Gallirea - Příspěvky uživatele

Postupne sa mu darilo upokojiť sa, opäť prebrať kontrolu nad chvením svalov vo svojom tele a dýchať podobnou rýchlosťou ako dýchal do chvíle, kým nezačul vzdialený hrom. A to i napriek tomu, že sa búrkové mraky značne priblížili a ich hrmenie nabralo na intenzite s prichádzajúcou nocou. Napokon, nemala to byť Artyomova prvá búrka. Nie každá v ňom vyvolávala podobný strach, no v spojení s jeho náhlym opustením Kasiusa a rozhovorom, ktorý predtým viedol s vlčicou, sa opäť ozvali staré temné spomienky. „Jesli eto tak je, ty jedna iz mála. Aspoň podľa meňa. Po svete nechodí mnogo vlkov, ktorí iným pomágajú bez togo, aby za to niečo chceli.“ Artyom na okamih prestal rozprávať. „Uže som pár takých vlkov vstretil. No stále ich bolo menej než tých ostatných.“ Ak naozaj tak nezištne poskytla pomoc každému, kto ju potreboval, mohlo ju to priviesť aj do ťažkostí. Artyom si vedel predstaviť, ako by sa niektorí vlci potešili možnosti ju využiť. Mal chuť ju pred tým varovať, v poslednej chvíli sa ale zastavil. Nebola predsa hlúpym vĺčaťom. Mala oči a uši, vedela premýšľať sama za seba a určite by sa nepotešila tomu, že jej prakticky cudzí vlk vysvetľuje ako má konať. No tak úplne cudzí si už neboli – vlčica sa mu predstavila ako Jasnava. „Mne môžeš govoriť Artyom,“ odvetil jej. „Tože pochádzaš iz Sibíri? Zdá sa mi, že u nás mali niektoré vlčice podobné mená.“ Jej meno mu naozaj znelo ako meno z jeho rodiska, alebo aspoň z jeho blízkosti. No mohol sa mýliť, určite existovali aj iné kraje, kde sa vĺčatám dávali podobné mená.
Jasnava jeho ospravedlnenie prijala, pocit viny sa Artyoma však stále pevne držal ako nenásytný parazit. Na jeho ťažobu bol viac menej zvyknutý, bolo však oveľa ťažšie byť v prítomnosti toho, voči komu previnilosť cítil než sa vracať k spomienkam, ktoré ju vyvolávali. Uvedom si, že v tejto chvíli to nemôžeš odčiniť ničím. Môžeš len dúfať, že jej jedného dňa ten dlh splatíš. A práve teraz ju poctiť aspoň tým, že neutečieš a budeš s ňou viesť rozhovor ako normálny jedinec. Pochopil, že hlas v jeho mysli má tentoraz pravdu. Bude ho musieť počúvnuť, i keď pre neho bolo stále ťažké nepodľahnúť úzkosti v prítomnosti vlčice, ktorá už malá tú česť s niekoľkými jeho najhoršími stránkami. A odolávať myšlienkam ktoré mu radili aby sebe i jej urobil láskavosť a niekam zmizol. Nie. To sa nestane. Napodiv, jeho tichý prejav vzdoru tieň z jeho mysle zahnal. Aspoň na nejakú dobu. Stále cítil jeho skrytú prítomnosť niekde v úzadí, no sústredenie pozornosti na Jasnavu a slová, ktoré hovorila, mu pomáhalo. „Eto njet zlý nápad,“ zareagoval na návrh Jasnavy porozhliadnuť sa po miestach so zverou keď prestane pršať. Síce nebol pripravený na skutočný lov, no mohli by nájsť zdochlinu alebo slabšieho jedinca ktorého delili od smrti len dni a trochu mu to čakanie urýchliť. Pri myšlienke na potravu sa Artyomov žalúdok bolestivo skrútil. Ako dlho už nič nezožral? Potriasol hlavou aby sa tých úvah o prázdnote vlastného brucha zbavil. „Mali by sme nájsť úkryt, kam neprší,“ obrátil sa k vlčici. „Mne dožď až toľko nevadí, no nechoču, aby si zdes stála a premokla.“ A takisto ani on nechcel stáť pod otvoreným nebom, počúvať hromy a vidieť blesky na temnej oblohe, to ale Jasnave hovoriť nechcel. Už jej ukázal až príliš svojej slabosti, mohol sa konečne začať správať trochu schopne. Artyom zo seba striasol kvapky dažďa a vydal sa pomalším tempom popri rieke dúfajúc, že ich dovedie niekam kde budú môcť prečkať lejak.

// Náhorná plošina (cez Medvediu rieku)

Napriek tomu, že sa Artyom nachádzal v značne zmätenom a vydesenom rozpoložení, mal o vývoji situácie určité predstavy. Boli síce silne ovplyvnené emóciami ktoré práve prežíval, no podľa jeho názoru mali mať blízko k realite. Všetky ich spájalo jedno – vlčica skôr či neskôr zmizne a zanechá ho napospas vlastnej mysli. Nič také sa ale nestalo, a to Artyoma zarážalo. Nastala situácia, s ktorou nepočítal a to prispelo k jeho celkovej neistote a spoločenskej neobratnosti. Niežeby tieto vlastnosti niekedy majstrovsky ovládal. Väčšinou skrátka nehovoril nič, ovládal sa. Teraz ale väčšiu časť kontroly stratil a slová sa z neho rinuli náhodne. „No i tak,“ chabo sa bránil jej vysvetleniu, prečo ho nasledovala. „Po čemu by ti tak záležalo na niekom, kogo poznáš toľko chvíľu? Veď nepoznáš ani moje imja.“ Alebo jej už prezradil, ako sa volá? Nespomínal si na to. Všetko čo sa odohralo medzi prvým zadunením hromu a týmto okamihom bolo ako zakalená mláka plná hustého blata a Artyom nemal chuť sa v ňom prehrabávať. Z nozdier sa mu vydral dlhý výdych a potom dožičil svojim pľúcam ďalšiu dávku vzduchu. Krátko pokrútil hlavou. „Njet, to asi nemusí. Teda jesli ten vlk nie je mnou. Ja... Njet zvyknutý na pomoc drugých. Vlastne neznaju, jesli som ju niekedy bral kak niečo samozrejmé. Voždy bola nečakaná.“ Spájal sa s ňou pocit, že vlk musí mať nekalé zámery a že Artyom si nezaslúži, aby mu ktokoľvek pomáhal, tieto slová ale zadržal vo svojom vnútri. Po tom všetkom, čo si musela vypočuť, už ju nechcel ničím ďalším znepokojovať. Ak zostala až doteraz, môže jej prejaviť trochu vďaky aspoň tým, že ju ušetrí ďalších svojich výlevov.
Sklopil zrak k zemi ako vĺča, ktoré sa hanbilo za nejaký priestupok pred starším vlkom. „A ja ne chotel skazať, že ty lžeš. Izvini.“ Jeho ospravedlnenie bolo tiché a krátke, hlas mu zdrsnel, keďže v poslednom čase toho narozprával viac než predtým a bol presiaknutý ľútosťou, pretože Artyom vedel, že okrem toho jediného slova nemôže svoje správanie nijako odčiniť. „Nikogda som si nemyslel, že govoríš lži. Len som si nevedel vysvetliť, po čemu... Si sa mi snažila pomôcť.“ Na jej slová o zaujímavej rozprave zareagoval vzdychom. „Pravda, myslím. I ja rád, že... Jestvujet niekto, kto mi rozumie. Že ja njet sám.“ To boli nebezpečné myšlienky. Mohli viesť k ďalšej bolesti a sklamaniu, keď sa ukáže že nie sú pravdivé. No malá svetlá iskra v Artyomovej hrudi ho nútila veriť tomu, že sa to nestane. Vlčica mu povedala, že s ním zostala preto, že chcela. To bola pre Artyoma ďalšia vec, o ktorej nikdy nesníval, že ju začuje. Na okamih mu vzala schopnosť premýšľať a rozprávať, takže len doširoka roztvoreným jediným okom sledoval svoje predné laby a kamienky okolo nich. Malá iskrička blízko jeho srdca nabrala na veľkosti a prisahal by, že cítil jej teplo ktoré sa postupne šírilo do celého jeho tela. A keď vlčica dodala, že nepočula žiadne hlúposti, jeho prekvapené mlčanie sa ešte predĺžilo. Po chvíli ktorá sa rozhodne nedala nazvať krátkou, si odkašľal. Uvedomoval si, že podobné slová nesmie nechať bez odozvy, nevedel ale, ako na ne zareagovať. „Nemogu sa ti za to ničím odvďačiť. Na lov som príliš slabý, nie som zdes tak dolgo, ani neznaju o žiadnych miestach s množstvom zveri, úkrytoch...“ Zavrtel hlavou. „No ty zdes nie si kvôli etim veciam.“ To už pochopil, hoci mu to musela niekoľkokrát zopakovať. „No jesli budeš potrebovať poradiť ili pomôcť, sdelaju vse što smogu.“ Vydýchol, s okom stále upretým na zem a dúfal, že svojimi slovami vlčicu nijako neurazil.

Na okrajoch Artyomovho zorného poľa sa mihali čierne tiene. Zdalo sa mu, že dokáže zaostriť iba na vzdialené stromy, všetko ostatné vyzeralo akoby sa na to díval spod rozbúrenej vodnej hladiny. Pokúsil sa zbaviť rozmazaného videnia potrasením hlavou, nepomohlo to však. Práve naopak, keď sa znovu pokúsil pohľadom nájsť obrys lesa na horizonte, uvidel iba tmavozelenú machuľu, ktorá sa hneď nato rozplynula v temnote keď zavrel oko. Udržať sa v stoji na všetkých štyroch už nemohol a tak sa posadil na kamene na brehu jazera. Dych ani tep stále nespomalili, bolo však ľahšie sa s náhlou stratou rovnováhy vyrovnať v sede než snažiť sa udržať kontrolu nad štyrmi chvejúcimi sa nohami. Vzdialene počul, ako mu vlčica prisvedčila na jeho otázku. Alebo sa mi to iba zdalo? Počujem to, čo chcem počuť i keď viem, že to nikdy nebude pravda? Sklonil hlavu skoro až ku kameňom pod svojimi prednými nohami a niekoľkokrát sa neúspešne pokúsil o hlboký nádych skôr, než vlčici odpovedal. „Nečakal som, že ty pôjdeš,“ vydýchol. „Nemusíš sa o meňa báť preto, že sme si podobní.“ V mysli začul pohŕdavé vyprsknutie. Akoby niekto ako ty mohol byť podobný jej. „Voždy som si poradil.“ Aj sám vedel, že jeho slová protirečia skutočnosti.
Ďalšie slová, ktoré od vlčice začul, ho zneistili ešte viac. Čo tým myslí? Mohla u mňa hľadať niečo iné než je chvíľkové využitie? Vedel, že jeho povaha nie je stavaná na nadväzovanie hlbších vzťahov s ostatnými. V domovskej svorke bol užitočný pri lovoch, dokonca uznávaný ako dobrý stopár, okrem toho ale zlyhával vo všetkých ostatných oblastiach. Ako syn, brat, člen vlčej svorky. Artyom krátko pokrútil hlavou. „Nemusíš mne lgať. Pravdu o tom, že tebe jesť meňa ľúto, predo mnou nemusíš skrývať. Ja ju slyšal už mnogo krát. Odna ďalšia vlčica, kotoraja ju vysloví už mi neublíži.“ Pevne zaťal čeľusť a to mu pomohlo sa konečne zhlboka nadýchnuť, aspoň raz. Pľúca privítali chladný búrkový vzduch. Viac než to však Artyoma zamestnávali slová tej vlčice. Nemôže to myslieť vážne, nie po tom všetkom, čo som jej povedal, čo videla a počula. Je len príliš láskavá na to, aby to povedala nahlas, ako príliš veľa vlkov, ktorých som tu stretol. I napriek tomu že sa snažil, iskru nádeje vo svojom vnútri už nemohol potlačiť tak ľahko ako predtým. Nie keď si spomenul na pomoc ktorej sa mu dostalo od Biancy a Aurona, na Kasiusovo priateľské správanie ktoré pre neho bolo očividne tak prirodzené ako dýchanie alebo žmurkanie. Aj keď Artyom si nič z toho nezaslúžil a nikdy sa im ničím neodvďačil. „Nikto mne nikogda nepovedal, že sa so mnou dobre zgováralo.“ Výraz v Artyomovej tvári prezrádzal nedôveru, niekde hlboko pod ňou sa však skrývala túžba tým slovám aspoň na okamih veriť. „Ani ja sám by som to o sebe neskazal. No ty áno. Eto lož, ili ty pervaja, kto rád trávi čas s vlkom kak ja.“
Snažila sa ho upokojovať. Známky strachu a úzkosti úplne nevymizli, no keď sa Artyom mohol sústrediť na jej prítomnosť a zvuk jej hlasu, vytesniť z mysle obraz horiaceho lesa a členov jeho rodnej svorky stratených v plameňoch bolo jednoduchšie. Aj napriek tomu, že sama vlčica znela vystrašene a neisto. Význam slov nebol dôležitý, záležalo na tom, že nebol sám. No v duchu sa nenávidel za to, že dovolil aby jeho sebaovládanie takto povolilo. Keď to najhoršie zo záchvatu úzkosti prehrmelo, dostavil sa pocit viny a hanba. „Da,“ precedil cez zuby. „Nič nám negrozí, aspoň v tejto chvíli. Teraz znaješ, že sa na meňa nedá spoľahnúť. Kvôli mne ty musela bežať až sem, toľko aby ty slyšala vsje tie gluposti a... Ja skazal, že lžeš.“ Sklonil hlavu ešte hlbšie. Ak vlčica stále nepochopila s kým sa zhovárala, určite sa to stane teraz. Nasledovať bude dlhé obdobie strávené osamote. Už by som nemal nechať nikoho sa priblížiť. Pre jeho vlastné dobro.

// Čerešňový háj (cez Stredozemku)

Keď vezmeme do úvahy fakt, že Artyom už dlhší čas nič nezjedol a jeho telo bolo ešte dlhšiu dobu v poľutovaniahodnej fyzickej kondícii, bežal pomerne rýchlo. Dlhé, štíhle nohy sa mu síce podlamovali a potkýnali jedna o druhú ako novonarodenému srnčekovi, dokázal sa na nich však udržať dosť dlho na to, aby dorazil cez pláň k brehu jazera. Tam sa konečne zastavil, na trasúcich sa nohách a s hlavou sklonenou takmer až k hladine jazera upieral zrak na svoj odraz. Na mihotavej hladine mu vydesený, hmlistý pohľad jediného oka opätoval jeho dvojník. Chvíľu boli jedinými zvukmi doliehajúcimi k jeho ušiam jeho tep, nezvyčajne rýchly, a plytký, sípavý dych, ktorý občas prerušilo prehltnutie naprázdno. Oheň. Blesky. Požiar. Artyomom opäť prebehla triaška, tentoraz sa však už nedal do behu. Voda je blízko, pripomenul si. Žiadne stromy. Nič, čo by mohlo začať horieť. Dostať pod kontrolu chvenie jeho svalov a zrýchlené dýchanie zatiaľ neprichádzalo do úvahy.
Hoci sa ledva udržal vo vzpriamenej polohe, úzkosť mu nedovolila stáť na mieste. Klusom sa vydal pozdĺž brehu jazera, striedavo upieral pohľad k vzdialenému obrysu lesa, k zamračenému nebu, k priezračne čistej hladine vody. Nebol si istý tým, čo vlastne hľadá, ani či to vôbec dokáže nájsť. Jediné, čím si jeho zmätené myšlienky boli absolútne isté bolo to, že búrka znamená nebezpečie. Pamätal si, koľkokrát sa v jeho domovskom lese na Sibíri stalo, že blesk zapálil jediný strom a o niekoľko týždňov zo starého, obrovského lesa zostali iba ohorené pne a kopy popola. Zo spomienok ho vytrhol známy pach a s ním príchod vlčice. „Ty šla za mnoj,“ vydýchol. Oddeliť slová od myšlienok bolo teraz ťažšie, preto často vyriekol nahlas to, čo mu v tej chvíli prebehlo mysľou. „Si stále zdes. No po čemu? Už znaješ, že tebe nemogu pomôcť. Znaju, že ostatným nie som ničím užitočný. Oni eto tiež znajut. Nechávajú ma na pokoji. Osamote. Po čemu ty eto nesdelala?“
Jeho myšlienky sa stávali čoraz viac chaotickými. Artyom sa s vypätím všetkých síl pokúsil zastaviť ich rozbúrený prúd, sústrediť sa na to, čo bolo naozaj dôležité. Dôvod jeho náhleho úniku, nebezpečie, ktoré hrozilo im obom. Musí ju varovať, musí jej povedať, na čo si dávať pozor. Možno konečne urobí aspoň jednu vec, ktorá iným bude na osoh. „Búrky,“ vyhŕkol. Jeho hlas znel drsnejšie, než predtým. „Kogda udrie blesk, iskra môže podpáliť strom, ili celý les. Tak veľký ogoň neuhasí ani dožď, gorí celé týždne, kým nezostane len popol.“ Neuvedomoval si to, ale úzkosť v jeho vnútri sa mu odrazila v hlase natoľko, že znel ako vystrašené vĺča po nočnej more. „Zdes, pri vode je bezpečno. Zatiaľ. Žiadne stromy.“ Snažil sa znieť pokojne, sebaisto, no to sa mu nedarilo ani keď ho práve vo svojich pazúroch nezvierala panika. „Mali by sme zdes zostať. No jesli sa ogoň dostane sem...“ Artyomov pohľad sa sústredil na bod v korunách stromov ďalekého lesa. Prestával cítiť, rýchle rozpínanie svojej hrude a búšenie srdca, jediné, čo dokázal vnímať boli vrcholce stromov a búrkové mraky za nimi. Ako dlho potrvá, kým ich uvidím horieť?

Plne očakával, že akonáhle sa vlčica dozvie, že jej nemôže nijako pomôcť, jednoducho odíde. Bez vysvetlenia, možno. Jednoznačne bez toho, aby sa čo len raz obzrela za vlkom, ktorý jej tak či tak nebol nič platný. Artyom si bol istý, že po tejto zemi chodilo množstvo vhodnejších kandidátov na záchrancu pred tieňmi vo vlastnej mysli. Možno by nevedeli, aké to je bojovať s nimi na vlastnej koži, aspoň by ale nemali strach. A to vlčica potrebovala určite viac než vlka, ktorého už dlhý zápas vyčerpal takmer až na hranicu jeho možností. Privrel oko a započúval sa do zvuku vetra a jemného praskania elektriny vo svojich naježených chlpoch. S tak zježenou srsťou vyzeral ešte vyšší, než obyčajne a tiež to zamaskovalo vystupujúce kosti. Že sa nevytratila si uvedomil, až keď ju začul prehovoriť. Dozvedel sa, že pomoc nehľadala. To ho prinútilo pootvoriť oko vo výraze, ktorý značil prekvapenie. „Njet? Ja dumal, že...“ Čo si vlastne myslel? Že je jediný, kto s nimi dokáže žiť? Že vlčica tak krehkého zjavu to nemôže zvládnuť? Artyom krátko pokrútil hlavou namiesto dokončenia svojej vety. „Eto vyžaduje určitý druh... Sily. Ili odolnosti. No časom mne načalos zdať, što oni silu vysávajú, kradnú ju. A jesli ich chočeš držať na uzde, skrytých pred ostatnými, musíš obetovať ješčo viac.“ Prinútil sa stíchnuť než by mohol vlčici odhaliť ešte viac toho, čo až do tejto chvíle nevyjavil žiadnemu inému živému tvorovi. Ako to, že teraz sa z neho slová rinuli ako voda z hôr keď sa na jar roztopí sneh? „Ja tože nestretol nikogo, kto by znal, aké je s nimi žiť. Vlastne... Poka ja neprišiel do týchto miest, snažil som sa vygnúť iným volkom.“
Vlčici nebol jasný význam jedného z jeho slov. Artyom sa na chvíľu zamyslel. „Žizň znamená opak smerti. Život,“ spomenul si napokon slovo a vyslovil ho so silným prízvukom. Zvláštne. „V našom jazyku eto slovo značit miesto v tele, kam putuje mjaso kogda ho pregltneš.“ Z úvah nad rozdielmi ich rečí ho vytrhlo slabé zahrmenie. Blíži sa búrka, a poriadna, varoval v duchu sám seba. Mal by som nájsť úkryt ak nechcem premoknúť alebo skončiť pod spadnutým stromom po údere blesku. Artyom sa strhol pri náhlom uvedomí si toho, čo mu hrozilo. Jeho telom prebehla triaška. Oproti vlkovi, ktorý sa len pred niekoľkými sekundami takmer nehýbal, jeho dych bol tichý a pomalý a bitie srdca takmer nečujné, to bola obrovská zmena. Blesky. Stromy. Oheň. Na okamih zabudol na ostražitosť a prestal pred vlčicou tak úzkostlivo schovávať svoju zjazvenú tvár. Kým s hlavou obrátenou k oblohe odhadoval vzdialenosť búrky, naskytol sa jej pohľad na jeho spáleninu osvetlený slabým slnkom skrytým za mrakmi. Vedel, že musí zmiznúť. Niekam k vode, ku skalám, skrátka ďaleko od čohokoľvek horľavého. Na vlčicu vedľa seba na chvíľu zabudol, až kým jeho pohľad znovu neskĺzol k nej. Pokúsil sa niečo povedať, v ústach mal však zrazu sucho ako na púšti. „Preč z lesa,“ dostal zo seba napokon. „Požiar.“ Ešte to slovo ani poriadne nedokončil a prinútil svoje zoslabnuté telo k behu.

// Medvedie jazero (cez Stredozemku)

Príchod noci so sebou priniesol i vítané ochladenie. Artyomova hustá srsť nebola práve prispôsobená na horúce a parné počasie. Keď pocítil osviežujúci závan večerného vánku, jeho telo sa nebadane uvoľnilo. Stále bol v strehu a vyžarovala z neho neistota a ostražitosť voči cudzej vlčici, no zároveň bolo jasné, že si užíva možnosť dýchať vzduch normálnej teploty. Taktiež privítal prichádzajúce šero. Na zjazvenú polovicu jeho tváre dopadol tieň a Artyom konečne povolil napäté svalstvo na šiji aby uviedol svoju hlavu do príjemnejšej polohy. Stále ju držal mierne odvrátenú od vlčice, no už nie tak neprirodzene a vyhýbavo ako predtým. Skôr to vyzeralo, že upiera svoj zrak na niečo kúsok vedľa od nej, nie akoby mu pohľad na ňu spôsoboval bolesť. Prehovorila a on zachytil každé jej slovo. Topíš sa a chytáš sa slamky. Hladuješ a zbieraš omrvinky. Odolal nutkaniu potriasť hlavou aby sa zbavil výsmešného hlasu, ktorý mohol počuť iba on. Opäť začínal znieť ako Mikhail. Bez toho aby pohol hlavou, len pohybom jediného oka skontroloval, či sú naozaj sami. Telo patriace pôvodcovi toho večne prítomného hlasu v jeho mysli sa mohlo objaviť kdekoľvek, vyrásť z tmy ako jedovatá huba z vlhkej zeme.
Zvnútra si zahryzol do líca. Bolesť ho prinútila vrátiť sa do skutočnosti. Mikhail sa neobjavil. Ak sa to stane, Artyom s tým už i tak nebude môcť urobiť nič. Nebol by rád, ak by sa to stalo v prítomnosti tej vlčice. No musí využiť čas, kým je ešte schopný racionálne premýšľať, na rozhovor s ňou. Potom môže byť neskoro. „Od začiatku. Daže kak vĺča?“ V jeho mladosti sa vyhýbal spoločnosti, no nepramenilo to z jeho vlastnej mysle. Ovplyvnilo ho okolie, Mikhail a ostatné vĺčatá ktoré ho videli ako vodcu, a tiež jeho otec. Až keď Artyom opustil miesto svojho narodenia, mysliac si, že všetkých členov rodiny stratil pri požiari, kruto mu ukázali, že s ním stále sú a len tak ľahko sa ich nestrasie. Možno boli mŕtvi a ich útočiskom sa nestalo peklo ale Artyomova myseľ. „Chočeš ich zahnať naspäť tam, kam patria. Do togo temnogo kúta svojej golovy, kde zostanú nevidené... Až kým sa neobjavia snovu.“ Tomu rozumel. Sám sa o to snažil, ale väčšinou sa mu zdalo, že to on je ten, kto sa pred nimi skrýva v malej svetlej časti svojho ja, kým oni prebrali vládu nad zvyškom. „Ja njet ten, u kogo by si mala hľadať pomošč. Neznaju, kak sa ich zbaviť. Znaju toľko, kak s nimi žiť. Prežívať s nimi. Nič viac“ Vyjadrila mu slová ľútosti. Chvíľu mlčal, potom sa prvý raz odvážil pozrieť jej do očí, hoci iba na pár sekúnd. „V žizni njet mnogo pekných vecí. Čem skôr to pochopíš...“ Čo sa vlastne stane, keď to vlk pochopí? „Vygneš sa sklamaniu.“ Teraz pochopí, že si jej k ničomu. Ona svoj boj ešte nevzdala. Môžeš jej len priať, aby sa raz stala víťazkou. Možno ťa bude vidieť aspoň ako zlý príklad, takže jej na niečo poslúžiš. Artyomovo dýchanie sa začalo zrýchľovať, okrem toho však ničím nedával najavo to, čo sa odohrávalo v jeho mysli.

Svet sa prebudil do sivého rána. Dokonca aj jasno ružové kvety čerešne nabrali ľahko matný, ponutý odtieň. Alebo sa to Artyomovi iba zdalo? Ťažko povedať. V jeho pohľade na svet všetko naberalo farbu tieňov kvetmi obťažkaných čerešní ktoré ešte nestihlo prežiariť letné slnko. Najradšej by sa v nich ticho stratil, to ale nebolo možné vzhľadom k tomu, že sa v jeho vnútri objavilo niečo, s čím sa už dlho nestretol – chuť zostať v spoločnosti iných vlkov. Síce bola vyvolaná ľútosťou k svetlej vlčici a neochotou nechať ju samotnú v takom rozpoložení, rovnako sa ale zachovali i vlci ktorí kedysi pomohli jemu. Viac nepotrebovali, tak aké právo mal Artyom nezachovať sa tak ako oni?
Svetlá vlčica hnedej odporovala, opäť o sebe tvrdila, že je nepoučiteľná a nazvala sa znovu tým Artyomovi neznámym slovom. Dodala ešte, že je hlúpa. Tomu už rozumel. Stiahol obočie, no keďže mu jedna polovica tváre chýbala, to gesto vyzeralo obzvlášť neprirodzene. Našťastie to nebolo vidieť, aspoň v to dúfal. Prečo o sebe tvrdí veci, ktoré nie sú pravdivé? Jediné, čo na nej bolo patrné, bol smútok a žiaľ. Z jej hlasu Artyom hlúposť necítil, hlúpi vlci sa o sebe takto väčšinou nevyjadrovali. Naopak, snažili sa vyzerať ako tí najmúdrejší, čo im ostatní hlúpi vlci žrali ako vyhladovaná líška nejakú zdochlinu. Ale ona k nim nepatrila, bola mladá, zdravá a nijak nepoznačená, nemala dôvod si to o sebe myslieť. Artyomova tvár sa zachmúrila ešte viac. Vôbec sa nepodobala jemu, prečo sa myšlienky podobné tým jeho uhniezdili niekde, kam vôbec nepatrili?
Krátko sa rozlúčila s dvojicou pozostávajúcou z vlčice, ktorá sa ju snažila upokojiť a vlka, ktorý zatiaľ nepredniesol ani slovo. A blížila sa k nemu. Artyom si to najprv ani neuvedomil. Keď si to všimol, vlčica sa už zastavila pár krokov od neho a tak sa ani nepohol. Nepatrným kývnutím jej dal najavo, že si váži rešpekt k jeho priestoru. Hlavu stále držal zjazvenou stranou otočenú od vlčice. Stále si kládol tú istú otázku: Čo sa muselo stať, aby si o sebe začala myslieť, že je hlúpa a nepoučiteľná? Vlastne to ani nechcel vedieť. Každý v sebe nosil smútok a on sám mal dosť svojho vlastného než aby stál ešte aj o cudzí. Vedel iba, že vlci ako ona si to nezaslúžili. To bolo ale svetu a osudu jedno. „Da. Áno,“ prisvedčil jej na jej otázku. „Na začiatku tam nebol. No niečo sa stalo, a posle etogo prenikol do tvojej mysle, skryl sa tam, a uže si nepamätáš, aké to bolo bez jego prítomnosti.“ Hovoril pomaly, ticho a drsne, jeho hlas sa niečím podobal sivej farbe neba. „Na začiatku go chočeš ignorovať, nepripúšťaš si, že to što on govorí, môže byť pravda. No neskôr si nie si istá, kotoryje slová patria tebe a kotoryje jemu. Až takú vlasť nad tebou má.“ Čakal na reakciu vlčice, pohľad však stále držal mimo jej tváre. Keď rozprával o tomto, nechcel, aby sa mu niekto díval do oka. Až jej reakcia mu dá vedieť, či ju naozaj sužuje rovnaká vec ako jeho, alebo či to bola iba jeho hlúpa nádej veriť tomu, že nie je sám.

Vlkov sa okolo Artyoma zhromaždilo trochu priveľa na jeho vkus. Necítil sa práve najspokojnejšie ani predtým, než dorazil na toto miesto. Nádej, že mu vôňa kvetín a vtáčí spev aspoň trochu utíšia rozbúrenú myseľ, bola dávno preč. Práve teraz sa Artyom sústredil iba na to, aby sa svojím pohľadom čo najlepšie vyhýbal zraku každého z neznámych vlkov, zabránil svojmu telu triasť sa, akoby práve spadol do ľadovej vody a nepribližovať sa k cudzincom viac, než bolo nutné. A hlavne držať hlavu otočenú tak, aby tiene stromov v žiare zapadajúceho slnka čo najlepšie skryli jeho jazvu. Vyzeral síce, akoby mal krk nejako zvláštne pokrútený a svaly na šiji začínali proti neprirodzenej polohe dosť hlasno protestovať, Artyom im však odmietol vyhovieť. Kým nezostane osamote, jazvu nesmie odhaliť. Stačila na to, aby si ňou odstrašil ešte aj Kasiusa, a ten bol jedným z najpriateľskejších vlkov, ktorí mali tú smolu a spoznali ťa. Dávaj si lepší pozor. Artyom sa zhlboka, roztrasene nadýchol. Dobre, jedno po druhom, malý krok za malým krokom, postupne až kým sa nedostane niekam ďalej a nebude môcť zostať sám, len v spoločnosti temnoty, ktorá opäť omývala brehy jeho mysle a nahlodávala ju čoraz viac. Ani nevedel, ako zo seba pred časom dokázal dostať slová. Svetlá vlčica mu na ne odvetila. Potvrdila, že v poriadku nie je a jej hlas znel, akoby sa mala o chvíľu rozplakať znovu. Artyom prehltol a preniesol váhu z jednej prednej nohy na druhú. Bol nerozhodný. Bila sa v ňom chuť zostať aj napriek vlastným ťažkostiam a urobiť niečo, aby tej vlčici aspoň trochu pomohol. Na druhej strane sa chcel zbaviť spoločnosti a v najlepšom prípade sa jej čo najdlhšie vyhýbať. I títo vlci by ho určite od seba ihneď odohnali, ak by uvideli jeho tvár a nerozptyľoval by ich plač tej vlčice.
Tmavšie hnedá vlčica bola napokon tou, kto na slová svetlej zareagoval ako prvý. Začala ju uisťovať, že sa vo svojich slovách mýlila. Artyom to nevedel posúdiť, nerozumel totiž výrazu, ktorý svetlá použila. Odkašľaním si prečistil hrdlo, jeho hlas však i tak znel drsne. „Pitomá? Što eto znamená?“ spýtal sa, pričom otázku nesmeroval konkrétne ani jednej z vlčíc. V duchu sa pripravoval na to, že nebude zodpovedaná a skrátka ju odignorujú, i tak sa však odhodlal vysloviť ju. „Jesli nebudem poznať význam, ne možno vedieť, jesli eto pravda.“ V mysli sa mu to javilo ako dokonale logická úvaha. Až keď stíchol, uvedomil si, že tou otázkou ničomu nepomohol. Ak šlo o vlastnosť, ktorá na prvý pohľad nebola zrejmá, tak či tak ju nebude môcť odhadnúť. V duchu sa nazval niekoľkými nelichotivými výrazmi. Na chudáka, ktorého musí neustále niekto upokojovať a chlácholiť ti to pri iných vlkoch ani trochu nejde. To je asi ďalší dôkaz toho, že na neschopného vlka je škoda plytvať dobrými slovami. Artyom sklopil zrak. Plytvali by Bianca, Auron a Kasius slovami na niekoho, kto by si to podľa nich nezaslúžil? Ozval sa iný, slabší a tichší hlas niekde v úzadí Artyomovej mysle. Je táto vlčica tiež niekto, kto na ne nemá nárok? Artyom zaťal zuby a nevenoval pozornosť nepríjemnému škrabnutiu jedného tesáka o druhý. Vo svojich myšlienkach sám so sebou bojoval príliš urputne na to, aby si všímal čokoľvek iné. Napokon uvoľnil svaly na tvári, zhlboka sa nadýchol a nabral odvahu na ďalšie slová. „Ak eto značit niečo... Njet dobré,“ hľadal vhodný výraz, „never tomu. Eto njet pravda. V tvojej duši jesť votrelec, tie slová patria jemu, njet tebe.“ Možno bol sebecký, videl situáciu ako niečo podobné jeho stavu, hľadal podobnosť tam, kde žiadna nebola. Ako by sa tá vlčica mohla podobať troske ako Artyom? No boli to jediné slová, ktorými jej dokázal poskytnúť trochu útechy a mohol len dúfať, že ju ešte viac nerozľútostia.

// Ohnivé jazero (cez Stredozemku)

Kým sa Artyom svojím pomalším tempom dostal cez pláň ďalej od jazera, denné svetlo vystriedal večer. Nebol si úplne vedomý, kam ho nohy niesli. Oddával sa svojim myšlienkam a keďže sa im darilo jeho myseľ zaťažovať ešte viac než obyčajne, svoje okolie takpovediac nevnímal. Preto si nevšimol vetvy stromov, na ktorých kvitli tisíce, ak nie desaťtisíce, malých ružových kvietkov. No keď už medzi ne vkročil, jeho pozornosti neunikli. Je tu tak nádherne. Vdýchol ich vôňu a na okamih mu nevadilo ani to, že jeho oči a nos podráždil silný všadeprítomný peľ. Pripomenul si ale, že musí dýchať opatrnejšie a nie tak zhlboka. Pustil sa do pomalého kroku. Krása toho miesta ho stále zarážala. Je tu tak nádherne a panuje tu taký pokoj... Naozaj by sem mal vstupovať niekto ako ja? Na podobných miestach by mali prebývať tvory s vlastnosťami ako čistota, veselosť a múdrosť. Z nich nepatrila Artyomovi ani jedna. Pokúšal sa presvedčiť sám seba, aby odišiel a prestal špatiť toto miesto svojou prítomnosťou, keď zacítil blízke vlčie pachy a začul hlasy.
Doľahlo k nemu niečo, čo pripomínalo plač strateného vĺčaťa. Ale z diaľky si nemohol byť istý vekom toho vlka alebo vlčice, dokázal však určiť druh silných emócii, ktoré z toho hlasu vyžarovali. Strach, ba až hrôza. Úzkosť, beznádej. Artyomovým prvým inštinktom bolo zmiznúť čo najďalej od iného vlka, no niečo v hlase tej plačúcej vlčice ho prinútilo zostať. Pocity, ktorými si prechádzala, poznal ako vlastné laby. A hoci jemu len zriedka niekto pomohol, o to viac si tých ochotných vlkov cenil. A chcel ich láskavosť nejako odplatiť, alebo ju odovzdať ďalej. Niekto venoval čas stratenej existencii ako bol Artyom, aby ju opäť postavil na nohy a nedovolil jej zomrieť. Hlavou mu prebleskli spomienky na Biancu, Kasiusa a Aurona. Môže sa pokúsiť byť aspoň tak prívetivý a nápomocný, akými boli oni. Artyom sa nadýchol, prehltol naprázdno a vydal sa smerom odkiaľ sa k nemu niesol hlas vlčice.
Nebol tam sám. Uvedomil si to hneď potom, čo zazrel obrys svetlej farby ležiaci na zemi a otriasajúci sa vzlykmi. Blízko nej stáli ešte dvaja ďalší vlci. Artyom sa zastavil, sklopil uši a prikrčil sa, akoby sa snažil skryť svoje chudé telo v tieňoch stromov. No vedel, že vlci si ho už museli všimnúť. Slabo si odkašľal aby pripravil hlasivky, otupené častým nepoužívaním, na reč. „Jesť eta vlčica v porjadke?“ Šibol zrakom k ležiacej vlčici. „Ja ju slyšal plakať.“ Urobil ešte krok bližšie, no stále nebol dosť blízko na to, aby sa dali rozoznať všetky detaily jeho tela a tváre.

Lejak sa nakoniec spustil ešte skôr, než si Artyom s Kasiusom našli úkryt. Artyomovi voda padajúca z neba až tak nevadila, aspoň kým mu nepremočila vrstvu kožuchu odolnú voči dažďu. Keď kvapky začali prenikať až k jeho podsadel, už mu to tak príjemné nebolo a každú chvíľu sa ich musel zbavovať otriasaním. Na koži bez srsti na tvári mu boli studené kvapky ešte viac nepríjemné, nechcel to však dávať najavo. Kvôli Kasiusovi sa pokúšal nedať na sebe znať, že by mu dážď vadil, keďže ani sám hnedý vlk sa zrejme nemal k odchodu. Možno má dážď rád, napadlo v duchu Artyomovi. Sám by síce nepovažoval státie v daždi za príjemnú kratochvíľu, kým ale bol aby niekoho súdil?
Viac ho trápilo, že Kasius mu už dlhú dobu neodpovedal. Najprv to vyzeralo, že vlk patrí k tým priateľskejším, rozhovor ale potom viazol a Artyom nemal tušenie, ako ho opäť rozprúdiť. Bolo len málo vecí ktoré mu pripadali ťažšie. A tak dal Kasiusovi ešte nejaký čas,premýšľajúc pritom o tom, čo mohlo druhého vlka tak ovplyvniť, že mu neodvetil ani jediným slovom. Potom si uvedomil, čím to bolo. Kto by chcel tráviť čas s tebou? Ozval sa v jeho mysli známy hlas. Väčšinou k nemu prehováral tónom jeho otca alebo Mikhaila, teraz v ňom však Artyom počul ozvenu vlastného hlasu. Myslíš, že ho baví rozhovor s úbohou troskou, na ktorú tu natrafil, keď mal určite lepšie veci na práci? Je len príliš slušný na to, aby ťa hneď odohnal a tak čaká, kým to sám nepochopíš. A tebe to ale trvalo, idiot.
Artyomov žalúdok sa kŕčovito zovrel, keď porozumel všetkým udalostiam. Vynadal si za vlastnú naivitu. Samozrejme, že Kasius naozaj nestál o to, zhovárať sa s ním. Patril k vlkom dosť milým na to, aby mu prejavili aspoň štipku prívetivosti. No to bolo niekedy krutejšie než tvrdá úprimnosť. „Izvini,“ povedal ticho Artyom smerom k hnedému vlkovi, vyhýbajúc sa jeho zraku. „Už ťa nebudem obťažovať svojou prítomnosťou,“ dodal, snažiac sa zachovať si vyrovnaný tón. Na toto bol zvyknutý. Nebolo to pre neho ničím novým. Sklamanie a ublíženie zostalo skryté za zjazvenou tvárou. Artyom sa otočil a krokom sa vydal preč od jazera, utešujúc sa aspoň tým, že Kasiusovi už nebude znepríjemňovať život.

// Čerešňový háj (cez Stredozemku)

1 - Východ
2 - Les
3 - Mesiac
4 - Čierna
5 - Panna
6 - Pravá
7A
8D
9A
10D
11F
12B
13E
14E
15E

Výsledek: NEBELVÍR
Věta: Nikdy nevěř ničemu, co samo myslí, pokud nedokážeš říct, kde to má mozek.

Ani Artyomova nechuť k rozprávaniu a obava z kontaktu nezabránila tmavohnedému vlkovi správať sa veselo a bezprostredne akoby stretol po dlhej dobe dobrého priateľa. Artyom tomu tak trochu nerozumel. S tým vlkom, Kasiusom, sa stretli iba nedávno, a on bol z toho tak nadšený... Čo to spôsobilo? Jeho myseľ okamžite začala pátrať po dôvodoch, nenašla však žiaden uspokojivý. Ponúkla mu iba niekoľko zlovestných vysvetlení: predstiera to, plánuje ťa svojím správaním oklamať, chce ťa využiť na svoje ciele. To by Artyom obyčajne očakával, no Kasiusovi v očiach nevidel nič, čo by naznačovalo, že jeho správanie bolo pretvárkou. Obyčajne to vedel rozoznať, ak sa odvážil pozrieť vlkovi priamo do očí. „Aha,“ odvetil jednoslovne na jeho vysvetlenie o tom, čo znamená slovo dobrodruh. Napadlo mu, že by mal dodať ešte niečo, bolo by to predsa slušné, ale nenapadlo mu vôbec nič. Takže neustále v pohybe, i keď má niekde rodinu, s ktorou sa asi často nevída? To sa podobalo i na Artyoma samotného, on by sám seba však označil pojmom „vyhnanec“ alebo „utečenec,“ nie dobrodruh. Na prvý pohľad bolo ale jasné, že medzi životnou situáciou jeho a Kasiusa je rozdiel veľký ako priepasť, preto si svoje myšlienky nechal pre seba. Kasius mu vysvetlil, že sa dlho nerozprával s vlkom tak plachým, ako bol Artyom. Takže si si jeho slová i tak vysvetlil zle, pokarhal ho hlas v jeho mysli. Artyom na okamih zaťal zuby aby od toho odviedol svoju pozornosť. Nabudúce lepšie premýšľaj, druhú takúto chybu ti už možno neodpustí. Chvíľu uvažoval nad tým, ako Kasiusovi odpovie. Snažil sa, aby šlo o čo najlepšiu odpoveď, zároveň však nechcel nad ňou premýšľať pridlho.
„Znaju, že... Že nie som ten najlepší spoločník na rozgovory,“ vyriekol nakoniec ticho. Prehltol naprázdno aby zahnal škriabanie v hrdle. Na rozprávanie po dlhom čase bez jediného slova si bude musieť znovu zvykať. „No budem sa snažiť. Obešaju.“ Na chvíľu sa zamyslel nad tým, ako by to slovo preložil do jazyka, ktorým tu hovorila väčšina vlkov. „Sbuľujem.“ To je ten správny výraz, alebo nie? Artyom dúfal, že si Kasius jeho chybu buď nevšimne, alebo sa rozhodne ju prehliadnuť. Nebol si istý správnosťou toho slova, no nejaká malá šanca že sa nepomýlil, tam bola. Ďalšie Kasiusove slová ho zmiatli ešte viac. Kamarát s každým? Či ja mám nejakých kamarátov? Artyom pomaly žmurkol, trochu ako rozospatá žaba, ktorú práve nejaký bocian chytil do zobáka a chystal sa pochutnať si na nej, ona si to ešte však plne neuvedomovala. „Naozaj u tebja... Niet vragov? Nepriateľov?“ Pozrel na Kasiusa a usiloval sa predstaviť si vlka, ktorý by sa s ním v niečom nezhodol. Niekto tak priateľský mal určite veľa známych, no jeho povaha sa nemusela všade stretnúť s pochopením, o takých situáciách vedel Artyom svoje. Aj keď bol pravým opakom Kasiusa, vedel, že niektorí vlci si zámienku na konflikt nájdu u každého. „No... Poznám vlka i vlčicu. Pomogli mne, keď som to potreboval. Ale neznaju, jesli sú to moji kamaráti... Ja by skazal, že som pre nich bol skôr záťaž, o kotoruju sa museli postarať.“ Zahanbene sklopil pohľad. Bola pravda, že Bianca a Auron z neho veľa úžitku nemali. Zato jemu pomohli viac, než bolo z Artyomovho pohľadu nutné a za to si ich vážil.
Nasledovala otázka na Artyomov pôvod. Dalo sa povedať, že ju očakával. Bol ďaleko od domova a preto bol pre tunajších vlkov nezvyčajný. „Ja rodilsja na Sibíri. Je to ďaleko na severovýchode, blízko mora a vysokých gôr. No už dolgo som tam nebol.“ Viac nedodal, nepredpokladal, že Kasius o Sibíri vedel. Zrejme nestretol nikoho iného, kto by odtiaľ pochádzal, hoci... Artyom si spomenul na Alexeiov pach, ktorý tu niekde cítil pred časom. Je môj brat stále tu, alebo už ho osud zavial inam? Ukázalo sa, že Kasiusovi pohľad na Artyomovu jazvu nevadil, alebo to Kasius aspoň tvrdil. Artyom si nemyslel, že ho Kasius môže prekvapiť ešte niečím. „Nevidel? Buď rád,“ povedal ticho Artyom. Nevyznelo to zlomyseľne, skôr Kasiusovi želal, aby sa s niečím podobným nemusel stretnúť. Sám by bol najradšej, keby sa na zoznam jeho chýb nedostalo i znetvorenie tváre. „Len si... Dávaj pozor na ogoň. Na lesné požiare,“ dodal ešte. A na krutých vlkov, dodal v mysli, no nechcel kaziť rozhovor, ktorý práve prebiehal vo vcelku mierumilovnom duchu. Pozdával sa mu? Artyom zdvihol pohľad. „Pozdávam?“ Na chvíľu sa nezmohol na nič iné. „No... prečo?“ Nenašiel na sebe jedinú vec, ktorá by vzbudzovala dojem vlka, s ktorým by niekto chcel tráviť čas. Žeby Kasiusovi až tak chýbala spoločnosť? Od Kasiusa dostal prezývku. Art. Bianca mi zasa hovorila Arty. Prezývky sú tu asi niečo bežné, u nás sa veľmi nevyskytovali. Aspoň nie mimo rodiny. Raz kývol hlavou. „Dobre, môžeš mi tak govoriť,“ odsúhlasil Kasiusovi voľbu prezývky formálnym tónom. Pôsobilo to trochu vtipne a príliš slušne. „No ja tebe budem govoriť Kasius, jesli ti to nevadí. Je to pre mňa... Priroždenejšie,“ bojoval so zložitým slovom. Dúfal, že Kasius nebude považovať za neslušné, ak mu Artyom bude stále hovoriť celým menom. Artyom sa pozrel na oblohu. Slnko zapadalo a na nebi sa zbierali ťažké dažďové mraky. Vzduch bol vlhký a zdalo sa, že sa každú chvíľu spustí dážď. Pozrel na Kasiusa, menej placho, než na začiatku. No iba o trochu. „Zdá sa, že skoro zdes bude dážď. Neschováme sa niekde pod derevami? Hm... Pod stromami?“ Kým čakal ako Kasius odpovie, prezeral si zbiehajúce sa tmavé mračná. Nerád by zmokol v tom lejaku, ani jeho severský kožuch by ho asi úplne neochránil.

Tmavohnedému vlkovi trvalo iba niekoľko sekúnd zareagovať na zvuk škrabnutia pazúra o kameň. Artyom urobil ešte niekoľko rýchlejších krokov naspäť, pripomínajúc pritom vyplašeného kraba, potom sa zastavil. Nevedel, kam uprieť pohľad. Sledovať konanie neznámeho, alebo radšej sklopiť zrak k zemi a čakať? Jeho oko bolo rovnako nerozhodné, ako on sám. Napokon urobil kompromis – díval sa na približujúce sa laby neznámeho vlka a stále sa pritom mierne chvel. Nemohol vidieť výraz tváre neznámeho, videl ale, že sa približuje pomalým krokom. To mohlo znamenať, že Artyomovi od neho nič nehrozí. Alebo že vie, že Artyom pred ním neutečie a cudzí vlk si chce vychutnať jeho strach a pocit kontroly nad situáciou. Artyom prehltol a pokúsil sa vyzerať čo najviac nenápadne. Zhrbil sa a hlavu sklonil až takmer k zemi. Cítil, ako sa pohľad tmavohnedého uprel na jeho spálenú polovice tváre. Nebolo to nič neočakávané, vlci si ako prvé všimli väčšinou práve to. I tak však nezabránil šklbnutiu hlavou, ktorým sa snažil pred vlkom svoju tvár skryť. Už je aj tak neskoro, videl ju. Nepomôžeš si, poznamenal hlas v jeho hlave. Artyom si to uvedomoval, no inštinktívnemu pohybu zabrániť nestihol. V tóne, ktorým jeho tvár okomentoval, však Artyom začul niečo, čo nečakal. Nevycítil z neho zhnusenie ani posmech. Vlk sa krátko na to predstavil ako Kasius a dodal, že je tým najväčším dobrodruhom. Hlboko pod všetkou neistotou, úzkosťou a strachom sa i v samom Artyomovi ozvala iskierka zvedavosti – ani po tom, čo Kasiusa vyrušil a tmavohnedý vlk videl jeho jazvu, mu ešte Artyom stál za predstavenie sa? Odvážil sa na okamih pozrieť do Kasiusovej tváre, hneď na to však opäť sklopil pohľad k zemi. „Do... Dobrodruh?“ vytisol zo seba jedinú otázku hlasom zachrípnutým po dlhom mlčaní.
Ďalej len počúval všetky Kasiusove slová, pokúšajúc sa odhadnúť, o čo vlkovi šlo a poskladať si ich v hlave do niečoho, čo by dávalo zmysel. Cez bitie jeho srdca ozývajúce sa v jeho sluchách to nešlo ľahko, Artyom sa i tak snažil najlepšie, ako vedel. Kamoš? Príšery? Uvoľniť sa? Niekoľkokrát sa nadýchol a slová mu zamreli na jazyku, kým konečne prehovoril. „Izvini. Teda... Je mi ľúto, že tebje za meňa... Bol... Blbo,“ bojoval so slovom, ktoré bolo podľa neho veľmi ťažké vysloviť. Nechcel, aby sa Kasius kvôli nemu cítil zle, no nemohol si pomôcť. Občas si pripadal ako pozorovateľ, ktorý nemá vládu nad svojím telom, myšlienkami a slovami. Kasius ho vyzval, aby sa predstavil. „Meňa zovut Artyom,“ odvetil prosto. Prezradiť svoje meno iným bolo pre neho trochu zvláštne, ostatní vlci to však robili úplne prirodzene. Len ďalšia vec, v ktorej si odlišný. Telom mu prebehla silná triaška. Všimne si Kasius, s kým sa to dal do reči a odíde? Tmavohnedý vlk opäť zvrtol tému rozhovoru k Artyomovej popálenine. Artyom zarazene žmurkol. „Da, moje oko jesť slepé,“ prisvedčil. Nevedel, čo znamená, že jeho tvár vyzerala frajersky. Je to nejaká urážka, ktorá sa tu používa a ja o nej neviem? Nedivil by sa, keby to tak bolo. Preto len otočil hlavu nabok tak, aby bola popálenina čo najviac skrytá pred Kasiusovými očami. „Ja znaju, že moja tvár jesť...“ Odporná. Odpudivá. Ohavná. „Že jesť spálená,“ povedal nakoniec. „No ja o nej nerád govorju. Nemusíš sa na ňu pozerať, ak ne chočeš.“ Vydýchol si, dúfajúc, že tými slovami niečo nepokazil. Snažil sa len odviesť pozornosť od toho, čo podľa neho medzi ním a ostatnými vytváralo najväčšiu priepasť. Druhou takou vecou bola jeho povaha, tú však ale nevedel skrývať tak, ako sa to občas dalo s popálenou tvárou.

// Mahar (cez Stredozemku)

Cítil vôňu vody, podobnú ako v močiari, no viac čerstvú. Zdalo sa mu dokonca, že pach šíriaci sa z vodnej plochy so sebou niesol akési teplo a... Niečo s vôňou rastlín? Žeby v tej vode niečo rástlo? Artyom frkol nosom a zastrihal ušami. Mal by som si dávať pozor na každú vodu, ktorá sa vymyká normálu. Je jedno, ako veľmi je nezvyčajná, vždy môže byť nebezpečná. S týmto varovaním určeným samému sebe pokračoval v svižnom kroku smerom k jazeru. Už dokázal určiť, že sa blíži k jazeru, no trochu ho miatla jeho farba. Červený odlesk považoval najprv len za odraz ranného neba, či hru slnečného svetla na hladine, no keď sa dostal bližšie, presvedčil sa o opaku.
Na hladine jazera sa vznášal červený povlak. Artyom k nemu natiahol hlavu a ovoňal ho. Necítil nič zvláštne či nečakané – len vodu, blato a vôňu rias. Stále však nemal v úmysle z jazera piť či do neho vkročiť. Predchádzajúce skúsenosti ho naučili, že to nie je práve najmúdrejšie správanie. Posadil sa na breh a vystavil tvár slnku, ktoré práve vykuklo spoza oblaku. Slnečný lúč bola jedna z tých príjemnejších vecí, ktoré mohol pocítiť na spálenej tvári. Privrel oko a z hrdla sa mu dokonca vydral tichý zvuk, niečo medzi slastným povzdychom a pradením mačky. Keď sa opäť nadýchol, zacítil vlčí pach, ktorý nepatril jemu.
Artyom opäť otvoril oko, všetky svaly v jeho tele stuhli a napli sa, srsť na jeho tele sa mierne zježila. Teplo slnka už necítil, v jeho vnútri hlodala neistota a obavy. Ako mohol byť tak nepozorný? Ako si mohol nevšimnúť toho druhého vlka a starať sa iba o to, čo rástlo na hladine toho jazera? Poobzeral sa a zazrel tmavý obrys vlka ležiaceho pri kraji jazera. Nebol tak blízko, aby stihol Artyoma zastaviť pri úteku. Nevyzeral ani, že by si ho všimol, ale zdanie mohlo klamať. Pripravoval sa na to, že Artyoma stadiaľto vyženie, alebo mu dá najavo, že nestojí o jeho prítomnosť nejakým iným spôsobom? Artyom na to nechcel prísť, no už mu bolo jasné, že jeho neopatrnosť bude mať následky. Urobil pár krokov naspäť, no chvenie jeho tela spôsobilo, že pri šliapnutí na kameň oň škrabol pazúrom. Zdalo sa mu, že ten zvuk bol snáď hlasnejší ako hrom uprostred búrky. Zastavil sa a sledoval, ako zareaguje vlk na brehu jazera a snažil sa pritom držať svoje dýchanie a tep pod kontrolou, čo nebolo jednoduché.

// Východný hvozd (cez Vresový palouk)

Ďalšou zastávkou na Artyomových jarných potulkách sa stal pomerne veľký močiar. Vďaka dažďom a vlhkosti z topiaceho snehu sa bažiny ešte viac rozvodnili a ak by Artyom nemal skúsenosti s podobnými močiarmi doma na Sibíri, kde sa s nimi potýkal každú jar, asi by pre neho bolo takmer nemožné nájsť si cez ne cestu. Takto si len musel pred každým krokom dvakrát overiť, či je na dané miesto naozaj bezpečné položiť labu. Bahno prinášalo smrť, a ak nie to, tak určite so sebou nieslo nepríjemnosť v podobe zaseknutie sa v jame plnej rozmočenej zeme. Po tom Artyom v tej chvíli netúžil. Zato v lete to vie poslúžiť ako dobrá obrana proti komárom, dodal v duchu keď si hľadal cestu pomedzi veľké kaluže hnedej vody.
Pokoj prerušil zvuk, ktorý Artyom spoznal ihneď. Kačice. Musia tu niekde hniezdiť. Krátko na to sa k nemu doniesol ich pach. Bolo ťažké ho rozoznať medzi vôňami blata, vody a iných močiarnych aróm, Artyomovi sa to ale podarilo. Keď zistil, odkiaľ pach šiel, potichu sa vydal smerom tam. Medzi trstinami ležalo hniezdo, na ktorom sedela kačica s hnedým perím. Ak by necítil jej pach, ani by si ju nevšimol. Nebol si istý, či bude dosť rýchly na to, aby ju ulovil. Ak ešte nenakládla vajcia a utečie mi, vyviniem námahu úplne zbytočne. Prikrčil sa a ostražito sa plazil k hniezdu, dávajúc si pozor, aby nešliapol na suché steblo alebo do mláky s vodou. Keď si bol istý, že jediným skokom sa dostane k hniezdu, odrazil sa zadnými nohami a chňapol zubami po kačici.
Vták začal divoko biť krídlami. Artyom sa zahryzol do jeho chvostových pier, no keď ho kačica zasiahla zobákom do tváre zo slepej strany, prudko trhol hlavou a kačica sa mu vytrhla. Vypľul perie, ktoré mu zostalo na jazyku a vzdialil sa od rozzúreného operenca. Kačica sa zjavne nechystala od svojho hniezda nikam odísť. Syčala, klapala zobákom a pohľadom akoby Artyoma vyzývala aby to skúsil znovu. Vlk potriasol hlavou. Miesto, kam ho ďobla, stále bolelo. Otočil sa k nej chrbtom a vydal sa ďalej, v duchu sa lúčiac s predstavou potravy. Budem si musieť ešte počkať. Ideálne na niečo lepšie než vtáky. Keby to videl Mikhail... Alebo vlastne ktokoľvek iný, už nikdy by ma nepovažovali za seberovného lovca. Je dobre, že Auron tu teraz nie je. S tými myšlienkami opustil močiare a zamieril ďalej na juh.

// Ohnivé jazero (cez Stredozemku)