Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Smrčiny

Pochytil ma odrazu stres o to, kde sa drobná vlčica so šatkou túla. Museli ju vyhnať tie tony piesku, nie je možné, aby nie! Kde je? Možno prehnane som sa strachoval a cítil, že čím idem južnejšie tým viac tepla pribúda. A stromov ubúda.
Bolo to hrozné zistenie, že hoc bolo ráno, začínalo tu byť nepekne teplo. Úprimne verím, že tu vie na obed piecť tak, že by zo mňa opadala srsť, pomyslel som si a so záujmom vyhľadal očami zhluk stromov s divnými listami. Ako som sa blížil k zoskupeniu, zacítil som aj čudné pachy. Váhal by som či ísť Lucy hľadať tam, keby som neobjavil slabé otlačky vlčích stôp, ktoré tadiašto museli prejsť najskôr v noci.
Rozbehol som sa cez dunu a čo som neuvidel! Lucy? Ale kdeže, tá skončila asi pod pieskom. Objavil som malé, kalné jazierko, vďaka ktorému v tom piesku vznikol a rašil nejaký život. Toto je naozaj... úchvatné. Príroda je úchvatná, napadlo mi a váhavo som sa k vode problížil, aby som si zmočil jazyk. Bol to nechutný nápoj plnmý pieskových zrniek, no nemal som na výber, keďže Lucy som nevidel. Bol som si však istý, že takýchto miest musí mať tá púšť viac, takže sa moja kaamrátka nemohla stratiť. Zamieril som klusom unikajúc pred horkom naspäť.

//cez Starý ostrov Oblý vrchol

//Púšť
SEN

Labky mi horeli, hlava od výpeku na ostrom slnku tiež, až som nadobúdal dojmu, že sa mi azda varí v lebke mozog. Toto nikdy dobrovoľne, nebyť zasypaného lesu pieskom... nikdy dobrovoľne! Opakoval som si to ako mantru, keď sm s veselým vyšteknutím privítal smreky, ktoré svojím zjavom vôbec nevyzerali prívetivo. Atraktívne miesto to teda nebolo, aspoň atmosféra mi tak našepkávala. Je tu tieň? Je! Nič nebude teraz tak zlé ako tá púšť nechutná, otriasol som sa a zhrozene sa mohol dívať na to, že mi zo srsti stále odletoval piesok.
Smreky však poväčšinou vôbec nevyzerali zdravo. S príchodom rána sa to trošku vylepšilo ako som sa preplietal hustým lesom k severu, no nebol to ideál .Zaujímavé miesto, no necítim tu nejako extra vlkov, asi sa nikto rozumný nerozhodne usadiť sa zrovna tu, premýšľal som, keď som si vykračoval lesom hľadajúc nejaké miesto, kde by som sa prespal, kým slnko postúpi o pár centimetrov vyššie tak, aby som proste nemusel blúdiť tmou po týchto neznámych končinách.
Podarilo sa mi však zachytiť zvuk rieky, a preto som si dovolil ľahnúť si do vysokej trávy na malej čistine, blízko hraníc s lúkou, ktorú som mal už nadohľad.
Spánok prišiel takmer hneď a naraz.
Najprv sa nič nedialo, len som sa vznášal v tme. Privodil mi tento stav ničoho skôr nevoľnosť akoby radosť zo zážitku, no poctivo som si to pretrpel, pretože hľa! Tam je nejaké svetielko! Bola to snáď svetluška?
Castor, už v solídne tuhých mdlobách v ríši snov, natrafil na svetlušku. Presne tak, pretože v sne sa môže stať čokoľvek! Reálny vlk videl sám seba ako príbeh a niečo, čo sa stane, čo sa stať môže, čo je len fantáziou, čo sa ešte len ukáže... Táto svetluška blikala zadnou časťou telíčka, trepotala krídlami a s tichým hláskom volala hnedého vlka za sebou. „No poď, no poď!“ Zachichotala sa malá svetluška a navigovala vlka za svetelným bodom, v ktorom sa mu aj zazdalo, že niečo snáď videl, no ostré svetlo nepustilo a donútilo jeho viečka, aby sa zavreli a nasledoval chrobáčika s blikajúcim zadkom len po sluchu. Strihajúc hnedými ušami Castor nakračoval do neznáma, no zvedavosť ho žrala tak strašne a neúprosne, že sa neodvážil čo ani len pomyslieť si niečo vzdorovité, proti pani zvedavosti.
Castor cez zavreté viečka prešiel svetlom. Do neba? Určite nie! Ocitol sa na horskej čistine, ba dokonca sa mu zdalo, že má akési menšie tlapky a je ľahší!
Napadlo ho samozrejme otvoriť oči. Zlaté oči ako obvykle, zízal s nimi priamo do horskej bystriny medzi skalami v prítmí lesa, veďľa ktorého bola čistina, odkiaľ mladý vlk počul hlasy. A prečo mladý? Nuž akonáhle sa pozrel do bystriny, Castor videl sám seba. Avšak o desaťročie mladšieho, teda skoro. Pozerali sa naňho z vody dve nezbedné, zlaté oči útleho ksichtíku. S dlhými ušami a guľatým nosom. „Ahoj!“ Vyhŕkol zo seba bez váhania ako sa díval do vody. Potom zahanbene stiahol uši rozhliadajúc sa, či to niekto nepočul, bol predsa disciplinovaný a dospelý vlk! Nedôstojné správanie mu zrazu prišlo trápne.
„To je v poho, šak smme tu eeen my!“ Vyhŕklo vĺčatko v bystrine, ktorého obraz sa náhle rozvlnil a rozprskol v ľadovej sprche dopadajúcej Castorovi na tvár. Dospelý Castor, čo premýšľal od dôstojnosti, bol ponížený. Chcel vidieť to vĺča, jeho mladé ja, no miesto toho tu bol bacuľatý vlk, teda krpec, ktorý sa podobal na jeho brata Polluxa. „Pollux, si to ty?!“ Vyhŕkol Castor prekvapene a čo bolo väčším prekvapením, bolo zistenie, že je tak malý a bacuľatý ako Pollux. Naozaj to bol on!
Castorove myšlienky na nejakú púšť, svorku, život či tmavé smrčiny, v ktorých zaspal boli dávno kdesi... najskôr vo vlastnej ríši snov.
Dvaja súrodenci sa stretli znovu po veľa a ešte viac veľa rokoch, takže skákali skrz bystrinu, čľapkali sa v ľadovej vode a smiali sa na kriku ich rodičov, že sú dvaja blánzni, čo chytia zápal pľúc. Koho by bolo napadlo, ako by sme reagovali, keby sme to poznali? Netušili sme, čo to ten zápaľný pľúc znamenať má, nuť sme ľahkovážne a bez neho prežili. Aká irónia života, či ako to nazvať, deje sa to naozaj od toho najútlejšieho veku, sotva mláďatá zvládnu ako tak na tých nožkách chodiť, i to sa skôr kolembajú. Čas beží a až teraz si niektoré veci spájam, znela posledná myšlienka, keď som sa prebral do reality.
Mal som dojem, že som si nespal. Bol som oddýchnutý ako po celej noci leňošenia, no zízal som do šera lesa a mal hlave odrazu úplne prázdno, rovnaké suchoty ma trápili aj v krku. A Lucy? Necítim ju tu, možno šla iným smerom hľadať vodu, zhrozil som sa zrazu, vyletel na nohy a šprintoval si to zas do slnečného pekla, pretože som dostal strach o kamarátku.

//Obchádzková trasa k VVJ začína -> Oáza

Napokon to bola práve Lucy, ktorej sa podarilo objaviť posledný kameň. Teda, lepšie povedané, podarilo sa jej zistiť, že ho prisadla Elisa, takže čoskoro na kameni svietili všetky farebné žilky, keď sa pridal k ostatným kameňom.
Sledoval som tie šutríky ako sa vnorili do otvoru, ktorým sa predtým rinul piesok do lesa. Zapli očividne spätný chod, pretože tony piesky s kamením aj nejakými stromami z Asgaaru sa zas začali valiť sem. Aby nám tam aj zostal nejaký les, lepší by bol les s pieskom ako pustina, napadlo mi mierne zhrozene. Bolo to zároveň aj nakopnutím, aby som sa prebrala otočil hlavu na Elisu, ktorá mohla byť rada, že s brušiskom dýcha. S brušiskom...? Počkať...? Zarazene som zostal zízať na sivú alfu, ktorá stuhla len zavyť, že možno to my stihneme preskočiť rovno do lesa, zatiaľ čo ona sa dala nekonečnou púšťou niekam na západ. Toto budem vstrebávať asi dlho, zavrtel som hlavou. Sionn sa rozbehol následne za ňou. Očividne bude mamin podchvostník doživotne, napadlo mi.
Bol som však po brucho v horúcom piesku, ktorý som mohol pľuť, preto som absolútne nepochopil, odkiaľ sa tu vzal čisto čierny vlk a myslel si snáď, že sme tu dobrovoľne. "Ak nemieniš byť pochovaný pod pieskom a stromami, bež," utrúsil som mu len, keď okolo nás prešla vlna piesku z Asgaaru so zlomeným kmeňom stromu. Hodil som očkom po Lucy, či ma bude nasledovať alebo pôjde sama, no nakoľko bola dospelá, vydal som sa čo najrýchlejšie preč.

//Tmavé smrčiny

Veci sa začali diať pozodrivo rýchlo. Kamienky sa podľa našich mágií zaleskli a akoby svetielkovali. Hoci úplne v pohode sa mi tomôže len zdať, uvarí sa mi mozog v lebke asi. posťažkovaô som si trochu, ako keby to malo nejako odstrániť aktuálny problém. Alebo zlepšiť.
Sionn bol prekvapený, jeho zlaté oči rentgenovali tie kamiemky, ked došiel k zisteniu, že jeho mágiou budú predmety. Na to som stočil pohľad k Lucyinmu stromy, pretože nás zakryl príjemným tieňom acelkovo tá mágia bola fakt mocná a obdivuhodná.
Jeden kamienok očividne chýbal. Na Elisino ospravedlnenie sa som len za,mával chvostom, pretože som to neriešil a začal v tieni a vychladnutých častoach piesku hrabať v snahe tu čosi nájsť. Určite tu niekde bude... ale koho to bude mágia? Prečo má niekto dve? Frustrovane som vydýchol a mal chvíľu pocit, ýže som prehltol žeravé teleso, miesto vzduchu. V krku ma škriabalo, no bol to vedľajší problém, takže som a sústredil na maelé kamene, ktoré som odhadzoval spočiatku bokom z piesku, kde už nepálilo slnko, hoci sa chýlilo k západu.

//Osud-teleport z Asgaaru

Celé to, čo sa stalo po preskočení pieskovej brány bolo vlastne divné. Oči videli množstvo svetielok, no to som si dovolil ich len na okamih pootvoriť, radšej som ich držal pevne zavreté. Nik nestojí o piesok v očiach, to musí byť krajne nepríjemné, pomyslel som si a zalapal po dychu, keď ma to nešetrne hodilo o tvrdú zem, až sa mi podlomili nohy.
Zachytil som Elisinu ironickú poznámku a sucho sa zasmial. "Možno aj slabé slovo," opáčil som a čoskoro sa cítil, ako keby sedím priamo nad ohniskom. V srsti mi bolo horko, jazyky sme mohli všetci vláčiť po zemi a aj tak sa telo nezvládalo rýchlo ochladzovať.
Elisa si však všimla farebné kamene na zemi, ktoré sa nejako nehodili do prostredia. Ani som netušil, že tu takéto územie je... sme vôbec na Gallirei? Uvažoval som a prezeral si popri tom farebné kamienky. Ako som však išiel k alfe, mojim pozorným očiam neunikla novinka na jej postave - a to, že brucho mala pomerne väčšie než býva štandard na jej štíhly pás. Do hlavy sa mi vyrojili desiatky úvah a myšlienok, no otriasol som sa a všetko to stopol. Teraz je dôležité sa odtiaľto dostať a mať naspäť les...bez piesku ideálne, poznamenal som si pre seba a otočil uši na Sionna, na ktorého otázku ako domov som sa trošku neovládol. Asi za to mohol stres, adrenalín či to horko, keďže mne ako hnedému viac pieklo na maják ako jemu. "Predsa po svojich sa vrátime domov, ak tu budeš chcieť čakať na portál tak je to na tebe, ale pri tom horku dlho nevydržíš," zamyslel som sa nahlas a napokon sa naňho usmial. "Nejako už bude, Gallirea je magická krajina," zneli už moje slová o čosi povzbudivejšie a podišiel som ku kamienku, ktorý Sionn priradil k vode.
Sústredene som si ho prehliadol. Nebol som si istý, no niečo mi našepkávalo, že myslím správne. Kamienok bledej modrej som pomerne ľahkovážne tlapkou posunul k sebe a odpustil si pokis posadiť sa do rozžhaveného piesku, ktorý ma nútil neustále prešľapovať. "Mágia vzduchu," hlesol som k nemu len, kým nás objal prúd prekvapivo chladného vetra, ktorý mohol každému prečistiť hlavu. Bol to pomerne vyčerpávajúci pokus, pretože teplota na území sa musela pohybovať naozaj prekvapivo vysoko.

Vlny piesku sa valili lesom a zanechavali za sebou obrovskú spúšť. Naš uchranila moja mágia, takže Lucy sa mohla rozčuľovať len nad tým jedným zvieraťom, ktoré následne napadli. A nemusel by ho zaspať alebo odniesť piesok, aspoň by bol k dobru obed a raňajka, napadlo mi mlsne, pretože som dlhší čas nejedol, a prostě aj v takejto situácii sa ozval žalúdok.
Lucy sa medzitým pokúsila zahatat dieru koreňmi, no aj tie začali oraskat. Každopádne dostala odo mňa obdobný pohľad, pretože som proste bol vždy fascinovaný mágiou zeme. A celkovo zivlami. Sionn mal oči vyplasene a ani nezaregistroval, že Lucy chcela problém presunúť. "Ako vraví Elisa, to nie je riešenie, čo máš proti nim?" Opýtal som sa vlcixe so zelenou šatkou, ale skôr rečnícky, nebola vhodná doba.
Elisu napadlo to jediné - skočiť. Rozbehla sa a prepchala sa koreňmi do piesku, následne jej syn. Kývol som na Lucy, rozbehol sa a zavrel oči kvôli piesku. Keď sa všetko odtiaľ sype sem, bude miesto tam.

Všetko bolo divné, nič normálne. Žeby gallirejská klasika?
Držal som sa pri Elise a prekvapene nadvihol nohu, keď piesku začalo pribúdať. Takouto rýchlosťou sa to tu stane neobývateľné... prípadne sa presťahujeme na stromy? Zahľadel som sa do korún, no pokrútené konáre mi neprišli ako vhodné ležovisko, nebol som predsa puma.
Piesku sa však začalo valiť viac a viac, no skôr, než by tu vznikla nejaká panika dobehla Lucy po boku so Sionnom. Prekvapene som si ho premeral. Kedy ten vlk stihol dorásť a prerásť matku (//domnienka len), to ten čas naozaj nezastaví ani na okamih, povzdychol som si a oplatil mladému vlkovi veselý úsmev, trochu nepatričný k situácií, ktorá sa začala zhoršovať.
Z diery sa začali valiť kamene rôznych veľkostí dokonca aj divné zvieratá a jedno skoro yvalilo Lucy! Nevidel som to, nakoľko to bolo len v mojom zornom poli. Rozhodol som sa pomôcť alfe, ktorá sa zapierala o väčší kameň, ktorý sa snažil po pieskovej vlne rútiť lesom. Do uší sa nám dostal zvuk praskajúceho dreva, všade len strašný hluk, ktorý by mohol konečne prilákať ostratných!
Napadlo mi len s pomocou vzdušného víru vytvoriť okolo nás štyroch a divného, dvojhrbého tvora kupolu vzduchu, do ktorej sa nedostávalo nič okrem sypkého piesku, ktorý teda už siahal po členky. Alfa samozrejme spomenula niekoho, kto by zvládol zem, na čo som sa nešťastne obzrel po Lucy. "Lucy si v poriadku?" Zaujímal som sa nahlas cez ten huriav. Má zelené oči, vie...? S tichou otázkou som sa obrátil na Elisu. Katastrofu som nezastavil, no aspoň zatiaľ nehrozilo, že ďalšieho z nás sundá pre zmenu nejaká fakt veľká skala.

//Rieka Mahtae - juh (popri severnej časti)

Našiel som celkom schodné miesto, kadiaľ prejsť rieku a napokon som sa rozhodol, že najrýchlejšia cesta bude zabrať na sever. Popri koryte rieky boli nejaké chodníčky, po ktorých som mohol zrýchliť a ponáhľať sa. Moje nadšenie z novu - nájdenia sestry neopadlo, len som ho stiahol do úzadia, pretože som si čistil myseľ popri behu vdychovaním vlhkého vzduchu, ktorý mi rozjasnil hlavu.
Koniec koncov, bol pekný deň. Šum rieky ustával, pretože som preskočil prvé kroviská nášho lesa a vbehol dnu. Počas poklusu a preskakovania kmeňov po zemi sa však začala prudko chvieť zem, mne podkĺzla labka a zrútil som sa skrz nejakú dieru pod lístim pod starú lipu, ktorej široký kmeň ma účinne zastavil. "Au, ale no tak," odfrkol som si, vyhrabal sa z diery a popri zrýchlení sa otriasal. Zavetril som Elisu a tak nejako intuitívne som vedel, kde ju vlastne hľadať. Bude to najrozumnejšie.
Ako som však ďalej postupoval, došlo mi, prečo funím, naozaj zaberám a spomaľujem. Všade začalo pribúdať piesku. Doskákal som nejako k Elise, ktorá nemo pozorovala skalný, magický útvar, ktorý v lese predtým určite nebol. "Čakáme, čo sa udeje, správne?" Opýtal som sa sucho a predtým jej kývol a zamával chvostom na pozdrav. Držal som si úctivú vzdialernosť a neveriacky si premeriaval piesok, ktorý šiel... odnikiaľ.

//Skúsim!

Severka prekvapivo poznala aj syna mojich álf, na čo som len pootvoril tlamu a zase ju zavrel. A čo jej mám povedať na to? Že je to drzý fagan? Čo ak je to jej kamarát? Do mysle sa mi nahrnuli myšlienky, ktoré mi akurát tak privodili pocit frustrácie. Nechcel som si držať také pocity, a preto som len proste nesmelo kývol a odvrátil zrak na znak, že zrovna sivého, pochabého vlka riešiť teraz veľmi nechcem.
Údivom som však skoro zabudol zavrieť tlamu, keď spomenula, že ten meteorit na jej krku padol z neba. Učili nás niekedy o niečom takom? Len som jej venoval obdivný pohľad a zároveň aj jej príspevku, ktorého som mal zároveň chuť sa dotknúť, no dôstojnosť ma držala späť. A rešpektovanie jej osobného priestoru, hoci ako brat by som mal právo jej ho narušiť.
Zvesil som len smutne uši, keď mi riekla, že moc amarátov sa pri nej nedrží a taktiež to, že majú na krku dokonca päť mladých. To aby sme tam zaviedli malú Lilac, napadlo mi a chápavo, už bez slov som prikývol. Beztak som mal pri Severke pocit, že verím na súrodeneckú telepatiu.
"Určite prídem, som zvedavý aj na hory aj na mladých!" Zavyl som za ňou ešte, kým mi venovala šťastno vďačný pohľad a stratila sa popri koryte rieky. Dávaj na seba pozor, pomyslel som si s posledným pohľadom a ujal sa o prekonanie rieky skrz kamene a balvany, aby som bol čo najrýchlejšie doma. Neveril som, že by tak Laura neučinila, a preto som mieril rovno do lesa.

-> Asgaar (popri severnej časti Mahtae)

Osobne by mi predtým ani v najbujnejších predstavách nenapadlo, že sa mi vráti moja minulosť. Omyl to však nebol, že sa stretli nejaké šťastné náhody a ja som sa mohol znova vidieť aspoň s jedným zo súrodencov, čo som vôbec aj v spomienkach strácal pomaly pojem o tom, akú mali tí moji pokrvní vlci farbu. Oni, bratia. Ony, moje dve sestry. Och ako som rád, však jeden vlk, aby mal po čase normálne pochybnosti o vlastnom veku. O plynutí času. Očividne som si naivne myslel, že žijem na tomto svete - a zvlášť Gallirei - príliš dlho na to, aby som sa nejako dožil znovu privítania nejakého súrodenca zas v mojom živote. Ona pridá len tú iskru, spomínal som spokojne na stretnutie so sestričkou s bielym fliačikom na čele, zaujímavou stuhou s kameňom z neba a netradičným žíhaním v čiernej srsti. O Severke to malo byť celé. O mojej aktuálnej šťastnej nálade, čo som si to len tak, z ničoho nič, začal veselo hopkať naprieč rozmanitým hvozdom Asgaarským.
Obyčajné všedné dianie v lese a svorke mi nejako nešli do hlavy. O členoch ani nehovoriac, nepremýšľal som nad nimi, hoc som bol posledné týždne so sebou maximálne spokojný, že som si vyplnil jeden z osobných cieľov, vďaka ktorým som spoznal väčšiu časť svorky - tých najpodstatnejších. Ó ale teraz? Ospravedlňte ma všetci v lese, no ja si lietam v myšlienkach a svojej dobrej nálade!

Rozprávali sme sa až kým slnko nepostúpilo vyššie na oblohu. Spokojne som vydýchol, keď mi slnečné lúče zohrievali srsť a predpokladal som, že Severka s čiernou bude slnečný kotúč priťahovať o to viac. Mokrá srsť čoskoro začala schnúť. Spokojne som si sedel a trochu rozpačito sa ošil, keď zmienila moju svorku. No jasné, nespomenuli sme to nejako, rozhovor plynul ďalej, zamyslel som sa a mimovoľne pootočil hlavu na severovýchod. "Sídli v Asgaarskom hvozde, sestrička, som tam strašne dlho a predsa mám pocit, že tam nikoho nepoznám," prezradil som jej zamysleným hlasom a napokon si len bezstarostne odfrkol a stočil pohľad zas na sestru.
Tiež som si napríklad nevšimol stuhy, ktorá jej prečesávala srsť a visel na nej nejaký kamienok. Sveerka si môjho zvedavého pohľadu mohla isto všimnúť. "A toto máš odkiaľ? Či si to dostala od milého?" Opýtal som sa jej so zvedavosťou v očiach, no milým hlasom. Ak k tomu šla nejaká horšia spomienka, nechcel som po nej, aby také čosi vyťahovala. A aj to by som ju stopol, som rád, že ju vidím, netreba riešiť zlé veci. Na to bude čas hocikedy, keď už vieme, kde býva ten druhý, napadlo mi a spokojne som si poklepkal chvostom o zem. Ani sa mi nechcelo domov, no musel som.
Odložil som túto tému rozlúčky na neskôr, pretože mi Severka s predstieranou skromnosťou tvrdila, že ich len podporuje. Alebo len tú vlčicu? Prikývol som. "Si potom veľmi nápomocná a priateľov by si mala mať na desiatky," zasmial som sa žmurknúc po nej. Počúval som ako mi rozprávala o vĺčatách. Mohli za tým byť iní vlci alebo ich rodičia, nevedel som. "Narodili sa tie malé všetky v horách?" Opýtal som sa ešte, kým som jej venoval len šťastný úsmev s kývnutím, pretože s partnerom sa nikam neponáhľala. "Prajem ti to, Severka," dodal som úprimne, postavil sa a ponaťahoval.
"Nanešťastie nedávno som získal pozíciu delty a som príliš dlho preč, musím sa vrátiť do Asgaaru," riekol som o čosi smutnejšie a trochu zvesil uši. Nechcelo sa mi, asi prvý raz.

"To nepopieram," podotkol som len na jej pevnú vieru v nejaké dobro, ktoré sa malo nachádzať v bratovi. Škoda, ja som na to veriť prestal, bol osm s ním as moc dlho, doplnil som si pre seba a spokojne kývol, keď sa rozhodla túto tému viac rozvádzať či naťahovať. Bolo by to najskôr zbytočné.
Nespokojne som sa zamrvil a vzdychol si, keď potvrdila realitu. Obaja sme si behali po svete už celkom dosť veľa rokov, hoci aj na nej som videl, aká je plná života. Začala rozprávať o horách, v ktorých žije, pričom konečne podotkla, že to tam nie je také medové a jednoduché. Zamračil som sa pri spomenutí nejakých vážnejších zranení. "Ak tam vlci chcú žiť dobrovoľne, problém v tom určite nevidím, len si dávaj pozor," vyjadril som jej úprimne svoj názor a klepnutím chvosta pár ráz o zem jej vyjadril vďaku za informácie. Také niečo by muselo byť pre cudzinca možno aj kľúčové... ale k čomu? Nemám asi dostatočne zlý charakter, nenapadá mi, k čomu by taká informácia načo bola, ošil som sa a vytriasol myšlienky. Oospravedlňujúco som po sestre mrkol, pretože som zas bol duchom niekde inde. Ako posledné roky, utrúsil som v duchu na svoj účet a počúval jej slová plné nadšenia.
"Ako na tom môžeš pracovať? Si nejaká dohadzovačka teraz alebo ako?" Neisto som sa zasmial a z nudy rozhrabol mäkkú pôdu pod labami. Severka bola krvopotne presvedčená, že bude mať alfy o chvíľu dve. A to vlastným pričinením, no dobre, to je výzva! Pomyslel som si a opätovne na sestru natočil ušká. Skúmal som pár minpt totiž aj okolie riečneho koryta, no iných vlčích súdruhov som nevidel, necítil.
Potešene som sa však usmial, podišiel k nej a položil jej hlavu na krk vo vlčom objatí, na čo som ustúpil. Bol som úprimne rád, že sa vlčica neváhala zdôveriť. Dokonca aj k internej téme ako sú vĺčatá v horách. "A ty sa ne staráš s tým... Starlingom?" Pýtal som sa zaujímajúc sa o túto tému a trochu sa ponaťahoval. "Alebo plánujete svoje? Nebolo by to v horách nebezpečné?" Zháčil som sa trošku a bolo na mne vidieť, že sa o tom celom snažím premýšľať.

Snažil som sa skúmať jej správanie sa a odozvy na moje slová, no pripadala mi proste príliš šťastná všeobecne na to, aby som mohol posúdiť jej náladu či to, čo sa jej preháňa hlavou. Bolo by fascinujúce vidieť druhých myšlienky, no zároveň mi to príde ako bezohľadná mágia, hm, aj to by som sa jej mohol spýtať. Vvecí, ktoré som od sestry chcel naraz a hneď zistiť bolo veľa. Nno s príchodom rána po nekonečnej noci ma tlačil čas a výčitky, že ma nedávno povýšili a skoro v tom lese nie som.
"Vidíš tuším v každom to dobré," zasmial som sa v krátkosti na jej prehlásenie o najstaršom bratovi - že by sa v tom vlku našlo smietko láskavosti. Nechcel som byť skeptik, no ja som si s ním odžil a tým istým smerom som to práve nevidel. No čo. Nemá negatívne myšlienky, smeje sa a môže byť šťastná, zaobstarala si život fajn, usmial som sa a z toho zasneného pohľadu v očiach som sa dostal potrasením šije. "Ako vlastne dávno...?" Nadhodil som mimovoľne a sledoval sestru, ktorá sa čvachtala v studenej rieke ako vydra.
Následne vyšla, otrepala sa a zvalila sa na zem, pričom mi skoro okamžite začala rozprávať o horách. Miestami mi cukli kútiky do úsmevu. "Zima tam musí byť nebezpečná," prejavil som nejakú tú obavu o jej veselú dušičku a prešľapol na mieste, kým som sa lepšie uvelebil a posadil. Severka mi vlastne potvrdila moje skoršie slová o tom, že je naozaj dobrá a snaží sa vidieť v každom dobre. Predstavila mi menom jej alfu, ktorý bol podľa všetkého tiež skvelý. "Je čudné, že je sám, také svorky nekooperujú dostatočne," podotkol som a na čele sa mi vytvorila malá vráska. "Každopádne kým si šťastná... A čo ty a funkcia vo svorke? Partner? Deti?" Ooplatil som jej otázky s radostným vrtením chvostom, na čo som sa capol na brucho a študoval ju so zvedavým výrazom.
Na slová o vnúčatách som len zavrtel hlavou. Už keď o tebe viem, bola by si jednou z prvých, ktoré by o tom vedeli. Ale môžeme snívať, je to ďaleko vo hviezdach. "Ako to myslíš? U nás v lese je jedno, ktoré nedávno dospelo a jedno zatúlané... nebodaj v horách nejaké žije?!" Zháčil som sa a pokúšal sa predtsaviť si, ako také malé mláďa prežíva v studených horách,

Radosť na jej tvári bola očividná, ešte keď ma upozornila na východ slnka. No konečne, kde sa schovávalo a prečo? Pomyslel som si no reálne sa tešil, pretože to vyzeralo na pekný, jasný deň. Pritakal som preto kývnutím na jej slová, že takto nám slnko osuší srsť. Nebudem musieť plytvať energiou, to je pozitívne, treba sa dostať aj domov, spomenul som si v rýchlosti, prečo a odkiaľ som vlastne odišiel.
V tejto chvíli mi to však ani tak nevadilo, pretože som po niekoľkých rokoch mohol úľavne vydýchnuť, že aspoň jeden z mojich reálnych súrodencov žije.
Sledoval som Severku ako bez váhania skočila bombu do vody. Tešila sa rovnako ako ja, že zo seba môže umyť ten hnus, ktorým nás obdaroval slimák a jeho rodinka. Zostala vo vode (//aspoň tak som pochopila) a len kývla, kým mi prezradila niečo, čo som sám už nejaký ten rok tušil. Takže matka už nie je... Bola by dnes aj tak asi veľmi stará, napadlo mi a smutne som sa na ňu usmial. "ôAspoň, že s ňou niekto bol, keď odišla," podotkol som a prikývol.
Počúval som j ua prišlo mi, že si možno niečo vyčíta. "Vôbec nemusíš byť smutná, každý už len z pudu sebazáchovy by tam nezostával," riekol som. "Nájsť územie, ktoré by nebolo obsadené alebo by na ňom bolo potravy bolo napokon náročnejšie, než sa zdalo," prezradil som jej kúsok z vlastného putovania, hoci trochu vyhýbavým spôsobom.
Odrazu však bola sestra zas veselá a prezradila mi, že tu dokonca našla Bellatrix. Potešene som poklepal chvostom po zemi, nakoľko som si po očiste sadol na hlinený breh. "Nevidel som ju drahá, nikoho som od odchodu zo skupiny nevidel. Arcturus bol kus arogantného hlupáka, s ním sa nedalo vydržať, tak som si šiel po svojom," prezradil som jej. "Ale možno sa má Bellatrix lepšie niekde inde," nadhodil som pozitívnym hlasom a usmial sa na ňu. Počúval som jej nadšený hlas, keď mi prezradila, že sa po dlhom túlaní usadila v horách. "Ako sa žije v horách? Zasnežených? Vysokých?" Začal som na oplátku vyzvedať zvedavým hlasom. Ja som však následne bol yahltený toľkými otázkami, že som sa nezmohol na viac než na bujarý smiech. "Žijem tu už dlhé roky, stretol som množstvo zaujímavých vlkov, no byť tulákom nie je pre mňa, potreboval som alternatívu rodinu," riekol som trošku ospravedlňujúco s usmial sa.
Keď však v tej slave otázok zmienila aj vnúčatá, zhrozene som si ju premeral. A potom následne seba, dokonca som podišiel k vode a študoval svoj odraz. Nie som tak starý alebo som? Som tak starý, že by som mal mať vnúčatá? Aký je ideálny vek na čo? Och, toto bude dilema. Zavrtel som hlavou a dúfal, že jej to bude stačiť. Po pravde bolo to na mňa moc plus to, že som sa mohol dívať na ten jej biely fľak na čele a bolo to reálne.

//Kamenná pláž

Ešte aj počas krokov po kameňoch sa mi labky lepili k zemi tým ohavným slizom z matky, ktorá vybuchla. Odpusť nám to matinka... nie, to nebola naša matka, och tieto halucinácie, prestane to niekedy? Pomyslel som si trošku smutne, no ako na zavolanie moju náladu vylepšila Severka, ktorá sa odhodlane rozhodla ma nasledovať. Asi by bolo zvláštne, kebyže sa tak nerozhodne, nevideli sme sa... celé veky, prešlo neskutočne veľa rokov, vzdychol som si. Nebolo to tak, že by som sa snáď cítil starý, no vedel som, že nie som čerstvo dospelý, ohybný, mladý vlk, ktorý by sa mohol extra prepínať. Hoci posledné, šetrné roky života mi prospievali a ja som mal pocit, že žiarim vždy, keĎ mám dobrú náladu.
Spokojne som sa na sestru usmial ako začalo svitať a našiel nám pri rieke malú zátoku, kde bol breh schodný a z oblých kamienkov, po ktorých sa chodilo rozhodne pohodlnejšie ako na kamennej pláži, ktorá bola obalená slizom. Je celkom chladno na kúpanie, nuž aj som unavený ale srsť nám azda zvládnem vysušiť potom, zamyslel som sa, kým som sa šťastne hodil do vody a ponoril vrátane hlavy. Síce som nabral do tlamy nejakú vodu, do nosa taktiež, no bol to absolútne skvelý pocit, keď zo mňa to svinstvo zišlo dole a odplavili ho slabé prúdy rieky, ktoré sa zatočili v malej zátoke. "Je zima na kúpanie ale toto je tak skvelý pocit, nebyť od slizu," vzdychol som si nahlas a podelil sa o emócie aj so sestrou. "Kde si bola celé tie roky? Odišla si z domova po tom, čo Arcturovi preplo?"Opýtal som sa jej zvedavo, kým som si v plytkej zátoke nacvičoval vydrie pohyby a vlnenie sa. Nemal som moc chuť vyliezť, pretože studený vzduch by mi neprospel, no nenaťahoval som to príliš dlho a napokon sa vyhrabal na breh.
Otriasol som sa bezstarostne aj pri sestre, pretože sa aj tak plánovala ísť kúpať a gestom ju ponaháňal, nech to dá zo seba dole. Nech jej môžem prečechrať srsť a objať ju! Slizu sa nechytím, moc traumatizujúca spomienka k nemu vedie, smial som sa pre seba a po otriasaní sa si začal uhládzať hnedú srsť.