Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Lístky za príspevky:

31.12.2021: http://gallirea.cz/index.php?m=topic&id=22854&r=1&autolast#post-190227 zrovna sa mi chcelo jeden post nakliknut :D
04.01.2022: 1 príspevok v Siccumských jaskyniach


= 2x lístok

//LOTERIA 1./1

Zrejme som sa správne trafil a len sa zasmial, keď mi potvrdila hlavné príčiny jej únavy. Až som sa aj trochu divil, že neotvára tlamu v dlhom zívaní a nejde sa prespať, miesto postávania pri strakatom, dokaličenom vlkovi, ktorého nám tu doslova odhodili dvaja mladíci. Z ktorých jeden ani nie je právoplatný člen, ale syn alfy zrejme môže čokoľvek, pomylel som si trpko, no nedal to na sebe znať toto moje vnútorné rozpoloženie.
Ako však spomenula, že ju doháňajú roky, pre seba som si len povzdychol a spomenul si na zopár striebristých chlpov na tlame, ktoré som na sebe zbadal pomerne nedávno v odraze vody. "Ten čas tak letí až mám pocit, že som za život nič nestihol okrem lojality voči Asgaaru," dodal som len zamyslene a chvíľu sa díval von, či sa tí dvaja mladí neukážu.
Nebolo ich a mal som preds alen lepšiu spoločnosť. Vlčica pri mne začala trošku viac rozprávať, takže som uši natočil pozorne k nej. "Čo dobrého pre seba som urobil?" Len letmý úsmev. "Pomohol som jej, život mi to možno nejak vráti a ak nie, nemusím mať zlý pocit,. že som niekoho nechal zdochnúť v močiari." Uzavrel som to napoon a vytesnil tú fľakatú Noru z hlavy.
Nerozumel som veľmi akejsi zdržanlvisoti, keď mi vysvetlila svoje náhle zmiznutie z územia lesa. Len som zažmurkal a pošteklil ju nosom na líci, kde som jej prehrabol srsť. Stihol som v rozpakoch uši, no nemienil som nechať rozpaky, aby ma pohltili celéjho, ž by sa jedne správal divne. Prišlo mi to prirodzené a chcel som ju vypočuť.
Ostatne jej dôvodom som rozumel. "Si členkou pekelne dlho, určite si ťa alfy... alfa váži," dodal som obdivne, hoci som sa trochu sekol, no rýchlo som vlastné prerieknutie sa opravil. Nnechcel som sem privolávať blbú atmosféru. "Ja sa viem stara o seba, no nebaví ma poflakovať sa nezmyselne a asi už nemám na to ani vek, aby som si vytváral nové priateľstvá a pdoobne," zhrnul som svoju situáciu chápavým hlasom. "Na čo si počas tých týždňov osamote prišla? Či si bola s niekým?" Pousmial som sa a stíchol, pretože sa k nám blížili hlasy. Ppachy som vďaka mágii cítil omnoho skôr, než došli aj hlasy a samotní vlci. Boli to dvaja mladíci. Neodpustil som si však mračenie sa na Nemesisa, ktorý nám vlka hodil na krk s tým, že musí nájsť otca. V rámci súdržnosti svorky to však bolo v poriadku, takže som len prikývol a odprevadil ho pohľadom, zatiaľ čo sa tu zdržal hnedý mladík s poranenou tvárou - evidenten sa mu to stalo nedávno. Bol krotký a viacnásobne nám zaňho ďakoval. Nnetuším aký majú vzťah, ale asi mu na pohodlí tohto chudáka záleží, prebleslo mi mysľou. "Nepoznám ťa a nepatríš do Asgaaru, prosím nechoď do úkrytu ako sa ti zamanie viac, o nášho člena sa už postaráme," odkázal som mu s miernym úsmevom, bex náznaku nepriateľstva. Moje slová boli proste fakty a ctil som si dôveru ešte kedysi alfa páru, keď mi pripadlo postavenie gammy.
Po ich odchode som skusmo žďuchol do takzvaného Fiéra na zemi. Mrvil tlamou, no moc sa nepreberal. Vyzeral byť však suchý a spokojnejší, tak som len zubami prehodil cíp kožušiny z nejakej vysokej skrz jeho labky, nech mu nevadí prievan, ke%d že nebol zrovna vnútri jaskyne pri mäse. Následne som sa však rozhodol mu nejakú štvrť z pleca kamzíka prinisť k hlave, nech si odpočinie až otvorí oči. "Počasie je všelijaké, no možno by som vypadol niekam... Ale asi nemáme takto s Fiérom na výber, hm?" Zhodnotil som a porazenecky sa posadil ku skalnej stene, trochu ďalej od spiaceho chudáka.

Cítil som z nej akúsi nervozitu, no moja hlava si nemohla dať nijak dva a dva dokopy, prečo tomu tak je. V skratke len odvetila, že je výlet bol namáhavý. "Počasie, bohovia alebo Etney?" S úsmevom som hľadal príčinu jej vyčerpania a divil sa, prečo si ešte neľahla. Vvšak poď sem! Zohriať si labky aspoň, pomyslel som si a v duchu sa blažene usmial, keď si napokon Laura priľahla. Našiel som jej pohľad, v ktorom by sa jeden mohol stratiť, no jej otázka ma držala duchaprítomného.
"Vlastne som si tiež urobil malý výlet. V močiaroch som našiel zaseknutú vlčicu, či skôr trosku, tuláčka v katastrofálnom stave, dostala pomoc, hoci si to nezaslúžila zrejme, hrozná nevďačnica protivná," zhrnul som jej v skratke jediné niečo živé na mojich nudných dňoch, ktoré som bežne trávil len v tomto hvozde. "Volá sa Nora, tá tuláčka, keby si ju poznala. Taký tmavý kožuch s fľakmi," dodal som len a otriasol si hlavu. Zahnal som chmáry, ktoré vo mne stretnutie s tou dušou zanechalo. Beztak sa mi nechcelo veriť, že prežije zimu. "Kde si bola... keď si odišla na dlhší čas? Sionn je medzitým beta dokonca," čudoval som sa vôbec samotnému plynutiu času, no teraz bolo predsa dôležité, že bola naspäť.
A čo lepšie, pri mojom boku. Cítil som miernu váhu, keď si zložila hlavu cez môj krk. Chvost sa mi potešene sám zakmital a pobúchal po kamennej zemi, preto mi vôbec nevadilo, že sa sem ktosi s funením dobíja. "A len v dobrom dúfam?" Usmial som sa sám pre seba a naklonil hlavu do stranu, aby som sa mohol zľahka obtrieť o jej krk.
Muysel som sa však o chvíľu narovnať. Škrabot pazúrov priviedol aj dotyčné laby, ktoré patrili prekvapivo najmladšiemu synovi alfy a nejakému hnedému medveďovi. Fakt, ten vlk, hoci mladík od pohľadu, bol huňatý, srsť mu zdobili zelené odznaky, ktoré mi pripomínali lístie. Chvíľu som naňho zasnene hľadel, kým začali nezmyselne kožušiny vliecť von z jaskyne. S ospravedlňujúcim sa pohľadom som sa zdvihol od Laury a šiel sa pozrieť, čo sa deje. Pred očami som mal Nemesisa, ktorý vliekol trojfarebného vlka bez známok vedomia dnu. Než som stačil čokoľvek povedať, prehovoril na mňa hnedý, neznámy mladík priateľšským hlasom. Než by som však stačil otvoriť tlamu, že tu nemá vôbec čo robiť, zmizol. Aj s Nemesisom. "Blesk traf tú Smrť, keď rozdáva takéto mágie mladým!" Hhromžil som chvíľu, no pohľad sa mi stočil na nevládneho, zraneného vlka. Srsť mal polepenú ľadovými kryštáľmi, takže som tipoval, že sa možno niekde preboril. Oovzdušie jaskyne sa začalo otepľovať. Oteploval sa vzduch pomaly, potupne, no teplotou by sa dal rovnať k včasnému, letnému. Potreboval sa zohriať a vlastne aj nám to prospeje.

//mobil post, prepac za chyby

Ako som si aj myslel, mlady nepokracoval ani nenaznacil snahu o konverzáciu. Nechal ma ležať, zatial co on sa po chvili vytratil z jaskyne. Musel som vsak uznať, ze sa zvladal pohybovat naozaj necujne.
Chvilka pokoja a ticha mi bodla velmi dobre, mohol som sa nerušene natiahnuť pod skalným výbežkom v jaskyni a pospat si, dobiť energiu po love. Aj laby potrebovali predsa odpocinok.
Nespal som vsak nijak tvrdo, ze by mohli kamene lámať. Prave preto som sa sustredil na hlasy a sramot, ktory siel od vchodu jaskyne. Jeden hlas som poznal, ostatne ani nie. Sustredil spm sa vsak na nich, a tak stihla do ukrytu vojst medzitym drobná vlčica, ktorej nos mi cochvila na to prehrabol srsť. Ešte som zatvorenými ocami som sa zacal usmievať, no chvodt, ktory klrpol zo dvakrat o zem ma prezradil. "Aký bol výlet?" Opytal som sa Laury rovno rozospatym hlasom a trochu sa prisunul k stene, keby si chcela prilahnut. Nedbal by som,ak by sa sla vyvalit do kozusin oproti ci blizsie k mäsu. Tiez uz som znovu po nom poskuloval, ze by to chcelo pomaly aj raňajky a az potom neskôr pohyb.

Výrečný teda rozhodne nebol. Naklonil som hlavu a so skumavym pohladom si mladeho vlka premeral. Moc mi neodpovedal, len som si mohol odvodiť, ze sem prostr nejako spadol. Mozno z jaskýň alebo liscich nor v horach, ked bol vtedy mensi... Premýšľal som v tichosti, pretoze mi nenapadlo, ako slovné reagovať na tak usecnu odpoved. "A ako trafis sam domov?" Opytal som sa Parsifala napokon po tom, co mi predostrel, ze ho tu nechali len ako prizivnika na zimu. Vsak jabsi zistim, ci o tebe vobec vie alfa a nie dobrak beta, pomyslel som si, pretoze takato situacia sa mi nepozdavala. O jeden hladny krk viac, čo žerie naše zasoby -hoci som ho zrat este nevidel - a jeden kozuch viwc, ktory potrebuje pristredie nasho ukrytu.
Jeho vazny vyraz znaciaci, ze nema zmysel ho prehovarat hovoril svoje. Mal som pohnútky sa zasmiať, či snáď dufal, aby ho niekto prehovaral, no hryzol som si do líca zvnutra a udrzal sarkazmus v sebe. "Tak si tu teda oddychuj... Ja pokracujem v spani," oznamil som mu sucho, kyvol hlavou a otocil sa mu chrbtom. Chcel som sa zas tvarit, ze tento čudný rozhovor ani neorebehol a on yu vobec nie je

//Dakujem za hru :) pardon, s Parsim sa fakt neda hrať, ked nicomu nerozumie, takze ma to takto ani nebavi. A kvoli nemu sa mi nechce písať česky :D

Na moje dlhodobé prebývanie v tomto hvozde nič moc nepovedal. Očividne sa mi len hmýrili myšlienky v hlave, ktoré však nevyslovil. Ako inak, toto vĺča nie je zrejme ani prirodzene zvedavé, podotkol som si v duchu pre seba a dovolil si viac zabŕdať do osobných záležitostí v snahe spoznať ho. "Ako si sa ty dostal na Gallireu? Sionna si stretol po ceste niekde?" Naklonil som mierne hlavu a následne trochu zmenil polohu, pretočil som sa na druhý bok, ktorý som nemal tak vyhriaty.
Je beta ty blbec, zabudol si? Spomínal to tuším Arcanus... Ako inak, keď je ich syn a Etney je na to moc egocentrický, pokarhal som sa v duhcu za vlastnú zábudlivosť a len prikývol. "Tak aspoň dúfam, že sa ti náš les páči a život v ňom bude páčiť," podotkol som s letmým úsmevom. "Či máš predstavu inú do budúcnosti?" Doplnil som svoje slová. Iného vĺčaťa by som sa na toto zrejma asi nepýtal, no tuto svetlý vĺčik bol akosi od základu zrejme iný.
Okolnosti jeho neoficiálneho prijatia však neboli moc šťastné, trochu som zvesil hlavu. "Rozumiem, aspoň nezmrzneš, až začne poriadny mráz," uškrnul som sa a buchom zo dvakrát chvostom o zem.

A znova netradičné správanie sa. Nie že by bolo niečo zlé na tom, že bol vlk slušný. Nechápal som síce, kde a ako jedol, no nechal som to tak. Jeho voľba, pomyslel som si a zastrihal ušami na znak, že ho počúvam, keď sa trošku rozhovoril. Ak by som si mal urobiť rýchly súhrn všetkých informácií, či skôr črepín z nich, vyšlo by, že sem došiel Parsifal niekedy začiatkom jesene, predtým, než padali listy. "Ja tu žijem už niekoľko rokov," dodal som len tak ako mimochodom, nech ho en nespovedám a neprikyvujem hlavou na jeho slová. Ako a odkiaľ sa sem asi sám dostal? Len tak? Dumal som a pokladal mu nevyslovené otázky. Pochyboval som, že tuší niečo o mágiách a tomto svete, keď z neho tak trošku vyčnieval.
Údajne však nebol členom, na čo som sa ovládol, aby som sa nezačal mračiť. Však jasné, treba nám hladové kry. Má šťastie, že Elisa tu nie je, bolo by po ňom, napadlo mi a len som si povzdychol. Sionn mu tu údajne dovolil zostať. "Ako ti Sionn mohol dovoliť zostať? Neviem, či ti niečo vraví hierarchia vo svorke - alebo spoločenstve vlkov - ako chceš, no nemá právo rozhovodovať... aj keď je syn vodcu, tak to sa asi počíta," dokončil som zadumane. Hovoril som zamysleným hlasom, vôbec som nemienil voči nemu vystupovať nepriateľsky či nevraživo. "Žiadnu slečnu Isku nepoznám, nikto s takým menom sem nepatrí." Uzavrel som ešte a na chvíľu sa zahľadel k východu, počúvajúc zvuky lesa, či ešte pretrváva búrka alebo nie.

Niekoľko minút som si len žul zvyšky a pozoroval tiene na stenách jaskyne, ktoré sem vrhalo svetlo z lesa. Boli sme tu dobre chránení pred vetrom, a preto som sa dvakrát neponáhľal na rannú prechádzku - ešte to tak, kým sa mráz zarezáva pod kožu a ani len to zimné slnko nezasvieti. Nechcelo sa mi veľmi veriť, že búrka ustúpila, alebo eda aspoň mraky.
To už sa však začal mrviť vlk oproti. Prehltol som si posledné sústo a našiel jeho pohľad, keď na mne utkveli zlaté oči. "Dobré ráno aj tebe, Parsifal," odvetil som pokojne a priateľsky klepol pár krát chvostom o zem. Začal sa naťahovať, čo som v podstate napodobil, akurát mne stačilo trochu si nechať popukať chrbát, kým som sa uložil a chvostom si prikryl zadné laby pokrčené pri tele. On je asi jediné rozumné vĺča, ktoré dobrovoľne bez príkazov docupitá do jaskyne sa skryť. Aspoň toho by si Elisa vážila, keby tu bola, povzdychol som si a na jeho nasledujúcu otázku prikývol, pričom mi skĺzol pohľad z koristi v strede jaskyne na východ. "Pred vchodom je ešte jeden kamzík a druhého muflóna nájdeš vo východnej časti lesa, lovci sa rozpŕchli a väčšieho by som sem s drobnou Laurou asi nedostal," poznamenal som úsmevne a rovno mu vymenoval lokality, kde sa môže najesť. Ktovie, možno oceňoval samotu a padli by mu raňajky lepšie niekde na prechádzke po lese.
"Ako dlho si v Asgaare? Si členom?" Zaujímal som sa a premeral si ho nevtieravým pohľadom. Mmal svetlučkú srsť, ktorú som za posledné roky aj prestal vídať, ak som nepočítal bývalú betu našej svorky, však.

Bolo zjavné, že som bol maximálne vyčerpaný pred samotným zaspaním v jaskyniach asgaarskej svorky. S plným žalúdkom tak na mňa útlm padol veľmi rýchlo. Ani som sa neprehadzoval zo svojej pôvodnej, klbkoidnej polohy, pretože svaly si užívali zaslúženého odpočinku.
Dokonca ani kroky a občasný škrabot pazúrov na ľade či kamennej zemi ma nevyrušil. Precitol som rovno so zívnutím, ktoré som však uťal v polovici, pretože som zavetril niekoho ďalšieho. Zažmurkal som, počkal, kým sa mi tlama nebude samovoľne otvárať, aby som spiaceho vlka nezobudil. Ako šiel on potichu, že som ani uchom nepohol? Dumal som, kým moje zlaté zraky našli spiacu guličku na tmavej kožušine. Jeho svetlý kožúšok v tme žiaril, no už sa nám pomaly do jaskýň dostávalo aj tlmené svetlo z vonku. Fakt som zvládol prespať celú noc a v pokoji? To už sa dlho nestalo, pomyslel som si, kým som si našiel ešte zvyšky šliach zo stehna, ktoré som predtým večeral. Nezaujato som ich začal žuť, pretože to nebolo tak ľahké zmenšiť jednotlivé kusy a odvrátil pohľad k východu, keby sa náhodou mladý prebral. Nech nepovie, že naňho divne niekto čumí. Aj tak je to čudné vĺča.

//les

Obzrel som sa ešte cez rameno, no trojica vlkov sa rozhodla ohadzovať snehom a zabávať sa. Na to som už asi starý, nahlas som si povzdychol a pri vsrtupe do jaskyne chytil muflóna, ktorého som nadvihol vzduchom a odľahčil a tak bezpečne odtiahol do najväčšej jaskyne.
Svoj kus som si zobral a zňuchával, kde by som sa asi tak uložil. Cítil som tu to vĺča, no jeho flek som odmietol zabrať. Vvybral om si menší previs, pod ktorý som sa pichol aj s mäsom a pustil sa do večere. Bol celkom problém to nehltať, ako mi krútilo žalúdok hladom.
Po zasýtení sa som si spokojne oblizoval laby a tlamu od zvyškov krvi, na čo som sa schúlil do klbka. Hnedý chvost som si pritiahol k telu, nech mi zohreje laby, ktoré boli stále polepené od snehu a značne to oziabalo. Ani tento mierny pocit nepohodlia mi však nebránil v pokojnom zaspaní a prejdení do ríše snov. Koniec koncov, nebol som tu nikým a ničím rušený, nechcelo sa mi ani premýšľať nad Llaurinými pohnútkami trajdať sa za bohmi, jkeď sa po niekoľkých týždňoch objavila z ničoho nič v lese - ako keby tu bola celý čas.

Napokon to všetko dobre dopadlo, dopomohol nám Arcanus, pretože akonáhle muflón skonal, bol som viac než presvedčený, že Etney nevie loviť - respektíve nelovil ešte nič väčšie. Aj tak si pripadal šťastne a mňa prekvapilo, že ma oslovil. Len som prikývol na potvrdenie jeho domnienky. Ak teda nevidíš uprostred zasneženej krajiny, že tvoj kolega zo svorky má ksicht postriekaný krvou aj kožuch, tak ti to treba slovne potvrdiť, pomyslel som si, no nemal som mu to za zlé.
Lucy s Etneyom si vymenili nejaké romantické gestá, na čo som len prekvapene zažmurkal a odvrátil zrak. Nevadí jej, že má tak o 7 rokov viac ako on ak nie aj viac? Ppomyslel som si, pretože hoci si to Lucy zrejme neuvedomovala, jej tmavú masku okolo očí brázdili dávno šediny.
Nemal som však dôvod to riešiť. Alfák nás vyzval, nech sa dobre nafutrujeme, np ja som len neurčito postával, kým sa ostatní rozhodli éísť jesť. Etney za to spustil snehovú hru a triafal Lauru snehom, kým mierila ku mne. Pozrel som sa jej do očí a nechápal, kedy si zmyslela nový výlet. "Výlet v snehovej víchrici? To nie je moc múdre, ale rob ako myslíš," riekol som krotko a posadil sa na chvíľu do snehu. Navrhla však tú návštevu vedľajšej svorky na neskôr. Nna neskôr, kým Elisin vrah zmizne? Divil som sa, no nedal som to na sebe znať. Len som sa zamračil, neodtrhol si ani kus mäsa pre seba a chytil ďalšiu nohu parhoatej kozy, ktorú sa drobná Laura snažila ťahať.
Po úmornom výšlape a navrátení sa skoro cez celý les k jaskyniam som takmer vypľul dušu. Chladil som sa jazykom a v duchu si vravel, či mi neomrzne, no boli to nepodstatné úvahy. "Veľa šťastia," zamumlal som len smerom k tým dvom, zubami si odtrhol dva kusy zo stehna, kde predtým jedla Laura a pobral sa skryť, pretože za nami zlomilo práve dva stromy ako besne fúkalo.

//Siccumské jaskyne

Všetci, vrátane muflónov, sa dali do pohybu. Nestíhal som veľmi sledovať všetko dianie ani kde je alfák či jeho syn, takže som pozornosť presunul na zvyšné dva kusy, ktoré poplašene behali sem a tam a motali sa nám do cesty. S vrčaním a štekotom som ich postupne odohnal do útrob lesa. Aspoň sa môžem rýchlo vrátiť, prebleslo mi mysľou, kým som sa zvrtol, zakopol o nejaký ten koreň stromu pod snehom a kotrmelcom sa dogúľal pár metrov naspäť, odkiaľ sa ozývalo vlčie vytie, vrčanie a nárek raneného muflóna.
V rámci svojich možností a síl som prekľučkoval pomedzi zasnežené kroviny a stromy, aby som videl Lauru pomaly menšiu ako to zviera, ako sa hompáľa na krku. Už už som jej chcel pomôcť, pretože ma obliala hrôza pri predstave, že drobná béžová padne muflónovi pod nohy, keď sa mi mihol v zornom poli jasne zelený náramok Lucy, ktorá sa zahryzla zvieraťu do hrla k Laure a spoločnými silami ho hrdúsili. A ten druhý?
V snahe zachovať pokoj som sa pomaly poobzeral a zavetril. Nemusel som sa však ani namáhať, Etney ako hromotĺk visel na tom druhom kuse, ktorý sa ho snažil striasť a oplieskať o všetky stromy vôkol. Keď som videl, ako sa muflóní samec aj s Etneyom na chrbte pokúšal rozbehnúť rovno do hustého podrastu lesa, bez váhania som zapojil mágiu a silnmý protivietor znemožnil muflónovi uprchnúť a oplieskať syna alfa páru o kríky a stromy. Zviera hrabalo nohami a márne sa snažilo bežať vpred. Vďaka adrenalínu som nemal najmenší problém, aby vietor zosilnel do takej miery, že rozhodil zviera z rovnováhy, ktoré pod hmotnosťou sivého vlka začalo potácavý tanec zo strany na stranu. Nečakal som, nehľadal ani alfu pohľadom a ponáhľal som sa Etnymu na pomoc. Počas približovania sa moja hlava vyhodnotila situáciu a počkal som, kým sa zviera začne motať a nakláňať, takže som s odrazom narazil tvrdo do rebier muflóna, ktorý sa fyzikou prevrátil na zem. Vetrisko utíchlo, ja som mal chuť sa smiať, že hmotnosť Etneya spojená s mojou a nárazom do rebier prevrátilo telo zvieraťa do snehu. Krvácal z hornej časti krku, až mi mysľou prebehla myšlienka, či Etney vie, že krkavica je na opačnej strane. Bola však príležitosť mu to ukázať, keďže som bol sám mierne otrasený a ku všetkému mi mufon pri zbesilom pohybe na zemi kopol do stehennej kosti, kde som cítil, že bude okamžiotá modrina.
Moje zuby však našli spodnú časť krku, ktorú som bez premýšľania začal trhať, až odletel aj malý kus mäsa. Popri hmýrení sa a žalostnom ryku muflónieho tela som však nebol hneď úplne presný a netrafil som životodárnu tepnu, hoci mu z krku visela rozhryzená a potrhaná koža a rinula sa krv pod nás na sneh. Tak nejak som dúfal, že so statným samcom nám dopomôže Arcanus, ktorý musel byť za mnou v závese, keďže vlčice boli úspešné, súdiac podľa ticha, ktoré nastalo tamtým smerom.

//Nechávam priestor Arcanusovi/vlčiciam, aby pomohli doraziť väčšieho muflóna.

Veci sa dali tak nejak konečne do pohybu. Riešila sa však ešte situácia ohľadom účasti mladého vlka. Parsifal, no dobre. Prekvapivá výchova? A rodičia... Nemá to zmysel, vyhľadám ho inokedy, upokojil som sa napokon aj v duchu, pretože bolo dôležité sa nasledujúcih pár hodín sústrediť. Nepredpokladal som, že bude lov v našom členitom a skalami posiatom hvozde príjemný a bez modrín. Kým sa vlčice venovasli zoznamovaniu sa a do toho sa tam vplietol Etney, ponaťahoval som si hnáty a pobavene chytil zopár vločiek. Boli prvé tento rok a ja som tak nejak podvedome tušil, že neprestanú padať. To zas bude.
Postupne sme sa dali do pochodu, spočiatku každý voľne rozostúpený, kým sme sa zoradili v snahe byť nenápadnejšími. (//neberte mi moju fantáziu :D) Cieľom boli poslednú kusy muflónov a v duchu ma tešilo, že časť našej loveckej zostavy má už s nimi a ich pohybom skúsenosti. Arcanus mal so synom hnať, zatiaľ čo Lucy, ako správny lovec, rozdelila zvyšok úloh.
Sledoval som jej smaragdové oči o čosi dlhšie, než by stačil jeden pohľad potvrdzujúci porozumenie. Uvažoval som nad jej stratégiou, no zároveň som len prikývol s vážnym výrazom. Kým som sa prikrčený presunul na druhú stranu, akou sa rozbehla alfa a Etney, veci sa vlastne začali dávať do pohybu.
Naša prítomnosť bola muflónami oznámená azda celému lesu, na čo sme vyrušili sovy a iné vtáky, chystajúce sa taktiež na lov. Vtedy som zavyl vlčiciam a sám sa rozbehol naproti stádu, hnanému Arcanusom a Etnym; čochvíľa vrčiac a odkláňajúc náhodné dva kusy. Avšak ihneď na to, skáčuc krovie ako kamzík som sa snažil udržať zvyšné tri kúsky v rámci nejakého pomyselného kruhu, v ktorom sme sa ako svorka zoskupovali. Nech nemajú kam ujsť a rozhodne nie za hranice, ke´d všetka zver zmizla a my sme nemali nič v zásobe...

//-Castor bežal oblúkom oproti stádu
- k vlčiciam sa ženú random dva kusy (vymyslite si čo budú zač)
- uprostred diania v priestore pobehujú ďalšie 3

Vytvorila sa pomerne veľká skupina, ktorú zavše doplnil pieskovo biely vlk, hoci veľmi mladý. Laby ešte veľké, hlava malá, môže mať tak rok? Menej? Premýšľal som a zároveň uvažoval, prečo som ho tu dosiaľ nikdy nevidel. Predstavil sa nadmieru slušne, schopnejšie ako ktorýkoľvek iný jeho rovesník, s prekvapivo hlbokým hlasom. Zamával som slabo chvostom a chvíľu mlčky sledoval zvítanie sa ostatných členov. Lucy aj on tu dosť dlho neboli. Netušil som, že v Etneyovej spoločnosti ktosi vydrží viac ako deň, napadlo mi, kým sa Lucy začala rozplývať nad mladým. Čo nevidí, že je skoro dospelý? Zavrtel som hlavou a otriasol sa, prehol chrnbát a ponaťahoval si laby,. kým sa zas sivý vítal s Laurou .
Tá mi šikovne navrhla, že po love by sa pridala ku mne a pôjdeme vyzistiť situáciu v Borúvkovom lese, na čo som jej venoval potešený úsmev a len prikývol. Bolo predsa dôležitejšie sa sústrediť na lov. Alfák nám krátko po príchode dvojice spomenul, že videl nejaké zatúlané kusy vysokej na východe lesa, na čo som prikývol, no zároveň sa mi medzi očami vytvorila vráska. To ako v tomto hustom hvozde? A ako to dopadlo minule? Ttuším Lucy bola tá, čo dostala... Alebo sa niekto potkne o korene a bude, napadali mi najmožnejšie zlé scénare, pretože som si azda ani nepsomínal, kedy sme naposledy čosi ulovili v našom lese bez zranení či aspoň malých pohmoždenín. Len ma pichlo v rebrách, kam som tiež kedysi dostal pri takých spomienkach.
"Vieš loviť, či to bude tvoja premiéra?" Oslovil som priateľsky pieskového, svetlého vĺčka a len dodal: "Volám sa Castor." Nejako mi nedochádzalo, či už som sa s ním zoznamoval, no vzhľadom na to, že ma nemohol klamať čuch a jeho pach mi bol cudzí, tak som tak mladého vlka aj bral. "Lucy bude hlavný lovec, alebo ty?" Začal som sa pýtať Arcanusa na záležitosti strategického charakteru, ktoré by sme mali vyriešiť skôr, než sa vôbec rozbehneme a začneme blížiť. Pretože toľko láb v loveckej skupine urobí v lese poriadny šramot.

Ako bol večne nemý Tesai pre mňa teraz senzáciou, ako premýšľal a zapájal sa, tak to aj odznelo. Vlk sa utiahol do seba. S povzdychom som sa odvrátil a našiel strieborné oči alfáka. Možno to je celé naňho príliš. Schválne či Arcanus vie, že náýs sklamal posledne? Môže to taktoi aspoň napraviť, premýšľal som chvíľu o veciach, do ktorých mi nič nebolo a napokon sa natiahol, kým ASrcanus dokončil svoj monológ. "Môžem ísť potom k susedom, ale lov je dôležitejší teraz. Nech je nás viac," vystrúhal som na tvári letmý úsmev a rozhliadol sa.
Oči mi utkveli na drobnej béžovej, pretože sa prejavila taktiež trošku prekvapujúco. Sršala z nej energia a chuť po spravodlivosti. V danú sekundu mi však prišla natoľko príťažlivá, že som pre dobro všetkých odvrátil hlavu a premýšľal, kam pôjdeme loviť. "Na západe nie je skoro žiadna zver, videl som migrovať vtáky i vysokú na východ," poznamenal som akoby len mimochodom a po chvíli otočil hlavu, dívajúc sa poza Alfu.
S skupine sa pridala Lucy a v tesnom závese Etney, ktorý na sebe vliekol tuhého kamzíka. Krotil som nadšenie, že je Lucy stále tu a nezmizla, pretože som ju dlho nevidel. Divil som sa síce výberu jej spoločnosti, no nechcewl som to komentovať. Môžeme vyraziť... Hľadať, pomyslel som si mierne trpko a postupne sa ponaťahoval, pripravený odísť.