Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Jej pohľady mi rozhodne neuľahčovali snahu upokojiť sa, upratať rozlietané myšlienky a zabudnúť na to, že existujú nejaké hormóny. Naprosto nemožné, čo so mnou robíš, skoro som si až nahlas povzdychol, no postrehla by to okamžite keď už sa tak ku mne lepila. Ani som nevedel v prvej sekunde určiť, či to je viac príjemné ako nepríjemné alebo oboje.
Si fakt tupec, bolo prvé, čo mi prebehlo hlavou, keď si odo mňa vyprosila s tými zelenými kukadlami časť z básne, ktorú som vyhrabal kdesi zo zákutia mysle. Laura však ako očarovaná zahlásila, že to bolo vskutku nádherné, chcela ďalšie. Rozpačito som rozhrabol kamienky pod labkami. „Muselo by to byť asi obojstranné, keby s tým mám úprimne pokračovať,“ šepol som, pretože ma zaradil hlas. Volume na 100 a nefungovalo to. Kde máš veškeré sebavedomie? Ani to ťa nechce? Pomyslel som si kyslo na svoj účet a radšej rýchlo zažmurkal, aby som mal zas zúčastnený výraz, ktorý neutiekol do snov.
Laura sa medzitým zavlnila spolu s chvostom a posadila sa pomaly že nie až na mňa. Bojoval som s nešťastným zavytím a pradením blahom. Preto som zostal len ticho a jemne jej pridvihol chvost, ktorý mi prekrýval zadnú nohu. Vvlčica namietla, stále divne optimisticky, že má tiež právoi ísť von. Uškrnul som sa. To tak bolo aj posledne a uviazli sme v horách, potichu som sa zasmial a obrátil na ňu pohľad jantárových očí. „... V tom prípade, kde by ste chceli zostať so mnou zaseknutá? Posledne do boli Armanské hory,“ uškrnul som sa a veselo zamával chvostom. Vlčica mi však zabránila v slovách jej pohľadom... Hlbokým, roznežnelým a ja som v duchu panikáril, čo sa s ňou stalo. Reálne som však neodolal a zľahka sa jej ňufákom dotkol okraja tlamy, blízko nosa. Najprv som sa len usmieval, nedošlo mi, že som konal automaticky a pudovo, pretože ma jej nákazlivý úsmev proste vždy tak nejak priťahoval. A potom to prišlo.
Ppo pár sekundách precitol s hlukom kamenia za nami, na čo som tam strelil pohľadom a zazrel špičku bieleho chvosta, vetriac pritom po pachu. Sionn?! Na lepšiu chvíľu si snáď počkal, darebák, povzdychol som si a otočil sa na vlčicu so smutným pohľadom, pričom som sa postavil. „Ospravedlňujem sa, asi si mi učarovala viac, než by bolo tebe príjemné...“ Na prázdno som prehltol a užíval si teplého vetríku, ktorý mi prečechral srsť na tele aj tvári a vlčicu len jemne pohladil. Bolo to mimovoľné, spôsobili to rozrušené emócie. Priznal som sa potichu, vrúcne, pretože to bola pravda. Mágia ma však upokojila, takže som bezstarostne švihol chvostom a natiahol sa. „Nemusíme domov, no už sme dlho preč a určite by chcela ísť Lucy na lov, keď sa objavuje zver. Mladý by mohol ísť tiež nie?“ Odpovedal som jej na otázku, či ísť rovno odtiaľto domov. Tak ako tak som sa len letmo, hanblivo, a na jej dvojfarebné tlapky usmial, kým som voľným krokom ieril naspäť.

-> Náhorná plošina (//môže nasledovať, nemusí)

Vlčica sa mi ešte dodatočne ospravedlnila, pretože vraj nemala v úmysle ma vystrašiť. Ale to nieee, nevydesila si ma, ale fakt, že si ma asi počula, povedal som si pre seba tichú odpoveď na jej slová a len mrkol, pretože sa vlastne nič nestalo. „Občas sa príliš zahĺbim do myšlienok a nevnímam,“ povedal som ospravedlňujúco a vlastne ako vecný fakt. Bývalo to niekedy u mňa dosť bežné, keď ma niečo zaujímalo. Veď práve preto padlo rozhodnutie vydať sa na výlet, hoc nie ďaleko od hvozdu.
Prezrel som si jej tvár plnú rozpakov, keď vyhŕkla, či by som jej zopakoval časť básničky. NIE,„No dobre,“ čo blázniš?! vydýchol som a nesmelým hlasom pošepol do vetru pár veršov: „Ja, ty, dvaja vlci v jednom sne, všetko je zrazu prekrásne. Možno si len sen a možno len túžba priveľká,“ odmlčal som sa a zavrel na chvíľu oči. „Z tých obľúbenejších veršov...“ Prehodil som len, kým som znovu otvoril oči a odvážil sa na ňu pozrieť s vráskou medzi očami, skúmal som jej tvár a želal si mať mágiu emócií, alebo čosi také. Prípadne schopnosť čítať myšlienky, pretože som nevedel, čomu pripísať jej túlivé správanie sa.
Začal som jej rozprávať krátky súhrn mojich posledných dní a neodolal a zasmial sa, keď vyhŕkla, že by mi dala čokoľvek. „Žartujem, milá slečna,“ odvetil som len a mávnutím chvosta to zamietol. Ešte by sme sa dostali k nemravným žiadostiam, ktoré by som jej teda nemohol vyplniť a mohli by za to len hormóny. Alebo mohol... ale za cenu života, ktorý by mi vzali alfy, uškrnul som sa a zívol v snahe uvoľniť zo seba napätie, pretože ma drobunká vlčica až príliš začala rozptyľovať.
Veľmi tomu ani nepomáhala jej prítulnosť a abnormálne veselá nálada, dokonca aj na ňu. Nevyzerala ani, že by ma extra počúvala, len zašvitorila, že mi to dnes pristane. Zarazene som sa obzrel a otočil na chrbát z jednej aj druhej strany, no moja srsť mi prišla v poriadku vrátane brucha, ktoré bolo po daždi tiež konečne viacmenej biele. „Ďakujem?“ Vylúdil som zo seba idiotsky. Laura ma stavala do pozície, v ktorej som nedokázal racionálne reagovať. Rozum sa na mňa sprosto vykašľal.
Laura sa totiž o mňa nacapila s drcnutím s vetou, že by radšej spoznávala mňa .Zažmurkal som a len sa nadýchol jej pachu, pretože som ju mal skoro pod nosom. „Čo také ťa zaujíma?“ Pokúsil som sa o pokračovanie v konverzácii. Zatiaľ som zaujato počúval, že bola na výlete s obomi vĺčatami a niekam sa vytratili. „Sionn už je vzhľadom takmer dospelý, hádam nebude úplné tintítko a nezdrhne, keby bolo treba Lilac ochrániť,“ podotkol som a veril jej úsudku, že sa môžu chvíľu mladí motať aj osamote.
Keď však povedala, že môže skúmať svet so mnou, odmietavo som zavrtel hlavou. „Veľmi rád, no si beta a máš povinnosti doma, plus vĺčatá,“ schladil som jej dobrú náladu a opatrne jej nosom pridvihol bradu, aby mi videla na očiach, že som sa jej naozaj nechcel v zlom dotknúť. Teda jej citov. „Aj v lese sa dá zabaviť,“ povedal som veriac svojim slovám, pretože som dosiaľ nemal ani len hvozd poriadne preskúmaný. „Hoci ty les asi poznáš aj všetky zákutia,“ uškrnul som sa a ponaťahoval sa. „Ak by ťa moc tlačili kamienky, môžeme sa presunúť niekam bližšie, kde by nás aj mladí našli,“ poznamenal som ešte a opatrne sa odsunul aspoň natoľko, aby ma jej krátka srsť nešimrala v nose, pretože to trošku nadšením prehnala.

Strávil som zvyšok studenej noci na azda ešte viac studenom území, no keďže som si zaumienil, že budem viac používať mágiu, o teplo som núdzu nemal. Kožuch som mal vyumývaný od dažďa, usušený a stačilo mi sa len zo dva krát otriasť, aby sa každý chlp narovnal naspäť na svoje miesto. A to ani vlk nemusí ísť do jednej z riek, ktoré sú až príliš rozvodnené, aj tu počuť, ako vlny narážajú o pobrežie, pomyslel som si a pozoroval prírodné úkazy. Iba raz sa mi stalo, že sa mihlo niečo v mojom periférnom videní, no len som si pre seba pomyslel, že to bola určite nejaká jašterica, ktorej sa toto kamenisté miesto páčilo viac ako iným.
Spokojne som sa nadýchol a nechal si čechrať srsť na tvári.
„Možno si len môj sen,
možno si len túžba moja priveľká,
možno na teba myslím každý deň,
možno si len láska moja priveľká,“
pohmkával som si básničku, pretože príchod rána sfarbil oblohu do nevídaných, pastelových farieb a odlesky z kameňov vytvárali v okolí impozantné svetlo, ktoré vo mne prebudili tie motýle v bruchu, ktoré som cítil naposledy pred spánkom v asgaarskej jaskyni. Odpočíva ešte? Má toho asi veľa ako beta a je čudné, že len ona má na starosti vĺčatá, stíha to? Premýšľal som nad béžovou vlčicou, čo asi tak môže robiť a ako sa má. Nemal som v lese nejakého bližšieho priateľa a po tom, čo na mňa Aurora nedávno vybafla prosbu o potomstvo, plánoval som sa pre svoje osobné dobro zdržovať dlhšie len pri tej jednej vlčici, ktorou som mal posledné mesiace pobláznenú hlavu. To bude tým príchodom jari, vzdychol som si a rozhodol sa ďalej si hmkať svoju básničku, ktorú by som ani za svet pred dotyčnou nevyslovil z úst, nakoľko mi na to chýbala odvaha a nejaké to vnútorné presvedčenie, že by som ju od seba neodohnal a neodradil.
„Ja, ty dvaja vlci v jednom sne,
zrazu je všetko prekrásne.
Venujem Ti každú chvíľku života,
neviem ako Ťa presvedčiť,
keďže sa nevieš rozhodnúť, či si si istá.“ Dokončil som a takmer následne vyskočil z kožuchu aj svojho dosavadného miesta, pretože priamo za chrbtom sa ozval zvonivý zvučný pozdrav zrovna od vlčice, pre ktorú som si tu recitoval básničku. Ani neviem či dúfať, že to počula alebo nie, pomyslel som si mierne smutne, no na béžovú sa otočil s veselým úsmevom. Na chvíľu ma prestalo omamovať okolité prostredie a krásny jarný deň. Slnko sa stihlo vyštverať vyššie a kamene začali vrhať tiene, hoci sa stále úplne nevysušili po daždi a odlesky všade pretrvávali. Jeden taký odraz presvetľoval Laure srsť, takže som na sekundu zasnene len hľadel s prihlúplym úsmevom, na čo som sa spamätal a zavrtel chvostom zakrývajúc vlastné rozpaky. Nepočula.
Posadila sa vedľa mňa a spustila na m§a záplavu otázok, na čo som sa krátko zasmial. ,,Čo za to? Za toľko informácií, ktoré ti mám poskytnúť?“ Uškrnul som sa a hravo ju ťapol chvostom. „Vlastne som šiel spolu s Aurorou na výlet, preskúmať okolie riek,“ rozhovoril som sa a béžovobielu vlčicu, ktorá sa nedávno pridala do Asgaaru som zmienil s veselým úsmevom. Bola s ňou sranda, napadlo mi, no musel som sa zamračiť a zahľadieť niekam za seba, pretože som nevedel, kde skončila. „Odpojila sa, ja som medzitým zrušil nejaké bobrie hrádze, pretože sa voda z oboch riek začala liať do Asgaaru,“ vzdychol som si a otriasol sa. Naozaj ma neteší, že som im prekazil ich snahu, ale veď sú vytrvalí, zabudol som postupne na bobry a prezrel si drobné „žieňa“, ktoré už vyzeralo dosť lepšie ako v zime. Srsť jej nabrala pôvodný lesk a rebrá už skoro nebolo vidieť.
Po pár sekundách som sa však uvedomil, že sprosto zízam, taksom jej len venoval ospravedlňujúci úsmev. „Si sama na výlete?“ Opýtal som sa jej na oplátku a chystal sa jej dopovedať na všetko, čo ju zaujímalo. Ona ma zaujíma. Nie, teraz odpovede na salvu otázok, hryzol som si jemne do špičky jazyka, aby mnou netriasli hormóny, ale aby bol pri slove zdravý úsudok. „Videl som mnoho krásnych miest, ale nebaví ma ich preskúmavať samého,“ dodal som zo seba nakoniec len a zasnívane sa započúval do šumu rieky neďaleko.

//Nechávam to na Lauru, či tú báseň počula - jej časť - poslednú vetu - alebo ju nepočula.

V hlavě jsem si přehrával události z posledních, zimních dnů, kdy se skoro celá naše smečka válela v jeskyni. Mysl mi bloudila všemožně od toho, že můžeme být vděční Elise, která nám zabezpečila teplo, nebo snad třem vlčicím, které splašili někde dostatek potravy pro všechny, načež přibyla mezi nás i malá Lilac, no jídlo stačilo. Nemůžu říct, že by byla snad zima pro nás nespravedlivá. Ano, mráz cítili všichni až po kořínky chlupů, to je pravda, no mohly jsme být na tom mnohem hůř, vzdychl jsem si a vybavil si veselou tvář jedné béžové vlčice, která ten její úsměv a náladu dokázala vždy převést na mě.
Při myšlence na ni jsem se musel asi šklebit a usmívat jako sluníčko na hnoji, ale naštěstí mě tu nikdo neviděl. Ležel jsem si blízko pahorkatiny na jihu a užíval si první jarní slunce. Jak smutné, že tu nemohla být i ona, že bychom si užívali alespoň společnost jeden druhého.
Nadechl jsem se a s nádechem mi vyčistilo mysl a vzpomínku na motýly v břiše v její společnosti. Musel jsem se vzpamatovat a nefantazírovat, protože každý měl svůj život. A bylo by to určitě divné mezi ostatními, že celý čas žijeme v jednom lese ... a dosud nějak nic. Nebyl jsem z toho frustrovaný, Život mi dal do vínku pěknou dávku trpělivosti, jakou se nemohl chlubit tedy každý. A přesně proto jsem věděl, že na její společnost ještě musím nějaký čas počkat. Konec konců co se má stát, to se také jednou stane, jen třeba počkat.

Myšlienkami som bol zas niekde kilometre ďaleko. Motal som sa po vytrvalom daždi z predošlých desiatok hodín na lúke, ktorá sa začínala prebúdzať k životu. Malé púpavy celkom ovládli územie a ja som sa viac ráz musel pre seba zasmiať, keď ma nejaká pošteklila na labke, pretože som patril k extrémne šteklivým vlkom. Mamu si tiež pamätám takú, veľa sa smiala, spomínal som s úsmevom a zažmúril očami smerom k slnku. Malo dosť silu, pretože napriek stále nízkej tpelote okolia som cítil horko na chrbte, kam mi ten oskar svietil po celý čas mojej prechádzky.
Možností k nejakej činnosti nebolo veľa, a preto moju pozornosť upútal divný pohyb nad kríkom malinčia. Malinčie bolo stále premrznuté zo zimy, no pokúšali sa nejaké kvety prebrať k životu, takže azda preto tam moje oči postrehli nejaký hmyz. Možnože to bude... Mucha! Minimálne som poznal poddruhy hmyzieho obyvateľstva krajiny a nikdy som to skúmať nechcel.
Mokré labky som kládol potichu do trávy a oresunul sa ku kroviu, nad ktorým trepotali krídelkami dve pestrofarebné babôčky. Motýle okolo seba predvádzali tanec a ja som ich len fascinovane pozoroval. Môžem sa ich dotknúť, aby neodleteli? Myšlienku som však nemal odvahu zrealizovať, pretože tie dva motýle boli evidentne pár a predvádzali mi nejaké romantické číslo. Márne som sa snažil neškeriť sa ako tupec a nevrtieť chvostom. Motýle boli pestrofarebné a zaujímavé, no napokon som nadobudol pocitu, že k ich láske jednoducho nepatrím a asi je navyšší čas sa vzdialiť. Mal by som im dať priestor a... a... možnosti k deťom, alebo ako sa to u nich volá, zafunel som a s rozpačitým úsmevom sa po nich obzrel, pretože som sa napokon rozhodol pre rýchly odchod, ktorý by motýľom zaručil ich súkromie, ktoré im jeden hnedý vlk tak drzo narušil.

Poprosím body -> odmeny:
7 -> 10 kryštáľov
5 -> 175 mušličiek
7 -> 56 drahokamov
8 -> 60 kvetín

Ď.

Převedeno ✔

<- Rieka Mahtae

Kam to vlastne na ten juh ideš? Domov si tak bezohľadne obišiel, vravel som si s povzdychom sám pre seba a pokračoval popri divokom toku rieky, ktorý bol na mnohých miestach vyliatych a tvoril malé a dočasné bažiny. Práve skrz tie som šiel a v tých čistejších, kde bola podložím tráva som si bedlivo zmýval všetko bahno z nôh. Pri bližšom seba skúmaní som zistil, že si musím umyť aj brucho, takže som sa opláchol v studenej vode a viac neváhal použiť vietor na to, aby sa oteplil a prudkým prefúknutím mi usušil srsť. Bolo to veľmi rýchle a efektívne. A ja hlupák som na toto nepomyslel skôr, lebo som nemal ani len dôvod mágiu použiť. Aj by ma zaujímalo, kam sa stratila moja zvedavosť, že som ani len nemal pocit túžny to zistiť, na ako moc to ovládam, ale je to skvelé, usmieval som sa pre seba šťastne, keď som sa konečne vzdialil od brehu.
Ráno pokročilo a na mňa dopadli posledné z dažďových kvapiek. Oocitol som sa na širokom brehu, ba až pláži plnej kamenia. Ako som však medzi ne prechádzal, ani jeden neulahodil môjmu oku, pretože boli pokryté riečnym slizom a riasami, a preto som si sadol na štrkovitú zem ďalej od rieky a s postupom slnka po oblohe sledoval zaujímavé odlesky na kameňoch, ktoré vytvárali pôsobivú svetelnú hru.

<- Ageron (cez ZG)

Vybehol som z lesa a uvedomil si, že mám za chbrtom prvé, slenčné lúče, ktoré sa šplhali oblohou hore. S úsmevom som zastavil, napriek jednej z posledných prehánok, čo sa teda dažďa týkalo, a zasnene som sa usmial na ružovejúcu oblohu. Je to naozaj impozantné... a tak krásne. Bolo by naivné snívať o možnosti byť na peknom výhľade s nejakou vlčicou. zo snov každý raz vyrastie, pomyslel som si mierne smutne, no vlastne s úsmevom. Bral som život už prakticky a čo sa malo stať, to sa stane bez ohľadu na Smrť alebo jej brata, od ktorých naše životy záviseli.
Dostal som sa cez rozbahnenú pláň až k rieke, ktorá sa (našťastie) rozhodla usadiť naspäť vo svojom koryte. Brehy koryta som skúmal popri veľmi opatrnom prechádzaní popri brehu. Voda ich mimoriadne skosila, niekde sa ulomili a zosunuli celé časti pôdy, takže pri rieke vznikli nové zátočiny. A to len dokazuje, že všetko zlé je na niečo dobré. Mal by som ísť asi domov, no tadiaľto sa nedostanem... a keďže som zrušil most z bobrami nanoseného dreva, škeril som sa sám pre seba, tak musím počkať, kým to slnko jusuší, dnes bude slnko! Ideme ešte na výlet na juh! Pomyslel som si, pretože naozaj sa skrz rieku nedalo dostať domov, čo bolo len ako keby kameňom dophodím.

-> Kamenná pláž (popri Mahtae - juh)

//Ragar

Zostup z hôr bol potme nebezpečný, preto som našľapoval extrémne opatrne a pomaly. Nevybral si zrovna najvhodnejšie miesto na život, no ak im to tak vyhovuje a má silné jedince vo svorke, prosím, Elisa by sa nad tým asi bavila, pomyslel som si s úsmevom pri predstave, že budem mojej sivej alfe o tomto území rozprávať.
Podarilo sa mi však s dažďom za chbrbtom dostať do priľahlého, obrovského lesa všemožných stromov. Boli tu naozaj všelijaké druhy a ja som si obdivne každý špecifický prezeral a zapamätal. Asi bude hlúpe, keby sem vezmem niekedy Lauru nech mi vysvetlí názvy stromov, mohla by to vedieť, keď tu žije dlhšie... Nie, nebudem radšej zaťažovať ju, nájdem nejakého tuláka, ich túlavé labky majú viac za sebou. Aj keď ani neviem, či túžim po spoločnosti, povzdychol som si a rozhodol sa jednoducho vrátiť domov, nemalo význam sa viac flákať. Ppreplietal som sa teda poklusom medzi stromami využívajúc ešte ochrany lesa, pretože vďaka stromom tu neboli také potopy od vytrvalého dažďa, a teda bola menšia pravdepodobnosť, že sin iekde zvrtnem členok.

-> Rieka Mahtae (cez ZG)

Osud úloha 1 - dokončenie

Falion bol prívetivý a napriek padajucemu snehu s vodou mu to neuberalo na náladě. Oznámíl mi, že moja domnienka bola vlastne správna a nebolo to tým, že by hranice nik neznacil. Šlo o dažde a sneh, ktoré vytvárali blato aj zo strkovych cesticiek a účinné umyvali pachy členov. To dá logiku. Veď prší už desiatky hodín a tu im sneží asi celoročne, pomyslel som si a poobzeral sa, na to sa zo slušnosti aj postavil, pretože má alfa vyhľadal skôr, ako by som stihol zívat ci nudiť sa. Predsa som bol na odchode.
Ragarske hory, ako sa volali, boli vraj staršie AKO snežné, na čo som prekvapene zazmurkal, pretože táto informácia bola rozhodne nová. Boli rôznorodé a podla jeho rozprávania veľa zveri, čo mi neprišlo prišli normálne a bežné na zasnežené hory, ale tak nemienim som sa im tu motať.
Zvedavo som stihol ušami, keď spomenul, že tu sa dá nájsť aj nejaká tá ozdoba. "A to sa chce tým vlkom nosiť?" Opýtal som sa zarazene a zavrtěl hlavou. Ako by som prechádzal pomedzi kríky, by som sa zavadil a zostal tam, uvažoval som, kým sa bystrý hnedý vlk pýtal, či som v nejakej svorke. Pousmial som sa. "Usadil som sa v Asgaarskom hvozde, medzi riekami Mahtae a Midiam, isto poznáš," podotkol som. "Návštěvu viac ako za meter hraníc neodporúčam, su tam alfy, ktoré si dosť bránia územie, pretože tam bola vlčica, ktorá ukradla potomka alf a následně ho nějaký vlk inde chcel zožrať, takže ak tu máte mladé, pozor pred nimi. Ta nebezpečná ma sivú srsť, Zlaté oči, " riekol som len a ponatahoval sa. Bol somm na odchode, obrátil som ešte hlavu na alfu. " Ďakujem za rozšírenie mojich vedomosti, nech sa vám tu darí, " dodal som ešte k Falionovi a zamával chvostom na rozlučku.
Začal som s postupom po štrkovej cestičke, ktorou som sa sem dostal a zamieril si to k južnej hranici, kde začali pribúdať aj ihličnany a postupne sa les menil na zmiešaný.

//Ageronsky les

Nevybral som si zrovna ideálne miesto na leňošenie a oddych. Moje hnedé labky ma však zaviedli celkom ďaleko, až na samotné úbočia, pretože som si jednoducho neuvedomil, že som sem vliezol na územi.e Ak ho teda aj značené mali, tak to zmyl možno dážď, koniec koncov prší od noci... A tu padajú chuchvalce vločiek s vodou, zaujímavé, aký vie byť po pár kilometroch teplotný rozdiel, zamýšľal som sa nad počasím a najmä horským prostredím, v ktorom som sa aktuálne nachádzal. Z kameňa, na ktorom som sedel som zoskočil a otriasol sa, oziabal ma zadok aj laby, preto som sa rozhodol namieriť si to proste len k zhluku skál a stromov, ktoré ma čiastočne kryly aspoň pred vetrom. Bola pravda, že by som si poveternostné podmienky veľmi ľahko mohol poznemiť k svojmu dobru i pohodliu, no nakoľko som bol rozumný a chcel som sa raz dostať domov, neučinil som tak.
Pproste som si nechal šľahať tvár studeným vetrom a snehom s dažďom dohromady, kým sa ku mne, prekvapivo potichu, nedostal samotný alfa. Neskrýval som prekvapenie, keď sa tu objavil tmavohnedý vlk s pierkami na uchu. Naozaj som aj na základe jeho slov musel zapátrať v pamäti, kým mi nad hlavou blikla tá žiarovečka a mohol som sa vrátiť do reality zasneženého pohoria.
"Príjemný večer, Falion, spomínam si čosi matne ešte," pozdravil som ho skromne a poobzeral sa. "ôSkutočne som nevedel, že tu je nejaká svorka, hranice sú dosť slabé, zrejme výkyvmi počasia. Alebo je tu svorka krátko?" Poznamenal som zvedavým, nevtieravým hlasom a uvelebil si zadok do snehu. Nemrzol som ešte a kamenné závetrie mi stačilo k dočasnému pohodliu, nakoľko ma fascinoval výhľad a aj pohľad na končeky broovíc, ktoré sa v poryvoch vetra všemožne ohýbali. Ak je rastlina živá, môže ju niečo bolieť? Môže tie stromy bolieť alebo iritovať, že sa teraz nedobrovoľne ohýbajú a plieskajú jeden do druhého? To bude asi úvaha nad moje sily, vzdychol som si a otočil zas hnedú hlavu na alfa vlka. Očividne mu tiež zima neprospela, ako som usudzoval podľa vykasanejšieho brucha, než by bolo patričné, no nijako som to nekomentoval. ,Možno bol tak veľkosryá alfa, že ostatní žrali a on strádal.
"Pôjdem, len by ma zaujímalo pár zaujímavostí, čím sú tieto hory... bez mena... zaujímavé? Okrem nádherného výhľadu, prirodzene," krátko som sa zasmiala aspomínanou scenériou blata a záplav som sa mohol kochať Ďalej, búrka nebúrka.

povzdychol som si a posadil sa na balvan opodiaľ, z ktorého som odhrabal väčšinu snehu teda čakajúc na alfu, keď som už sa tu zasekol.V horách až tak nepršalo ako v nížinách a pri jazere, tu sa mi pre zmenu usádzali mokré snehové vločky v hnedej srsti.

<- Jedľový pás

Postupne sa začali ihličnaté stromy prerieďovať, takže som usúdil, že už som zrejme asi aj vstúpil na ďalšie územie. To cestovanie ide rýchlo, keď je jeden sám a nemusí sa obávať o druhého, hoci asi by som si na to nezvykol, pomyslel som si a zahĺbený v myšlienkach stúpal do kopca, pretože pomedzi stromy sa mi začalo vynárať veľké pohorie, o ktorom som vlastne ani netušil, že tu nejaké je a či som v týchto končinách v minulosti aj bol. Zima mi ako taká normálna veľmi nevadila, cítil som, že sa teplota o čosi znížila, akonáhle som sa vyštveral na prvé úbočie a rozhliadol sa. Nakoľko vo vyšších polohách som obchádzal len borovice, ktoré sa postupne akrpatievali s poklesom vegetácie, bolo vidieť až takmer na celú Gallireu, ktorá už konečne po dlhých týždňoch strádania nebol len pod bielou perinou, kde vlk mohol zapadnúť až po krk.
Beztak som však zostal zaskočený, že som stúpil na sneh, ktorý mi pod tlapou zachrupal. Napriek odmäku v celej krajine, to tu ho nebudú mať vlci nikdy? Povzdychol som si a ani si najprv nemyslel, že by niekto mohol žiť na takomto nebezpečnom území. Mal som teda čo robiť, kým som sa vydriapal aj na ddruhý, horský hrebeň po kľukatej cestičke štrku pod snehovými kryhami, ktoré sa mi znenazdajky zakaždým povolili pod tlakom laby, ktorou som sa aktuálne zaprel v snahe vyjsť vyššie do kopca. Čiže som sa skôr šmýkal, akoby som normálne chodil.
Dostal som sa však na úbočie celkom vyššieho kopca, kým mi do tváre udrel ľadový vietor a priniesol mi nejaké tie pachy, Zmätene som sa zamračil a obzeral po okolí, snažil sa niekde do doliny škúliť medzi borovice, pretože som si bol proste istý, že tam musí byť teda nejaký pohyb a s tým súvisiaci aj vlk, ktorý by ten pohyb urobil, však. Zarazene som zaňuchal ešte raz, či sa mi to nezoaj nezdalo, nakoľko som nevidel očami živej duše, možno okrem nejakého dravého vtáctva v diaľke, ktoré aj tak nemalo v úmysle ísť sem. Veď čo by tu našlo žrať.
Takže svorka... tu? Novovzniknutá? Len s jedným členom a alfou alebo ako to mám chápať, že som si ja hlupák nevšimol ani len hranice? Nie som asi hlúpy ja, oni si ich nevedia ani označiť a zjaavne ani strážiť, ach,

<- VVJ (skrz ZG)

Pláň som sa od jazera snažil prekonať čo najrýchlejším tempom, len aby som sa vyhol tým najhorším lejakom. Nebolo to však práve jendoduché, pretože miestami sa mi laba podvrtla na klzkej a dažďom rozmočenej zemi. Taktiež sa mi stalo, že som sa proste hlboko zaboril skoro až po zápästie, čiže bolo problematické labu z bahnovej diery vytiahnuť. Nasledoval postup čistenia, kedy som s končatinou trepal, obtieral ju o nejaký náhodný kameň a tak, no pršalo zatiaľ tak vytrvalo, že mi stíhalo aj popri behu a fŕkancoch bahna všetky tieto šmuhy zmývať. Aspoň nemusím vyzerať ako vydedený bezdomovec, čo by si o mne kto myslel a nemôžem ani domov prísť ako hnusák, ešte by si ma vlci zmýlili a napadli ma.
S príchodom rána síce dážď mierne utíchol, no bolo to doslova len ticho pred búrkou. Vždy sa môže spustiť taký lejak, že neuvidím ani len pred seba a zostanem zaseknutý niekde mimo Asgaar už na stálo, alebo teda dosť dlhodovbo a to by som určite ja nerád. Snáď ho už nevytápa voda z riek, ten náš rozmanitý hvozd, keď som tým kazisvetom pokazil dielo. Ale veď úmyselne aby niekto robil prekážky? Kto to videl u takých tlstých, hnedých zvieratiek, zasmial som sa pri predstave nešťastných bobrov, no studená sprcha z ihličnatého konára, ktorá mi dopadla na tvár, ma účinne prebrala do reality. A to som sa stihol o jedľu len jemne obtrieť a takto mi to s plieskancom vrátila. V prvej sekunde som nevedel, či je horšia studená sprcha, ktorá nepatrila k upršanému počasie, alebo tá facka pichliačov, ktoré bodli kde sa dalo, hocjedle našťastie neboli tak protivné ako napríklad borovice, to by bolo schopné iste vlku vypichnúť aj jeho pôvabné oko. Nemal by som im priať zlé, je to ich poslanie, no nie? Nikdy mi vlastne nik nevysvetľoval, odkiaľ sa tu nabrali a prečo je ich poslanie hatať rieky. Napadlo mi a v duchu som sa ešte tým hnedým zvieratám ospravedlnil. Veril som, že bude v budúcnosti omnoho lepších príležitostí, kedy by som moholo tie zvieratá spoznať bližšie. Teda ich aspoň pozorovať a možno sa to dalo aj loviť.
Ocitol som sa v úzkom páse, kde prebrali nadvládu samé jedle a niekde na okraji aj zrúcanina pani Smrti. Striasol som sa pri spomienke na jej nepríjemnú povahu a náladu, no zároveň som bol vtedy natoľko fascinovaný, že by som sa tam predsa len vrátil znova. Musím si pripomínať, že ma predsa len nechala celkom ochotne odísť. Ale kde má vlk nájsť taký počet kamienkov? Ona ich tam mala na stene neúrekom, vlci sú tu očividne majetní alebo čo, zafunel som si pre seba a vytriasol z hlavy predstavu vychudnutej vlčice zo zrúcaniny. Ak sa vlčicou teda dala nazvať.
Zavetril som. Na okraji jedľového pásu som zachytil nedávnu stopu, hoci veľmi slabulinkú. Žeby tu bola vlčia svorka? Ale čo by robili v horách? Zažmúril som pred seba a vydal sa teda aspoň na kraj hraníc.

-> Ragarské pohorie

// Východný g.

Ani s ránom sa počasie príliš nezlepší lo. Povzdychol som si a otriasal si laby od blata, ktoré mi tak svedomito obalilo končatiny skoro až po lakte. Zdalo sa totiž, že sa vysoká, bylinizrava zvěř postupně vracala na plane. Aspoň to bola moja domnienka, keďže som prekvapivo skoro zhliadol nejaké tie púpavy.
Dúfal som, že cesta okolo brehov veľkého jazera bude určite rozumnejšia ako snažiť sa prekonať divokú rieku. Ešte keď sa všade vylievaju z koryt, zachviľu budeme aj Rýb loviť v tráve, kde sa potom zaseknu, nestastnice zamýšľal som sa a rozhodol sa pre južné, piesčitej brehy jazera. Cítil som vlkov, no cez kvapky, ktoré mi padali do očí a meniaci sa vietor som nedokázal určiť, kde presne sa nachádzajú. Spoznal som však Pach Gee, ktorá sa mi nedávno oficiálne predstavila ako členka Asgaaru. Bola na love s Lucy a mohol som len hádať, čo robí v lejaku vonku.
Jazero však nevyzeralo, že by sa mu chcelo vLievat, hoci hladina bola naozaj vysoko a zaplavila takmer celú pláž, voda siahala až po prvé zozltnute steblá tráv z plane. Vydal som sa pokusom kvôli počasiu popod malý les s obrovskými stromami a vydal sa na ďalšiu púť blatom cez druhú z pláni.

//Jedlovy pas (cez západný galt.)