Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Upadol som do dlhého a výnimočne i bezsenného spánku. Prvé sa k životu prebrali hnedé uši, ktoré zaznamenali ruch v jaskyni a hlasy. Prevalil som sa len na druhý bok a len sotva odlepil viečka. Avšak aj cez tú milimetrovú špáru som zachytil svetlo, ktoré nemalo čo robiť v jaskyni.
Kto tu niečo páli?
Zavetril som, nahlas si zívol a posadil sa stále so zalepenými očami, ktoré som sa nažil si pretierať labou. V jaskyni sme boli viacerí, no zarážal ma fakt, že sme tu neboli stále všetci. Napríklad ten hnedý alebo Rorrey, to sú normálni, že proste sú len vonku? Bolo to iracionálne zmýšľanie, ktorému som nerozumel. Zívol som si teda ešte raz a rozhliadol sa v prítmí, ktoré osvetloval záblesk ohňa, ktorý horel na pár halúzkach. Ešte dobre, že sú tu. Elisa len prišla spraviť oheň a je zas vonku? Počas premýšľania som a presunul, pretože som vedľa seba nevidel ani Meinereho. Najskôr boli všetci pri tom chabom zdroji tepla.
Doťapkal som k skupine zloženej z cudzinca invalida, alfy a ... malého drobného telíčka, ktoré rozhode nebolo Sionn. Prekvapene som vydýchol a hodil pohľad po alfe. To ste stihli kedy, čie je? kládol som si otázky a pomaly si ľahol k ohňu dívajúc sa na malé vĺča. Podľa nevýrazného pachu by som usúdil, že najskôr samica. "Malá slečna, nemusíš sa báť. Volám sa Castor, si v úkryte s dobrými vlkmi" ubezpečil som ju potichu, no na to som sa vzdiali, pretože som bol celou situáciou proste fascnovaný. Čakal som, ktorý vlk sa k nej prizná alebo vysvetlí, čo tu chce. Takto som si uvedomil, že mám stále hlad. Pozrel som sa na Arcana a nejaké zvyšky m,agickej zdochliny zajaca, ktorú obhrýzal. "Vlčice by mali byť na ceste s jeleňom, toto je len na vyrobenie chuti," povzdychol som si a presunul sa, odtrhol zubami a násilím časť prednej a posunul to ňufákom k čiernobielej mladej, zatiaľ čo ja som začal s obkusovaným sotva požuteľného mäsa.

//V prvom rade sorry za charakter, cez ktorý píšem, som lenivá a unavená sa prehlásiť. V druhom rade za Tati napíšem najskôr zajtra doobeda skrz mobil, ak chcete hrať, môžete ma preskočiť kým to tu nie je

<- hvozd

Plahočiť sa snehom nebolo vôbec ľahké. Našťastie u vchodu do úkrytu bolo vyšľapaných viacero tunelov v záveji a aj udupaný sneh. Hoc to kĺzalo ako blázon, dalo sa dostať až hore. Čiastočne mi pomohla aj hmotnosť samotného dvojfarebného, no vedel som, že v bezpečí a suchu ho môžem proste nieke nechať zvaliť sa a už to nebude môj problém. A to som išiel zistiť, či má nejaké žrádlo, nie dve polomŕtve vlčie duše, pomyslel som si skleslo.
Nasledoval som opatrné kroky alfy v snahe kopírovať miesta, kam došľapol. Kamene sa šmýkali a nepozorný vlk by sa takto ľahko mohol začať gúľať doluj z kopca a ktovie, aká skala pod snehom by ho až zastavila.
Arcanus však zašiel do menšej časti jaskyne, kde som tušil, že ja s chudákom nemáme čo robiť. Počul som len žuchnutie o zem ako sa alfa vlk zložil a už bolo počuť len pravidelné dýchanie. "Ty sa môžeš zložiť v najväčšej z jaskýň pre kappy, v tomto stave hádam nikomu neublížiš," podotkol som k dvojfarebnému na mojom pleci a odvliekol sa s ním do priestrannejšej časti, kde mágia prestala pôsobiť a ja som si dokázal predstaviť, ako vlkovi muselo oťažieť nohy.
Odstúpil som od neho a hrabal sa chvíľu v kúte jaskyne, kde boli nejaké tie kože zvierat, kým som mu nenašiel pomerne slušnú, z muflóna. Zubami som ju dovliekol k nemu, len mu pokynul hlavou a sám som sa šiel zložiť do rohu na niečo menšie. Okamžite ma vyplo, moje telo nemalo viac energie.

<- Smrekový les (skrz rieku)

Kým sme sa držali stôp. ktoré som križoval po Arcanovi a šli sme tak tunelmi, ešte sa to celkom dalo. Vyliezli sme z ihličnatého lesa a na tom kuse voľného pľacu k rieke som bol v snehu skoro po hrudník a môj krvavý prívesok taktiež. Premeral som si ho však uznanlivým pohľadom, pretože hoc tam chcel stoj čo stoj zostať, nech príroda rozhodne o jeho osude, tak šiel napokon s nami a snažil sa.
Miestami, kým mu padala hlava a uvedomil som si, že zaspáva, som mu bradu podobral svojou hlavou. Aspoň kým som necítil, že nadobudol viac vedomia. Mágia ma značne vyčerpávala a na okamih som cítil, že poľavil alfa, takže sa pod vlkom objavil chvíľu aj silnejší vír vzduchu, ktorý ho mohol postrčiť vpred. S nádychom som sa zas uvoľnil nemysliac na mdloby, ktoré mi na hlavu prichádzali od nedostatku potravy aj spánku a všetkého. Hoci s novým dňom sa oteplilo, mráz som mal až v ušiach a nepocítil som extra rozdiel. Všade hromady snehu.
Asgaar sme prekročili hneď po zamrznutej rieke, keď alfa navrhol ísť do úkrytu. Llen mu dôveruj, nezamýšľaj sa, poradil mi vnútorný hlások.
Zastrihal som uchom, keď vlka zo seba vylúdil zopár viet. Vvlastne áno, ona je jeho sestra... a spomínam si, ako zanietene o ňom rozprávala, bol by to pre ňu zničujúci pohľad, usúdil som a nasledoval alfu do kopca k úkrytu. "Laura je priateľka, nebol by som ani ja rád, keby ťa musela takto vidieť," potvrdil som na jeho slová a trošku s ním potiahol vpred, pretože sa mi zazdalo, že sa vĺča kĺže smerom dolu. Len som ho postrčil nosom, pretože jemu vedomie tiež už nepracovalo. Byť stratený, vydesený a ešte aj zranený dá tak mladému vlku zabrať.
Zmohol som sa na víťazoslávny úsmev, keď sme sa vydriapali až k jaskyniam. Na nič viac som nemohol, nasledoval som len čierny a malý biely chvost pred sebou.

-> Siccumské jaskyne

<- Ageron (okolo Arm. hôr)

Zachytil som sa na sebe pohľad čiernej alfy, ktorý sa na mňa otočil krátko po momente, ako som vlka odľahčil aj svojou mágiou. Záhadne som sa len pousmial, napriek ťažkej situácií. Zvládal som byť optimistický za každej situácie, hoci táto zima mi robila značné starosti a bolo to aj vidieť na poklese hmotnosti. Dokonca aj alfa sa mi zdá byť nejaký moc štíhly, nepôsobí mohutne, zamyslel som sa avšak nevyslovoval to nahlas.
Mal som dosť práce s chôdzou a brodením sa snehom aj s veľkým vlkom, proti ktorému som bol raz tak štíhlejší. Aj keď sa vsadím, že by ma ani nechytil ani neuhnal, keby šlo o moje hrdlo, dodal som si pre seba a podporil ho ako sa dalo. "Skúšal si si to oko vymyť aspoň snehom, ktorý by sa roztopil?" opýtal som sa ho starostlivým hlasom. Možno mu bola moja pozornosť proti srsti a celkovo aj blízkosť, ja som tiež nevedel, čo to je za vlka. Veril som úsudku nikoho iného.
Arcanus sa po ceste zadýchane pýtal, či to nejako zvládame. Prikývol som, hoci na tvári som nemal najšťastnejší výraz, keďže jeho krv tiekla aj mne po líci a srsti ako som ho podopieral. Mágia mu nadľahčila nohy, no úbytok energie takmer až bolel, preto som dúfal, že reálne aj postupujeme ako sme šli ihličnatým, kopcovitým lesom.

->Asgaarský hvozd (skrz Rieku)
//Arci rieka je zamrznutá napriek tomu, že je to Mahtae :) Zamrznutá, na nej 65cm snehu ako všade. Výnimočný stav kvôli zime.

Díval som sa na takmer biele vĺča, ktoré sa pokúšalo s otcom presvedčiť vlka, aby proste šiel s nami. Mal zohyzdenú tvár a nedalo mi inak, než mračiť sa. Pociťoval som ľútosť, no zostával som na druhú stranu stále realista, pretože to bola jednoducho príroda a s tým sa nedalo nič robiť. Sionn sa následne driapal na otca a mal som nutkanie mu trošku pomôcť, pretože tak mladého vlka aj menšia rana riadne oslabí, no napokon to zvládol.
Arcanus na mňa zavolal a bolo jasné, že je rád za pomocné labky, nech už som bol ktokoľvek. Akurát mňa samotného škrelo, že som neoplýval moc silou, bol som vysoký, skôr šľachovitý, nakoľko ma čiernobiely alfa požiadal, aby som podoprel vlka, ktorého menoval ako Meinera. Dobre.
S myšlienkou no obozretným pohľadom som došiel k úpln neznámemu vlku, ktorý nepatril zrejme do skupiny optimistov. Netušil som vôbec čo je zač, no veril som úsudku vlka, ktorého som v hierarchi rešpektoval najviac , a to bolo aj o vzájomnej dôvere.
"Ukáž, skús sa ma chytiť hoc aj zubami a pridvihnúť sa," poradil som mu napriek hrozbe, že sa ma tento Meiner (//umyselne bez E, nevie ako sa vola a zo sklonovania si nie je isty, ako znie meno cele) možno chytí zubiskami tak, že budem krvavý zavše aj od svojej krvi. Nadýchol som sa a od chrbta mu hlavou podoprel tú jeho a krk cítiac, že mi srsťou pretieklo pár kvapiek jeho krvi. Mocne som sa zaprel labami, pazúrmi, ako sa dalo a oprel sa oňho dúfajúc, že keď už si jeden robí tú starosť a námahu, že zabojuje o život.
Reálne až pri pozviechaní sa zo zeme s vlkom takmer na chrbte som si všimol, že celá jeho polovica tela na druhej strane je biela, spolu so zelenou srsťou. Možno sa raz dokážeme porozprávať v lete, za normálnych okolností a najmä v plnom zdraví. Mám len jedno.
Postrehol som, že vlk mi zostal odrwzu ľahší kým sa Arcanus díval našim smerom. Intuícia alebo priamo môj živel mi napovedali, že bude dobré ho napodobiť, a po chvíľke sústredenia som ako tak azvládol rovnaký podklad zo vzduchu a zavše teplejšieho. Len čo sa tak stalo, kombinácia našich síl urobila z veľkého vlčiska skoro pierko. Bol som rád. Hoc nemám silu, vytrvám a vydržím akokoľvek dlho, napadlo mi, kým sme sa blížili k úbočiu naspäť cez lesy domov.

-> Smrekový les (okolo Arm. hôr)

//Ak môžem kvôli logike predbehnem Meinera

<- Erynij (okolo Arm hôr)
//vmiešam sa sem, kopať na fb poprosím ak neodpíšem do 2d

Stále som uvažoval kam a prečo mohla jedna alfa tak náhle zdrhnúť, keď sme na území mali minimálne dva cudzie pachy. Dokázal som si sotva povzdychnúť nad celou tou situáciou a krutým, zimným obdobím, pretože som ledva lapal dych. S vyplazeným jazykom som sa brodil snehom zakaždým, keď som stratil stopu. Fajn bolo, že som bol aspoň oddýchnutý a vyspatý, žalúdok už aj prestal trpieť. Asi si tak nejako zvykol na ten hlad alebo čo, napadlo mi, kým som si obzeral majestát hôr, ktoré som míňal.
Nos ma zaviedol do rozľahlého, zmiešaného lesa. Koruny stromov mali na sebe hrubú vrstvu snehu a niektoré som si podozrievavo meral očami, keď trošku zavŕzgalo drevo. Len z pocitu, že celá tá hromada snehu dopadne priamo na mňa.
Čoskoro sa mi však podarilo naďabiť na Arcanove stopy a po priamom pachu som šiel jeho tunelom v hlbokom snehu. Aj tu bola cítiť krv. Hádam sa nestalo nič jemu, to by sem nešiel, usúdil môj zdravý úsudok.
Názor som si mohol spraviť čochvíľa, pretože som pomedzi stromy v bielom lese zbadal tmavé fľaky a krv, zároveň aj trojicu vlkov. S obozretným pohľadom som sa priblížil. Vlk spolovice biely a druhej čierny ležal v snehu, tvár škaredo poranená. Pri ňom sa chúlil syn álf a Arcanus sa zdal byť zdravý, hoc zrejme riešil, čo sa tu dialo. Tretieho vlka sivej srsti som vôbec nepoznal, tiež bol celý od krvi a cez tvár sa mu ťahala jazva. Moja tvár zvážnela a mračil som sa, pomaly som sa presunul k pravému boku svojej alfy a venoval mu spýtavý pohľad. "Nebudem sa pýtať, čo sa tu stalo, ale mal som obavu, že sa niečo stalo, prípadne, že sa objavila nejaká zver," riekol som, prečo som ho vôbec sledoval.
Pohľad som presmeroval na malého Sionna a pokúsil som sa o prívetivý úsmev. "Si celý ubolený, čoskoro budeš doma a v poriadku, aj tvoj kamarát," riekol som ku koncu váhavo s pohľadom na zraneného vlka so zeleným žilkovaním v srsti. Cítil som z neho pach mladého, preto som usúdil, že asi ho neporanil zrovna on.
"Išiel som po tvojej stope a vznikol obstojný tunel v tom hlbokom snehu, pôjde sa ľahšie domov," riekol som tlmene. O koristi nebudem vravieť nahlas, ten sivý je tiež nejaký chudý a nepotrebujeme tam cudzákov, zamyslel som sa a ostražito si osadenstvo premeral pohľadom zlatých očí.

<- Asgaar (skrz Mahtae)

Stopy vlka smerovali priamo k rieke a ako som sa aj predtým domnieval, mieril kamsi na sever. Kde už len tam môže byť nejaká zver? Veril by som skôr, že by sme mali hľadať na juhu... No to nevysvetľuje aj tak, prečo tam šiel sám, nechcem, aby niekde ostal trčať v záveji či nejakej priehlbine a pochovaný pod snehovou prikrývkou, zamyslel som sa a snažil sa vetriť. Alfa vlk totižto mal naponáhľo a sem tam skákal ,takže som sa odklonil od stôp. Rieka mi však našťastie hrala do karát - aspoň to bolo pozitícvne na zime, že bola komplet zamrznutá. Ani neviem, či tento divoký tok vôbec predtým niekedy zamrzol, celkom unikátny jav, divil som sa ako som spočiatku veľmi zbabelo a opatrne našľapoval.
Keďže sa však podo mnou nič neprepadávalo, s úľavou som vyskočil na breh a klusal a brodil sa priamo ihličnatým lesom. Síce ma pachy sem tam zradili, pretože v ovzduší sa miesili iné vlčie pachy a taktiež aj železitý pach krvi, no len som sa nad zamračil a znepokojene utekal k úbočiu hôr, hoc behom by som svoje tempo nenzaval. Mal som čo robiť.

-> Ageron (okolo Armanských hôr)

Hoci som všetky tri vlčice poprosil o pomoc, ani jedna sa k tomu nemala. Lucy bola nezvyčajne ticho, pozeral som sa na ňu skúmavo len chvíľu, avšak ozvali sa zvyšné dve. Aurora bola nezvyčajne milá, na čo som sa len usmial a kývol čiernej, ktorá sa mi predstavila ako Gee. "Veľmi rád spoznávam ďalšiu sympatickú slečnu; volám sa Castor," opätoval som jej úsmev a na to sa mierne zamračil, pretože všetky tu chceli zostať. Ako sa vraví ani z voza ani na voz, otec často spomínal niečo o vlčiciach, sú špecifické, uvedomoval som si a trošku pobehol od nich.
"Aspoň tu nemrznite a odtiahnite korisť do úkrytu skôr, ako sa nám to vymstí a niekto nám žrádlo bude chcieť vziať, je naozaj zima," upozornil som vlčice s vážnym pohľadom. "Spolieham na vás, oddýchnite si v úkryte," dodal som ešte a so žmurknutím zlatým okom sa s nimi rozlúčil a čiastočne klusal, čiastočne sa brodil a miestami skákal skrz záveje snehu v snahe dostať sa na miesto, odkiaľ šlo predtým to zúfalé vytie. Cítil som pachy v lese totálne roztrúsené a na väčšom pľacu bez stromov len so zasneženými skalami som zaváhal. Bolo tu veľa stôp, ktoré viac nepokrýval sneh, ktorý prestal konečne padať z nebies. Žalúdok mi zvieralo v bolestivom kŕči, no vedel som, že kým si nedajú alfy, nemôže nikto.
Na spomínanom mieste bola križovatka vlčích stôp. Cítil som alfy aj Lauru, no zaujal ma pach Arcana, ktorý mieril očividne príliš dlhými skokmi niekam mimo les. Zaznamenal azda korisť? potešil som sa a zavyl som na známosť, že odchádzam, no len na chvíľu. Chccel som to skontrolovať a dúfal som, že vlčice odvlečú potravu do jaskyne a odpočinú si.
Nasledoval som teda stopu čierneho alfa vlka kamsi na sever.

-> Erynijský les (skrz Mahtae)

<- Siccumské jaskyne

Snažili sa ma chytiť samé negatívne emócie počas zostupu z jaskýň. Mal som ukrutný hlad, nikto sa nejako o mňa nestaral a zavše som sa viac šmýkal a padal do snehu, ako kráčal.
Zastavil som sa až dole a prižmúril oči proti ľadovému vetru. "Brrr," vylúdil som zo seba skrz drkotajúce zuby a usúdil, že bude predsa len najlepšie sa hýbať. Plán obehnutia hraníc nakoniec nebude až tak zlý, ak som si teda mal nejako zohriať svalstvo.
Vidieť som nevidel síce nikoho, no uši zachytili po vetre vlčie volanie. Vydal som sa snehom pomalým krokom za vytím, ktoré patrilo Lucy, pretože niesli radostnú správu. Ony ulovili, bude jedlo! Jasal som, no tušil som, že sa tak skoro nenažeriem kým neprídu alfy. Aspoň im ho pomôžem dotiahnuť do úkrytu, aby sa ho nikto nezmocnil.
Nabral som teda nové odhodlanie a miestami skáčuc ako žaba som sa snažil dostať až na hranice lesa k rieke. Jazyk som mal hádam až po snehovú prikrývku, pretože to bolo naozaj namáhavé prekonať les skrz všetky záveje - a nie všade bola zem udupaná od labiek, keďže už ani muflónov som tu posledný čas nevídaval.
Onedlho som sa s kýchaním nejako dobrodil k trojici vlčíc zo svorky, ktoré mali dokonca viac ako potravu; mali rovno vysokú a to jeleňa. Nnie je nbejako vyžraný ani statný, očividne bol tiež pred smrťou, no bude zatiaľ stačiť. Zavrtel som chvostom na privítanie v snahe vyjadriť úprimnú radosť. "Ste veľmi šikovné, slečny," pousmial som a poukazujúc nosom na zdochlinu, ktorú sem očividne neťahali z malej diaľky, keď som tak všímal ešte stále pomerne rýchlo zdvíhajúce sa hrudné koše vlčíc. Zadýchané boli všetky.
Než by som však stihol rozviesť konverzáciu, neďaleko nás sa rozľahlo lesom zúfalé volanie, ktoré neznelo vôbec dobre. Otočil som smer vetra na nás, aby sme cítili pach príchodzieho, no nebol mi tento dotyčný vôbec známy. Nervózne som prešľapol a zahľadel sa na Lucy. "Niekto z nás by mal ísť tam a niekto po Alfy, sú v úkryte," podotkol som a zahľadel sa do diaľky, odkiaľ sa ozval vlčí hlas. Bol však už potichu a nás k nemu mohol doviesť už jedine nos. Táto zima je mimoriadne krutá a možno na to ten niekto doplatil, pomyslel som si a zadíval sa Lucy do zelených očí naznačujúc, že má prednosť si vybrať, ktorej povinnosti sa zmocní. Hodil som rýchly pohľad aj na čiernu a Auroru, ktorej som venoval rýchly, letmý úsmev. Zabieha sa.

<- Asgaar

Mal som namierené do úkrytu, pričom som po ceste neriešil nič iné len to, že sa mi labky kĺzali do všetkých strán a mal som čo robiť, aby som sa tam vydriapal. Iste, hlboké záveje tu neboli, pretože predo mnou sa dostali dnu obe alfy s potomkom a isto tam boli aj iní vlci, čo som usudzoval podľa vyšľapaného chodníčka. Sneh bol však príliš udupaný, takže som sa bruchom prebrodil hore a s úľavou sa otriasol a zadíval na biely kraj. Príliš zima a taký hlad, skončí toto niekedy? Asi ani nemám energiu na to riešiť zajace, uvažoval som a s kýchnutím, ktoré sa mi znenazdajky vydralo z ňufáku som vkročil hlbšie do jaskyne, no zastavili ma hlasy.
Ozývali sa z hlavnej časti, kam som mal pôvodne namierené si oddýchnuť. To je hurhaj. Hlasy patrili synom álf ako som pochopil, no zneli rozrušene a zháčil som sa, že to asi nebude najlepší nápad tam liezť. Arcanus ma však stihol registrovať kývnutím, kým šiel pred chvíľou dnu, preto som zaváhal. Idem radšej skontrolovať hranice a ostatné vlčice, či sú v poriadku, Tesai dobrovoľne mrzne vonku, oznámil som v duchu, pričom mi nič nedávalo záruku, že ma i počuli.
S tichým vzdychom som zvesil hlavu a začal sa šmýkať smerom von z jaskýň.

-> Asgaar

//Preskakujem taktiež Tesaia (pretože naozaj tu JE na čo reagovať)

Zajace sa napokon rozhodli, že im to tu nestojí za to, keď sa objavila vlčia posila. Beztak ich tu bola kôpka mŕtvych; taká žalostná hromada. Vydýchol som si. Každopádne ani jeden nevyzerá, že by na ňom bolo nejako extra mäsa, no ale žuť šľachy je lepšie ako nič, nie? pomyslel som si optimisticky a odprevadil pohľadom Elisu, ktorej na labkích v sivej srsti zasychala krv. Sionn ju nadšene nasledoval a ja som mal v pláne vydať sa priamo po ich stopách. Ešte sú tu však maličkosti.
Obzrel som sa po hnedom Tesaiovi, ktorý t len stál ako kopa nešťastia a vzdychol si. Komu niet rady... Presunul som sa ku králikom a obozretne sa ešte rozhliadol, či na mňa nejaká tá potvora nečíha z najbližšieho krovia. Každopádne vzduch sa zdal ako vždy a pred útokom čistý, ľadový a ja som si mohol len otriasať kryštáliky mrazu z fúzov. Úprimne som sa tešil do úkrytu, pretože laby už som mal tak dlho položené v snehu, že som hádam stratil aj cit.
Povyberal som si teda najschopnejšie magické jedince, ktoré sa už - našťastie - nehýbali a nechal niečo aj pre Tesaia, pretože on sa akosi netváril, že by sa chystal ísť skryť. Chňapol som teda 4 mŕtvolky za uši do zubov a polovične ich niesol a polovične vliekol snehom po stopách Elisy a jej syna, pretože som sa s tým nehodlal trápiť v hlbokých závejoch. Zbytočne by som si narazil labu, takže som počkal, kým vojdú do úkrytu, vydriapal som sa s pár pošmyknutiami a veselo vbehol dnu.

-> Sicc. jaskyne

//Neviem, či sa moje posty počítajú, pretože som sa nestihla zapojiť skôr. Ak áno, tak do sily, Ď.

Celá situácia mi razom neprišla tak zábavná. Nie len že som túžil po teple a bol premrznutý na kosť, hladný a tak isto aj ostatní. Zavše na nás odniekiaľ vyliezlo hejno nadopovaných zajacov, ktorí dohrýzli osadenstvo, ja som v rámci zasnenia sa schytal do chvosta a vládol tu chaos. Stihol som si tak povšimnúť hnedého Tesaia, ktorý tak nejak na vlastnú päsť zápasil, no ja som bol rád, že je ako tak v bezpečí mladý.
Ten však ukážkovo odbil matku, že je hrdina a zostane tu. Na takéto činy je čas inokedy, načo ti bude, že si hrdina, ak ťa skolí zajac... To nie je moc hrdinské. Následne na to som ho sotil stranou, pretože si bystré oči všimli otlačku labky, ktorý sa znenazdajky zjavil pri Sionnovi. S vrčaním som sa zahnal do neviditeľna a v zuboch ucítil krv. Ozvalo sa len zapišťanie. Bolo mi to jedno, čelili sme ďalším a ešte k tomu na Elisu jeden vyskočil. Mala na sebe škrabance, nejakú trošku krvi. Takto som si obed po toľkých hladných dňoch nepredstavoval, pomyslel som si a silou vôle a nádeje (ako som si myslel, že sa stalo) zajaca strhol pôrudký vír vzduchu, ktorý na Elise nechal menšiu lysinu, no besniaci ušiak odletel a hodilo ho o strom. S úľavou som si vydýchol.
Zajace však čoskoro pochopili, že to nemá asi až tak zmysel, no ja som len postrčil mladého smerom k sivej vlčici a obratne skočil po dvoch jedincoch. Jeden sa mi vyšmykol, no druhý padol. Aspoň nejaké jedlo, napadlo mi ako som sa dvíhal zo snehu, v ktorom som sa ocitol, keďže som sa po prchajúcom zvierati hodil celý.
Zostala okolo nás spúšť a pár mŕtvol, našťastie nie vlčích. Zadýchane som sa vrátil a začal skúmať s nosom pri zemi okolie a krovie, či už tu na nás nečíha ešte nejaký neviditeľný.

//Nemám náladu, slabší post, pardon