Gallirea - Příspěvky uživatele

Nebo akoby sa z ničoho nič roztrhlo a na hlavy dvoch vlkov na brehu jazera sa spustilo krupobitie. Artyomov zrak zastrelo večerné šero, dážď krúpov a prskajúca voda z hladiny jazera. Na blízky breh už nedovidel, niečo v jeho vnútri mu ale našepkávalo, že výjav ktorý tam zazrel, len tak nezmizol. Naopak, Artyom síce Mikhaila z dohľadu stratil, znamenalo to ale aj to, že jeho brat sa mohol nečakane objaviť kdekoľvek. Aj hneď vedľa neho. Artyom nasucho prehltol a nervózne sa poobzeral. Na jeho chrbát a hlavu bolestivo dopadali krúpy, on to však vnímal akoby sa nachádzal mimo svojho tela. Cítil údery, no boli mu zvláštne vzdialené. Vzdialenou sa zdala byť sama skutočnosť. Snažil sa zachytiť sa jej pazúrmi, ona sa však trhala na kusy a strácala sa mu pred očami. Jasnava niečo hovorila, Artyom jej slová však zachytil len ako zhluk hlások. Ich zmysel mu unikal, preto sa ani nesnažil zo seba dostať zmysluplnú odpoveď. Rozostreným zrakom pátral po najbližšom okolí, zdalo sa mu, že medzi padajúcimi krúpami sa občas mihol obrys vlka. Alebo to bola iba hmla? V tme to nedokázal rozlíšiť. Bol si naivný. Jeho starý známy ktorý ho sprevádzal od chvíle, čo v ohni stratil zrak a polovicu tváre, znel rovnako jasne a vyrovnane ako vždy. Dokonca sa zdalo, že sa na Artyomovom narastajúcom strachu celkom dobre baví. Myslel si si, že utečieš pred vlastnou minulosťou. Že jej dáš zbohom a budeš si užívať s peknou vlčicou. Že ona ťa bude chrániť pred sebou samým. Artyom zalapal po dychu. Hladina tesne pred ním sa zlovestne rozvírila. Keď sa nad vodu vynorila vlčia hlava s vycerenými zubami, zaspätkoval a na mokrej zemi sa skoro neudržal na všetkých štyroch. „Njet,“ uniklo z neho jediné slovo. „Po čemu si sa vrátil?“
Mikhail mu neodvetil. Len ešte širšie roztvoril čeľuste. Jasnava to nevidí. Nesmie to vidieť. Prosím, nikdy to nesmie vidieť. V tej chvíli si to želal zo všetkého najviac. Aj keby mal zostať nepochopený, prijal by to. Jeho vlastné prízraky by strpčovali život len jemu, nie vlčici, ktorú napriek všetkému začal mať rád. Zachytil jej spýtavý pohľad, z jej tónu vyrozumel, že sa ho niečo spýtala. Asi chce vedieť, čo sa to s tebou zrazu stalo. Ešte si asi úplne nezvykla na to, že si našla priateľa, ktorému to občas preskočí. Nie je to jej vina. Nevedela, s kým sa tak neuvážene zblížila. Ale ty si to celý čas vedel, nemýlim sa? Znelo to, akoby hlas šepkal Artyomovi priamo do ucha. Na konci zaznel ako Mikhailov hlas a Artyom sa strhol, keď ho závan chladu upozornil na to, že prízračný vlk stál priamo vedľa neho. Odskočil od toho miesta ďalej a prikrčil sa ako vydesený králik v tráve. Už vedel, čo musí urobiť. Bolo to jasné celý čas, jemu ale ako obyčajne trvalo dlho, kým sa zmieril so skutočnosťou. „Musím sa dostať preč. Kak možno najďalej.“Boli to slová určené Jasnave, no Artyom upieral pohľad ku kamienku na brehu tesne vedľa svojej laby. Bol to jediný nehybný bod, ktorý ho udržoval viac menej pri zmysloch. „I ty nesmieš ísť za mnou. Naopak. Musíš odísť. Niekam ďaleko otsjuda.“ Prehltol naprázdno a jeho telo sa striaslo. „Seriozno. Nemôžeme ostavať spolu.“ Snažil sa znieť tvrdo a rozhodne, do slov sa mu ale vkrádal strach. „Prosím.“ Artyomov hlas sa pri poslednom slove zlomil. Po tom už si netrúfal vyriecť nič. Nakoniec, čo ešte mohol povedať? Práve sa odtrhol od jedinej vlčej bytosti na svete, pre ktorú nebol iba stratenou existenciou. A urobil to pre jej vlastné dobro, aj keď vedel, že ona by nesúhlasila. No o tom, čomu Artyom práve čelil, nič nevedela. A tak to malo zostať. Nezaslúžila si sledovať, ako prízrak jeho brata prenasleduje Artyoma a zbavuje ho aj zvyškov zdravého rozumu. Nemohla ho nasledovať do priepasti, do ktorej sa začínal prepadať. Tam dole vyhaslo každé svetlo. A Jasnava bola zo svetla stvorená. .Je to pre jej vlastné dobro. Robím to kvôli nej. Opakujúc si tie dve slová, Artyom zozbieral zvyšky síl a rozbehol sa preč od jazera. Prízrak jeho brata sa mihal na okraji jeho zorného poľa a v duchu počul zachrípnutý smiech.

// Východný hvozd

Úsmev na tvári Jasnavy pripomínal jeho vlastný a bol ešte širší, radostnejší a menej poznamenaný pochybnosťami a neistotou skrývajúcou sa vnútri. Dokonca dokázal obe tie veci rozohnať a Artyomovi sa v Jasnavinej prítomnosti zdali oveľa menšími a menej dôležitými než keby bol osamote.
Vlčica vyhlásila, že dôveru si podľa nej zaslúžil a nezmení sa to ani v budúcnosti. Trochu sklonil hlavu, podobné slová nemyslené ani trochu ironicky v ňom stále vyvolávali rozpaky. Jeho úsmev mu z tváre ale nezmizol. Ak mi ona dôveruje, musím jej to oplatiť rovnako. Nepochybovať už o ničom, čo povie, sľúbil v duchu sám sebe. A aj keď v poslednom čase učinil veľa dôležitých rozhodnutí o ktorých vedel, že jeho život pravdepodobne výrazne zmenia, budúcnosť nevidel v tak pochmúrnych farbách ako predtým. Zdalo sa mu, že má zlatavý odtieň podobný farbe Jasnaviných očí.
Vo dvojici sa im podarilo obrovskú rybu uloviť, aj keď šlo o dosť netradičný spôsob rybolovu. Artyoma špička jazyka stále štípala aj keď sa rybacej hlavy už zbavil, preto sa snažil priveľmi nerozprávať. Keď k nemu pribehla Jasnava so zvyškom ich koristi v tlame, len jej prikývol na otázku aby ju uistil, že sa mu nič nestalo. „Pri love jeleňov ili sobov sa môžu prigodiť i goršie zranenia, než odno ugryznutie rybou,“ povedal trochu neobratne keď kráčal za Jasnavou na breh jazera. „Občas som schytal úder kopytom, kogda zviera ležalo na zemi a snažilo sa ešte brániť. Ili do mňa nejaké narazilo pri nagáňaní stáda. No ani jedno iz nich nemalo tak ostré zuby, a neútočilo na jazyk.“ Pousmial sa, cítiac sa stále trochu zahanbene, no Jasnavu to celé očividne pobavilo. A tak ako predtým, nesmiala sa zlomyseľne. Mala radosť z úspechu, nie z Artyomovho strápnenia sa.
„Da, myslím, že sme si viedli dobre.“ Artyom pristúpil k rybe a premýšľal, ako by ju medzi nich dvoch rozdelil čo najspravodlivejšie. Nakoniec oddelil od tela jej chvost a kus mäsa. Zvyšok posunul labou k Jasnave. „Pravda jesť... Že som chcel uloviť odnu rybu sám, aby som ti ju mogol dať. Ako predtým, kogda ty ulovila rybu pre mňa.“ Uhol pohľadom a prezeral si rybí chvost ležiaci pred ním. Snažil sa povedať všetko čo najrýchlejšie, aby sa mu nezačal chvieť hlas a neopustilo ho odhodlanie. „Dnes sa mi eto nepodarilo, no nabudúce už ju určite ulovím. Využijem pri tom vsjo, što ty mňa naučila.“ Pozrel opäť na Jasnavu a stále sa mierne usmieval.
Úsmev na jeho tvári však zamrzol, keď pohľadom zablúdil za vlčicu, kúsok ďalej od brehu kde stáli. Všimol si zvláštne mihnutie, obrys akoby vytvorený z hmly do tvaru vlčieho tela. Potom mu vietor privial k nozdrám pach, o ktorom Artyom dúfal, že ho viac nezacíti. Srsť na jeho šiji sa zježila keď po jeho chrbte prešlo mrazenie. Prehltol naprázdno a v jeho hlave sa rozvírili chaotické myšlienky. Bol to len prelud, ďalší z výplodov jeho hlavy? Alebo si vtedy pomýlil Alexeiov pach s Mikhailovým? Nie, to by sa mu nestalo. Alebo áno? Artyom v tej chvíli neveril ani sám sebe. Ako mohol dôverovať svojim zmyslom, keď využívali každú možnosť aby ho klamali? Pohľadom hraničiacim so zúfalstvom pozrel na Jasnavu. Povedať jej o tom? Zamietol to takmer hneď. Tým by pokazil tú chvíľu pokoja, ktorú konečne zažili po všetkých tých útrapách. Jasnava si nezaslúžila trpieť ďalšie jeho z jeho bludov. Prinútil sa zaujať znovu normálny výraz. Chuť k jednu stratil úplne. Kývol k rybe, ktorú prenechal Jasnave. „Mala by si sa najesť. Budeme potrebovať trochu sily, zima už prichádza.“ Vynakladal veľkú námahu na to, aby spomalil a prehĺbil dýchanie a vyhýbal sa pohľadom tomu miestu na brehu. Občas sa tam však musel znovu pozrieť a vždy uvidel to isté – vlka nehybne sediaceho pri vode s pohľadom upretým na jej hladinu. Pohľad prízraku sa náhle presunul na neho a v tom okamihu Artyom zmeravel akoby sa ponoril do ľadovej vody.

Ak sa predtým Artyom usmieval iba napoly a takmer neznateľne, jeho úsmev sa teraz rozšíril a už sa nedal tak ľahko skryť. Dokonca z neho zmizla aj prevažná časť jeho obvyklej ironickosti. Na jeho tvár sa skoro až nehodil, keďže na ňu zavítal iba zriedkavo. „Takže... By sme mali zostať spolu ešte dolgo.“ Urobil malú pauzu a ukradomky pozrel na Jasnavu aby sa uistil, že s ním stále súhlasí. Ak jej jeho spoločnosť naozaj robila takú radosť (a prečo by to tvrdila, ak by to nebola pravda?), nechcel jej ju brať. Trvalo mu dlho pochopiť to, no keď už to preniklo do jeho tvrdohlavej mysle, začínal tomu prispôsobovať svoje správanie. „A jesli sa znovu stane niečo, s čím nebudeme rátať, znovu si poradíme. Eto nebude dokonalé, ale poradíme si.“ S každým slovom z jeho duše spadol malý kúsok ťažoby. Akoby sa v obrovskom balvane objavila prasklina a postupne z neho odpadávali malé kamienky. „Aj ak by po svete chodil odin dokonalý vlk, bolo by to príliš mnogo,“ rozvinul Artyom Jasnavinu úvahu. „No aspoň by sa mu dalo vygnúť ľagšie než celému húfu nafúkancov bez chýb. Najlepšie by bolo minúť ich oblúkom. Glavne ak nezapadáš do ich predstavy o svete,“ dodal s nádychom trpkého pobavenia. „Už teraz si mnogo vlkov myslí, že sú dokonalí, no mne sa skôr zdá, že sú slepí voči vlastným nedostatkom.“
Jasnava mu vyjadrila dôveru a pri tej krátkej vete Artyomovi po chrbte prebehol jemný mráz. S prichádzajúcou jesennou nocou to nemalo nič spoločné. Dôveruje ti. Verí ti, aj keď to o sebe nemôžeš povedať ani ty sám. A ako s tou dôverou naložíš? Prehltol naprázdno. Nakoniec, s odhodlaním odrážajúcim sa na jeho tvári, prikývol. „Cením si, že ty mne tak dôveruješ,“ vyriekol a jeho úsmev bol späť na svojom mieste. „Budem sa snažiť zo vsech sil, aby som si zaslúžil tú dôveru.“ Myslel vážne každé slovo. Nikdy nedúfal, že mu niekedy iný vlk povie podobné slová, ale o to viac bol rozhodnutý Jasnave nedať dôvod to oľutovať. Nevedel by sa pozrieť do očí vlastnému odrazu na vodnej hladine, ak by ju niekedy sklamal.
Po nepodarenom pokuse ulapiť prvú rybu sa zamračene díval pod rozvírenú vodnú hladinu a pokúšal sa jediným okom zamerať ďalší cieľ. Cítil sa pritom ako volavka alebo kormorán, hlavne ale mimo svojho živlu. Je to úplne iné ako stopovanie. Rybu nemôžeš zacítiť, nevidíš ju unikať, nedá sa unaviť prenasledovaním. Všetko je to o jedinom pohybe. Zúžil oko a usiloval sa preniknúť pohľadom až na dno jazera aby mu neuniklo jediné mihnutie a odlesk šupín. Jasnave to ide tak prirodzene. Akoby sa preto narodila. Neuvedomil si to, ale jeho pohľad sa od dna jazera presunul k svetlej vlčici stojacej vo vode, sklonenej nad hladinou. Stála nehybne, no nevyzerala stuhnuto ako on. Naopak, pripomínala mu ladnú volavku pri love, osvietenú oranžovým svetlom večernej zory. Artyom zatajil dych aby ničím nenarušil pohľad, ktorý sa mu naskytol. Nevedel, kedy naposledy niečo označil ako krásne, toto k tomu malo ale veľmi blízko. Uvedomil si, že tak uprené sledovanie nemusí byť Jasnave príjemné a tak pohľad znovu odvrátil... Alebo sa to chystal urobiť, keď Jasnava vyštartovala po rybe a ponorila sa pod vodu. Na okamih Artyom videl iba jej chvost vyčnievajúci nad hladinou. A vzápätí bola naspäť hore, snáď s najväčšou rybou akú Artyom kedy videl v tlame. Akonáhle sa z jej úst vydralo niečo podobné kriku o pomoc, Artyom niekoľkými skokmi prekonal vzdialenosť medzi nimi a inštinktívne sa zahryzol do prvej časti ryby ktorú uvidel – do jej hlavy. Krátko nato svoje rozhodnutie oľutoval. Ryba mu uhryznutie oplatila a odniesol si to jeho jazyk. Jej hlava sa už síce oddelila od tela, čeľusťami však stále visela na špičke jeho jazyka. Artyom ju striasol do vody a vyfrkol krv. Trochu zahanbene pozrel na Jasnavu. „Eto bol asi ten najgorší lov ryby v tvojom živote, njet? Ili ten najvtipnejší.“ Navonok sa síce tváril pochmúrne, v oku mu však hrala pobavená iskra. Ak by bol na jej mieste, asi by sa tiež pobavil na vlkovi ktorému takmer odhryzla jazyk obyčajná ryba.

// Aina

Krajina sa zahalila hmlou. Ešte že Jasnava vie, kadiaľ vedie cesta k tomu jazeru. Bez nej by som tu blúdil ešte dosť dlho, napadlo mu. Cítil sa stratene, vnútri i navonok. Cesta von z jeho rozpoloženia bola blízko, takmer na dosah, cítil to. Nevedel sa k nej však dostať, odhaliť ju a vydať sa po nej. Alebo sa to len bál urobiť? „Ja rád, že ty si eto nemyslíš. A že si stále tu, aj keď stále govorím glúposti. Asi som nemogol stretnúť nikogo lepšiego, než tebja.“ Vzdychol si, no na tvári sa mu mihol úsmev. Jeho slová síce poukazovali na jeden z jeho nedostatkov, ale po dlhom čase sa v nich odrazila spokojnosť. Aj napriek tomu nedostatku stále mal aspoň jednu blízku vlčiu dušu, ktorá ho neopustila, nech sa snažil ju k tomu prinútiť, ako len vedel. A keď si to konečne začínal uvedomovať, musel sa pousmiať. Na svojej tvrdohlavosti, irónii toho celého, na fakte, že mal očividne viac šťastia než si zaslúžil. „Nič njet dokonalé,“ odvetil jej Artyom. „Vo svete jesť priveľa okolností, kotoryje dokonalosti bránia. Nemôžeš ju dosiagnuť.“ Mierne sklonil hlavu. „Ja chotel byť bez chýb, myslel som, že sa dajú nejako zmazať ili napraviť. No to ich ale mám asi príliš mnogo.“ Tvárou sa mu znovu mihol malý úškrn. „Lepšie bude, jesli sa naučím žiť i s nimi. Nesústrediť sa na to, že sa ich zbavím, ale vesť sebja tak, akoby u meňa tých chýb nebolo.“ Vysloviť tú myšlienku bolo zložité, no ešte zložitejšie bude podľa nej naozaj žiť. Na zjazvenú tvár a ešte hlbšie jazvy na duši sa zabudnúť nedalo len tak zo dňa na deň. Zmeny prichádzali len pomaly a na každý krok dopredu pripadalo desať zaváhaní. Pri otázke Jasnavy a výraze v jej očiach, ktoré mu pripomenuli tvár malého vĺčaťa keď sa spýta rodičov na niečo, na čo mu nemôžu odpovedať, sa dych v jeho pľúcach na okamih zastavil. „Neznaju. Chotel by som skazať, že sa eto nestane. No nemogu eto vedieť.“
Artyom uhol pohľadom. Vlastná nedôvera v samého seba ho zahanbovala, no musel pokračovať. „Neverju sebe samému. Nepoznám samégo seba tak dobre, aby som eto mogol povedať.“ Kútikom oka pozrel na Jasnavu. On si neveril, no bude mu veriť ona? Uvidí v ňom znovu niečo, kvôli čomu sa oplatí zostať? Alebo to bude posledná kvapka jej trpezlivosti a uvedomí si, že s ním iba stráca čas? Mierne sa striasol. Vydesilo ho to, ako málo rozumel vlastnému vnútru, no ešte väčší strach mal z opovrhnutia zo strany jedinej vlčice, ktorá mu kedy preukázala trochu dôvery. Krátko na to Jasnava začala lekciu lovu rýb a Artyom sa prinútil dávať aspoň čiastočne pozor – stále ho zžierali vlastné obavy, učenie sa novému spôsobu lovu však bolo rovnako dôležité. Pozorne sledoval každý pohyb Jasnavy a zapisoval si ho do pamäti. Zostal stáť ďalej od vlčice aby jej dal priestor a sám si vybral miesto neďaleko od brehu. Zdalo sa mu, že tam vo vode zazrel plávať rybu, mohol sa ale mýliť. Chvíľu bez pohnutia stál vo vode a ignoroval jej chlad prenikajúci pod srsť, keď si všimol drobného pstruha. Rybka zvedavo priplávala k Artyomovej nohe aby ju preskúmala. Artyom zadržal dych a stuhol ako kamenná socha. Keď sa pstruh ešte priblížil, chňapol po ňom, no jeho zuby sa ryby ani nedotkli. Až keď opäť zdvihol hlavu si uvedomil, že značne minul. Voda sa zakalila o kus ďalej od miesta, kde ešte pred chvíľou bola ryba. Ospravedlňujúco pozrel na Jasnavu. „Kogda sú pod vodou, neviem presne odgadnúť, ako ďaleko odo mňa sú. Bude to chcieť ešte mnogo cviku.“ Znovu uprel zrak na dno jazera. Musí uloviť aspoň jednu rybu, rozhodol sa. Inak všetka snaha Jasnavy naučiť ho to vyjde navnivoč.

Aj keď očakával, že sa to každú chvíľu stane, Jasnava sa nechystala odísť a stále zostávala s Artyomom aj napriek tomu, že sa ju snažil presvedčiť aby urobila presný opak. Neuvedomila si ešte, že je to správne, alebo sa rozhodla zostať aj napriek všetkým dôvodom nerobiť to? Pre Artyoma to bola záhada, do ktorej riešenia sa nechcel púšťať. Aké odhalenia by ho čakali na jej konci? „Da, môžeš,“ hlesol. Nevedel, akú inú odpoveď chcel počuť – nejakú, ktorá magicky zaženie všetky pochyby ktoré mal a objasní všetko, čím si nebol istý? V duchu sa zasmial sám nad sebou. Žiadna taká odpoveď neexistovala. „Eto tvoje rozgodnutie. Nechcel som ťa nútiť odchádzať. Len...“ Artyom zvraštil obočie na polovici tváre. „Si niekedy myslím, že iným vlkom jesť lepšie, kogda sa od nich držím čo najďalej.“ Vydýchol. „Eto glúposť. Kogda začnem govoriť glúposti, ignoruj ich. Ili meňa zastav gneď na začiatku.“
Pomaly si začínal uvedomovať, že nechal svojej divokej a pesimistickej predstavivosti voľný priebeh a dovolil jej, aby nad ním na čas prevzala vládu. A doplatila na to jediná bytosť, ktorá to s ním nevzdala. „Ja rád, že sme boli vtedy spolu. I predtým, i potom,“ odvetil Jasnave. „Nechcel by som, aby ty sošla s uma. Aby si sa zbláznila.“ Na chvíľu stíchol. „Znaju, že sú vlci, ktorí by eto vsjo zvládli lepšie. No bol som tam iba ja. I ja delal, što mogol.“ Nič viac sa vykonať ani nedalo. A možno to bolo to najlepšie, čo v tej chvíli vôbec mohli urobiť – spoľahnúť sa na svoje schopnosti a silné stránky a nehľadať zložité riešenia. Vyšlo najavo, že Jasnava si len hneď neuvedomila, že namiesto pátrania po padlej hviezde bude lepšie pripraviť sa na zimu. Artyom pocítil bodnutie hanby – správal sa k nej až príliš hrubo? Sklopil uši dozadu k hlave a uhol pohľadom. „Njet, nesdelal,“ súhlasil s jej uistením. „Zatiaľ njet. No što jesli sa to jednégo dňa stane, i ty eto nedáš najavo, pretože... So mnou budeš chcieť zostať?“ Bola to nepríjemná predstava, musel ju ale vytiahnuť na svetlo. „Pretože nebudeš chcieť odísť? Sľúb mne, že kogda..“ zastavil sa, aby sa opravil, „njet, jesli sa eto stane, nebudeš riskovať, že sa eto stane i drugý raz. Bude lepšie, ak so mnou nezostaneš.“
Jasnave návrh na spoločný lov rýb zdvihol náladu, čo urobilo radosť i Artyomovi. Bol rád, že stále mohol byť tým dôvodom, vďaka ktorému sa jej na tvári objavil úsmev. I keď si možno úplne nezaslúžil, aby sa vlčica ako ona usmievala na vlka ako je on. Život nedáva vždy zmysel, ozvalo sa v jeho mysli. A predsa žijeme ďalej. „Myslím, že tebe eto pôjde,“ skúsil zahnať jej obavy. „Určite lepšie, než by to šlo mne,“ dodal ešte potichu. „Da, v tejto reke určite nič nežije,“ odvetil s pohľadom na páchnucu hladinu rieky prúdiacej od Ohnivej hory a hneď potom sa vydal za Jasnavou spoliehajúc sa na to, že vie, kam ich vedie.

// VVJ

Neodtrhol zrak od pomaly tečúcej vodnej hladiny, až bolestivo si však uvedomoval Jasnavinu prítomnosť vedľa seba. Rovnako bolestivá bola jeho neistota – zdalo sa mu, že sa omotala okolo jeho krku ako hrubá liana a dusila ho, nedovoľovala mu dýchať. Šum rýchlo prúdiacej krvi v ušiach skoro prehlušil všetko ostatné a Artyomovo srdce bilo stále rýchlejšie... A to všetko iba preto, že sa odvážil Jasnave prezradiť niečo z toho, čo cítil. Navyše to urobil pre jej vlastné dobro. V duchu vynadal sám sebe za to, akým úbohým v tej chvíli bol. Zostávalo mu ale len počkať na odpoveď vlčice a tak potichu robil presne to. Tá prišla takmer ihneď – zdalo sa, že Jasnava stále chcela zostať s ním a neplánovala sa oddeliť. Cítil, ako sa mu zo srdca zvalil kameň, zároveň sa ale objavilo ďalšie úskalie. „Spasibo,“ vydýchol takmer šeptom. „Vážim si eto. No neznaju, čo z togo máš,“ nezastavil ďalšiu vlnu slov. „Najskôr si na mňa musela dávať pozor, kogda som nebol úplne... Schopný uvažovať. Potom sme museli čakať, kým zmizne ten dym a nevedeli sme, jesli eto vôbec prežijeme. A nakoniec tá gora.“ Artyom pokrútil hlavou. „Nič z togo nepatrí k príjemným zážitkom. I čo ak... Teba so mnou nikogda nebude čakať nič iné, než podobné grôzy?“ Nemohol si pomôcť. Musel vyriecť nahlas to, čo ho v tej chvíli vnútri bodalo ako jedovatý tŕň nejakej rastliny. Bola pravda, že s Jasnavou si prešli mnohým a Artyomovo puto k nej to posilnilo. Ale ak jej mal prinášať ďalšie nešťastie, radšej by sa tomu vyhol i za cenu osamelosti.
Jasnava súhlasila so všetkým, čo Artyom navrhol. Jej súhlas prišiel rýchlo, vlčica ho vyslovila tak, akoby nad tým dvakrát nepremýšľala. Pritom sa jej darilo úspešne skrývať čokoľvek, čo si myslela. Aspoň to si Artyom myslel – nebolo predsa možné, aby súhlasila so všetkým s čím príde a nemala nijaký názor ktorý by sa líšil od toho jeho? Zamračil sa, skôr zamyslene než nahnevane. „Skutočne?“ pozrel na vlčicu a hľadal v jej očiach náznak čohokoľvek, čo by protirečilo jej slovám. Náznak strachu z toho, čo bude nasledovať po tom, čo sa s Artyomom v niečom nezhodne... On sám vybočoval z radu už odmalička, bol zvyknutý na to, že s druhými sa dostával do sporov takmer denne. Vedel ale, že niektorí vlci sa snažili podobným konfliktom vyhýbať a Jasnava k nim takmer určite patrila. „Nemusíš lgať len aby si nemusela govoriť, čo si naozaj myslíš. Kogda budeš tak potláčať vlastné myšlienky, budeš tým trpieť. Nechoču byť vlkom, kvôli ktorému budeš meniť sama seba, len aby si sa s ním zgodla.“ Nevedel, či to tak skutočne je, bol si ale dosť istý, že mal pravdu. Jasnavin tichý hlas a sklonená hlava dávali najavo, že sama o svojich slovách nebola úplne presvedčená. Pripadal si pokrytecky – tvrdil, že o medzivlčích vzťahoch vie len pramálo a hneď potom o nich Jasnavu poučoval. Jediné čo poznal, boli vypozorované vzorce správania od ostatných vlkov. Vedel, ako by sa v danej chvíli zachovali oni, nemal ale ani tušenie, čo by mal urobiť sám. Zmätok v jeho hlave sa tak len prehlboval.
„Pravda,“ prikývol na slová Jasnavy o chybách. „No niektoré chyby sa nedajú odpustiť. Oni príliš veľké.“ Tých chýb sa dopustiť nechcel. „Spôsobujú príliš bolesti. I ty si to nezaslúžiš.“ Cítil, že sedela bližšie vedľa neho. Teplo, ktoré z nej vyžarovalo a vôňa zeme po daždi a jahôd mu pripomenula jeho prvé leto ktoré prežil ako vĺča na Sibíri. Neuvedomil si to, ale zhlboka sa nadýchol a to mu pomohlo trochu sa upokojiť. „Da, rozumieme si,“ uistil Jasnavu. „Aspoň si to myslím.“ Skoro nebadateľne sa pousmial. Pochopenia, ktoré u Jasnavy našiel, sa nechcel vzdať. Jeho vlastné pocity ale neboli dôležitejšie, než to, čo cítila Jasnava. Vlčica navrhla, aby sa vydali niečo uloviť. Artyom chvíli premýšľal. „Mogli by sme to skúsiť. No bude lepšie nájsť menšie zviera. Vlastne...“ pozrel na Jasnavu. „Chcel som vyskúšať lov rýb. Nikogda mi to nešlo, no skúšal som to vždy sám. Jesli mne skažeš, kde robím chyby, mogol by som sa zlepšiť.“ Bola to pravda, nie však úplná. V skutočnosti chcel Jasnave oplatiť to, že sa s ním rozdelila o svoj úlovok. Čakal na odpoveď vlčice, stále mierne napätý.

// Sopka Tartar

Postupoval za Jasnavou o niečo pomalším krokom než ona. Videl, že Jasnava sa snažila od ohnivej hory čo najrýchlejšie dostať preč a istým spôsobom jej veľmi dobre rozumel – sám sa tam nechcel zdržiavať pridlho. Hrozilo, že sa zopakujú predchádzajúce udalosti a kto vie, či by sa im podarilo vyviaznuť aj keby sa nachádzali tak blízko k zdroju výbuchu. Artyom sa posledný raz obzrel ponad rameno nad horu z čierneho kameňa v diaľke. Takto pripomína mohylu nad niečím hrobom. Spomínal si na okrúhle kamene, ktoré pozostalí vlci navŕšili nad miestom odpočinku niekoho, kto vykonal hrdinský čin alebo si to zaslúžil nejakým iným spôsobom. Aspoň tak sa to robilo na Sibíri kde sa narodil. Ako malé vĺča vedel, že jedného dňa i on prinesie kameň na mohylu svojho otca. Nebolo pochýb o tom, že Leontiy bude jedným z vlkov, ktorí si podobnú poctu zaslúžili. Takí mali byť i jeho synovia – Mikhail a Alexei túto požiadavku bezpochyby spĺňali. Ale čo Artyom? Za lov sa nikomu žiadne pocty neudeľovali, nech bol akokoľvek úspešný. Ak by sa neosvedčil v boji, nikdy by svojmu rodu nepriniesol ďalšiu slávu, ani po smrti. Niežeby po tom niekedy obzvlášť túžil. Zvyšku samčích príslušníkov jeho rodiny na tom tak či tak záležalo viac než bolo zdravé.
Zastavil sa pri brehu malého potôčika, linúceho sa od ohnivej hory. Vo vzduchu sa stále vznášal páchnuci opar, čo ho nútilo občas prudko vydýchnuť alebo frknúť. Okrem odporného zápachu sa však toto miesto zdalo byť pomerne pokojným. Vlastne, ozvali sa jeho predchádzajúce myšlienky, zomrieť tu by bolo príjemnejšie než ležať pod hŕbou kamenia. Jeho telo by sa postupne rozložilo a zmenilo na zeleň – stromy, kvetiny... Artyom sa ironicky pousmial. Z jeho úbohého tela by ťažko vyrástlo niečo tak pekné. Ale huby... Hubám by stačilo i to. Zvládli rásť i v tme a vlhkosti, ktorú by iné rastliny nevydržali. Stačilo im málo, žili na miestach, kde iné tvory čakala smrť. To znelo vhodne pre vlka ako on. Takže je rozhodnuté. Po svojej smrti sa chcem stať potravou pre huby. Na jazyk sa mu dral neveselý smiech. Takmer videl zamračenú otcovu tvár, počul Mikhailove posmešky, nebral však na nič z toho ohľad. Svojím spôsobom bolo oslobodzujúce priznať si vlastnú ničotnosť. Jasnava mu položila otázku a tak ho vytrhla z hlbokého zamyslenia. Zažmurkal a neodvetil hneď, potreboval pár sekúnd na návrat späť do prítomnosti. „Da,“ prikývol vlčici. „Spadla niekde na jugu. Neznaju presne kde, no videl som, kak sa tam zvíril prach. Myslím, že eto miesto by sme ľagko našli.“ Zarazil sa – nedával si pozor na jazyk, zasa nebral ohľad na to, čo chcela Jasnava... Vlčica ale namietala proti jeho slovám. „Tej ognivej gore sa budeme vygýbať,“ vyriekol potichu, no rozhodne. „Už sa k nej nepriblížime. Teda jesli stále budeš chcieť cestovať spoločne.“ Unikal pred Jasnaviným pohľadom a zrak uprel na tečúcu vodnú hladinu. Vysloviť tie slová ho stálo väčšinu odvahy. Teraz musel pozbierať jej zvyšky.
Pokrútil hlavou keď Jasnava navrhla, že by sa mohli vydať tú hviezdu hľadať. „Eto ďaleko. I začína sa ochladzovať. Skôr než pátrať po padlých gviezdach by bolo lepšie nájsť aspoň trochu potravy a úkryt pred zimou, kam by sme sa mogli vrátiť i neskôr keď napadne sneg.“ Ak už mal o niečom rozhodovať, chcel aby to bolo niečo, čo pomôže im obom. Nie niečo, čo ich bude ohrozovať. „No kogda so mnou nebudeš súglasiť, povedz eto naglas,“ obrátil sa naspäť k vlčici, znejúc pritom viac rozkazovačne, než mal pôvodne v úmysle. „Neznaju, kak govoriť s inými. Dlgo som nemal žiadnych blízkych vlkov i...“ prehltol naprázdno, „nechcem sdelať chybu.“ Potom stíchol s pohľadom upretým na svoje predné laby kúsok od brehu riečky. Zahanbovalo ho priznať si nedostatky, ktoré medzi ním a Jasnavou mohli vytvoriť neprekonateľnú priepasť. Ale aspoň o nich vlčica vedela. Bude s nimi počítať, bude na ne pripravená. Neobjaví ich náhodou keď sa bude snažiť preniknúť hlbšie do Artyomovho vnútra, kde na ňu čakajú ako kostlivci v jaskyni. K dobru si mohol pripočítať aspoň to, že bol úprimný. Natiahol hlavu nižšie k vode a pričuchol k nej. Z vody sa linul rovnaký sírny zápach ako z prasklín v kameni ktorý tvoril horu. „S tou vodou niečo njet v poriadku,“ zavrčal. „Kogda som sem dorazil, napil som sa z podobnej rieky. Tá voda chutila zvláštne, i... Spôsobila, že som videl veci, ktoré zdes nemogli byť. Mali by sme si na ňu dať pozor.“ Pre istotu odstúpil ďalej. Spomienka na halucinácie vyvolané páchnucou vodou bola stále živá.

Sledoval, ako sa útvar na nebi pripomínajúci padajúcu hviezdu čoraz viac približoval k zemi. Pretože stál na vrchu hory, mal na všetko dobrý výhľad. Nejasne si uvedomoval, že dopad tej veci na zem veští niečo zlé, nebezpečné, ale na druhú stranu si nebol istý, ako by sa pred tým mal chrániť. Nikdy nič také nezažil a ani nikoho takého nestretol. Zostávalo len sledovať, ako sa teleso konečne dotklo zeme a zvírilo vlnu prachu a kamenných úlomkov. Svetlo, ktoré ju obklopovalo, sa vytratilo. No záhadnosť a nezvyčajnosť ktorá ho sprevádzala, nikam nezmizla aj keď z úlomku hviezdy alebo slnka zostal iba kus kameňa zarytý v hline. „Svietila kak gviezda,“ súhlasil s Jasnavou. „Zdá sa, že kogda dopadla, prestala žiariť.“ Kam sa podelo to svetlo? Zastrihal ušami a pokúsil sa zaostriť zrak tým smerom. „Jesli to bola naozaj gviezda, alebo len kus z nej, chcel by som eto vidieť na vlastné oči.“ Zvedavosť v ňom sa znovu prebudila. Vedľa Jasnavy sa cítil oveľa uvoľnenejšie a pokojnejšie než keď ju prvý krát stretol a vďaka tomu dával svojim myšlienkam a pocitom väčšiu voľnosť.
Až keď tie slová opustili jeho ústa si uvedomil, že sa zachoval trochu sebecky. Sklopil uši, dovtedy zvedavo vzpriamené, a pozrel na Jasnavu. „No ak nechočeš, nemusíme tam chodiť. Môžeme nájsť niekogo kto nám pomôže s lovom, ili zostať niekde v lese a odpočinúť si,“ vyslovil niekoľko návrhov a jeho reč sa nervózne zrýchlila. To posledné čo chcel bolo, aby si Jasnava myslela, že s ním musí chodiť kamkoľvek sa mu zachce. „Izvini,“ ospravedlnil sa Jasnave. „Znaju, že si z togoto miesta mala strach a nešla by si sem, keby som sa nerozgodol ísť to tu preskúmať.“ Chvíľu mu trvalo utriediť si všetky myšlienky a vyriecť ich nahlas tak, aby dávali zmysel. No už kvôli Jasnave sa to snažil urobiť čo najlepšie. Inak by sa z neho vyvalili ako voda z rozbitej priehrady. „No šla si so mnou, a ja tebe za eto vďačný. Ja... Nechcem ťa nútiť k niečomu, čo tebe njet príjemné. K lovu, ili k chodeniu na nebezpečné miesta.“ Vydýchol si, keď dopovedal poslednú vetu a uprel zrak na svoje predné laby a sopečnú horninu pod nimi. Nemal som žiadnych blízkych vlkov tak dlho, že som zabudol na to, ako sa k nim správať. Ak som to niekedy vôbec vedel. Bol to pre neho nezvyk, mal pocit, že sa učil niečo, na čo ostatní prišli už ako vĺčatá. No keby Jasnave nedôveroval, nikdy by jej o tom nepovedal. Mal trochu nádeje že vlčica ho pochopí a to mu dodávalo odvahu uprostred všetkej neistoty a pochybností.
Nasledoval značne vydesenú Jasnavu naspäť dolu z hory. V duchu si nadával za svoju neohľaduplnosť. Ak by s tým neprišiel on, sama by sem nikdy nešla. Mohol sa len ospravedlňovať a slová nič nenaprávali. Držal sa kúsok za vlčicou a z času na čas sa obzrel k vrchu hory aby sa uistil, že sa z neho znovu nevyvalilo mračno dymu. Našťastie, nestalo sa tak. Po jednom takom obzretí za Jasnavou zaostal a sklopil hlavu. Bude aj po tom všetkom stáť o jeho spoločnosť, alebo obaja pôjdu vlastnou cestou? Hlas v Artyomovej mysli sa škodoradostne zachechtal. Je to tu. Uvidela v tebe sebeckú bytosť, ktorá nehľadí na iných a nedokáže s nimi vychádzať. Tvojim chabým pokusom zblížiť sa s niekým je koniec. Artyom porazene vydýchol. Poslednej kvapky nádeje sa však nevzdal a tak nasledoval Jasnavu ako potrestané vĺča nasleduje rodiča naspäť do nory.

//Aina

// Východný hvozd

Úsmev Jasnavy potešil i Artyoma. Hlavne bol rád, že jej zlepšil náladu, alebo to tak aspoň vyzeralo. Tiež ho ale tešilo, že zvolil tie správne slová. Slová, ktoré na niečej tvári vyvolali spokojný výraz, nie odpor alebo zúrivosť. Tak ako Jasnava, i on si bol istý, že udalosti posledných týždňov Alexeia určite priveľmi nepoznamenali. „Eto by som uvítal. Chcel by sa sa go spýtať na to, kak prežil ten výbuch a kam sa skryl,“ uvažoval nahlas. Uvedomoval si ale, že tak jednoduché by to medzi ním a Alexeiom nebolo. Jeho výraz na tvári to vyjadroval aj bez slov. Kútikom oka pozrel na Jasnavu a pokúsil sa výraz plný pochybností zahnať. Jasnava sa na pohybujúce sa teleso na oblohe dívala s určitým obdivom. Pripadá jej to krásne? Artyom by sa tomu nedivil – Jasnavu už trochu spoznal a vedel o nej, že hľadá krásne veci i tam, kde ich iní nikdy nenájdu. „Vyzerá to, že sa to stále pogybuje,“ Artyom venoval zvláštnemu úkazu ešte jeden nedôverčivý pohľad. „Ty už videla padajúcu gviezdu? Mogla by to byť odna iz nich. Obyčajne sú ďaleko, no táto je oveľa bližšie než ostatné.“ Iné vysvetlenie mu nenapadalo. Už niekoľkokrát videl, ako sa nočným nebom prehnala kométa. Vždy to však bolo len na pár sekúnd a zdalo sa, že je ohromne vzdialená.
Terén sa začal pomaly zdvíhať a čoskoro prešiel do kopca. Zem pod Artyomovými nohami sa značne zohriala. Udivene k nej privoňal a frkol nosom aby sa zbavil sírneho zápachu. „Páchne to kak dym, ktorý predtým zakryl nebo,“ obrátil sa k Jasnave. „My na správnom mieste.“ Ešte raz odfrkol aby v jeho nozdrách nezostali štipľavé výpary, nepodarilo sa mu ich ale zbaviť úplne. Znechutene sa zamračil, neodradilo ho to však od toho aby ďalej kráčal do strmého kopca. „Zdes vlčie stopy. I čerstvé pachy. No na okolí nevidím nikogo.“ Porozhliadol sa, nikde však nezbadal ani jediného vlka. „Jesli sa nevydáme po stopách, môžeme len čakať kým pridet niekto ďalší.“
Spomalil tempo. Chôdza ho vyčerpávala a kameň pod nohami pálil čoraz silnejšie. Artyomov dych a tep sa začínali zrýchľovať a vlk vyplazil jazyk aby sa ochladil. Zdalo sa, že od vrchu ho delilo len pár desiatok krokov. Čo tam čakalo? „U mňa tože njet žiadna mágia. Ili som ju možno ešte neobjavil, no netúžim po tom,“ odvetil Jasnave. „Znaju, že vlci s tyrkysovými očami dokážu zogriať vzduch a gýbať s ním..“ A vlci s červenými očami... Artyom sa zbavil ten myšlienky. „Vlci, ktorí majú gnedé ili zlaté oči možno mágiu nemajú. A o nič neprichádzajú,“ dodal. „Kogda sa vlk rozgodne niekomu ublížiť, urobí to s mágiou i bez nej. No je pravda, že urobiť eto čarami je ľagšie.“ Artyom si vzdychol. „Aby ju použil na niečo dobré, musí byť naozaj dobrosrdečný. Možno preto je takých vlkov málo.“
Konečne sa zastavil keď takmer dosiahol vrchol kopca. Chvíľu venoval len tomu, aby prestal zrýchlene, plytko dýchať a dostal svoj tep znovu aspoň zdanlivo pod kontrolu. Splodiny, ktoré sa dostávali na povrch z puklín v zemi, zaplavili jeho nos a jediné oko, ktoré začínalo slziť. „Videla si uže podobné miesto?“ zachripel Artyom. Odkašľal si a dostal zo seba ešte pár slov. „Jesť tu otvor v zemli.“ Váhavo urobil pár krokov a natiahol krk nad jeho okraj. Vzápätí sa pozeral do obrovskej tmavej jamy páchnucej sírou, uhlím a dymom. „Všetok ten dym určite prišiel z togoto miesta.“ Zamračil sa a odstúpil ďalej od okraja diery v zemi. „Zdes tak teplo... Kak by niečo pod zemou gorelo.“ Artyom chvíľu premýšľal. Tvar hory a diera v nej... Všetko to muselo zapadnúť do toho, čo s Jasnavou prežili. „Z togo otvoru by sa moglo dostať von čokoľvek, što sa nachádza pod zemou. Teraz je prázdny, ale nedávno zrejme ešte nebol.“ Artyom venoval kráteru nedôverčivý pohľad. „Myslím, že sa onedlgo znovu začne plniť ogňom. Ili niečím iným.“ Zrak mu skĺzol nižšie k blízkym lesom. „Nemali by sme zdes zostávať pridlgo. No jesli sa zdes chceš porozgliadnuť, u nas jesť čas.“ Uprel pohľad na Jasnavu a počkal na to, s čím príde.

// Rieka Midiam

Podľa Jasnavy slabým vlkom nebol, alebo aspoň ona ho za slabého nepovažovala. Artyom nad tými slovami len pokrútil hlavou, nemohol ale poprieť, že v ňom vyvolali pocit vďačnosti, ktorý sa pomaly rozlial celým jeho telom a v ten chladný jesenný večer ho zahrial lepšie než slnečný lúč. Jedna jeho časť síce protestovala a robila všetko aby ho presvedčila o opaku, protirečiť jej pre neho ale nebolo tak zložité ako inokedy. „V etom by s tebou mnogí vlci nesúglasili,“ odvetil Jasnave. „No na ich názore mne nezáleží tak, kak na tvojom,“ dodal hneď za tým.
„O Alexeia sa nemusíš báť. Jesli si niekto dokáže poradiť voždy, je to on.“ Spoločne mierili čoraz severnejšie. Artyom už cítil chlad jesennej noci ktorý sa približoval spolu s vychádzajúcim mesiacom. Keď zdvihol zrak k oblohe aby si prezrel spln, uvidel ešte niečo – okrem okrúhleho mesiaca a zapadajúceho slnka na oblohe bolo ešte jedno teleso, žiarivé a zdanlivo sa rútiace k zemi. „Odlomil sa kus iz Solnca? Ili z gviezdy?“ zavrčal, iba napol ironicky. Alebo to nejako súvisí s tým výbuchom a dymom? Nebol si istý už vôbec ničím. No rozhodol sa, že najlepšie bude držať sa pôvodného plánu a pokračovať smerom na sever. „Možno eto tak je,“ prikývol. „Kogda cítiš zúfalstvo i bolesť, jesť ťažké vidieť čokoľvek iné.“ Sklonil zrak k zemi. Sám o tom vedel dosť. Možno okolo seba mal vlkov, ktorí by mu kedysi pomohli ak by im to dovolil, ak by ich pustil za múry vystavané okolo seba. No teraz mohol iba spomínať na to, čo mu kedysi vôbec neprišlo na um. „A to, že jestvujú i iné veci, si občas uvedomíš až prineskoro.“ Obrátil sa k Jasnave. „Njet vždy, našťastie,“ dodal ešte, so snahou znieť optimisticky. Bolo to pre neho stále nové.
„Da, jesli by nás bolo viac, lov by bol ľagší. No cestou na sever sme nevstretili ani odnogo vlka.“ Zamyslene sa zamračil. „Kam vse zmizli? Mogli utiecť pred ogňom a stále sa nevrátili. I tak, eto jesť zvláštne.“ Zavetril a rozoznal niekoľko vlčích pachov, žiadny z ich nositeľov sa už ale nablízku nenachádzal. Na chvíľu sa zamyslel nad tým, ako odvetiť na Jasnavine obavy. „Kogda sdelaješ presne to, što i ja a nebudeš zbytočne riskovať, eto dopadne dobre. Okrem togo, ani mne sa nepodarí niečo uloviť pri každom love. Dôležitejšie je poučiť sa i z chýb.“ V jednom mala Jasnava pravdu – na jedného jeleňa boli dvaja vlci naozaj primálo. „Počkáme s tým. Na severe možno natrafíme na nejakégo tuláka, ktorý by sa k love pridal. Zima je za rogom. Vlci zo svoriek sa už zrejme stiagli do svojich nôr i s úlovkami,“ uvažoval nahlas. Potom pozrel na Jasnavu a pousmial sa. „Vedieť odgadnúť svoje schopnosti je pervyj krok k úspechu.“
Pozorne si vypočul všetko, čo Jasnava povedala o existencii mágie a chvíľu nad jej slovami premýšľal. Čakal, že sa jej myšlienky budú líšiť od tých jeho. Bolo to tak prakticky vo všetkom, o čom medzi sebou diskutovali. A aj napriek tomu sa im podarilo vzájomne si porozumieť. „Kedysi ja dumal, že medzi skutočnosťou i výmyslami jesť grubá čiara. Že jedno je čierne a drugé biele a dajú sa igneď rozoznať. To ale neplatí, ili njet vždy. Što moglo byť u nás výmyslom, je zdes pravdou. Svet sa vysmieva z togo, ako go vidím.“ Pri tej myšlienke nakrčil nos. „Myslíš, že zlo i dobro jesť vo vlkovi už od jego narodenia?“ spýtal sa Jasnavy. „Že go neskazila až mágia, ktorá sa u nego jednégo dňa objavila?“ Nedivil by sa, keby podobná neprirodzená moc zanechala následky aj na vlčej povahe. Skôr než pokračoval, nechal Jasnave priestor odpovedať. Vlčica s ním zdieľala názor, že mágia ku krajine skrátka patrila. „No kto a kedy by tú skazku porozprával? A akú úlogu by sme v nej mali my?“ Nevedel povedať, za akého hrdinu v príbehu by považoval sám seba. Najskôr len za niekoho, kto sa v deji len krátko mihol. Tieň v pozadí. Mala Jasnava iný názor? Artyom zamieril cez malý lesík k hore na severe. „Vyzerá to, že sme dorazili,“ povedal Jasnave a zhlboka sa nadýchol tesne predtým, než sa vydal k hore.

// Sopka Tartar

// Medvedia rieka (cez Šakaliu pahorkatinu)

O Alexeiovi Jasnava napokon nevedela nič. Nemohol tvrdiť že ho to ani trochu nesklamalo, svojím spôsobom to ale očakával. Krajina v ktorej sa on i Alexei nachádzali bola rozľahlá a plná vlkov. Možno by ani nenašiel jediného z nich, kto by ten obrovský kraj poznal. A len veľmi ťažko by natrafil na vlka, ktorý by vedel o každom jeho obyvateľovi. Vlčica sa ale ponúkla, že ak by Alexeia stretla, o Artyomovi mu povie. Prekvapilo ho to, čo sa odrazilo i na jeho výraze, a chvíľu sa snažil nájsť správne slová. Asi je pravda, že ho tu hľadám, či si to uvedomujem alebo nie. Neviem, prečo to tak je. Chcem sa minulosti zbaviť, zabudnúť na ňu, a keď sa objaví jedna jej časť, ženiem sa za ňou. Artyom si vzdychol. „Spasibo,“ vyjadril vlčici vďaku za ochotu. „Myslím, že kogda ho stretneš, určite budeš vedieť, že eto on. Alexei njet tak... Slabý a nenápadný, kak ja. Určite go nebudeš musieť zachraňovať. Aspoň myslím.“ Zamyslene stiahol obočie. „I keď... Kto vie, čo go sem priviedlo i što zdes asi robí.“ Nevedel si predstaviť Alexeia tu, jeho brat bol vlkom, ktorý zmysel života videl v domove a jeho ochrane. A predsa odišiel. Vlci sa menia. Čo by asi povedal, keby zistil, čo sa stalo zo mňa? Nechcel nad tým premýšľať. Preto sa tých úvah snažil čo najskôr zbaviť a radšej sa sústredil na svoje okolie. Spolu s Jasnavou dorazili k pomaly tečúcej rieke. Na jej hladine sa odrážalo zapadajúce slnko ktorého odtieň Artyomovi pripomínal žlté a oranžové listy na stromoch. Už sa začali sfarbovať. Onedlho sa objaví mráz. Podľa slov Jasnavy o sile vôle súdil, že i ona vedela, aké to je ocitnúť sa na rozmedzí medzi životom a smrťou, kde život visel na jedinom vlásku. „U tebja jesť silnejšia vôľa než u meňa,“ odvetil Artyom, mysliac vážne každé slovo.
V Jasnave sa nachádzala chuť do života a schopnosť hľadať krásne veci aj tam, kde by ich iný vlk nikdy nevidel. Artyom tomu nerozumel, no súčasne ho táto Jasnavina vlastnosť zaujala a chcel jej porozumieť aby to možno jedného dňa dokázal tiež. Pri pochybách o tom, či nebude na love s ňou len plytvať silami, pokrútil hlavou. „Jelene majú obdobie ruje, takže budú vyčerpané. Kogda sa pária, takmer nejedia a nespia. Jesli narazíme na zranenégo ili staršiego jeleňa, u nas je šans že go ulovíme.“ Samozrejme, i staršie alebo ranené zviera mohlo preukázať dosť sily na to aby zahnalo dvoch vlkov. Nebolo zaručené, že budú úspešní. Ak by nás bolo viac... Artyom síce neuprednostňoval väčšie skupiny, pri love ale boli užitočné. Zamyslel sa nad tým, ako Jasnave čo najlepšie vysvetliť svoj odpor k mágii. Nechcel sa vracať k magickému ohňu ktorým tuláci podpálili les na Sibíri kde sa narodil, musel si preto nájsť iný spôsob. „Čary pre mňa predtým jestvovali len v bájkach. Nikogda som ich nevidel kak niečo reálne... A kogda som zistil, že skutočne existujú, v ten samyj deň som zistil, že vlci pomocou nich môžu ubližovať i škodiť.“ Nebola to ale jediná skúsenosť, ktorú už s mágiou mal. „Znaju, že sa dá použiť i na dobro. Odna vlčica mi minulú zimu pomogla sa zogriať pomocou teplégo čarovnégo vetra. No eto jesť skôr výnimka.“ Vypočul si jej slová o myšiach, ktoré dokázali hýbať s hlinou. „Myslel som, že mágiu môžu ovladať toľko vlci. Neznaju, čo je goršie – vlk, ktorý vládne mágii, ili mágia, ktorej nevládne nikto. Eto skoro akoby patrila ku krajine kak stromy ili rieky.“ Dal Jasnave priestor na odpoveď. Jej názor ho zaujímal – predpokladal, že od jeho pohľadu sa bude líšiť, to mu ale nevadilo. Naopak, mal tak podnet na premýšľanie a mohol vziať do úvahy i skúsenosti niekoho iného než iba seba. Zastavil sa pri brehu vodného toku a využil chvíľu aby sa napil vody. Potom vkročil do nej aby prešiel na druhý breh. K severu boli čoraz bližšie.

// Východný hvozd (cez Kaskády)

Akcia bola zábavná, uvítala by som podobnú kreatívne zameranú akciu aj v budúcnosti. Ako odmenu poprosím kvetiny :3

// Les stratených duší (cez Náhornú plošinu)

O svojom bratovi sa od Jasnavy nedozvedel nič. Napadlo mu, že sa jej možno nemusel ani pýtať a zaťažovať ju tým, čo zamestnávalo jeho myšlienky. Kto vie, možno sa Alexei nestretol s nijakým vlkom. Možno tadiaľto iba prešiel a je dávno preč... Artyom v duchu pokrútil hlavou nad týmto uvažovaním. Na Alexeia sa to nepodobalo. On nebol typ vlka, ktorý by uprednostnil samotu. Bol to svorkový typ. Kým ja som túžil po tom, aby mi ostatní dali pokoj, jemu na nich záležalo a bránil územie do posledného dychu. Jasnava sa Artyoma spýtala na meno jeho brata. Artyom chvíľu premýšľal nad tým, že rozhovor na túto tému ukončí, no napokon sa rozhodol, že ak Jasnave bratovo meno prezradí, možno o ňom niečo zistí. Aj keď to nebola veľká pravdepodobnosť. „Jego meno jesť Alexei,“ odpovedal vlčici. „Obaja pochádzame z tej istej svorky. Vyrastali sme spolu.“ Nespomenul, že ich spájala i krv. To bola informácia, ktorú ešte nechcel priznávať, hoci Jasnave začínal dôverovať. Na rozhovor o rodine nebol ten správny čas ani miesto.
„Jego pach som zdes cítil iba raz. Bolo to na severe,“ dodal ešte. „Možno tam na nego natrafíme, ak sa rozgodol ísť preskúmať pôvod togo výbuchu i dymu ako my. Neprekvapilo by ma to.“ Alexei vždy pôsobil ako vlk, ktorému bol strach cudzí. Artyom ho za to striedavo obdivoval i nenávidel – prečo nemohol byť rovnaký ako jeho brat? Až s dospelosťou prišlo i zmierenie sa s faktom, že každá rodina musí mať čiernu ovcu a v prípade jeho rodiny táto úloha pripadla jemu. „U mňa nebolo na výber,“ odvetil Jasnave, no jeho hlas znel vďačne. Aspoň niekto je rád, že si vtedy nezomrel od hladu niekde pod spadnutým stromom. Na jej ďalšie slová prikývol. „Telo sa drží pri živote vsemi silami. Občas je dokonca jedinou vecou, ktorá tebe nedovolí umreť.“ Kútik úst sa mu mierne zdvihol. „Dúfam, že nebudeš skúšať, s čím sa dokáže naučiť žiť tvoje telo. Odin vlk bez oka stačí.“ Jeho pokus o humor veľa vlkov nechápalo, on si to ale neuvedomoval. Nebolo veľa vlkov, pred ktorými sa vôbec odvážil vysloviť niektoré zo svojich poznámok.
Artyom nasledoval tok rieky. Všimol si jelenie stopy na jej brehu a lesklé chrbty rýb pod vodou. Na chvíľu znovu pocítil hlad, no ostrý zápach medveďov ho rýchlo odradil od akéhokoľvek pokusu o lov. „Musíme byť ostorožni,“ varoval Jasnavu. „Je oseň i medvede sa pripravujú na zimnyj spánok. Lovia ryby aby stučneli i ak zdes nejaký je, určite by nás rýchlo vygnal.“ Chvíľu hľadal vhodné miesto na prekročenie. Prúd bol síce dosť rýchly a prudký, vďaka troche sily ktorú mu dodala ulovená ryba, ho však Artyom dokázal zdolať. Občas sa zastavil a uistil sa o tom, že ani Jasnava s tým nemá problém. „Kogda sa medvede uložia spať a napadne sneg, mogli by sme sa vrátiť a skúsiť šťastie pri love jeleňov,“ obrátil sa k Jasnave s tým návrhom. Rád by jej predviedol pár svojich skúseností a taktík na oplátku za to, že mu ukázala ako loviť ryby. No nevedel, aké ma vlčica plány. Možno sa pred zimou chcela pridať do svorky a zaistiť si tak ľahšie prežitie. V takom prípade by sa ich cesty museli rozdeliť. „Zato tomu lesu s govoriacimi derevami by sme sa mali vygýbať. Možno tam sídli nejaká mágia ili niečo podobné. Neverju na tie veci... No odkedy som dorazil sem, začínam si myslieť, že ak niekde existujú, musí to byť zdes.“ Otriasol sa aby sa zbavil vody z rieky a nepríjemného mrazenia a pokračoval v ceste na sever.

// Rieka Midiam (cez Šakaliu pahorkatinu)

Výčitky a pochybnosti týkajúce sa toho, že Jasnave prezradil niečo o svojej minulosti sa po čase dostavili. Artyom ich príchod očakával, viac by ho prekvapilo, keby sa neobjavili vôbec. Nedivil sa, bolo pre neho nezvykom zdieľať s niekým iným podobnú blízkosť, no vynaložil všetky sily na to, aby sám seba presvedčil, že to nebolo zlé rozhodnutie. Lepšiu spoločníčku než v tejto chvíli bola Jasnava, by hľadal iba ťažko. Ak by ju vôbec našiel. „Loviť osamote bolo ťažké, kým ja na eto neprivykol. No za vlkmi z mojej starej svorky mi veľmi smutno nebolo. Ani im za mnou.“ Zarazil sa. Mohol sa mýliť. Predsa tu pred časom stále cítil Alexeiov pach... „Možno okrem odnogo iz nich. Nevieš niečo o vlkovi govoriacom mojou rečou? Má tmavú srsť i červené oči.“ So skrývaným napätím čakal, či sa od Jasnavy nedozvie čokoľvek o jeho bratovi, ktorý sa tu zrejme nachádzal tiež.
Zamyslel sa nad tým, ako by čo najlepšie zhrnul svoj život bez jednej polovice zraku do niekoľkých viet. „V pervych dňoch sa mne zdalo, že polovina sveta prosto zmizla. Nezostala ani tma, slovno nič. Odno oko muselo robiť prácu dvoch i na začiatku to nezvládalo.“ Vzdychol si. Spomínať si na dni, kedy pre neho bolo prekážkou odhadnúť dĺžku kroku či prejsť cez tŕnitý porast bez toho aby sa poranil, nebolo príjemné. „Činnosti i pogyby nad ktorými som predtým nemusel premýšľať sa zrazu stali ťažkými. Negovoriac o tom, že z mojej slepej strany moglo prichádzať nebezpečie a nevedel som o ňom.“ Artyom na chvíľu prestal rozprávať a zastrihal ušami. „No dnes už si neviem predstaviť, že by som mal opjať obe oči. Asi by to malo skôr gorší účinok než lepší. Okrem togo, odkedy som prišiel o oko, začal som sluchom i čuchom vnímať ešte viac. Akoby sa moje telo snažilo nagradiť tú stratu.“
Vstal aby trochu rozhýbal stuhnuté končatiny a nadýchol sa studeného ranného vzduchu. Pach popola a spáleniny bol už preč, vystriedala ho štipľavá vôňa blížiacej sa zimy. Pre Artyoma neexistovalo nič príjemnejšie. Svet sa opäť vracal do známych koľají. „Neznaju mnogo o tunajších svorkách. No jesli nájdeš jednu v ktorej žije vlčica menom Bianca, mogla by to byť tá, ktorú gľadáš. Jej alfy sa o Biancu postarali, kogda bola vĺča bez domova.“ Ak by mal hodnotiť svorku len podľa tohto faktu, považoval by ju za jednu z tých lepších. Jasnava sa znovu započúvala do šumenia v listoch stromov a Artyoma neopustil zlý pocit, ktorý sa ho zmocnil pri tom zvuku a fascinovanom výraze vlčice. „Myslím, že jesť čas sa vydať preč. Dym i ogoň už musel zmiznúť. Mali by sme zistiť, što ho spôsobilo.“ Hovoril naliehavo, hoci si to sám neuvedomoval. Najradšej by stromy s ich nezrozumiteľnou rečou nechal čo najďalej za sebou, nechcel ale odísť bez Jasnavy. Preto počkal, kým sa nepohne ako prvá a až potom sa vydal preč z lesa.

// Medvedia rieka (cez Náhornú plošinu)

Nebol si istý, ako zareagovať na Jasnavin smiech. Na jednej strane bol rád že sa jej rozpoloženie zlepšilo tak, že sa dokázala zasmiať. Tiež ho tešilo, že na tom mal zásluhu aj on – možno to bolo po prvý raz v živote čo jeho prítomnosť niekomu naozaj zlepšila náladu. No súčasne ho trochu zahanbovalo, že jeho odpor k hlodavcom jej je smiešny, jemu na ňom neprišlo vtipné nič. Snažil sa skryť mierne zmätenie drobným úsmevom. Asi by som sa tiež zasmial na vlkovi, ktorý by sa bál... Napríklad jeleňa. Alebo príšery z lesa. To sa Artyomovi zdalo nepochopiteľné, ale vlčica ktorá celý život lovila myši ťažko mohla chápať jeho odpor k nim. Chystal sa odvetiť Jasnave, v poslednej chvíli ho ale prekvapilo, ako ľahko sa na jeho jazyk drali slová o minulosti. Väčšinou mal problém postaviť sa im zoči voči aj osamote, utekal pred nimi a oni sa držali tesne za jeho pätami. No vlčici už niekoľko vecí spomenul pri ich rozhovore. Nevracal sa pritom k ničomu nepríjemnému a hneď ako tie slová dopovedal, Jasnavina odpoveď jeho pozornosť znovu upútala a nenechala ho sa sústrediť na spomienky ktoré s nimi súviseli. Artyom sa nadýchol. Ak už urobil prvý krok, teraz necúvne. „Tvoj otec musel byť veľmi schopný lovec,“ uznanlivo pokýval hlavou. „I ja žil v podobnom lese a jesli som si chcel zognať potravu, musel som sa učiť loviť skoro od úplnégo začiatku. Uže so mnou neboli vlci iz svorky, ktorí by mi pomogli obkľúčiť zviera. I navyše som si zvykal na žizň len s odnym okom.“ Vydýchol a sklopil zrak. Keď sa predieral vlastnými spomienkami, cítil sa ako pavúk ktorý sa mohol chytiť do vlastnej siete. Miesto, kde sídlili jeho myšlienky, ktoré utváralo jeho samotného, bolo zároveň nepriateľským územím.
Zdalo sa, že s príchodom noci dážď ustal, ako si Jasnava správne všimla. Počasie sa zdalo byť pokojnejšie. Artyomovi to do mysle vnieslo trochu pokoja, no keď sponad konárov stromov do lesa prenikla zvláštna žiara z oblohy, striasol sa a snažil sa nájsť jej zdroj. Keďže nebo zakrývali stromy, nedarilo sa mu to. „Što eto jesť? Ďalší výbuch? No neozvala sa žiadna rana...“ Farba svetla pripomínala plamene. Spomenul si, ako Jasnavu napadlo že oheň mohol prísť z neba. Takže mala pravdu... Môže to kedykoľvek a kamkoľvek dopadnúť a začať horieť? Artyom prehltol naprázdno a cítil ako sa mu na chrbte zježila srsť. „Kogda nám nad glavami poletuje niečo, čo zrejme gorí, nebude múdre sa vzďaľovať od vody,“ vyslovil, nespúšťajúc oko z oblohy. „Cez deň som to nevidel, objavilo sa to až v noci.“ Aspoň si to myslel. Zostávalo dúfať že s východom slnka sa tá vec opäť stratí. Ponúknuť niečo svorke? Artyom nad tým v duchu odfrkol. Už dávno to nebola pravda. Jasnava však svoje slová myslela dobre a aj keď nemal rád falošnú slušnosť, nevyslovil žiadnu sarkastickú poznámku. „Neprichádzaš o nič, jesli nenájdeš svorku, kde to chodí skutočne kak v rodine. I takých jesť málo.“ Artyom zvážnel. „Tá, odkiaľ pochožu, taká nebola k nikomu. Ani k vĺčatám, ktoré sa tam narodili. No možno budeš mať šťastie i nájdeš lepšiu.“ Pozrel na Jasnavu výrazom, ktorý mal byť povzbudivý, veľa nádeje ale nemal. Väčšina vlkov v svorke chce mať prísun jedla a strechu nad hlavou, nezáleží im na tom, s kým to budú zdieľať. A sami by najradšej prispievali čo najmenej a dostávali najväčší podiel. Znovu začul tiché ševelenie z ktorého nepríjemne mrazilo. Jasnavino nadšenie ho znepokojilo. „Stromy?“ Artyom pokrútil hlavou. „No u stromov njet ústa. Eto... Je niečo neviditeľné. Skrýva sa to v stromoch.“ Sklopil uši k hlave aby k nim prenikalo čo najmenej toho záhadného šeptania. „Ty rozumieš, što oni govoria?“ Oľutoval tú otázku, no morbídna zvedavosť v ňom túžila poznať odpoveď.