Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vlastná úloha č.1

<- Stredozemná pláň

Aurora mi, ako som predpokladal, robila hravú spoločnosť. Bola mladá a mala určite veľa energie, ktorú nemala kedy minúť, zavše sme obaja boli dobre najedení a oddýchnutí, preto som sa rozhodol pre prieskum okolia. Nemal som k tomu dosiaľ toľko vhodných príležitostí, takže som si len užíval studený vzduch a príchodzie ráno. To bolo veľkým bonusom, pretože v noci sme si len tak blbli a vymýšľali hry na pláni. Postupovali sme však k lesíku, ktorý sa začal blížiť a obával som sa, že v noci by nemusel byť veľmi prestupný. K tým hrám sa však bledá vlčica celkom rozhovorila a ja som ju zvedavo počúval. Na zmienku guľovačky som sa len uškrnul a hrabnutím labkou sa ju pokúsil trafiť tými pár mokrými vločkami, ktoré sa mi zlepili v labke popri chôdzi a skákaní. Jasné, že to poznám, kto by aj nepoznal... možno nejakí južní vlci, z piesočnatých oblastí... žijú tam takí? Nie sú tak mimo iba šakaly, že ich baví žiť v teple a suchu? Nemal som asi nikdy dostatočne veľa možností to zisťovať, pomyslel som si a obrátil sa na Auroru s novou, zvedavou otázkou. „Už si niekedy počula o púštnych vlkoch?“ nadviazal som na novú tému konverzácie, keďže sme sa obaja s vyplazenými jazykmi museli niekedy aj vydýchať.
Čoskoro sme sa dostali do lesa, o ktorom som si pamätal, že tu bývalo počas pokročilej jari krásne. Žeby mi to Laura spomínala, o tých ovocných stromoch, niekedy, zamýšľal som sa a rozhliadal sa po okolí a zasnežených korunách.
Aurora sa viac však nezmienila o vĺčatách, ani mi neprejavila viac náklonnosti, než by bolo medzi vlkom a vlčicou patričné, ak nie sú partnermi. Podozrievavo som si ju premeral, avšak nenápadne, zo slušnosti. Nechcel som, aby sa vypytovala. Pripadala mi celkovo rozhodená, preto som len nešťastne skrivil tvár. „Pohľadať menšie loviská v okolí korýt riek,“ prezradil som jej zarazeným hlasom, pretože si na tom ľade musela ublížiť.
Aby som ju však rozptýlil, alebo teda príroda sa tak rozhodla, priplietol sa nám do cesty vyvrátený, mladý stromček. Prekvapene som zastal a díval sa na spúšť medzi koreňmi, ktoré vo väčšine trčali mimo rozrytú zem. Diviačia partia tu je zjavne ako doma, napadlo mi, keď som sa zamračene priblížil a oňuchal vyvrátený strom. Nedalo mi to, nechať ho vyschnúť, preto som sa obrátil na vlčicu. „Bola by si tak láskavá a pomohla mi pridržať ho v rovnej polohe? Zakryjeme korene,“ slušne som spoločníčku požiadal a následne sa pustil do hrabania jamy, aby sa pohodlne strom mohol vyrovnať a osadiť naspäť. Chcel som pomôcť prírode, kd nám dala možnosť sa niečoho nažrať a neskapať od zimy, takže som vytvoril jamu, do ktorej sme spoločne mladinu osadili. Zabral som labkami a zhŕňal hlinu v podobe blata od roztopeného snehu do jamy, na čo som navrch nahrabal aj mokrý sneh.

<- Midiam

Bol som nadšený z toho, že som dokázal násjť aspoň čosi. Dané miesta už bolo potrebné si lendobre zapamätať a prísť navštíviť neskôr. "Pôjdeš potom niekedy na jar so mnou číhať nie tie fleky, keĎ sa tam konečne znova ubytujú zvieratá?" navrhol som bledej vlčici a priateľsky zamával chvostom. Ponúkol som jej to ako spoločné voľno a zabavenie sa príležitostným lovom vo dvojici, ak by sa jednalo o malé zviera. A rozhodne nemagické, keď si spomeniem na tú aféru s ohňom a kadečím zo strany obyčajného zajka, tak sa mi to táto potrava asi znechutila do konca života, odfrkol som si pre seba a zisťoval, že spoločnosť Aurory má na mňa podobný vplyv ako som bol zvyknutý od Laury. Samá šťastná kopa, všade, pomyslel som si a s jej priamym návrhom sa trochu vyblbnúť som za riekou na pláni zrýchlil a veselo skákal záveje snehu v snahe prebehnúť sa. Slušnosť mi však nedala rozbehnúť sa a nechať vlčicu samú, takže som ju poctivo čakal a držal s ňou krok. Sem tam popri skoku bolo dosť fajn povyskočiť a zahnať sa po rozvírených vločkách, na čo mi vbehli aj do nosa a spustil som kýchanie. Energia je však prvoradejšia na nasledujúci postup a kroky krajinou, zhodnotil som a zmiernil do vytrvalého poklusu, snažiac sa vyberať plytšie miesta, čo sa snehovej prikrývky týkalo. "Poznáš nejaké snežné hry?" spýtal som sa na moje pomery nedôstojným spôsobom a veselo zamával chvostom, aby som Auroru povzbudil hovoru.
Blížil sa však ďalší ohyb rieky a zmena smeru, nanešťastie pre vlčicu to nebolo dobrým rozhodnutím tadiaľ ísť. Narazila si minimálne tak nos a ja som znepokojene štekol a pobehol smerom k nej. To sa už však drala na nohy a len tvrdila, že ju bolí hlava. Smutne som zvesil uši. Také zvlíštne, že sa nálada vie zmeniť za stotinu vlčieho nádychu, pomyslel som si premýšľajúc, azda potrebuje objať alebo niečo, pretože sa jej správanie radikálne pozmenilo.
Keď mi začala lichotiť, nevedel som, či sa o ňu báť alebo potešene vrtieť chvostom, preto som len s úsmevom odvrátil tvár. Akonáhle však vybafla, že chce robiť nejaké vĺčatá, skamenel som v pohybe a s nádychmi zbieral posledné zvyšky sebakontroly. ...!
"Milá moja, tiež ťa mám rád, no zatiaľ tým neznámym, kamarátskym spôsobom, sotva sme sa zoznámili," pokúsil som som sa o čo najvľúdnejšie uzemnenie vlčice, ktorú posadla asi banda nevybujačených hormónov, ktoré súviseli s príchodmi jari. "A najprv na potomstvo musíš nájsť niekoho, s kým budeš v bezpečí a spokojná," dodal som si len pre seba svoj názor a pozrel na ňu, či ma naozaj pochopila. Na tvári som však neskrýval úškrn, keď zavelila vpred a omnoho veselšie a živšie aj kráčala.

-> Třešňový háj

"Len je smutné, že sme si poriadne ani nemohli užiť sneh, teda bez myšlienok na hlad," podotkol som na jej radostne pocity ohľadom oteplenie sa. K večeru takto aj přestalo fúkať a hoci mesiac nebolo vidieť kvôli mračnám, biela prikrývka poskytovala dostatočne svetlá na to, aby sme mohli pokračovať aj v noci. Nie ako sme vtedy s Laurou zostali zaseknuti v horách, odtiaľ sa nedalo a snežilo, spomínal som, kým si sklonenym nosím k zemi som sa kutral v snehu a pri najbližších kríkoch pri rieke.
Vrstva s ehu sa o slušných pár čísel zmenšila, takže aj pohyb bol jednoduchší a teda bolo jasné, že to lákalo na výlet.
Aurora mi pomohla s prieskumom, odhrabal som aj sneh pri nápadom zhluku krovia. Vrstva bieleho prachu vlociek sa prepadáva la smerom dole, takže som potešene zavrtěl chvostom. "Nějaká nora, očividně velká a bola obývaná," podotkol som s úsmevom a poobzeral si okolie, aby som vedel, pri ktorom bode koryta rieky potom najbližšie hľadať
Vlčica mi prezradila, že sa jej v lese páči, že v ukryte už skoro nikto nebol. "Vylakalo ich oteplenie. Našiel si mtu noru a pri hranici lesa zhluk skál, kde toho môže žiť viac. Aspoň trochu preskúmam okolie lesa," podotkol som a otriasol sa od sněhu, ktorý sa mi usadil v srsti. Vydal som sa po koryte smerom k juhu, kde toho snehu mohlo být menej.

-> niekam na juh za vodou :D naviguj pls

Vlastná úloha č. 4 / 1. rieka

<- Asgaarský hvozd

Chvíľu som pozeral ešte na Auroru, kým som sa pobral pomedzi stromy k hranici. Presnejšie som mal namierené čo najkratšou cestou na moju stopu z nedávna, keĎ som tadiaľto prechádzal pred pár hodinami. Áno, naozaj už to bolo niekoľko hodín, pretože slnko zapadalo za obzor. Fúkal vietor, takže účinne mi bral všetky pachy v lese od ňufáku. Auroru som však počul za sebou a pri pripomenutí si, že nemám náhliť kvôli vlčici som sa zastavil a poohýbal sa do strán v rebrách, v ktorých zapukalo. Vlci neboli naozaj stvorení na to, aby na nich niekto skákal. A podľa m§a ani na zoskoky zo stromov, na to sú nočné dravce a iné zvieratá či? polemizoval som si pre seba, kým som pomaly kládol laby pred seba. Bbeztak sa mi zopár ráz stalo, že mi noha zahučala do nejakej jamy, ktorú som nemal šancu vidieť. „Ako sa tak zdá, jar začína byť na vzostupe, čo myslíš?“ podotkol som úsmevne, keď som za sebou začul dopadanie láb na krehký sneh. Nanešťastie riadne mokrý, takže som mal na labách hodnú vrstvu, ktorú som sem tam musel otriasť. Roztopený sneh zo stromu po zoskoku Aurory sa mi tiež len topil v kožuchu a voda kvapkala z končeku hnedého chvosta. Behom dňa som nemal dojem, že by už mrzlo, takže som nepremýšľal nad tým, či budem mať v noci z chvosta cencúľ.
„Povedz, slečna,“ začal som uvoľneným hlasom, „neutečieš nám, keď sa budeš moc nudiť? Čo nezostal nikto v úkryte?“ pýtal som sa krotko, s vtipom a moja tvár o tom aj nasvedčovala, že som len jednoducho konverzoval a zaujímal sa. Koniec koncov bol som veľmi zvedavá duša. Nadviazal som najmä pri monológu na jej zoskok zo stromu. Ale to sa jej určite musí započítať, šikovnosť a obratnosť. Inak povedané, mladosť je úžasná, smial som sa pre seba spokojne v duchu a bol rád za veselú spoločnosť. Paradoxne ďalšej, béžovej vlčice. Nikdy som sa extra nepozastavoval nad sfarbením jednotlivých vlkov, ktorých som stretol, no táto farebná zhoda mi navodila úsmev na tvár, hoc len na chvíľu.
Došli sme spolu s Aurorou po mojich stopách ku korytu rieky. Príroda vôol pripomínala úzku pláň medzi lesmi, ktorá sa zvažovala do úzkej priekopy. Netrúfal som si však po hlave skočiť do najnižšieho bodu, pretože sa dalo predpokladať, že sneh tam bude raz tak vysoký. Napriek odmäku mi stále siahal po končeky bledej srsti na bruchu.
„Chcel by som preskúmať okolité kroviská a ohyby rieky, či sa tu nenájde nejaké miesto, kam by sa mohla vrátiť zver, až sneh trochu povolí,“ vysvetľoval som bledej vlčici, na ktorú som po zastavení obrátil pohľad.

Postupoval som pomaličky po hraniciach, kým som sa vracal severozápadnou stranou. Mal som dobrú náladu a prilepšilo mi ju počasie. Slnko mi sem tam pomedzi zasnežené koruny stromov zasvietilo do očí, skôr však prevzal nadvládu vietor, ktorému sa úspešne podarilo rozháňať mraky. Takže do zasneženého hvozdu preniklo aj slabé, slnečné svetlo. Studený, slnečný svit, ešte je priskoro, aby to dávalo nejaké teplo, zamýšľal som sa, keď som žmúril zlatavé oči medzi stromy a na lúky a otvorený priestor, ktorý sa mi naskytoval pri pohľade von z lesa.
Takmer na celých hraniciach z východu a juhu bol môj pach. Dlho sa nestalo, že by sem niekto šiel so zlým úmyslom... Zima bola zlá, malý Sionn si to zlízol asi azda najviac. A ku všetkému tie magické zajace, čo to pre Života bolo, premýšľal som a na okamih vypol všetky zmysly. Koniec koncov bol som síce povýšený, no nedali mi funkciu. Počasie sa zavše oteplilo a na pár okamihov som si chcel len vychutnávať mokrý sneh, ktorý sa lepil na laby a ticho lesa.
Možno preto moje uvažovanie nad udalosťami posledných dní ma dostihlo. Nevnímal som šuchot, aj sa mi zdalo, že je niečo opodiaľ za zasneženými skalami, no nevnímal som to. Zahĺbil som sa v sebe, pretože som bol sám...
...kým sa ozval praskavý zvuk konára. Najprv mi na hlavu a chrbát dopadol sneh, ktorý mi prekryl zrak. Čo...! Potom na mňa dopadla váha niekoľkých azda desiatok kilogramov, pod ktorou sa mi podlomili nohy a zvalilo ma do snehového záveja. Útok od čoho? Nepomrzli zvieratá? Sova sa azda zbláznila? premýšľal som, keď som kýchala pľul sneh, ktorého som sa nahltal, kým sa ozval známy hlas jednej mladej, veselej vlčice.
Zmätene som zažmurkal, ešte zopár krát kýchol a labou si prešiel pár ráz po tvári, aby som sa zbavil roztopených vločiek v očiach a ich okolí. Zlaté zraky mi spočinuli na bledohnedej vlčici, skoro až farby piesku, ktorá veselo vrtela chvostom a b rýchlopsti sa mi ospravedlňovala, že si nemala zo mňa spraviť cieľ na ideálny žartík. Len som si povzdychol a pozviechal sa na nohy, niekoľko ráz sa otriasol až tak, že moja srsť pripomínala ježie pichliače. Celý som bol šišatý, ale neprekážalo mi to. Takže to nebola sova, no dobre, usúdil som a priateľsky sa na Auroru usmial. "Vidím, že si šťastne oddýchnutá a najedená slečna," podotkol som a rozhliadol sa vôkol, pre istotu aj na korunu stromu, odkiaľ na mňa s vyšteknutím skočila. Jej hmotnosť nebola nijako veľká a sneh to utlmil, no aj tak to bol šok, že na vás čosi padne z neba.
"Ďakujem milá, som tu už dlhší čas," podotkol som na jej kompliment ohľadom povýšenia. "Vlastne keďže sa nám oteplilo, rád by som preskúmal okolie rôznych riek, kvôli hľadaniu nových lovísk. K vode pôjde zver prvá," dodal som ešte a pozrel sa na ňu spýtavým pohľadom, či sa chce pridať vo flákaní sa.

-> Řeka Midiam

<- Siccumské jaskyne

Vkročil som do nového, veľmi veterného dňa. Vietor mi prehrabol srsť na tvári takmer okamžite čo som vytiahol prvú labu z chodby do jaskýň. Dostal som síce aj snehom za krk, pretože som sa preplietal medzi nejakou zamrznutou rastlinou, ktorá zakrývala vchod. Všetok sneh som z nej stiahol a potom sa len otriasal. To by sme mali prudké a účinné prebudenie na ráno, pomyslel som si pomerne optimisticky a možno až s prehnane dobrou náladou.
Skočil som do snehu a po pár krokoch lesom zostal prekvapene stáť, len čo som zodvihol hnát, na ktorý sa mi prilepila ťažká vsrtva mokrého snehu. Mokrý sneh...? Zatrepal som nohou a s funením sa predieral snehom. Vzduch nebol odrazu mrazivý a ja som sa konečne zhlboka nadýchol. Najskôr nástup jari? Napadlo mi a už som vedel, že bude momentálne pohyb po lese mimoriadne ťažký, pretože snehová masa sa začínala veľmi pomaličky topiť.
Po prejdení niekoľkých desiatok metrov, čo som za sebou zanechával snehové tunely a stopy som si s úľavou vydýchol, pretože sneh na tienistých miestach lesa nebol tak mokrý a ťažký, čiže sa mi ani toľko nelepil na kožuch. Hnedú srsť som mal však beztak kompletne mokrú a ani pravidelná zastávka na otrasenie sa moc nepomáhala. Vyzerá to, že nás čaká krásny a azda prvý, jarný deň, pomyslel som si potešene a keď som konečne došiel na východnú hranicu lesa, neodolal som vykuknúť k rieke, no videl som tam stále len ľadovú plochu a sem tam zvuk praskania. Odvrátil som tvár a pokračoval v postupe tesne po hranici lesa, čo som si sem tam zdvihol nohu a označil nejaký ker či strom na okraji.
Postupoval som snehom a miestami zapadol skoro až po bradu. Aspoň je to dobrý tréning, napadlo mi, pretože som sa cítil celkom bez svalov a neschopný počas zimy. Síce som mal konečne dobre naprataný žalúdok a doprial som si aj výdatnú dávku spánku, no nevyzeral som ktovieako a nebol som s tým sám spokojný. Zaumienil som si pár vecí a dal do hlavy nejaké ciele. Tiež je divné, že tu vedľa mňa ten Sionn vyrastá a to, ako sa volá, viem vlastne len od iných členov. Je sa za čo hanbiť? uvažoval som popri postupe južnou hranicou a blížil sa pomaly k severu. Nikde nebolo nikoho vidieť, v lese som cítil len Arcana a toho strateného samotára Tesaia.

Pocit plného žalúdka a taktiež celkovej spokojnosti ma udržal v pomerne dlhom spánku. Neregistroval som, čo sa dialo vôkol mňa v jaskyni ani ničie hlasy, proste som zaspal vedľa béžovej vlčice, vedľa ktorej som v úkryte strávil noc.
Zachveli sa mi viečka, ktoré pošteklilo tlmené svetlo. V jaskyni nebola konečne taká tma, že si vlk nedovidel ani na vlastný chvost z čoho som usúdil, že som ležal spokojne celú noc. Po pár zívnutiach som sa konečne prebral a uvedomil si, že sa cítim konečne skoro perfektne po dlhej dobe. Dokonca aj pocitovo v jaskyni nebola nejako extra zima, hoci oheň som už nikde nevidel, keď som sa obzeral po jaskyni.
Spočiatku som len ležal chvíľu sa dívajúc na drobnú vlčicu, ktorá bola schúlená vedľa mňa, pretože som ju proste nechcel budiť. Chcela ísť von a skontrolovať okolie, bude potrebovať energiu, pomyslel som si a zároveň pri pohľade na ňu sa divil, kde sa v takom malom tele berie toľká životná radosť, ktorou Laura oplývala.
Ako som sa však obzeral, môj pohľad spočinul na Laurinom bratovi, ktorý si proste nedal povedať a stále tu postával ako krvou polepená troska. Len som si povzdychol a popod fúzy sa pousmial, keď som postrehol, že sivobiele vĺča už je šťastnejšie a pri matke. Nečakal by som, že bude s ním medzi nami, všetkými, zamyslel som sa a sklonil hlavu.
Je na čase sa ísť prejsť a skontrolovať les, pomyslel som si a veľmi decentne pošteklil Laure ucho ňufákom. "Dobré ráno slečna, musím tvoju príjemnú spoločnosť opustiť, idem sa vyvetrať," šepol som prosto a skoro neslyšne. Postavil som sa v snahe nezakopnúť o spiacu vlčicu a vydal sa ešte k rozobratému jeleňovi.
Mäso zveriny nebolo konečne a podozrivo tuhé. Pričuchol som si no nič nenasvedčovalo tomu, že by to bolo skazené alebo niečo, takže som sa proste prehrabal vo zvyškoch a doplnil si žalúdok raňajkami. Zlízol som si z papule krv a trošku sa priblížil k alfa vlčici, hoci som si od nich držal odstup. "Dobré ráno," ozval som sa mierne neisto vzhľadom na prítomnosť Meinereho. "Pôjdem obehnúť hranice a možno sa na pár dní vytratím z lesa, ponaťahovať svaly, keď už je teplejšie, ak smiem," oznámil som jej prostú informáciu a zároveň si pohľadom pýtal dovolenie.
Na to som len sklonil hlavu a pomalým krokom sa vydal po kameňoch von, na denné svetlo. Ak nebudem môcť ísť, tak ma potom zastaví alebo hádam zavyje, no nie? zamyslel som sa, keď som rozžmurkával denné svetlo, ktoré bolo pomerne ostré.

-> Asgaarský hvozd

Zamračil som sa nad poznámkou o skromnosti. "Viacero vlkov by malo vedieť, čo to reálne znamená pokora," zafunel som si do hnedých láb a zotrval naďalej spokojný, uvoľnený ležať. Pár ráz sa mi ešte zívlo, zatiaľ čo drobná vlčica nám tu chvostom vírila vzduch, no v konečnom dôsledku som sa cítil viac ako príjemne. Natočil som pohľad na Lauru, keď mi tiež potvrdila, že je toho na ňu celkom veľa posledné dni. "Zachvíľu si budeme užívať jar, milá Laura a všetko dostane hneď život," povedal som povzbudivo a bol rád, že sa na nej únava nejako nepodpísala. Ležali sme však príliš blízko seba, takže som si nedovolil si ju prezerať a rátať jej rebrá - ak jej teda nejaké trčali.
Radšej som pohľadom prebehol po jaskyni a zívnutím prehlušil tenší hlas mladého potomka álf, ktorý sa stále rozprával a zapodieval Meinerem, Pár krát som zažmurkal, aby som sa uistil či dobre vidím, že na krku bieleho vĺčatka sa hompáľala guľa na retiazke, ktorú tam mal predtým Laurin brat. Zvedavo som sa na ňu obzrel. "Nie je v tom nejaký jedovatý plyn alebo mágia, keď mu to dal, či?" spýtal som sa jej so záujmom a zároveň starosťou o mladého, hoci nebol môj. Síce bezvýznamný jedinec, postavený nízko, ale mám pus sebazáchovy. Kkeby sa mu niečo stalo, dostaneme všetci, pomyslel som si a rozpačito sa pusmial, keď si ľahla tak, že som cítil dotyk jej srsti. Odolal som potešenému zametaniu zeme mojím chvostom, takže som jej venoval len spokojný pohľad do jej radostných očí. Byť tak mačkou, asi by som spokojnosťou priadol.
Laura však podotkla, že zatiaľ sa nemusí o malú Lilac obávať, pretože ju očividne zabával Yeter. Aj béžová sa divila tomu, čo má na hlave a jej významný pohľad hovoril za všetko. "Ak to chcel dobrovoľne, bude sa mu ťažko chodiť s nami na lov, najmä po lese," skonštatoval som a díval sa len na vlčicu a pohľadom zavadil o prelivy tmavej v jej kožúšku. "V tejto krajine ma asi už nič neprekvapí," uškrnul som sa a so zívnutím zložil hlavu.
"Ak ti to nebude vadiť slečna," zavadil som pohľadom o jej zelené zraky, "na pár hodín sa natiahnem, ráno bude lepšie na prechádzku," dokončil som zi zívnutím, položil hlavu na líce a do pár minút tichého oddychu prestal vnímať zvuky v jaskyni. Cítil som len príjemné teplo, ktoré bolo spôsobené jej prítomnosťou a teda možno aj zvyškom ohňa, ktorý v jaskyni doháral. Neobával som sa pri nej vypnúť, dôveroval som jej odkedy som ju videl prvý raz.

Kanibali však zleniveli a začali podnikať útoky na farmy.

Premeral som si ju starostlivým pohľadom, keď povedala, že si nejako nie je ani vedomá vlkov, ktorí by mohli jej dobré srdce zneužiť. Odniekadiaľ som mal proste zrazu intenzívny pocit, že to drobné béžové potrebujem chrániť alebo aspoň vedieť, čo je s ňou. Nechcem byť pesimista, ale vlci sú všelijakí... ktovie, či jej dobrotu nezneužil aj ten vlk, čo zmizol, zamyslel som sa a s nádychom uvoľnil napätie v tvári. Cítil som sa príjemne ako za celú zimu nie, veľký podiel na tom mal, samozrejme, plný žalúdok. Stále sa mi však zívalo, len čo som si prehrabol labou cez tvár, v snahe zahnať útlm, ktorý ma chytal. Koniec koncov bolo nás tu celkom dosť, vzduch v jaskyni mal normálnejšiu teplotu a za posledné dni bolo všetkého až moc. Stačí len to skákanie snehom, je všade, povzdychol som si.
Laurin úsmev ma však tak nejak držal pri živote, len som ju ticho pozoroval, kým sa zase pohodlne usadila. Zložila mi podobný kompliment, na čo som si rozpačito odkašľal a poklepal chvostom po kamennej zemi. "Nič netreba preháňať, každý má z niečoho trošku," usúdil som na záver zívajúc. Vlčici som venoval len ospravedlňujúci pohľad, pretože som nevedel tú tlamu udržať zatvorenú. Rozhovorila sa ďalej o záhadnom členovi - samotárovi a povedala, že tma bol s ňou. Na jej vyjadrenie obáv o situáciu vonku som len chápavo prikývol. "Rád by som sa išiel aj ja prejsť, ale najprv to vidím na spánok," povedal som zadumane a nijako neplánoval ísť zrovna s vlčicou, či jej byť za chvostom. Mal som na mysli skôr plány osamote, na prečistenie si myšlienok ...a schladenie hlavy, dodal som si pre seba s úsmevom, keď som si hlavu zložil medzi predné a posunul sa trošku bližšie k nej očkom škúliac, či jej to vadiť nebude. V opačnom prípade by som sa šiel zložiť niekam inam. Hoci ona sem prišla.
Jej nadšenie ohľadom dvoch malých vĺčat bolo pre mňa až prekvapivé, pretože som nikoho predtým nestretol, kto by prejavil nad témou mladých takú radosť. Oči jej len zažiarili a chápal som, že ich má úprimne rada, preto som sa len pod fúzy usmieval zo zeme. "Malá je odvážna, prišla s Elisou... to ju tu hádam nechá, no nie?" uvažoval som nahlas a pomerne bezstarostným hlasom.

Bolo mi povedané konečne meno jej brata, na čo som vďačne prikývol. Nnásledne ma len pošteklila po tvári špička jej chvosta ako sa zdvíhala, pretože mala očividne úmysel niekomu darovať kus mäsa, ktorý jej ešte zvýšil. Obdivne som si ju premeral. Zlaté srdce, napadlo mi, keď položila mäso kdesi u niekoho v šere jaskyne. Venoval som jej veselý úsmev, keď sa vrátila. "Si láskavá, nepokúsil sa to niekto niekedy zneužiť?" odvážil som sa opýtať, pretože mi proste nešlo do hlavy, ako môže byť na svete tak dobrý vlk, keď život je paradoxom, keďže obvykle sa vám dobré skutky proste vypomstili.
Laura ma uistila, že sa nemusím trápiť pre rozladenú vlčicu. Opätoval som jej pohľad plný intenzívnych emócií, ktoré som sám nevedel v duchu spracovať a vykľučkoval z toho len rozpačitým úsmevom a klepnutím chvostom o kamennú zem. Nepotrpel som si extra na kožušiny, ktoré si aj tak viac menej rozobrali alfy a ostatní, vystačil som si s miernejšou teplotou oproti vonkajšku vďaka magickému ohníku, ktorý však už dohasínal. Ona je na všetkých tak milá alebo...? uvažoval som v krúžku rozpakov, pretože som si nebol zrovna jej správaním istý. Zima mi mazala kreatívne myšlienky a spomaľovala pochody v mysli, takže som sa len snažil zakryť vlastnú nevedomosť, ako sa so všetkým vysporiadať.
Otočil som sa bruchom a labkami k nej. Ak by sa dalo, asi by som sa červenal, keď musela ešte spomenúť, že som sa tam nejako ocitol. "Bola to náhoda, že som tam bol," odvetil som skromne. "Stačí mi, že si šťastná," podotkol som váhavo a zakryl svoj malý skrat úsmevom. "Samozrejme za to, že je rodina v poriadku a všetci," dodal som ešte narýchlo a rozhliadol sa.
Väčšina vlkov oddychovala alebo zápasila so stuhnutou divinou, neriešil som ich, my sme mali zo svojho stanoviska dobrý výhľad do vstupu jaskyne. Kožuch som mal dobrý, na miernejšiu zimu stavaný, takže s plným žalúdok ma zaplavil pocit spokojnosti. Teda, asi to bude aj niečím iným a nejakými hormónmi s príchodom jari, ale nad tým som zámerne nepremýšľal.
Uvažovali sme nad hnedým a záhadným členov svorky a bol som prekvapení, keď vlčica presvedčivo prehlásila, že je aj dosť spoľahlivý. "Nejakou náhodou ho vôbec nikdy nevídam ani nestretávam," zafunel som a zložil si hlavu medzi labky. Keď však s úsmevom dodala, že na starosti má vĺčatá ona, prekvapene som sa usmial a zdvihol hlavu dívajúc sa na Lauru. "Musíľ mať veľkú radosť, že sú tu teraz dve," podotkol som a usmial sa na ňu. "Každopádne Sionn už je celkom odrastený, mladý vlk," zhodnotil som sekundovo žmúriac na bledý kožúšok v jaskyni.

Okolie farmy a územie kanibalov však začne rapídne schnúť z nedostatku vody, ktorú čerpajú farmy. (//avokádový biznis v Chille napr :D)

Sledoval som pohľad béžovej kamsi do jaskyne, kadiaľ prešiel Yeter. Tak isto som stuhol pohľadom na jeho hlave, z ktorej odrazu rástlo parožie. Určite musel cítiť, že naňho niekto pozerá, no napokon som len zažmurkal a s výdychom a obrátil na vlčicu. Urobilo jej radosť, že som sa zaujímal ,na čo som len rozpačito buchol chvostom o zem. "Lucy, Gee a Aurora sa podarilo skoliť niekde úplne mimo územia, len sa Lucy urazila, že som ich poprosil o dovlečenie žrádla sem kvôli Sionnovi a spol a hneˇna to šiel hľadať Arcana," vysvetlil som jej situáciu zas z druhej strany, kým ona ako beta musela zostať v lese pri hraniciach a cudzincovi, o ktorom mi prezradila, že je ťažko ranený.
"Potom to poznáš, našiel som alfu so zraneným... bratom," odmlčal som sa, pretože som stále nezachytil jeho meno, "...a Sionnom. Je mi ľúto, že nezavážila ani snaha im ho pomôcť dostať bez úsilia mágiou sem," povzdychol som si s vráskou medzi očami, lebo ma tento aspekt trápil. Nebudeme si však zaťažovať príliš hlavu, že, pomyslel som si a uvoľnil ďalším zívnutím chvíľkové napätie.
"Divím sa, že Tesai dobrovoľne mrzne vonku," zavrtel som hlavou, keď spomenula člena, ktorého nikdy nikto a nikde nevídal, len čas od času sa niekde objavil. Dokonca aj moja zvedavosť váhala, či ho ísť spoznať. "Kto sa vlastne oficiálne stará o vĺčatá?" spýtal som sa ešte opatrne v snahe predísť ďalšiemu hormonálnemu výlevu od -pre zmenu - druhej vlčice.

Ochranné kryty by však zapríčinili skleníkový efekt a rastliny by začali schnúť.

Arcanus sa stiahol k nim do "alfa jaskyne" aj s nejakou polovicou všetkého dobrého, kým ja som sa kŕmil pri ostatných priamo na koristi. Neodvážil som sa vyberať si tie lepšie kúsky, takže som si len do sýta naplnil žalúdok, zistil, že zuby stále dobre držia, nakoľko mäso bolo skoro ako kameň. A utiahol sa bokom, zase k ohybu vchodu jaskyne. Po veľmi dlhej dobe si zrejme všetci môžeme povedať, že sa máme dobre. Teda až na chudáka, čo prišiel o oko, premýšľal som a presunul pohľad zlatých očí na dvojfarebného cudzinca, ktorého Lucy ako vstávala ešte aj urazila. Bola stále nasrdená a ja som skleslo stiahol uši. Má pravdu, no my kappy nemusíme mať také starosti... Teda už ani ako delta, nie je to moja vec, usúdil som a nahlas si zívol.
Ako som zíval a zavrel na okamih oči, znenazdajky len ťapkanie láb a ležala pri mne béžová beta. Prekvapene som zažmurkal a potešene buchol pár ráz chvostom o zem jaskyne. Jej nálada bola takme rvždy dobrá a ľahko čitateľná, takže som sa len usmial, keď sa pýtala, či sa môže pridať, hoc už tu vlastne vedľa mňa ležala. "Najedená?" prehodil som len a ešte si dovolil krátke zívnutie. Nerozumel som náladám vlčíc, takže som sa nechcel nejako zapodievať a konšpirovať nad jej aktuálnou náladou. Bol som však rád, že neprepukla v čistú paniku, keď uvidela v´brata, ktorý to oko ešte vlastne nedávno mal. "Tvoj brat je nešťastný, mal by ísť," podotkol som o dva stupne tichším hlasom, nech ostatné zvedavé uši zbytočne neodpočúvajú. Beztak sa sem tam od nás dostal do jaskyne poryv studeného vetra. Nezahojí si to sám, ale aspoň bude mať pokoj v duchu a vyspí sa, myslel som si svoje a odvrátil zrak. Mladý Sionn mu aspoň priniesol trochu radosti.
"Kto je na hraniciach?" opýtal som sa jej, pretože som si bol dobre vedomý, že bola dlhodobo napriek zime vonku, kvôli cudziemu pachu.