Maple ma oslovila skôr, ako som sa k tomu dostal ja. Poznala moje meno, čo ma potešilo. Vnímala ma a zrejme ma Nicos spomenul tak, ako tvrdil. Danie som stále nemal šťastie stretnúť, no keďže som ju poznal, ani ma to veľmi netrápilo. "Áno, Atsumu," prikývol som i nahlas, aby som jej potvrdil svoje meno. Keď sa ma spýtala na to s čím mi môže pomôcť, posadil som sa do trávy, vypol hrudník aby som vyzeral čo najvyššie, najmohutnejšie, najnápomocnejšie, ako sa len dalo.
"Nicos i Danie sa pridali do vašej svorky a pokiaľ by sa našlo i miesto pre mňa, bol by som vám veľmi vďačný," prehovoril som najsebavedomejšie, ako sa mi len dalo. "Pokojne prejdem aj nejakou skúškou sily alebo odvahy!" pokračoval som. "Rodičia ma vychovávali k tomu, aby som sa stal hraničiarom. Viem vám byť nápomocný tak veľmi, ako budete potrebovať," snažil som sa svoje prednosti čo najviac vynachváliť, aby som ju presvedčil. Vyzerala byť veľmi milá, Nicos mi aj hovoril, že má srdce na správnom mieste. A tie mágie? Kto by nechcel byť najsilnejším vlkom tejto krajiny?!
Sledoval som zvedavo vlčicu, ktorá mala byť alfou, tá, čo ma mala prijať medzi svojich. Teda… aspoň tak mi povedal Nicos! Ticho som sedel, ani som nepípol a čakal som na akúkoľvek reakciu, možnosť sa s ňou zoznámiť.
Netrvalo dlho a vyšiel z nej preslov. Pozdravila nás a poďakovala, že sme prišli. Predstavila sa nám a prezradila meno, ktoré mi už Nicos dávno povedal. Maple. Jej preslov bol však veľmi zvláštny a miestami to vyzeralo, že dobré správy ani neprídu, no prišli. Prišlo nejaké povyšovanie, no I odobratie postavenia. Mená, ktoré spomínala, mi nič nehovorili a počul som ich prvýkrát. Keď ale začala rozprávať smutné veci o vlkoch, ktorí zrejme zomreli, iba som sa zamračil. Potreboval som vydať nejakú grimasu, aby bolo vidno, že počúvam a nie je mi to šum a fuk, aj keď bohužiaľ bolo. Nepoznal som ich, nemal som prečo trúchliť. Nevytvorili sme si medzi sebou žiaden vzťah. Nestihli sme.
Celý čas som stál opodiaľ, keďže som mal dojem, že je Maple veľmi zaneprázdnená a ja som ju nechcel vyrušovať. Lenže, tým, že tak dlho sa s niekym stále rozprávala, aj som zabudol na to, že som bol unavený. Dostal som sa do mikrospánku a keď som sa zobudil som zistil, že Maple nikde nie je. Sakra! Pomyslel som si nahnevane a snažil sa prebudiť. Keby som mohol, prefackám sa chvostom. Rýchle som do nozdier nabral pach a začal stopovať alfu. Mala docela náskok a tak mi to chvíľku trvalo, než som sa ku nej dostal, no napokon som zahliadol jej tyrkysové odznaky v diaľke.
„Maple! Maple, mohol by som s Vami hovoriť?“ Vykríkol som, aby ma počula, aby na mňa počkala. Rýchle som za ňou dobehol a dúfal som, že ju neruším.
Nemal som dobrý pocit z takého silného zavytia. Vedel som ako to fungovalo u nás doma, keď zavyli vyššie postavení vlci, no tento hlas som nepoznal. Počul som ho prvýkrát a bola to neskutočná zmena. Trošku ma to vykoľajilo z nášho bunkru a hrania sa. Normálne som zamrzol a snažil sa rozoznať o čo sa jedná. Našťastie bol so mnou Nicos, ktorý ma len ubezpečil, že sa jedná o Maple, našu, teda zatiaľ ešte ich alfu a vraj prišli lovci.
„Priniesli jedlo?“ v očiach mi veselo zažiarilo. Moje hladné brucho si už pýtalo potravu rovnako, ako ma bolel celý vlk z toho, že som už dlho nepoložil hlavu na jedno miesto a nemal poriadny, výdatný spánok. Ako môžem potom vyrásť do poriadneho, veľkého vlka?! Nicos sa okamžite pozbieral a volal ma za sebou. Nechcel, aby nám zmizli a ja som to taktiež nechcel. Konečne som mal spoznať tú úžasnú alfu, ktorá vie čarovať s hmlou.
Klusal som za Nicom ako taký chvost. Brat sa v tomto lese vyznal omnoho lepšie ako ja, čo som mu trošku závidel. Hovoril som si však, že aj ja sa naučím poznať les, keď sa tu budem nachádzať tak dlho ako on. Mal som pocit, že sa hýbeme snáď celú večnosť. Bol som príliš nedočkavý. Keď ale zrazu Nicos zastal, skoro som vrazil do jeho zadku. Otriasol som sa a pozrel som sa pred seba na zvláštne vyzerajúcu vlčicu.
Na krku sa jej niečo lesklé hompáľalo a telo jej žiarilo akousi tyrkysovou ozdobou. „To je ona?“ pošepol som a udivene som sa díval na najzvláštnejšiu vec, akú som kedy videl.
S Nicom sme sa konečne pomaly dostali k bunkeru a ja som sa veľmi potešil, keď som zazrel tú nádheru skrytú v lese. Bunker, ktorý už teraz patril aj mne. Rýchle som po ňom prebehol očami, aby som zistil v akom je stave a koľko práce na ňom treba ešte urobiť. Strecha síce trošku padala, no nebolo to nič, čo by dvaja silný a zdatný samci nezvládli.
"Darček? Pre mňa?" potešil som sa. Nevedel som síce, čo si pre mňa Nicos pripravil, no darčeky som vždy rád prijímal. Skôr, ako som sa stihol zasniť do bunkru a stihnúť očuchať všetko v okolí a nájsť to, čo vyvoniavalo, sa lesom ozvalo akési zavytie. "Čo to bolo?" spýtal som sa. Automaticky som sa strhol a prikrčil som sa k zemi, čakajúc na odpoveď od Nica, ktorý v tomto lese už strávil zopár dní. "Je to nebezpečenstvo?" zamračil som sa.
Hru sme nechali hrou, keďže obaja sme chceli ísť do úkrytu. Neviem teda, ako veľmi chcel Nicos vidieť svoj úkryt, no ja som bol na neho neskutočne zvedavý. Musel som mu však sľúbiť, že nikomu o ich bunkri nepoviem. "Pokiaľ to bude aj môj bunker a nie len váš... Tak nepoviem! Budem potiť krv a nikto zo mňa nedostane informácie o jeho presnej polohe, kapitán!" zasalutoval som, no snažil som sa hovoriť čo najtichšie, aby som neprezradil aj nás, aj polohu bunkra. Veril som, že sa nachádzame čo najbližšie k nemu. Po zemi sa už váľali drievka, ktoré mohli slúžiť ako stavebný materiál.
Nicos kričal a nadával mi, že som hnusný. Ušká ma z toho boleli, a tak som pustil jeho srsť na ramene a snažil sa nejako labkami zakryť si uši, aby som úplne neohluchol. "A ty zas príšerne pištíš!" vyplazil som na neho jazyk. Vraj som nebol férový, pretože som bol väčší ako on a tým pádom i ťažší a veľmi rád som jedol. Našťastie veľa behu a hier zo mňa prebytočné kilá, ktoré by sa mohli ukázať, odradili. Jednoducho som bol silnejší a rád som si to dokazoval. No keď zakričal, že mám veľkú riť, urazene som si odfrkol. "Ty máš veľkú riť. Aj brucho!" chcel som mu to vrátiť, aj keď to nebola pravda. Bolo mi to jedno. Nemal ma urážať! Pazúrom som mu štuchol do boku a jemne do neho ďobol aby ho to zabolelo a zasvrbelo zároveň.
Nicos nebol veľmi nadšený z môjho prehlásenia, že sa stanem najmocnejším vlkom. Vraj to miesto patrí už jemu. "Tudle!" vyplazil som na neho jazyka, "ja som to povedal prvý a ja som starší! Kto už to len kedy videl aby mladší brat bol silnejší ako starší. Navyše sa pozri, aký si krpatý. Za to ja... Ja som zdedil výšku a svaly po otcovi!" Hrdo som vypäl hruď a vystrčil ňufák čo najviac do hora, aby som sa ešte viac natiahol. Potreboval som ukázať dominanciu, ktorú mi však Nicos nezožral.
Skočil na mňa a zhodil ma na zem. Začali sme sa váľať a biť, bojovať. "Ja ťa zakľajem!" vykríkol som, postavil som sa rýchle na labky a utekal som za ním. Obaja sme mali ešte dosť malé a krátke labky, a tak o nejakých veľkých pretekoch sa tu nedalo hovoriť. Nicos mal náskok, keďže sa rozbehol, no ja som mal výhodu o dva centimetre dlhších nôh. Trielil som medzi stromami, čo mi dych ráčil a keď som už bol na jeho dosah, skočil som a pripleskol som ho k zemi. Zahryzol som mu do ramena. "Mám fa," zašušlal som s jeho srsťou v mojej tlame.
Takže som mal pravdu! Nadšene som sa zhlboka nadýchol a div, že mi pľúca neroztrhlo. "Tak to je skvelé! Stanem sa najmocnejším vlkom v tejto krajine... Na tejto planéte!" zvýskol som tak nahlas, až som v pozadí počul šuchot krídiel nejakých vtákov, ktorí vyleteli zo stromov. Iba som si predstavoval, čo všetko by som dokázal s takou hmlou vytvoriť, keby som sa dostal na post bety. Určite by to boli skvelé kúzla a všetkým by som vytrel zrak! Závideli by mi.
Nicos navrhol, že sa budeme môcť spolu učiť a spoznávať mágiu hmly. Súhlasil som a veselo som prikývol na tento nápad. Páčila sa mi tá predstava. Znelo to dobre. Rovnako dobre znelo i to, že mi ukáže bunker, ktorý si stihol postaviť. "Veďte ma kapitán!" zasalutoval som, no veľmi som neudržal rovnováhu, a tak som sa skácal k zemi. Zuby mi pri dopade nepekne cvakli, našťastie sa vyhli môjmu jazyku a ten som si neodhrýzol. Zasmial som sa, vstal som a zavrtel celým telom aby som sa zbavil špiny, ktorú som stihol nachytať do kožuchu.
Keď mi ale dal ďalšiu informáciu týkajúcu sa tejto mágie, začal som ešte pozornejšie počúvať. Ak som dobre pochopil, nebola to mágia, ktorú ovládali vlci v svorke, ktorí sa tu narodili, ako som si najprv myslel, no všetci.
"Takže... Ak sa sem pridám, budem aj ja vedieť ovládať hmlu?" spýtal som sa naradostnene a v očiach mi zažiarili veselé, optimistické hviezdičky. Ani neviem, čo by som ako prvé urobil, keby som ovládol takúto cool mágiu! pomyslel som si počas toho, ako mi šrotovali kolieska v hlave. Toto už nebolo len tak! Z mojich ymšlienok ma ale vytrhli informácie, ktoré boli čoraz viac a viac zaujímavejšie!
"Wow! Tak to je veľmi užitočné! To by som chcel dokázať!" zvýskol som naradostene. To, že by som dokázal chodiť po snehu a nebáť sa toho, že by som sa niekde zaboril, znelo rozprávkovo! Ani som vďaka toľkému nadšeniu nedokázal sledovať cestu a všímať si detaily hvozdu, ktorý sa mal stať mojim novým domovom. A ako čerešnička na torte... Ísť sa pozrieť do svoriek?! Získať ďalších kamarátov?! Vidieť zaujímavé mágie?! "Kde to podpíšem!" veselo som sa zasmial. Niečo mi hovorilo, že táto krajina bude zaujímavejšia ako som si myslel a asi aj bolo dobré, že som sa dostal tam, kde som sa dostal. A to všetko vďaka Nicovi a jeho dobrodružnej povahe.
//Rieka Tenebrae
Čakal som všetko možné, no informáciu, že vlci na tomto území, v tejto svorke dokážu ovládať hmlu... To veru nebolo na mojom zozname hádanok a záhad. Musel som však uznať, že sa naozaj jednalo o veľmi zaujímavú informáciu. Dokonca predstava hmlového jeleňa sa mi pozdávala.
"Nebudem klamať... no na to by som sa vcelku rád pozrel," povedal som a v mojom tóne hlasu hralo nadšenie. Rieka sa nám pomaly vzďaľovala a my sme sa dostávali do akéhosi lesa, plného stromov. Keďže sa okolo mňa nachádzali poväčšine ihličnaté, ktoré som si všimol, potešil som sa ešte viac. Znamenalo to, že v tomto lese, hvozde, budeme skrytí počas celého roka a nie len počas leta, kedy sú zakvitnuté listnaté stromy.
Po tom, ako z Nica vyšlo, že má nejaké tajomstvo, ktoré mi chce prezradiť, moje malé-veľké telo sa potešilo. V očiach mi zažiarilo a pomaly som sa pozviechal na laby. Teda... v mojom prípade čo najrýchlejšie to bolo možné. Ponaťahoval som si končatiny i chrbát, ktorý mi riadne popraskal. Prevážil som svoje telo a vystrel sa. "No tak hovor. Tajomstvá mám rád," uchechtol som sa a rozklusal som sa vedľa svojho mladšieho, ryšavejšieho brata. Ešte pred tým, ako mi prezradil o aké tajomstvo ide, som si v hlave tvoril rôzne scény a vymýšľal historky, snažiac sa uhádnuť o koho išlo. O neho? O Danie? O tú novú svorku? Nebodaj o alfu? Bude mať vĺčatá? Budeme mať ďalších kamarátov na hru?
//Sarumenský hvozd
Mesiac. Mesiac?! pomyslel som si zhrozene. Tak dlho mi trvalo ich nájsť? Samozrejme, veľkú úlohu v tom hralo moje stratenie sa a stopovanie ich pachov, ktoré nie vždy išli podľa plánu. Bol som veľmi zmätený a nepáčilo sa mi to. Myslel som, že sa mi podarilo nájsť a prepraviť sa do tej krajiny skôr... Ah bože, keby som len nemal tak krátke a ubolené labky, pomyslel som si.
Ďalšia informácia, ktorá mi bola zvláštnou novinkou bol fakt, že ich svorka ihneď prijala. Akoby na nich čakala... Akoby si ich samotná našla. Bolo to ale super! Nemuseli si lámať hlavu s tým, kde sa na noc ubytujú. Bol som rád, že mi Nicos navrhol aby som sa aj ja k nim pridal. V konečnom dôsledku, z tej našej som odišiel iba kvôli nim, a tak som prikývol. "Na šlofíka a spánok budem mať dosatok času po tom, ako ma prijme do svorky a zakutrem sa do ich jaskyne. Dúfam, že je aspoň taká veľká ako tá, čo sme mali doma. A taká pohodlná," rozplýval som sa nad kožušinami, na ktorých som každú noc spával.
Potešila ma správa, ktorá vyliezla Nicovi z tlamy. Danie sa naozaj nachádzala v tejto obrovskej krajine a moje stopovacie zmysly boli skvelé. Naučil som sa ich veľmi dobre používať, aj keď som mal občas problém. Najmä pri rieke, kde sa jej pach zmyl a zmizol na niekoľko metrov a ja som sa točil v kruhoch, aby som znovu zachytil stopu. Nakoniec sa mi to podarilo a prišiel som sem. Počúval som jeho ďalšie slová a vysvetlenia, ako to je vlastne s Danie. Vraj sa pridala do svorky, do ktorej sa pridal aj Nicos. Iba som nechápavo hlavu natočil na stranu a zamyslel som sa. "Ako dlho tu už bývate, keď ste si našli svorku?" Ako dlho som sa ich snažil vystopovať? Nemohlo prejsť toľko času... alebo áno? zmätene a nepríjemne som sa nad tým zamýšľal.
Moja jednoduchá otázka o sne zostala s bolesťou zodpovedaná. Nicos mi plácol labou po hlave a ja som len zaskučal. "Auu... Čo robíš?!" nahnevane som vyfučal vzduch z nozdier a lenivo sa postavil. Mal som dojem, že som zo seba vydal posledné zvyšky energie a mal som čo robiť, aby som sa znovu neskácal k zemi. Zamračene som sa díval na svojho súrodenca a stále sa cítil ako omámený. To však mohlo byť pokojne spôsobené jeho úderom do hlavy. Určite budem mať otras mozgu kvôli nemu, pomyslel som si nahnevane a premýšľal nad tým, čo sa ma spýtal Nicos. Ako som sa sem dostal? Sám som poriadne nevedel. "No... von z lesa, okolo vodopádu, cez lúky, nejako som sa zamotal pri jazere... A tak nejak som sa objavil tu. Stopoval som Danie," vysvetlil som.
Z môjho snenia a plánovania ublížiť niekomu, pretože som bol unavený, som zrazu začul svoje meno, ktoré vyšlo z Nicovej tlamy. Perfektné... Už aj blúznim... frflal som si sám pre seba a ani sa neunúval otvoriť oči. Povzdychla som si, položil som hlavu trošku viac pohodlne a ďalej premýšľal nad tým, prečo mám slyšiny. Lenže... Ono to asi neboli úplne tak slyšiny ako som si najprv myslel. Keď som začul svoje meno znovu, zdvihol som rýchle hlavu do vzduchu a začal sa obzerať okolo seba.
Z boku sa ku mne valila akási postava a pri lepšom nasatí vzduchu a pachov do nozdier som zistil, že sa naozaj jedná o Nica! Jeho hlas však nebol priateľský, milý. Bol skôr ustráchaný. Môj mladší braček sa o mňa bál. Po tom ako sa ma spýtal či žijem a štuchol do mňa, som ho odohnal labou. "Prestaň," zafrflal som a pomaly sa pozviechal na laby po tom, ako si ku mne ľahol do hliny a napodobňoval ma. Unavene som si zívol a labou prešiel po očiach. "Nesníva sa mi to, však?" unavene som si vzdychol.