Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<- Kierb (cez V. Hvozd)

Stále sa mi v hlave odohrával ten zmätok. Zmätok po zničení hrádze, ktorá bola očividne o dosť väčšia, než na predošlých dvoch miestach, kde som týchto hnedých staviteľov objavil. Aši majú lepšie podmienky na ži ot, bola ich ti hrba, spomínal som a ešte dosiaľ som cítil v. Labkach kamienky, ktoré prišli s tým pri valom vody.
Hvozd bol veľmi hustý a aspoň trochu mi vietor oreschol srsť, kým som lesom kráčal. Bežať sa tu veru nedalo, preto som bol rad, keď som vybehol na plán. A to aj napriek dažďu.

-> VVJ

Osud úloha č. 3 - 3/3

<- Midiam (cez okraj Maharu)

Jedna vec bolo rozlúčiť sa s vlkmi a popriať im šťastnú cestu k úkrytu, no druhá vec bolo dostať sa sám niekam, kde je bezpečnejšie. Pôvodne som myslel, že pôjdem k rieke severnejšie skrz kaskády, no nakoľko sama rieka Midiam bola ako rozhnevané božstvo, netrúfol som si zo silného pudu ebazáchový ísť tadiaľ. Keď som si mal predstaviť skaly, z ktorých tiekol po iné ročné obdobia impozantný vodopád, naozaj to nestálo za to. Aj mi bolo vlastne trochu ľúto, že som nestihol navštíviť tie kaskády skôr, pretože počas tuhej zimy boli istotne zamrznuté a museli pôsobiť mimoriadne impozantným dojmom, na ktoré by som sa svojimi zvedavými očami dokázal pozerať určite veľmi dlho. Ak nie aj celú noc.
Akonáhle som sa však priblížil k územiu močiarov, vietor mi do nosu doniesol podivné pachy, ktoré sa mi rozhodne nezdali priaznivé pre život. Nerozumiem tomu, po ceste domov by som sa rozhodne mal zastaviť na tom území a zistiť si od alfy, ako je možné, že v takých podmienkach žijú... Odfrkol som si a so zapchatým nosom sa brodil skrz bahno na okraji močiarov, ktoré očividne čakala rýchla skaza. Rieka, kam som totiž mieril, sa akosi vylievala priamo na ich územie. Aj za tým budú strelené bobry, určite ich tu niekde vyňuchám, rýchlo sa zobudili po tých mrazoch, beštie, pomyslel som si a zdvihol do dažďa ňufák.
Počasie sa síce s postupným rovidnievaním sa polepšilo, no pršalo aj tak. Držal som sa najmä pod stormami, takže sa mi ušlo maximálne niekoľko znásobených kvapiek z konárov, kým sa mi do uší dostal huriav od rieky a vĺn, ktoré o seba a brehy narážali. Pokúsil som sa vyhnúť hustému hvozdu, takže som šiel rovno po koryte a čoskoro zbadal tých, ktorých som tak moc hľadal. Aha! Tak tu ste! Prikrčil som sa a skočil do krovia, aby ma tak ľahko nevideli. Možno som bol paranoidný, no najprv som si našiel zase slabé miesta hrádze, kým som sa k nej šmýkajúc sa v blate rozbehol a silno ťahal určité brvná tak, aby tlak vody nastúpil na scénu. Hrádza sa rozpadala s hlasným rachotom dreva, ktoré sa lámalo. Zvuk od bobrov som nedokázal identifikovaťž, no mal som problém, pretože smerom k Maharu šla obrovská vlna. Stihol som len tak tak uskočiť a cez hvozd vybehnúť na pláň.

-> ZG (skrz Východný hvozd)

Vlastná úloha č. 3 - 2/2 ... 3/2

Celá situácia bola divná. Pri zmysloch som zostal očividne ja a bielohnedý vlk menom Maki, ako po ňom vyštekávala čiernohnedá vlčica, ktorá nám ukazovala brucho a chytala kvapky na jazyk. Samozrejme popri tej spleti slov, ktoré stihla utŕžiť. Jej spoločník sa mi zdal celkom nešťastný a mimo, pretože sa len posadil nevediac, čo si počnúť iného, než sa jednoducho posadiť na premočenú zem a čakať s pohľadom upreným na vlčicu na zemi. Predtým čosi spomenula s divnou chuťou vody... Pohľad zlatých očí som presunul z vlčice na zemi na rozbúrenú rieku, ktorá sa vo viacerých vlnách vylievala z koryta a nám máčala labky, pretože sme stáli pomerne blízko. Nemôže to byť predsa vodou, ja nie som šialený a ešte cez deň som z rieky pil. Zavrhol som možnosť priotrávenej vlčice z riečnej vody, ktorá bola inak stále v poriadku.
Medzitým sa stihol prebudiť z náhleho spánku žíhaný, ktorý sa mi prišiel úprimne ospravedlniť. Skúmal som jeho mierne dezorientovaný pohľad a len prikývol so slabým úsmevom. Aspoň sa zdá, že už ti je lepšie, pomyslel som si, keď spomenul, že neďaleko tu je jeho svorka, kde by sa mohli ukryť. Isteže, to som mohol navrhnúť aj ja, lenže on asi nemá alfu, ktorá je samotný ohnivý živel, hehe, zasmial som sa pre seba a so skromným úsmevom ponuku odmietol. "Som deltou v inej svorke, takže by to bolo nemiestne," poznamenal som na rozlúčenie, keď sa napokon žíhaný vlk vydal po svojom do noci a dažďa. Vyprevadil som ho s pohľadom, keby sa mu náhle zatočila hlava alebo niečo, kvôli čomu by sa zapotácal a strhol by ho dravý prúd rieky. Ja som mohol len s úškrnom vidieť, že bobry zmietla voda tiež a nedarilo sa im obnovovať hrádzu, takže voda tiekla korytom a nie do Asgaaru. Ako som chcel, prebehlo mi hlavou.
Tmavá vlčica na rozmočenej zemi sa prebrala, možno za to mohla Ďalšia vlnka, ktorá vyšplechla z rieky, ktovie. Zastrihal som uškami a ostražito sa priblížil no tak, aby ma mali obaja stále v dohľade, pretože som im predsa len bol cudzí, hoc mohli zaregistrovať aspoň moje meno a to, že som nebol len nejaký hladom šialený tulák. "Slečna žíhaný pred odchodom spomenul, že požral nejaké bobule tu pri rieke, možno ich prívalová voda splavila a dostalo sa vám niečo do papule," podotkol som ako možnosť, vďaka ktorej jej zostalo nevoľno a blúznila rovnako ako žíhaný.
Teplota napriek ránu nebola zrovna priaznivá, a preto sa okolo vlčice a vlka zavíril prúd vyslovene letného, teplého vzduchu, ktorý sa im zavŕtal do srsti a kompletne ju vysušil. Prudko som vydýchol, pretože pomôcť dokonca dvom vlkom usušoť kožuch nebolo nijako náročné, no stále som si v duchu opakoval, že by som mal mágiu využívať častejšie - a teda by mi všetko s ňou spojené pripadalo jendoduché a automatické.
Usmial som sa slabo na oboch, keď lejak trošku prestal a utlmil sa na slabší dážď. "Hádam som aspoň na chvíľu pomohol, vyhľadajte ten úkryt, vlk bežal na juhovýchod," podotkol som k obom. Keďže som im nedokázal viac pomôcť, rozhodol som sa o rýchly odchod.

-> Kierb (cez Mahar okraje)

Vlastná úloha č. 3 - 1/2

Otriasol som sa ešte raz od vodnej vlny, z ktorej sa nám v kožuchoch pozachytávali aj malé kamienky. Voda bola ľadová. Otriasol som a riešil toho žíhaného vlka, ktorý ležal v rozmočenej a teraz aj zaplavenej tráve. Pýtal som sa ho, či mu môžem pomôcť sa aspoň postaviť na nohy, no celkovo bol čudný. Vlastne ani sám neviem, či som sa niekedy stretol s takýmto... ako ho nazvať slušne? Niečo musel zjesť alebo čo, nechápem, zavrtel som hlavou, a keď zo seba vylúdil nejaké zvuky, prikrčil som sa opatrne k nemu všímajúc, že sa k nám pridal ďalší hnedo biely vlk, ktorý zostal neisto ďalej. Utkvelo mi síce v pamäti, že začal rozprávať v ženskom rode, no nebolo to podstatné, pretože som tu mal starosť s žíhaným.
Začal som doňho mierne štuchať, aby jeho vedomie zareagovalo, že sa s ním vôbec niečo robí. Posunul som hlavu pod jeho krk a následne ho nechal s aoprieť plecom. Ani ryba na suchu či vo vlčej papuli by sa nemrskala tak ako on. Nevylúdil zo seba jediného slovka, len sa bránil. Alebo sa udrel do hlavy a nefungujú mu kolečka? Jeden už naozaj nevie, čo si má myslieť a či robím vôbec dobre, že sa snažím byť aj cudziemu nápomocný, ešte si ma zapamätá v zlom a nájde si ma dodatočne... Čo ma nemusí trápiť, kým budem v Asgaare, tam sa skôr stratí, zamýšľal som sa, kým som raz a rázne štekol, aby sa konečne vlk prestal zapierať s tými labami, na konci kedysi asi bielymi, a pomohol mi.
Očividne pochopil, pretože na nohách odrazu vydýchol a Ďakoval mi nazývajúc ma mocným čarodejníkom. Vlk očividne nechápal, čo sa stalo. Rozpačito som prehrabol mokrú trávu so zvyškami snehu. "Ale veď to nestojí za reč, priateľu, z tej polohy by si sa asi sám nepohol," podotkol som a v duchu sa snažil disciplinovať zas svoju mimiku tváre, pretože mi cukli kútiky tlamy do pobaveného úsmevu. Už sa môžem usmievať, keď stojí a nie je v kŕčovitej polohe, pomyslel som si a spokojne zavrtel mokrým chvostom. "Nie som čarodej, som Castor," opravil som ho opatrným hlasom a zadíval sa na vlčicu s vlkom, ktorí sa sem taktiež pripojili.
Pohľadom som prešiel z nevýrazného, svetlého vlka na proti nemu kontrastne tmavú vlčicu, so sýto modrými očami. Ktovie, na akej úrovni má mágiu, vôbec ich nemusela zaplaviť tá vlna z rieky, pomyslel som si, pretože sa mi v hlave vybavil jej obraz, ako znechutene pľula vodu a tárala čosi o tom, že aj rieka je pokazená. Nemienil som ju však súdiť, či je trošku mimo alebo nie... pretože tu zrazu žíhaný zavyl „pomoc!“ a ja som prekvapene uskočil bokom obzerajú c sa, kto že teda na nás útočí. Bolo to však zrejme v jeho hlave, usúdil som, keď som videl jeho pohľad a oči upreté na nebo. Po tvári mu stekala dažďová voda, pretože usilovne lialo od rána aj takto do nejskorej noci, ani mesiac sme nemohli vidieť.
A aby nebolo málo, tmavá vlčica začala na mňa atypicky štekať, až som mal pocit, že napodobuje kojota či čosi také a štekala najmä nezmysly. „Slečna, ale ja vám ublížiť nechcem,“ podotkol som a zamračil sa, pričom som venoval zmätený pohľad bledému vlkovi, čo došiel s ňou. Ty si s ňou došiel, čo robí? Pomyslel som si, akoby mal dotyčný jedinec určite schopnosť vyčítať mi to z hlavy. V konečnom dôsledku sa vlčica prevrátila na chrbát, jazyk jej visel voľne na mokrú zem z tlamy a stále sa nepreberala. Z papule sa jej priam rinuli najrôznejšie bludy a nezmysly, niečo o srsti a tom, že je makrela. Zúfalo som si povzdychol.

Osud úloha č. 3 - 2/3

<- Asgaar

Nenaskytla sa mi vlastne ani príležitosť, aby som pred tým úkrytom reálne počkal, kým si ovocie niekto príde vziať. Azda si ich nájdu, pri vstupe je aj tak len veľa opršaných kameňov a list tam bude svietiť, hádam. Malým by mohli chutiť, myslel som na dve vĺčatá vo hvozde a zostal mierne zarazený, pretože to bolo niečo nové v mojom živote. Predtým som nespolunažíval s malými osadníkmi a takto som si vlastne uvedomil, ako sa pozmení život vo svorke. Myslel som však na nich s úsmevom uvedomujúc si, že Sionn je omnoho starší a bude čoskoro dospelý, mladý vlk. Ten čas ubehol ako voda a ja ani neviem, či si ten sivobiely nezbedník pamätá moje meno, no, stávam sa duchom ako Tesai... Kde ten sa vlastne skrýva? Asi by som s ním mal hodiť reč, je to blázon, ak trávi čas na tomto počasí, pomyslel som si a rozhliadol sa popri koryte.
Pri rieke fúkal vietor s omnoho väčšou intenzitou, takže som musel prižmúriť oči. Vždy som si neskoro spomenul na to, aký živel ovládam, a preto až po chvíli vietor zrazu pri koryte rieky Midiam ustal, takže dážď na nás dopadal rovnomerne, nešľahal otravne do očí a nosa, čo ma dokonca donútilo kýchať.
Keď už to bolo s počasím lepšie, spokojne som si mľaskol a poklusom sa vydal bližšie ku korytu, nechávajúc bezpečný zákryt aj závetrie asgaarského hvozdu za sebou. Nevnímal som zatiaľ ani pachy pri rieke, pretože som sa sústredil na udržanie mágie. A teda aj na svoj primárny cieľ, prečo toľko času trávim pri riekach, ktoré sa zjavne rady vylievali z korýt. To je mi nejaká novinka, nie? Po odmäku dobre, ale aj tak hlboké korytá ako bola Mahtae? Aj s tou mágiou, mal by som ju asi začať používať častejšie, lebo sa stratí, ak sa to vlastne dá. Berie mi to energiu len z toho, že nie som zvyknutý a pritom... nemôžem na tom byť tak hrozne, keď zastavím besný vietor nie? Zasmial som sa spokojne pre seba a po tisíci raz sa otriasol.
Ako som kráčal po brehu, labky sa mi miestami prepadli do jamy žltej trávy, ktorá bola totálne zaplavená. V severnejšej časti totiž bolo zase bobrie kráľovstvo. Skryl som sa za malú skalku a premýšľal strategický plán. Zaútočiť na nich mágiou ako socka? Asi nie, zavrhol som automaticky tú myšlienku a vytipoval si zraniteľné miesto, kde palice tak trochu do seba nezapadali. Stále tým bobrom tadiaľ prýštila voda, a preto som s arozbehol. Laby, ktoré dopadali s čľapkaním na zaplavenú trávu ich upozornili, no bol som rýchlejší, stihol som sa hodiť k drevu a silno potiahnuť pár driev, ktoré boli západka.
Takmer sa mi ušiel hryzanec, no to už mňa aj bobry unášal obrí prúd vody, ktorý som uvoľnil s hrádzou. "Pozor vodááá!" stihol som akurát tak zavyť po tom, čo som zničil bobriu hrádzu a na vlne som sa priblížil k dvom vlkom. Jeden bol v divnej polohe a mal teda ten jeho zadok šťastie, že sa vlna rozliala aj smerom do Asgaaru a jemu umylo akurát tak podvozok. "Krásny upršaný večer slečna a... jej priateľ?" pozdravil som dvojicu v rýchlosti a rozpačito pomenoval vlka na zemi, ku ktorému som sa opatrne naklonil. "Pomôžem ti postaviť sa, určite si dostal do chrbtice kŕč," prehovoril som presvedčený o vlastnej pravde, no taktne som počkal, či žíhaný vlk bude chcieť nejakú pomoc. Pod ním som zbadal šišku na šnúrke, ktorá mu visela z krku a bola položená v tej mláke blata pod ním.

Osud úloha č. 2 - 2.časť

<- Rieka Mahtae

Pevne som stisol list v tlame, no tak, aby som vnútri ovocie nerozgniavil na dreň. Predtým pri rieke som sa totiž obával, že by nám mohlo zaplaviť les, nakoľko som sa dobre že nie až brodil cestou sem. Napokon za to mohli tie otravné bobry a ja som dosiaľ na zadnej nohe cítil miesto, kde ma to hnedé, zubaté zviera tľaplo chvostom. Z čoho to akože vyrába ten život, takéto zbrane, odfrkol som si a vnoril sa medzi prvé stromy, ktorým už popribúdali na vetve prvé puky. Bolo mi jasné, že ak bude pršať a zároveň sa aj oteplí, pôjde to rýchlo a čoskoro budem mať nad hlavou hustú korunu stromov. Zadíval som sa preto hore, no aktuálne to bola veľká chyba. Stihol som akurát pohľadom zachytiť obrovskú, vodnú kvapku, ktorá ako raketa dopadla priamo medzi moje čoi, rozprskla sa a malé kvapky z nej mi zahmlili zrak.
Šokom som pustil ostružinový závitok na zem a začal sa otriasať. Dokonca som mal aj pocit, že odrazu je moje telo ľahšie akonáhle som striasol nadbytočnú vodnú záťaž, ktorá mi v prameňoch stekala na srsť na bruchu a odtiaľ kvapkala dole. Inokedy biele bruško som mal totálne zahumusené blatom, takže som sa len uškrnul, keď som konečne videl a zbadal spúšť v osvojrj srsti. Dokonca som celkovo stmavol, takže už sa nedalo jednoznačne povedať, že by som mal aj nejaké svetlé miesta, keďže aj ten pupok pokrývalo bahno, ktoré sa mi s ľahkosťou pozachytávalo na srsti.
Zohol som sa k závitku a skoro vyštekol, pretože sa mi rozbalil a zopár kúskov ovocia ležalo v rozmočenej tráve. Rýchlo som ich pozbieral, upravil svoj prenosný list na lepší balíček a s ním v tlame sa rozklusal lesom.
Silné vetrisko mi navialo do nosa množstvo pachov vrátane cudzích, na čo som sa musel zamračiť a následne aj zvesiť uši. Mal som tu byť, vyčítal som si, pretože sa tu naozaj diali veci. Každopádne mal som teraz smer a postupne, po severnej hranici som sa došmýkal až k úkrytu. Vnoril som však medzi korene len hlavu tak, aby som na okraj vstupu položil závitok z listu a mierne ho rozbalil. Na to som len zavyl na oznámenie, že žijem a doniesol som sem nejaké dobroty primárne asi pre vĺčatá, pretože vlka dospelého by to moc nezasýtilo. Problém budú tí bobri, schválne, či sú aj na druhej strane lesa? pomyslel som si a zamračene sa vydal preplietať sa hustým hvozdom na druhú stranu, aby som sa presvedčil na vlastné oči.

-> Rieka Midiam

Osud úloha č. 3 - 1/3

<- Ostružinová lúka (cez Západné l.)

Lialo teda statočne a mne sa nechcelo znovu sa vracať k tej dlhočiznej rieke v rokline. Prechod tadiaľ by bol proste príliš nebezpečný, takže som sa rozhodol postúpiť viac na juh. Vzal som do tlamy ruličku listu s ostružinami až po chvíli sa odhodlal zrýchliť do poklusu, keď som sa ubezpečil, že mi z listovej rolky žiadne ovocie nevypadne. Skúsil som totiž kraje tej rolky zahnúť, aby som mal stopercentnú istotu. Dobrovoľne si nechať dopichať nos, doškriabať a ešte sa aj pokúšať vyťahovať tŕne, no to je jasné, že to musím doručiť do lesa v celku. Keď už nikto iný, možno vĺčatám budú chutiť, pomyslel som si úsmevne, pretože k nám do hvozdu pribudla malá, čiernobiela Lilac, ktorá sa stratila. Nikto ma nepresvedčí nijako o tom, že rozhodnutie tých vlkov bolo správne. Ale vlka, ako bolo spomenuté, čo ju doniesol.
Žmúril som horko ťažko do dažďa a vybral si našťastie na svoj postup k rieke nádherné, veľké zoskupenie lúk. Aj by som sa kochal prírodou a pohľadom vôkol, no akosi som ledva dýchal, pretože vetrisko mi okrem šľahania vody do tváre zavše bral dych od úst. Vedel som, že ani rozprávať by sa nedalo v takomto počasí, ak by teda šla na výpravu aj Aurora. Preto som necítil žiadny pocit osamelosti.
V hurhaji počaisa a kvapiek dopadajúcich prudko na zem a lístie na rastlinách vôkol som ani nepostrehol, že sa celkom rýchlo blížim k rieke. Na moje sklamanie bola vytopená z koryta, labky mi zmáčala studená voda a mňa striaslo. Snažil som sa nájsť nejaký prechod, no miesto toho som objavil príčinu, prečo je voda tak skoro vyliata mimo koryto. Tou príčinou, či teda viacerými príčinami bolo stádo bobrov, ktorí si začali usilovne stavať hrádzu na jednej z najdivokejších riek Gallirei. Hej! Zaplavíte nám hvozd! Zhrozil som sa, a keď situácia postúpila do bodu, že mnoho bobrov muselo zas plávať po drevo, rozhodol som sa prebehnúť po ich diele a stavenisku na druhú stranu.
Pevnejšie som zovrel listový závitok v papuli a s nádychom prebehol po klzkom dreve, dokonca som dostal aj pľacnutie od mohutného, bobrieho chvosta. Tomu zvieraťu som venoval len podráždený pohľad. Však teba smiech prejde, bobor, pomyslel som si, keĎ som pod krík opatrne položil ostružiny a rozhodol sa im strategicky pár driev povyberať. Boli ako západky, stačilo potiahnuť a so silou vody a dažďa sa hrádza začala rozsýpať a splavovať dole riekou. Aj s bobrami.
Vrátil som sa po svoj ovocný úlovok a s o dosť lepším pocitom vbehol do hustého hvozdu. Bbola však škoda, že ešte nebolo toľko listov, aby tak nepršalo, pretože kožuch som mal totálne premočený.

-> Asgaar

Osud úloha č.2 – 1. časť

<- Dlhá rieka

Na mojom výlete som našiel kopec zaujímavých zákutí pri riečnych korytách. Ako som pokračoval smerom dole do rokliny, kadiaľ rieka tiekla, premýšľal som nad tými uplynulými dňami v snahe si všetko zapamätať. Ktovie, či sa podarilo Aurore ísť domov... Každopádne som rád, že mi to stálo za tú cestu sem, veď už musím byť niekde severnejšie dosť, nie? Odpočinutý som bol až až, takže som mohol rozdávať energiu na moje potulky. Nebol som už dlhší čas mimo les a uvedomil si, že je to chyba. Pretože teraz budem mať problém sa vrátiť, keď vidím všetko všade. Díval som sa na divý prúd rieky, ktorá so sebou splavovala drevo a sem tam sa na slnku zaleskli šupiny rýb, ktoré ťahali s divokým prúdom.
Nanešťastie však moju rannú idylku prerušili sivé mračná, ktoré sa nahrnuli na oblohu. Rovnako ako tie mraky som sa zamračil, no napokon len vydýchol a snažim sa zostať aj naďalej bezstarostným.
O pár minút mi na hlave pristáli prvé kvapky a z neba sa spustil intenzívny dážď. Kýchol som a otriasol sa, kým nebol môj hnedý kožuch ešte načisto premočený. Takto jeden chytí hneď chrípku a bude kýchať, chcelo by to niečo na imunitu, nerastie tu niekde ovocie? Zamýšľal som sa nad nepríjemným počasím a žmúril v daždi, kým som sa z koryta rieky dostal. Všimol som si usilovné bobry, ktorým som zneužil ich majstrovské dielo ako prechod na lúku.
Územie bolo z jednej strany obklopené mne neznámym lesom. Mohol som sa len kochať, ale čím vlastne? Lúkami, ktoré sa postupne s prívalovým dažďom stávali mokraďami? Moje laby našľapovali miestami do úplne zatopenej trávy a prekvapene som zhíkol, keď sa ponorili po členky do vody. Musel som však pokračovať po lúke, pretože viditeľnosť sa so silnejším vetrom začala znižovať a videl som sotva na pár metrov pred seba. Predtým snehová búrka za chvostom, teraz táto, s rozdielom, že som sám a nemám sa tu kde tak pohodlne skryť. Aspoň bude v Asgaare na chvíľu voda, kým to celé opadne, pomyslel som si s ďalším čľup, kde ma však niečo do mäkkého spodku laby popichalo.
Prižmúril som oči a zbadal v potopenej tráve ostnatú stonku, ktorá sa ťahala kamsi doprava, nuž som ju nasledoval. Pohľad mi padol na veľký krík. Priblížil som sa tak, že ma listy šteklili na hrudi a o pár minút na to sa šťastne rozosmial, pretože som na kríku objavil maličké ostružiny. Začali sotva rásť, boli lesné a maličké, no boli tam. Silné slnko z predošlých dní asi pomohlo, zaradoval som sa a pohľadal najprv v okolí veľký list, do ktorého som ich následne začal oberať.
Pravda bola bolestná, pretože som mal dopichanú celú tlamu, ktorá ma začínala svrbieť. Odolal som nutkaniu škriabať sa a otierať o vlastnú nohu a postupne som nazbieral niekoľko desiatok kúskov mini ovocia do pripraveného listu, ktorý som zaroloval a vložil opatrne do tlamy. Predtým som sa ešte riadne otriasol, aby som zvládol ísť vôbec domov.

-> Rieka Mahtae - sever (cez Západné lúky)

<- Rieka Mahtae (juh)

Vlastná úloha č. 4 / 5. rieka

Brehy rieky sa mi veľmi páčili a aj som rozmýšľal, či proste neísť domov. Problém však bolo to rozľahlé húštie. Pohľad nazad nebol vábny, veď dosiaľ som si spomedzi citlivých prstov na labách vyberal tŕnie. Aspoň sa stane tá koža časom odolnejšia, musím to brať pozitívne, prehováral som na seba v myšlienkach a nahováral si, že je všetko v pohode. Bol som mierne osamelý, no zatiaľ ma pri fungovaní držala zvedavosť.
Húštie som zavrhol ihneď ako možný návrat nazad a do hvozdu, takže som sa rozhodol urobiť múdro a neísť potme lesom. Zostal som pri koryte rieky, kde terén sa rôzne menil, no sem tam som zvládol aj poklus a pohybovať sa rýchlejšie. Presne ako som predpovedal, dúfam, že si pôjde oddýchnuť ako rozumná vlčica. Zatrepal som hlavou v snahe z nej dostať mladú členku svorky. Plne som si uvedomoval, že som nedostal povýšenie len tak pre nič za nič. Nechcel som sa potulovať mimo územie dlhšie, než by bolo nevyhnutné. Takto som si však zmapoval zdroje vody a tak isto aj lovné možnosti. Napríklad v tom jazierku! To je skvelé na obratnosť a reflexy, v tej malej yátoke naháňať žabky a ryby, pomyslel som si úsmevne pri predstave, že by som mohol sledovať Sionna a malú Lilac pri ťažkej hre.
Hoci som klusal s ostražito otočenými ušami vpred, noc vôbec nebola tichá. Z lesov som počul húkanie sovy a vnútorne sa radoval, že sa vracia do krajiny život, že nás ten Život, brat smrti, neodsúdil a nezabudol na nás. Alebo to boli len ideologické predstavy.
Ako som postupoval rieka začala naberať na rýchlosti a klusal som dokopca po kaskádach, ktoré, mimochodom, boli v koryte prekrásne. Aj v noci som iba obdivne zatajoval dych, keď ľadová voda poskočila a rozptýlila sa vo vzduchu, pričom som spršku dostal aj ja a divoko sa otriasal. Voda bola ˇadová. Ako som však sústredene hladil pohľadom každú vlnku, zazdalo sa mi, že čosi ich tok narúša a odtiaľ skáče. Boli to ryby. Možno lososy? Nepoznal som všetky druhy rýb, každopádne tu boli o dosť väčšie kusy ako južnejšie, ktoré sa plieskali nad divokú hladinu. Neodvážil som sa však skočiť do vody, pretože by ma to zabilo. Jej brehy boli zťažka priechodné, a ja som sa dostal na druhú stranu len vďaka mokrému padnutému stromu skrz ramená. Skoro som trikrát spadol a namočil si zadok no rozhodol som sa si ísť oddýchnuť a skúsiť prehľadať lesné kríky, či sa neukázalo prvé ovocie.

-> Ostružinová lúka (cez roklinu)

<- Náhorná plošina (skrz Veľké húštie)

Vlastná úloha č. 4 / 4. rieka

Z plošiny som sa postupne blížil k zhluku stromov. Pôvodne som si myslel, že to možno bude nejaký mladý les, no bol som na omyle. Koniec koncov som bol len obyčajný vlk, bez nejakých extra predností. Nemal som odkiaľ tušiť, že sa blížim k bludisku krov a konárov, z ktorého sa už nemusím dostať živý. Prekvapene som zastavil a nadýchal sa vzduchu, keď som sa nachádzal medzi krovím a prvé trnky mi pichali oblasť rebier, na čo som sa neustále ošíval, až som sa zvrtol a díval za seba, či sa mladá, béžová vlčica nepokúsila o zbesilé prenasledovanie mojej osoby, následkom strachu z tmy alebo nejaká podobne nezmyselná situácia. Veď všetko bolo možné. Azda sa dostane mladá správne domov, vlastne ani neviem, prečo sa šla so mnou vyvetrať? Premýšľal som a prikrčil sa, pretože mi hustota krovísk nedovolila chodiť v plnej výške, a že som nepatril medzi najnižších jedincov. A tá jej narážka na vĺčatá, nech sa mi radšej nenúkajú, aj mňa pochytia jarné pudy a čo potom? Veď som cítil brnenie v bruchu už v jaskyni s drobunkou Laurou, pokračoval som v myšlienkových pochodoch. Pri spomienke na útlučké telíčko béžovej vlčice, ktorej chrbát zdobil čierny pruh, som sa uškŕňal ako jarné slniečko, ktoré sa zdalo byť ako naj-optimistickejšia vec po krutej zime, hoc bolo stále chladno. Dokonca som sa sám pre seba usmial a zrazu mi situácia neprišla taká strašná.
Naďabil som totiž na dieru v koreňoch a konároch, ktorá pripomínala tunel. Osekaný od ostrých výčnelkov palíc a dozadu, za seba som už ani nevidel, takže som proste v duchu zmenšil svoju postavu, teda sa o tom aspoň presvedčil. Popri plazení sa konárovými chodbami som cítil bodnutia medzi rebrá, náhodne, sem tam niečo medzi prsty, na čo som len bolestivo zaúpel.
Zavetril som však nové pachy a nos mi našiel správnu cestu von z tej spleti.
Ocitol sa mi pohľad na pekné brehy rieky. Odivne som vydýchol, otriasol zo seba posledné úlomky konárov a odlomené tŕne a vydal sa smerom ku korytu, kde sa hlina pod labami začala miesiť s pieskom. Preliezol som skrz oblé kamene a zadíval sa na divú rieku, ktorá prudko unášala ľadové kry, ktoré stále nie a nie povoliť. Definitívny koniec im bude ešte dlho trvať, napadlo mi, kým som sa pobzeral a po pár krokoch objavil plytké zátočinky, v ktorých sa hmýril život po zime.
Nadšene som pozoskakoval a dovolil si napiť sa, kým som vyzistil, že sa mi dva razy pred zrakmi mihlo telo lesklého pstruha. Lucy tuším spominala, že má rada ryby? pomyslel som si a s radosťou z objaveného loviska som sa pustil po toku zas viac na sever.

-> Dlhá rieka

<- Kopretinová lúka (cez Stredozemnú)

Prvé kroky som sa nútil hľadieť len priamo pred seba, na tmavú lúku. Nechcel som sa obracať za vlčicou, s ktorou som sa rozlúčil uprostred noci na nejakej sympatickej lúke. Beztak však po našej hre bola podivne potichu a aj unavená, aspoň tak som usúdil, keď som sa vydal skrz pustinu. Nebolo tu nič záživného na pozeranie, len pustila,m zopár kríkov a isto by sa na pláni našli aj zajačie nory, prípadne iných hlodavcov. V žalúdku mi však stále spokojne dotrávil kus jeleňa, z ktorého odpad som bol vylúčiť zo seba za najbližším krovím keď som sa presvedčil, že tu mám nejaké to súkromie a nie je kúsok odo mňa partia vlkov.
Následne som si užíval viditeľnosti vďaka brovskému priestranstvu, z ktorého som postúpil na trochu viac členité. Začínal som mať však znovu smäd a brucho mi po vyprázdnení čriev začalo zas skuvíňať. By ma zaujímalo, kto nastavil tóniny toho žalúdka, že si vie vždy nakázať, čo chce, odfrkol som si a nádejne zamieril smerom k prvým stromom, odkiaľ sa mi v ušiach zachytil slabý zvuk šumenia vody. Možno tam bude čosi pod zub, radoval som sa predčasne a zvedavo prekročil ďalšie hranice.

-> Rieka Mahtae (juh) (cez Veľké húštie)

<- Riečne eso (skrz mýtinu)

Prebehli sme po posledných, ľadových kryhách rieku a ja som sa zastavil s ustarosteným pohľadom na mladú vlčicu. "Slečna, naozaj sa nemusíš terigať so mnou, ak nemáš dosť síl, choď si odpočinúť alebo skúsiť uloviť drozda," navrhol som jej starostlivým hlasom a najmä úprimným, pretože nijako si nemohla domyslieť, že by som sa jej chcel snáĎ nejako pozbaviť. Je však pravda, že som mal momentálne viac energie na rozdávanie a vedel som postupovať o čosi svižnejším tempom. Vedel som, že cieľ mojej cesty bude teraz viac na západ, k ďalším tokom riek. Tá veľká, Mahtae vedľa hvozdu musí ísť až sem na juh, je veľmi široká, nemôže sa stratiť len v podobu potoka a to len tak, pomyslel som si a zastavil sa na dohľad divnému skalisku, ktoré trčalo uprostred lúky, ktorej dlhé trávy boli stále zaviate snehom, ktorý sa v noci prestal topiť, takže mi neustále chrupal a vydával čudné zvuky po dopade láb.
"Rozlúčime sa, moja milá, nechcem byť dlho mimo hvozd a sám budem asi rýchlejší. Napriek tomu bola tvoja spoločnosť potešením v tmavej noci!" Dodal som presvedčivým hlasom a venoval Aurore slabý úsmev. Verím, že trafíš niekam ďalej, pomyslel som si, keď som sa so zavrtením chvosta vydal priamo skrz lúku.

-> Náhorná plošina (skrz Stredozemnú pláň)

Vlastná úloha č. 4 / 3. rieka

<- Tenebrae skrz mýtinu

Nechávali sme postupne za chrbtami rieku. Nepáčil sa mi pomerne pomalý postup, pretože Aurora bola zjavne viac zadýchaná zo snežných hier ako ja sám. Cítil som sa dobre, užíval som si teplejší vzduch, hoci zostávalo aj naďalej chladno. Trpezlivo som ju na čistine medzi lesmi počkal, kým ma nasledovala cez rozbahnenú lúku ďalej. Zašiel som si trošku východnejšie, než som si pôvodne uzmyslel, no nutno znova spomenúť, že prítomnosť opustenej dvojice vĺčat pri rieke ma značne rozhodil. Je normálne, že tam boli samé? Necítil som predsa nikoho iného, museli byť opustené... Ani mi nikoho nepripomínali pachom, zavše tá ryšavá kričala v snehu do diaľky, nepoznám ani len vlčicu, ktorá by mala takú srsť a žila tu. Ale nebudem sa s nimi zdržiavať, naša alfa by nás usmažila zaživa, ak by sme jej domov doviedli ďalšie dva hladné krky, ktoré treba zavše vychovávať. Zamyslel som sa nad vtipnou situáciou, ktorá by nastala, ak by som sa pri rieke aj zdržal a nejakým zázrakom ich presvedčil, že majú úplne cudzieho vlka nasledovať až niekam do ďalekého hvozdu, odkiaľ by sa svojpomocne ani nedostali, pretože by sa kvôli členitosti terénu tam stratili. A teda minimálne Elisa by nebola nadšená, mohol som byť akurát tak krotký a potichu, pretože mi dovolila opustiť les.
Triedil som si myšlienky a sem tam zívol zo zmeny tlaku v ovzduší. Pozrel som sa na Auroru, ktorá pomaly kráčala za mnou, na čo som ju zase počkal, keďže sme sa dostali k nejakému esíčku rieky, ktoré fungovalo ako samostatný tok, až som sa divil.
Zadíval som sa smerom, odkiaľ išiel prúd a zamyslel sa, žmúriac oči. Odtiaľ tečie? Nie sú niekde tam tie močiare? Pamätal som si, že som tu kedysi po juhu viac behal s kúmal územia a tam niekde bolo jedno nepríjemné.
Vypustil som to z hlavu, zahliadol som pri rieke žíhaného, hnedého vlka, ktorému sa na krku hompáľala malá šiška. S úsmevom som kývol na Auroru a prikrčil sa, pretože som ho chcel sledovať. Ako som sa aj domnieval, nalákal na jamku s čistejšou vodou drozdy a do jedného sa pustil. Vrabcovité vtáctvo tu však bolo v húfoch, na čo som potešene skúmal aj z diaľky okolité kry. Po odchode vlka som s veselým vrtením chvosta plašil drozdie kŕdle, ktoré sa tu zjavili po zime. „No, aspoň tu môže ísť Sionn trénovať,“ podotkol som a zahnal sa po jednom vtáčkovi, ktorý sa rozhodol piť. S veselou náladou som sa napil z jamy, ktorú pričaroval vlk a čistejšej vody ako tej, ktorá v esíčku tiekla. Na to sme sa mohli vydať na ďalší prieskum inam.

-> Kopretinová skrz Tenebrae (//smer Mahtae juh)

Vlastná úloha č. 4 / 2.rieka

<- Třešňový háj

Aurora mi bez slova a ochotne pomohla postaviť mladinu naspäť, kým som nahrabal do jamy hlinu a nejaký sneh, aby mohol ovocný strom rásť. A potom sa sem v lete zastavím a zistím, či sa objavili puky a listy a prežil, zaumienil som si a vďačne zavrtel chvostom. Bola príjemnou spoločnosťou a v duchu ma tešilo, že mám aspoň možnosť spoznať ďalšieho člena svorky, pretože pri pobiehaní asgaarom a obiehaní hraníc na nejaké zoznamovanie sa času nebolo.
Spoločne sme postupovali malým lesom, ktorého hranice čochvíľa skončili a mňa oslepilo slnko nového dňa. Stále zubaté, avšak cez to všetko mimoriadne silné. Ešte že sme mali srsť. Auroru som snehovým útokom vyprovokoval k ďalšej hre. Ledva som stihol uskočiť, keď sme sa ocitli na voľnom priestranstve, a to už po mne letela snehová smršť, ktorú po mne začala vlčica hádzať pomocou béžovo bieleho chvosta. Pobavene som sa zasmial a otriasol si tvár, pretože sa mi vločky dostali aj priamo do očí, ktoré ich spolu so slzou vyplavili von. Kým sa však dostala znova ku mne, otočil som sa a uštedril jej pomstu s obomi zadnými, ktoré mali najlepší záber. Mokrý sneh bol však ťažký a bolo namáhavé sa s ním len tak ohadzovať. Ale tak čo narobíme, prvý sneh bol ako páperie a stihli sme sa z neho radovať len veľmi krátko. Potom to prešlo v nenávisť zimy azda u všetkých, ale tak moc vlkov som za celé toto ročné obdobie ani len nevidel, zamyslel som sa, keď sa mi do uší dostal praskot ľadu a nárazy ľadových krýh o seba, pretože vodný tok sa začal prebúdzať.
Zamierili sme si to ľahkým poklusom priamo k toku. Okolie rieky nebolo rozhodne tak obrastené najrôznejším krovím či nejakými skalami, kde by mohla mať hľadaná drobná zver svoje ležoviská. Hoc som nepredpokladal, že počas ťažkých mrazov dobrovoľne mrzli k smrti u seba v norách.
Hrabal som a vetril takto pri menšom zoskupení skaliek, ktoré boli viac menej stále zasypané snehom. Zdalo sa, že je tam nejaká škára, pretože do nej dnu prepadával sneh. Potešene som sa usmial a víťazoslávne vyštekol, keď tu s ami do uší dostali tenké hlásky pri rieke. „To azda nie je ani pravda,“ zahundral som si náhle rozhorčením, keď som popošiel kus ďalej a zbadal opodiaľ dve drobné siluety. Jednalo sa o jedno veľmi malé vĺča ryšavej farby a potom o staršieho, skoro dospelého jedinca. Pobúrene som tľoskol jazykom a so švihnutím chvosta sa vydal späť k Aurore. „Chcela si vĺčatá, tam máš rovno dve. Nechápem, ako ich tu niekto môťže nechať samých,“ zahundral som a s nechápavým pohľadom sa pustil radšej ďalej. Na tomto území bola len nesympatická rieka a v tejto lokalite žiadne loviská. Ak aj boli, všetko tí dvaja hluční haranti vyplašili.

-> Riečne eso (cez ježiu mýtinu)

Spokojne som si vyfúkol a zopár súst snehu aj zhltol na uhasenie náhleho smädu. Šťastne som sa usmial a vrtiac chvostom sa pustil na prechod lesom, ktorý čochvíľa aj končil.

-> Tenebrae