Příspěvky uživatele

< návrat zpět

// Ageron

Niečo mi hovorilo, že som asi urazil alfu. "Nemyslel som to tak... Prosteeeee..." snažil som sa z toho vymotať. "Ty ma berieš do úkrytu svorky, kde ak si dobre pamätám, z našej, bývali aj vĺčatá a všetci tí, ktorí sa sami o seba nevedeli postarať. Proste slabé články. Čo ak by mi preplo a zaútočil by som na nich?" rozprával som i naďalej a mal som dojem, že sa do toho celkom kvalitne zamotávam a vlastne si nijako nepomáham. Mal som byť ticho, mal som byť vďačný a nesnažiť sa byť vtipný. Snažil som sa to však stále zachrániť, no mal som dojem, že sa mi to tak úplne nedarilo.
"Vieš čo? Ja asi radšej zmĺknem," svoj monológ som zakončil prikývnutím hlavy, aby som svojim slovám dodal väčšiu váhu. Poslušne a v tichosti som sa premiestnil k hromádke jedla, z ktorej som si mohol vziať čo som chcel a rýchle si naplnil žalúdok. Nevedel som, čím som si takúto dobrotu vlka zaslúžil, no rozhodol som sa viac nepýtať. V momente ako som skončil, dojedol všetko čo som potreboval, rozbehol som sa von, za Crowleym, ktorý na mňa čakal vonku.

// Ragar, přes Ageron

// VVJ, přes Severní Galtavar

Ignoroval som jeho nadávky o tom, že mi bude smrdieť z tlamy a nemám jesť rybu. Jedlo, bolo jedlo! Tu nebol priestor na diskusiu.
Po krátkych pár minútach chôdze sme sa ocitli v najbližšom lese. Crowley ma konečne privítal v jeho svorke. Nemohol som sa dočkať, kedy si konečne sadnem a nebudem sa musieť nikam presúvať. Za týchto pár hodín som mal nachodené viac než dosť na najbližší týždeň. Už ma labky boleli!
Zrejme si všimol, že už ledva prepletám labkami, a tak mi dovolil si sadnúť. „Vďaka bohu,“ slastne som si povzdychol. Vytiahol však akúsi kôru, na ktorú zrejme chcel, nech nasadnem, tak som tak aj urobil. Zrazu sa podo mnou pohla a začal ma ťahať. „Ohhhh,“ zaujato som zavzdychal. On ma presúval, aby som nemusel chodiť! „Ozaj skvelá alfa,“ uškrnul som sa na neho a nechal sa niesť, akoby som bol ja tou alfou a nie on.
Moja jazda netrvala nejako dlho, dúfal som, že bude trvať dlhšie, no bol som rád aj za to niečo. Priviedol ma až k vchodu do úkrytu. „Neviem sa rozhodnúť či mi tak veríš, pretože som tak skvelý alebo si tak hlú-“ nedopovedal som, pretože som si uvedomil, čo skoro zo mňa vyšlo. Mal som občas problém vyhodnotiť situáciu správne a vždy mi všetci vraveli, že ma moja nevymáchaná tlama raz zabije... No dnes to nebude! Aspoň... dúfam.

// Úkryt

// Východní hvozd

9. Ulov si kapříka

Mal som pocit, že táto naša výprava nemá konca kraja. Možno to však bolo tým, že som bol veľmi zvedavý na Crowleyho svorku a nevedel som sa dočkať toho, kedy ju konečne uvidím. A mooožno som sa trošku tešil i na to, že nebudem musieť toľko chodiť a budem si môcť konečne sadnúť.
Prechádzali sme okolo obrovskej plochy vody. Vedel som si predstaviť množstvo vlkov, ktoré sa v lete stretávali na tomto mieste, hrali sa vo vode a osviežovali sa. Páčila sa mi predstava zlatého slnka svietiaceho nad našimi hlavami a pláňami plnými lovnej. Oblizol som si tlamu, zahnal škvŕknutie v bruchu a nasledoval tmavého vlka s lebkou jeleňa na tvári. Nebol som síce nadšený, že v tomto nečase sa musím namočiť, no inak to asi nešlo. Zahryzol som si do jazyka, bol ticho a nesťažoval si. Frustrovane som však vydýchol vzduch z nozdier, ktorý sa zhmotnil pred mojimi očami.
Zrazu sa všetko stalo tak rýchlo! Crowley, voda, pád, ryba. Moja hlava ani nestihla zaznamenať čo sa stalo. Čo ma však zarazilo bolo, keď Crowley vypľul rybu naspäť do vody. „Nie! Veď to je jedlo!“ skríkol som zhrozene. Skočil som vopred, pristál labkami v ľadovej vode a rýchlosťou blesku som ponoril ňufák pod vodu, aby som stihol jeho vypusteného kapra chytiť. Cvakol som zubami a trhnutím hlavy ju vytiahol z vody, spolu s víťazstvom. Chytil som kapra! Ten sa mi trepotal v tlame, a tak som stisol pevnejšie čeľusť aby som ho umŕtvil.
Zatiaľ čo si Crowley vyplachoval tlamu, ja som si položil kapra, ktorého som mal v pláne zjesť. „Toľké plytvanie,“ zavrtel som hlavou. Oddelil som hlavu od zvyšku tela a tú hodil naspäť do jazera. Zvyšok som pomocou pár veľkých hryzov rozcupoval a skonzumoval. „Také plytvanie,“ znovu som zavrtel nechápavo hlavou a pokračoval v ceste.

// Ageron, přes Severní Galtavar

// Řeka Kierb, přes Gejzíry

17. Obdivuj krásu zimy z útulného místečka

Poslušne som kráčal za ním, sledoval som okolie a snažil sa nasávať pachy, vnímať koľko vlkov sa v tomto okolí nachádzalo. Ukázalo sa, že až príliš veľa na to, aby som sa na ne dokázal sústrediť a aby som ich nejako rozdelil. Zaradil. Nakoniec som sa na to vykašľal a počúval som staršieho vlka – predpokladal som teda, že je starší, keďže bol alfa. Dávalo mi to zmysel.
Schovali sme sa na pomerne útulné miesto pod spadnutým stromom. Posadil som sa vedľa neho a sledoval krajinu. Naozaj tu bolo krásne. Bol som rád, že som našiel cestu naspäť. Dosť som sa už tešil na to, až zmizne všetok sneh, ktorý mi aktuálne iba problémy robil. Veď som kvôli nemu skoro zomrel! Nikdy som nebol na pokraji smrti tak blízko, ako pred pár hodinami. Bolo to šialené! Teraz som si užíval každý dopad snehovej vločky na zem z tohto úkrytu.
Konverzácia ďalej pokračovala. Mykol som plecami: „Ja som sa ich vlastne rozhodol nájsť. Ani neviem prečo. Bol som zvedavý kam zmizli, keď sa dlho nevracali a nakoniec som sa ocitol tu. Nie je to žiaden srdcervúci príbeh, rozhodol som sa ich nájsť a nakoniec som zistil, že ma to cestovanie celkom baví.“ Ak nejaký životný príbeh bol nudný, bol to rozhodne tento môj.
Crowley ma veľkoryso informoval o tom, že by sa počasie malo konečne zlepšiť a ja som spokojne prikývol. Pomaly sme vyliezli z úkrytu, ktorý sa mi dosť páčil, keďže mi na chvíľku sneh a studené počasie nerobilo problém. „S mágiou?“ zopakoval som nechápavo. „Neviem o tom, že by som nejakú mal,“ mykol som plecami. Videl som už mágiu, vedel som, že také niečo existuje, no nikdy som sa nejako nezaujímal o to či aj moje telo oplýva touto zvláštnosťou. Nemal mi to vlastne ani kto veľmi ukázať.

// VVJ

//Říční eso, před Ledovou pláň

13. Zúčastni se koulovačky

Bol som rád, že mi Crowley odpovedal na otázky a rozvíjal ďalej debatu. Nebolo nič horšie, ako keď sa stretli dvaja cudzí vlci, ktorí mali rovnakú cestu a kráčali v trápnom tichu. Samozrejme, že som vždy dokázal vytiahnuť akúkoľvek debatu a pokojne by som sa i sám so sebou rozprával, no mať niekoho, kto reagoval na moje slová bolo predsa len lepšie.
Dozvedel som sa, že zimy sú v poriadku. Nič zvláštne na nich nie je, čo bol pre mňa signál toho, že by malo byť i dostatok zveri, ktorú by som mal byť schopný uloviť. Takže... žiadne hladovanie!
Prišli sme k ďalšej rieke, ktorú sme preskočili. Za tak krátku dobu som videl až príliš veľa vodných tokov. Vedel som si predstaviť, že na jar sa to tu musí hemžiť lovnou zverou. V momente sa mi nazbierali sliny v papuli. Oblizol som si tlamu, keď v tom som ucítil sneh v kožuchu. „He?“ otočil som hlavou a keď som si všimol, že guľa prišla od Crowleyho, zazubil som sa. Chvostom som nahrabal dostatok snehu, ktoré som na neho vypálil. Posypal som mu kožuch snehom, akoby na neho práve spadla čerstvá várka zo stromu.
Dozvedel som sa, že sa narodil v tejto krajine, no vraj jeho príbeh nebol zaujímavý. „Nudný príbeh neexistuje,“ odvetil som, mykol plecami a vrátil mu ďalšiu snežnú nádielku. Chcel však vedieť aký bol môj otec. „Hmmm... Úprimne si na neho veľmi nespomínam. Matka s nami trávila všetok čas, ktorý mohla,“ mykol som plecami. Nikdy som si neuvedomil, ako málo spomienok mám na otca. Musel by som naozaj silno pátrať v mysli, aby som si nejaké vybavil, no teraz na to nebol čas.
Do tváre mi pristála ďalšia snehová guľa, ktorú som mu tentokrát vrátil. Žiadna snehová spŕška. Poriadne utľapkaný sneh, rovno do stehna.

// Východní hvozd, před Gejzíry

7. Zavzpomínej na svou první zimu

Nemusel mi pripomínať fakt toho, že som naozaj dlho bol preč. Sám som si to uvedomoval, no keď tie slová výčitiek prišli z niekoho inej mysle ako tej mojej, malo to akúsi... väčšiu váhu by som povedal. A to sa mi naozaj nepáčilo.
Crowley prešiel o niekoľko krokov ďalej a na najužšom bode rieky ju preskočil. Poslušne som ju nasledoval, poznal to tu lepšie ako ja. O tom nebolo pochýb. „Máš to u mňa,“ odvetil som na jeho poznámku toho, že snáď nebude ľutovať moju záchranu. Nevedel som síce prečo by to mal ľutovať, no on si evidentne nejaké dôvody dokázal nájsť.
Kráčali sme nejaký čas v trápnom tichu, a tak som sa rozhodol ho prelomiť a zaspomínať si na prvú zimu. „Bývajú tu zimy vždy takéto chladné? Totižto, keď som odišiel z Gallirei, bolo ešte leto. Zdržal som sa tu celkom krátko,“ začal som rozprávať, aby bolo počuť i niečo iné ako naše tiché našľapovanie do snehu, ktorý pod našimi váhami praskal. „Pamätám si, že prvá zima bola dosť drsná. Už som bol nejaký čas tulák a keď napadol prvý sneh vedel som, že z toho bude jedine prúser, ak si nenájdem nejaké útočisko,“ zavrtel som hlavou, „keby si videl, kde všade som sa skrýval pred zimou, do akej každej nory som vliezol, len aby som sa zahrial.“ Sám na sebe som sa pobavene zasmial. Zažiť čokoľvek nové, prvýkrát a ešte k tomu sám... nie je to zrovna med lízať.
Ako som rozprával, sledoval som pohľadom krajinu okolo seba a snažil sa zapamätať si rôzne záchytné body pre prípad, že by si Crowley napokon svoje rozhodnutie ukázať mi svorku rozmyslel a nechal ma trčať v strede krajiny, ktorú poznal dobre. „Narodil si sa tu alebo ste s otcom prišli až sem?“ zaujímalo ma.

// Řeka Kierb, před Ledovou pláň

12. Zkus, jak dlouho vydržíš držet packu v ledové vodě

Vlk predo mnou ma neprestával prekvapovať. Akoby nič mi medzi riadkami oznámil, že je vlastne Alfa a má na starosti niekoľko životov, o ktoré sa stará. Robí si zo mňa prdel?! pomyslel som si zmätene. Asi som bol naozaj unavený, keď som si nespojil dve a dve dokopy, nevydedukoval z jeho silného pachu, že bude dôležitým členom. Cítil som sa hlúpo. Na chvíľku.
Potreboval som sa na niečo iné sústrediť, nedokázal som sa na neho pozerať, a tak som sa zameral na rieku. Strčil som do nej labku a nechal mráz, aby mi prešiel celým telom. Potom mi však napadlo, že nevenovať stopercentnú pozornosť alfe je taktiež na záhubu a rýchle som vytiahol labku z vody. Aj tak by som tam dlhšie nevydržal. Voda bola ľadová.
Počúval som jeho rozprávanie a v hlave si skladal obraz. Asgaarská svorka, Borůvková... Mechová, Jeho otec vedie svorku... Asi fakt sedí to prirovnanie aký otec, taký syn. Musí byť dosť silný, keď sa mu podarilo založiť svorku a odísť od otca... V hlave sa mi hýbali všetky kolieska. A potom nazval jednu z tých svoriek mojou. „Nemyslím si, že ma ešte považujú za člena. Pochybujem, že ju môžem nazývať mojou,“ mykol som plecami. Nakoľko som však nemal plán, prešlo pár rokov a moc som si z toho obdobia nepamätal, nebolo mi ani smutno. Nevedel som kam sa teraz vydať, čo robiť. Jediné, čo som vedel s istotou bolo, že chcem nájsť Nicosa. A potom... Potom sa zas uvidí. Snáď ma rád uvidí.
Keď mi však Alfa ponúkla aby som prišiel na návštevu... a dokonca mi ponúkla jedlo... Kto som bol, aby som odmietol?! „Pôjdem rád,“ snažil som sa znieť čo najviac v pohode a dostatočne dospelo. Cool. „Nikam sa neponáhľam a času mám nazvyš,“ mykol som plecami, „som ready, keď budeš aj ty.“ Panebože, naozaj bude jeden z mojich prvých kamarátov práve alfa?!

Žiaľ, nemal som toľko šťastia, v koľko som dúfal. Tmavý vlk, sa mi predstavil ako Crowley a tvrdil, že mojich súrodencov nepozná. Informoval ma však aspoň o tom, že svorka, v ktorej som krátku dobu pobudol ešte existovala. Nezmienil sa síce o tom či tam vládla stále rovnaká alfa, no pokiaľ som si dobre pamätal, pokiaľ alfu niekto alebo niečo nezabilo, poväčšine bola na poste až do svojej smrti. Prípadne do bodu, kedy už viac nevládala a prenechal to vĺčatám či svojej bete. Veľmi dlho som nepatril do svorky, a tak som si nebol istý či to stále rovnako funguje, no dúfal som, že sa až tak veľmi nemýlim.
„Ah, to je škoda,“ zhodnotil som. „Áno, pravdepodobne sa vydám na juh, zistím či brat je stále členom onej svorky.“ Prezradil som mu svoj plán, aj keď to možno nebolo najrozumnejšie. Nepoznal som toho vlka.
Aby som však túto svoju chybu zahovoril, pokračoval som v konverzácii. „Patríš do nejakej svorky?“ chcel som vedieť. „Koľko svoriek sa nachádza v tejto krajine?“ vypytoval som sa ďalej. Bola hanba, že som o tejto krajine nič nevedel, no odišiel som ako pubertiak. Vrátil som sa ako dospelý vlk... mohol som to zhodiť na to, že som tu dlho nebol a nevedel som, ako sa miestne svorky rozrástli či zanikli.

Tmavý s jeleňou maskou mi potvrdil, že som sa naozaj dostal do krajiny Gallirea. Dokonca mi rozprával i o nejakých nezmysloch ako Boh Smrti a Života. To som odignoroval. Miestami sa na mňa díval akoby som sa trafil do hlavy, no po týchto slovách som premýšľal či ten, kto sa trafil z nás dvoch, nie je náhodou on. A bol som si pomerne istý, že úder do hlavy som nedostal ja.
„Áno, bol som tu. Pred pár rokmi,“ začala som s vysvetľovaním a odpovedaním na jeho otázky. „Mám dojem, že dve alebo tri zimy som bol preč. Neviem. Cestujúc po krajinách, kde sa menilo i nemenilo počasie mi trošku zauzlilo pojem o čase,“ mykol som plecami. „Dostal som sa sem ešte ako vĺča. Hľadal som súrodencov. Ak tu ešte žijú, možno ich poznáš... Brat Nicos a sestra Danie,“ spomenul som mená svojich súrodencov. O Micahovi som mu nehovoril, nakoľko som si nebol istý čo sa s ním stalo a či vôbec ešte žije. „S Nicosom som žil nejaký čas vo svorke, kde bola alebo možno ešte stále je, neviem,“ mykol som plecami, „alfa Maple. Hovorí ti to niečo?“ Ak som narazil na prvého vlka. V Gallirei. A ešte by poznal mojich súrodencov... Bože, tak hrozne by som sa radoval! No, môže mať jeden vlk toľko šťastia?
„Oh a moje meno je Atsumu, teší ma...“ natiahol som predstavenie, dúfajúc, že mi i Tmavý prezradí jeho meno.

Pobavene som si odfrkol: „Tam, odkiaľ som prišiel, bolo pomerne teplo, jeseň sa vyvíjala do pokročilého štádia. Nečakal som, že o pár tisíc krokov neskôr narazím na Armageddon.“ Zavrtel som hlavou, sám sebou som sa zabával.
Pomaly som sa priblížil k vode a jemne do nej namočil jazyk. Chlad mi prešiel celým telom. Striaslo ma až na končekoch láb. Privrel som oči, nadýchol sa zhlboka a pomaly do seba dostal aspoň zopár kvapiek vody. Potreboval som sa osviežiť, potreboval som dostať do seba tekutiny. A rozhodne som potreboval ďalšie jedlo. Tak veľa jedla, až by som najradšej praskol. Zajac ma na chvíľku uspokojil, no vedel som, že pri mojom aktuálnom trávení mi pomôže zahnať hlad nanajvýš na hodinku.
Keď mi však vlk povedal, že sa nachádzam v zemi Gallirea, dobre, že mi oči nevypadli. „Naozaj?!“ skríkol som po ňom prekvapene. „Našiel som cestu naspäť?!“ Neveril som vlastným ušiam. Začal som sa rýchle okolo seba obzerať. Nič som tu nespoznával. Bola pravda, že som tu nestihol veľa území pochodiť a taktiež som bol ešte vĺča, keď som sa sem dostal... Bol som tak zmätený a šťastný a nechápajúci zároveň, že som totálne prepočul jeho otázku o mojom mene.
Ak si ten vlk robil zo mňa len prdel, ťažko by za to zaplatil. Potreboval som počuť slová uistenia.

//Tundra

Podarilo sa nám došuchtať až k tečúcej rieke, čo ma dosť prekvapilo. Nečakal som, že v takejto otrasnej zime nájdem vodu. Nie to rieku, ktorá nebude pokrytá najmenej desaťcentimetrovou vrstvou ľadu.
Bolo mi jasné, že voda v rieke bude viac než studená a na slabý žalúdok sa nahltať ľadu... neprišlo mi to dvakrát rozumné, a tak som si len sadol na breh a sledoval, ako sa Tmavý mučil ponáraním labky do vody. Podivín, pomyslel som si a nechal to tak. Pomohol mi. Nemal som nárok na to ho odsudzovať. „Dajme tomu, že... odmlčal som sa, „som sa stratil.“ Priznal som nahlas. Po chrbte mi prebehli zimomriavky, keď obrovskú ľadovú pláň nazval mŕtvou zónou. Niečo mi hovorilo, že by som tam zrejme ostal na veky vekov, pokiaľ by ma tento tu nenašiel. Až teraz, keď som sa na neho poriadne zadíval, som si všimol, že na tvári nosí jeleniu masku. Moja hlava však nemala dostatok kapacity na to sa zamýšľať ani nad týmto faktom.
„Nežijem nikde,“ pokračoval som v odpovediach. „Kde som sa to vlastne ocitol?“ zaujímalo ma. Obzeral som sa okolo seba, no aj tak mi to nič nehovorilo. Všetko bolo pokryté ľadom a mrazom. Ak som sa aj dostal do krajiny zvanej Gallirea, nespoznával som ju.

25. Ochutnej padající sněhové vločky

Tmavý vlk si niečo mrmlal pod ňufákom a keby som mal energiu na to sa uraziť, asi by som sa aj. V tomto momente mi to však bolo jedno. Potreboval som hlavne aby mi pomohol, aby som sa dostal do tepla. Do mojich nozdier dokonca vrazil pach krvi, ktorý sa valil zo zajaca, položeného v snehu. Tak rád by som sa do neho zahryzol...
Keď som však ucítil pevný stisk zubov na krku, ďakoval som všetkým rôznym entitám. Keby som mal kúsok zdravého rozumu, možno by som sa aj zľakol, že ma chce zabiť, no strach mi nič nehovoril. Akoby sa táto moja časť mozgu zabudla vyvinúť. Chýbal mi senzor nebezpečenstva.
Snažil sa mi pomôcť vstať. Bol to rozhodne boj pre obe strany. Zaprel som sa labkami do zeme a pomocou posledných zvyškov síl som sa napokon vyštveral na vlastné. Na kúskoch srsti som mal prilepený sneh, ktorý dotváral ilúziu veľmi huňatého kožuchu. Na jeho rozkaz som vzal zajaca, ktorý ležal predo mnou, ktorý farbil svojou krvou sneh. V momente ako som sa do neho zahryzol, som privrel oči a orgazmicky zastonal. Ani som si neuvedomoval, ako veľmi mi chýbalo jedlo. A ešte k tomu teplé!
„Ďakujem,“ dostal som zo seba medzi hltaním kúskov zajaca. Asi som ešte nikdy tak pažravo nezožral nič, ako teraz tohto chudáka. Dokonca som rozhrýzol i všetky kosti a tie zjedol. Bolo mi to jedno. Mal som potravu. Nanešťastie sa mi králik príliš nešmýkal dolu hrdlom, a tak som sa rozhodol urobiť najhlúpejšiu vec, aká mi napadla. Otvoril som tlamu, hlavu vyvrátil dohora a rozhodol sa pochytať zopár vločiek, ktoré by mi poslúžili ako externý zdroj príjmu tekutín.
Vlk však nemal toľko trpezlivosti, ako by si jeden myslel. Začal sa mi pomaly vzďaľovať. To ma donútilo sa pomaly pohnúť a kráčať za ním. Niečo mi hovorilo, že ak chcem prežiť, ak sa chcem dostať do tepla, musím ho nasledovať.

//Riečne eso

Telom sa mi konečne začalo rozlievať teplo. Hlava mi začala natoľko blúzniť, až som prestal vnímať realitu. Moje telo si viac neuvedomovalo, že sa nachádza vo víchrici, je odpadnuté v snehu, ktoré môže byť mojou záhubou. Bolo mi to jedno. Hlavne, že som sa konečne začal zohrievať.
Mal som dojem, akoby niečo do mňa štuchlo. Alebo skôr niekto. Veci sa predsa nehýbu... však? Bol to však veľmi slabý dotyk na to, aby som sa tým zaoberal. Oddychoval som, driemal, naberal sily. Keď sa však ozval hlas, ktorý sa ma pýtal či žijem, sám som nevedel odpovedať. Mal som sucho v ústach, už som si ani nebol istý či náhodou nesnívam. „Neviem...“ bola moja odpoveď. Naozaj som však nevedel či žijem. Možno to celé bolo len sen a keď sa konečne zobudím, tak sa budem nachádzať v lete zahalenom lese.
Hlas však znovu prehovoril. Snažil sa ma donútiť vstať. Malý hlások vzadu v hlave mi vravel, že by som ho mal poslúchnuť, no... „Nevládzem,“ zastonal som. Bol som rád, že aspoň pár slabík som dostal zo seba.

//Minulosť
Chlad sa prehrýzal cez každú vrstvu mojej srsti a snažil sa dostať až ku koži. Triaslo mnou, chladné počasie, ktoré sa okolo mňa nachádzalo, mi nebolo veľmi sympatické. Bol som však až príliš vysilený na to, aby som sa dokázal ďalej hýbať. Laby ma už nedokázali uniesť. Nohy sa mi podlamovali. Mal som čo robiť, aby som to nezapichol ňufákom pred seba, priamo do čerstvo napadnutého snehu. Z očí sa stali len malé štrbinky, cez ktoré som sa snažil pozerať. Hľadal som akýkoľvek úkryt. Niečo, kde by som prečkal túto snehovú búrku. Absolútne ma však neprekvapovalo, keď som okolo seba nevidel nič iné, ako bielu spúšť. Žiadne stromy, kríky či skaly. Ak sa tu aj nejaký úkryt skrýval, bol pochovaný pod snehom.
Potrebujem si len na chvíľku oddýchnuť, pomyslel som si vyčerpane a sadol do snehu. Len na chvíľku zavrieť oči...

Maple bola naozaj milá a ja som sa začínal čím ďalej, tým viac cítiť, akoby som sem patril. A po jej slovách, kedy so mnou počítala, sa to iba navyšovalo. V tichosti som sedel, hltal som očami každé jej slovo a čakal, čo mi ďalšie povie. Veľmi ma fascinoval jej výzor. Tyrkysové odznaky na jej tele mi dodávali ešte väčšiu chuť k tomu, brať ju ako alfu.
Bol som taktiež odhodlaný prejsť akoukoľvek skúškou, no keď mi úprimne riekla, že ani vĺčatá predo mnou netestovala a neprišlo by jej to fér, iba som naklonil hlavu na stranu. "Ty si alfa a ty si môžeš robiť, čo chceš. Ak ma chceš preskúsať, som ochotný zdolať tvoju skúšku," povedal som mu, "nebojím sa. Viem, že som dobrý." Prehovorilo moje mladé ego. Posúvala ma ale k tomu, aby som sa pokojne zdokonaľoval a možno jedného dňa zabojoval o funkciu o ochranára. "To znie lákavo," vyceril som biele perličky v úsmeve.
Následne ma ale začala prijímať do svorky a rozprávať mi, kde sa čo nachádza, kde čo nájdem, na čo si mám dávať pozor... Tipy a triky do života v novom lese. "Kde je najlepšie uloviť si niečo pod zub?" zaujímalo ma. Moje skúsenosti boli ešte veľmi chabé, typické vlčacie, no aj vĺča musí jesť, aj keby to bol iba králik alebo drobná myška.