, ktorí mi boli - alebo mali byť - rodinou a spokojne som sa mohol ponoriť do ríše snov. Reálne do ríše tmy a ničoho.

Náš príchod rozhodne na seba nestrhol toľko pozornosti, ako keď sa k nám pridala Lucy s ďalšou, čiernou vlčicou útleho vzhľadu. Ttáý však mala atypicky sfarbené odznaky a ako som tak premýšľal, ani som nepoznal jej meno. Členka taktiež? premýšľal som a sledoval Lucy, ako sa zabáva so synom alfa páru. Bolo tu odrazu veľa smiechu a radosti, atmosféra sa vlnila v kladných medziach. Dokonca aj sivá alfa bola prekvapivo v dobrej nálade a len som jej opätoval pohľad, keď pozdravila. Rovno tak aj Arcanus, ja som sa stiahol trochu do úzadia.
Ani sme sa nenazdali a boli sme tu prinajmenšom šiesti, osobne nejako bližšie som polovicu zo skupiny ani len nepoznal a hoc som bol vlk spoločenský, cítil som sa odrazu stiesnene. A aby nebolo málo, po výdatnom daždi ma do oka zasiahla aj snehová vločka! No chápete to? Prvý sneh a takto skoro alebo len náhodný útok odniekadiaľ zo severu? dumal som a niekoľko krát zažmurkjal, aby som vyhnal sneh z oka. Na to som sa nadýchol a pozrel primárne na Alfa pár. "Necítim sa celkom komfortne s mokrým kožuchom a pri vetre, ktorý začína fúkať, pôjdem sa vyspať, budem, v lese," oznámil som prosto a kývnutím sa rozlúčil s osadenstvom.
Na to som otočil hlavu na bledú Auroru ako novopečenú, prijatú členku. "Som na ceste do úkrytu, ktorý je pomerne skrytý, pôjdem krokom, ak budeš chcieť, choď po pachu, nestratíš sa," riekol som a mierne si zívol na záver. N
Nikto ďalší po mne nič nechcel, preto som sa vydal lenivým krokom ako som sľúbil do kopca a smerom k jaskyniam, pretože hoc som sa otriasol aj niekoľko ráz, aj tak na mne bola stále voda a stratil som všetku dobrú náladu aj radosť, ktorá ma sprevádzala skoro nonstop každý deň.

-> úkryt

Nezostávalo mi nič iné ako suchat labkami a čakať, kým sa tie dve po rozprávajú. Medzitým som sa pokúšal skryť pred dažďom v krovi, alebo som odbehol a ponevieral sa po okolí.
Pribehol som akurát nenápadne spoza Laurinho chrbta a zadíval sa na Auroru. Prijala mladú slečnu do svorky, ťažko už som si dovolil veselý úsmev a zavrtenir chvostom. "Odprevadim ťa k Alfám, nech sa zoznámite. Nutno podotknúť, že z alfa páru je vlcica, Elisa, trošku ostrejsia a netreba jej ukázať, že sa bojíš, iba rešpekt a žiadna drzosť," poradil som jej žmurknúc zlatým okom. Obrátil som sa na Lauru. "Mila Laura, bež odpočívať, nech ti neubudne na kráse, ďakujeme za spoločnosť!" Rozlúčka bola rýchla. Videl som na bete, že je vyčerpaná, hoci vôbec jej z elánu neubudlo.
Poklusom som pobehol k Aurore a jemne ju vyzval hlavou, aby ma nasledovala. "Vydáme sa za nimi, potom ti môžem ukázať ukryť, kde zložíš hlavu... Pripadne niekto z alfa páru priamo. Ďalšia vec je tu aj ich malý potomok, preto treba byť pri nom obozretna, lebo jeho matka by ti asi nejaké za kolísanie ci zakopnutie omylom o mladého neodpustila, " uskrnul som sa a preskočil krobie, za ktorým som sa vydal do klusu.
Nasal som pachy a za nosom aj s Aurorou po boku sme onedlho naďabilo na skupinku - alfa rodinka a jeden z nových členov, Rorrey. Pohľadom som naznačil vlčici, aby zastavila. Následne som obrátil svoje zlaté oči na Alfy, ktoré o čomsi diskutovali. Ich mladý sa motal všade mozne a nadšene vykrikoval na rozdiel od jeho rodičov. Rusime napatu chvíľku? pomyslel som si. "Krásny deň prajem, milé Alfy, aj tebe Rory a maličký," pousmial som sa na vlca a zdvihol oči k Alfám. "Ospravedlňujem sa za vyrusenie, no chcel by som vám predstaviť túto mladú slečnu, ktorá požiadala Lauru o členstvo. Pekne na hraniciach, ani sa nehla. Laura súhlasila a poprosila ma, aby sa išla ešte pre istotu aj vám predstaviť." Celý monológ prebehol hladko, ani raz sa mi nezasekol hlas a zrak som uprel raz na jedného raz na druhého z alfa páru. Na to som povzbudivo pokynul hlavou Aurore, aby trosku pokrocila vpred a predstavila sa im sama. Ja som sa úctivo stiahol na úroveň jej zadných nôh.

//Aurora takto si miesto vo svorke naozaj nezabezpečíš... keďže 18.10. som písala, že ma môže preskočiť, píšem teda znova ja.

Po príchode Laury sa situácia tak trošku zmenila a pozornosť sa, prirodzene, obrátila práve na ňu. Bol som tu v podstate ďalej prebytočný a beztak som bol citovo vykoľajený v mojom vnútri. Nebudem sa im ani len miešať do toho, splnil som si povinnosť, zadržal som cudzinca pri hranici a počkal na Betu... Beta...Laura je odkedy Beta?
Myseľ sa mi rozjasnila a prekvapene som zažmurkal. Pochytil som to celé totiž z ich rozhovoru. Hoc som sa nesnažil počúvať, predsa len som bol ako vzdialená slabá ochrana od vlčíc na sotva tri metre. Nebolo sa moc kam sxhovať a počas vetriska, ktoré bralo dych sa mi veru putovať dvakrát nechcelo. A zavše, s príchodom rána sa konečne spustili aj tie prívalové dažde. Smutne som si povzdychol a otriasal hlavou zakaždým, keď už mi pramienky vody až príliš stekali do okáľov.
Laura sa až prekvapivo rozhovorila a mne svitlo, že najskôj jej povaha je taká, priateľská, otvorená duša. Takých by malo byť viac.
Počúval som trošku zanietenejšie, no Aurora neviem či sa snáď zľakla dažďa, no stuhla na mieste. "Slečna u vás v lese nepršalo? Či ste zbadali niečo iné, čo vás natoľko zaujalo?" ozval som sa zmierlivo a prezrel si ju s malou vráskou medzi očami. Nemal som vyslovene starosť, veď mi bola zudcia, no beztak ma vychovávali tak, aby som choval k vlčicicam úctu a najmä ich nikdy nenahneval. Na tú druhú časť som však ešte nenašiel objasnenia, že prečo.

//Prosím, môžete ma preskočiť, Laura má povolenú manipuláciu, chrípka dostala už aj mňa a nechcem sem napísať post na 7 riadkov ako píšem tie presunové za zvyšné chary... Možno stihnem napísať, kým stihne Aurora, každopádne môžte hrať aj bezo mňa

Aké to milé potešenie! Pošteklí príjemne na duši, usmieval som sa v duchu na úprimnú vďaku, za moje krotké privítanie, hoc zablúdila na územie. Koniec koncov som sa už usmieval aj reálne, hoci pri prítomnosti Aurory sa na mne prejavili mierne rozpaky. Téma počasia však bola aktuálna vždy a všade, plus v´daka takej bežnej a nepodstatnej veci vedel vlk prísť na iné myšlienky, alebo teda nájsť svoj pokoj vnútri, v´daka ktorému sa nám prvé pripomenuli len pozitívne veci. Hoc tornádo, o ktorom som sa zmienil niečím takým nebolo. "Atmosférický vír vzduchu, často vyzerá ako zhluk nepravidelne sformovaných mrakov, no zmetie so sebou do víru všetko živé i neživé," zamračil som sa a na okamih vzhliadol medzi čoskoro holé koruny stromov. "Tieto statné kmene a veľký hvozd nás však dobre chránia, je to dobré miesto pre život, hoci voda je len v riekach, ktoré Asgaar obklopujú," dodal som už povzbudivejším hlasom.
Aurora mi vysvetlila jej situáciul, na čo som chápavo prikývol. Dá sa to pochopiť, pomyslel som si a zareagoval zastrihaním uší na pach, ktorý sa k nám blížil. Patril jednej z mojich obľúbených členov svorky, či skôr členke Laure. Bola to taká malá záchrana, pretože Aurora sa ma pýtala na mňa, na čo som sa nervózne ošil a zostal akurát tak neistý a v rozpakoch, keď mi pridelila aj prezývku. Od nej to znie veľmi dobre... aj jej kožúšok vyzerá veľmi dobre a hodvábne... ach, spamätaj sa, nadával som si a rozjašený úsmev vymeni lza zdvorilý s miernou úklonou, ke´d sa k nám Laura pripojila.
"Krásny deň, v pravom momente ste to vystihli, drahá, tuto neznáma slečna, Aurora," pousmial som sa stále s miernym ostychom, no navonok naspäť nadobudnutým sebavedomím na vlčicu, "by sa chcela pripojiť do našej asgaarskej rodiny, veľmi zdvorilo tu počkala a robila mi spoločnosť,ktorá donúti vlka zabudnúť aj na tornádo." Bol som zase decentne zdržanlivý, hoci sa mi lichôtky sypali z úst. Laura ma už mohla trošku spoznať a povšimnúť si, že to bol u mňa bežný spôsob komunikácie.