Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Dych a rytmus srdca sa pomaly vracali do bežných koľají. Artyom pomaly získaval vládu nad tým, ako rýchlo naberal vzduch do pľúc, nad pravidelnosťou pohybov a i nad rovnováhou. Nezdalo sa, že pošmyknutie na ľade sa bude opakovať. Pri love sa mi to nemôže stať, prikázal si v duchu. Bodnutie úzkosti pri pomyslení na to, že by sa ich lov nevydaril jeho vinou, na seba nenechalo dlho čakať. Ak by sa to stalo Biance, mal by pochopenie. No sebe samému chyby neodpúšťal ani zďaleka tak ľahko ako ostatným vlkom. Pochyby o tom, či je vlčica skutočná, už takmer nemal. Jej telo ho stále držalo na nohách a zohrievalo a čary, ktoré privolala, boli až príliš... Skutočné a hmatateľné než aby to bol len prelud. Artyom vydýchol. Ako mal vlčici vedľa seba povedať, že si dlhý čas myslel, že neexistuje? Rozhodol sa, že si to nechá pre seba a už sa k tomu nebude vracať, pre dobro ich oboch. „Skutočne?“ chcel sa uistiť o tom, či si z neho so slovami o dobrých vlkoch a svorke ako rodine len nestrieľa. Artyomova ostražitosť bola na mieste – nie vždy bolo všetko takým, ako sa zdalo. A hoci Biancina viera v dobro na svete na neho pôsobila istým spôsobom očarujúco, neveril jej hneď. „Myslím, že... Eto viac závisí od šťastia. Nekotoryje ho majú viac, innyje menej.“ S tými slovami nechal tento rozhovor za sebou. Nepotreboval v sebe živiť drobné zrnko nádeje v to, že by sa tu snáď niečo podobné našlo i pre vlka ako on.
Ako predpokladal, jeho ponižujúce pošmyknutie na snehu jej pozornosti neuniklo. Artyom potichu povzdychol a uhol pohľadom pred Biancou a popichnutím v jej hlase. „Znaju,“ odvetil a v jeho slovách sa odrazilo to, že priznať, že nemal tak úplne pravdu pre neho nebolo najľahšie. Potom sa pohľad jeho oka presunul opäť smerom k tvári vlčice. Nechcel aby sa zdalo, že sa urazil alebo že si neváži to, že ho nenechala iba tak ležať v snehu. „Možno máš pravdu... Sčasti,“ uznal a mávol chvostom. „Vlastne, ja tebe zavidju že dokážeš innym tak ľahko veriť. Kogda ja skazal, že niektorí vlci sa viac spoliehajú na sebja, myslel som tým skôr to, že dlja nich ťažšie prijímať pomoc.“ Vyslovil zrejme tú najdlhšiu vetu za celú dobu rozhovoru jeho a Biancy. Urobil to hlavne preto, aby predišiel možným nedorozumeniam. Konflikt bol jednou z vecí, ktorým sa Artyom snažil vyhýbať tak veľmi, ako to len šlo. „Da... Arty,“ prijal svoju novú prezývku bez reptania. Biance sa jeho návrh so stopovaním pozdával. Opatrne, pomaly od nej odstúpil a najskôr vyskúšal, či je jeho sila v nohách dostatočná na pohyb pri stopovaní. Síce sa ani zďaleka necítil ako kedysi keď bol v najlepšej forme a vedel, že na tom už nikdy nebude tak dobre, ale pre tentokrát to muselo stačiť. Nasal pachy najprv zo vzduchu a potom preskúmal zem okolo nich. Sneh zakrýval všetky stopy okrem tých najčerstvejších, ale vôňa, srsť a trus na snehu jasne vypovedali o tom, že sa tu často zdržujú losy. „Nedávno zdes boli losy,“ oznámil Biance. „Asi desať ili pätnásť zvierat. Ak oddelíme od stáda slabý alebo starý kus, jesť šanca, že ho ulovíme.“ Vyčkal na názor vlčice na jeho stratégiu.

// Východný hvozd

Les nechali za sebou a všadeprítomné stromy vystriedala viacmenej rovná pláň pokrytá snehom. Slnko medzitým začalo svietiť ešte silnejšie a odraz jeho svetla od snehu nútil Artyoma znovu žmúriť a sledovať skôr vlastné predné labky než krajinu okolo. Bianca, ktorá ho vlastným telom a magickým vetrom podopierala z oboch strán, sa začala zastávať čarov a vlkov, ktorí ich používali. Artyom, keďže už dokázal lepšie vnímať všetko, čo sa okolo neho dialo, si jej slová vypočul. Chvíľu premýšľal nad čo najlepšou odpoveďou. Samozrejme, bola tu aj možnosť skrátka mlčať a nechať jej snahu o rozhovor vyšumieť do prázdna, ale... Mal pocit, že jej dlžil aspoň tých pár slov. Nakoniec, z toho snehu sa zdvihol len vďaka nej, či už si ju vymyslel alebo nie. Nezaslúžila si ignoráciu. „Njet, neubližuješ,“ záporne pokrútil hlavou. „No ty pervaja vlčica ktorú poznám, što nepoužíva čary na zlé veci.“ Možno si tými kúzlami vlk mohol nejako pomôcť, veď i Biancin vietor sa hodil na jeho podopieranie, Artyom sa s tým však predtým nestretol. Na Sibíri sa vlci väčšinou snažili prežiť vlastnými silami a na trénovanie magických trikov im nezostal čas. Aspoň on to tak mal a o iných sa vtedy príliš nezaujímal. Bola to chyba? „Sú vlci, ktorí sa spoľahnú radšej sami na sebja,“ odvetil.
Len okamih po tom, čo dopovedal tie slová, mu jedna z láb skĺzla po snehu a Artyom skoro stratil rovnováhu pri chôdzi. Len vďaka tomu, že sa mal z oboch strán o čo oprieť, sa dokázal udržať na nohách. Pokúsil sa nenechať svoje zahanbenie a pohŕdanie vlastnou neschopnosťou aby sa ukázalo na jeho tvári a tak len zaťal zuby a pokračoval v pomalej chôdzi. Tak vidíš, ty úbožiak, ozval sa znovu štipľavý hlas v jeho mysli. Nevieš oceniť jej pomoc, aj keď by si sa sám ani neudržal na nohách. Si ostuda svojej rodiny. Hlas sa začínal podobať otcovmu. Artyom sa striasol a stisol zuby ešte pevnejšie. Bianca sa ozvala znovu, tentokrát s niekoľkými návrhmi na prezývky. Zmena témy z používania čarov na čokoľvek iné bola Artyomom uvítaná. „Zovi meňa kak chočeš,“ odvetil len. Na prezývkach si nijako nezakladal a vlastne mu veľmi nezáležalo na tom, ako mu budú ostatní hovoriť. Najradšej síce mal, ak ho oslovovali jeho menom bez príkras, no pokiaľ sa jednalo o urážky alebo nadávky, bol už asi cieľom všetkých z nich. Väčšinou pochádzali od neho samého. A prezývky... Mal vlastne niekedy niekoho dosť blízkeho na to, aby sa navzájom oslovovali prezývkami? Poznámku vlčice o počasí nekomentoval nijako. Mohol len nebadateľne prikývnuť. Bianca navrhla, že by sa mohli pokúsiť niečo uloviť. Artyom sa zamyslel. On sám by pravdepodobne nechytil ani slepého krtka, ale Bianca vyzerala dosť silne a energicky. Aspoň nejakú šancu museli mať. A stále sa jej cítil zaviazaný za jej pomoc, i keď to navonok veľmi nedával najavo. „Mogu niečo vystopovať,“ odpovedal po dlhšom premýšľaní. Bolo dosť pravdepodobné, že sa im nepodarí zviera uloviť, ale Artyom sa o výsledok až tak nezaujímal. Na hlad si už stihol zvyknúť. Zaháňal ho snehom, stromovou kôrou a zvyškami úlovkov iných zvierat. Nádej na čerstvé, svojpomocne ulovené mäso si ani nedovolil pociťovať.

Nemohol si pomôcť, stále ho udivovalo a zarážalo odhodlanie tej neznámej vlčice – preludu mu pomôcť. I keď už mu bolo jasné, že sa nejedná o nikoho reálneho, i na vymyslenú bytosť sa to zdalo byť až príliš ochotné. A teplo, ktoré zbavovalo jeho srsť vlhkosti a chladu bolo... Ako skutočné. Artyom by nikdy nespoznal rozdiel medzi naozajstným letným vánkom a touto napodobeninou, ktorou sa ho snažila obalamutiť vlastná myseľ. Iný vlk by možno mal viac jasno v tom, čo je skutočné a čo nie, to ale pre neho neplatilo. Ako by aj mohlo, po tom všetkom? Vlčica na nejaký čas stíchla. Je tu stále so mnou, alebo už uznala za vhodné sa vypariť? Nedivil by som sa... Nakoniec, podarilo sa jej dostať ma na nohy. Tak nejak. Teraz je všetko už iba na mne. Vzdychol si. Na čo bola dobrá niečia vložená dôvera v jeho schopnosti, keď jemu samému táto dôvera úplne chýbala? Pokúsil sa ovládnuť tras svojho tela a nevšímať si prudké pichanie v pľúcach keď sa nadýchol príliš hlboko a príliš rýchlo. Keď ešte ležal v snehu, dýchal len plytko a pomaly a jeho telo si na náhlu zmenu muselo zvyknúť.
Potom sa opäť ozval známy hlas. Artyom so zmäteným žmurkaním otočil hlavu tým smerom a potom privrel oko, pretože náhly pohyb jeho zmyslu pre rovnováhu vôbec neprospel. Inak povedané, celý svet sa na okamih zmenil na špirálu farby snehu a tmavších kmeňov stromov. Keď sa mu podarilo oko znovu otvoriť, privítali ho prvé lúče vychádzajúce slnka. Zažmúril aby mu svetlo tak nedráždilo zrak, zároveň si pritom všimol aspoň niekoľko vecí na vlčici, ktorá mu robila spoločnosť. Sivá srsť, modré oči, mladistvý vzhľad. Jej slová ešte viac rozvírili zmätok v jeho mysli. Mágia? Kúzelná krajina? O čom to... Potom si Artyom uvedomil, že vie, o čom Modrooká hovorí. Keď sem dorazil, napil sa vody, ktorá zavinila, že jeho spojenie so skutočnosťou bolo ešte viac nanič ako zvyčajne. „Neľubľu čary a... Kak ty eto... Mágiu,“ odvetil jej a uhol pohľadom k zemi. Cítil sa viac bezpečne keď sa nedíval priamo do jej očí ani do čoraz viac dráždivého zimného slnka. „Čary sú nebezpečné. Ubližujú vlkom.“ Sklopil uši k hlave. V duchu sa snažil presvedčiť sám seba, že vlčica klame. Nemohol sa predsa nachádzať v krajine kúziel, to by mu hrozilo nebezpečenstvo ďalšieho zranenia a možno i smrti na každom kroku! Už raz doplatil na krutosť tulákov, ktorí zapálili jeho les. Musela to byť mágia, ako inak by sa dal vyvolať oheň uprostred zimy?
Reakcia na jeho popáleninu bola síce neočakávaná, no Artyom sa ani veľmi nedivil. Takže svojím zjavom už odpudzuje aj tvory, ktoré neexistujú? Potlačil cynický úškľabok derúci sa na jeho tvár. Na otázku vlčice ale neodvetil – ak bola naozaj jeho vlastným výmyslom, určite o tom vedela. Len ho skúšala. A ak nie, mohla si domyslieť, čo asi mohlo spôsobiť, že prišiel o polovicu tváre. Vlčica potom pristúpila k nemu a podoprela ho bokom. Artyom sa jemne strhol, no na to aby sa od nej vzdialil, ešte nemal dosť energie. Preto dal svoje prekvapenie najavo iba krátkym zalapaním po dychu. Bola tak teplá a jej telo tak pevné... Vlastne si ani nepamätal, kedy cítil nejaký podobný dotyk. Stále si nebol istý, ako na to reagovať, vlčica však rozhodla za nich oboch. Z druhej strany jeho vyčerpanú telesnú schránku podoprela magickým vetrom a vďaka tomu sa Artyomovi kráčalo oveľa ľahšie. Nevedel, kam ho vedie ani aké s ním má vlastne úmysly, bolo mu však jasné, že nemá na výber a musí ju nasledovať. Jej predstavenie sa bolo len ďalšou zvláštnosťou vymykajúcou sa tomu, na čo bol zvyknutý. „Mňa zovut Artyom,“ odpovedal prosto, znejúc tak trochu zarazene. Žiadny z preludov sa mu ešte nepredstavil, vlastne ani nevedel, či mali mená. A v jeho mysli skrsla malá iskrička nádeje – mohla byť Bianca skutočnou vlčicou a nielen niečím, čo sa tak tvárilo?

// Východný Galtavar

Chlad sa znovu pokúsil zmocniť jeho tela. Zášklby Artyomových nôh skoro prestali, cit v končatinách sa už takmer úplne vytratil. Hviezdičky pred očami už nevidel iba v kútikoch zorného poľa ale všade. Viečko mu oťaželo a netúžil po ničom okrem toho, aby mohol oko zasa zavrieť a ignorovať všetko okolo seba. Svet, svoje myšlienky i vlčicu – možný prelud, ktorá sa očividne stále nemala na odchod. Boli to ale práve jej slová, ktoré ho prinútili sústrediť sa na niečo iné než vlastné vyčerpanie. Ak by mal viac síl, možno by sa nad jej ochotou mu pomáhať pozastavil. Ktorý normálny vlk by sa pozastavil pri niečom, čo určite pripomínalo nevládneho mäkkýša zvaleného niekde v snehovom záveji? Aký význam malo podľa tej vlčice ho zachraňovať? No keďže ju stále považoval iba za výplod svojej hlavy, akosi v sebe nenašiel chuť pochybovať o jej konaní. Predsa len, niektoré bludy, s ktorými prišla jeho myseľ, boli oveľa krutejšie a zlomyseľnejšie. Striasol sa. Čo ak sa s ním jeho predstavivosť iba pohrávala, len aby ho potrestala za naivitu tým, že... Zacítil dotyk vlčice. Na chvíľu sa dokonca zodvihol zo zeme, no onedlho opäť ležal v snehu. Zvraštil tvár, pretože koža bez srsti na jeho tvári pocítila mokro a chlad v plnej sile. „Prestaň,“ snažil sa ju zastaviť, no vyznelo to len ako slabý povzdych. „Eto... Zbytočné usilje,“ podarilo sa mu ešte dostať z ledva fungujúcich hlasiviek. Zalapal po dychu, čo sa odrazilo v pár obláčikoch vodnej pary pred jeho tvárou. Opäť mu šklblo nohou. Artyom si najprv myslel, že to bola iba márna snaha jeho tela prekrviť končatiny, no keď tomu venoval väčšiu pozornosť, pocítil niečo, v čo nedúfal ani v najodvážnejších predstavách.
Teplo.
Oko, ktoré bolo dovtedy letargicky privreté, sa roztvorilo úplne a vlk sa pokúsil zdvihnúť hlavu aby zistil, odkiaľ sa tu to teplo vzalo. Jeho pokus sa skončil neúspešne, no Artyom aspoň naklonil hlavu tak, aby videl vlčicu vedľa seba. Jeho dych a tep sa zrýchlili a svaly v jeho končatinách sa so zášklbmi napínali a opäť uvoľňovali. Sčasti za to mohlo jeho prekvapenie, no i náhle zohriatie vzduchu urobilo svoje. „K-kak ty eto sdelala?“ vyrazil zo seba, keď opäť našiel slová. Jej ďalšie slová síce počul, ale nebol si takmer istý tým, čo nimi myslela. Lepšie? Loviť? Dokonca ho chcela... Podoprieť keď vstanem? Artyom sa v duchu ironicky, sucho zaškľabil. Na prelud bola tá vlčica dosť snaživá. Ale stále bolo jasné, že sa nemohlo jednať o skutočného tvora... Medzi vlkmi by sa totiž ťažko našiel zúfalec, ktorý by mal záujem o to Artyomovi pomáhať alebo ho brať na lov. Kedysi, možno. Tie časy boli preč. Artyom natiahol jednu prednú nohu a pokúsil sa zdvihnúť hrudník zo zeme. Triasol sa, zrýchlene dýchal, ale nakoniec sa mu podarilo dostať svoje telo do niečoho medzi sedom a ľahom. So špičkou jazyka visiacou z tlamy sa snažil vynahradiť svalom kyslíkový dlh. Stála mi tá snaha vôbec za to? ozval sa v jeho hlave hlas, znejúci zúfalo i vyčítavo naraz. Artyom vedel, že jedným z cieľov toho hlasu bolo mu pripomínať, že podradná existencia ako on by nemala ani dúfať v to, že niekedy v niečom uspeje alebo sa jej niečo podarí. No zároveň musel vedieť, že Artyomova existencia bola zároveň i jeho vlastnou. Nemohol zabiť tvora, v ktorého tele prebýval a preto sa ho teraz snažil zdvihnúť z nôh každým možným spôsobom. Vlk si konečne uvedomil, čo sa vlastne dialo. Vlčica nebola ničím iným než nástrojom, ktorý ho mal udržať pri živote. Obrátil k nej tvár, takže si ho mohla prezrieť v celej jeho kráse, s popáleninou i chýbajúcim okom. K skutočným vlkom by nebol tak neohľaduplný, ale v tej chvíli sa necítil zviazaný tým, že si musí dávať pozor aby nevystavoval tvár pohľadom iných. „Takže... Što ďalej?“ spýtal sa, stále chrapľavo a ticho, ale vlastný hlas mal pod kontrolou o trochu viac ako na začiatku.

Napoly zapadnutý snehom, osamotený v nočnom zimnom lese a s pomaly ale isto sa vytrácajúcim citom v končatinách si Artyom uvedomil, že podobne osamelo sa snáď necítil ešte nikdy predtým. Samozrejme, samota ho prenasledovala všade, kam sa pohol a on ju vždy uvítal, ale vo chvíli kedy cítil, že chlad sa usiloval o jeho život, si zúfalo želal mať niekoho po boku. Aby mu pomohol, alebo... Aspoň aby zmiernil Artyomov strach a neistotu. Prosiť o pomoc by asi znamenalo žiadať príliš. Vlk ako Artyom si nič podobné priať nemohol. Po svete chodil nespočet vlkov, ktorí si to zaslúžili oveľa viac ako on.
Pomalým výdychom sa pokúsil utriediť si myšlienky alebo ich ideálne utíšiť úplne. Jedna jeho noha sa trhla keď na ňu dopadla zvlášť studená vločka. S opätovným vtiahnutím vzduchu do nozdier Artyom zachytil nový pach. Toto tu predtým nebolo. Určite to nie je žiaden šakal ani kojot. Vlastne to vonia ako vlk. Všetka jeho energia sa upriamila na dešifrovanie nového pachu. Našťastie, nemusel vynakladať žiadnu námahu na pohyb, pracovala iba jeho čuchová pamäť. No hoci kedysi bol jedným z najlepších stopárov, z tohto pachu dokázal odhadnúť iba to, že sa jednalo o vlčicu a ešte nikdy predtým ju nestretol.
Mieri sem? položil si v duchu otázku. Zrejme je hladná, nakoniec, je zima. Koristi je málo. Začal sa pripravovať na to, že sa zrejme stane obživou tejto vlčice aspoň na pár dní. I keď to si možno príliš lichotil. Kto vie, či na ňom bolo dosť mäsa čo len na jediný deň. Možno si ma v tom snehu nevšimne, ponúkla sa nesmelá, nádejná myšlienka. No keď sa k Artyomovi, akoby spoza veľkej diaľky alebo akoby stál uprostred búrky so zavýjajúcim vetrom, priniesol jej hlas, tej nádeje sa musel vzdať. Chvíľu mu trvalo kým spracoval jej otázky a ujasnil si v mysli význam nejasných slov ktoré sa doniesli k jeho ušiam... Alebo skôr jedinému uchu, druhé bolo už takmer úplne pokryté snehom. „...v... vstať...,“ vytisol z hrdla dlho nepoužívaným chrapľavým hlasom. „...Nemogu... Vstať,“ dodal ešte. Oko nechal privreté, vlastne si ani nebol istý, či sa mu vlčica so svojím hlasom a pachom len nemarí. Nebolo by to prvý raz, čo by Artyoma oklamala vlastná myseľ.

// Zarostlý les (cez Kierb)

Minul rieku a vo svojom zasneženom náručí voňajúcom ihličím ho privítal ďalší les. Vôňa zimného lesa v ňom vyvolávala zmiešané pocity. Na jeden strane mu pripomínala obdobie, kedy bol vĺčaťom a hoci iba na krátky čas vedel, aké je to o nič sa nebáť. Bolo to tak, až kým nespoznal otcov hnev a neskôr spaľujúci oheň. A keď opäť našiel domov, tentoraz sám a v inom lese, prihnala sa svorka tulákov a znova mu ho vzala. Artyom pocítil ďalší nával únavy. Zastavil sa a posadil sa, už teraz cítiac ako jeho telo ovládla triaška. Ako dlho nič nejedol? Sklonil hlavu a snažil sa oklamať prázdny žalúdok hltaním snehu. Po chvíli ale musel prestať. Studená hmota mu žalúdok podráždila ešte viac. A čo viac, od požierania snehu mu premrzli zuby i jazyk. Artyom si takmer necítil ďasná. Dlhú chvíľu venoval iba zrýchlenému dýchaniu, ktoré sa pokúšal prehĺbiť a dostať pod kontrolu. Striedavo sa snažil ignorovať a odohnať hviezdičky pred očami. Zároveň si vďaka hlbokému dýchaniu stačil povšimnúť tie najvýraznejšie pachy z okolia. Zopár vlčích, nejaká vysoká, a... Artyom odfrkol, keď jeho nozdry nasali štipľavý pach šelmy.
Bolo v ňom niečo podobné vlčiemu, ale zároveň sa od pachu vlka podstatne líšil. Artyom už mal tú česť so stepnými šelmami živiacimi sa zdochlinami, ktoré niekedy jeho a ostatných lovcov prenasledovali v nádeji, že ich odoženú od ťažko ulovenej koristi. Mohli byť tieto tvory podobné? Zozbieral všetky svoje sily a rozhodol sa nájsť nejaký bezpečný úkryt. Už si nerobil nádeje, že by z lesa odišiel. Najskôr bude musieť nabrať sily. A ktovie, či sa predtým nestane obeťou tých mrchožrútov. S vypätím unavených svalov urobil niekoľko krokov, no jeho zraku unikol nízky konár stromu približne vo výške jeho kolena. Nachádzal sa na Artyomovej slepej strane a navyše bol zapadaný snehom. Vlk sa oň zachytil zadnou labou pri prekračovaní a jeho telo sa zrútilo do snehu. Chlad ho na okamih znehybnil, hustý kožuch však zaistil, že Artyom okrem počiatočného šoku neutrpel žiadnu inú ujmu. Zahrabal nohami v snahe dostať sa opäť na všetky štyri, no nečakaná bolesť v kĺbe zadnej nohy jeho pokus vstať prekazila. Prestal sa hýbať a ľahostajne privrel jediné oko.
Popálenou stranou tváre ležal v snehu a i keď bol chladivý pocit na začiatku príjemný, postupne prerastal v niečo podobné bodaniu úlomkov ľadu. Artyom tento vnem zatlačil niekam dozadu, na úplný okraj vedomia. Vyzeralo to, že tu nejaký čas bude musieť skrátka zostať ležať a čakať, kým sa jeho noha nedá do poriadku. Bude to za hodinu? Za deň? Nájde ho nejaký vyhladovaný kojot či vlk, ktorý v ňom uvidí ľahkú korisť? Či ho o život pripraví sama zima, ako to kedysi predpovedal jeho otec? Vydýchol a závan teplého vzduchu roztopil sneh pri jeho nose. Nech už to bude akokoľvek, pomyslel si, oproti môjmu životu tu bude i smrť v snehu úľavou.

// edit prechodu - namiesto bažín Východný hvozd (cez Kierb)

// Spálenisko (cez Zubriu vysočinu)

Dostal sa z otvoreného priestranstva medzi vysoké ihličnany. Zvoľnil tempo, sčasti preto, že rýchlejší krok už nevládal udržať a musel sa vydýchať. Zároveň ho však lesné prostredie trochu upokojilo a dodalo mu pocit bezpečia... alebo aspoň zníženého rizika. Z niekoľkých strán bol chránený hrubými kmeňmi stromov a nemusel sa neustále obzerať každým smerom ako to mal vo zvyku robiť na lúkach a pláňach.
Zastavil sa vedľa jedného z očividne najväčších a najstarších stromov a doprial svalom chvíľu odpočinku. Oprel sa bokom o drsnú kôru na kmeni a so zrakom upretým dohora skúmal pohľadom vetvy pokryté popraškom snehu. Skoro akoby som bol znovu doma. Chýba tu iba zvuk morských vĺn a vetra. Opäť myšlienky na minulosť. Čo ich vyvolalo? Väčšinou nemal toľko ťažkostí s ich odháňaním. Bolesť, ktorú prinášala prítomnosť, mu bohato stačila. Oko mu skĺzlo k vločkám. Na zemi vydržali niekoľko sekúnd, na čo sa ihneď roztopili. Sú tak krásne a predsa žiadna z nich nevydrží ani tak dlho, aby som sa na ňu pozrel bližšie.
Bolo sklamaním, že krásne veci ako vločky či svetlušky a lienky krášlili svet len krátko, kým tvor ako Artyom sa po ňom potuloval už celé roky. Na popálenine pocítil chladné zaštípanie roztápajúcej sa vločky. Bolo to pre neho signálom, že sa má vydať ďalej. Už nemal pocit, že jeho nohy ho po jedinom ďalšom kroku zradia a skončí na zemi. Vydýchol oblak pary a vykročil pomalým krokom, lúčiac sa s oporou kmeňa stromu a zasneženým lesom.

// Bažiny

Na nejaký čas musel stratiť vedomie. Alebo sa aspoň skryl v najuzavretejšej časti svojej duše tak dobre, že sa mu podarilo ukryť i pred samým sebou. No keď znovu začínal pomalými krokmi prichádzať k sebe a vnímať drobné útržky okolitého diania, nebol schopný odhadnúť, či sa prebral z bezvedomia alebo len opustil bezpečie ulity vo svojej mysli. A možno medzi tým nebol taký rozdiel. Zažmurkal zdravým okom a váhavo sa poobzeral po okolí. Nevidel ani jednu známku po vlčej prítomnosti. Matne si spomínal na to, že v poslednom okamihu kedy bol ešte schopný vnímať okolie a reagovať naň, cítil niečí pach. Dokonca zachytil i hlas a zdalo sa mu, že do neho niečo štuchlo.
No dosť dobre to mohol byť len ďalší výplod jeho zmätenej mysle. A i ak by tu ten vlk naozaj bol, nezdržal sa dlho. Artyom potriasol hlavou. Nebolo to prekvapivé. Ak by si mohol vybrať vlka, s ktorým bude tráviť všetok svoj čas, určite by to nebol on sám. Bohužiaľ, sám sebe bol jediným spoločníkom ktorým si mohol byť istý až do konca života. Vratko sa postavil na ubolené, slabé končatiny. Vznášali sa okolo neho vločky, zachytávali sa mu v kožuchu a jemne ho štipkali na popálenej časti tváre. Na okamih ho to prenieslo do minulosti – bol stopárom, prenasledoval stádo jeleňov a udával lovcom smer ku koristi.
Tú myšlienku odohnal. Minulosť bola nenávratne preč. Navyše, spomienky mu nikdy nepriniesli nič okrem sebaľútosti a smútku. Artyom z minulosti bol dávno stratený a jeho miesto zaujala slabá troska. Vlk sklopil hlavu k zemi a uhasil najpálčivejší smäd niekoľkými hltmi čerstvo napadaného snehu. Biela pokrývka pod jeho nohami skryla popraskanú zem. No Artyom si stále uvedomoval podobnosť medzi ňou a ním samým. Oboch ich poznamenali plamene. Hoci boli jeho myšlienky pomalé a hmlisté, jedno si uvedomoval jasne: nesmie tu zostať dlhšie. Ktovie, čo by ho tu čakalo ak by zostal. Neistým krokom sa vydal preč zo spáleného okruhu zeme, len aby sa dostal do akéhokoľvek iného kúta sveta.

// Zarostlý les (cez Zubriu vysočinu)

Dusivý pocit neustával. Artyom nemal predstavu o čase. Nedokázala by odhadnúť, ako dlho už tam ležal, zmietajúc sa v prachu a lapajúc po dychu. Vedel iba to, že do pľúc nedostane ani hlt kyslíka, čo ako sa bude snažiť. A pokúšal sa o to statočne. Hrudný kôš ho z pokusov o hlboké dýchanie bolel, pľúca ho štípali a mal pocit, že jeho rebrá od prasknutia delí iba vlások.
A potom sa konečne nadýchol. Doprial si jeden nádych vzduchu, v tej chvíli sladkého ako med a osviežujúceho ako horská bystrina. Vzápätí sa pustil do kašľa.
Hlava sa mu krútila a zrak mal rozostrený. Kŕčovito zatínal pazúry do zeme, keď sa jeho telo roztriaslo kvôli dlhému záchvatu kašľa. Prehltol pritom snáď kilo prachu, ale spolu s ním do jeho tela prúdil vzduch a do Artyomovi stačilo. Približujúceho sa vlka v tej chvíli nemal šancu zachytiť. Jeho myseľ bola stále zmätená výparmi, ktorých sa nadýchal. Besy hniezdiace v jeho vnútri sa rozhodli vydriapať sa von na svetlo a zdalo sa, že nemali v pláne čoskoro zaliezť späť do tmavej jaskyne, kde ich sa ich Artyom pokúšal skrývať pred svetom.
„Tak čo, už si porozumel tomu, čo som ti povedal?“
Na Mikhailov hlas sa zdesene strhol. Bol tu? Stále? V duchu sa pokarhal za hlúpe otázky. Ako si mohol myslieť, že vo chvíli, keď mu zložil z krku labu, len tak odišiel? Samozrejme, že ešte nebol koniec.
„Možno ťa preceňujem ak dúfam, že už ťa nebudem musieť za nič trestať.“ Mikhail si povzdychol. „Ale je tu ešte niečo. Pozri sa na miesto, kde sa nachádzame.“
Artyom zažmurkal a pokúsil sa zamerať sa na detaily zeme, na ktorej ležal. Predtým jej nevenoval veľa pozornosti. Bola pod ním, keď sa váľal v kŕčoch a poskytovala mu oporu, hoci tichú a nevšímavú. Za to jej bol vďačný. Vtedy ešte nevedel, že je spálená plameňmi.
„Aká irónia, nemyslíš, Artyom?“ Jeho brat sa zachechtal. „Bola to iba náhoda, alebo si sem zamieril naschvál? Nech je to ako chce, vybral si si príhodne. Zem rovnako poznamenanú, ako si ty sám.“
Bratove kroky krúžili okolo neho, kým si Artyom ako v tranze premeriaval čiernu spálenú hlinu, zmiešanú s popolom. V jej zvrásnenom povrchu rozoznával tie isté ryhy, ktoré videl v odraze svojej tváre na vodnej hladine.
„Vtedy si pred požiarom unikol, ale čo my ostatní? Nechal si nás za sebou a ako zbabelec si unikol do mora. Vieš koľko vlkov pri tom požiari prišlo o život? Tvoja zdravá polovica tváre je výsmech!“
Zacítil štipľavú vôňu dymu a privrel oko. Dym naplnil jeho nozdry, pľúca a celé telo. Bolo mu odjakživa súdené skončiť práve takto? Zadusiť sa dymom na nejakom neznámom spálenom mieste, s bratovým hlasom v ušiach?
Nejasne si uvedomoval, že to tak nechce. Že chce uniknúť, zachrániť sa, žiť. No bol príliš slabý na to, aby sa zdvihol na nohy. Zmohol sa na niekoľko nešikovných pokusov vstať, pripomínajúcich novonarodenú srnu. O slovo sa znovu prihlásil kašeľ a Artyom dopadol tvárou na zem.
Popálené sa stretlo s popáleným.
Sípavo sa nadýchol. Počul praskanie ohňa a na koži tváre znovu cítil horúci suchý vzduch. „N-njet.“ zachripel. „Njet... Ja nechoču sgoreť...“ Vrátil sa k rodnej reči. „Ogoň... Približajetsa...“
Srdce sa mu divoko rozbúchalo, keď sa znovu pokúsil vstať a uniknúť. Vedľa seba videl niečo ako tienistý obrys pripomínajúci vlka. V sluchách mu šumela rýchlo prúdiaca krv a jeho slová k nemu doľahli ako nezmyselné zvuky na okraji Artyomovho vnímania. Bol to Mikhail? Alebo nejaká vidina, poskytujúca falošný náznak pomoci a záchrany? Nevedel to.
Zahodil zvyšky hrdosti a na slabých nohách sa snažil priplaziť k vlkovi bližšie. Pokúsil sa opäť prehovoriť, jeho hrdlo už však bolo príliš vyschnuté než aby sa cezeň dostali slová.

// Studničky (cez Elysejské polia)

Zapadajúce slnko sa pred Artymovými zrakmi strácalo za horizontom. Ponáhľal sa čo najďalej od lesíka zahaleného tou prekliatou hmlou, tak rýchlo ako ho len slabé končatiny dokázali niesť. Občas musel zastaviť a zaťať zuby aby ustál mimoriadne silný kŕč v žalúdku či sa privretím oka zbaviť sĺz a rozmazaného videnia. Nezdalo sa, že by opustenie lesíka jeho stav nejako zlepšilo. Pravdupovediac, necítil sa ani o trochu lepšie. Aspoň už nie som obkľúčený tou hroznou hmlou, zmohol sa na jednu viac-menej jasnú myšlienku. Potom sa zastavil aby sa vydýchal. Obzeral sa všade okolo seba lapajúc po dychu. Mikhaila nikde nevidel. Ani jeho hlas už dlhšiu dobu nepočul. Striasol som sa ho? Uprel pohľad na oranžovo sfarbené nebo. Slnko sa pred príchodom noci lúčilo so svetom. Nechcem zostať v tme... Sám, iba s Mikhailom a čímkoľvek iným, čo tu ešte môže číhať. Zatúžil aby dni trvali dlhšie, alebo aby mohol nasledovať slnko tam, kam práve putovalo. Hlúpe, patetické želania.
Tesne za jeho chrbtom sa niekto krátko zasmial. Viac než ako smiech to znelo ako drsné odkašľanie, ktorým sa zbavíte zlej pachuti na jazyku. Artyom sa strhol a pri pokuse odskočiť od zdroja nečakaného zvuku sa vinou závrate zvalil na zem. Obzrel sa ponad rameno a krv mu v žilách stuhla na ľad keď zazrel Mikhailovu tvár skrivenú do úškľabku a jeho hrdzavú srsť špinavú od krvi. „Pozrime sa, Artyom. Nemožne slabý ako vždy. Namiesto toho, aby si preukázal aspoň trochu vyspelosti, chceš dlhšie dni pretože sa bojíš tmy.“ Artyom zahanbene sklopil zrak keď sa Mikhail nachýlil bližšie k nemu. Nezmohol sa na jediné slovo. Aj ak by chcel Mikhailovi niečím oponovať, nedokázal pohnúť jazykom. V ústach mal zrazu sucho ako v koryte vyschnutej rieky. „Baví ťa naša malá hra na lovca a korisť? Dúfam, že áno. Vždy si vyzeral tak spokojne, keď si sa vrátil domov z lovu s nejakým hlúpym zvieraťom, ktoré sa ti podarilo preľstiť. Áno, to sa ti určite páčilo... Ale čo ak sa role vymenia?“ Mikhailov horúci dych páchnuci krvou opäť vohnal slzy do Artyomovho oka. „Ako sa ti páči byť pre zmenu tým hlúpym zvieraťom a nie lovcom?“
Artyom potichu zakňučal. Vzápätí si zahryzol do jazyka. Nenávidel sám seba za to, že vydal ten zvuk. Určite tým Mikhaila podnieti k ďalšiemu posmechu, možno i k niečomu horšiemu. Neubližuj mi. Prosím, nebránil som sa ani som ti nevzdoroval... Akoby počul jeho myšlienky, Mikhail zo seba vydal hrubé zachechtanie. „Neubližovať? Tak to ale nejde, Artyom. Ako sa dá zviera uloviť bez toho, aby si mu neublížil? Myslel som, že vlk ako ty by to mohol vedieť. Zdá sa, že nie si tak schopný, akým by si chcel byť.“ Mikhailova laba s ostrými pazúrmi zatlačila na Artymovho hrdla. Zakašľal a zmietal sa ako ryba lapená do siete, pocit nedostatku vzduchu však pretrvával. „Niekto ťa musí potrestať. Ukázať ti, kam patríš. A na to sú tu predsa bratia, no nie?“ Tlak na jeho krku ešte zosilnel a Artyom dal do svojho posledného pokusu vymaniť sa spod Mikhailovej ťažkej laby všetky zvyšky svojich síl.
-
Všetkým náhodným okoloidúcim by ten pohľad musel pripadať ako niečo vrcholne zvláštne. Ležiaci vlk, ktorý sa hádže zo strany na stranu a lapá po dychu, hoci mu nikto neubližuje a dýchať by mal úplne bez problémov? Zrejme by len pokrčili plecami a pokračovali v ceste. Povedali by si, že lepšie urobia, ak toho očividne nie úplne normálneho vlka budú ignorovať. Nejaké dobré duše by možno skúsili zistiť, čo sa mu stalo. Iní by využili príležitosť a trochu by ho potrápili.
Nad tým však Artyom neuvažoval. Svoje okolie takmer vôbec nevnímal – jediné, na čo sa jeho rozvírená, zmätená myseľ dokázala sústrediť, bol Mikhail, pichanie v pľúcach a kŕčovité bolesti žalúdku.

// Minulosť

Tmavohnedý vlk sa hýbal ako tieň. Tichý, nenápadný spôsob pohybu pre neho bol už tak prirodzený, že ho vykonával bez akéhokoľvek sústredenia. Oveľa viac náročné by pre neho bolo upozorniť svoje okolie na jeho prítomnosť. Musel by náročky vyhľadávať suché konáre a lístie na ktoré by šliapal, nesplýval by s tieňmi a tmavou kôrou stromov. Bolo by to pre neho rovnako neprirodzené ako je pre vtáky pohyb po zemi. Na krátky čas sa to dá zniesť ale mávnuť krídlami a vzlietnuť je im predsa milšie. Tak ako vtáky uprednostňovali let, Artyom sa držal v tieňoch a mal radšej keď o ňom svet netušil.Presne tak prvý raz poctil svojou návštevou lesík zahalený v hmle. Pach jeho brata sa mu začínal strácať. Artyom sa zhlboka nadýchol a zavetril, snažiac sa znovu nájsť Alexeiov pach. Namiesto neho však vdýchol zvláštne smrdiacu paru. Odfrkol a potriasol hlavou aby sa zvláštneho zápachu zbavil. Nebolo to však tak jednoduché. Zdalo sa mu, že pach sa vznáša všade vo vzduchu, akoby ním lesík bol zahalený od jedného konca až po druhý. Rozhodol sa zistiť, čo zamorilo nepríjemným pachom celé územie. Vykročil smerom tam, odkiaľ počul zvuk tečúcej vody. Chvíľu kráčal hmlou a nechal sa viesť len svojím sluchom. Zanedlho už stál pred drobným pramienkom zdanlivo obyčajne vyzerajúcej vody. Privoňal si k nej, necítil ale nič zvláštne. Takže to nie je voda, čo tu tak zapácha. Artyom sklonil hlavu k pramienku a napil sa. Vzápätí skrivil nespálenú polovicu tváre a zakašľal. Čo má znamenať tá trpkosť? Je tá voda otrávená? V duchu sa opravil. Nemohla byť, spoznal by som to z jej pachu.
Stále mu však bolo jasné, že obyčajná voda nechutila ako táto. Trpká pachuť sa zmenila na sladkú, čo Artyoma zmiatlo ešte viac. Čoho som sa to práve napil? Rozhodol sa to zvláštne miesto nechať za sebou. Odkryť jeho záhady môže i inokedy. Stále ho zaujímalo, čo stálo za čudným zápachom vo vzduchu a nezvyčajne chutiacou vodou. Aby na to prišiel, musel však nazbierať dostatok informácii i z okolitých území. Ktovie, možno natrafím na niečo, čo mi pomôže dopracovať sa k výsledku. Vykročil od prameňa ďalej, no dokázal urobiť ledva pár krokov. Zatočila sa mu hlava a s ňou celý svet. Artyomov zrak sa rozmazal a on sa znovu cítil ako kedysi dávno, keď mal na tvári čerstvú ranu a ešte si iba zvykal na život s jedným okom. Zastavil sa a privrel oko aby znovu nabral rovnováhu. Snažil sa o hlboký, pravidelný dych. Kŕče v žalúdku mu to však sťažovali. Artyomovo telo sa naplo a vlk vyvrátil trošku vody ktorú nedávno vypil a nestrávené zvyšky poslednej koristi. Striasol sa, keď sa jeho žalúdok kŕčovito zovrel. Nezostalo v ňom však nič, čo by mohol ešte vyvrhnúť. Dych vlka sa stal rýchlejším, plytkým a nepravidelným. Otváral a zasa zatváral jediné oko len aby sa svet okolo s každým žmurknutím stal viac a viac rozostreným. Musím sa odtiaľto dostať preč. Nesmiem tu zostať, prikázal si a pokúsil sa o jediný krok vpred. Nejakým zázrakom sa mu podarilo presunúť váhu na jednu z nôh a pohnúť sa dopredu. Jemná triaška jeho tela neustala a Artyomovi sa stále nedarilo dostať do pľúc dostatok kyslíka. Panika v jeho vnútri bola ako rozbúrené jazero v daždi a jeho sebaovládanie, rovnako ako brehy rozvodneného jazera, už ju nemohlo udržať na uzde.
A potom začul hlasy. Šepkali, syčali ako hniezdo vreteníc, z ich piskľavých tónov ho rozboleli uši. Potriasol hlavou, jediné čo však dosiahol, bola ešte silnejšia závrať. „Njet!“ zavrčal. „Dajte mi pokoj!“ Hlasy neposlúchli. Artyom opäť začul ich prenikavý, zlomyseľný smiech. Tenké tóny prehlušil iný, hrubší a drsnejší. Chlpy na Artyomovej šiji vstali dupkom a po jeho tele sa prehnal mráz. Mikhail. Vlk stuhol ako malé vĺča, ktoré matka potrestala trhnutím za kožu na krku. Jeho brat, otcov obľúbenec, tyran ktorý mu ako vĺčaťu pripravil krušné chvíle. Nemohol tu byť. Priečila sa tomu všetka logika. A predsa Artyom počul jeho posmešný hlas akoby Mikhail stál vedľa neho. V slovách, ozývajúcich sa v jeho ušiach bola všetka Mikhailova nenávisť, pohŕdanie a zlomyseľnosť, ktorú si pamätal. A bola určená jemu. Nie je to skutočné, nie je to skutočné, nie je to skutočné, odriekal v duchu zúfalú modlitbu. Oko mal pevne zatvorené. Keď pootvoril viečko do úzkej štrbiny, vydýchol si. V lesíku bol sám. Mikhail bol len výplodom jeho mysle, ničím viac. V hmle zazrel záblesk hrdzavohnedej srsti a pomyslel si, že mu bude opäť zle. Mikhail je naozaj tu. Prenasleduje ma rovnako ako som ja stopoval stáda zvierat. Ibaže tentoraz nebudú korisťou jelene či soby. Budem ňou ja a Mikhail si vychutná každú sekundu. Artyom sa dal na polozúfalý útek, lapajúc po dychu a snažiac sa udržať rovnováhu na neistých nohách nechal hmlistý lesík a všetky jeho taje za sebou. Iba Mikhailov smiech striedaný jeho vrčaním stále znel v jeho ušiach, akoby sa jeho prenasledovateľ držal len o krok za ním.

// Spálenisko (cez Elysejské polia)