Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Mušličková pláž (cez Les stratených duší)

Z pláže som si to namieril priamo do lesa, kde som sa rozhodol, že sa budem dívať len striktne pred seba, proste rovno. Žiadne otáčanie hlavy za zaujímavými podnetmi, či rôznymi motýľmi, pretože som ich videl na kríkoch okolo celkom veľa. Bolo cítiť, že nastúpilo leto, pretože počas dňa som nemal v pláne vystaviť sa slnku na pláni. Ešte to tak, koledovať si o úpal, napadlo mi, kým som hľadal najlepšiu cestu.
S príchodom súmraku som sa vydal na pláň, ktorá bola plná pahorkov a kamenia, no nič moc tu neržilo. Po tej jednej rybe mi už aj celkom vyhladlo, a preto nezostávalo nič iné, ako ísť domov a zistiť, či neboli asgaarskí náhodou na love. Pprípadne im ponúknem pomoc, mám pocit, že sa mi zlepšila kondícia ako sa tu tak flákam po juhu. Určite tam bude kopec noviniek tým, že bola Elisa zas tehotná, pomyslel som si a s elánom sa pustil vytrvalým klusom k rieke.

//Asgaarský hvozd (skrz Medvediu rieku)

//1. území: Navštívit Mušličkovou pláž, napít se slané vody a řešit nepříjemný pocit v tlamě, alespoň na 15 řádků.

//Cez ústie od Mahtae - juh

Rieka sa k záveru rozvodňovala a mne tá cesta prišla menej a menej príjemná. Bol som mierne ohlušený od vody a v tlame mi znovu vyprahlo, mal som podobný pocit ako nedávno na púšti, ktorá sa nám snažila zasypať les. Musí tu niekde byť voda, tu vyššie by ma akurát strhol prúd, premýšľal som, kým som sa niekoľko minút brodil hustým krovím, aby som nepadol do koryta rieky a do vody, ktorá ústila v oceán.
Nie že by som teda nepoznal more a oceán, keď už som sa rozbehol po tráve, ktorú začal striedať piesok. No bola tma, nevšímal som si ani nebo, ktoré bolo stále zamračené a lialo, hoci menej. Uvidel som proste hlúpo prvú vodnú plochu, z ktorej som sa chcel napiť. Tak som aj učinil.
Joj osudová to chyba! Smäd bol natoľko zlý, že som sa schuti napil a plnými dúškami priamo slanej, morskej vody. Začal som okamžite prskať, cúvať od hladiny, vyplazovať jazyk. Čo si sa už načisto pomiatol?! Nevidel som snáď more? Mohol som si pomýliť len tak ľahko rieku od obrovského mora? Ach, som nemožný, alebo mám pocit, že ačínam starnúť, premýšľal som, kým som cúval a následkom gravitácie sa zvalil do piesku, kde som si do vzduchu vyplazoval jazyk. Bba dokonca som sa snažil labkami nejako zotrieť tú pachuť, z ktorej mi bolo dobre že nie mdlo. Prečo nie. Cítite sa mál ozdraví? Alebo lepšie! Vadí vám snáď, že ste normálny a zdravý? Máte psychiku v pohode? Je najvyšší čas to zmeniť, skúste ma aj ostatní napodobiť, ako si s chuťou pijem soľ, ktorá ma dráždi v krku... A mám pocit, že sa dala aj nejako vdýchnuť, napadlo mi, akonáhle som začal kýchať, následkom čoho ma tá nosová sliznica začala extrémne štípať.
Vyhŕkli mi slzy z očí. Príšerná chuť v tlame, boľavé oči aj nos. Zmysly mi prestali fungovať, a preto ak by sa na mňa pokúsil niekto zaútočiť, zrejme by uspel. Takto necítim, lebo mi horí nos! Prečo by mi voda nemala šplechnúť až do pľúc, keby to bolo možné... Ale ja hlupák, mohol som sa takto unáhliť. Ako keby mám sotva tri roky a vypustili by ma prvý raz na pláž.
Nemalo sa asi moc zmysel s tým zapodievať, pamätal som si, že v Asgaare sme mali nejaké údolie na úpätí a tiekli tadiaľ potoky.
Preto som sa práve rozhodol oprášiť labky od piesku, otriasť sa a vydať sa s prežúvaním trsu žltej trávy zas niekam na sever.

//Náhorná plošina (cez LSD)

//Zrkadlové jaskyne (popri rieke Mahtae - sever)

Ani som sám nevedel opísať, aký som bol nesmierne rád, že som opustil zatuchnuté priestory podzemia, do ktorého som sa prepadol tou nešťastnou náhodou. Čo však bolo nepríjemné, bola kopriva, ktorá ma dopŕhlila na labkách a dokonca aj nose, taká bola vysoká! "Tak tomu vravím charáčisko, riadne," odfrkol som si a zahĺbil sa do seba. Až som mal pocit, že skrz tú burinu letím, uškrnul som sa pre seba a preventívne si otriasol labky, v ktorých mi stále mierne pulzovalo. Doskočil som však na ďalšiu koprivu, čo som si všimol neskoro, no následkom kroku som bol nútený uskočiť do strany. Nič sa však nestalo, nesvrbelo to nanovo. Možno usušením, stráca moc, usuší ju slnko, aby nebola tá rastlinka agresívna, dumal som a opatrne si volil inú cestu za šumom rieky.
Hranice hvozdu aj zmiešaného lesa som načisto opustil. Zistil som to až vtedy, keď som sa obtrel bokom o kmeň smreku, ktorý sa tu zrazu vyskytol. Jeho vôňa sa mi miesila s levaduľou, ktorá rástla zrejme južnejšie, pretože som sa poklusom pri koryte dostával celkom šikovne a rýchlo na juh. Aspoň to prebije ten smrádeček, ktorý sa šíril evidentne od nejakej rybej zdochliny, fuj, pomyslel som si a nadýchol sa voňavej kombinácie, kým som našiel zátočinu, kde by som mohol zastať a napiť sa.
Oči som zdvihol až po tom, čo okolo mňa sa mihla nejaká poletucha, ktorá to zabředla??? do najbližšieho rákosia. Malé hlúposti, alebo ako tomu lepšie nadávať, pomyslel som si a dal si ešte zopár hltov studenej vody. Vyrušil ma však hluk, nejaký ten šuspajzl, ktorý patril malému zvieratku, čo sa na mňa dívalo spoza krovia. Trčala len ňufka pod konármi, ktorú som mohol pripísať tak líške. Nemám nič na vlastnú večeru, bež inam, ja idem tiež, zagánil som očami po zvierati a rozhodol sa vydať ďalej.

//Dopíšem
//Mušličková pláž (skrz Veľké húštie)

Posledné čo som si pamätal bola chôdza do kopca, ktorá trvala celkom dlho. Nemal som pojem o čase, vedel som len, že šero padá, tma sa zhusťuje a napokon nastala noc a ja som videl sotva na pár krokov. No, kamže teraz? Vrátim sa domov? Tam zas bude povyku, vzdychol som si a nestačil sa ani poriadne rozhliadnuť, pretože som zahučal do nejakej diery a tvrdo dopadol na kamennú zem.
Zosypal sa na mňa nános hliny, takže som vytrvalo držal zavreté oči, kým neustal aj hluk. Vstal som zároveň otriasajúc sa a rozhliadol som sa. No čo by som iné videl, ako tmu, hm? Nejaká jaskyňa? Nebodaj celý jaskynný komplex?! Radoval som sa v duchu a nadšene pobehol do priestoru, čo ma stálo tak zo dve zakopnutia o náhodné skaly.
Cítil som pod nohami studený kameň a napadlo mi jedine sústrediť sa na mágiu vzduchu, ktorá mi napovedala, kadiaľ prúdi a vyviedla ma von. Bola to spleť rôznych chodieb, sem tam som si musel ľahnúť na brucho a plaziť sa.
Vrátiť som sa rozhodol rovno domov, aspoň na čas, pretože som dúfal, že bude všetok piesok preč.

//Rieka Mahtae juh (popri severnej časti)

Keďže sa mi tak šikovne podarilo natrafiť na spoločenských vlkov, zdržal som sa na mieste s predstavovaním sa, nie, že by mi to vadilo, pričom vlčica bola Aseti sarumenská a na rovnakej pozícii ako ja. Priateľsky som zo dva krát zavrtel chvostom a zostal mienre prekvapený, že vlčica nepoznala polohu Asgaaru.Je to divné, keď žije na juhu, asi moc zadkom z lesa nepohla, hm, pomyslel som si, no len som uvažoval, pretože som jej neváhol kývnuť hlavou za seba, na pahorkatinu. "Hvozd pri šakalej pahorkatine, je nepriechodný, takže tulák si tam skôr zlomí nohu, ako by mal zdrhnúť," dokončil som a jemne sa usmial na čierneho, ktorý sa taktiež predstavil.
Obaja však riešili mágiu vzduchu, teda, Awarak, sa skôr pýtal na zlaté sfarbenie očí.
Zažmurkal som a sotva stačil pozdraviť vlčicu s mladým a ďalších dvoch, ktorí bežali okolo jazera. "Oči sa proste nesfarbia každému, podľa všetkého mi prischol živel vzduchu," podotkol som skromne, pretože sa mi až tak nepáčilo to, že sa debata strhla na mňa - teda, pozornosť.
Zlatý klinec večera bola vlčica, ktorá sa sem až priveľmi kamaráítsky dotrepala, začala všetkých zdraviť a predstavovať sa. "Castor, delta Asgaaru, milá slečna," odvetil som jej slušne a obzrel si všetkých troch. "Ak dovolíte, vážení, je pre mňa čas ísť, ale bol to vskutku príjemný večer!" Oznámil som im a s objatím príjemne chladivého vánku som sa otočil a pobral s apoklusom po brehu.

//Z.jaskyne *pôvodný prechod*

//Pozdrav 2/5 (sarumen)

Mladý vĺčik sa zdal byť nadšený a okamžite skočil k vodnej hladine, pretože si vydedukoval, že to žije tam. Zasmial som sa. "Tam žijú ryby, vo vode, áno," potvrdil som mu, hoci moje slová boli možno úplne zbytočné, keďže jeho matka sa rozhodla ho popostrčiť a čosi mu zlostne začala šepkať. Naklonil som len hlavu a vzdychol si. Nemienil som sa starať do výchovy iných. Mňa trápilo to, že odišli oni ba aj Styx a jej kamarátka, lebo očividne sa ukázali veci, ktoré si sivá zjazvená chcela nechať pre seba. Ale pravda by aj tak vyšla najavo, určite o tom vie, myslel som si a empaticky cítil jej zhoršenú náladu aj to všetko ostatné.
Bol však čas ísť, mal som chuť si ísť niekam oddýchnuť, zašiť sa, ešte chvíľu relaxovať bez sionna-álf-asgaaru-nových detí- vĺťat- Laury... Laura. Privrel som oči a napokon s celkom spokojným výrazom sa vydal na druhú stranu jazera, pričom som prechádzal okolo dvojice vlkov.
Konkrétne to bol čierny vlk a tmavá vlčica s jasno bielym uchom. Aká náhod a a hra prírody, je to zaujímavé, napadlo mi a slušne som obom kývol. "Akýže to krásny deň vážení! Odkiaľ ste? Málokedy tu vidím vlkov, sú tu premnožené medvede," varoval som ich v rámci priateľského vsunutia sa do rozhovoru. "Mimochodom zaujímam sa, pretože tu vedľa je Asgaar, volám sa Castor," podotkol som miernym hlasom a cúvol, nech im nezasahujem do osobného rpiestoru.

//Zostanem max deň, ak by Aseti zareagovala (bolo by fajn aj Awarak kvôli očiam :)), potom najskôr bude presun platiť

neplatí presun
//Zrkadlové jaskyne (popri Midiam)

//rýmovaný post ("rýmovaný")

Matka malého sa nakoniec pozdravila, nie že by sa bola teda predstavila. Toto správanie dnešných vlkov, zmes nejakých zvukov a slušnosť žiadna, výchova asi nebola riadna. Nestihol som ja Styx odpovedať, už sa neznáma musela svojej odpovedi dožadovať. Riekla čosi o jej uchu, ako keby tu nebolo aj tak moc vzruchu.
Do ich rodinnej debaty mi nebolo nič, zdalo sa, že foter malého si na seba uplietol bič. Sirius musel byť pri všetkých a všade, Smrť a Život... máte byť bohovia!... tak pomáhajte, zaúpel som tíško, keď sa to vĺča prisunulo moc blízko. V sivej to celé vyvolalo strach, podráždenosť, ako keby videla niečo vo svojich spomienkach, čo vyvolalo vo vĺčati radosť.
Sivá mi urputne tvrdila, že nemá mágiu, že Život vravel tak. Opísal som pohľadom teda po ostatných kolo, no nik sa moc nezapájal do našich debát. Stiahol som uši a naježil sa, nepríjemné slová donútia vlka ošívať sa. Styx vrčala, Siriusova mama skoro besnila, no sivá to vzdala, do diaľky odpochodovala. Bez slova či pozdravu, ukazujúc výchovu.
Tmavá môj živel aspoň ocenila, no tiež sa šťastne netvárila. Rozhodla sa pre odchod, pre ktorý bol aj dôvod. Poprial som jej s úsmevom späť, pretože čochvíľa sivých v dohľade niet. Hlavu som stočil na rodinku. ktorá sa rozhodla tu stráviť chvíľku. "Chytal si už ryby?" Znela otázka, či je mladý dosť náruživý. Pozrel som sa na vodu, ryby vírili hladinu. Tvorili sa na nej rôzne kruhy, značili snáď o druhu ryby? Nevedel som ja sám, no rodinku som tu zrazu mal. Mne predtým nezačal nadávať, o malý dôvod mať ho viac rád. Nemusím ho ani poznať, kým sa dá od iných malých rozoznať, napadlo mi náhle, kým sa ozval plesk - ryba na rane!

//Pozdrav 1/5 Ragar

Moje slová vyvolali okamžitú reakciu. Sivá stiahla uši a prebodávala ma pohľadom, ktorý nebol dvakrát priateľský. Asi som divný, keď musím premýšľať, kedy naposledy som bol v takejto pozícii. Je to dávno, no, zamyslel som sa a posadil sa na zadok pokračujúc v uvoľnenom geste, pretože som nemal dôvod po nej zízať. Odsekla, že nemá mágiu žiadnu a narážka padla aj na mňa. Pomerne starostlivo som si ju premeral a zamračil sa. "Milá Styx skôr mám pocit, že ju úmyselne potlačuješ," dodal som a odvrátil pohľad.
Našu skupinku vyrušila docela hlučná dvojica. Hlučné však bolo len malé, hnedobéžové vĺča, ktoré sa ako neriadená strela prirútilo priamo k Styx a počastovalo ju nemilou prezývkou. "Maličký takto z teba bude len hulvát, nerozumieš slovu, no ubližuješ s ním," podotkol som k nemu a otočil sa znova na Styx, kým došla matka toho mladého. "Patrí ku mne živel vzduchu, ak sa na to pýtaš," podotkol som a vlkov v okolí objal závan teplého vánku, ktorý spríjemnil ráno. Nemienil som inak zasahovať, toto mi ubralo minimum energie.
"Ako sa voláš, dobrodruh? Som Castor," povzbudil som vĺča k hovoru, pretože tu bolo najčistejšie tou neuvedomelosťou. Hoci drzosti by mohol isto rozdávať.

Nebol som zas až tak ľahkovážny, že by som si hľadel na rybky pod vodnou hladinou, ako sa prišli vyhrievať po príchode slnečného rána. Prižmúril som oči, keď Styx len hlesla zvesti a prikývol. "Vieš, ono keď ti desať vlkov potvrdí, že si niekomu ukradla vĺča, alebo niekam vliezla, kde si byť nemala, nerobí to dobré meno, milá slečna," vysvetlil som jej to v dobrom. Nemohol som tušiť, že jej kamarátka o jej krádežiach mláďat nemá ani páru. Môj jednoduchý rozum mi vravel to, že keď je niekto niekoho kamarát alebo spolucestovateľ, tak si aj zážitky zdieľajú, ale mal som možno mylný obraz. Zaujímalo by ma, čo ju k takým činom viedlo, dosiaľ som si ani neuvedomil, že jej chýba takmer celé ucho, chudinka, vzdychol som si a rýchlo presunul svoj pohľad z jej urvaného ucha na jej tvár.
"No čo by sa uvidelo? Vieš, kým neskúsiš ani slušne požiadať, nezistíš a ako vidím, tuláctvo ti nesvedčí moc," riekol som pomaly a trošku rozvinul konverzáciu, pričom som očkom mrkol po tmavšej, ktorá sa moc nemala do predstavovania sa. Bbeztak boli obe na odchode, no nerozumel som Styxinej prosbe s odkazom. "Aké kamene? Strácam obraz, no Elisa ak už si o tebe vytvorila škaredý obraz, budeš ho musieť vyčistiť osobne a po svojom," poradil som jej, no na kontext otázky prikývol. Odovzdám čo treba.
Prehliadol som si obe, hoci boli na odchode, žrala ma ešte zvedavá otázka. "Akú mágiu vôbec máš, Styx? Tiež máš zlaté oči," nadhodil som a skontroloval, že u jej spoločníčky to budú adi myšlienky, ktorým patrila strieborná.

Kým mi stačili odpovedať, spoznal som v sivej Záborku, slimačiu sestru. Musel som sa nad tou spomienkou uškrnúť, naozaj to bolo už len na smiech. Ako všetko, čo je za nami.
Keď mi však oznámila svoje meno, môj pohľad bol na moment neprítomný. Styx... Jednoduché, počul som ho už? Asi určite. A nie je to tá, čo vtrhla na územie...? Mračil som sa nad tým, akým smerom sa uberajú moje myšlienky, preto som sa po očku pozrel len na tmavú a viac menej len na jej adresu dodal: "Castor."
"Pri všetkej úcte milá Styx," venoval som vlčici úsmev a zároveň zavrtel hlavou, "ak by ste sa poznali, jej meno by si vedela. Kolujú o tebe rôzne zvesti, vtrhla si vraj aj nám na územie a nepotrebujem do budúcna nejako ohroziť druhého, hoci možno je toto len teoretická debata," dokončil som pokojným hlasom a nejako sa nevzrušoval nad touto neobvyklou diskusiou s ešte neobvyklejšou spoločnosťou. A tá druhá? Cestujú spolu, či nie? Premýšľal som a zároveň sa odhodlal aj bez hanby opýtať. "Cestujete spolu a chcete sa pridať niekam spolu do svorky?"
Prižmúril som oči, keď sa spýtala priamo na alfy, no narovnal som sa a veselo pohodil chvostom. "Výborne, rozumejú si, majú zdravé deti a verných členov. Poznáš ich očividne, alfa samica je ostrejšia, no vďaka nej máme na území pokoj a neprijíma vlkov, ktorí by sa neskôr ukázali ako zlodeji či škodná," dodal som na obhajobu sivej Elisy. "Jej partner je taktiež schopný vlk a všetkým v lese nápomocný, kým nezažijete, tak môžte len počúvať divné chýry, ja mám uši, oči, chvost a som tam niekoľko rokov," rozrečnil som sa v snahe zahnať pochybnosti. Skôr vlastné, ako by patrili im.
Na poďakovanie som sa však skromne usmial a kývol. Zarazila ma však mierne otázka ohľadom postavení, preto som chvíľu zízal na leskl hladiny, kým som sa obrátil na tmavšiu z vlčíc. "Ako ktorá svorka, nás je vyše desať. Povýšenie som získal nedávno, som pomocný tlapka na lovy, s výchovou mladých vlkov, môžem si dovoliť osloviť kappy, ak sa hašteria a robili by problémy, ale to našťastie nemáme v lese, prakticky nemám žiadnu dôležitú úlohu," usmial som sa úprimne, pretože tieto informácie naozaj boli viacmenej všeobecne dané všade. "Máme alfy, betu, gammy sa nejaké nájdu, ako nízko postavený toto moc neriešim. Neriešite, ak k vám príde vlk, viete, že on je ten vyššie, pach majú iný podľa stravy," dokončil som a po očku ich sledoval, kým som sa prisunul k brehu a napil sa.

Z rozjímania sa pri brehu vo vode ma vyrušil až hlas. Ignoroval som v podstate aj svoj nos, ktorý nereagoval na nejaké cudzie pachy - koniec koncov, pri jazere nás takto zrána bolo viacero. Očividne každý ocení prechádzku hneď po prebudení, pomyslel som si a s otočením hlavy na príchodzie som sa následne zdvihol, otriasol si brucho od vody mimo ne a podišiel zo dva kroky bližšie. Boli to dve sivé vlčice, jedna dosť tmavšia ako druhá s uždibnutým kusom ucha. Zato druhá už na sebe mala nejaké tie parády po bojoch a pach mi bol povedomý. Nebol som však správny vlk na to, aby som súdil, nemal som to nejako v povahe.
"Krásne ráno, milé dámy," pozdravil som a venoval každej osobitne pohľad, na čo som zotrval na tej bledšej. Zarazilo ma, že sa len tak hneď s niekým pustí do reči a vyzvedá, preto som sa mierne zamračil poča sjej otázky. "Delta z Asgaaru, ale to je celkom jedno a vy, slečna?" Oplatil som jej odpoveď rovnakou otázkou a priateľsky pohodil chvostom. Nepočul som ešte o tom, že by na tom boli svorky zle a museli zháňať externe členov, prečo nie asi, hm, premýšľal som, kým som si vypočul rýchle slová tmavšej, ktorá svorku tiež hľadala.
"Lovkyňu máme dostatočne zdatnú, no každá packa sa hodí, všakže," usmial som sa na bledú vlčicu a venoval jej pohľad do zlatých očí.
"Hvozd je dosť veľký a ťažko priechodný, členitý terén so skalami, ale má to svoje čaro," odvetil som tmavej zasnene a v očiach som mal pohľad, ktorý ju vyzval k ďalším otázkam či rozbehnutiu ďalšej diskusie.

//Ohnivé j. cez Stredozemnú pláň

Bodli ma najprv výčitky svedomia, že som im len tak zdrhol, teda Lucy. No musela predsa vidieť, že sa na nás valí ten piesok z portálu, či jej neslúži zrak? To zas budú naťahovačky s jednou náladovou slečnou, povzdychol som si a spomalil, akonáhle som sa dostal na suchú pláň s minimom vegetácie. Pripomína mi to tú púšť... Je až zvláštne, že som o takom mieste ešte nepočul. Akože u nás doma je to pochopiteľné, žili sme v horách a piesok sme poznali z pláží, ale... Boli to úvahy na dlho, hoci mátali moju myseľ ako som kráčal obrovským územím, ktoré mi tú púšť proste pripomínalo. Našťastie mi boľavú labku chladila ranná rosa, takže som celkom v pohode došiel za šumom rieky a jazera, ktoré som nenavštevoval zrovna rád.
Nie je dosť zima aby spali? Ale kde, ty posera, nenahováraj si nezmysly a bludy, zahriakol som sa a po preskúmaní pohľadom okrajov jazera, ku ktorým som sa blížil, som sa uvoľnil a nadšene pobehol k vodnej hladine. Voda! Túžil som po nej aktuálne najviac. Sklonil som sa a pil a pil, kým mi z hrdla nestiekol všetok piesok do preč, kým som a konečne necítil byť malátny. Napokon, napriek pomerne studenej vode som si ľahol na okrej brehu, aby mi voda zmáčavala chvost a stehná. Neveril som nejako na zlo vo svete, až na tie magické zásahy, a preto som si bezstarostne položil hlavu na breh, pozorujúc slnko.

//A Lucy vie, že všetok piesok z Asgaaru sa valí sem, takže ich osud popohnal, aby z daného fleku zmizli, ak nechcú byť pochovaní? :D Za bude Castor ten zlý lebo toto saviorčátko nemá pud sebazáchovy :D

// Edit M: Geny jsou geny :D Lucy zůstává aby pomohla s úkolem :)

//Oblý vrchol (popri potoku)

Vydal som sa napokon za šumom vody. Zišiel som k tmavej horde skál, ktorá bola zároveň studničkou, keďže odtiaľ potok vyvieral. Musí to byť veľmi staré miesto, napadlo mi, kým som sa na okamih zastavil. Zastavil som aj nohy, zastavil som hlavu a otravné myšlienky.
Voda bola podobne tmavá ako pri rieke, a preto som sa nenamáhal s pití a klusal popri brehu vpred. Našlo sa tu veľa cestičiek či už od vlkov alebo zvere, čo tu za ten čas prechádzali a znemožnili kríkom ich ďalší rozvoj.
Na svetlej lúke mi však bolo omnoho lepšie, hoc som stále postupoval popri potoku, ktorý začal v istom bode meniť farbu. To bude už jazero! Zaradoval som sa, pretože sa mi do očí dostal odlesk, ktorý na hladine v diaľke spôsobili slnečné lúče. Poznal som dané jazero, na rovine som si dovolil postupne zrýchliť. Ranný vzduch bol naozaj skvelý na prebratie, ako mi svišťal kožuchom, kým som zadýchaný dobehol k jazeru červenej farby. Skoro som smutne zvesil halvu, že sa zas nenapijem, no na druhú stranu som očakával, že osm až takto na juhu. Takto ďaleko, kde je červené jazero.
Dovolil som si však opatrne vkročiť doň a ovlažiť sa na labkách. Popri behu z púšte som si až teraz, po vyčistení od blata, všimol, že mám rozrezanú blanu medzi prstom spolu s časťou vankúšika na labe. Och, no toto sú mi nepríjemnosti, ale mám dojem, že naša alfa vie liečiť? Či sa mi zdá? Premýšľal som a rozhodol sa so zastávkou pri vodnej ploche na rýchly návrat domov, kým ma ten prst nezačne bolieť od zápalu.
Viac ma však prekvapil pach Elisy, no nakoľko som cítil Sionna, len som im zavyl na pozdrav a vydal sa Ďalej.

//Medvedie jazero (cez Stredozemku)

//Starý ostrov

Pomaly som sa dostal skrz divnú rieku, ktorej voda vyzerala azda horšie ako tá v púštnej prírodnej... čo vlastne? Krajinke! Dodal som si spokojne v duchu, pretože aj z tejto informácie om sa tešil. Aspoň niečo.
Ocitol som sa však v akýchsi skalnatých horách, kde slnko bolo pekne ostré. Žmúril som oči na akýsi oblý kopec, kam až som sa s vyplzeným jazykom skoro po zem vydriapal. Čo je to za vrchy, že tu voda neexistuje?! Hromžil som. Ak by som sa mal pozastaviť nad vlastným správaním sa, povedal by som si, že to nie som vôbec ja. Za posledné mesiace sa mi v najelšpom veku pozmenil chaakter, pretože ma niektorí jedinci naučili vnímať svet inak.
Nedbal som ani na celé miesto, hoci inokedy by som sa zvíjal zvedavosťou, len aby som napchal hlavu do každej škáry v skale. Stratil som sa v úvahách, keď som v diaľke zahlaidol lúku a vytýčil si skrz ňu trasu.

//Ohnivé jazero (popri potoku)