Gallirea - Příspěvky uživatele

// Východný úkryt (cez Kierb)

Jarné slnko mu striedavo zahrievalo telo a schovávalo sa za mrakmi, čo so sebou prinášalo chlad. Artyom sa pokúšal ignorovať striedanie hrejivého pocitu a nepríjemnej zimy. Stále mal zimný kožuch s podsadou, začínal ho však pomaly strácať. V lese sa niekoľkokrát musel zastaviť pri strome a obtrieť si oň bok alebo chrbát aby sa zbavil uvoľneného chumáča srsti ktorý ho nepríjemne svrbel. Pokračoval pomedzi kmene stromov a uvedomil si, že mu chýbali slnečné lúče. Cez vetvy ihličnanov nedokázali preniknúť ani tie najvytrvalejšie z nich.
Artyom pridal do kroku. Čím skôr sa z lesa dostane, tým skôr sa bude môcť znovu zohriať. Rýchle tempo sa mu ale nevyplatilo. Namiesto na pevnú zem šliapol na niečo klzké a nechýbalo veľa aby skončil na zemi. Na poslednú chvíľu sa mu podarilo udržať rovnováhu a pazúrmi troch nôh sa udržať v stoji – štvrtú nohu mal stále ponorenú v niečom zvláštne mazľavom a studenom. Sklonil hlavu a pozrel sa na to lepšie. Zistil, že sa pošmykol na nejakej zhnitej lesnej hube, rastúcej na koreni stromu vyčnievajúcej spod zeme.
Odfrkol si. Proti hubám väčšinou nemal nič, dokonca mu niektoré prišli i chutné, táto k nim ale rozhodne nepatrila. Artyom si očistil labu najlepšie ako vedel na kôre jedného zo stromov a vydal sa ďalej, tentoraz už opatrnejšie. Zrýchliť tempo ho prinútilo iba zaštekanie kojota niekde v diaľke, našťastie nie dosť blízko na to, aby mu to spôsobovalo starosti. Zanedlho už videl kraj lesa a lúku ožiarenú slnkom. Samozrejme, že slnko sa skrylo za oblakmi akonáhle vyšiel z lesa.

// Maharské močiare (cez Vresový palouk)

// Neprebádaný les

Už z diaľky si všimol nápadnú skalu, ku ktorej sa s Auronom postupne približovali. Zrejme sa v nej nachádza jaskyňa alebo niečo podobné, a to slúži ako úkryt, poznamenal si v duchu. Vďaka rannému svetlu sa dokázal dobre orientovať medzi stromami v lese a keď z neho spolu s jeho spoločníkom konečne vyšli, od skaly ich už delila iba malá vzdialenosť. Artyom ocenil možnosť chvíľky oddychu. Jedlo, ktoré do žalúdka dostal ešte keď krajinu pokrýval sneh, už jeho telo zužitkovalo na energiu, telesné teplo a malé zlepšenie jeho kondície. No bolo mu jasné, že ak sa čoskoro nenažerie znovu, bude na tom rovnako zle ako predtým. Ak nie ešte horšie, čo bolo s jeho šťastím dosť pravdepodobné. Vzdychol si. Najskôr si na chvíľu odpočiniem tu, potom sa pokúsim zohnať potravu. Jedno po druhom, ešte mi zostáva nejaký čas.
Pri slovách od Aurona o zhýčkancoch obrátil pohľad jediného oka naspäť k čiernemu vlkovi. Prezeral si ho možno dlhšie, než pôvodne plánoval a uvedomil si to o trochu neskôr, než bolo slušné. Preto opäť zameral pohľad na ich okolie a až vtedy vlkovi odvetil. „Ty asi nebudeš odin z etich „zhýčkancov,“ kak si ich nazval,“ vyslovil nové slovo s menšími ťažkosťami a výrazným prízvukom, „inak by si ich tak neoznačoval.“ Vlci väčšinou neoznačovali hanlivými slovami vlastnosti, ktoré mali oni sami. Až na pár výnimiek, ku ktorým patril i Artyom. Auron ale nevyzeral ako typ, ktorý by pred ostatnými zhadzoval seba samého. Ďalej sa dozvedel, že s vlkom, ktorý by úmyselne založil požiar, sa Auron ešte nestretol. V kútiku duše sa Artyomovi uľavilo, i keď mu bolo jasné, že to veľa neznamenalo. Možno by bolo najlepšie leto stráviť v horách. Alebo aspoň niekde pri vode.
Debata sa presunula k Auronovmu bratovi a jeho stretnutiu s niečím, čo boli zrejme nadprirodzené bytosti alebo len výplody fantázie. Artyom by sa nedivil ani jednému, zvlášť nie po tom, čo sa mu stalo krátko po príchode do tejto krajiny. Možno sa i Auronovmu bratovi len zdalo, že vidí niečo, čo tam v skutočnosti nebolo. To ale nebudem vedieť, kým sa mi nestane to isté. A nemám v úmysle prísť na to, či je to naozaj pravda. Možno to neplatilo pre každého, ale Artyom si vedel svoj život predstaviť aj bez kontaktu s nejakými bytosťami z mýtov a rozprávok. „Takže ty chočeš navštíviť Život... Ili Smrť?“ zažmurkal Artyom s náznakom údivu. Sám by to neriskoval a nebolo mu úplne jasné, prečo by Auron robil opak, nechcel ale vzbudiť dojem, že kvôli tomu Aurona považuje za zvláštneho alebo nenormálneho. Preto len krátko kývol a zamyslel sa nad dôvodmi, ktoré k tomu mohli vlka viesť. Ako ďalšiu vec Auron navrhol spánok a Artyom nemohol urobiť nič iné, iba súhlasiť. Ľahol si neďaleko od Aurona, dosť ďaleko aby mu nezavadzal a dosť blízko na to, aby ich telesným teplom vyplnili úkryt. Netrvalo dlho a zaspal.
-
Keď sa prebudil, nebol si istý, ako dlho tu strávil iba oddychom. Bolo však jasné, že jeho telu to prospelo. Hoci začínal trochu pociťovať hlad, zároveň ho svaly boleli menej a zdalo sa mu, že jeho myseľ je jasnejšia. Chvíľa spánku robí naozaj divy. A tentoraz sa mi ani nesnívali žiadne sny. To bolo nezvyčajné. Možno za to mohla únava, alebo len fakt, že keď spal, nebol sám? Pohliadol na spiaceho Aurona. Nevedel, ako by to vyjadril, no vlkovi s čiernou srsťou bol vďačný. Za to, že s ním cestoval, za to, že mu ukázal tento úkryt a za to, že mu vysvetlil zopár vecí. Dokonca i za to, že sa nebránil rozhovoru s vlkom ako bol Artyom. Nervózne prehltol. Keď sa Auron prebudí, bude stále stáť o jeho spoločnosť? Alebo ho už nebude potrebovať a začne sa k nemu správať ako k niečomu, čo už nepotrebuje? Artyom nevedel povedať, čo je pravdepodobnejšie. Chvíľu nerozhodne stál vedľa spiaceho vlka a kládol si otázku či je lepšie zostať alebo sa vytratiť skôr, než ho Auron odoženie sám. Nakoniec v ňom prevážili myšlienky na útek a Artyom urobil presne to – prekĺzol vchodom do úkrytu a s posledným pohľadom cez plece na Aurona sa vydal preč, tentoraz len v spoločnosti svojich myšlienok.

// Východný hvozd (cez Kierb)

// Západný Galtavar (cez Ainu)

Z pláne ich cesta priviedla do lesa. Lúče vychádzajúce slnka so sebou priniesli trochu tepla, čo Artyomove telo, stále vyčerpané a vyziabnuté, ocenilo. Kvapkajúcu vodu z topiaceho sa snehu na konároch stromov však neocenilo vôbec. Každú chvíľu sa striasal, keď mu po spálenine na tvári prebehla studená kvapka. Bolo len málo nepríjemnejších pocitov. Auron nadviazal na jeho slová o jarných záplavách. „Blato voždy nakoniec vyschlo, kogda prišlo leto a slnko. No to nikogda netrvalo dolgo. Možno... odin mesiac, myslím. Po ňom zeleň zmizla a nasledovalo pol goda zimy i mrazu.“ Artyom si povzdychol. Bol na tie podmienky zvyknutý, ale i tak sa nesťažoval na viac slnka a tepla, keď z rodnej zeme odišiel viac na juh. „Kak vĺča som si musel bystro zvyknúť, že na gry a vyvádzanie u meňa nebude mnogo času. Kogda sa skončilo leto, každý musel što-to sdelať aby sme prežili zimu. I vĺčatá, kotoryje sa narodili na jar togo roku.“ Nevedel, prečo tú spomienku vyriekol nahlas, ale neprekvapilo ho to nepríjemne. S Auronom už chvíľu putoval, a hoci ho stále považoval iba za krátkodobú známosť, stále sa nezdalo, že by pre neho bol vlk hrozbou.
Dozvedel sa o hrozných horúčavách, ktoré tu v lete boli zrejme časté. Pri tej predstave sa zamračil, aspoň tou polovicou tváre, ktorá toho stále bola schopná. Už vedel, že až začne leto, bude sa musieť stiahnuť niekam na sever, kam horúčavy nedosiahnu v plnej sile. „A čo sneg na tých vysokých gorách, roztápa sa v lete?“ Nemyslel si, že by to tak bolo. Aspoň na ich vrchu určite nejaký zostal, a chlad z hôr by mu mohol pomôcť prežiť leto bez ujmy, no musel sa uistiť. „Vlci, ktorí zdeš žijú a ovládajú ogoň, majú vo zvyku zakladať požiare?“ spýtal sa Aurona. Tak pochopil jeho slová o magickom ohni. Hoci sa to Artyom snažil nedať najavo, jeho telo sa hýbalo viac napäto a neisto než predtým, svaly jeho tváre občas nervózne šklbali. „Vymyslel? Neznaju. No ja slyšal, že na vsem sa nájde trocha pravdy.“ Vždy bolo lepšie rátať s tou horšou variantou. Ak sa vyplnila, aspoň sa nedal prekvapiť a ak nie... Kto povedal, že sa to nestane inokedy?
Auron mu rozprával o bytostiach s menami Života a Smrti a Artyom vynaložil veľké úsilie na to, aby sa pokúsil tomu všetkému porozumieť. Životné javy, ktoré na seba vzali podobu živých vlkov? A dokonca tým, kto nabral odvahu a navštívil ich, za dary poskytovali lepšiu mágiu a silnejšie telo? Toto Artyomovi znelo ako niečo vymyslené. Mohol si z neho Auron robiť žarty, skúšať, čomu všetkému uverí? V Artyomovom oku sa objavil podozrievavý výraz, no Artyom ho hneď zahnal. Ktovie, ako by na to Auron reagoval. „Eto znie... Nebezpečne. Ten Život i Smerť sa mi nezdajú ako dôveryhodní vlci, ili skôr bytosti. Kto vie, što naozaj obnášajú dary od nich. I ja nedumaju, že by niekto naozaj pomagal iba pre radosť. Je to nepravdepodobné. Možné, no len vzácne.“ Ak by mu vtedy nepomohla Bianca, tú poslednú vetu by k svojim slovám nedodal. „Ty skazal, že tvoj brat videl Život?“ obrátil sa naspäť k Auronovi. Či už odpovie krátko alebo svoju odpoveď rozvedie, Artyom sa možno presvedčí o tom, či je to len výmysel alebo pravda.

// Východný úkryt

// Ageronský les

Z lesa ich Auron vyviedol na rozľahlú zasneženú pláň. Artyom si ju pamätal. Na tej pláni s Biancou objavili stádo losov, vybrali si ako svoju korisť jednu zranenú losicu a zahnali ju do lesa, kde ju ulovili. Trasu, ktorú prešiel spoločne s Auronom, už predtým raz absolvoval, sčasti v spoločnosti Biancy a sčasti osamote. Ktovie, kam zamierime ďalej, pomyslel si, keď zaostril ďalej od pláne, tam, kde sa rozprestierali iné kopce a lesy. Nezdalo sa mu, že by cez ne už predtým šiel. Pokúsil sa spomenúť si, ako sa predtým dostal na túto pláň. Dorazil z východu. Keď uprel zrak tým smerom, všimol si známe zasnežené ihličnany. Otočil hlavu k severnému okraju pláne a prvou vecou, ktorú zazrel, bola zvláštne vyzerajúca hora bez jediného stromu. Má tak nezvyčajne otupený vrchol. A ako to, že na nej nič nerastie? Kým kráčal, viac než pod vlastné nohy sa díval na vzdialenú horu. Našťastie, pláň bola zasnežená a snehová pokrývka zabránila Artyomovi potknúť sa na zemi ušliapanej od losov.
Napadlo mu, že by sa mohol Aurona spýtať, čo je to za horu. No rýchlo si to znovu rozmyslel. Otázky mnohým vlkom prišli otravné. Auron mohol byť dosť dobre jedným z nich. Pokúsil sa ovládnuť vlastnú zvedavosť. Až bude mať lepšiu príležitosť, možno sa na to spýta niekoho iného. Napríklad Biancy, ak ju ešte uvidí. Alebo sa tam skúsi pozrieť sám. I keď... To možno nebolo najmúdrejšie. Už vedel, že ho tu čaká veľa nebezpečenstva, a to i tam, kde by to na prvý pohľad neočakával. Auron spomenul záplavy. To Artyomovu pozornosť obrátilo naspäť k tmavému vlkovi. „Kogda sa roztopí sneg, možno budú zaplavené vse pláne,“ odvetil. V krajine, kde sa narodil, sa to stávalo často. Kým voda odtiekla do mora alebo nasiakla do zeme, ubehol dlhý čas. „No krajine eto pomáha. Po záplavách voždy vzídu rastliny a s nimi dorazia zvieratá. Tam, kde ja rodilsja, eto tak bolo. I nemyslím si, že zdes sa to veľmi líši.“ V duchu si povedal, že než sa začne vo veľkom topiť sneh, musí sa dostať na nejaké vyvýšené miesto aby sa vyhol záplavám. „Spasibo za varovanie,“ dodal ešte. Vtedy ho niečo napadlo. Ak sa tu vyskytovali záplavy, mohlo si prihodiť i niečo iné, s podobnými následkami? Alebo i horšími? Artyom prehltol a prečistil si hrdlo. „Jesli sa mogu spýtať... Kak je to zdes s požiarmi? U nas často goreli lesy, hlavne jesli bolo sucho a horúco.“
Pokúšal sa skryť úzkosť a obavy pri spomienke na oheň, ktorý často zachvátil celé lesné plochy a vydržal horieť celé dni, niekedy i týždne, kým neprišli dažde. Ak by sa to stalo tu a zastihlo ho to nepripraveného... Nevedel by, čo by sa stalo ďalej. A ani sa to netúžil dozvedieť. Od Aurona sa dozvedel ešte niečo, o rôznych tvoroch, ktoré tu žili. Aby odpútal svoje myšlienky od spomienok na požiare, sústredil sa na slová druhého vlka. „Eto znamená, že zdes žijú tvory, kotoryje nikde inde nie sú? U nas žili tigre. Tiger jesť kak... Väčší a silnejší rys. I má pruhy.“ Myslel tým Auron niečo podobné? No vlk namiesto mena nejakého zvieraťa spomenul smrť a život. Artyom zamyslene stiahol obočie. Auron pozoruhodne rýchlo zmenil tému z nezvyčajných tvorov na... Otázku, či už Artyom videl smrť alebo život? Bola to zvláštne hlboká otázka na vlka, ktorého poznal len krátko. No Artyom na ňu i tak odpovedal. Auron musel mať nejaký dôvod na podobnú otázku. „Smerť nechceš vidieť na vlastné glaza. Ver mi,“ začal. Žmurknutím zahnal obraz horiaceho lesa, ktorý na okamih videl znovu, akoby stál uprostred plameňov. „A život... Ja ho nikogda nevidel. I myslím, že eto sa nezmení.“ Pri slove život si Artyom predstavil chvíľu, kedy na svet prichádzajú vĺčatá. No niečo také nebolo určené jeho očiam. Uvedomil si to krátko po tom, čo dosiahol vek, kedy mohol na vĺčatá pomýšľať. Zvesil hlavu, znovu zaujatý vlastnými pochmúrnymi úvahami, ktoré mu do mysle zasiala Auronova otázka. No neoddal sa im úplne – stále si bol vedomý toho, že nie je sám a keď Auron znovu prehovorí, vypočuje si každé jeho slovo.

// Neprebádaný les

Lotéria 7

// Jazero Nähi

Vrátiť sa naspäť do lesa, v ktorom zanechal korisť a z ktorého sa pred časom vydal hľadať úkryt v horách, Artyomovi zabralo dlhší čas, než by predpokladal. Mohol z toho viniť tmu, svoju zlú kondíciu, ťažké podmienky, alebo cestu, ktorú im Auron vybral? Možno za to mohla kombinácia všetkých štyroch faktorov, Artyom nad tým ale priveľmi nepremýšľal. Skrátka nasledoval tmavého vlka, dával si pozor aby sa priveľmi nevzdialil, ale ani aby sa nedržal príliš blízko pri ňom, čo by mohlo pôsobiť nevychovane a drzo. Keď prenikli do hĺbky lesa, Artyom zavetril a ubezpečil sa o tom, že telo losice je stále tam, kde ho nechal. Zrejme už zamrzlo a zapadalo snehom, ale vďaka tomu aspoň vydrží dlhšie. Ak by som niekedy potreboval potravu, snáď tu nájdem začiatkom jari ešte aspoň zvyšky. Auron napokon odmietol jeho ponuku na podelenie sa o mäso, s tým že sám nedávno jedol. To vzbudilo Artyomov záujem a spôsobilo to, že pohľad vlka sa na pár sekúnd zdvihol zo zeme a upriamil sa na Aurona, hoci ten si to zrejme nemal ako všimnúť, keďže Artyom kráčal za ním. „Ty mjal šťastie. Nájsť potravu uprostred zimy jesť ťažké,“ riekol potichu. Potom zakašľal, keďže jeho hlas opäť začínal znieť drsne. „I to, že sa mne a ješčo jednej vlčici podarilo uloviť etu losicu, je kak zázrak.“ Potom opäť stíchol. Nerozprával príliš? Nechcel sa chváliť svojimi úspechmi, len sa snažil nadviazať na slová Aurona. Vlci mali radi rozhovory, aspoň väčšina z nich. Artyom do tej väčšiny síce nepatril, ale snažil sa jej prispôsobiť, ak to znamenalo, že ho budú brať ako seberovného.
Auron sa zaradil vedľa neho, čo Artyoma trochu zarazilo. Očakával, že tmavý vlk bude chcieť ďalej kráčať ako prvý, no nestalo sa to. Tvrdohlavo držal pohľad jediného oka upriamený na svoje predné nohy, len občas ho mierne pozdvihol aby skontroloval terén okolo seba a včas si všimol prípadné prekážky. Pamätal si, ako les vyzeral ešte z jeho predchádzajúcej návštevy tohto územia, takže kráčal isto ale nie priveľmi rýchlo. Riskovať pád na tvrdú skalu alebo koreň stromu nemienil. Cítil, ako sa Auronov zrak kĺzal po jeho tele a zdalo sa mu, že oči druhého vlka za sebou zanechávajú nepríjemné mrazenie. Zrazu si až príliš uvedomoval každý svoj pohyb, každý nádych, úder srdca či gesto tváre. A čo horšie, vedel, že každý z týchto jeho pohybov vidí aj Auron. Zatúžil skryť sa za tú istú skalu, pri ktorej ležal pri tom horskom jazere a zostať sám, kým sa všetko znovu nevráti do normálu. To ale nebolo možné, a Artyomovi zostávalo iba predstierať, že je všetko v poriadku a pohľad iných ho neprivádza do stavu úzkosti. „Ja sem dorazil v oseni. Strávim zdes zimu a...“ Zamyslel sa. Čo vlastne plánoval robiť ďalej, okrem prežitia a uchovania seba samého v relatívnom bezpečí a zdraví? Prečistil si hrdlo zakašľaním. „Choču to tu preskúmať. Vidieť kakije miesta tu sú a tvory, kotoryje tu žijú. Možno... Nájsť odno, kde by...“ Mohol zostať dlhšie než len pár dní? Kde by mu nič nehrozilo? Artyom si vzdychol. Zdalo sa, že vnútri bol stále rovnako naivný ako malé vĺča. Už dávno sa mal naučiť, že na neho v živote nič také nečaká. Stále však zo svojho vnútra nemohol vyhnať malú kvapku nádeje, preto ju zatlačil čo najhlbšie a nevenoval jej pozornosť. „I ty? Si zdes už dolgo?“ opätoval vlkovi otázku. Prečo by sa ho Auron na niečo pýtal, ak by nechcel, aby sa ho Artyom spýtal na to isté. Aspoň si myslel, že to tak fungovalo. Konverzácia nepatrila k niečomu, čomu by Artyom rozumel.

// Západný Galtavar

Lotéria 6

Stále sa snažil vyhýbať pohľadu na Aurona, hoci na sebe cítil skúmavý pohľad druhého vlka. Nebolo mu to práve príjemné, ale pokúsil sa nedať najavo známky toho, že by sa najradšej schoval sa najbližší kameň alebo závej snehu len aby pred jeho zrakom unikol. Vystačil si s tým, že držal svoju zjazvenú polovicu tváre od druhého vlka otočenú a pohľad jeho jediného oka smeroval na zem. Ani jeho utiahnutosť Auronovi nezabránila v tom, aby pokračoval v nadviazanom rozhovore. Artyom si nebol istý, či je to dobre – samota by mu vôbec neprekážala, na druhú stranu ale vedel, že Auronovi bude musieť pomôcť nájsť iný úkryt alebo mu prenechať ten, ktorý si tu našiel on a sám sa vydať hľadať iné miesto na prečkanie sneženia. Auron sa však rozhodol nájsť lepší úkryt, takže bolo rozhodnuté. Tmavý vlk namietol, že Artyomovi by sa v takto nevhodnom úkryte mohlo niečo stať. To ho zarazilo, neočakával, že cudziemu vlkovi bude záležať na tom, či sa zraní alebo nie. Na druhú stranu, Biance na tom záležalo a ona Artyoma našla ešte v oveľa horšom rozpoložení. Chvíľu nevedel, ako na Auronove slová zareagovať. Predstava, že ostatným nešlo len o to, aby mu spôsobili čo najviac bolesti a ťažkostí, mu bola stále cudzia a Artyom si na všetky zmeny zvykal pomaly. „Ty prav, myslím,“ potichu odsúhlasil Auronove slová s nepatrným prikývnutím. Časť jeho nedôvery opadla a Artyom prvýkrát nesmelo zablúdil pohľadom k Auronovi. V tme zimného večera vlka videl len ako machuľu čiernej farby na bielom snehu, všimol si ale, že Auron bol od neho menší a zrejme vďaka zime, takisto vychudnutý. Je tiež tulák? Myslím, že áno, veď prečo by si v snehovej búrke hľadal úkryt, ak by mohol zostať na území svojej svorky a schovať sa tam? V duchu si pripomenul, aby bol v Auronovej prítomnosti čo najopatrnejší a vyvaroval sa každého prešľapu, čo ako malého. Tuláci v zime vedeli bojovať o každý kus potravy a teplé miesto v jaskyni ako o vlastný život. Ak by sa Auron rozhodol s ním bojovať... Artyom vôbec nemal záujem o to aby druhého vlka ešte viac oslabil prípadnými zraneniami a nechcel ani riskovať, že k jeho rane na stehne pribudne ďalšia. Len ho rešpektuj a nebuď voči nemu opovážlivý, dopadne to dobre, snažil sa povzbudiť sám seba. Podľa Aurona sa v horách nebolo veľmi kam schovať. Ako lepšie miesto navrhol les a spomenul aj úkryt, ktorý nepatril žiadnej zo svoriek. „Jesli myslíš tamten les,“ Artyom otočil hlavu k lesu, v ktorom s Biancou lovili, „znaju ho. Ja ostavil tam ulovenú losicu, skoreje jej zvyšky. Jesli sa chočeš najesť, môžeš,“ ponúkol vlkovi mäso z koristi. Bol toho názoru, že by to ocenil každý tulák. Možno potom nebude Artyoma brať ako prekážku, ale ako niekoho, kto mu bude môcť byť užitočný a rozhodne sa neubližovať mu, alebo si to aspoň dvakrát premyslí, čím mu poskytne šancu na únik. Auron sa krátko na to rozhodne vydal smerom k lesu. Sneženie už trochu ustalo, čo Artyom uvítal, keď opustil svoj úkryt za skalou a vykročil za vlkom, držiac sa tak blízko, aby ho medzi vločkami nestratil z dohľadu.

// Ageronský les

Lotéria 5

Dorazila noc a tma so sebou priniesla ochladenie a ešte intenzívnejšie padanie snehu. Vďaka závetriu poskytnutému skalou sa zima k Artyomovi nedostávala až tak, no i on už pociťoval štípanie mrazu. Ak neodídem a nenájdem vhodnejší úkryt, do rána budem mať hneď niekoľko omrzlín. A s nimi bude pohyb ešte ťažší. Ak sa nebudem môcť hýbať, budem tu počas tej snehovej búrky musieť zostať, čo nebude bezpečné. Vlk zdvihol hlavu z predných nôh a otriasol z nej hrubú vrstvu snehových vločiek, ktorá mu stihla pokryť vrch hlavy a krku kým ležal. Vtedy niečo upútalo jeho pozornosť. Vo vetre to bolo ťažké rozoznať, ale Artyom si bol istý, že blízko cítil pach vlka. Niekto sa približoval. Chlpy na šiji sa mu zježili, zastrihal ušami a ostražito sa rozhliadal všade naokolo. Nebol to nikto známy, poznal pach Biancy i svojho brata, ktorého do tejto krajiny nasledoval, ale tento vlk nebol ani jedným z jeho známych. Artyom opäť skryl hlavu za kameň a pokúsil sa zostať nevidený, dúfajúc, že sa vyhne konfrontácii. Samozrejme, cudzí vlk možno neprišiel vyhľadávať spory, Artyomovi sa ale stále nedarilo zbaviť presvedčenia, že každý koho stretne, nemá najlepšie úmysly. Vlk sa k nemu priblížil a krátko na to sa ozval. Artyom od nového prišelca rýchlo odvrátil popálenú polovicu tváre, takže vlk videl iba jeho profil so zdravým okom. Jeho pohľadu sa však Artyom vyhýbal. Prikrčil sa v snahe vyzerať čo najmenej nebezpečne a vypočul si vlkove slová. Našťastie ich neprehlušil silný vietor, keďže neznámy, ktorý sa predstavil ako Auron, stál takmer hneď vedľa jeho úkrytu. Nebol si úplne istý, čo jeho poznámka o úkryte a ponuka spoločného hľadania nejakej lepšej skrýše znamenať, nezdalo sa ale, že by Auron túžil Artyomovi ubližovať. Stretnutie s Biancou mu dodalo trochu dôvery v ostatných, takže stratil časť svojej obvyklej ostražitosti, stále sa mal však pred druhým vlkom na pozore. „Zdravím, meňa zovut Artyom,“ začal zdvorilo, hlasom oveľa tichším a nevýraznejším než bol Auronov. Sám od seba by sa nepredstavil tak skoro, no zdalo sa mu vhodné to urobiť, keďže Auron sa predstavil ako prvý. „Ja nenašel nijaký lučšij úkryt. Mne prišlos zostať tu, jesli som sa chcel ukryť pred snegom. I úkryt kak tento jesť lučšij než žiadny.“ Nakoniec z neho vyšlo viac slov, než mal pôvodne v úmysle. Cítil však potrebu svoje konanie Auronovi dostatočne obhájiť. Čo ak mu prekážal tým, že si vybral práve toto miesto? Chcel sa Auron skryť pred zimou tam, kde práve ležal Artyom? Vyzval ho, aby spoločne našli iný úkryt len preto, že bol slušný a nechcel ho vyháňať? Pocítil známu úzkosť, ktorá sa v ňom opäť objavila pri pomyslení na to, že jeho prítomnosť pre Aurona bola len zbytočnou príťažou, tak ako pre všetkých ostatných. Pokúsil sa obmedziť chvenie tela, ktoré so zimou nemalo nič spoločné, a dýchať chladný vzduch rovnomerne a pomaly. Od Aurona mu pravdepodobne nič nehrozilo. „No ja tebe mogu pomôcť nájsť iný úkryt.“ Artyom vstal a striasol zo seba sneh. Ak bude vlkovi užitočný a ničím ho nerozhnevá, Auron nebude mať dôvod mu ubližovať. „Všade naokolo sú gory. My mogli by najti v nich nejakú jaskyňu,“ navrhol, dúfajúc, že to druhý vlk nebude brať ako opovážlivosť alebo rozkazovanie. Na nohách stál istejšie než predtým, vďaka novej sile z nedávno zjedeného mäsa. Stále sa snažil držať spálenú stranu tváre mimo Auronovho dohľadu. Sústredil sa na vlastný, pomalý dych a zvuk vetra, kým čakal na Auronovu odpoveď.

Lotéria 4

// Ageronský les

Pohyboval sa značne pomalšie než obyčajne. Cesta vyššie do hôr mu zabrala oveľa dlhšie, než mal pôvodne v úmysle, nesnažil sa ale o rýchly pohyb. Postupoval pomalým krokom, hľadajúc si bezpečné miesta kde nehrozilo, že sa pošmykne na zmrznutých skalách. Pocit plného žalúdku bol pre neho zvláštny, ale nie nepríjemný. Nepamätal si, aké to je cítiť plnosť a energiu, ktorá vydrží niekoľko dní. Rana na stehne ho stále bolela, ale sneh ktorý si na ňu priložil s tým trochu pomohol a umožnil mu hýbať sa bez väčších obmedzení. Počítal s tým, že po pár dňoch odpočinku sa začne zaceľovať, ak nenastane situácia, kedy by sa musel viac namáhať a spomaliť tak hojenie. Rozhovor s Biancou mal stále v čerstvej pamäti a vďaka jej priateľskému správaniu a láskavosti sa i vnútri cítil oveľa lepšie než predtým.
Dostal sa k malému jazierku medzi horskými štítmi, kde sa rozhodol na čas zostať. Zima mu veľmi neprekážala. Sneh v kožuchu sa mu vďaka teplému vetru privolanému Biancou už dávno vysušil a hrubá vrstva srsti ho chránila pred mrazom. Ak by mal okrem toho i nejaký podkožný tuk, pravdepodobne by necítil žiadnu zimu, ale v Artyomovom prípade to tak bohužiaľ nebolo. Pristúpil k vodnej hladine a pomaly, nenáhlivo sa z jazierka napil. Zvláštna chuť vody ho najprv zarazila a pripomenula mu zážitok s pitím vody na inom území, po ktorom nasledovalo nepríjemné oživenie všetkých jeho strachov a neistôt. No z tejto vody necítil to, čo sa nachádzalo v tom potoku, pripomínalo to skôr chuť kameňov. Napil sa ešte raz a keď usúdil, že svoj smäd uhasil dostatočne, vyčistil vodou i svoju ranu na stehne.
Ľahol si vedľa väčšej skaly, kde našiel príjemné miesto v závetrí. Ešte predtým v snehu vyhrabal menšiu jamu, v ktorej sa dalo ľahko udržiavať teplo. Skala ho zároveň kryla pred inými vlkmi alebo zvieratami, ktoré by mohli k jazeru prísť a prispela tak k pocitu bezpečia. Artyom si položil hlavu na predné laby a vydýchol. Nemal v pláne spať, tak neopatrný nebol, ale chcel si dopriať niekoľko hodín pokoja na strávenie mäsa a nabratie nových síl.

Lotéria 3

Nadšenie vlčice z úspechu ho najprv trochu zarazilo. Aj sám cítil údiv z toho, že sa im losicu podarilo uloviť a zaistiť si obživu, a údiv sa miešal s niečím podobným spokojnosti. Ale ozajstné, ničím neskalené šťastie... Artyom si nebol istý, či si vôbec pamätá, aké bolo cítiť niečo také. Zrejme sa mu to naposledy stalo ešte ako malému, skôr než zistil, že život býva málokedy plný šťastia. Vrhol Bianciným smerom pohľad, ktorý síce neobsahoval ani zďaleka toľko pozitívnych emócii, ktoré vyžarovali z nej, ale na Artyomove pomery sa dal považovať za šťastný. Vlčica vyhlásila, že jej použitie vetra pri love nebolo plánované a ani ona sama nevedela, že bude tak účinné. Artyom mávol chvostom. „Inogda musíš len veriť svojim inštinktom. Nedumať príliš, nechať sa nimi vesť.“ On sám mal veľa vecí, v ktorých patril k najhorším, ale stopovanie a vyhľadávanie zvierat bolo tou jednou vecou, ktorá k nim nepatrila. Kým pri chytaní drobných zvierat alebo v boji musel dôkladne rozmýšľať nad každým svojim krokom a stále bol náchylný k hlúpym chybám, keď nasledoval stopy stáda, jeho telo vedelo čo má robiť a Artyom nepochyboval o tom, že jeho pudy sa nemýlia. Istú zásluhu mal na tom i cvik, ktorý získal s rokmi, ale už ako mladý vlk bol v stopovaní lepší ako ostatní rovnako starí vlci. Dúfal, že i Bianca v sebe objaví podobnú schopnosť, ak sa tak ešte nestalo.
Pochvala mierená jeho smerom v ňom vyvolala nesmelosť. Prezeral si vlastné predné labky v snehu, nebol si istý, ako jej odvetiť, no v duchu jej bol vďačný za tie slová. Zima pri ich zvuku akoby ustúpila a Artyomovým telom sa rozšírilo teplo. Zdalo sa, že pre Biancu bolo rozdávanie príjemných pocitov a hrejivosti ostatným tak samozrejmé, ako dýchanie. Aspoň k nemu sa správala presne tak a nedala mu žiadny dôvod o jej úmysloch pochybovať. Mal by som si z nej vziať príklad. Vedel, že pre neho nebude jednoduché zmeniť svoje správanie, ale rozhodol sa, že sa i tak pokúsi odovzdať ďalej to, čo mu dala vlčica vedľa neho bez toho, aby ju o to žiadal. Ani Bianca nevedela, odkiaľ sa tá zvláštna vec na jej krku vzala, a navyše sa nedala ani striasť. Artyom ostražito zastrihal ušami a pohľadom jediného oka si vec prezeral. Pripomínala časť kožucha nejakého tvora zo severu, bola rovnako huňatá a vyzerala, že dobre drží telesné teplo. „Ja dumaju što tebe sa tá vec bude hodiť. Proti zime.“ Bolo síce zvláštne, že sa objavila tak náhle, ale nezdalo sa, že by vlčici niečím ubližovala alebo prekážala, práve naopak. Museli v tom byť čary, bezpochyby, ale nesnažili sa škodiť. Pomáhali. Tá skutočnosť sa uhniezdila v Artyomovej mysli a vlk vedel, že neskôr bude mať veľa vecí, o ktorých bude môcť premýšľať.
Vlčica vyhlásila, že si korisť rozdelia na polovicu. Artyom ovládol príval vďačnosti a prejavil ju iba kývnutím a drobným úsmevom. Bianca sa pustila do jedla ako prvá a on si chvíľu držal odstup, aby jej dovolil vziať si tie časti losice, ktoré považuje za najlepšie. Až keď Bianca oddelila od losice stehno, Artyom sa priblížil a odhryzol si pre seba prvý kus mäsa. S plnou tlamou len pokrútil hlavou na otázku vlčice. Vedel, že sa zrejme nespráva práve slušne, ale pocit plného žalúdku a pomaly sa navracajúcich síl spôsobil, že sa nedokázal sústrediť na nič iné. „Buď na ceste domov ostorožnaja,“ rozlúčil sa s ňou, keď sa vlčica pomaly odobrala späť ku svojej svorke. Kývol jej hlavou než zmizla za zasneženými stromami a doprial si ešte pár súst mäsa. Z losice zostalo menej, než predpokladal. No musela predsa zasýtiť jedného vyhladovaného vlka. Premeral si pohľadom korisť. Nemohol ju nikam presunúť, ale vďaka mrazu vydrží dlhšie než napríklad v lete. Bude si pamätať, kde ju nechal. Možno ju objavia iné šelmy, ale aj ak by sa do nej pustili, nejaké zvyšky mäsa by na kostiach ešte mohli zostať. Vlk sa rozhodol čo najskôr les opustiť, aby vôňa čerstvého mäsa neprilákala nebezpečné zvieratá alebo iných vlkov. Po krátkom premýšľaní zamieril severne, smerom k horám. Medzi ich štítmi nájde ochranu pred silným vetrom.

// Jazero Nähi

Lotéria 2

Lov ho vyčerpal ešte viac, než Artyom pôvodne predpokladal. Nezdalo sa, že bolesť svalov ustúpi v blízkej dobe. Pomyslel si, že by mal nájsť úkryt a venovať aspoň trochu času nazbieraniu nových síl a vyliečeniu svojej rany na stehne. Budem ju môcť chladiť snehom, ale je škoda, že nikde nenájdem byliny alebo bahno. Tie by pomohli ešte viac než trocha snehu. No poradí si, ako to mal vo zvyku vždy, keď sa mu prihodilo niečo podobné. Smrť sa o neho usilovala už veľakrát, ale vlk s jeho koreňmi a skúsenosťami sa jej nepoddával ľahko. Pravda, len nedávno už mal namále. A nebolo by napokon lepšie, keby po ňom na svete zostalo iba pomaly zamŕzajúce telo skryté pod snehom? Vlk zaťal zuby a presmeroval pozornosť radšej k dôkladnému čisteniu rany. Kým tu Bianca ešte stále bola, chcel podobné myšlienky držať na uzde, alebo sa o to aspoň snažil.
„Da, ulovili sme ju,“ prikývol na Biancinu otázku. Spomenul si, akú zásluhu na tom mala samotná vlčica a použitie jej magickej moci. Síce to nebola taktika, ktorú by sám zvolil, ale vedel oceniť, že tým prispela k úspešnému získaniu potravy. „Ty umnaja. Jesli by ty neprivolala ten veter, s tou losicou by sme sa trápili ešte dolgo.“ V jeho pohľade sa odrazilo uznanie. Možno sa mýlil v tom, že mágia sa nedala používať na dobré veci. Výnimky existovali všade. On takisto nebol bežným vlkom, od väčšiny sa odlišoval vo viacerých spôsoboch. Používatelia čarov to mali zrejme podobne. Prezrel si Biancu lepšie a všimol si niečo nové na jej vzhľade. „Što u tebja na krku?“ poukázal na niečo podobné kožušine omotané okolo jej krku. Odkiaľ sa to asi vzalo a na čo to používala? Nevšimol si, že by to niekde našla, ale ten predmet sa tam nemohol zjaviť iba tak, alebo áno? Vlčica sa ho spýtala na jeho vlastný stav. Artyom neodvetil hneď. Nechcel jej klamať, ale ani nechcel, aby si kvôli nemu robila ďalšie zbytočné starosti. Uhol pohľadom a uprel ho radšej na ranu na stehne, ktorá už krvácala o niečo pomalšie. „Ja mogu s etim spraviťsja. U meňa boli i horšie zranenia.“ Urobil malú prestávku medzi vetami. „No spasibo za otázku.“ Jej záujem o to, či je v poriadku, sa zdal byť úprimným a Artyom si to vážil, aj keď mal problém s pretvorením svojich pocitov na slová.
Pozrel na losicu. Jej telo bolo stále teplé. Vedel si predstaviť, že mäso z mladého zvieraťa ktoré ulovili, bude hotová hostina. Losica zrejme ešte mala tukové zásoby z leta a jesene. Uprel pohľad znovu na Biancu. „Asi budeš chcieť vernuť k svorke. A prinosiť im mäso. No... Mohol by som si z neho nemnogo vzjať? Toľko aby mi to stačilo na neskoľko dnej.“ Biancinej svorke by sa všetko to mäso určite hodilo viac než jednému tulákovi, tým viac keď šlo o Artyoma. Priložil na svoju ranu ďalší sneh a i keď chladivý pocit najprv nebol príjemný, postupne mu uľavoval od bolesti. Zakrátko už bude môcť urobiť pár krokov, možno sa dostane k nejakému úkrytu, ak nablízku nejaký je.

Lotéria 1

Únava a vyčerpanie si na ňom vyberali svoju daň, no Artyom sa ich krvopotne snažil ignorovať a pripomínať si, že na to bude môcť myslieť až po love. Dokázal svoje sústredenie zamerať iba na losicu po celú dobu lovu, no jeho telo mu jasne dávalo najavo, že dlho už nevydrží a zrúti sa k zemi namiesto toho, aby na zem spadla losica a poskytla im obživu. Vlastné zrýchlené dýchanie v ňom vyvolávalo obavy a úzkosť. Obyčajne takto rýchlo nedýchal. Zvládol kontrolovať tempo svojho dychu aj ak bol unavený, ale v tej chvíli nad tým vládu nemal. Bleskovo sa obzrel na Biancu, potom pohľad jediného oka presunul späť na losicu. Aj krátky pohľad mu stačil na to aby vedel, že vlčica je na tom podobne ako on. Známky vyčerpania spoznal spoľahlivo, odkedy opustil Sibír, boli u neho prakticky na dennom poriadku.
V Artyomovi sa znovu ozval hlas previnilosti a pohŕdania samým sebou. Ak by ma v tom snehu nenašla, nemusela by sa teraz trápiť s lovom losa. Mohla by sa vrátiť ku svojej svorke, kde by našla teplý úkryt a potravu. Nemala by na starosti úbohú vlčiu trosku, ktorej by bolo aj tak lepšie pod zamrznutým snehom. Pevne stisol tesáky. Nemal som jej dovoliť, aby mi pomáhala. Je jasné, že tým ubližuje len sama sebe. Ja už na žiadnu záchranu nemám nádej, a čím dlhší čas strávi v mojej spoločnosti, tým... Jeho telo sa jemne triaslo. Nemohol za to chlad, ale vyčerpané svaly, ktoré už podopierali vlkovo vychudnuté telo z posledných síl. A vinu na tom mali i čoraz dotieravejšie myšlienky, ktoré zvnútra rozožierali aj tú trochu sebavedomia, ktorú stihol nabrať. Niekde v úzadí začul jednu svoju časť, snažiacu sa im vzdorovať. Nezraď Biancu. Oplať jej jej pomoc, rob čo môžeš, aby ste toho losa ulovili. Ak nebudeš užitočný, možno sa zraní alebo jej korisť unikne.
Rozhodol sa. Priskočí k losici a skúsi ju uhryznutím do zranenej nohy strhnúť na zem. Nemal silu a vedel si predstaviť, že ho zviera povláči po celom lese, kopne alebo udupe. Ale nemal na výber, a nehodlal nechať Biancu podstúpiť to riziko, ak to mohol urobiť sám. Ona sa mala kam vrátiť, mala vlkov, ktorí ju čakali a dobré vyhliadky na život. Artyom mal... Pokrútil hlavou nad svojimi myšlienkami. Prikrčil sa k zemi a prichystal sa na skok, no už nestihol urobiť to, na čo sa pripravoval. Silný vietor ho zaskočil takmer tak isto ako losicu, no keďže nemieril na neho, zvládol sa udržať na nohách. Sledoval, ako poryv vetra narazil na telo losice a odhodil ho k stromu, o ktorého kmeň sa zviera bolestivo udrelo. Najprv mu nebolo jasné, odkiaľ sa tak silný vietor vzal, potom si ale spomenul na Biancu a jej schopnosť privolávať ho. Tak toto myslela tým využitím čarov pri love. Bianca skočila k losici a pokúsila sa zahryznúť do jej krku, minula však a jej zuby sa zaťali do chrbta zvieraťa.
Artyom neváhal ani chvíľu. Myšlienky, ktoré ho predtým prikovali na miesto a zabránili mu pohnúť sa, teraz stíchli. Vlk mal opäť v hlave iba lov a jeho úspešný výsledok. Nemusel premýšľať nad skokom k losici a zahryznutím sa do oblasti jej hrdla, ako to robil už tisíckrát, hoci sa zdalo, že odvtedy ubehli storočia. Losica sa zúrivo metala, kopala okolo seba, no sila ju postupne opúšťala, keď jej z rany na krku vytekala krv. Pre Artyoma bolo jej teplo na jazyku ako nová nádej, prísľub prežitia zimy, alebo len nasledujúcich dní. Stlačil čeľuste silnejšie a losica sa po posledných záchvevoch konečne prestala hýbať. V tej istej chvíli všetky sily opustili i Artyoma. Vlk si ľahol do snehu vedľa hlavy losice a chvíľu venoval iba tomu, aby opäť získal kontrolu nad dýchaním. V pľúcach ho bodala bolesť a jeho svalstvo sa kŕčovito chvelo, keďže beh a boj s losicou ho priviedli na hranicu možností. Rana na stehne pálila a v snehu pod Artyomom sa začínala rozpíjať krv do čoraz väčšej machule. Pomaly otočil hlavu k Biance. „Ty v porjadke? Ty neporanilas?“ Vina, ktorú cítil už teraz, by vyrástla do ešte väčších rozmerov, ak by sa Bianca zranila, keď mu pomáhala loviť. Bolo to síce jej rozhodnutie, vydať sa s ním na lov, no i tak, ak by ho vtedy v tom snehu nenašla a ak by on nesúhlasil s tým, aby mu pomáhala a ohrozovala tak sama seba... Vlk naprázdno prehltol a aby sa niečím zamestnal, vzal medzi zuby trochu snehu a priložil ju na svoju ranu.

// Západný Galtavar

Planina so zvyškom losieho stáda zostala za ich chrbtami a Artyom s Biancou prenasledujúci losiu samicu vbehli do lesa. Teda, Bianca s losicou vbehli a Artyom sa pohyboval krivkaním, ktoré beh pripomínalo len vzdialene. Čím viac sa snažil nohu znovu rozhýbať, tým silnejšie bolesť z rany na stehne vystreľovala do celého tela a znemožňovala mu hýbať už tak vyčerpaným a podvyživeným telom. Vidina potravy bola lákavá a v podobe losica sa mihala len kúsok od neho, stačilo by len trochu pobehnúť a mal by ju... Vlk zaťal zuby a aj napriek tomu, že cítil ako mu po nohe steká na zem teplá krv, pridal do kroku a znovu losicu dohnal.
Okolo nich sa na zem ticho znášali snehové vločky. Artyom okrem vržďania snehu pod losími kopytami a vlčími labami a vlastného prerývaného dychu nepočul vôbec nič. Obklopoval ich pokoj mŕtveho zimného lesa, jedinými známkami života v ňom boli oni traja. Bolo to skoro akoby sa opäť ocitol doma, na love v sibírskych lesoch. Vyhýbal sa koreňom trčiacim spod zeme, kameňom a kmeňom stromov. Zdalo sa mu, že losica už nebeží tak rýchlo. Zviera sa občas potklo o zranenú nohu, inokedy v zmätku zmenilo smer a zmätene sa snažilo striasť prenasledujúcu dvojicu vlkov medzi stromami.
Bola by to ideálna chvíľa na pokus strhnúť losicu k zemi, alebo ju aspoň zraniť a viac spomaliť. Artyomova bolesť v nohe o sebe dávala vedieť stále viac intenzívne, nechcelo sa mu opäť riskovať ďalší kopanec ostrým losím kopytom, ale ešte menej túžil riskovať Biancino zranenie. Rýchlo v hlave zvážil všetky svoje možnosti, pričom jeho pohľad ani na sekundu neopustil klusajúce zadné nohy losice. Prekonal bodanie bolesti, urobil skok dopredu k zvieraťu a zahnal sa zubami po prednej nohe losice. Zviera vykoplo zadnou nohou, no vlka minulo. Artyom šklbol hlavou a jeho tesáky na nohe losice zanechali hlbokú ranu, ktorá jej znemožnila rýchly beh. V tej istej chvíli z dutiny na strome pred nimi vyletela sova, obrovský vták s hrozivým tieňom, ktorý jeho krídla vrhali na snehom pokrytú zem.
Losica uskočila pred letiacou sovou, zatackala sa na dvoch zranených končatinách a takmer stratila rovnováhu, no nejakým zázrakom sa jej podarilo na nich udržať. Vydesene, otáčala hlavou na všetky strany a robila všetko preto, aby sa od vlkov vzdialila, no zdalo sa, že medzi kmeňmi stromov a Artyomom s Biancou je v obkľúčení. Artyom lapal po dychu. Nevenoval pozornosť zraneniu – ešte chvíľu to vydrží. Ošetriť nohu si bude môcť, keď skončia s lovom, nech už to dopadne akokoľvek. „Ne daj jej ubežať,“ štekol na Biancu hlasom zachrípnutým vďaka námahe a chladnému vzduchu. „Každý iz nas jej zahryzne do jednej ranenoj nogi. Eto by ju malo stiahnuť k zemli.“ Začal sa pripravovať na skok k losici a pevné zahryznutie, pohľadom sa ale uistil, že vlčica bola v poriadku. Ak by to tak nebolo, musel by sa o ulovenie losice pokúsiť sám. Nebola to najlepšia vyhliadka, ale keďže Bianca toho pre neho už vykonala dosť, musel by jej to oplatiť.

Vlčica nasledovala jeho kroky a držala sa trochu za ním. Artyom všetku energiu vynakladal na to, aby jeho pohyby boli čo najpresnejšie a najtichšie, aby jeho dych nebol príliš rýchly a hlasný. I tak mu ale neuniklo, že Bianca ho brala ako lepšieho lovca, ako toho schopnejšieho z ich dvojice. Nemyslel si, že ešte niekedy ho nejaký vlk uzná za v niečom lepšieho. Vnútri pocítil nepatrný pocit hrejivosti, ktorý ale za okamih zmizol, keď ho nahradila chladná, bodavá logika. Za nejaký čas na naučí loviť a už si na teba ani nespomenie. Nemysli si, že to, že sa vyváľaš v jame v snehu po nejakom losovi niečo znamená. Už dávno nie si iným užitočný, a nikdy taký znovu nebudeš.
Silou vôle zabránil svojim zubom aby sa so škrípaním stisli k sebe. Len sa viac sústredil na dýchanie, na studený vzduch vnikajúci do jeho pľúc a postupne sa zohrievajúci. Vlčica za ním sa ozvala so slovami pochvaly mierenými na jeho taktiku prenesenia pachu zvieraťa na seba. Artyom nesmelo uhol pohľadom jediného oka niekam ďalej od vlčice, no to zvláštne teplo sa opäť vrátilo a teraz nezmizlo tak rýchlo. „U nas sa to učia vsje vĺčatá, kogda prestanú loviť myši i králiky a presunú sa k väčším zvieratám.“ Niekoľkokrát preniesol váhu z jednej prednej nohy na druhú a zasa naspäť, kým sa Bianca váľala v losom ležovisku. Potom mohli pokračovať.
Artyom si premeriaval vzdialenosť medzi pasúcimi sa losmi a lesom. Nebola tak veľká, ak by medzi zvieratami vyvolali zmätok, budú sa sústrediť hlavne na ochranu mláďat ktoré ešte neopustili matky. Zranená samica, zdalo sa, mláďa nemala. Možno oň prišla, keď sa zranila? Mohla ho brániť pred inou šelmou, alebo možno pri prechode nejakým ťažkým terénom spadla ale na rozdiel od svojho mláďaťa to prežila, premýšľal Artyom. Bianca poznamenala, že mäso mladšej samice bude určite chutiť lepšie. „Mjaso jesť mjaso,“ odvetil, „Ne važno kak chutí, no glavnoje što dokáže zasýtiť a je ho mnogo.“ Keď ešte žil na Sibíri, často sa živil zmrznutým mäsom starým niekoľko týždňov, pochádzajúcim zo starých zvierat a naučil sa pri jedení nehľadieť na to, ako jeho potrava chutila. Neskôr mu to pomohlo.
Bianca nechala ich posledné rozhodnutie na ňom. Predtým mu však povedala, aké boli jej názory a Artyom ich pri uvažovaní o taktike bral do úvahy. Staré zviera je skúsené a mohlo by vedieť, ako sa nás zbaviť. Tá mladá samica je zranená a ak ju dostatočne vyplašíme, môže si vlastnou vinou ublížiť ešte viac. V lese sa nebude mať kam pohnúť a my ju budeme môcť obkľúčiť. Nadýchol sa a otočil sa k Biance tak, aby videla stranu jeho tváre s okom. „Oddelíme od stáda ranenuju samicu. Potom ju budeme presledovať v les.“ Posledný raz sa uistil o polohe svojej koristi v stáde a vzdialenosti medzi ňou a lesom.
Potom siahol na dno svojich síl, prestal sa plaziť a zamieril k stádu tak rýchlo, ako mu to unavené svalstvo dovoľovalo. Losy si ho skoro všimli a zavládol medzi nimi zmätok, Artyom sa ale sústredil iba na jedného jedinca. Samica našťastie stála na kraji stáda, do stredu sa rýchlo dostali mladšie jedince, ktoré obkľúčili dospelí ako hradba. Vlk sa ohnal zubami po nohe losice. Zviera sa jeho uhryznutiu vyhlo, zamierilo však želaným smerom, preč od ostatných losov. Artyom trochu zvoľnil tempo, stále sa však držal blízko nej a chniapal zubami, aby jej nedovolil uniknúť. Už boli takmer pri lese. Pokúsil sa uhryznúť losicu do jej zranenej nohy, zviera však neočakávane silno koplo zadnou nohou. Kopyto Artyoma len škrablo, keďže losica útočila panicky, no zásah do stehna stále cítil. Zavrčal, na chvíľu spomalil do kroku, potom ale losicu s menšími ťažkosťami dobehol a cvaknutím zubov ju konečne zahnal do lesa. Musíme ju skoliť čím skôr.

// Ageronský les

// Východný Galtavar (cez VVJ)

S nosom pri zemi nasledoval losiu stopu. Keď minuli breh jazera, ocitli sa na ďalšej pláni, podobnej tej, na ktorej boli predtým. Zdalo sa, že obe pláne sú obľúbeným miestom losov. Artyom si túto skutočnosť poznačil do pamäte. Ktovie, možno to niekedy opäť využije, ak bude znovu loviť a nebude sám. Možno to bolo príliš optimistické, ale aj ak by bol osamote a potreboval by sa rýchlo nasýtiť, mohol by tu nájsť aspoň mŕtve losie telo. Lepšie ako nič a jednoznačne chutnejšie než niektoré iné veci, ktoré už musel zjesť aby nezomrel od hladu. „Spasibo,“ poďakoval Biance za jej návrh. „Možno niekedy v budušem.“ Pochyboval, že by chvíľa, kedy by sa rozhodol pridať, naozaj nastala. Preto by sa jeho slova dali nazvať skôr zdvorilostnou frázou, ale poďakovanie za jej ponuku myslel Artyom vážne. Bianca dúfala, že počas času stráveného v tejto krajine stretne lepších vlkov, než predtým. Artyom nepatrne zdvihol jeden kútik úst do niečoho, čo mohlo pripomínať slabý úsmev. „Snáď. Vstretiť tebja bol dobrý začiatok.“ Potom sa vrátil naspäť k stopovaniu. Spomalil svoj pohyb a prikrčil sa k zemi, naznačujúc Biance, aby urobila to isté. Pach losov sa približoval a Artyomovi sa zdalo, že počuje zvuk snehu pod ich kopytami a dych viacerých veľkých zvierat. Jeho pohyb sa podobal viac na plazenie než kráčanie. Niektoré jeho svaly protestovali proti tej náhlej zmene, no vlk si ich zatiaľ nevšímal. Trpieť bude môcť až bude po love. Zdalo sa, že nie všetky inštinkty bývalého lovca sa z neho vytratili. Čo sa v mladosti naučíš, neskôr akoby si našiel, nehovorí sa to práve tak?
Narazil na miesto, kde predtým ležal los. Stopa v snehu bola patrná a na ležovisku zostalo i pár chumáčov srsti. Artyom sa cez ležovisko niekoľkokrát prevalil aby časť pachu losa preniesol na seba. Do nosa mu udrel prenikavý pach losieho samca, ale ovládol sa a potlačil frknutie nosom. Nechcel ich prezradiť. „Jesli budeme voňať kak oni, nevšimnú si nás tak skoro,“ vysvetlil Biance. Potom sa plazivým krokom vydal ďalej smerom, kde tušil losy. Onedlho pred nimi zazrel stádo, popásajúce sa na zvyškoch trávy pod snehom neďaleko potoka. Losy striedavo hrabali veľkými kopytami v snehu a hrýzli zimnú trávu. Občas jeden z nich zdvihol hlavu, zavetril a rozhliadal sa okolo, vlkov si ale zatiaľ nevšimol. Artyom sa snažil držať sa za každých okolností na mieste, odkiaľ vietor nemohol priviať jeho pach k losom. Vďaka tomu, že sa snažil maskovať svoj vlčí pach, bol pre losy ťažšie odhaliteľný. Skôr či neskôr by si zvieratá však všimli, že na jeho pachu niečo nehrá. „Les jesť dobrý nápad. Väčšie zviera sa v ňom bude pohybovať pomaly a nebude môcť begať.“ Artyom sa zameral na stádo a všimol si dve samice – jednu s očividne zranenou nohou, na ktorú nedostupovala a druhú, najstaršiu zo stáda a pomerne vychudnutú. „Dumaju, što bude lepšie oddeliť od ostatných tú so zranenou nogou. V lese by sa mogla spotknuť o koreň stromu ili rýchlejšie ustať.“ Sledoval pohyb stáda jediným okom, no to pre neho už nepredstavovalo problém. Ťažšie bude udržať krok s losicou, ak sa Bianca rozhodne ju nahnať k potoku namiesto do lesa.

Od Biancy sa dozvedel pár vecí o tom, ako sa dostala do svojej svorky a ako sa jej rodičia neskôr stali alfami. Pokýval hlavou na znak toho, že jej slová počul a porozumel im. Zdalo sa, že mala šťastie na vlkov, ktorí sa jej ujali. A im sa zasa pošťastilo stať sa alfami, i keď Artyom si bol istý tým, že byť alfou je viac česť a výsada ako niečo príjemné, čo by zvládol každý. Samozrejme za predpokladu, že sa na miesto alfy dostal správny vlk a nie niekto, kto iba túžil po moci a vláde nad druhými. „Tvoji roditeli sú určite zodpovední, jesli sa ujali svorky bez alfy,“ odvetil. „Njet každý by zvládol niečo takoje... Ili, možno by to zvládlo viac vlkov i ja len zabúdam, što njet vsje takije ako ja.“ Rozhodnosť a odvaha prevziať nad niečím kontrolu naozaj nepatrili k Artyomovým silným stránkam a každý, kto sa s ním stretol, to veľmi rýchlo zistil. O to viac však vzhliadal k tým, ktorí tieto vlastnosti mali. Už len preto, že vedľa nich sa cítil viac bezpečne a zdalo sa mu, akoby sa niečo z pováh tých vlkov prenieslo i na neho a dodalo mu odvahu. I keď vnútri si veľmi dobre uvedomoval, že je to iba falošné zdanie a vlci, s ktorými bude tráviť čas, z neho neurobia lepšieho vlka. To mohol urobiť len on sám, a... Nebol na najlepšej ceste. Bianca spomenula, že do ich svorky boli prijatí všetci vlci, ktorí potrebovali pomoc alebo nemali iné východisko. Pochopil, že tie slová boli mierené i na neho a rozumel tomu, prečo mu Bianca dala nepriamy návrh. No i keď si vážil jej ohľaduplnosť, pokrútil hlavou. „Ja by vám nebol k žiadnemu úžitku. Ani neznaju, smogu li uloviť toho losa. Ja uveren, što sa nájdu omnoho lepší vlci, ktorí sa k vám budu chcieť pridať.“ Urobil malú pauzu na nádych, potom pokračoval. „Krome togo... Čuvstvuju sebja lepšie ďalej od ostatných. Nedumaju, što pre mňa alebo pre členov vašej svorky by bolo dobré, jesli by som sa pridal. Njet každý sa hodí do svorky a dokáže v nej žiť.“
S tými slovami sa odmlčal a nechal znovu rozprávať Biancu. Jeho inštinktom bolo stíchnuť, keď začal hovoriť niekto iný. Nebolo to kvôli rešpektu, skrátka preto, že hlas veľkej väčšiny vlkov ten Artyomov ľahko prehlušil a on nevidel zmysel v rozprávaní, ak ho nikto nepočul. Naučil sa to už ako vĺča, keď ešte pravidelne trávil čas v spoločnosti väčšej skupiny iných vĺčat, i keď len krátko. A odniesol si to i do svojej samotárskej dospelosti. Niektorých zvykov bolo ťažké sa zbaviť. Slovami o pýche a hrdosti sa ho trochu dotkla, nedal to ale najavo. Hoci sa zdalo, že vlčej troske akou Artyom bol už žiadna hrdosť nezostalo, niekde na dne jeho duše sa predsa nejaké zvyšky ešte povaľovali. A tiež, on bol vlk, ktorému pomáhala vlčica. Jeho otec by nikdy nedovolil žiadnej vlčici aby ho podopierala tak, ako Bianca Artyoma... Ibaže to bol jeho otec, a Artyom bol vďačný, za každú vec, v ktorej sa od neho líšil. V Biancinej naivite sa skrýval i istý druh múdrosti, aspoň sa mu to začalo zdať. No jeho pesimizmus a nedôvera získané mnohými nepríjemnými skúsenosťami sa nedali poraziť iba pár slovami vlčice, ktorú skoro nepoznal. „Mne bolo doverje na škodu počti vsegda,“ riekol potichu. „No nadejus, što u tebja to tak nebude.“ Nevedel, prečo Biance už naznačil niečo o tom, čo prežil než sa sem dostal. Obyčajne nebol tak zdielny, ale keďže ho našla zrejme v najhoršom možnom stave, v akom sa môžete zoznámiť s iným vlkom a pomohla mu, nejakú dôveru k nej už predsa cítil. I keď jej nebolo veľa a Artyom stále postupoval opatrne, akoby stál na tenkom ľade nad divokou riekou.
Ešte raz si overil, či sa v čítaní pachov nezmýlil. Zdalo sa, že počet losov v stáde a smer ich pohybu sa mu podarilo odhadnúť pomerne správne. Ešte si nevyšiel z cviku. Dúfaj, že ti to rovnako dobre pôjde aj ďalej, poznamenal cynicky hlas a Artyom sa ho so zaťatými zubami snažil nevnímať. „Prežde čem ho uštveme, musíme ho oddeliť od ostatných.“ Zamyslel sa nad taktikou. „Jesli by sa nám ich podarilo zmiasť, aby si mysleli, što my zaútočíme z jedného smeru a zaútočili by sme s innogo, mohlo by to vyjsť.“ Nebola to stopercentná istota, ale na nič lepšie sa spoliehať nemohol. „Da, eto správny smer,“ odpovedal Biance a vydal sa za pachom losov, kam zamierila i vlčica.

// Západný Galtavar (cez VVJ)