Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Napokon sa vlčice pri mne chytili mojej rady a začali sypať na slimačiu matku najrôznejšie urážky tohto sveta. Bol som asi príliš dobrosrdečný na to, aby som pokračoval, no mračiť som sa na ňu mohol tak ako tak. Ostatne bol tu ešte ten problém s minislimákmi. Každy z nich je ako Salazar, ten už sa asi nepozliepal naspäť z tej skaly, hm, uvažoval som a po očku vzhliadol do diaľky na skaly, kam som mágiou odhodil slizkého súrodenca. Nie, nie, nie! Žiaden súrodenec... pamätám si ho, ale nie, nie je to súrodenec, utvrdzoval som sa v duchu sám pre seba a skoro zabudol zaklapnúť papuľu, keď sa mini slimáky podo mnou zrútili v kŕči či čom na zem.
Poobzeral som sa a s prižmúrenými očami zachytil drobné iskričky v sestrinom kožuchu. Tej pravej sestry, pre život, ona žije, pomyslel som si úľavne, keď som si Severku mohol konečne obzrieť.
Vlastne tesne predtým, než jej dorástla noha nazad a nás zavalil výbuch slizu a rôsolovitej hmoty. Znechutene som zavyl a začala sa divoko otriasať, nech to prská hoc aj na všetky strany aj tých, ktorí od toho hnusu neboli ešte zalepení. "Čas navštíviť rieku," zahundral som smerom k sestre, len po nej mrkol a trošku netaktným spôsobom sa prepletal pomedzi mŕtve slimáky a kamene za šumom rieky. Nebudem mať čistú hlavu, kým ju nebudem mať čistú doslova, zaumienil som si a len kývol ostatným vlkom na pozdrav, ktorí sa rozpŕchli preč.

-> Rieka Mahtae (južná časť)

//Ďakujem za spestrenie hry a odmeny :)

Sivá mi len poradila, že bude lepšie, ak všetci prejavíme matke lásku. Skoro som vyvrátil obsah prázdneho žalúdka, to vám teda poviem. Reálne ma naplo, no prehltol som naprázdno s premeral si Záborku (//to je Styx či?) pochybovačným pohľadom. No nejako pochybujem o zdravom rozume v tejto skupine, ale ako sa ukazuje, všetci sme rovnako pokazení súrodenci... Salazar je pokazený! Zavrtel som hlavou, v ktorej bol chaos. Bolo proste múdrejšie odpovedať sivej s dávnym zranením na tlame. "Láska doteraz nepomáhala, keď usekla Majde nohu," zavrčal som a jemne sestre na zemi prečechral srsť nosom na líci. Ty sa zobudíš, musíš.
Avšak môj plán, ktorý nebol tak úplne plán, keďže vetrisko sa rozfúkalo samé od seba, zabral. Prekvapene som sa otočil, keď slimačicu veľkú odhodilo a nechala na troch zvyšných súrodencoch hnusný sliz. Snažil som sa nepripomínať si, že taký magľajs mám na sebe aj ja.
Veľká matka však začala nariekať a zdalo sa, že sa zmenšuje. "To tie slzy! Žiadna láska, bolesť!" Zavyl som s objavom novej perspektívy, ako sa zbaviť matky, ktorá... nebola našou matkou. Začala sa mi rozjasňovať myseľ. Cvalda ju začal urážať, keď už ju nemohol mať pre seba, a tým pádom spustil lavínu sĺz, ktorú následne svojím piskľavým vytím snažil posilniť. Nervák ho len podporil. To vie aj sám, mohol si mu slovne dopomôcť, pomyslel som si a netušil, kde sa vo mne bralo toľko zloby a negatívnych emócií, pretože toto mi bolo doteraz cudzie.
Aby nebolo málo, bez slova s otvorenou tlamou som uskočil, keď ma šťuchla končatina Severky... Severka...oja sestra.. bude žiť! Radoval som sa , no možno trošku predčasne, keďže aj mňa uhryzlo čosi malé a slizké do nohy. MINI SALAZARčatá?! Kričal som v duchu a napodobil čiernobieleho cvaldu, ktorý ich začal divoko rozdupávať. Len s tým rozdielom, že som toho jedného odkopol, skontroloval si ranu a následne odháňal malú háveď od severky a... Záborky. Iné meno tej vlčice mi nebolo známe.

Síce sa mi podarilo dostať malého slimáka na skaly, kde sa roztekal, no ako sa zhustila atmosféra, ten slizký Salazar rástol a mohutnel. Rovnako tak aj hnev Cvaldu, ktorý po ňom ustavične niečo bliakal aj skrz to, že Rumpl mu chcel zakrútiť krkom. Všetko sa to zbehlo rýchlo a nebyť tej vravy a vrčania vôkol, asi by som sa ani neobzrel predtým, než nechám svoje telo voľne padnúť z pláže k útesu a skalám. Nevidno iného východiska, než to, ktoré je dole... v mori... v kameňoch, sprevádzali ma čierne myšlienky a k tomu ešte aj matka a ostatní.
"Vždycky budete mé děti. Vždycky! Vždycky!" Strhol som sa a udrel si hlavu o kameň vedľa mňa. Vzhliadol som k slimačici, ktorá zaplavila mojich troch súrodencov, kým z papule Majdy zaznel krik v podobe môjho mena.
Môj šokovaný a dezorientovaný výraz sa ymenil na čisté zdesenie, pretože moja sestra nemala nohu. Severka! Zažmurkal som a začal sa plaziť k nej, hoci mi miatlo hlavu to: "Zabij se!" Nemôžem, chcípni hlások, pomyslel som si a dotrepal sa polovične v stoji, polovične plaziac sa k Severke, ktorej uťala príšera nohu. "Daj ju dohromady matka, ty nám máš pomáhať, nie nám ubližovať!" Precedil som skrz zuby a ignoroval jednu z vlčíc, ktorá sa tu v panike mihala medzi ostatnými. Mojim psychickým rozpoložením sa v konečne - končiacej sa noci zdvihol prudký, nárazový vietor, ktorýby zvládol lámať slabšie konáre. Nevedomky, všímal som si len Majdu, Severku? ktorá trpela a tuho zatvárala oči. "Nezabijem sa, ak vydržíme obaja... a vlastne všetci, čo je toto za mágiu," dovolil som si len povzdychnúť si a postaviť sa k Sestre, ktorá mi ležla v bolesti pri nohách. "Nejaký inteligentný nápad, ako jej prinavrátiť nohu?" Ozval som sa skoro vytím kvôli vetrisku. Keď už tu beháš a myslíš si, že si spasiteľ. Okej,, tak ti teda budeme plne dlverovať a pomôlžeme, ale začni konať, nie len rečniť.

// Neuveriteľne rýchlo to beží. Ja si nespomínam, kedy sa Castor pridal, nemám s ním nejaké extra zážitky - ted aon nemá, nepozná polku svorky ale lepší sa :D Bolo to j mojou aktivitou, nakoľko je za tohto vlka slabšia.

Za seba: Neherné akcie v pravidelnom intervale, info od álf, OBE alfy, aktívne alfy aj hráči zabezpečia funkčný chod svorky, ja vám tlieskam a viete to obe :))

Tak to musíme napravit, aby poznal víc členů smečky A děkujeme :)

//Som si vedomá možno vynechanie niektorých vecí, píšem narýchlo

Bolo toho na mňa proste priveľa. Priveľa výbuchov rôznych emócií za posledné týždne a teraz, keď by som aj rád uvítal slnko, nech sa vzchopím, ho nebolo. Bola čiernočierna tma a vedľa nás nadúvajúci sa slimák v nadživotnej veľkosti. Zdvihol sa mi žalúdok. "Zabij se! Zabij se!" Ozývalo sa mi v hlave. Asi to stojí za smrť, aspoň to sa vraví, že vtedy bude mať vlk pokoj, to niej e zlý nápad, veď som si to sám poradil, skľúčene som zvesil uši a hoc som dostal pecku elektrinou, myslel som si, že je proste noc. Vlčice a ich hlasy som ignoroval, doplazil som sa skoro k okraju útesu, keď som postrehol novinku.
Tou novinkou bol nechutný slimák, ktorý bol náš súrodenec. Závidel som mu pozornosť matky. Keď pôjdem ja, musí ísť niekto so mnou, nemôžem tam byť sám! Myslel som si deprimovane a oslobodil silným poryvom vetra Salazara pred Taenaranom, takže Salazar odletel a hodilo ho o ostré skalky opodiaľ, pretože tých šutrov tu bolo moc. Ja som sa doplazil smerom k nemu a obočil k okraju skaly, z ktorej som plánoval skočiť. Naklonil som hlavu pod seba a díval sa chvíľu do hĺbky.

Znervózňovala viac tá nekončiaca tma a noc alebo skôr slizký, obrí slimák? Dokonca slimáčia dáma, ktorá sa rozhodla nás menovať vlastnými deťmi. Dokonca bola tak láskavá, že nás aj pokrstila, hm, pomyslel som si mierne ironicky a sekundu sa aj pokúšal s pomenovaním Kvído stotožniť, no napokon som si len odfrkol a trošku lepšie žmúril oči do tmy. Prišlo mi, že vlka vedľa tlstého vĺčaťa spoznávam, no len matne.
Všetko mi to však z hlavy vyfučalo, akonáhle som zavetril povedomý pach, ktorý som v prvom momente ani nevedel identifikovať. "Seve-?" Nestihol som ani prekvapene vydýchnuť, či sa mi marí, že sa tu z ničoho objavila moja sestra, no to už sa slimák rozhodol nás obaliť slizkým telom v slimačom objatí. Och pre Život a Smrť, prestaň s tým! Zaúpel som v duchu a stočil sa do klbka chrániac si hlavu. Tá po odoznení tohto hnusného dotyku bola vlastne celkom čistá, nebyť divnej kašovitej zmesi, ktorú nám slimák nanútil a nezostávalo nám nič iné, než prehĺtať. Trochu priskoré raňajky, ale no tak, toto prestáva byť vtipné. Ako aj život v tejto krajine, radšej sa nehnúť z lesa, premýšľal som a postupne plietok klbko depresie, ktorá sa zväčšovalo.
Chuť v tlame som mal totiž nehorázne odpornú, napínalo ma na zvracanie a napokon mi nenapadlo nič iné, len sa s boľavým žalúdkom plaziť a trmácať k skalnatému útesu. Toto je koniec, odteraz sa ten život musí udiať znova, konečne nájdem sestru, alebo je to len slimák v jej podobe? Ach ja už neviem, zničene som privrel oči a zastavil, obrátiac sa na skupinku. "Drž tlamu," precedil som skrz zuby na vĺča, len aby som necítil znova tú pachuť, "a nechaj si ju. Celú!" Vyprskol som absolútne opačným spôsobom, než by bolo u m§a bežné. Bolela ma hlava a maô som sto chutí sa zabiť z tejto situácie a spoločnosti. Žalúdok ma zavše k tomu vyzýval, teda, aspoň som si myslel, že za to môže tento konkrétny orgán.

//<- Medvedia rieka (skrz plošinu)

Ako som sa blížil už neskôr dokonca behom k pláži zostavenej z čistého, sivého kamenia, hlas sa ozýval viac a intenzívnejšie. Nedokázal by som určiť, komu asi tak patril, no prišlo mi čudné, že tu odrazu niekto je. Nedávno sme odtiaľto odišli, kedy sa sem stačil niekto dostať? Čudoval som sa a možno práve kvôli úvahám som neskoro zaregistroval iné vlčie pachy. Zamieril som si to teda po pachu a ako prvé som zbadal bledé znaky v srsti, jeden z dvojice bol však vĺča... Vyžraté ako medveď pred zimou, no stále vĺča. Nepoznal som ani jedného.
"Krásne ráno, povedal by som, no asi bude vhodnejšie len riecť zdravím," pozdravil som sa im slušne a dostatočne včas si dal záležať zakopnutím o kamienky, ktoré svojim rachotom po zemi upozornili na môj príchod. Kto by to čakal, že s príchodom jari a tpelejších dní sa budú stále vlci toľko držať na juhu, asi číhajú na zver, ktorá odtiaľ príde... ale slimáky nežerieme, nie? Trvalo mi tak dve sekundy, kým som pochopil, prečo mi do mysli vnikli slimáky.
Pred nami bol totiž jeden obrovský a vábil nás si z neho dať. Znechutene som nakrčil nos, no napokon sa odhodlal a pristúpil kúsok k vĺčaťu. "Stratili ste sa alebo potrebujete pomoc, slečna?" Dokázal som nájsť v sebe toľko slušnosti, že som cez zuby precedil hŕstku milých slov. Posadil som sa na kamene, pretože som dúfal, že precitnem do reality, no tá akosi neprichádzala. "Máte spoločné niečo s tou nocou?" Opýtal som sa tak nejako do priestoru všetkých.

//odpájam sa na max 14 dní, keď tak príde Castor za ňou do Asgaaru...

S príchodom súmraku nielen, že končil prvý jarný deň, teda ten teplý prvý, no zároveň narastali vo mne paranoje, že sa na nás každú chvíľu môže vyrútiť medveď. Asi každý chce všetko, len nie stretnutie s nepríjemným hnedým obrom, zasmial som sa na tej irónii a hodil po Llaure slabý úsmev, kým som vyhľadal menšiu zátočinu, kde sa dalo pekne zísť.
Ešte kým padol súmrak som sledoval nehybne vlnenie na vode, kruhy, čerenie hladiny. Zaleskli sa mi šupiny a keď som na rovnakom mieste pri kameni videl lesk šupín ešte zo tri krát, prikrčil som sa a veľmi rýchlym pohybom chňapol a ponoril hlavu. Rybu som nechytil, no poranil, takže krv vo vode mi dala jasnú indíciu. Vytiahol som si z dosť studenej vody hlavu, neobťažoval sa ju ani otriasať a skočil aj s prendými nohami do vody a cvskol zubami do meista, kde bola koncentrácia krvi najväšia.
S víťazoslávnymi iskrami v očiach som sa so pstruhom vyhrabal na breh, otriasol sa mimo vlčice a priniesol jej k nohám raňajky. Alebo večeru? Noc nejako nechcela končiť. Napokon sa ani nebudem dostatočne tešiť z úspechu, lebo zase vo vzduchu čuchám mágiu, pomyslel som si a oblizol si tlamu od rybej krvi a vody. Nebola to najlahodnejšia chuť, no vedel som, že mäso pod šupinami už stojí za to. Plus Laura bola tak drobunká, až pohľad na ňu vo vlku vyvolal pocit, že viac ako toho pstruha ani nezvládne.
Ozval sa mi v hlave však podivný, sladký hlások, ktorý k sebe zvolával okolie ako svoje deti. "Slečna odbehnem, neviem či si to počula, no niečo ako by volalo, možno to zapríčinilo tmu, lebo už je dávno ráno," povzdychol som si a priblížil sa k béžovej vlčici, ktorej som zľahka ňufákom prebehol po líci, ale len v krátkosti, pričom som len zamával chvostom a rozklusal sa preč. "Vrátim sa, alebo sa vidíme doma," zavyl som ešte cez plece a žmúriac do tmy sa ponáhľal cez kamenistú plošinu tam, odkiaľ sme vlastne prišli. Nnevšimol som si žiadnu anomáliu predtým, hm, uvažoval som, kým som sa blížil k miestu.

-> Kamenná pláž (cez plošinu)

//Hlásim sa

//Akože nepreferujem tento spôsob, ale keďže už sa vytvorila možnosť a nie je na výber, hlásim Castora
Edit: už teda neaktuálne, keď niekto upravil komentár hore.

Zdvihol som hlavu od vody a pozrel sa na vlčicu, ktorá sa mi len snažila vysvetliť, že je ku mne úprimná. Potešene som mávol chvostom a venoval jej letmý úsmev. Veď na tom závisí aj dôvera, dodal som si pre seba a ešte do hrdla hodil zopár hltov, na čo som sa po behu sem spokojne posadil k vode a sem tam mykaním uší odháňal hmyz.
Jej ďalšia veta po tej s úprimnosťou mi navodila do mysli síce otázky a sama sa ospravedlnila, že to vlastne nedáva zmysel. "Nepotrebujem ku šťastiu veľa, netráp sa," podotkol som len a zadíval sa na lesklú vodnú hladinu, či nezahliadnem odlesk šupín. Musel som sa však s tvárou namierenou na vodný tok prihlúplo usmievať, keď zo seba konečne dostala, že by so mnou chcela tráviť viac času. "Možno ti budem môcť pomáhať strážiť Lilac, alebo inak ti pomôcť," odvetil som zamyslene pri úvahe nad tým, akým spôsobom a kde s ňou tráviť viac času, keď ja som len nedávna bezvýznamná delta, potichu som si vzdychol.
Laura ma však na to rozosmiala, pretože sedela na zadku vedľa mňa a chvostom rozmetávala trávu aj hmyz, no všetko. "Ja som ich tiež nelovil dávno, je to ťažké, voda obraz skresľuje," povedal som jej úprimne a stiahol pohľad z nej na divú rieku. "Najprv pátraj po striebristých odleskoch, to sa premiestňujú, ideálne, keby zahli do nejakej zátočiny, lebo v hlavnom toku nás prevalcujú medvede," povedal som so štipkou čierneho humoru, "no tie by som nerád stretol, lebo sme dolovili," dokončil som odmeranejším hlasom a zadíval sa na vlnky.

//<- Náhorná plošina

Vydal som sa po rozľahlej a takmer holej pláni vpred, navigujúc nás k jednej z riek, ktorá susedila s naším hvozdom na juhu, teda blízko južných hraníc. Laure sa však priveľmi domov nechcelo. Na jednu stranu sa jej nemôžem čudovať, no u nás mali bety omnoho viac povinností, asi by som mal prestať s porovnávaním a zistiť si nenápadne od álf, čo sa očakáva na stupienkoch hierarchie u nás, uvažoval som, kým mi potvrdila, že je všetko v poriadku. Zahľadel som sa na ňu skúmavým pohľadom, ktorý som prerušovane ešte pár ráz odtrhol, kým moje labky zdolali nejakú priehlbinu či nejakú inú nerovnosť. „Vieš, že môžeš byť ku mne úprimná,“ dodal som opatrným hlasom a milo ako sa to podať dalo.
Potvrdila mi následne so spokojným úsmevom, že má rada kvety. Prišlo mi to prirodzené, že k nej táto obľuba rastlín proste patrí. Chvíľu som jej dokonca venoval zasnený pohľad, pretože ktro by očakával, že tá jej béžové srsť bude pôsobiť na slnku tak krásne s tými odleskami...
...Ale to už som začul šum rieky, ktorá bola pri jazere celkom divoká. Trošku som sa zamračil. „Keď plávať alebo brodiť tok, tak na severe, kde ide ešte cez hvozd,“ povedal som potichu a na to o chvíľu cítil jemné šťuchnutie pod ramenom od vlčice. Prekvapením som vyštekol s uskočil s úškrnom do strany, aby ma nemohla tou drobnou postavou nejako prevalcovať. Nechcelo sa mi veľmi si s ňou merať sily, no keď len odvetila, že ma má tiež rada, rozpakmi som odvrátil hlavu a zabral svalmi do behu, keď už sme sa tak mali prebehnúť.
„Môžeme tu chvíľu zostať, ak chceš, loviť ryby alebo tak, veď sme prakticky v lese,“ navrhol som a nechal to na rozhodnutí vyššie postavenej vlčice. Vydýchal som sa a našiel rameno Mahtae, ktoré sa tu rozdeľovalo a tvorilo sem tam malé zátočiny. Z jedného plytšieho brehu som sa šiel medzitým napiť, kým Laura rozhodne čo ďalej.

<- Kamenná pláž

„Čo by som chcel...“ Zopakoval som jej slová a sledoval rozpaky, ktoré sa jej rozlievali po tvári. Nejako nevedela súvisle dokončiť vetu, takže sa napokon radšej odmlčala a zahľadela na kopu kamienkov pri jej labách. A čo by si chcela počuť? Pred chvíľou si a tu blahom roztápala a teraz už nevieš? Necítiš to tak? Začínal som byť frustrovaný. Zdravým a jednoduchým rozumom by som aj vedel, o čo tu ide, hoci to bola nejaká zhoda náhoda, že sa Laura ukázala práve tu v čase, keď som sa tu poflakoval aj ja tesne pred návratom do hvozdu.
Vlčica sa odo mňa napokon aj sama odtiahla a ja som si ju podozrievavo premeral, no môj pohľad sa zmenil na starostlivý. „Si v poriadku?“ Opýtal som sa jej opatrne a zadíval sa jej do zelených očiek, ktoré večne iskrili radosťou, len teraz som tie emócie nevedel moc rozlúštiť. Kto sa má vyznať, buď som komplikovaný ja alebo ona, jednoduché, inak to byť nemôže. A nejako sa zháčil,a tiež nepoznám dôvod, že prečo, premýšľal som, kým som vstal a ponaťahoval si chrbát s labkami.
Laurin návrh, že by si teraz vybrala pekné, slnečné miesto na juhu mi na tvári obnovil stratený a sebavedomý úsmev. „Určite máš rada kvety,“ spomenul som presvedčivo usudzujúc od jej veselej povahy a najmä vrodenej mágie. „Možno bude neskôr čas, keď nebude aj Lilac tak malá, že by sa nedokázala sama obrázniť,“ vzdychol som si ešte, pretože som si plne uvedomoval Laurinu úlohu pestúnky. Sionn už sa zdal byť dostatočne veľký aj sebestačný, takže toho som do svojich výpočtov proste nerátal. Neuveriteľné, ako plynie čas, zavrtela som si pre seba hlavou a popošiel dva kroky po kameňoch smerom k plošine, ktorou by sme sa dostali domov.
Ona sa mi medzičasom ospravedlnila, že to bola vlastne celé asi jej chyba, no z jej pevného pohľadu sa dalo usúdiť len to, že to neľutuje a ani nie je tak celkom pravda. Sotva sa ma dotkla, boli sme vyrušení, takže som len pohodil chvostom a uškrnul sa, keď potvrdila to, že by sme sa mohli proste vrátiť domov. Nadýchol som sa a prešiel okolo nej tak, že som sa jej úmyselne obtrel o bok a veselým úsmevom ju povzbudil k odchodu domov. „Mám ťa veľmi rád, no dám ti čas,“ šepol som len a rozišiel sa smerom k plošine odkopávajúc kamienky, ktoré mi prišli do cesty. Mal by som tú Lucy tak ako nájsť, možno, keď jej pôjdem pomôcť s lovom mi to odpustí, všetci sme boli rozrušení a hladní, vtedy sa nedá normálne uvažovať.

-> Medvedia rieka

Přemýšlel jsem, jestli jsem vůbec někdy v domovině zažil lov společně s mladými vlky nebo vlčaty. Když jsem se na to Laury ptal, nemyslel jsem na to, myšlenka přišla až po otázce. Takže jsem se zahloubal do sebe. Pamatoval jsem si horské louky, lesní mýtiny, potoky, kde jsme se snažili chytat kdysi se sourozenci pstruhy, ale nic jako lov s mladými jsem si nevybavoval. Alespo¨si mzslím, že jsem se neúčastnil nebo tak něco, nepamatuji si ani všeobecně nějaká vlčata, to je hrozné, ta paměť, vzdychl jsem si a složil hlavu na přední tlapy.
Při myšlence na ryby jsem se musel pro sebe usmát, protože to byly vtipné chvíle strávené s rodinou, ještě v tom dobrém duchu. Měl jsem je strašně rád a cítil jsem, že se rodinná láska ze mě nevytratila ani po letech. A ani přes převrat ve smečce či mém náhlém odchodu to nezmizelo. Žil jsem si docela spokojeně v příjemné krajině, která byla plná magie. Nna magii jsem začal věřit o to víc, než jsem se zlepšil v ovládání vzduchu, což připsalo body i sebevědomí. A stejně jako toto všechno bylo magické, někdy situace vypjaté a nepředvídatelné, tak jsem věřil, že sourozenci se zde možná jednou objeví stejně jako já. Už je to snad několik let, ani nevim, jestli jsem si našel smečku ihned, nebo až později, zamyslel jsem se a svůj nepřítomný pohled stočil zpátky do lesa. Jako by se snad odtamtud měli vynořit oblíbené sestrz, nebo bratr, pomyslel jsem si s úšklebkem a rozhodl se nakonec pro výlet k říčnímu toku ve snaze opravdu zkoušet štěstí při lovu ryb.