Gallirea - Příspěvky uživatele

Začínal si predstavovať, ako sa spoločne s Jasnavou vydajú na lov. Prejdú sa rozkvitnutou prírodou a snáď ich pritom nezastihne jarný lejak z čistého neba, ulovia nejakú pichľavú, šupinatú alebo operenú korisť a pri jej jedení budú pokračovať v jednom zo svojich nekončiacich rozhovorov. Artyomovo cynické ja si uvedomovalo, že z tejto predstavy by asi rozboleli zuby aj medveďa zvyknutého na najsladší včelí med. Naivita a optimizmus z nej priamo pretekali... A aj napriek tomu si Artyom dokázal predstaviť, že onedlho sa jeho sen zmení na skutočnosť. „Pár ježov sa uže určite prebralo iz zimného spánku a začínajú si gľadať potravu,“ reagoval na Jasnavinu chuť naučiť sa loviť niečo nové. „Jesli by sme objavili jednu z ich skrýš, alebo miesto, kam sa chodia kŕmiť...“ Pri plánovaní taktiky zabúdal na všetko ostatné, ako sa mu to stávalo vždy. Niekam sa vytratila i jeho zvyčajná nesmelosť. „Roztomilí?“ Trochu zaskočene zastrihal ušami. Musel sa na tom pousmiať. Samozrejme, že Jasnava videla niečo milé i v potrave. „Vidieť korisť kak roztomilú njet práve najmúdrejšie,“ poznamenal, tón však nemal ani trochu vyčítavý alebo posmešný. „Ak by na to prišli, mogli by sa naučiť, že stačí jeden smutný pogľad a necháš ich ísť.“ Usmial sa na Jasnavu. V jej spoločnosti mu prišlo ľahké občas prehodiť nejaký ten vtip, nevedel ale odhadnúť jej reakciu. Jeho poznámky občas dokázali byť dosť sarkastické a vedel, že niektorým vlkom to mohlo byť proti srsti.
Nadšenie Jasnavy prechádzalo i na neho a Artyom mal chuť vydať sa k najbližšej rieke a počkať kým sa rozprší, aby porovnal lov rýb v daždi s ich lovom uprostred zimy. „Dobrý postreg,“ odvetil Jasnave. „O rybách togo určite vieš viac, než ja. Stavím sa, že kogda ryby v Morhonskom gvozde uvideli malú Jasnavu prichádzať k bregu, okamžite sa schovali niekde na dne.“ Na Jasnave bolo znať, že ryby a malé zvieratá dokáže loviť šikovne ako len málo vlkov. Nepotrebovala pomoc ostatných s väčším zvieraťom a tak dokázala prežívať z mála, bez nutnosti pridávať sa k svorke. Artyom to na nej obdivoval a výraz v jeho tvári to dával najavo.
„Kedysi dávno som si myslel, že najľagšie je postaviť sa všetkému sám. Mať niekogo vedľa seba pre mňa znamenalo len záťaž a zároveň strach iz togo, že ja sám budem záťažou pre niekogo inégo.“ Artyom dlho vydýchol. Spomínal si na mladé vĺča, ktoré netúžilo po ničom inom, len cestovať spoločne s ním. A na to, ako sa ho pri najbližšej možnej príležitosti zbavil. „Znaju, že uvažovať tak je chyba. Kogda sme spolu, uže si neviem predstaviť, že by sme sa mali znovu rozísť a uvidieť sa až po nejakej dobe.“ Ak tento sľub Jasnave dodrží, môže si vynahradiť všetko vyhýbanie sa akémukoľvek vlkovi pri túlaní sa divočinou po odchode zo Sibíru. Možno i vlci, ktorých predtým len širokým oblúkom obišiel, potrebovali pomoc alebo spoločnosť. Minulosť už napraviť nemohol, no v budúcnosti mal stále veľa príležitostí stať sa lepším. „Jesli by Morhon skutočne žil, nemyslím si, že by väznil duše vlkov, ktorí neničili les a nesnažili sa zabrať go pre seba,“ premýšľal nahlas. Väčšinou sa nad nadprirodzenom nezamýšľal, niečo na Jasnavinom príbehu ho k tomu však nútilo. „Podobne je to i s lesom samotným. Nezasahuj do nego viac, než je nutné a on ti pomôže prežiť. Ten príbeh je rozgodne pravdivejší, než báchorky o Smrti ili vlkoch, ktorí vládnu snegu a jari.“ Artyom zívol. Jasnava si ľahla tak blízko, že sa takmer dotkli a Artyom bezmyšlienkovite urobil pohyb smerom k nej, bližšie k vôni jahôd a teplej srsti. Opojenie z Jasnavinej blízkosti ho takmer uvrhlo do sna, no to by sa nemohol ozvať zvuk hlasný ako hrom niekde spoza Artyomovho chrbta. Artyom sa strhol a oko mal zrazu otvorené dokorán. Ospalosť bola úplne preč. „Što... Nevyzerá to na búrku.“ Obzeral sa všade naokolo a v ušiach mu stále doznievalo niečo, čo by prirovnal k tráviacim problémom malého vĺčaťa po prvom zjedenom mäse. A potom zacítil ten smrad. Artyom zadržal dych a skrivil tvár už po prvom nádychu. Vydesene pozrel na Jasnavu a rýchlo pokrútil hlavou aby ju rýchlo ubezpečil o tom, že ani zvuk a ani zápach nepochádzali od neho. Uverí tomu? Alebo by mal byť galantný a prevziať zodpovednosť? Artyom sklopil hlavu. Ak by nemal srsť, červenal by sa i na miestach, odkiaľ podobné výpary prichádzali. Keď už to v jaskyni nemohol vydržať ani minúty, naznačil Jasnave, že tú plynovú komoru opúšťa a vydáva sa hľadať čerstvejší vzduch.

// Južný Galtavar (cez Mahtae sever)

Záujem Jasnavy o lov ježkov ho potešil. O taktike lovenia by mohol rozprávať celé hodiny, ak by sa v niečej spoločnosti cítil dostatočne uvoľnene a nesnažil by sa šetriť slovami. To pri Jasnave rozhodne platilo. „Musíš sa priblížiť i zaútočiť dostatočno rýchlo na to, aby si ťa nevšimol. Skôr než ťa začuje, prevrátiš go labou na chrbát a dostaneš sa ku krku.“ Artyom sa pousmial. „Trvalo mi dosť dlgo naučiť sa to. Často to skončilo s pichliačmi v nose i inde. No nakoniec to za to stálo. Ježe sú dosť chutné a plné tuku. Glavne v jeseni, pred tým než sa uložia na zimný spánok. Tým, že sa tak vykŕmili, vlastne často pomogli pribrať pred zimou i mne.“ Chvíľu premýšľal, potom sa otočil k Jasnave. „Mogol by sa ťa naučiť ich loviť. Ili ti to aspoň predviesť. Kak odmenu za to, že si meňa naučila loviť ryby. Znaju, že nechceš loviť väčšiu zver, no jež je menší než jelene ili diviaky, takže...“ Príliš veľa slov, pridlhá veta bez nejakého zmysluplného zakončenia... Artyom zvedavo pozrel na Jasnavu, dúfajúc, že vlčica tú ponuku prijme. Ale čo ak v skutočnosti nechcela, aby ju niečo učil a prijímala by to iba zo slušnosti?
„Zajace majú v nogách poriadnu silu,“ obrátil rozhovor späť k známej téme. „Odin iz nich mi preskočil ponad glavu, keď sa mi konečne podarilo zagnať go chrbtom k stromu.“ Mal veľa podobných spomienok na lovy ktoré zažil a zvieratá, ktoré sa mu už podarilo uloviť. Bohužiaľ, pre Artyoma už mohli zostať len spomienkami na minulosť. „Ryby majú radi gmyz a červy, njet? Skúsila si ich niekedy prilákať nejakým červom na gladine? Možno by stačil len drobný list godený do vody, mogli by si myslieť, že na gladinu spadol veľký kus potravy.“ Zamestnával svoju myseľ niečím zmysluplnejším, než večnými obavami. Aspoň sa o to snažil. Navyše, možno tým mohol Jasnave trochu uľahčiť lov rýb. Jasnava jeho letmý dotyk uvítala, čo Artyoma posmelilo a zároveň utvrdilo v tom, že sa rozhodol správne keď urobil prvý krok. Už dlho nenadviazal podobné hlboké spojenie s iným vlkom a nevedel, kde presne sa nachádzajú hranice. Nevedel, ani či nejaké pevne dané hranice vôbec existujú. Možno si ich spoločne s Jasnavou načrtnú sami, až zistia, kam až sa odvážia zájsť. „Práve v tejto chvíli... Tomu vlastne verím,“vydýchol Artyom, nasledujúc Jasnavin pohľad von k pomaly sa rozvíjajúcej zeleni. „Možno je to len tým, že konečne vyšlo slnko i nebo prestalo byť tak sivé. No zdá sa mi, že budúcnosť uže nie je tak desivá.“
Pozorne si vypočul Jasnavino rozprávanie a skúsil sa pritom vžiť do kože vlka, stojaceho na okraji Morhonského hvozdu a premýšľajúceho, či sa odváži vstúpiť do jeho hlbín. Artyom by možno odvahu našiel, pretože ho hnala zvedavosť a častokrát aj nutnosť skryť sa tam, kam ostatní vlci nemohli. Ale vlk, ktorý nebol zvyknutý na samotu a temné miesta a navyše mal rešpekt pred vyššími silami? Ten by sa tam určite nevydal. „Eto dobrý príbeg,“ prikývol Artyom keď Jasnava skončila s rozprávaním. „Má i trochu blízko k skutočnosti. Les totiž má oči i uši. Jego očami i ušami sú všetky živé tvory, ktoré go utvárajú. Od stromov, cez mravce a vtáky, až po vlky. Kogda sa dívaš dostatočne pozorne, zazrieš stopy po niečej prítomnosti i tam, kde by ich nikto iný negľadal.“ Bolo jasné, že príbeh o jej rodnom lese v Jasnave vyvolal príjemné spomienky. Výraz šťastia a nostalgie na tvári vlčice urobil radosť i Artyomovi. „Jesli bol váš les skutočne tak strašidelný, viem si dosť dobre predstaviť vsech vydesených vlkov ktorí odtiaľ utekali kade ľagšie.“ Uškrnul sa nad tou predstavou. „Možno sa v tých najglbších a najtemnejších lesoch skutočne skrýva niečo, čo ešte nevidel ani jediný vlk.“ Zamyslel sa nad tým. Stále existoval kus sveta, ktorý Artyom nikdy nevidel a ani neuvidí. Čo sa ukrývalo za horizontom? Jasnava zívla a Artyoma to vytrhlo z myšlienok. Pomaly si ľahol vedľa vlčice a kývnutím hlavy jej naznačil, aby urobila to isté. „Trocha odpočinku by nám naverno prospela. Po vsjom, čo sme uže stigli prežiť.“ Položil si hlavu na predné nohy a v kútiku duše dúfal, že Jasnava si ľahne dosť blízko na to, aby mohol cítiť jej teplo a vôňu hneď vedľa seba.

Rozhovor o ježkoch Artyoma tak trochu vrátil späť do časov jeho detstva. Našťastie to boli tie príjemnejšie chvíle, nie tie, na ktoré sa väčšinu času snažil nemyslieť. „Mňa sa ježe tože báli. Kým stále cítili môj pach i znali, že ja nablízku, zostali zvinuté do gule pichliačov. No stačilo sa skryť za strom i chvíľu počkať.“ Aj ako malý mal plno trpezlivosti. Iné vĺčatá by radšej behali a skákali, Artyomovi však čakanie v tichu nevadilo. „Kogda znovu vystrčil glavu a postavil sa na nogy, potichu som sa plazil za ním. Dalo mi prácu naučiť sa kráčať tak, aby meňa ne slyšal. A potom, čo som začal ovládať i to, uloviť ježa uže nebolo tak ťažké.“ Pamätal si na prvý ostnatý úlovok, ktorým sa pochválil rodičom. Tí však viac obdivovali králiky a myši, ktoré priniesli jeho bratia. Vlci jedia mäso, nie pichliače. Artyom sklopil uši pri spomienke na otcov hlas. Potriasol hlavou aby sa ho zbavil. „Teda, eto bolo určite ľagšie, než sa gnať za zajacom. Nešlo mi to ako malému, i veľmi sa to nezmenilo.“ Uškrnul sa.
„Lepšie je, jesli minulosť zostane minulosťou. Tak na ňu môžeš len spomínať, no uže neprežiješ to isté znovu. Len sa poučíš z togo, čo sa už stalo.“ Aspoň tak porozumel Jasnaviným slovám. Videl, že pre ňu nie je jednoduché o tom hovoriť. Slovná podpora nikdy nebola jeho parketa, ale existovali aj iné druhy podpory. Len si vyžadovali viac odvahy. Artyom so sebou chvíľu zvádzal vnútorný boj, potom si k Jasnave prisadol o niečo bližšie a jemne sa obtrel nosom o jej krk. Keď sa znovu odtiahol a stretol sa pohľadom s Jasnavou, pousmial sa na ňu. „Što sa raz stalo, uže vziať späť nejde. No ja i tak rád, že si šťastná.“ Pri jej ďalších slovách sa zamyslel. „Nech sa vydáš ktorýmkoľvek smerom, napravo ili naľavo, vždy budeš kráčať vpred.“ Nevedel, kde sa v ňom vzala podobná filozofická úvaha. Počul to už niekde, alebo s tým prišiel sám? „Eto značit, že k lepšej budúcnosti nevedie odna cesta. Je ich viac, i niektoré sú kľukaté a neschodné. No nakoniec sa i tak dostaneš do cieľa.“ Stíchol a pozrel von. Chvíľu si len užíval výhľad na východ červenkastého slnka nad štítmi hôr. Mal plný žalúdok, strechu nad hlavou a spoločnosť niekoho, kto pre neho znamenal najviac spomedzi vlkov, ktorých stihol v posledných mesiacoch spoznať. Lepšie sa necítil už... Skrátka veľmi dlho.
Zbystril pozornosť pri zmienke o príbehoch, ktoré ako vĺča počúvala Jasnava. „Rád by som si nejaký iz nich vypočul, jesli mi ho chočeš vyrozprávať. Možet byť i ten o strašidlách v tvojom rodnom lese.“ Artyom spýtavo pozrel na Jasnavu. Rád by tie dva príbehy porovnal. „U nas na ne verili vse vĺčatá. Možno i niektorí dospelí vlci, no pre vĺča jesť ľagšie uveriť niečomu, čo nikogda nezazrelo.“ Artyom sa chvíľu prehrabával v spomienkach. „Počul som i príbeg o dvoch vlkoch, Černogovi i Belogovi. Mali meno podľa farby srsti, odin predstavoval dobro, drugý zlo. Súperili medzi sebou o to, kto prevedie viac vlkov na svoju stranu. Jesli vlk konal dobré skutky, chránil ho Belog a jesli nie, sliedil mu za pätami Černog.“ Artyom sklopil zrak. „Sú to dokonalé bytosti, buď čisto zlé ili dobré. No žiadny vlk taký nie je. Má v sebe rovnako dobra i zla. Rozgodnutie je iba na ňom, njet na bogoch a postavách z príbegov.“ Nálada mysliteľa ho stále neopúšťala. Snáď svojimi večnými úvahami nezačne o chvíľu Jasnave píliť uši.

Neprišli na nijaké dobré vysvetlenie zvláštneho pichnutia – mohli iba hádať. „Jež?“ Artyom zamyslene pokýval hlavou. „To jesť lepšie vysvetlenie, než vôbec žiadne. Ili aspoň z nego mám lepší pocit, než keby sme to zvalili na nejakú rozdivočenú mágiu ktorá nás prenasleduje.“ Vystrúhal grimasu, čo s jeho tvárou nebolo tak zložité. Na mágiu ktorá si vzala do hlavy že mu znepríjemní život by radšej nemyslel. „Kamienok?“ Artyom pokrútil hlavou a pousmial sa. „Mne sa viac páči jež.“ Pozrel na Jasnavu. „Kamene sú tvrdé i ostré. No kogda je jež spokojný a ničogo sa nebojí, jego ostne sú mäkké kak obyčajná srsť,“ spomenul si na niečo, čo objavil už ako vĺča pri hrách počas krátkeho leta. Ani nevedel, prečo ho to napadlo práve teraz. Pomyslel si ale, že Jasnavu by to mohlo zaujímať. „I tak je len málo zvierat ťažších na ulovenie než jež,“ premýšľal ďalej nahlas. „Sám vie najlepšie, kogda ostne opäť vztýčiť. A cez tú obranu neprenikne len tak niečo.“ Občas pichľavým zvieratám tú schopnosť závidel. Mohli sa obrniť voči okoliu v jedinom okamihu a presne vedeli, kedy im hrozilo nebezpečie.
Vypočul si všetko, čo mala Jasnava na srdci. Nebol síce tým najlepším v pekných slovách ktoré pohladili po duši, vedel ale dobre počúvať. A tak sa rozhodol urobiť práve to. Zostať pri Jasnave a venovať jej všetku svoju pozornosť. „Zostala by si radšej doma? Jesli by si sa mogla vrátiť naspäť, bez ogľadu na to, čo sa stalo predtým, vrátila by si sa?“ Otázka nebola úplne premyslená, Artyom sa po jej vyslovení obával, že Jasnave prinavráti spomienky na niečo, na čo by radšej zabudla. „Nemusíš otvetiť,“ uistil ju rýchlo. Aby jej dal viac času na premyslenie odpovede, hovoril ďalej. „V mojom prípade... Nevrátil by som sa. Nemám na to miesto mnogo dobrých spomienok a tamojší vlci by meňa asi uže neprijali. No i keď som nenašiel miesto, kam sa mogu vracať a nikde sa nezdržím dlgo, mám aspoň niekogo, kto mi pri potulkách robí spoločnosť.“ Pousmial sa na Jasnavu trochu nesmelo. Dúfal, že jej tým pripomenul, že minulosť je dávno za ňou a jediné čo ich čakalo, je spoločne strávená budúcnosť na púti po tejto zvláštnej začarovanej zemi. Aspoň v to dúfal.
Spoločne sa pustili do ťahania kamzíka do skalného úkrytu, čo Artyomovi na nejaký čas zabránilo v rozprávaní. Do ťahania vkladal všetku energiu ktorá mu ešte zostala, takže keď sa mu v spolupráci s Jasnavou konečne podarilo vyteperiť ich nájdenú korisť do jaskyne, potreboval chvíľu iba na to, aby znovu chytil dych. „Bogovia sa zagrávajú s našimi životmi pomocou čarov,“ zasmial sa medzi zrýchlenými výdychmi a nádychmi. Nepripadalo mu to ako niečo zvlášť vtipné, skôr nejaký bláznivý sen z ktorého sa ešte neprebudil. „Si tak uverena v tom, že božské bytosti existujú. Eto pravda? Videla si ich na vlastné oči?“ Spomenul si na smrť, o ktorej tu už niekoľkokrát počul. Bol to len nejaký kolektívny výplod alebo skutočnosť? Jasnava vyhlásila, že príbeh o Vesne by si rada vypočula, pričom Artyom pocítil zvláštne teplo vnútri.
Posadil sa na okraj jaskyne odkiaľ mal výhľad von a pokúsil sa rozpamätať sa na presný dej. „V odin zimný deň sa v lese zapadanom snegom stratili tri malé vĺčatá, súrodenci. Dlgo blúdili, no vždy narazili na svoje vlastné stopy i čoskoro sa pomaly začalo stmievať. Mladšie vĺčatá sa unavili a uže nevládali pokračovať. Najstaršie iz vĺčat prikázalo dvom mladším aby na nego počkali pod veľkým stromom a vydalo sa gľadať cestu domov samo.“ Urobil menšiu pauzu, prezerajúc si pomaly sa prebúdzajúcu krajinu. „V lese ale zablúdilo. Kogda začulo krik snežnej sovy, v nádeji sa vydalo za ním. No sova vĺča prilákala k Morozkovi, vládcovi zimy i mrazu i ten si z nego urobil slugu. Kogda sa najstaršie vĺča dlgo nevracalo, rozgodlo sa vydať pátrať po ceste domov i prostredné vĺča. Takisto blúdilo lesom a takisto začulo krik vtáka, tentoraz to bola vorona. Nasledovalo jej hlas a ten go priviedol k Morene, pani smrti i mŕtvych. Tá vĺča odviedla tam, kam živí nesmú vstúpiť. I tretie z vĺčat...“ Artyom si odhryzol kus mäsa z kamzíka. „Čakalo až takmer do úsvitu i gneď ako zazrelo prvý slnečný lúč, vydalo sa po stopách svojich súrodencov. Nenašlo ich však. Zato začulo v lese spievať kukušku. Šlo za jej glasom i prišlo k Vesne, pani jari. Vesna go doviedla cez zasnežený les až domov k matke a priniesla k rodine vĺčaťa jar. No zvyšných dvoch potomkov im už vrátiť nemogla.“ Skončil rozprávanie a spýtavo pozrel na Jasnavu. Nebol to práve najšťastnejší príbeh, pokiaľ šlo o dve staršie vĺčatá. Dúfal ale, že až tak príšerný jej pripadať nebude.

„Da, na gmyz jesť príliš zima,“ prisvedčil Jasnave na jej dosť výstižnú námietku. Ešte raz sa okolo seba dôkladne poobzeral, tak dôkladne, ako to s jedným okom len šlo. Ale po pásikavom žltočiernom zadku nejakej protivnej osy nebola nikde ani stopa. Artyom sa zamyslene zamračil. „Nikde som nevidel ani ruže s tŕňmi. Inak si uže to bodnutie vysvetliť neviem.“ Prehrabával sa svojimi spomienkami aby si skúsil vybaviť niečo, čo podobne bodá. Nenapadlo mu už ale nič. Pokrútil hlavou. „Možno eto len ďalšia z tunajších zvláštností ktorej sa nemôžeme vygnúť,“ priznal nakoniec porazenecky. „Zrejme si nás neustále nachádzajú znovu i znovu.“ Samotného ho prekvapilo, ako vyrovnane s týmto osudom znel. Akoby si začínal zvykať. „Cítiš niečo zvláštne? Niečo, što sa vymyká normálu?“ obrátil sa ešte k Jasnave aby vyzistil, či to na ňu malo iné účinky ako na neho. Nechcel jej ale tak skoro priznať, že po tom bodnutí akoby ju mal ešte stokrát radšej než predtým. Vedel si dosť dobre predstaviť, že by ju tým asi pekne vydesil. Aj s ďalšími slovami Jasnavy mohol iba súhlasiť. „Znaju vlkov, ktorí sú spokojní s tým, že vsju žizň prežijú na odnom mieste a nikogda neopustia miesto, kde sa narodili. Oni njet otvorení k ničomu novému, k novým vlkom ili k novým veciam. Moja stará svorka ich bola plná.“ Artyom sa znovu na chvíľu zamyslel. „Možno som taký kedysi bol i ja. I možno stále som, svojím spôsobom. No nechoču zostať rovnakým až do smerti.“ Pozrel na Jasnavu a výraz jeho tváre zjemnel. „Preto jesť možno i dobre, že som musel iz domova odísť. Jesli by som zostal, stal by som sa presne tým vlkom, ktorým byť nikogda nechcem.“ Kútiky sa mu zdvihli do drobného úsmevu. „Takže vsje tie čarovné grôzy ktoré som zdes zažil... Mali svoj účel.“ Snažil sa mu snáď osud alebo iná vyššia moc naznačiť, že musí prijať mágiu okolo seba či chce alebo nie? A použil v boji s Artyomovou tvrdohlavou ignoráciou svoje najlepšie zbrane?
Tak trochu prerušil Jasnavin monológ tým, že sa k nej na chvíľu pritúlil, vlčica sa ale nesťažovala. A jej predchádzajúce slová, spolu s niekoľkými okamihmi v jej tesnej blízkosti, Artyomovi vzali slová. Neodpovedal jej teda nijak, len širším úsmevom na tvári. Samotného ho zarážalo, ako ľahko úsmev prichádzal keď bol zvyknutý, že vôbec drobný úškrn je nad jeho sily. „Možno tie kúzla len potrebujú, aby ich niekto dostal pod kontrolu,“ uvažoval nahlas. „Neznaju, jesli tu niekto taký vôbec je. Ale ak si budú stále delať što chcú, asi z nich nebude úžitok. Len glúpe žarty, v tom lepšom prípade.“ Priniesol k Jasnave mŕtveho kamzíka a využil chvíľu na oddych. Jasnavin obdiv v ňom ešte znásobil hrdosť, až si musel pripomínať, že kamzík nebol jeho skutočným úlovkom. „Njet úlovok, skôr nález,“ opravil ju Artyom, v hlase sa mu odrážala spokojnosť a hrdosť. „Mal som len šťastie, že go nenašlo niečo iné, napríklad-„ Artyom náhle stíchol keď sa o neho Jasnava oprela. Bol to krátky okamih, jemu sa ale zdal ako večnosť. Keď sa vlčica odtiahla, najradšej by ten pohyb nasledoval len aby neprestal cítiť jej teplo. Odkašľal si a pokúsil sa opäť pôsobiť aspoň trochu vyrovnane a vážne. „Výborne,“ pochválil Jasnavinu rýchlosť pri hľadaní úkrytu. „Musíme tam togo kamzíka uže len dostať.“ Ako prvý uchopil nohu zvieraťa do tlamy a začal ju pomaly ťahať smerom hore. „Vesna?“ zamumlal cez kamzíčiu nohu v tlame. „Na Sibíri sme tak govorili jari. V príbegoch to bola vlčica, ktorá z lesa vygnala zimu, Morozka a Morenu. Tam kde sa jej laby dotkli zeme, sa roztopil sneg a vyrástli kvety.“ Prevrátil očami. „Rozprávky pre vĺčatá.“ Napadlo mu ale, že Jasnave by sa ten príbeh možno páčil a pomyslel si, že by jej ho rád vyrozprával.

// Esíčka

Na Jasnavinej tvári sa mihol smútok a to Artyoma prinútilo sa nad svojimi slovami viac zamýšľať. Je ťažké chcieť jej povedať všetko čo najúprimnejšie a zároveň sa snažiť jej tým neublížiť. Vlastne to ani nejde. To mu ale nezabránilo sa o to tak či tak pokúsiť. Opätoval jej úsmev keď vyhlásila, že najdôležitejšie je, že sa znovu našli a chystal sa k odpovedi, keď pocítil zvláštne ostré bodnutie na stehne. Obzrel sa tým smerom, no nevidel žiadnu ranu ani nič čo by sa do neho zapichlo. Ďalšie nevysvetliteľné čáry-máry? Poobzeral sa po okolí, žiadneho vinníka ale nevidel. „Nevidela si okolo lietať nejaký gmyz? Osu ili včelu?“ Artyom vedel, že táto otázka naruší čaro chvíle, no musel sa spýtať. Bolo by zvláštne keby sa zrazu začal zbesilo obzerať všade okolo bez vysvetlenia. „Niečo meňa uštiplo. Naverno niečo so žihadlom.“ Nepočul žiadne bzučanie, na hmyz bolo ešte priskoro, tak čo... Artyom si to najprv nevšimol, no od chvíle čo ho trafil ten neviditeľný ostrý predmet, pocity ktoré prechovával k Jasnave akoby sa stali jasnejšími a túžili sa predrať von ešte viac. Ustúpila časť jeho nesmelosti a pochybností a namiesto nich sa do popredia dostala... Túžba byť vždy po jej boku a ukázať jej čo pre neho znamená. To nie je to správne slovo a ty to vieš. Na to, aby veci nazval správnym menom, ešte ale dosť odvahy nenabral.
„S tak dobrou učiteľkou o etom vôbec nepochybujem,“ odpovedal Jasnave s drobným úškrnom. Vlastný hlas sa mu zdal byť oveľa uvoľnenejší než len pred pár minútami. „Kogda som bol mladší a stále žil vo svorke na Sibíri, myslel som, že o love sa nemogu naučiť už nič. Vtedy som ešte mal silu a obe glaza. No stačilo o niečo z togo prísť a musel som s učením lovu začať od samégo začiatku.“ Vďačne pozrel na Jasnavu. „Občas ja rad, že sa veci majú tak. Jesli by som vsju žizň zostal lovcom na Sibíri, nenaučil by som sa nič nové, napríklad ani kak uloviť rybu.“ Občas ľutoval, že časy kedy bol najlepším lovcom a stopárom sú nenávratne preč, ale uvedomoval si, že aj keď svoje staré schopnosti stratil, stále dokáže prežiť a potravu si zaobstarať. Aj keď trochu inak než kedysi. Porozprával Jasnave o tom, čo prežil a značne sa mu uľavilo keď vlčica tým slovám uverila. Nedivil by sa, keby ich brala s rezervou. Jej dôvera k nemu bola ale rovnako silná ako predtým. „Spasibo. Za vsjo,“ poďakoval jej Artyom vážne. „Za to, že mne veriš, i za to že ty eto so mnou ešte nevzdala.“ Pousmial sa. „Sdelaju vsjo preto, aby... Sa nič podobné neopakovalo. Jesli sa snova ukáže nejaký duch, dám tebe o tom vedieť. Môžeme pred ním ubegať spolu.“ Nejasne si uvedomoval, že jeho slová prestávajú dávať zmysel, no Jasnava k nemu bola tak blízko, že strácal schopnosť uvažovať. Stačilo by sa posunúť len o piaď bližšie... A Artyom, vedený náhlou smelosťou, sa nepatrne pohol. Nosom sa jemne dotkol tváre vlčice. Jej teplo, vôňa jahôd a zlatavý odlesk jej očí boli tak blízko, že Artyom nevnímal nič iné. Privrel oči, no neodtiahol sa od vlčice. Jemne sa obtrel o Jasnavino líce a zdalo sa mu, že v hrudi mu trepoce krídlami tisíc motýľov. Tak preto sa ten pocit prirovnáva k motýľom.
Jasnava sa dala do jedla a Artyom ju sledoval, pričom v ňom ešte stále doznieval predchádzajúci okamih. „Jesli by eto bolo na mne, čary by mogli zo sveta zmiznúť úplne,“ zamumlal. „Kogda som bol vĺča, poznal som ju iba zo skazok starších vlkov. Govorili o starej, vychudnutej vlčici ktorá žila sama v lese v nore postavenej z kostí. Ili o vlkovi, ktorý znal ako vyčarovať sneg a ľad i v lete.“ Pokrútil hlavou. „Tomu možet uveriť len malé vĺča... Aspoň eto ja dumal, kým neprišol sem.“ Uveriť v mágiu ho vlastne donútilo niečo iné, ešte pred príchodom do Gallirei. Plamene vyčarované tulákmi ktoré zachvátili jeho rodný les. Ale o tom Jasnave rozprávať nechcel. Uškrnul sa na Jasnavu. „Určite tebe dám vedieť. No dúfam že tak skoro sa to nestane. Ja k svojmu telu uže privykol až príliš na to, aby som oň tak prišiel.“ Malo síce svoje muchy, Artyom by ho ale nikdy nevymenil za niečo čo nebolo jeho. A v žiadnom prípade za nejakú ilúziu. Spoločne sa vydali smerom k horám. Artyom kráčal pred Jasnavou a snažil sa vyberať čo najschodnejšie cesty, i jemu sa ale občas pokĺzli laby na zľadovatenej skale. Vždy sa udržal na nohách, postupoval ale len veľmi pomaly a opatrne. Z času na čas sa obzrel aby sa uistil, že Jasnava je na tom rovnako. Pri hľadaní úkrytu ho upútal pach. Zavetril a uvedomil si, že nos ho neklame. „Počkaj zdes,“ povedal Jasnave a zišiel z cesty. Opatrne zostúpil po niekoľkých skalách až na malú horskú lúku. Pod jedným z vysokých štítov ležal mŕtvy kamzík. Zdalo sa že vďaka mrazu a snehu je jeho mäso ešte takmer čerstvé. Musel sa zrútiť zo skaly. Asi za to môže ľad alebo silný vietor. Artyom oňuchal zem okolo kamzíka. Okrem neho tu ešte nebol nijaký vlk ani iná šelma. Budem ho musieť priniesť k Jasnave. Nechcel, aby vlčica riskovala zostup po strmých skalách. Zhlboka sa nadýchol a pozbieral všetky sily. Keď kamzíka zdvihol za krk a vykročil k svahu, zviera akoby v jeho tlame oťažievalo s každým krokom. Artyom čoskoro lapal po dychu a svaly ho začínali znovu bolieť, nezastavil sa ale, kým kamzík neležal na horskej ceste po ktorej sem s Jasnavou prišli. Posadil sa vedľa zamrznutého kamzíka a unavene sklonil hlavu. Pri ťahaní kamzíka na skalu sa unavil viac než predpokladal. Kývol hlavou Jasnave aby začala jesť prvá. „Možno eto njet ryba, a vlastne som to ani neulovil,“ pousmial sa na ňu, „no pomôže nám to netrpieť gladom kým príde vesna. Jesli togo kamzíka odnesieme do jaskyne, nebudeme sa musieť obávať o potravu.“ Vyčerpanie sa v ňom miešalo s pocitom hrdosti na to, že pre seba a Jasnavu našiel potravu. Nabudúce už to bude niečo ulovené vlastnými silami.

Pocit radosti sa z neho stále nevytratil, naopak sa stupňoval. Usídlil sa v Artyomovej hrudi a zo skrýše v záhybe jeho srdca sa rozlievalo teplo do celého jeho tela. Naozaj, zdalo sa, že zima už nie je tak krutá a neľútostná akou sa mu vždy zdala byť. Aj napriek chumáčom snehu znášajúcim sa z neba. Jasnava prisvedčila na jeho otázku a Artyom sa trochu zahanbil. „Ja tebja negľadal. Chýbala si mi, no myslel som, že meňa už nikogda nechceš vidieť. Po tom, što... Ja sdelal. Po mojom úteku bez vysvetlenia. Jesli by ja znal, že to tak nie je, začal by som ťa gľadať.“ Vedel, že je to iba výhovorka, chcel však Jasnave vysvetliť všetko. Aj keď nevedel, kde začať. Už pred ňou nechcel schovávať vôbec nič. Jej ďalšie slová mu na tvár vrátili úsmev. „Verju tebe,“ odvetil a myslel to vážne. Na Jasnave bolo vidieť, že je rada že ho znovu vidí a ak by Artyom neveril jej slovám, čomu ešte mohol veriť?
Jeho šupinatý úlovok sa dočkal uznania. „Tentoraz mi to šlo lepšie než naposledy,“ dodal keď si spomenul na jeho posledný zápas s rybou a na to, ako sa Jasnava na ňom zabávala. „Sedel som tu na bregu dosť dlgú dobu a nevedel som, jesli vôbec niekedy vstanem a vydám sa ďalej. Vlastne mne bolo celkom jedno, što sa stane.“ Artyom sklopil zrak. Na túto etapu svojho života nebol práve pyšný... Ako na väčšinu svojich životných etáp. „No našiel som niečo, teda niekogo, kto ma prinútil postaviť sa na nogy i uloviť tú rybu.“ Pozrel na Jasnavu aby vlčici dal najavo, koho tým myslel. Potom opäť sklonil hlavu. „Ak by sme sa vtedy nestretli, možno by som stále sedel zdes, pokrytý snegom kak socha.“ Našťastie sa to nestalo. Artyom sa na Jasnavu pousmial. „V podstate si so mnou bola. Nie priamo, ale kogda som konečne začal loviť tú rybu, zdalo sa mi, že stojíš gneď vedľa a vsjo sleduješ.“
Nadýchol sa aby sa pripravil na to, že Jasnave vyrozpráva všetko od chvíle kedy sa rozdelili. „Kogda sme boli pri tom ozere... Objavil sa môj brat. Ili jego duch. Možno eto bola len halucinácia ili niečo podobné, no zdal sa byť skutočným. Jego glas i pach bol presne ako glas a pach živégo vlka.“ Pri tej spomienke sa striasol. „Začal meňa prenasledovať. Presne ako to robil keď sme boli vĺčatá. Vtedy som sa svojgo brata bál zo všetkégo najviac, gneď po našom otcovi. I eto sa nezmenilo. Zdá sa mi, že v duchu som stále tým malým ustrašeným vĺčaťom ktoré sa schováva pred silnejším starším bratom. Takže ja sdelal to jediné, što som mogol. Utiekol som.“ Zahanbenie sa odrážalo v jeho hlase, Artyom sa ale stále pozeral na Jasnavu. „Po nejakom čase znovu zmizol. Nepamätám si, ako dlgo to trvalo. Potom začala zima a... Prosto som sa snažil ju prežiť. Ani presne neviem, kak som sa dostal na breg tejto rieky.“ S tým svoje rozprávanie skončil a vydýchol si, akoby ho s tými slovami opustil aj pocit ťažoby.
„Njet,“ pokrútil hlavou. „Myslím, že uloviť ďalšiu už zvládnem ľagko.“ Sledoval ako Jasnave zahryzla do ryby a potom si vypočul o tom, ako sa počas ich odlúčenia darilo jej. „Mala si šťastie, že si nezostala sama.“ Ten Tonres bol podľa všetkého vlk na mieste ak Jasnave pomohol a zostal s ňou. Podľa toho čo Jasnava hovorila, tí dvaja spolu prežili poriadne zvláštne veci. „Plamene ktoré nepália i ilúzia vlka ktorégo poznáš? Neznaju, čo to moglo spôsobiť. A asi ani nechoču znať.“ V niečom sa to podobalo na to, čo zažil sám Artyom. Zamyslene pokrútil hlavou. V tejto krajine sa naozaj diala jedna podivnosť za druhou. „Myslím, že bola chyba sa rozdeliť,“ povedal napokon. „Mali by sme zostať spolu... Jesli sa opjať stane niečo podobné, aspoň tomu budeme čeliť spoločne.“ Už nechcel Jasnavu nechávať napospas plameňom, ilúziam... A ani vlkom-tulákom ktorí ju vodia na zvláštne miesta. Usmial sa širšie, keď začul Jasnavine ďalšie slová. „Môžeš si byť istá, že ja njet nijaká ilúzia. Myslím, že by som si to všimol.“ Artyom k vlčici pristúpil trochu bližšie a odhryzol si kúsok z ryby, pričom sa o ňu nechtiac obtrel. Bol si istý, že to cítila a tak sa odtiahol, no kútikom oka sledoval jej tvár. Odkašľal si. „Zvláštnych udalostí uže u nás oboch dostatočno,“ riekol. „Mogli by sme si nájsť skrýšu pred snegom a oddýchnuť si. Nič inégo sa v tomto počasí sdelať ani nedá.“ Na lov alebo dlhšie cestovanie sa Artyom necítil a mal pocit, že chvíľu odpočinku by ocenila aj Jasnava. „V tamtých gorách možno nájdeme jaskyňu.“ Pozrel na vlčicu a pomaly vykročil k blízkemu pohoriu, vyšliapavajúc im pritom cestu snehom.

// Zrkadlové hory

Jasnava sa približovala. Čím bližšie k nemu bola, tým viac si Artyom uvedomoval, že nie je jeho predstavou ale skutočnou, živou vlčicou. Počul zvuk jej krokov v snehu, jej zrýchlené dýchanie, jej vôňa sa na pár okamihov stala jediným pachom ktorý cítil. Predstavy nikdy neboli tak skutočné, tak hmatateľné. Zastavila sa len na krok od neho a Artyom konečne vydýchol, ani si neuvedomujúc že kým ju sledoval bežať k nemu, zabudol i dýchať. Ten pohľad bol pre neho cennejší než kyslík. Samozrejme, neobišlo sa to bez následkov. Namiesto odpovede Jasnave sa z jeho krku vydralo len zakašľanie. Skúsil znovu dostať pod kontrolu svoje dýchanie a previnilo pozrel na Jasnavu. „Ty meňa gľadala,“ uvedomil si. Nebola to otázka. Jasnava po ňom musela pátrať po tom, čo sa rozhodol tak neuvážene utiecť. Aj keď v tej chvíli uvažovať nedokázal. Pocítil bodnutie viny. Na jazyk sa mu drali desiatky otázok: Prečo si dávala námahu kvôli nemu? Nemrhala svojimi silami a časom na pátranie po stratenej existencii? Stál jej za to ešte vôbec? Artyom si zahryzol do jazyka aby sa ubezpečil, že sa von nedostane ani jedna. „Rád tebja znovu vidím. Nevieš si predstaviť, ako veľmi.“ Musel uznať, že tieto slová v ňom zanechali príjemnejší pocit než tie, ktoré chcel vyriecť najprv. Svoje prvé myšlienky by som si mal nechať radšej pre seba. Jasnava si všimla rybu ktorú sa mu podarilo uloviť. Ak by Artyom práve nebol tak zaskočený a zároveň celý bez seba od radosti a úľavy, možno by sa i usmial. Takto sa ale zmohol len na slabé prikývnutie. „Bez tebja i tvojich lekcii lovu by som naverno ne perežil zimu. I njet len kvôli tej rybe.“ Artyom vydýchol. „Iba ty si ma deržala pri živote.“ Možno to neboli tie najlepšie slová aké mohol zvoliť, Artyom ale nikdy nebol rečníkom. A vo chvíľach ako táto sa jeho úprimnosť prejavovala ešte výraznejšie. „Izvini. Ja ne chotel tebja vystrašiť. Mogu eto všetko vysvetliť. Jesli o to vysvetlenie stojíš.“ Predtým než na Jasnavu vychrlí príbeh o svojom mŕtvom bratovi, musí aspoň vedieť, či ho vôbec chce počuť.
„No ty meňa našla,“ odpovedal potichu. „Uže sa nemusíš báť. Som rád, že si znovu šťastná.“ Artyom Jasnave určite spôsobil veľa starostí a smútku, ale ak jej priniesol radosť tým že sa znovu uvideli, povedal si, že tentoraz s ňou musí zostať tak dlho ako to len pôjde. Len aby znova nebola smutná kvôli nemu. Vlčica sa o neho oprela a Artyom na niekoľko úderov svojho srdca stuhol ako ľadová socha. Niežeby mu to nebolo príjemné, práve naopak. Obklopila ho Jasnavina vôňa, cítil dotyk jej jemnej srsti a teplo a na pár sekúnd sa mu zdalo že sa nachádza na letnej lúke medzi kvetmi a nie uprostred zimy. Kedy naposledy cítil niečo podobné? Kontakt s inými vlkmi pre neho väčšinou znamenal niečo nepríjemné, ale Jasnavina hlava na jeho ramene bola pravým opakom. Určite si všimla, ako rýchlo mi bije srdce. Vadí jej, že sa vôbec nehýbem? V duchu sa nútil niečo urobiť, no pravdou bolo, že sa nezmohol ani na jeden pohyb a slovo, len aby nenarušil čaro toho okamihu. Krátko potom sa Jasnava odtiahla a Artyom sa mierne uvoľnil. Jeho myšlienky už neboli bláznivo rozutekané, na druhú stranu mu ale chýbal pocit blízkosti k Jasnave. Možno to ešte niekedy zažijem, utešoval sa. No snáď za menej dramatických okolností. Možno to boli len plané nádeje, Artyom sa však cítil viac nádejne než kedy predtým. Na Jasnavinu otázku neodvetil hneď. Dal sa jeho život počas posledných týždňov zhrnúť do pár slov? Nachádzalo by sa medzi nimi slovné spojenie „v poriadku?“ „Eto njet dôležité. Ja živ, i my znovu spolu. Radšej skaži mne, što sa prigodilo tebe. Ty njet ranená? Ili vyčerpaná?“ Na Jasnave nevidel žiadne známky poranení, vyzerala takmer rovnako ako keď sa rozdelili. No musel si byť istý. Labou posunul k Jasnave rybu. „Môžeš ju zjesť, jesli si gladná.“ Na vlastný hlad zabudol. Vedel že sa určite vráti, ale to bola tá najmenšia z jeho starostí.

Pocítil mierne oteplenie okolitého vzduchu, vďaka čomu bol pohyb a dýchanie o niečo ľahšie. Po počiatočnej bolesti už stuhnuté svaly toľko nevnímal a jeho telo si zvyklo na to, že znovu stojí na všetkých štyroch a funguje ako by malo namiesto nehybného ležania. Nedivil sa, že sivá vlčica sa niekam vytratila. Na jej mieste by sám so sebou tiež nechcel tráviť čas. Predtým než odišla sa však pokúsila pomôcť mu rozbiť ľadovú vrstvu na hladine vody. Nepodarilo sa jej to, Artyom bol ale rozhodnutý dokončiť, čo neznáma začala. V duchu jej poďakoval a postavil sa prednými nohami na zamrznutú hladinu. Niekoľkokrát vstal na zadné a celou silou dopadol prednými labami na ľad. Jeho váha síce značne poklesla a nikdy nebol príliš mohutný ani ťažký, tak veľký neúspech ale nečakal ani on. Ľad sa ani nepohol. Zdalo sa, akoby sa mu vysmieval samotný ľad, ryby pod ním i jeho predkovia ktorí museli podobné zimy znášať takmer celý svoj život. Pevne zaťal zuby, opäť sa zodvihol na zadné nohy a s poskočením prednými nohami narazil na ľad.
Konečne! Vrstva ľadu povolila a Artyomove predné nohy sa zrazu ocitli ponorené vo vode takmer po hruď. To mu ale nevadilo, nevšímal si dokonca ani drobnú reznú ranu na nohe zapríčinenú ostrou hranou ľadu. Prvý krok k získaniu potravy bol úspešne dokončený. Potešilo ho to tak, že jeho chvost sa nepatrne zavrtel. Artyom vystúpil z diery v ľade a prikrčil sa nad ňou s pohľadom upretým do hlbín rieky. Ryby sa k otvoru v ľade priblížili skôr než to očakával. Aby mu neutiekli, zaútočil takmer ihneď, no nechytil ani jednu. Boli príliš obratné a rýchle. Namrzene stiahol hlavu naspäť a zaujal nehybnú pozíciu, ignorujúc to, že mu na tlame začínali kvapky vody zamŕzať na ľad. Ešte chvíľu a budem mať snežnú bradu ako Morozko. Ryby sa dlhšie neukázali a Artyom si lámal hlavu nad tým, čo ich predtým prilákalo. Na labe pocítil zaštípanie. Pod nohou ktorú si porezal na ľade sa v snehu vytvorila drobná červená mláka. Samozrejme. Prilákala ich krv vo vode.
Artyom ponoril svoju nohu do rieky a chvíľu tak zotrval, kým sa vo vode neobjavilo červené zafarbenie. Potom sa od diery v ľade trochu vzdialil, no zostal dosť blízko aby mohol zaútočiť. Prvá ryba sa ukázala skoro okamžite, Artyom však nezaútočil ihneď. Nechal rybu získať ilúziu bezpečia a až po niekoľkých sekundách sa vymrštil z miesta a chňapol po nej. Nebol úplne najpresnejší, no zachytil jej chvost a prudkým pohybom ju vyhodil do snehu na breh rieky. Pribehol k nej a uhryznutím ju usmrtil. Posadil sa aby si doprial chvíľu odpočinku. Mal viac šťastia než skúseností. Predsa sa mu však už raz podarilo rybu uloviť a teraz to znovu zopakoval. Možno mu práve táto ryba zachráni život pred smrťou hladom tak ako mu spomienka na Jasnavu a pár šťastných chvíľ s ňou zabránila zamrznúť v snehu. Aj keď mu trvalo dlho, kým to naozaj ocenil a prestal sa klamať.
Vzdychol si. Kde asi práve je a čo robí? Chcel by to vedieť a zaujímalo by ho, či by jej urobilo radosť ak by vedela, že je tým hlavným dôvodom, prečo to so sebou nevzdal. Pokrútil hlavou a pousmial sa. Určite by bola rada. Poznal ju už dosť nato aby vedel, že by ju niečo podobné potešilo. Ale potešilo by ju i znovu ho vidieť? Po všetkom čo sa stalo? To Artyom nevedel a musel si priznať, že sa bál zistiť to. Chcel ju opäť vidieť, len na malú chvíľu, zároveň ale vedel že ich cesty sa už možno nepretnú. Jeho vnútro bolo zmätené a nevedel si rady s tým, čo bolo pre Jasnavu tak prirodzené ako dýchanie. Pocity. Najskôr si známy pach ani nevšimol. Uvedomil si, že ho cíti až keď vlčica bežala k nemu a začul jej hlas. Pomaly zdvihol hlavu od ulovenej ryby, na ktorú upieral zrak keď uvažoval a v očiach mal neveriaci, zarazený výraz. „Jas... Nava?“ Pomaly zažmurkal a na okamih zabudol i dýchať. Čas akoby sa spomalil. „Eto naozaj ty? Ili sa mi to iba zdá?“ Bola to skutočnosť alebo bola Jasnava len jeho predstavou vyvolanou spomienkami? Vedel, že veriť svojej fantázii bola chyba. Ale tentoraz, keď sa díval priamo do Jasnaviných očí, sa tomu nemohol ubrániť. „Musíš to byť ty,“ šepol, „prosím.“

Zdalo sa mu, že skutočne stráca pojem o tom, ako rýchlo ubiehal čas. Alebo ako pomaly? Slnko vychádzalo, strácalo sa za horizontom, striedalo sa s mesiacom a hviezdami. A Artyom stále osamotene sedel na tom istom brehu rieky a upieral zrak na zamrznutú hladinu. Teda nie celkom osamotene. Sivá neznáma vlčica tu stále zotrvávala aj napriek tomu, že sa dal len sťažka považovať za príjemnú spoločnosť. Zvlášť po svojom poslednom predslove určenom jej ušiam. Prečo sa dávno nestratila keď videla, na aké indivíduum tu narazila? Nedokázal to pochopiť a po nejakom čase prestal svoju myseľ trápiť pokusmi o vysvetlenie si jej správania. Možno bola len príliš vyčerpaná aby sa vydala ďalej alebo dôverovala svojim schopnostiam ignorovať okolie.
Artyom sa silno striasol a kýchol keď zdvihol hlavu zo studenej zeme. Ležať na nej bez pohybu, skrútený do klbka aby udržal aspoň trochu telesného tepla, už nebolo tak príjemné. Potreboval sa rozhýbať a to i urobil bez ohľadu na protesty napoly zmrznutých kĺbov a svalov. Ponaťahoval sa ako mačka predtým, než podnikol pokus vstať. Neúspešne, samozrejme. Vlčica mu medzitým odvetila. Artyom sa prestal snažiť postaviť sa na nohy aby nabral dych na odpoveď. Prečo mu stále záležalo na jej prítomnosti dosť na to, aby sa namáhal odpovedať jej? To sám nevedel. Možno sa len zmieril s tým, že osud mu skrátka stavia do cesty príliš milosrdných a ochotných vlkov len aby sa vzápätí objavila minulosť so všetkými svojimi hrôzami a zmarila mu všetku nádej na šťastie. Bude to niečo v tom zmysle. Pochopil som konečne, o čom je život? „Potešiť?“ zopakoval po nej neveriacky. „Šťastie obyčno nebýva tým, što vlka donúti odolávať smerti. Pretože vlk ktorý s ňou bojuje tak dlgo kak ja, uže nijaké šťastie nemá.“ Myslel si, že si na to bude môcť niekedy spomenúť, v tejto chvíli sa mu ale zdalo, že sa to nestane nikdy.
„Natrafil som i na tých, ktorí by kvôli smerti cudzinca v snegu výčitky mali,“ odvetil jej. „A preto mi nedovolil tam zmrznúť. Neviem, što k nim cítiť. Vďaku za to, že som mogol žiť o trochu dlgšie? Alebo nenávisť za to, že ten dlgší život za ktorý im vďačím bol skoro samým utrpením?“ Vydýchol si. Znovu sa pokúsil vstať a keďže sa jeho telo už stačilo zohriať, tentoraz sa mu to podarilo. Zatriasol sa a niekoľkokrát zakašľal nepríjemným, suchým kašľom. Vlčica sa medzitým obrátila na odchod so slovami, že Artyoma nebude rušiť pri jeho rozlúčke so životom. Ešte nedávno by to privítal. Ale práve teraz, hneď po tom, čo sa zamyslel nad všetkým, čo prežil počas posledných niekoľkých mesiacov... Jeho život bol ťažký, no neznamenalo to, že pozostával z úplnej beznádeje. „Sama sa môžeš rozgodnúť jesli pôjdeš ili zostaneš.“ Nadýchol sa mrazivého vzduchu. Šťastie sa možno zdalo na míle vzdialené a skoro neznáme, Artyom ho ale kedysi mal vo svojej tesnej blízkosti a vyhrieval sa v ňom ako v slnečných lúčoch. Skoro sa vytratilo z jeho pamäti, niečo v ňom si ho ale zapamätalo navždy. Bolo ďaleko, ale ako ho bude môcť nájsť keď sa bude váľať v snehu ako polozamrznutá kopa kostí? Otočil sa k zamrznutej rieke. Ryby v nej určite stále plávali. „Umirať zdes sa ale nechystám. Šťastie možno nemám, no zostala mi pamjať naň.“ Pozrel na vlčicu ponad plece. „Máš dosť sily zodvignúť kameň a rozbiť ľad na vodnej gladine?“

Skúsil nastaviť tvár chabému zimnému slnku, nezohrialo ho ale o nič viac než sneh v ktorom ležal. Sklamane hlavu znovu sklonil a privrel jediné oko. Z nejakého dôvodu začínal pociťovať väčšiu únavu než pred chvíľou. Bolo to spôsobené tým, že musel venovať trochu pozornosti a pár slov tej neznámej vlčici? Alebo na neho len doľahol hlad a zima ktoré sa dlho snažil ignorovať? Nech to bolo spôsobené čímkoľvek, Artyomovi bolo jasné, že tak skoro odtiaľto neodíde, ani sa nepustí do hľadania potravy. Pospí si a ak sa ešte zobudí, bude uvažovať o smere svojich ďalších krokov. K spánku by som ale potreboval pokoj a istotu, že tá vlčica sa nezodvihne a nezaborí do mňa zuby hneď keď dostane možnosť. Zrak mu zablúdil ku vzdialenej postave na brehu, ona sa však ani nepohla. Zdalo sa, že je zabraná do vlastných myšlienok, podobne ako sám Artyom. Vydýchol z pľúc paru a položil si hlavu na vystreté predné nohy. Jeden z nich po čase musí odísť. Predpokladal, že to bude neznáma. Vyzerá, že sa má k svetu o trochu viac než ja. Prinajmenšom neleží v snehu akoby už napoly zamrzla. Nakoniec k nemu doľahla jej odpoveď. Lepšie povedané otázka. A jej zneniu sa nemôžeš diviť. No Artyomom aj tak prešla vlna pocitov, na jeho výraze sa ale neodrazil ani jediný. Nechápavosť, prekvapenie, nedôvera, zmätok. Jeho starí známi, lepiaci sa mu na päty všade kam vkročil.
Nevedel, ako by vlčici odpovedal. Nemohla skrátka odísť alebo mlčať? Prečo vždy natrafím na vlkov, ktorí si určili poslanie pomáhať tým, ktorí o to nestoja a nezaslúžia si to? Bianca, Auron, Jasnava, a teraz ona. Jeho jedinou reakciou na otázku vlčice bolo ľahostajné mávnutie chvostom. Nevenoval jej ani pohľad. Niekedy by bol možno vďačný, dnes to ale neplatilo. Aby sa v ňom opäť prebudil jediný záblesk svetla a nádeje, musel by sa nachádzať na inom mieste a v spoločnosti inej vlčice. „Pýtaš sa meňa, no čo chočeš ty sama? Chočeš mne pomogať, ili sa pýtaš iba pretože si myslíš, že musíš? Že jesli by si to nesdelala, mogla by si mať výčitky ak by som tu umrel v snegu?“ Až vtedy zdvihol hlavu a poskytol tak vlčici priamy výhľad na popáleninu ktorá ju hyzdila. Zistil, že mu na tom vlastne nezáležalo. Jeho hlas síce bol zachrípnutý a slabý a jeho dych znel ako hvízdanie a chrčanie nejakého malého tvora skrytého v jeho pľúcach, Artyom však neprestal rozprávať aj napriek tomu, že jeho sily na to takmer nestačili. „Napadlo tebe niekedy, že prinjať pomoc jesť ťažšie, než ju poskytnúť? Nikogda som sa nesnažil zachraňovať vlkov, ktorých nepoznám z pazúrov Smerti. No z nejakégo dôvodu sa ostatní vlci snažia z nich zachrániť meňa a nepýtajú sa, jesli o to stojím. Môžeš byť pervaja, kto sa eto spýta. Ušetríš si námagu a mne ušetríš... Vsjo, što nasleduje po tej záchrane. Eto tiež námaga, a úplne zbytočná.“ Opäť zložil hlavu na predné laby a rýchlo, nepravidelne dýchal aby doprial pľúcam kyslík po dlhom rozprávaní.

Artyom znovu akoby prestal vnímať beh času a s pohľadom upretým na ľadom pokrytú hladinu sledoval ryby plávajúce pod ňou. S mysľou zaseknutou v kolobehu apatie a sebanenávisti a telom, ktoré fungovalo už len vďaka zotrvačnosti to bolo jednoduché. Nemusel sa ani pohnúť, až na občasný nádych a žmurknutie. Napadlo mu, že možno práve prežíva poslednú zimu svojho života. Ak by na to ešte mal silu, zasmial by sa. Ako malé vĺča prežil sibírske zimy trvajúce pol roka a smrť si na neho počká tu, za nejakým drobným závejom snehu na juhu. Namiesto smiechu sa len silno striasol. Zima začínala prenikať cez jeho srsť až ku kostiam. Chystal sa vstať a urobiť aspoň pár krokov aby sa zohrial, keď začul zvuk krokov za svojím chrbtom. Privrel viečko a dlho, unavene vydýchol. Pach približujúceho sa vlka poznal. Bol to ten istý pach ktorý cítil po ceste sem.
K jeho ušiam doľahli tiché slová, takmer šepot. Počul len prvých pár. Vlčica sa za niečo ospravedlňovala. Zdá sa, že osud k tejto rieke doviedol dvoch vlkov s rovnakým duševným rozpoložením. Náhoda? Až keď sa kroky zastavili, Artyom opäť otvoril oko a zazrel svetlosivú vlčiu siluetu pri brehu. Niečo v držaní jej tela a výraze vyžarovalo Artyomovi známe veci. Ľútosť, sklamanie, žiaľ. Alebo sa mu to možno iba zdalo a videl vlastné pocity v ostatných ako v zrkadle. Venoval vlčici posledný pohľad a potom znovu uprel jediné oko na zamrznutú rieku ktorú medzitým stihla pokryť čerstvá vrstva snehu so zamrznutou krustou navrchu. Krátko si odkašľal a ten zvuk sa nepáčil ani jemu samému. „Vygľadiš, že chočeš byť sama.“ Slová mali byť určené vlčici, vyzneli však do prázdna nad zamrznutou riekou, potichu a mdlo. Mohol len dúfať, že ich neznáma začula. V konečnom dôsledku na tom nezáležalo. Boli ako dva ostrovy ktoré oddeľovalo hlboké more bez nádeje, že sa kedy priblížia. „Nemogu odtiaľto odísť. Ja na to príliš slabý. Takže jesli ti moja prítomnosť vadí, budeš musieť odísť sama. Ili zostať a nevšímať si meňa.“ Vydýchol obláčik pary a zo sedu prešiel do ľahu. Sneh síce nepríjemne chladil, Artyom sa ale rozhodol ignorovať to. Naberie trochu síl a možno sa pokúsi prelomiť ľad a uloviť si rybu. Alebo pritom odpadne od únavy, či sa vykúpe v mrazivej vode. Nezáležalo na tom, aspoň jemu nie.

// Východný hvozd (cez Hadí chvost)

Uvedomiť si, že mieri k vodnému toku, mu nezabralo dlhý čas. Až neskôr si ale uvedomil ďalšiu zásadnú informáciu – nebol jediným vlkom, ktorý sa k blízkej rieke vydal. Všimol si stopy, ktoré istý čas smerovali tam, kam aj on. Po chvíli ich v čerstvo napadanom snehu znovu stratil, alebo si ich len prestal všímať. Nikde predsa nebolo napísané, že s tým neznámym vlkom na seba zákonite musia naraziť. Možno si prítomnosť jeden druhého ani nevšimnú, alebo sa skrátka odignorujú kým jeden z nich nebude pokračovať v ceste ďalej osamote. Kiežby to tak bolo... Artyom ale vedel, že jeho očakávania sa mu vyplnia len málokedy.
Zastavil sa na brehu zamrznutej rieky, ktorej ramená sa zvláštne stáčali v rôznych smeroch. Opatrne šliapol labou na ľad. Ešte nebol natoľko silný, aby udržal váhu vlka, hoci aj tak vychudnutého a slabého ako Artyom. Stiahol nohu naspäť a jeho pazúry pri zaškriabaní o ľad vydali nepríjemný, drsný zvuk. Artyom podráždene sklopil uši. K čerstvej vode sa tu nedostanem. Zostával iba jediný spôsob doplnenia tekutín. Pripravil sa na pocit, že mu zmrzol jazyk a ďasná a nechal si v tlame roztopiť sústo snehu. Mierne zohriatu vodu prehltol a ešte niekoľkokrát to zopakoval. Keď prestal cítiť pálčivú chuť napiť sa, lepšie si prezrel svoje okolie.
Nezdalo sa, že by tu vlk alebo vlčica ktorého stopy sa pretli s Artyomovými, ešte bol. Možno nedorazí vôbec, pomyslel si nádejne. Spoločnosť nebola tým, čo by v tejto chvíli vyhľadával. Alebo v inej chvíli. Neznamenalo to, že by neurobil výnimku. No na to mala nárok jediná vlčica, ktorá už pravdepodobne zabudla, že sa s ním kedy zhovárala. Alebo ešte horšie, nechcela Artyoma nikdy viac vidieť. Horšie pre neho, samozrejme. Pre Jasnavu to bolo len výhodou. Posadil sa neďaleko od brehu a sledoval hladinu vody pod ľadom, kde ho upútal mihotavý pohyb. Ryby stále žili, aj napriek studenej bariére medzi nimi a svetom nad hladinou. Artyomov žalúdok, prázdny tak, že snáď nebol väčší ako vlašský orech, sa hlasne ozval. Jasnava ma naučila loviť ryby. Alebo sa o to aspoň snažila. Zvládol by som to aj sám? Jeho myšlienky, úplne zaujaté predstavou možnej potravy, sa sústredili iba na vymyslenie taktiky lovu. Vlk sediaci na brehu rieky a zamyslene upierajúci pohľad do jej hlbín mohol pôsobiť ako dumajúci filozof. Šlo mu ale iba o jediné: o tvory z mäsa a kostí plávajúce len kúsok od neho.

Napísať post o tom, ako je môj kožuch pripravený na zimu

Aj tvora ako Artyom, ktorý okolitý svet často považoval za niečo čo sa ho absolútne netýkalo, dokázalo denné svetlo vzpružiť. Nejednalo sa o nič svetoborné, ale ležiacu kopu kostí a srsti to prinútilo otvoriť jediné oko, pomaly ním zažmurkať a jemne rozhýbať tie kĺby, ktoré po noci v snehu nestratili cit. Cítil, ako sa mu stuhnutými končatinami lenivo rozlievala krv. Nič príjemné. Kým sa mohol nemotorne postaviť, ubehlo pekných pár minút. Artyom blúdil zrakom po zasneženom lese trblietajúcom sa vo svetle ranných slnečných lúčov. Zimné slnko svieti, no nehreje. Spomenul si na príslovie zo svojho rodného kraja, ktoré ale platilo všade, kde na zimu napadal sneh.
Niektorí vlci by možno ocenili nádheru zimného lesa. Artyom ale videl iba to, čo so sebou najkrutejšie ročné obdobie prinášalo. Nedostatok, mráz a hlad. Konečne pohol nohami a s námahou najprv zdvihol prednú polovicu tela a po nej zadnú. Otriasol hlavou aby sa zbavil drobných kúskov ľadu v srsti. Zima už prenikla do jeho tela tak hlboko, že ju skoro necítil. A to aj napriek tomu, že jeho kožuch ho pred ňou chránil len pramálo. Tento rok svojmu telu doprial len toľko výživy, aby ho nezradilo a nevypovedalo službu. Určite nie dosť na to, aby mu narástol pekne huňatý zimný kožuch.
Vykročil, nezamýšľajúc sa nad tým, kam ho kroky dovedú. V konečnom dôsledku na tom nezáležalo. Niektorí vlci tvrdili, že dôležitejší je cieľ, iní zase, že dôležitá je cesta k cieľu a zážitky počas nej. Artyom nezdieľal ani jeden z tých názorov. Dôležité bolo, že stál na nohách a dokázal sa posúvať vpred. Kto vie, na ako dlho. Nasal do nozdier chladný vzduch. Nejasne cítil niekoľko vlčích pachov, boli však vzdialené a on nemal najmenšiu chuť sa ukazovať niekomu na oči. Na čo mal vlastne chuť? Jeho prízemné inštinkty sa dožadovali tepla, potravy, odpočinku. No časť tela s názvom duša sa zjavne uložila na zimný spánok a zanechala po sebe len telesnú schránku.

// Esíčka (cez Hadí chvost)

// VVJ

Nemal tušenie, aká doba v skutočnosti ubehla, odkedy utiekol od Jasnavy a snažil sa utiecť pred jednou zo svojich najhorších nočných môr. Stúpajúci pocit hladu, prázdny žalúdok búriaci sa proti nedostatku potravy a okolie poprášené snehom namiesto krúpov mu napovedalo, že to určite nebol krátky čas.
Týždeň? Mesiac? Alebo ešte dlhšie?
Pokusy spomenúť si na čokoľvek od toho dňa ktorý s Jasnavou strávil na brehu jazera, boli neúspešné. Cítil sa, akoby jeho myseľ nepatrila jemu samému ale čomukoľvek, čo ho prenasledovalo. Urobilo si to v jeho hlave brloh, prehrabalo sa jeho myšlienkami a spomienkami, časť z nich pohltilo úplne bez nádeje na návrat. A nakoniec to tak možno bolo lepšie. Vedel, že ak by sa mu spomienky vrátili so všetkými detailmi, len by to ľutoval.
V jednej chvíli lovil ryby s jedinou vlčicou, ktorú kedy mohol nazývať svojou priateľkou. A v ďalšej sa krčil ako vydesené vĺča a modlil sa, aby niekde znovu nezazrel záblesk Mikhailových rozhnevaných očí.
A potom, keď sa Artyom nadobro rozlúčil s predstavou, že si niekedy znovu odpočinie a že bude môcť opäť cítiť pocit bezpečia a zbaví sa strachu, Mikahil zmizol.
Artyom začul jeho posledné zavrčanie, poslednú výsmešnú urážku mierenú jeho smerom, zvuk škriabania pazúrov o kamene, a Mikhail bol preč.
Dlho potom sa ani nepohol. Tajil svoj vlastný dych a zostával ukrytý za jedným z hrubých kmeňov stromov. Čo ak to bola pasca? Mikhail mohol využiť jeho naivitu a prinútiť ho myslieť si, že je bezpečné vyjsť z úkrytu. Zostal schovaný niekoľko hodín. Okrem typických zvukov zimného lesa a štipľavého chladu však necítil ani nepočul vôbec nič.
Je skutočne preč.
Artyom sa s nepríjemným zapraskaním v kĺboch vzpriamil a urobil pár neistých krokov. Na mieste, kde videl naposledy stáť Mikhaila, nebolo nič. Chumáč srsti, dokonca ani stopy.
Po čase, ktorý strávil ako korisť prenasledovaná prízrakom, to bol výsmech do jeho tváre. Akoby sa mu jeho brat posledný raz vysmial.
Zatočila sa mu hlava. Mohla za to slabosť a pocit, že každý jeho skutok bol úplne zbytočný. Útek, skrývanie, pokus vysvetliť Jasnave, že nemôžu zostať spolu.
Bol to len výplod mojej mysle. Nebol tu naozaj. Nemohol mi ničím ublížiť, ak to bola len hra svetla a vzduchu. Jeho jedinou zbraňou boli slová.
A predsa sa Artyomovi v jednej chvíli zdal byť skutočným vlkom z mäsa a kostí.
Artyom hlboko vydýchol a jeho zoslabnuté telo sa zvalilo do snehu. Na kožuchu sa mu roztopilo niekoľko vločiek znášajúcich sa z neba.
Kto vie, kam osud zavial Jasnavu? Určite na lepšie miesto, než na akom sa nachádzaš ty. Možno to už pochopila i ona. Chcelo to len trochu času bez tvojej spoločnosti. Určite by si nechcel, aby ťa videla v takomto stave, mýlim sa?
Ignoroval hlas, ktorý sa vyčítavo ozval niekde v úzadí jeho mysle. Už nebol Mikhailov. Tentoraz patril samotnému Artyomovi. Všetko bolo znovu ako po starom.