Gallirea - Příspěvky uživatele

Začínal som sa strácať v chaose paniky, ktorá medzi nami prevládala. Jedna hľadala chvost, ja som sám nevedel ani čo a odrazu sa vlci okolo mňa proste rozpŕchli. Zostal som sám na rozdupanej čistine, všade len stopy a cestičky od vlkov, ktorí bežali ani neviem za čím. Zmätene som zažmurkal a nadýchol sa. No dobre, keď už som teda sám, už ani neviem čo som hľadal. Nechám to tak, ten malý sa predsa našiel, usúdil som a ponaťahoval si skrehnuté laby od zimy.
Namieril som si to rovno skrz sneh ku skalám, kde sa nachádzal úkryt, no v tom som započul vlčie volanie. Nebol to nik iný, ako naša sivá alfa, takže som sa zháčil v polovici kroku s labkou vo vzduchu.Musí to byť naliehavé, pomyslel som si a rozbehol sa jej smerom. Viac menej ako taká srna, pretože kopec miest bolo zaviatych snehom, samé záveje, nebezpečné skaly, ktoré sa ukrývali pod prikrývkou, takže som to zdolával skokmi tak, aby som sa k nim dostal čo najbližšie.
Jazyk mi visel z papule, keď sa predo mnou rozprestrel nevídaný výjav. Elisa a jej mladý.. A hejno zajacov, zavše ohnivá stena, ktorá rozpúšťala sneh mi tiež nešla do hlavy. Tak ale toto je cez čiaru, je to snáď taktika, ako niečo uloviť, tak vylákala na teplo králiky von? Zlovestný lesk v očiach zvieratiek mi však napovedal svoje, preto som bez váhania zastal nad mladým a vrčaním od neho odohnal jedného z nich, pričom malý syn Álf v zúbkoch držal jedného nebohého. "Už ho môžeš pustiť, je po ňom," prehovoril som šeptom a hodil spýtavý pohľad na Elisu. Invázia? Dajú sa zabiť?

//Trochu som sa stratila, čo sa tu vlastne deje :D

Celá situácia sa razom zvrtla na alfa-vĺča, na ktoré si z čista jasne jeho otec spomenul práve pri tomto chaose hľadania chvosta, pamäte, mrakov a ...niečoho. Arcanus len zakvílil, že ho musíme nájsť, lebo vĺčik je takmer biely a pravdepodobne ho zavial sneh. Ak vie hrabať tak sa vyhrabe nie? Kde sa vo mne berie toľko sarkazmu, odfrkol som si a nevšímajúc si ich na pár sekúnd odklusal v rámci možností a hĺbky snehu k mŕtvole muflóna, ktoréhjo telo zase porkýval sneh. Mohol som tak akurát po ňom klepať labkou, bol tuhý ako skala. Frustrovane som si vzdychol a vrátil sa ku skupine, keď bol pri slove zrovna Rorrey.
Urputne sa snažil zachrániť situáciu s Lucy, no tej očividne stačili moje slová a podráždená srsť, ktorá sa jej stihla naježiť aj zase naspäť klesla na svoje miesto. Ako sa však hnedý vlk pýtal našej alfy, kde ho vlastne položil naposledy - toho jeho potomka - tak som len obrátil hlavu a premeral si Arcana pohľadom. "Je to aj náš problém, pretože Elisa nás zabije všetkých, ak zmizol," podotkol som a svoje zlaté oči presmeroval na Rorryho, pretože mi prišlo, že mal tak trochu pocit, že sa nás strata nejakého vĺčaťa až tak netýka. A týka a to celkom veľmi... Aj keby nebol malý a nemal tu rodičov, je predsa člen svorky a máme si pomáhať, zamyslel som sa a nadýchol sa strudeného vzduchu. Venoval som Arcanovi povzbudivý úsmev a jemne zavrtel chvostom. "Však on sa objaví, ty sa stratíš teraz aj sám, našiel by si ho a niekde schoval pred zimou a boli by sme zas tu. Musíme vyriešiť, čo sa stalo..."
Na okamih som sa zarazil a bolo to počuť aj v hlase. Rozhliadol som sa a zmätene zažmurkal. "No to je to čo hľadám možno! Jja som niečo stratil... ale bol som s ním ja?" vyjavenme som zízal na Lucy, pretože som mal pocit, že ona s ním trávila čas a hrávala sa. Na to som si spravil dve nervózne kolečká okolo odhrabanej čistiny a frustrovane hodil zadok do snehového záveja. Nepomôžem si, je toľko vecí čo sa dá stratiť... pomyslel som si a prehrabol labkou sneh podo mnou.
Moja pozornosť však čoskoro skĺzla na Lucy, bola momentálne ako generál troch bezradných samcov uprostred totálne zamrznutej krajiny, pričom ona tu vlastne jačala pomaly viac ako Rorrey ohľadom chvosta, ktorý jej elegantne spočíval tam, kde mal. Chytala sa jej však panika, čo má teda s tou srsťou. Automaticky s pohľadom upreným na jej zelené oči som sa presunul k nej a podišiel jej k ľavej strane rebier, hlava sa mi týčila kúsok nad ňou, takže som jej na chrbát videl. Bol som však v napätí, pretože mi jej povaha prišla bujará ako rozbúrená rieka na jar a často nevyspytateľná. Zamračil som sa jej na oblasť lopatky zhora. Aj sa mi niečo zazdalo, no musel som zažmurkať, či to nebol len klam. Alebo proste len začínaš slepnúť, čo budeš robiť po tom? Zdvihol sa jemný, teplý vánok, ktorým som nechal Lucy prečechrať srsť, a hľa! zajasal som v duchu.
Zbadal som čierne, malé bodky, ktoré preskočili z jedného trsu srsti na druhý. Neurčito som cúvol a mračil sa. "Ono ťa fakt niečo poštípalo, lozí ti to v srsti... Každopádne ja musím ísť a hľadať... ja som niečo stratil! Ale tiež neviem čo," otočil som náhle v strede vety pozornosť na moju sklerózu a frustráciu, vďaka ktorej som sa proste zdvihol a zaliezol za najbližšie kríky v snahe náhsť a spomenúť si... Asi z toho už zošaliem, normálne cítim, ako zapájam mozgové bunky, až ma to rozmýšľanie bolí... ale nemá to zatiaľ cenu.
"Mimochodom vážení, muflón je sťa kameň, nie je čo jesť," nadhodil som nonšalantne, bezstarostne, pričom za normálnych okolností by som sa seriózne obával o naše zdravie, pretože som už teraz na sebe cítil úbytok váhy a bol hádam okrem alfy viditeľný na všetkých tu zúčastnených.

Celá situácia okolo nás bol jeden obrovský zmätok. Aj my sme zostali akýsi čudní a pomätení a každý chcel niečo iné. Bol som si takmer stopercentne istý, že vidieť nás naša šedivá alfa Elisa, už sme naporcovaní rad radom vrátane jej čierneho partnera. Ten bol však duchom celkom mimo, nerozumel tomu, čo tu vlastne robíme a v konečnom dôsledku sa zapojil aj spolu s Rorrym do kopania pod sneh a ľad a hľadali sme chvost, ktorý mala Lucy celý čas na zadku, no vlastne nemala, takže sme ho aj tak všetci štyria hľadali. Keď už naozaj nič iné na tom nie je pozitívne tak aspoň to, že sa vlk zahreje, pomyslel som si a vydýchol, zastavil sa.
Arcanus našiel zmrznutú večeru a ja som zastrihal ušami a mal pocit, že sa mi čosi marí. Malo to súvislosť určite s mŕtvym muflónom. "No, muflóna hlavne nestratiť pod snehom," podotkol som si viac menej asi len sám pre seba, pretože vlci boli zaujatí jednou rozzúrenou vlčicou plnou mladíckeho elánu. Vzhľadom na jazv y na jej tvári som k nej prechovával odjakživa úctu a nemal som dôvod ju urážať, z čoho ma v konečnom dôsledku aj obvinila. Venoval som vlčici sklamaný pohľad a zvesil uši. No, som tu asi jediný normálny, jediný čo ju neignoruje a pamätá si, čo hovorí. Som slušný a nakoniec ten najhorší? Kedy som sa k nej správal zle. Niet miesta na výčitky, proste sa to deje. Len som odvrátil pohľad a mračil sa na hnedého, ktorého napadlo rozhodne radikálne riešenie.
Priblížil sa k Lucy a ja som ledva stačil spraviť jeden skok v hlbokom snehu k nim a Rorrey jej zaryl zuby do chvosta, pričom do víru vločiek sa vzniesol aj chumáč jej srsti. Stuhol som na mieste a reakcia bola okamžitá, nazúrili sme ju riadne. "Lucy si tak krásna, že ani ten chvost nepotrebuješ a zavše ak nás naozaj niečo štíplo, možno to má jeden z nás na sebe," zložil som vlčici elegantný a uhladený kompliment so skromným úsmevom. Žiadne sladké lichôtky či vtieravosť. Bbol som úprimný vo všetkom a napokon som sa rozhliadol po vlkoch, pretpože sme asi nachádzali pomaly riešenie našich problémov.
Vzduch bol ľadový , no úplne čistý, vietor oslabil a my sme rozhorúčení emóciami a hrabaním stáli uprostred novo vytvorenej čistiny (//pozn. mýtiny). Nanešťastie rozbombardovanej ako po divokom stáde hladných diviakov, všade sneh premiešaný s nejakými konárikmi, máličkom hliny a vidieť toto vmiesto bez nás, bol by som si myslel, že tu bola veľká mela.
Prebehol som očami po prítomných v snahe zistiť, či sa veci trochu upokojili. Samého ma však žrali mrle, pretože som mal chuť vyskočiť na nohy, rozklusať sa kamsi do lesa a nájsť... Je to určite blízko, nájdem to. Stále som netušil čo, len som zostal potichu a poškrabal sa za uchom v snahe odľahčiť napätú atmosféru.

Zostal som riadne zarazený a mračil som sa na spoločníka, pretože ani on nepoznal odpoveď. A čo viac, tých odpovedí očividne nepoznal mnoho, keďže nechápal počasiu. Tíško som si povzdychol, no bol som trpezlivý, hoci zvnútra ma žral pocit, že niečo musím nájsť, lenže nevedel som čo.
Nebol som však zrejme jediný, nakoľko sa spomedzi stromov vynorili Arcanus s Lucy. Sprvu som si ich ani nevšímal, venoval som sa svojej momentálnej spoločnosti a prechádzaniu sa okolo najbližších stromov v snahe nájsť... Ale čo?!
"Je zima, mráz. Voda zamŕza, reálne sú to malé, niekoľko hrané kryštáliky ľadu, ktoré sa pospájajú a padajú z mrakov v podobe bielych chumáčov, ak nie je moc zima, niečo okolo nuly, lepia sa na seba a vytvárajú snehové záveje," pokúsil som sa mu to jednoducho vysvetliť a najmúä s trpezlivosťou, pričom som labou zahrabol do snehovej prikrývky a z tej masy sa postupne odpájali malé kúsky, ktoré tak ako tie z oblakov popadali na zem. "Snehové vločky. Sneh. Je to počasie, nehľadám mraky, ale čo potom?" dumal som si pre seba a mlčky odzdravil Arcana, kým som sa nepozastavil nad tým, že úplne nevinne nás pozdravil znova. A nepohol sa ani len o krok, my sme stále tu.
Prekvapene som otočil hlavu. "Už si nás pozdravil, ale to je v poriadku! Ja tiež zabúdam, niečo hľadám, ale nevieš náhodou čo?" pýtal som sa zmätene a zamračil sa na Lucy, ktorá besne odhrabovala sneh. Takto si vytvorí svaly väčšie ako alfa, alebo načo to je dobré? Uvažujúc som sa presunul na jedno odhrabané miesto po vlčici tak, aby som videl na celé osadenstvo. Rorrey mi navrhoval ísť na čo najvyší kopec, lebo určite to boli mraky. "Ale ja neviem, čo to bolo!" zavyl som frustrovane. Pozrel som sa pritom na Lucy. "Možno aj ja hľadám tvoj chvost, ale niečo je tu celé divné, všetci strácame pamäť? Lebo slečna Lucy, pri všetkej úcte, svoj nádherný, farebný chvost máte tam, kde je," podotkol som a mierne stiahol uši. Nechcelo sa mi dvakrát rýpať do nervóznej vlčice. Arcanus by mi nepomohol, lebo by asi aj zabudol, čo chcel, Rorrey si myslí, že sneh je apokalypsa, to som tu akurát tak na ňu sám, pomyslel som si smutne.
Postupne som si prešiel všetky odhrabané fleky a kde tam Lucy s hrabaním pomohol. No ako spomenul Arc, že má čosi so srsťou, nedalo mi to. "Milá Lucy, nemohlo ťa nič poštípať alebo tak, čo by vytvorilo ilúziu, že nemáš chvost?" opýtal som sa opatrným hlasom a premeral si ju starostlivým pohľadom. Možno mám nájsť nejakého parazita... ale to nebude ono, čo by som chcel hľadať v Lucynom kožuchu?

Díval som sa zmätene na Rorryho, ktorý sa otriasal od nalepeného snehu, pretože tesne pred tým, než prestal vykrikovať sa zrýpal ksichtom do snehu. Venoval som mu starostlivý pohľad. "Žiadna nabitá kosť?" opýtal som sa a slabo sa pousmial. Bolo to síce vtipné, no tolerancia vo mne a ohľaduplnosť mi akosi nedovolili rozosmiať sa na plné kolo tak, ako by to možno iní ihneď spravili. A potom sa presvedčili, či mu niečo je.
Hnedý vlk bol však veľmi vyľakaný a mňa sa zmocňovala čím ďalej tým viac väčšia nervozita. Hľadám mraky? Jje to tak správne, dobre mi radí? Panikáril, že padajú z neba mraky. Pochybovačne som sa zahľadel dohora a na nose mi pristálo zopár chumáčov vločiek. V tom mi to došlo a neubránil som sa smiechu. "To mraky púšťajú tieto chumáče, sú to snehové vločky, v tých mrakoch je sneh," pokúsil som sa mu to pokojne vysvetliť čo najprimitívnejším spôsobom a zháčil sa, pretože jeho tá nervozita neprechádzala. Nervózne som zašvihal chvostom a podišiel bližšie. Rozhliadol som sa. "Nie som si istý, čo hľadám. Začína ma to rozčuľovať, určite je to niečo dôležité," riekol som frustrovane a rozhodil labou, že som vyhodil do vzduchu niečo málo zo snehovej prikrývky pod mojimi labami - respektíve, to by bolo moc optimistické, reálne som bol zaborený v snehu a labky začali oziabať. A mali by sme sa pohnúť, pretože takto nebudeme riešiť mraky, ak z nás budú ľadové sochy. Ale hádam nie je taká zima... alebo? Odfrkol som si a prešľapoval na mieste. "Poďme hľadať mraky... alebo teda niečo, čo chceš ty, ja si možno spomeniem, ale ja hlupák zábudlivý, čo to mohlo byť..." navrhol som mu a na záver začal dumať nad blbosťami, viac menej si len hundral popod nos a zamieril si to cez les k južným hraniciam, na čo som zároveň po pár metroch zastal a čakal na Rorryho s pohľadom upreným do jeho zelených očí.

Všetko sa behom chvíle otočilo naruby. Len si tak bezstarostne odbehneme, ulovíme si zajace, však len na chvíľu a nakoniec ono začne tak mrznúť, že sme nútení ako splašené stádo ísť naspäť. No to je mi výlet, nevadí, pomyslel som si s úsmevom a podľa pachov v lese vydedukoval, že Laura bude najskôr s tým neznámym, keďže Alfy boli tu. Nikto sa nejako nezberal zatiaľ do úkrytu, široké koruny stromov úspešne zachytávali sneh, no beztak som ho mal miestami skoro po brucho.
Blúdil som ďalej od skupinky v snahe zistiť, či nezachytím aspoň slabú stopu po zverine, no márne. Akurát som začal kýchať, na čo som prepočul vzdialené vytie od severovýchodu a starala sa len o to, aby som aj tú poslednú vločku dal z ňufáku dole. Len aby ma viac nešteklili. Trošku komfortu v tomto mraze, poprosím.
Nadýchol som sa studeného vzduchu a na chvíľu privrel oči. Relaxoval som, nikam som sa neponáhľal, hoc ma laby oziabali, no cez deň prestalo fúkať a mráz bol znesiteľný. Hhoci môj kožuch nabral tak dvakrát na objeme, automaticky podľa klímy. Výborne vymyslená termoregulácia, lepšie ako mať všetky mágie sveta, napadlo mi.
Z rozjímania sa nad hustotou srsti ma vytrhol až besný krik a vytím. Zopár sekúnd som sa ani nevedel presne zorientovať, z čej papule vlastne vychádza, pretože predtým som kýchala a prepočul vytie, ktorým sa dotyčný najskôr zdravil a hlásil príchod. Moja smola.
Informácia bola o tom, že sa mraky rozpadajú a padajú na zem, že zem bude padať na mraky a ja som musel trikrát zavrtieť hlavou a zažmurkať, že sa mi nesníva. Nech sa nad tým akokoľvek zamyslím, nijako mi to nedáva zmysel... Zmysel. Hrabol som labou do snehu. Zmysel to nemusí dávať, možno je to to, čo hľadám! Mal som nutkania hľadať, no netušil som čo. Zmocňovala sa ma frustrácia, pretože som sa len flákal po snehu a vydupával tu medzi kríkmi čistinu, kde sa vlk nemusel brodiť, toľko som chodil.
A očividne aj strakatý Rorrey, ktorému patril hlas a vydesený dobehol kúsok odtiaľto. "Hej!" zavyl som jeho smerom a spravil zo dva skoky v snehu, kým som sa k nemu dostal. "Kde spadli? Jja ich asi hľadám, teda neviem či mraky, ale niečo hľadám," podotkol som a zamračil sa nad nás na zasnežené koruny stromov. Zrovna sme však stáli na mieste, kde nebo nebolo veľmi dobre vidieť, stromy tuboli velikánske a ich koruny príliš košaté. Nezávidím im tú snehovú ťarchu, toľko kíl nadbytočných držať... Nnám by sa zišli kilá, pomyslel som si pri pohľade na spoločníka zo svorky, ktorého som prakticky poznal len vďaka Laure a bol to jeden z tých vlkov, ktorí mi boli jednou veľkou neznámou. Zavše som netušil, aké sympatie si vytvoriť k niekomu, na koho padajú mračná, že?

<- Mahtae

Bol som za ňu smutný, že jej to dopadlo s partnerom ako dopadlo, no aj toto zle obdobie bolo pre Lauru dobre aspoň v tom, že nasla les, kde pravdepodobne dožije a kde nasla rodinu. Nad svetlou myšlienkou som sa len pousmial a s kyvnutim ju nechal bežať popredu, nachádzal sa totiž na území nejaký cudzinec. Však rozhovor dokončíme potom, pomyslel som si a s triasli ma zimou.
V noci som poriadne na krok nevidel, tak som sa skrýval pri hraniciach, no akonáhle sa začalo rozvidnievat vyliezol som hlbšie do rozľahlého hvozdu. Zavyl som na pozdrav asgaarským a zavetril. Vietor sa mi snažil brať dych a mráz zarezavat sa pod kožu zas. Toto je nejaká nemilosrdná zima, uvidíme ako takto prežijeme. Nechcel by som byť rozhodne tulák. Ta predstava bola ľadová viac ako vzduch vôkol mňa. Na fúzoch som mal po behu cez otvorený priestor kryštáliky námrazy a chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientoval a vybral si niekym nedávno vyslapanu cestíčku. Myslel som na to, že som po ceste sem nevidel žiadnu zver. Síce sme nedávno s Laurou jedli, no popri takejto zime vlk musel prijímať viac, keďže aj energie sa odovzdavalo raz toľko ako bežné dni.
Spočiatku som sa ani nevedel rozhodnúť, kam ísť, no pri čiernej Alfe som cítil pach ich syna, preto som túto možnosť vylúčil, aby vĺča žilo v šťastnej idylke. Zamieril som si to odvážne so snehom takmer po brucho za Elisou, ktorá očividne trávila čas s hnedým Yeterom, ktorému som dosiaľ tak. Celkom nerozumel. Nemali sme veľa príležitostí len tak vysedavat a viesť dialóg, stále sa tu niečo deje. Ale lovec je dobrý, usúdil som v duchu a rozčarovane sa usmial, keď mi pristála vločka veľká sťa jablko na nose. Hravo som po nej hrabol a čochvíľa mal pred očami kožuchy dvoch vlkov. Nepriblizil som sa úplne, ale zostal vo vzdielanosti niekoľko metrov s pohľadom uprenym na Elisu, no bolo to vlastne jedno, či budem hovoriť s nou alebo oboma. "Zdravím," pozdravil som potichu a slabo sa pousmial. Bol som so vedomý, že som bol dlhší čas mimo územie,no oni dvaja očividne niečo riešili, preto som len švihol chvostom, obrátil sa a šiel skúmať blízke krovia, či tu nenájdem nejakú kraliciu noru, no po pachu zvierat ani stopy. Napokon som zostal mimo dohľad motať sa po snehových cestickach a vetriac. Chcel som zachytiť aspoň starú stopu, ktorej by som sa chytil Niečo živé tu musí byť okrem nás.

Hlásim sa

<- Armanské hory (cez Erynijský les)

Vlčica ma nasledovala, takže som sa mohol viac sústrediť na cestu pred sebou a pod labky. Potvrdil mi ako je s mágiou spätá a ja som jej venoval len obdivný pohľad. Postupne sme z hôr a úbočí začali klesať do lesa a obklopila nás s príchodom rána intenzívna vôňa ihličia v smrekovom lese. Zároveň sa z neba začali znášať velikánske snehové o´vločky a ja som zalapal po dychu, pretože to v kombinácií s prostredím bola proste nádhera. "Mám sa ťa báť, hovoríš, milá Laura?" riekol som jej na oznámenie o tom, že Smrť vlastne vie obdarovať vlka mágiou. To som ani nevedel, ja som myslel, že sa proste tam k nej len musí zaplatiť vstupné. Sklamanie som však rýchlo vytlačil z mysli.
Taktiež oplývala značnou zvedavosťou, preto sa pýtala na môj rodný les. Síce som si mierne povzdychol ako som zrýchlil do klusu, kým sme sa nachádzali v lese, no nedbal som. Prehovoril som kjvôli pravidelnosti dýchania až pri rieke, kde som musel spomaliť a hľadať dobrý prechod skrz ňu, respektíve sa len presunúť bližšie k nášmu lesu. "Mám štyroch súrodencov," začal som nepripúšťajúc si fakt, že o niektorých by som možno mal hovoriť v minulom čase, "dve sestry a dvoch bratov a každý z nás bol úplne iná povaha." Mierne som sa usmial, nemal som s nimi zlý vzťah, teda až na jednu výnimku, ale beztak som všetkých vždy bral ako krv. "Nemali sme niektoré zimy dostatok potravy, svorka sa potrhala, vznikli konflikty a intrigy a všetkého chaosu sa ujal môj brat Arcturus, ktorý bol priveľmi ambiciózny až agresívny, takže sme sa ostatní proste pridali pod jeho skupinu rabovačov cudzích úkrytov. Nebolo to nič pre mňa, opustil som ich skupinu a odpojil sa... a tak som tu," zhrnul som to v skrátenej verzii, pretože som sa vnútorne hanbil za vlastnú minulosť okrádača iných o potravu. Bbrat nikdy nedbal, či je to rodina, čo má mladé, či sú to vlci alebo iné tvory. Všetko sme museli vziať...
Započúval som sa do šumu rieky a hravo sa zahnal po niekoľkých vločkách okolo mojej hlavy. Chmáry zmizli tak ako prišli. Zavše Laura mi prezradila, že mala nejakého partnera, ktorý ju doviedol do lesa. Bolo mi však ľúto jej straty, preto som zvesil hlavu a na rozptýlenie si vybral jednu z plytčín , skrz ktorú som sa ponoril do ľadovej rieky, ktorá azda nikdy nezamŕzala. Ja tu umriem, kto vymyslel toto ochladzoivanie vodných tokov?! myslel som si kým som sa s drkotajúcimi zubami nbedostal na druhý breh, kde mágia začala rýchlejším tempom ako mráz robiť svoje a susiť mi srsť, ba i teplo som odrazu cítil. Zmätene som sa obzeral, kto to má na svedomí a skepticky si prezeral vlastnú, už teraz čistú a najmä suchú srsť. Pripomínal som chundelatého plyšáka a s údivom na tvári som sa otriasol a vrátil s aku korytu, aby som počkal na Lauru. "Mrzí ma tvoja strata druha, musí to byť bolestivé a citlivá téma na rozprávanie, si odvážna, že sa s tým zdôveríš," podotkol som s miernym úsmevom a pomaly sa krokom rozišiel k nášmu lesu.

-> Asgaar

Vlčica mi potvrdila, že práve u tej rieky sa jej laba nešťastne zasekla. Sklonil som hlavu. A ja som si išiel za niečím, že som si ani nevšimol, že sa to stalo a kde vôbec. Kedy. Laura však dodala, že by si určite poradila s jej vrodenou mágiu, proste zase niečo brala optimisticky. "Asi mágiu aj veľmi dobre ovládaš, keď si ňou tak spätá, že?" riekol som s miernym úsmevom.
Videl som na nej, že sa mierne sústredí, no nakoniec úprimne priznala, že si taktiež nevybavuje mená všetkých členov. Až som z nej mal pocit, že ju to naozaj mrzí. "V mojom rodnom lese sme sa nepoznali skoro nikto medzi sebou, bola to taká...špecifická spoločnosť vlkov," dodal som, pretože sa naozaj nemusela cítiť zle kvôli takej drobnosti. Aj tak sa snaží byť neustále všade so všetkými, napadlo mi a aj pri rozhovoroch sa to potvrdzovalo taktiež.Veď celý čas ma počúvala, jej uši mi to potvrdili , na čo sa ma zároveň aj pýtala, či som natrafil na bytosť v zrúcanine po prvý raz. Pomaly som prikývol a mierne sa zamračil. "Som vďačný nejakej náhode a pachu našich dvoch členiek, že ma tam zaviedli. Bolo by to horšie miesto v noci a zavše, aspoň som niečo nové objavil a naučil sa, ktorej končine sa vyhýbať," podotkol som napokon už s úsmevom. Nemalo to na mňa taký tragický dopad, kým si ma tam čierna Smrť v konečnom rozhovore nechcela nechať. Napokon možno by trošku pookriala a dalo sa s ňou rozprávať, nevyzerala ako tie tiché typy, tuším tiež takého v lese máme.
Zase som sa stratil niekde v myšlienkach a moja reakcia na jej monológ bola preto o čosi pomalšia, pričom som sa medzitým postavil a ponaťahoval sa. Nemal som dôvod cítiť sa zle, vlčici som dôveroval.
Laura sa domnievala, že určite by so Smrťou nebolo dobre, no že možno až príde náš čas, budeme ležať niekde, kde je dobre. Ona si svoje miesto vysnívala lúku plnú kvetov. Príznačné pre jej mágiu, musí byť tam, kde sú kvety, pousmial som sa nad tým a zvedavo ju počúval. "Spomenula mi aj pani Smrť, že má brata, ale neviem kde sídli. Bojím sa ísť za jej protikladom, ak je naozaj taký dobrý, lebo by som tam asi zostal," zasmial som sa a uculil sa na ňu. Pri mojej povahe a rozlietanej mysli by ma natoľko všetko zaujímalo a najmä klásť otázky, že by trvalo veľmi dlho, kým by som dané miesto opustil.
Počkali sme spoločne s béžovou betou na ráno, keď aj v noci postupne prestalo snežiť a poprašok, ktorý sa topil zamrzol. Stihol som medzitým si aj ľahnúť tam kde som bol a zadriemať, pretože sa mi žiadalo oddychu a vedel som, že z jej strany mi nič nehrozí. Mal som na sebe rád svoju bezstarostnoť, vďaka ktorej som často spomínal na súrodencov. Vždy mi všetky okolnosti pripadali jednoduchšie ako okoliu.
Prebral som sa so zívnutím a vyskočil na nohy, otriasol sa. "Už keď nás ide aj slniečko sprevádzať, mohli by sme sa pobrať zas domov, skontrolovať les, čo povieš?" navrhol som jej so skromným úsmevom, prebehol najbližší pahorok a kývnutím hlavy ju vyzval, aby sme sa pobrali. Chcel som ísť domov a zapálila vo mne zvedavosť povyzvedať aj od iných členov o tom, kde sídli brat Smrti a aké s ním majú skúsenosti ostatní. Plus sa mi podľa chladu aj zdalo, že by bolo múdre ísť niečo uloviť. Aj sebe do žalúdka ale aj ostatným, možno aj vyrazili na lov, kým sme preč, napadlo mi.
"Ako si sa vlastne dostala prvý raz do asgaarského hvozdu? A teraz si v hierarchii beta, však, slečna Laura?" otočil som sa s oslovením, či ide vôbec za mnou a nerozprávam si tie slová len tak do vetra.

-> Rieka Mahate (sever) (skrz Erinyj)

Jej veselý pozdrav mi dal jasne najavo, že najskôr bude úplne v poriadku a nestalo sa jej nič katastrofické, čo mi stres v hlave dosiaľ našepkával, ako som premýšľal kam sa asi tak mohla podieť a prečo som vlastne nenarazil na pach dvoch kolegýň zo svorky. Laura mi povedala, že bola zapadnutá následkom prudkých dažďov. Hľa ako sa nám to počasie zmenilo, je noc a padajú vločky! "Aspoň, že si si nohu vyprostila, pri tom ako rýchlo začal padať sneh by ti tam aj mohla zostať. Muselo to byť pri rieke však? Tam niekde som zachytil stopu Lucy a čiernej," riekol som zadumane a uvedomil si, že vlastne stále netuším, ako sa tá druhá volá. Pozrel som sa na béžovú. "Kto je tá čierna vlčica s tyrkysovými labkami vlastne?" pýtal som sa zvedavo, nakoľko som dúfal, že Laura ako beta asgaaru bude mať o čosi lepší prehľad aj viac informácií. Obyčajné kappy nemajú informácie, len prežívame. Ale vlk si aspoň viac užije a má čas na dobrodružstvá, zasnil som sa a rozpačito hrabol labkou do zeme, keď vlčica vyjadrila obavy o môj zdravotný stav. "V najlepšom poriadku, slečna," odvetil som len a tvár sa i následne zachmúrila.
Opatrne sa pýtala, či som teda ja snáď natrafil na to božské stvorenie, ktoré mala v sebe toľko jedu, ktorý presakoval do sveta a na všetkých, ktorí sa do tmavej časti lesa priblížili. No, veruže veľmi dlho sa tam už približovať ani nemienim. Dokonca ani v myšlienkach. Povzdychol som si a popošiel bližšie k vlčici obzerajú si kopcovité lesy okolo nás. "Naďabil som na tmavú časť inak pekného lesa, čo ma zaujalo," rozhovoril som sa, "spočiatku som ani nevedel, kde som sa to ocitol. Pani Smrť je veľmi jedovatá, má to v srdci a pritom sa vraví, že keď raz vlk umrie, tak nájde pokoj. Potom býva tam s ňou alebo čo sa deje?" zamyslel som sa nahlas a otriasol si hlavu, pretože na mňa zaútočilo zopár vločiek.
Na jej ďalšiu otázku ohľadom Lucy a jej spoločníčky som len zavrtel hlavou a smutne zvesil uši. Dúfam, že sú v poriadku a nešli tiež na to temné miesto, takej šťastnej duši, akú má slečna Lucy by to určite nenarobilo dobrotu.
Ocitli sme sa však uprostred lesa a hôr a ku všetkému v noci. Nešlo o žiaden strach z tmy či snáĎ paranoju, no neisto som sa poobzeral, či bude vôbec múdry nápad pokúšať sa teray vrátiť. "Kam vlastne máme namierené?" Narážal som sa náš cieľ cesty, zavše so sa nestotožňoval moc s cestovaním v noci a ešte k tomu cez hory, keďže som veci a ťažkosti, ktoré môžu prísť prežil všetky ako vĺča a neskôr dospelý vlk v rodnej domovine.

To, akým spôsobom ma čosi hryzlo a vynorilo sa to spod hladiny v podobe velikánskej ryby ma natoľko šokovalo, že napriek ľadovej vode a počasiu som si nevdojak proste sadol na zadok, ktorý som tým pádom ponoril pod hladinu. Teraz som nevnímal ani len nejaké basic, obyčajné rybičky, ktoré mi oždibkávali chvost, ktorý sa isto pod hladinou musel vlniť sťa vodné riasy a ich ten pohyb vlnenia zaiste priťahoval. To, že som neodolateľný som chcel počuť od nejakej slečny, nie to zistiť práve od šupinatých stvorení v studenej vode, smial som sa pre seba a nechal ich tak, len čo som tým chvostom občas pod vodou zavlnil.
Tu sa však ozvala obria ryba, hlava alebo čo to vlastne malo byť. "To si si ten naničhodník, čo tu loví pravidelne moje krásne deti?!" ozval sa prekvapivo hrozivý hlas - chápete, veď to stále bola ryba. Ttaká magická ryba, podobá sa to na rybu, musí to byť jednoznačne ryba! Ten môj mozog a myšlienky som naozaj nedokázal zastaviť, veď koniec koncov vždy boli ako nezastaviteľné šípy a nedali sa umlčať. "T-tak ale ja som ich nezabíjal, milá ryba," obhajoval som sa a vypol hrdo hruď, hoci celý efekt pokazil fakt, že som si ležérne sedkal v ľadovej vode a nechal sa obkusovať 'jej detičkami', ktoré boli dosiaľ mojou skoro dennou zábavou.
"Tak mi aspoň neklam a netýraj deti, chceš znášať dôsledky svojich činov, chlpáč?" Tá ryba či rybohlava bola veľmi utáraná a pokúšala sa mi vyhrážať sa. Taktne som teda sklonil hlavu a nenápadne sa po zadku po dne začal šúchať smerom k brehu - čo najďalej od vodného monštra. To si ani nevšimne, keď ma nebude, jej deti sú hluché, majú len mini uši ak majú uši a ja spokojne odídem, no nie?
Ten pohyb si zatiaľ nevšimla, no dokedy?

<- Západný g.

Akonáhle som si spomenul na béžovo čiernu, strakatú vlčicu, v hlave som mal len ten jej prívesok so zlatým cingrlátkom. Presne to som hľadal v kroví, v lese, všade. Určite tu niekde budeš.
Začal som prehľadávať les a pridal som do vytrvalého, svižného klusu, hoci som stúpal do kopca a zachvíľu funel aj s jazykom vonku. Moje presvedčenie nájsť vlčicu mi aktivovalo mágiu, ktorú som netušil, že mi Smrť posilnila a vietor mi sám vsadil do ňufáka pach vlčice. Odrazu som presne vedel kam ísť, hoci som sa zadrel a zastavil od prekvapenia. Vánok hravo presvišťal mojou srsťou a ešte sa mi aj zadalo, že bol steplejší ako okolitý vzduch. Potešene som zavrtel chvostom. No krása, toto musím potom preskúmať!
Po pachu, ktorý už som našiel som sa s nadšením rozbehol. Stačilo len obehnúť zopár stromov, vyhnúť sa skalným chodníčkom a uši mi zaznamenali koniec vytia. O pár minút sa mi zjavil pred očami béžový kožúšok a radostne vrtiach chvostom som sa dovalil a v eufórii, že som ju našiel som ju ďubol nosom do pleca, že je vážne živá a zrejme sa k tej entite božskej tam dole nedostala. Na to som sa zdržanlivo odtiahol a v rozpakoch zvesil chvost. "Laura tak tu si! Jja som išiel za pachom vlčíc a odrazu pozerám - ty nikde!" rozhovoril som sa a vedel, že ona moje tempo bude hravo zvládať. "Dúfam, že si nezablúdila do tých čiernych ruín v jedličkovom lese, či?" opýtal som sa s obavami a posadil sa.

<- Stará zrúcanina (cez Jedľový pás)

Pôvabné ihličnany a vôňu lesa som si už nestačil ani poriadne vychutnať. Tá skúsenosť a nový zážitok mnou celkom otriasli a vrátili ma účinne do reality. Z tmavej časti lesa, kde sídlila Smrť som bežal takmer naplno, akurát som rýchlosť krotil podľa vlastných medzí obratnosti, lebo akosi mi zavadzali všetky stromy. Nedokázal som si však dostatočne vydýchnuť dovtedy, kým stromy nezačali miznúť z dohľadu a ja som nevybehol na pláň, kde bolo aj viac svetla, keďže sa blížil pomaličky večer a teplota ešte klesla. To bude tento rok studená zima, no, ešte že mám možnosť kam sa skryť, napadlo mi a po prvý raz od opustenia temnej zrúcaniny som si dovolil usmiať sa.
Smrť ma vydesila, v hlave som stále mal jej šialený smiech a nútil som sa na to nemyslieť. Postupoval som radšej po okraji lesa na pláni a užíval si vzduch. Díval som sa popri ľahkom pokluse na zver, ktorá sa snažila spásať poslednú, zožltnutú trávu. Oprel sa mi do bokom vietor, ktorý ako keby mi pripomenul, prečo som sa vôbec trepal až sem na sever. Laura!Áno, musím ju nájsť, čo ak aj ona zablúdila k tej príšere? Príšernej dáme, opravil som sa v duchu a v zmätku sa poobzeral, či ma niekto nepočúva. Jjavila sa totiž ako mocné stvorenie.
V diaľke som však videl na lesom hory a rozhodol sa, že odtiaľ bude výhľad zaiste lepší.

-> Armanské hory