Atsumu na prvý pohľad nie je ničím výnimočný. Je to typický vlk, ktorý rád skúma a skúša až do doby, než sa zraní (a to sa stáva veľmi často). Nestačí mu povedať niečo raz. Väčšinu času ignoruje rady starších a informácie prijíma jedným uchom dnu a druhým von. Druhý mu musí pripomínať, že nezhltol všetko múdro sveta aj päť či šesťkrát, no mnohokrát ani to nie je postačujúce. Myslí si, že je najvyspelejší, pretože je najstarší… Jednoducho… rád robí zo seba dôležitého. Potrebuje byť najlepší. Pre neho neexistuje iná možnosť.
Tento jedinec je taktiež veľmi náladový už od útleho veku. Niektorí by hádam povedali, že sa náladovým stal už v tele matky. Vďaka tejto jeho nevyspytateľnej vlastnosti jeden nikdy nevie, ako zareaguje. Jedinec mu môže povedať najlepšiu správu na svete a on môže dvojako zareagovať. Raz sa veľmi teší a o päť minút sa premení na mrzutého, starého deda, ktorému sa nič nepáči a všetko je zlé. Pokiaľ na vás vyskočí s druhou možnosťou, viete, že len zakrýva svoje nekonečne veľké ego, ktoré ste ranili. Jednoducho… zvládli ste niečo lepšie ako on, podarilo sa vám dosiahnuť niečo skôr ako jemu, boli ste väčším prínosom. Atsumu je najnáladovejší jedinec z vrhu. Občas i jeho vlastní súrodenci majú problém porozumieť mu.
Jeho náladovosť sa prepája s ďalšími vlastnosťami. Pokiaľ nie je po jeho, oduje sa. Keď dostane vynadané, oduje sa ešte viac a zatvrdne. Vtedy s ním nikto nepohne. Nebojí sa pozrieť nebezpečenstvu z očí do očí. Je to veľmi nebojácny samec, ktorého rozhodnutia neraz priviedli do nie veľmi milej pozície. Vzhľadom k tomu, že v minulosti nezažil žiadne veľké traumy, je veľmi dôverčivý. Neverí, že po tejto krajine chodia i vlci, ktorí nie sú dvakrát milí a keby mali možnosť, jeho bezcenný život by ukončili. Aj keď… je veľmi otázne či by ukončili jeho život alebo radšej svoj. Atsumu sa veľmi rád pýta. Veľa. Občas kladie toľko otázok, až je neznesiteľný. Nie každý má takú trpezlivosť a on s tým rád vyrýva. Pýta sa hlúpe, absurdné otázky len preto, aby mohol starších provokovať a skúšať, kde majú hranice. Podarilo sa mu nahnevať nie jedného jedinca a veľmi dobre si to uvedomuje. Niekomu by jeho správanie prišlo hlúpe, druhému zas odvážne. Skúša šťastie.
Jedna z jeho najhorších vlastností je to, že je sebecký. Veľmi. Nerád sa delí o svoje veci a nerozumie, prečo by to mal robiť. Ak si raz niečo ulovil, niekde musel vynaložiť istú dávku sily a energie, nevidí dôvod, prečo by to nemohol urobiť aj druhý. Avšak, pokiaľ jeho niekto neponúkne svojou potravou, svojimi „hračkami,“ znovu sa premení na urazené vĺča.
Atsumu je v konečnom dôsledku vlk, ktorý sa miestami správa ako vĺča s ADHD. Hlúpy však nie je, aj keď na druhých tak vplývať môže. Všetko čo robí, všetko čo rozpráva má svoj dôvod. Čím je však starší, tým je kľudnejší a začína sa čoraz viac a viac správať na svoj vek.
Teplota vonku sa každým dňom zvyšovala a Ezra sa nevedela dočkať, až sa konečne zbaví ťarchy, ktorú musela so sebou všade ťahať. Veľmi sa tešila na svoje vĺčatá, nosila ich s radosťou pod srdcom, no ani ona nemala nekonečne veľa energie. Našťastie, nastal ten deň, kedy sa „rozpadla.“ Malé vĺčatá z nej povyliezali a pre ňu to znamenalo, že si môže konečne oddýchnuť! Všetky vĺčatá akoby rodičom vypadli z oka. Ich telo pokrývala hebká ryšavo-biela srsť. Atsumu sa najviac odlišoval vo viacerých aspektoch. Svetlejší ňufák, výškou viditeľne prevyšoval svojich súrodencov a jeho srsť niesla viac bielej farby ako ryšavej. Okamžite si získali ich srdce. Celá svorka sa tešila z nových prírastkov. Boli to síce len radoví členovia, ktorí sa narodili obyčajným vlkom - lovkyni a hraničiarovi - lenže, nová krv vždy znamenala radosť a možnosť oslavy.
Atsumu bol zvedavý odkedy vyliezol z matkinho lona. Len tak-tak sa naučil chodiť a už sa túlal po jaskyni. Matka na neho musela dávať väčší pozor ako na jeho súrodencov. Pokiaľ by sa tak nestalo, svojim ťarbavým krokom by sa dostal z jaskyne a stratil sa. Veľmi chcel skúmať svet okolo seba. Všetko sa mu páčilo, všetko mu voňalo a keby mohol, začal by liezť i po stene len preto, aby mohol oňuchať pavučinu v najvyššom rohu ich nory.
Čo bol však väčší problém, bol deň, kedy ich rodičia naozaj pustili z nory. Atsumu všetko čo videl, chcel ochutnať. Nezaujímalo ho nejaké lovenie zveri. Ako náhle mu zavoňala nejaká rastlina, mal ju v tlame. Matka ho nejedenkrát zachránila od otrávenia sa. Bolo veľmi rozumné, že sa rodičia rozhodli viesť ich do funkcie hraničiara, pretože Atsumu stál za prd. Radšej pooblizoval kôru stromu, po ktorej stekal med, akoby sa mal namáhať uloviť zajaca. Tento boj trval pomerne dlho, no rodičia s ním mali trpezlivosť. Nakoniec sa naučil ako treba stopovať a čo robiť v prípade, že by sa zatúlal veľmi ďaleko a stratil sa. Ľahké to s ním nebolo, no keď zistil, že je v tom naozaj dobrý, chodieval loviť zajace i sám a chváliť sa ostatným členom. Rád počúval pochvaly na jeho meno. Jeho sestra však vynikala a matka ju viedla k tomu, aby sa stala lovkyňou rovnako, ako bola i ona. Nepáčilo sa mu, že sestra nakoniec dostáva pochvaly, ktoré mali patriť jemu, a tak si zaumienil, že sa zlepší vo svojej funkcii hraničiara aby o ňom hovorili, že je najlepším na celom svete.
So súrodencami boli neposední a radi chodili na výpravy. Mali veľmi pekný a harmonický vzťah. Keď sa aj pohádali, nikdy to netrvalo dlho. Vystrájali spolu a pomáhali si. Kryli sa. Nikdy sa neudávali a mali naozaj ukážkový vzťah, ktorý im mohol kde-kto závidieť. Priam, pozoruhodný.
Tak ako mal skvelý vzťah so súrodencami, tak mal dobrý vzťah i s ostatnými vĺčatami, s ktorými sa púšťal do dobrodružstiev. Občas sa zatúlali až príliš ďaleko a dostali vynadané. Najviac sa mu nepáčilo, keď dostal domáce väzenie a musel niekoľko dní tráviť čas iba v okolí nory s matkou, ktorá dávala na neho pozor.
Atsumu bral svet ako gombičku. Lenže, všetko sa zmenilo v jeden osudný týždeň. Nicos sa stratil. Zmizol zo svorky a nikto nevedel, kam sa podel. Atsumu mu ale dôveroval. Veril, že sa čoskoro vráti, že sa pravdepodobne len ďaleko zatúlal a ako padla noc, rozhodol sa niekde prespať. Keď sa ale ani ráno nevrátil a zmizla jeho sestra, Atsumovi sa to prestalo páčiť. Cítil na sebe ťarchu najstaršieho súrodenca a rozhodol sa ísť pohľadať, keďže dospelí nič nerobili. Teda… aspoň on mal taký pocit. Vybral sa smerom, odkiaľ cítil najsilnejší pach Danie a rozbehol sa preč. Stopoval jej pach presne tak, ako ho rodičia učili, lenže nastal moment, kedy stratil pach a zistil, že sa stratil i on sám. Sám, stratený, s prázdnym žalúdkom sa túlal po krajine, ktorá bola zrazu až príliš veľká na neho. Nebezpečenstvo siahalo z každej strany, no jeho mladý mozog si to ešte neuvedomoval, a tak, keď stretol sivého vlka, ktorý sa ho pýtal, prečo je tak ďaleko od domova, Atsumu mu vyrozprával celý príbeh o tom, ako sa stratil jeho brat i sestra. Mal šťastie. Vlk bol priateľský a rozhodol sa mu pomôcť dostať sa do najbližšej krajiny. Cestovali spolu dni i noci a sivý vlk, ktorý mu prezradil jeho meno - Artiel - mu robil spoločníka. Odpovedal mu na všetky jeho dotazy. Učil ho rôzne typy-triky ako prežiť v divočine. Dozvedel sa, že nepatrí do svorky a užíva si život tuláka. Mladý Atsumu dovtedy nevedel, že taká možnosť existuje. Myslel si, že každý vlk na svete má svoju svorku a svoje stále teplé miestečko. Na svojich cestách nič veľmi zaujímavé nezažili. Ich spoločné cestovanie bolo vo veľa časoch veľmi nudné a nezaujímavé. Najväčší adrenalín v jeho krvi vznikol počas toho, ako omylom narazili na stádo sŕn, ktoré sa zľakli a začali ich naháňať. Atsumu mal čo robiť, aby im utiekol a aby ich nepodupali. V Artielovi videl svoj vzor, niekoho, kto ho viedol životom.
Netrvalo dlho a Artiel doviedol Atsumu do najbližšej krajiny. Do Gallirey. Na pomyslených hraniciach tohto sveta sa tí dvaja rozdelili. Jeho sivý záchranca trafil do čierneho. Atsumu zrazu zacítil pach sestry a jeho nádej znovu vzplanula. Rýchle sa rozlúčili a on sa rozbehol do náručia krajiny. Bol už príliš unavený a vysilený, mal dojem, že nebude vládať prísť k cieľu, no pach Danie mu znovu rozhorel plameň nádeje. Znovu si spomenul na všetky lekcie stopovania. Pritisol ňufák k zemi, zhlboka sa nadýchol a vložil do hľadania posledné zvyšky energie, ktoré mu po dlhom, niekoľkodňovom putovaní ešte zostávali.
Ako prvému, sa mu podarilo nájsť Nicosa, ktorý bol členom Sarumenskej svorky. Po dlhom prehováraní, sa i Atsumu rozhodol, že skúsi osloviť tunajšiu Alfu – Maple. Prijatie do svorky mu uľahčilo život. Znovu sa nachádzal v hŕstke vlkov, ktorí si vzájomne pomáhali a nebol na všetko sám. Danie sa mu však nájsť nepodarilo. Atsumova puberta s ním plieskala, jeho neposedná povaha nedokázala obsedieť na jednom mieste. Lietal hore-dole, z východu na západ a naspäť. Nedokázal sa unaviť, stále sa naháňal za niečím, čo mu chýbalo. Sám však nevedel, čo to bolo.
Jedného dňa sa rozhodol, že TÚ vec, nájde. A tak sa vybral na sever. Kráčal dni i noci. Dlho, ďaleko, až za horizont. Ročné obdobia sa striedali. Jar, leto, jeseň... prešlo niekoľko mesiacov, než si Atsumu uvedomil, že sa stratil. Žalúdok ho bolel od hladu. Hlava ho bolela od nedostatku tekutín. Stále sa naháňal za niečím neviditeľným, niečím, čo nedokázal pomenovať. Niečo, čo ho volalo. Trápilo ho to, no keď si uvedomil, že sa nevie vrátiť, nevie ako sa dostať naspäť a, že zabudol Maple oznámiť jeho krátku výpravu, z ktorej sa stali roky... konečne sa zastavil. To, čo ho trápilo sa znásobilo, pretože sa pridali výčitky svedomia.
Sadol si pod najbližší kameň, zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Raz, dvakrát, trikrát... Určite si myslia, že som už mŕtvy, pomyslel si unavene. Výčitky svedomia boli tak silné, až sa rozhodol nechať svoju honbu za šťastím – ako si to neskôr pomenoval – a vráti sa. Vedel, že ho čakajú ďalšie dlhé mesiace putovania, bolesti a strachu, no rozhodol sa nasledovať svoj vlastný pach. Ten ho však ďaleko nezaviedol. Čoskoro narazil na slepú uličku, kedy sa jeho pach vytratil a zmizol do neznáma. Jeho tvrdohlavosť bola však i pozitívnou vlastnosťou. Nevzdával sa. Putoval, zažíval dobrodružstvá, bál sa, formoval sa...
Trvalo to dlho. Až príliš dlho na to, aby jeden nebol unavený. No napokon? Napokon sa mu podarilo nájsť cestu naspäť. V momente, ako si uvedomil, že sa znovu nachádza v krajine zvanej Gallirea, od vysilenia upadol do bezvedomia.
Zaujímavosti:
Atsumu je najvyšší a najstarší zo súrodencov.
