Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Neprišli sme s ničím iným, čo by možno mohlo byť aj rozumnejšie. Skúšali sme však vyhnať jaštery bez zbytočnej agresie, maximálne čo sa z hrdiel troch dospelých vlkov dralo vrčanie. Malá biela guľa nahodila odutý výraz, než hopsla pod kroviny neďaleko a čosi tam ťapkala labkami. Aspoň má nejakú zábavu, pomyslel som si s posledným pohľadom na ňu, pretože som sa musel venovať v prvom rade tomu hlavnému problému. Tvory zrejme neovládali mágiu a neboli to beštie z pekiel od Smrti a podobne, takže sa ťarbavo začali brodiť kríkmi smerom, ktorý sme my traja korigovali.
Mal som pomerne rešpekt z toho mohutného chvosta, ktorým keď raz jeden pleskol, zlomil mladý strom na polovicu (//rozumej ročný výhonok "strom). Kým sa nejaký zdržal, len som varovne zavrčak a raz jedného z nich odkloni lnaspäť k jeho skupinke.
Z korún stromov sa začal ozývať podivný škrek a mal som čo robiť v duchu sám so sebou, aby som sebou neškubol. Domnieval som sa totiž, že to bude ďalšia potvora. Minimálne odinakiaľ pochádzala.
Jašterov sa nám však podarilo vypoklonkovať z lesa, akurát to tempo ich chôdze bolo úmorne pomalé. Aj na Arcanusovi bolo vidieť, že sa mu celkom uľavilo, na čo som len kývol hlavou, kým sme sa vrátili a riešil, kto je to vĺča. "To by nám skôr mohol ozrejmiť Nemesis, keď už sa to dotiahlo s ním," riekol som len, stočiac zlaté zraky na mladého vlka. A ešte čo ten vták? Rozhliadol som sa do korún, no boli príliš husté na to, aby som našiel toho tvora. Skôr som radšej riešil ako sa ochladiť, vzduch bol dosť nepríjemný.

Veľa sa nás tu teda nezhromaždilo. Nemal som kedy riešiť, kde je vlastne zvyšok svorky, keď tu v lese zas čosi potencionálne mohlo aj hroziť. To sme ešte stále netušili ani len my štyria. Vĺča som nepoznal a rátal som ho v duchu za polovičného vlka. Ktorý má samovražedné nápady už v takom nízkom veku, dodal som si v mysli pre sbea, keď malá vlčica prehlásila, že by sme ju použili ako návnadu. "Jaštery nejedia vlkov... obvykle," dodal som so slabým úsmevom, keď jej nápad náš alfa rázna zavrhol.
Zato Nemesis došiel na niečo, čo som nadhodil aj ja, len to teda konkretizoval. Len som prikývol a ráznejším krokom sa vydal proti tvorom z opačnej strnay ako alfa, pričom som zo dvakrát ráznejšie štekol, či to v nich vyvolá aspoň nejakú reakciu. Čo tu chcete v tkaom hustom lese? Myslel som si len, keď som s amienre prikčil a ostražito sledoval tie veľké zvieratá.

//pardon, treba ma viac kopať (nie na discorde) plus nemám fantáziu nejak...

Nezmohli sme sa niekoľko minút vlastne na viac, než na obzeranie si jašterov. Oni až tak tuhí neboli a ja som nedokázal vytušiť ich zámer s naším lesom. Chcú tu zostať? Vykopať si noru... jamu...? Zmocňoval sa ma frustrujúci pocit. Nnestalo sa dlho, že by hlava nevymyslela nejaký nápad, korý by mohol byť aj efektívny. "Asi nepomôže, keď začneme proti nim kráčať, nepôjdu ochotne? Nikdy som tu takéto tvory nevidel," dodal som zadumane, pretože som pochodil veľa lesov v krajine a takéto zvieratá som jakživ nevidel. Elisa by ich zapálila, preblesla mi hlavou úsmevná myšlienka, ktorá situáciu však nezlepšila.
Strihnúc ušami som sa jedne moment odvrátil. Zachytil som svist krídel a následne aj pach príchodzej dvojice. Vlastne trojice, v korunách niečo zašramotilo, no nevenoval som tomu pozornosť.
Pozdravil som Nemesisa úctivou úklonou a venoval vľúdny úsmev vĺčaťu, ktoré prišlo so sivým vlkom... Pokúšal som sa naňho nehľadieť dlho, pretože vyzeral diametrálne odlišne, než keĎ som ho videl naposledy.

//nebudem dopisovať, neivem či nemá písať "osud" predo mnou? keď tak to zmažem a prehodím až potom ten post

Nejako ma opustila chuť na konverzáciu a od dvojice sa vzdialil. Sledoval som ich sem tam pohľadom, no skôr som sa zahĺbil v sebe a ignoroval okolie. Počúval tak maximálne zvuky lesa.
Napokon sa ten pokec skončil a každý si šiel svojou cestou, no išla aj Laura. Kývol som jej a len dodal, že budem chvíľu mimo. Bola to zrejme len potreba chvíľu byť o samote a vstrebať nové informácie z posledných dní. Na druhú stranu to mrzí... ale, nedá sa.
Ako som tu strávil daždivú noc, čo pred najhorším ma chránili mohutné koruny starých stromov vôkol, hlava sa mi mierne prečistila a okamžite som zaznamenal vytie. Bola v ňom určitá naliehavosť.
V tu sekundu som stratil sny a myšlienky z hlavy, natiahol som sa a opatrným poklusom sa pustil cez mokrý les za pachom alfy. Je pravda, že som si nepamätal, kedy sa lovilo, no na druhú stranu v lete si každý zvládne uloviť pre seba. Žeby to bolo niečo iné ako lov?
Dumanie bolo zbytočné, napriek tomu, že kým som prebehol desiatky metrov lesa na miesto zvolávania, nič som beztak nevydumal. Akurát strata energie.
Keď som sa však približoval na posledné kroky k alfe, moje oči spatrili to, čo nás teraz všetkých malo trápiť. Jaštery veľkých rozmerov, ešte k tomu viacerí. Obrátil som pohľad na Arcanusa. Po dobrom? Po zlom? Zatiaľ som však chápal, že postačí vyčkávať či už na reakciu tvorov alebo prípadných členov, ktorí zachytia vytie.

//Ja sa pokúsim hrať, mám toho menej. Kopať na fb/discord keď tak

Laura bola ako vždy priateľská. Venoval som jej len jeden úsmev, kým sme sa dali do reči s tmavým vlkom, ´ktorý si nás taktiež premeriaval očami, ktoré boli asi najvýraznejšou črtou k tmavej srsti na tvári a hrudníku. Môj výraz tváre sa zo zamračeného uvoľnil, akonáhle mi predstavený Alexei prezradil, že je naozaj členom svorky. "Kto ťa prijal?" Musel som sa ešte spýtať vlka. Nejako mi to nešlo do hlavy, pretože som nášho alfáka pomerne dlhý čas necítil na území... respektíve nejako v pozadí, že ostatné pachy ho úplne zatienili. S vekom rastie poscit paranoje tuším... alebo to bude postavením, kde sú časy, že som toto nemusel riešiť, potichu som si povzdychol no tak, aby si ma dvojica nejako moc nevšímala. Nebola to emócia určená pre nich.
Jeho otázke mierenej na m§a som však nerozumel. Pozrel som sa zmäteným pohľadom na béžovú vlčicu po mojom boku. To ostatné musí počkať, snažil som sa jej v duchu aj vysvetliť okrem otázky, čo vlastne po mne nováčik chce. Nemienil som pokračovať v našom rozhovore s Laurou o alfa páre, pretože tuto Alexeia sa to zrvna netýkalo a nemusel hneď vedieť, čo sa tu udialo za strašné udalosti. časom sa dozvie.
"Som Castor, gamma," prehodil som napokon stroho k vlkovi, pretože v slede rozhovoru mi došlo, že čo asi iné sa odo m§a môže pýtať, kjeď tuto Laura sa predstavila okamžite, čo bolo pre jej náturu typické. Počúval som vlka sústrediac sa na jeho sláva, lúštiac ich z prízvuku. Tvrdil, že tu vytvoril jazierka, na čo som zvedavo strihol ušami. "Ako? Asgaar je suchý hvozd," spýtal som sa miernym hlasom a uvažoval, ako toho docielil. Aj kvôli prírodným podmienkam - nepodmienkam a aj na základe ročného obdobia. Snáď by akákoľvek voda logicky zamrzla a jazierko zakryl sneh... nie?
Dal mi rozhodne mnoho podnetov na premýšľanie. A zjavne sa ich aj sám dožadoval, súdiac z jeho ďalších slov. Llen som otočil zlaté zraky na vlčicu, nech pokojne rozpráva, cítila sa v spoločnosti ostatne vždy dobre a chcel som jej nechať priestor. Chce byť užitočný alebo je užitočný? čo by sa zišlo, druhá alfa, napríklad, dumal som a zároveň dpfal, že sa tí dvaja zapoja horlivejšie do rozhovoru.

//týmto dávam Laure možnosť plnej manipulácie s Castorom, pokojne hrajte aj vo dvojici, ja sa zapojím len keď budem časovo môcť.

Prišlo jej to ako dobrý nápad, tak som len naznačil nosom smer, ktorým by sme sa mohli začať predierať zasneženým lesom. Nejako sa to ťahá, všade stále sneh, uvažoval som, kým som sa pozeral pod nohy, ako sa mi laby zabárajú. Napredovali sme však pomaly, užívajúc si pekné dňa, kedy ustúpili najhoršie mrazy. Predsa nikomu nestálo za to, aby sa zranil pod nejakým schovaným balvanom.
Postupovali sme zhruba niekam na západ a Laura načala tému nedávno zosnulej, či teda zabitej, alfy, partnerky toho pozostávajúceho alfáka. Chvíľu som mlčal, zostal som zahĺbený v sebe, len čo som ju pošteklil chvostom po boku, keď som pobehol pár krokov vopred, keď sme narazili na hlbší závej. "Nejako som sa nestihol s nikým z lesa rozprávať, Arcanusa som teda nevidel veľmi dlho," začal som. "Aj keby išiel sám, neobývam sa oňho, je to mocný vlk," pokúsil som sa novopečenú partnerku upokojiť úsmevom, na čo som sa zohol a nabral si do tlamy sneh, ktorý som v nej nechal rozpustiť. Chuťovo to nebolo moc príjemné, no nemienil som ísť skúšať šťastie k najskôr zamrznutým riekam - alebo príliš divokým a nedostupným.
"Neviem ako to bude s vedením svorky, dopočul som sa, že je na Bbete Sionn, o čom vieš asi aj ty... ale kto s ním?" Nadhodil som a prešiel vlčicu skúmavým pohľadom, či snáĎ o tom nevie niečo viac.
Než by však stihla odpovedať, spomedzi stromov sa vynoril tmavý vlk, jeho kožuch zdobili rlzne odtiene hnedej, no kričali na nás červené oči. Také, aké sme mnohí po smrti alfy dlho nevideli.
Rozprával zvláštnym prízvukom, z viet som však odtušil akurát tak jeho meno. "Ahoj, si jeden z nových členov?" Opýtal som sa skôr, než by som sa začal zdôverovať s osobnými informáciami o mne či Laure.

Celkom nelogicky sme strávili aj celú noc medzi kmeňmi starých stromov hvozdu, v snehu. Trochu som sa aj divil, že vlčicu neoziabajú minimálne laby, pretože jej srsť nebola zrovna severského typu, ktorá by odolala mrazu. Našťastie sa však mierne oteplilo a stromy dokonca s príchodom rána nebičoval ani nepríjemný vetrisko.
Omámení novými emóciami, priznanými jeden k druhému sme však akosi nevnímali ani okolie. Až ja som nás svojou otázkou vytrhol z tranzu, kedy som navrhol aspoň rozprúdiť krv v končatinách. "Najprv rozcvička, potom obed v jaskyni..." Začal som nahlas dumať, pričom mi kútiky tlamy strelili do veselého úsmevu, keď mi Laura opätovala "bozk" a postupne sa pozviechala zo snehu, otriasajúc si prikrývky vločiek, ktorá sa jej usadila na chrbte. Napodobil som ju a ponaťahoval si ešte chrbát s krátkym zívnutím. "Pôjdeme od západu po južnej hranici napríklad?" Zamýšľal som sa a venoval jej krátky pohľad. Nemusela odpovedať, počkal som trpezlivo na ňu, kým sme sa vydali lesom. "Je tu zvláštna atmosféra, odkedy tu žije len jedna alfa," šepol som, kým som vnímal ticho lesa, čo len sem tam zapraskal nejaký konár v diaľke. Zatiaľ sme boli príliš Ďaleko od všetkých obyvateľov hvozdu na to, aby som niečo iné snáď počul. Mohol som si akurát tak dávať pozor pod nohy, lebo za každým krovím vám hrozilo, že šľapnete na Tesaia.

//LOTÉRIA 8

Z nás dvoch som bol ja ten, čo len táral nejaké nezmysly. Nepochopil som hneď kde skončil priestor na diskusiu, pretože vlčica podo mnou bola ticho, len súhlasne na niektoré slová prikývla. Trošku som cúvol, aby som nebol priamo nad ňou tvoriac jej pomyselnú strechu. Môže sa predsa zodvihnúť a ísť inam...
Zostal som teda ticho, len mierne naklonenou hlavou som si prezeral jej tvár a odolával pohľadu zelených očí, ktoré si ma už dávno podmanili a vždy vedeli, ako moju pozornosť upriamiť len na ne a nič iné, nikoho iného, i keby bol tu rovno vedľa nás. Moc sa teda brániť nedalo, prišlo mi, že sa celý čas prihlúplo usmievam, dokonca som sa na to koncentroval aj vo chvíli, kedy jej oči našli tie moje a predniesla svoj návrh, čo jej ležalo na srdci. Musela... musela nad tým premýšľať už dávnejšie. Alebo možno na tom jej výlete? Nenapadne toto vlka len v momente, ako k niekomu prizná city, šli mi hlavou samé racionálne veci, ktoré potláčali emócie. No rozum vedel rovnako dobre zrátať, koľko máme rokov, koľko mám rokov ja sám. Koľko liet a zím som prežil, ona rovnako, v rovnakom lese, ktorý bol obom domovom. A keď už nebola beta, zrazu tu bol priestor, kde som mohol tráviť s ňou viac času, baviť sa roztopašne ako dve vĺčatá a mať niekoho, komu sa môžem vyspovedať z myšlienok, ktoré mi občas nedovolili spávať.
Prikročil som teda naspäť k drobnej vlčici, prikrčil sa a prechádzal ňufákom po jej srsti nad očami, cez čelo až k uchu, ktoré som len pošteklil dychom. Nechcel som ju zaľahnúť z dôvodov obavy o jej pohodlie ako aj o obavu, že vytvorím trápnu situáciu, kedy by vlčica na sebe cítila aj iný náznak toho, čo sa mi deje v hlave, tie zvírené emócie. Preto som jej len "vtisol bozk" na studený ňufák a prešiel jej jazykom po boku tlamy. "Až do konca, bok po boku," šepol som vážnym hlasom venujúc jej láskyplný pohľad. Bez zdržanlivosti či inej snahy zakryť, čo si myslím. prekročil som však jej bok a postavil sa kúsok od nej. "Smiem ťa pozvať len na prechádzku lesom? Môžeme skontrolovať hranice, nech nám neumrznú labky," požiadal som ju slušne, pričom mi cukali kútiky tlamy v snahe o úsmev. Trošku som však brzdil vnútorné nadšenie, pretože mi nedovolila vlastná dôstojnosť tu poskakovať a výskať ako malé vĺča, čo dostalo novú kosť a má z toho ohromnú radosť.

//LOTÉRIA 7 (1/3.)

Dumal som aj nad jej otázkou, či by taká mágia mohla existovať. "A vlastne prečo nie? Dejú sa po svete čudesné veci a nedivil by som sa, keby sa našli vlci, čo dokážu aj kráčať po vode," odpovedal som a prestal nemo zízať do lesa. Mal som pri sebe omnoho krajší a zaujímavejší obraz na študovanie, než zamrznutú prírodu a les, ktorý som poznal spamäti. "Každopádne nie som typ, čo by šiel k tým bohom niečo pýtať, pani Smrť má zjavne stále zlú náladu a načo jej ju zhoršovať," doplnil som svoje slová a len naklonil hlavu, skúmajúc Laurinu tvár.
Nebrala si očividne za zlé, že som s ňou manipuloval a zvalil ju na uležané miesto, kde pred chvíľou ona útočila na mňa svojím nosom. Pripomenulo mi to šteklenie, ktoré rozprúdilo krv aj nejaký adrenalín v tele. Jej úsmev bol odzbrojujúci, takže som vlastne mal čo robiť, aby som zostával príčetný a vnímajúci prítomnosť a dianie vôkol nás.
Prekvapilo ma však, čo som na svojej tvári aj dal znať, že sa natiahla a slabým dotykom si ma pokúsila pritiahnuť bližšie. Nebránil som sa, uvoľnil svaly do podoby handrovej bábiky a zvalil sa k nej, zadné nohy stiahol k sebe tak, aby mala miesto a mohli sme sa bokmi dotýkať. Nečakaných momentov a činov bolo však viac, pretože sa pritúlila k môjmu krku a mne sa zrýchlil tep. Cítil som dotyk jej jazyka, ako mi prechádza po hrane ucha aj jej teplý dych. Klamal by som, ak by som mal nahlas priznať, že to so mnou nič neurobilo. Telom mi prebehli zimomriavky, ktoré s mrazom vonku nemali nič spoločné. A po jej dychu a dotyku prišlo krátke vyznanie, ktoré potvrdilo všetky doterajšie domnienky, úvahy, rozpaky. Bolo to prirodzené, poznali sme sa koniec koncov celé roky, kedy sme mali možnosť sa viac zblížiť a podobne. A až teraz...
"Aj ja ťa mám rád, páčiš sa mi a fakt, že si krásna a ešte krajšia ako po minulé roky je pravdivý," stiahol som uši, pretože aj mňa obliali rozpaky a nesmelo som jej opätoval úsmev, ktorý už nebol zapríčinený len akčnou hrou. Bolo v tých gestách a mimiker čosi viac. Aj ma prestali oziabať laby, hoci sme boli stále vyvalení v hlbokom snehu od pocitov, ktoré mi pohlcovali hlavu i telo.

//LOTÉRIA 6 (1/2.)

Opätovala mi pohľad a na to sa začala smiať azda ešte viac. Naoko urazene som sa zaksichtil avyplazil jej jazyk. "Videla si sa ty vôbec? Máš hlavu po číslo väčšiu," poznamenal som s úškrnom a hrabol prednou do vzduchu smerom k jej tvári v náznak útoku, no končatinu som v pohybe zároveň zastavil. Jej prehlásenie ale zmazalo moje mierne urazené ego. "Ešte keby som mal magickú moc navyše, napríklad, aby sa sneh rozostúpil a vlk vedel prejsť lesom bez toho, aby si zlomil nohu na nejakom šutri schovanom," podotkol som a popri tom si nevšimol náznak v jej očiach. Chystala sa na nejaký čin, no ten prišiel skôr, než by som stihol reagovať. Títo malí, mrštní vlci...
Myšlienka pokračovala reálnym chechotom, pretože mi začala štekliť odhalené brucho. Rozhadzoval som zadnými labami a vrtel sa v snehu, no zároveň som ju nechcel kopnúť alebo škrabnúť pazúrmi, takže som sa krotil a len sa smial, snažiac sa udržať tlamu zatvorenú, nech nás nepočuje celý hvozd a všetci vlci v ňom. Jej smiech tomu taktiež nrpomáhal ako bol nákazlivý, no ako pokračovala dlhšie, kdesi v brušnej dutine sa mi roztancoval úplne iný pocit. Nezabávať sa len, aj by som si myslel, že provokuje, ozvali sa hormóny a ja som sa radšej prudko prevalil na bok tak, aby som si odhalené citlivé miesta zakryl srsťou. Ona aj tak začala riešiť nalepený sneh z mojej srsti, pretože ju musel istotne oziabať. "Toto ti niekedy vrátim," utrúsil som a otriasol si z hlavy napadané a nalepené vločky.
Využil som tej chvíle, aby som sa poležiačky prevalil a podplazil sa jej pod brucho, načo som sa proste mierne podvihol a zhodil ju z láb pod seba. "Ešte si ma úplne nezničila," dodal som na jej otázku a tiež sa na okamih stratil v žiarivých, zelených očiach, kým som si všimol na boku jej tlamy stále nalepený sneh. Bez premýšľania som jej jazykom očistil ulepené vločky a jemne aj tú veľkú jednu, ktorá jej utkvela znova na ňufáku ako sa zniesla zo stromov k nám na zem. "Už nie si vlčulák, aspoň teda ty," riekol som len niečo bez rozmýšľania, aby nám tu nehustla atmosféra a rozhliadol sa na náhly praskot konárov v diaľke lesom. Nezdá sa, že by sa sem niekto blížil. Hoci cítim, že je doma vlkov viacero, zamyslel som sa s pohľadom upretým medzi stromy, kým som bez rozpakov stočil pohľad znova na vlčicu podo mnou. Vvstal som však na nohy, aby som ju nepučil vlastnou hmotnosťou a mohla tak odísť ak chcela a potrebovala trochu viac osobného priestoru.

//LOTÉRIA 5 (1/1.)

Jej dobrá nálada sa veľmi rýchlo preniesla aj na mňa. Síce som mal pri odchode z úkrytu plány, že sa možno prejdeme, skontrolujeme les, no Laura sa rozhodla aktívne zohriať akčnou hrou. Otriasla teda zo seba sneh, ktorý som poslal labami jej smerom, všetko našťastie s úsmevom. Pohupoval som hnedým chvostom a premýšľal, aké je vlastne ľahké si nepripúšťať vysoký vek a proste sa stále radovať zo života. Moc starých vlkov nepoznám, no tí, čo som videl, boli všetci rozmrzelí... Možno ich trápili bolesti? Odbočil som v duchu a moja chvíľa nepozornosti ma stála prijatie protiútoku zo strany drobnej vlčice.
Pred očami sa mi mihol len jej čierny pruh na chrbte a hlave ako do mňa ťapla, keď sme sa rozbehli dole z kopca. Skôr nás cez mäkké záveje teda ťahalôa gravitácia, ale to už nie je podstatné. Laura si totiž zaumienila ma zrejme chytiť a udusiť pod snehom, pretože skáčúc záveje ako žaba sa veľmi rýchlo dostala na moju úroveň. Bolo náročné niekomu unikať, keď bolo všade bielo a ako sme my domáci vedeli, pod snehom azda v celom lese boli náhodne roztrúsené balvany a skalky rôznych tvarov a veľkostí, takže narazenie končatín či nosa bolo veľmi pravdepodobné. A popri tomto sa snažiť utekať? Možno niekomu s lepšou mágiou či krídlami by sa to podarilo... a môžu mať vlci vlastne krídla? Zamyslel som sa a nepostrehol tak, že sú na mne prilepené zelené oči, v ktorých hrajú šibalské iskričky.
Vlčica úmysel čoskoro pretavila aj do činov. Síce ma prvý útok moc nevyviedol z rovnováhy, len čo som uskočil a obišiel pár stromov, no ako som míňal jeden náhodný buk, spoza kmeňa leteli laby a priamo na mňa. Narazila mi do rebier a silou odrazu nás oboch zhodila do snehu. "Hej, to sa nepo--pfff...." Chcel som niečo povedať, no tlamu mi upchal sneh, ktorý som horlivo pľul von, no nemalo to moc zmysel, keďže sme sa ako klbko chlpov začali kotúľať, div sme nezrazili zopár ďalších stromov ako kolky. Na kožuch sa mi lepil divoko sneh a mal som pocit, že sa zvýšila s ním aj moja hmotnosť a usím tam odniesť väčšiu váhu,
Prvá bola však ona, kto sa postavil a venovala mi víťazoslávny pohľad. Porazenecky som sa prevalil na chrbát a nechal laby visieť len tak vo vzduchu. "Ušetri ma, prosím," prehlásil som teatrálne a napokon sa len zasmial. A znova, keď som si premeral Lauru, ktorá mala hlavu o číslo väčšiu, ako jej čelo prikrýval sneh, ktorý mala polepený všade v srsti.

//LOTERIA 4 (1/2.)
//Siccumské jaskyne

Vykročenie z jaskyne do priestoru a záveja nebolo niečo, čo som si zrovna užíval, no nestala sa zároveň ani žiadna tragédia. Laura mi o svojich zisteniach o sebe samej dala v podstate len záhadnú odpoveď, na čo som odmietavo zavrtel hlavou. "Ak s vyšším vekom pribúda na kráse, tak potom sa s tým stotožním," žmurkol som na ňu lišiacky a pohodil chvostom. Ona bola taktiež zaskočená snehom, ktorý sem napadal z nebies. Stromy boli pokryté celé, takže nám do lesa neprúdil poriadne ani slnečný svit a mal som pocit, že sme pod nejakou kupolou. Bude to tak zrejme len tu, na niektorých miestach nerastú stromy tak nahusto, uvažoval som, kým mi béžová vlčica objasnila jej vzťah s prvorodeným synom alfa páru našej svorky. "Viem, že si mala na starosť vĺčatá, no obdivujem ťa za to, že zrovna s týmto konkrétnym máš toľko trpezlivosti dodnes," zasmial som sa a hlboka sa nadýchol mrazivého vzduchu. Para z tlamy zamŕzala rovno na fúzoch a laby ma teda riadne oziabali, akosom postával v snehu. Rozhodol som sa teda aspoň rozhýbať a vyliezť do plytkejšieho jarku, kadiaľ prechádzali predtým ostatní - Nemesis s tým hnedým. Na cestičke ich pôvodných, zasypaných stôp bola výška prikrývky o čosi znesitelnejšia. Laure to zjavne však napriek kratšej srsti neprekážalo, pretože sa natiahla do hravej pozície, pričom som mal pocit, že jej v očiach vidím len iskričky radosti.
Netrvalo mi to dlho, aby som odpovedal pohybom. Uskočil som do strany a následne k nej, pričom som po nej jednoducho zadnými hrabol snehu a odskákal si to cez závej Ďalej, nižšie z úpätia hôr, na ktorom ležal tento les. Hlavne mimo dosah, uškrnul som sa v duchu pre seba a bol rád, že ôžeme byť obaja odpočinutí na čerstvom vzduchu a plytvať energiou. Búrka sa prehnala a kým sme boli v pohybe, dalo sa vonku na mraze aj nejak existovať.

Príspevky:

17.01. - 1x v Siccumských jaskyniach, 1x v Asgaare
18.01. - 3x v Asgaare

= 7 lístkov

//LOTÉRIA 3 (1/1.)

Trojfarebný vlk sa im tam zvíjal a blúznil a ja som mohol len bezradne prenášať pohľad z neho na Lauru. Keď sa však zrazu hodil Laure k labám, inštinktívne som stiahol uši a zavrčal. Vlčica ako inak si zachovala chladnejšiu hlavu a začala sa mu milo prikovárať. Otriasol som sa a len prikývol, keď mi oznámila o jeho stave a horúčke. Neboli sme schopní liečiť. A ako mi Etney pred odchodom z jaskýň povedal, on netuší kde je jeho otec. Skôr je tak hlúpy, že jeho otec je alfa, narodil sa tu a nepozná vôbec tajomstvá rodného lesa, dokončil som si pre seba a vo chvíli, ke´d sa vlčica odklonila od Fiéra som sa rozhodol reagovať a pokračovať v rozhovore predtým. Aspoň teda len svojou odpoveďou. „A zistila si o sebe niečo nové?“ Zastrihal som zvedavo ušami a hovoril potichu, aby sme chudáka chorého vlka moc nerušili.
Ako plynuli hodiny, vonku sa upokojoval besniaci vietor a prestalo sem snežiť, za vchod teda. Predstavil som si, že akoáhle vylezieme, zapadnem tak po hlavu do snehu, no nelámal som si s tým nejako hlavu. Laura tiež prejavila záujem ísť von na vzduch a keĎ zhodnotila, že Fiér zaspal, len som prikývol. „Etney ani nevie, ako má vyhľadať svojho otca, asi som rád, že je na bete jeho mladší brat,“ skonštatoval som šeptom, vzdialil sa od Laury do jaskyne, pričom som sa tam chvíľu trápil s kosťami z kamzíka. Nejaké s mäsom som dotiahol k Ffiérovi a nechal mu ich pri kožušinách na dosah. „Asi na to my starí sme, doháňame a pomáhame tam, kde sa na to mladščí vykašľú,“ zamumlal som si nahlas vlastné myšlienky a podišiel k vlčici, povzbudzujú ju pohľadom, nech ide prvá.
Prekvapila ma však otázkou, a tak som vyšiel z jaskýň pošmyknutím sa na ľade a ôpádom do záveja, ktorý prekryl kompletne celé kroviny pri úkryte. So smiechom som sa vyhrabal, otriasol a chvíľu si ju premeriaval, kým som jej odpovedal. „Neviem ako dobrí priatelia s Etneyom ste, no je tomu tak. Lucy ho má obmotaného okolo labky, príde mi,“ odpovedal som a spokojne sa nadýchol mrazivého vzduchu. Bola pravda, že vnútri bolo lepšie, no už bol čas ponaťahovať si končatiny.

//Asgaar

//LOTÉRIA 2 (1/1.)

//len vsuvka post pre Etnyho

Situácia s Fiérom sa vlastne len zhoršovala. Síce sa prebudil z mdlôb a šklbania sa na mieste, no odplazil sa k Laure akurát tak a blúznil. Bolo očividné, že fakt nie je v poriadku.
A kým sme dumali nad týmto živým a chorým problémom, prišli do úkrytu Lucy a Etney. Len sa mi vlastne potvrdili dávnejšie domnienky, že moja ctižiadostivá kamarátka (aspoň ja som ju tak bral) si napinkla o dosť mladšieho vlka. Aspoň ju má kto ochraňovať, pomyslel som si úsmevne a viac ich neriešil, vyprevadil som ich len očami k miestu, kde sa obaja zložili - zjavne vyčerpaní. Tiež by som si ešte tak pospal, zívol som si a sústrediac sa na dezorientovaného Fiéra ochladil vzduch len tesne okolo neho, nech sa mu možno trochu zrazí horúčka. To, že sme popodkladali pod neho nazad odkopané kožuchy bola vec druhá.
Odvedľa z dvojice sa však ozval krik malej vlčice. Zrejme sa jej prisnilo čosi hrozné a keď som videl, ako sa tacká a kolísavo kníše pri chôdzi smerom von, ako sa vyspala, zamračil som sa a postavil sa Etneyovi v podstate do cesty pri jeho odchode. "Vôbec nevyzerá dobre," skonštatoval som očividné a odprevadil drobnú vlčicu pohľadom, kým mi nezmizla z očí špička jej chvosta.
Obrátil som sa na sivého vlka. "Tvoj otec má moc liečiť, zober ju urýchlene za ním," poradil som mu vážnym hlasom a zároveň sa v mojich očiach mihla aj akási prosba. S jeho už partnerkou som mal kamarátsky vzťah, nakoľko sme boli obaja členmi tohto hvozdu ešte v tom čase, kým mladý sivý vlk nebol ani len na svete. Stočil som však oči ešte na Fiéra, ktorý sa lísal k béžovej Laure, kým som Etnymu ustúpil z cesty. "Odkáž prosím Arcanusovi, že Fiér bude tiež potrebovať čím skôr jeho pomoc," dopovedal som ustarostene a vrátil sa do epicentra šialenstva trojfarebného, pričom som očami spočinul len na Laure, počúvajúc, čo hovorí.