Příspěvky uživatele

< návrat zpět

On tú zimu snáď celú prespal. Minimálne jej väčšiu časť, aj keď sa mu zdalo, že najkrutejšie ročné obdobie sa ešte vôbec neponáhľalo s predaním žezla jari. Ani si nespomínal, kedy okolo seba naposledy videl niečo iné než neprestajne sa znášajúci sneh na už tak zamrznutú zem.
Striasol z hlavy snehovú čiapku ktorá sa mu tam počas nehybného ležania vytvorila a pokúsil sa vstať na nohy stuhnuté od mrazu. Ryba, ktorú dostal do žalúdku už pomerne dávno, mu už nijakú silu navyše neposkytla. A Artyom nepotreboval dlho premýšľať aby vedel, že v takomto mraze všetky vodné plochy určite zamrzli. Takže sa k potrave tak rýchlo nedostanem. Teda ak nemám chuť vyhrabávať korienky ako nejaká laň. Kde sa bral ten sarkastický humor?
Premrznutý, na kosť vyziabnutý vlk sa pre seba uškrnul. Čo iné mu zostávalo v situácii, do akej sa práve prebudil? Zúfalstva a pocitu, že niet východiska si za celý svoj život užil dosť. Možno mu prospeje zmeniť taktiku. Pohol jednou z nôh a takmer bolestivo cítil, ako sa jeho svaly opäť dali do pohybu a krv začala znovu prúdiť. Prvú nasledovala ďalšia noha a Artyom sa čoskoro ocitol na ceste... Kam? Za potravou, úkrytom, alebo iným, ešte neznámym cieľom?

// Kopretinová lúka (cez Esíčka)

// Medvedie jazierka

Medveďa nechal ďaleko za sebou, tak ako aj zavodnené územie s nepríjemne páchnucou vodou a lepkavým bahnom. Bohužiaľ, aj s vodami plnými rýb. Králik síce Artyomovi poskytol krátkodobý pocit sýtosti, ten sa ale s cestovaním začínal pomaly vytrácať a Artyom vedel, že ak chce pokračovať, bude musieť svojmu telu dopriať ešte nejakú potravu. Zavetril, pachy vznášajúce sa v ovzduší mu ale neprezradili prítomnosť nijakej koristi. Cítil len mokrú zem a typickú vôňu dažďa. Má dažďová vôňa vôbec nejaké meno? Alebo sa jej hovorí len „vôňa dažďa?“ Pokrútil hlavou nad hlúposťami, ktoré ho napadali. Vzápätí nohou stúpil do niečoho lepkavého a mokrého. Zvuk čľapnutia ktorý sa pri tom ozval sa mu ani trochu nepozdával. Snáď to bolo len blato a nie pozostatok po nejakom jeleňovi.
Krátko na to mu cudzí pach prezradil blízku prítomnosť iného vlka. Bolo už šero a Artyomov zrak nepatril k tým najostrejším, preto mu chvíľu trvalo, kým neznámeho zazrel. Potom už ho ale nemohol prehliadnuť, vlk sa pýšil statnou postavou a huňatým kožuchom. Kráčal prikrčene s nosom pri zemi, zdanlivo ignorujúc všetko okolo: dážď, zimu i Artyoma. Artyom chvíľu premýšľal o tom, či sa neznámemu prihovorí alebo sa skrátka vytratí tak ako prišiel, rozhodol sa ale pre prvú možnosť. Sám seba tým trochu prekvapil. Kde bol Artyom spred niekoľkých mesiacov, ktorý by sa s radosťou vyhol akémukoľvek kontaktu s inými vlkmi? Krátko si odkašľal. „Odpusť, že ruším pri love,“ riekol namiesto pozdravu. Všimol si, že jeho prízvuk bol silnejší než obvykle. Je to preto, že som s Tati hovoril rodnou rečou? „No zdes i tak neulovíš nič. Je to tu úplne pusté. Jesli naozaj chceš loviť, bude lepšie skúsiť šťastie inde.“ Neodpustil si tú, možno príliš úprimnú, poznámku. Nebola ale myslená zle. „Mogol by som ti s lovom pomôcť, a korisť by sme si rozdelili na polovicu.“ Predniesol návrh na možnú spoluprácu pri love a pozoroval vlka aby zvážil jeho reakciu – s podobným obrom by sa nerád dostal do potýčky vinou nedorozumenia. Možno sa mu mal radšej vyhnúť, teraz už svoje slová ale vziať späť nemohol. Zahnal preto pochybnosti tak ďaleko, ako to šlo, a vyčkával na vlkovu odpoveď.

// Mahtae Sever (cez Mahtae Juh)

Rieka ho priviedla na miesto plné malých jazierok. Tam už bolo takmer nemožné vyhnúť sa mokrým labkám a bahnu v kožuchu, voda sa ale našťastie nedostala vyššie, než do polovice Artyomových nôh. Na to boli jazierka až príliš plytké, hlbším sa mu podarilo úspešne vyhnúť. Zvlášť pozor si dával i na tie, ktorých zvláštny pach cítil už zďaleka. Ak o tejto zemi niečo vedel, bolo to práve to, že na vodu niečím sa vymykajúcu normálu si musí dávať pozor.
V jazierkach s normálnou vodou si všimol mihajúce sa ryby, čo ho prinútilo pri jednom z nich zastať a pokúsiť sa nejakú chytiť. Vo večernom šere sa mu však nedarilo chňapnúť po rýchlej rybe tak presne, aby ju jediným zahryznutím chytil. Vždy zmizli tesne predtým, než ich stihol zovrieť v zuboch a rozlúčili sa šplechnutím vodnej hladiny, akoby sa mu vysmievali. Artyom sa mrzuto zamračil. Odraz svojej tváre, ktorý zazrel na hladine jazierka, sa mu zdal až groteskný. Na podobné grimasy si pred Jasnavou musím dať pozor. A vlastne aj pred inými vlkmi. Mal v pláne skúsiť šťastie pri inom jazierku, hlasné funenie a šúchanie medvedích láb ozývajúce sa z húštiny neďaleko, ho však prinútili plány rýchlo zmeniť. Pred medveďom naberajúcim tukové zásoby na zimu bolo vždy najlepšie utiecť tak ďaleko, ako sa dalo, ak sa vlk nechcel sám stať tukovou zásobou.

// Stredozemná pláň

// Smrkový les (cez Paseku)

Kroky ho priviedli k rýchlo tečúcej rieke. Jej vodám sa Artyom vyhýbal, predsa len, nerád by skončil v ľadovej dravej vode keď sa vzduch už tak ochladil. Jeho srsť sa síce už začínala meniť na zimnú, bola výrazne hustejšia a dlhšia, ľadový kúpeľ by jej ale i tak neprospel. Opatrne klusal pozdĺž brehu rieky a pokúšal sa nevšímať si kvapky dažďa ktoré v pravidelných intervaloch dopadali na jeho chrbát a hlavu. Z času na čas sa striasol. Už aby prišiel namiesto dažďa sneh. Ten aspoň nie je tak... Odporne mokrý.
Zamieril južnejšie. Cítil sa vcelku pri sile, zásluhou uloveného a rekordne rýchlo zjedeného králika. Jeho žalúdok síce nebol plný ani z polovice, teplá potrava mu ale dodala aspoň nejakú energiu. Mohol len dúfať že to bude stačiť na to, aby sa dostal k úkrytu kde bude môcť prečkať upršanú noc, alebo na miesto, kde sa mu naskytne ďalší zdroj potravy. Alebo niečo, čo mi pomôže zistiť, kde je práve Jasnava. To bola možno len planá nádej, Artyomovi ale pripadalo čoraz ťažšie tej nádeji neveriť. Možno dokonca nájdem všetky tri veci: úkryt, potravu a Jasnavu. Pri predstave, že si s Jasnavou zjedia čerstvo ulovenú večeru a prečkajú dážď v nejakej útulnej jaskyni, sa jeho tváre i v chladnej noci rýchlo rozpálili. Potriasol hlavou aby sa zbavil zasnených predstáv, nepodarilo sa mu ale zahnať ich úplne.

// Medvedie jazierka (cez Mahtae Juh)

Tati sa vytratila a čoskoro zmizla Artyomovi z dohľadu. Keďže bol v tej chvíli stratený v myšlienkach a tie smerovali k jedinej veci, alebo skôr k jedinej vlčici, nezaregistroval presne, ktorým smerom sa jeho krajanka vydala. Kým sa celkom vrátil späť do reality, po Tati nezostala takmer ani stopa. Aj jej pach cítil už iba slabo. Hlad a čím viac tým intenzívnejšie ochladenie však pociťoval viac než dobre. Hlasný zvuk nespokojného prázdneho žalúdku ho prinútil dať sa opäť do pohybu a vyraziť vlastne kamkoľvek s nádejou, že tam nájde niečo jedlé.
Zvieratá už nemajú toľko potravy ako v lete, sú slabšie, napadlo mu. Možno natrafím na starého, slabého jedinca, ktorého nedostatok potravy zložil na kolená a jeho stádo ho opustilo. Alebo nenatrafím, a zostanem o hlade ďalších pár dní. Artyom nespokojne zabručal. Najlepšie bude nájsť najbližšiu rieku a skúsiť šťastie s lovom rýb. Alebo len obrať posledné jesenné plody a orechy z kríkov. Pridal do kroku aby čo najskôr opustil les, než tak ale stihol urobiť, jeho pozornosť upútal pach králika niekde veľmi blízko. Inštinktívne sa prikrčil a s nastraženými ušami sa obzeral a načúval každému zašusteniu listov. A potom si to všimol – drobný pohyb králičích uší vyčnievajúcich spoza pníku. Spomeň si na to, ako loví Jasnava. Vlčica mala vo svojom útlom tele pružnosť a šikovnosť stvorenú pre lov malých, vrtkých stvorení. Artyomovi síce ten dar príroda nenadelila, mohol sa ale pokúsiť napodobiť to, čo už videl.
Plazil sa k pňu najpomalšími pohybmi akých bol schopný a zvolil si smer tak, aby králik vždy zostával v jeho zornom poli. Keď bol od ušiaka vzdialený na dĺžku skoku, ešte raz si v mysli premietol pohyb, ktorý sa chystal vykonať. Odrazil sa od zeme a chňapol po králikovi, v tlame mu ale zostal iba chumáč srsti. Nazlostene zavrčal, nechcel sa ale vzdať bez boja a tak pozbieral posledné sily a vrhol sa za unikajúcim králikom. Ušiak bol už postarší a zjavne utrpel zranenie nohy, preto sa aj vlkovi ako Artyom podarilo dohnať ho celkom skoro. Druhý pokus zahryznúť králika dopadol už úspešnejšie a zadýchaný Artyom pocítil záchvev hrdosti pri pohľade na svoju korisť. Králik bol síce vychudnutý a jeho mäso nepatrilo k najchutnejším, Artyomovi ale chutilo sladko ako víťazstvo. Les opustil až keď z králika zostali len zvyšky srsti a kostí.

// Mahtae Sever (cez Paseku)

Pohľad vlčice na jeho tvári mu neunikol, nebol ale pre neho ničím zvláštnym. Zvykol si na to, že pohľad každého vlka ktorý ho uvidí, zablúdi najskôr tam. Bolo to úplne prirodzené, na druhej strane ale Artyom podvedome očakával, že po uzretí jeho spálenej tváre bude nasledovať buď falošný súcit, nepríjemné otázky, alebo otvorené pohŕdanie. Stretol sa so všetkými tromi a nebol si istý, ktorú z tých vecí nenávidel najviac. Akej sa asi dočkám od svojej krajanky? Odpoveďou bolo, že sa nedočkal ani jednej. Vlčica si akékoľvek myšlienky nechala pre seba a spôsobila tak, že Artyomovi poriadne odľahlo. Nesnažil sa to dávať priveľmi najavo, možno ale zaznamenala mierne uvoľnenie jeho dovtedy napätých svalov. Aspoň toho sa od nej nemusím obávať. Na jej poznámku o tme prikývol. „Tma togo vie veľa skryť. Teda jesli vlk stojí o to sa skrývať.“ Pozrel na vlčicu a tvárou mu prebehlo mierne pobavenie. „U tebjaa by som ale povedal, že stojíš o vsjo, len nie o to byť schovaná.“
Vlčica následne zvážnela, čo Artyoma prekvapilo. Žeby si moje varovania predsa len vzala k srdcu? Nečakal to, ani on sám by sa pravdepodobne nebral vážne. Ak by ho vyrušil cudzí vlk vyzerajúci, že o chvíľu odpadne od hladu a vystríhal ho pred zlými kúzlami... Asi by sa len nenápadne vzdialil a vytratil sa. Je to tým, že sme z jednej krajiny a verí mi preto viac? Nevedel presne, kde bol dôvod. Nakoniec to ale nebolo tak dôležité. Možno si teraz bude dávať väčší pozor a až natrafí na ďalšiu anomáliu, dvakrát si premyslí, či sa k nej radostne rozbehne. Hrdinu to z neho ešte nerobilo, napadlo mu ale, že Jasnava by na neho mohla byť pyšná aj za niečo iné, než len za úspešné ulovenie ryby. Na otázku vlčice odpovedal trochu neskôr, až keď zaregistroval, že sa vlastne niečo pýtala. „Artyom,“ vyslovil svoje meno, skoro automaticky. „Syn Leontiya a Lesye. Neviem, jesli si ich pamätáš. Otec bol... Vo svorke vážený. I moji bratia. Ja uže toľko nie.“ V jeho slovách opäť zaznela irónia. „A tvoje meno?“ Aj ak by sa snažil, nespomenul by si na jediné z mien Illarových vĺčat.
Od vlčice sa dozvedel viac o tom, ako dlho sa tu zdržovala. Pokýval zamyslene hlavou a pokúsil sa odhadnúť, aký čas už tu sám strávil. Bolo to zložité, keď mu niektoré etapy života utekali ako voda a iné naopak splývali do neprehľadných machulí. „Ja zdes už dva roky. Gladomor... Bola vtedy zima?“ spýtal sa. „Na výraznejšie obdobie gladu si nespomínam. Lepšie povedané, vlk ako ja trpí nedostatkom obživy skoro stále.“ Akoby chcel jeho slová potvrdiť, Artyomov žalúdok sa hlasno ozval. Artyom sa nespokojne zahniezdil. „Nevieš o mieste, kde sa dajú nájsť ryby? Alebo niečo iné, ľahké na ulovenie?“ Uspokojil by sa aj s ovocím napadaným pod stromom alebo vtáčím hniezdom plným vajec. Skrátka s čímkoľvek, čo by aspoň na čas zahnalo hlad. Vlčica nevyzerala, že by jej potrava chýbala. Artyom nemal v povahe žobranie, no ak by mu poradila kde nájsť potravu, mohol by jej to niečím vynahradiť. „Odkedy som odišiel iz Sibíri, žijem osamote,“ potvrdil jej slová o flákaní sa. Sám by to tak nenazval, v princípe to ale bola pravda. „Teda, donedávna to tak bolo.“ Urobil menšiu pauzu, rozhodujúc sa o tom, koľko toho mladej vlčici prezradiť. „Neputujem sa ale úplne bezcieľne. Je tu niekto, kogo sa snažím nájsť.“ Spýtavo pozrel na huňatú vlčicu. „Neslyšala si o niekom menom Jasnava? Eto vlčica so svetlo gnedou srsťou a zlatými očami.“ Možno to bolo zúfalé, stopy ale musel hľadať všade.
Napokon mu Sibíranka prezradila aj to, ako sa sem dostala. „Mala si šťastie. Niekomu na tebe záležalo dosť na to, aby ťa odniesol preč od ogňa a tulákov.“ Na jej tele stopy po ohni a tesákoch nevidel, hustá srsť mohla ale skryť veľa. „Mňa pred nimi skrylo až more. Pravda, njet bez pamiatok na ten deň.“ Vydýchol si a poobzeral sa po lese. Určite by sa v ňom mohlo nachádzať aspoň pár králičích nôr alebo hniezd lesných vtákov. „Neskúsime nájsť niečo pod zub i zdes v lese? Nemám síce mnogo síl, krátky lov ale ešte zvládnem.“ Snáď. Pozrel na vlčicu a počkal na jej mienku.

Sibíranke nebolo po chuti Artyomovo schovávanie sa. Na jej výzvu nezareagoval hneď, po krátkom premýšľaní ale opatrne vykĺzol z tieňov medzi ktorými sa jeho vysoké a chudé telo skrývalo. Naschvál držal hlavu tak, aby nebolo vidieť jeho spálenú polovicu tváre. Hoci, asi si ju už všimla. Vedel ale, že na otázky ktoré by popálenina vzbudila, nechce odpovedať. A táto vlčica si dosť zjavne servítku pred ústa nebrala. „Njet, nemám strach,“ zamietol jej slová Artyom, skoro reflexívne. Po všetkom čo som prežil mi jedna vlčica hrôzu nenaženie. „No kogda má vlk len jedno oko, i to napoly nefungujúce, svetlo mu začne vadiť.“ Našťastie, slnko pomaly mizlo za horizontom a s ním sa vytratila aj dúha. Konečne. Noc sa zdala byť úplne obyčajnou a ničím zvláštnou. Podľa vlčice bola krajina, kde sa obaja nachádzali, prekrásna. Na to Artyom predtým nepomyslel. Niekoľko miest tu určite mohlo byť pekných na pohľad, to však bol iba prvý dojem. „Krásne ešte neznamená bezpečné,“ namietol, cítiac sa ako rodič príliš zvedavého vĺčaťa. No vlčica ktorá pred ním stála, sa zdala byť až na správanie úplne dospelou. „Glavne jesli ide o čary. V etom kraji nimi vládnu vlci, ale i kraj samotný.“ Počkal na jej reakciu. Ak neverí na magickú moc, asi si hneď pomyslí že som blázon. Ale je tu šanca, že sa s mágiou už stretla.
Jej ďalšia otázka vyvolala u Artyoma neveselý úškrn, ktorý sa mu na chvíľu mihol tvárou. „Skús gádať.“ V hlase mu znel sarkazmus, ale aj nechuť sa vracať ku všetkému, čo tu už zažil. „Ty zdes nová? Prišla si nedávno?“ Vlčicu odhadoval na nového prišelca, ešte nepoznamenaného všetkým, čo číhalo v tunajších končinách. Mohol sa ale mýliť. Ak prišla zo Sibíra nedávno, určite vie, ako sa žije vlkom v rodnej svorke. Tú myšlienku znovu zahnal. Aj ak to vedela, jeho to už zaujímať nemuselo. Ďalšou vetou jeho domnienku o tom, že je tu krátko, vyvrátila. Jazyk, ktorým hovorili tunajší vlci, ovládala dokonale. A bola i členkou svorky. Za svoj krátky život toho stihla dosť. To musel priznať. „Ja nikogda nenaučil tento jazyk tak dobre. Trochu ním govorju, ale... Niektoré slová sú ťažké. No vlci mi rozumejú i tak. Väčšinou.“ Na drobné nedorozumenia si zvykol. A s inými vlkmi zasa tak často nehovoril. Vlkov, s ktorými hovoril v období medzi opustením rodnej svorky a príchodom sem, by spočítal na prstoch jednej laby. Tu už musel byť spoločenskejší. Prezradila mu meno svojej matky a Artyom pátral v pamäti, vyhýbajúc sa miestam, kam by najradšej nevstúpil nikdy. „Družka Illara,“ spomenul si napokon. „Togo vodcu lovcov. Občas sme stopovali a lovili spolu.“ Spomienky sa zmenili na slová a Artyom si to skoro neuvedomil. „Krátko po tom, što sa Illarovi a Taisyi narodili mladé, som odišiel na lov. Ty i ja sme sa na Sibíri nemogli vidieť.“ Čo nasledovalo po návrate z lovu, už nahlas nepovedal. Pamätá si to i ona? Bola vtedy len vĺčaťom v nore pri matke, niekto ju musel odniesť ďalej od ohňa a strážiť ju. Nemôže mať rovnaké spomienky ako dospelý vlk. Napriek tomu však Artyom pocítil k tej vlčici záblesk spolupatričnosti, zároveň jej ale dával za vinu, že so sebou priniesla minulosť, pred ktorou sa snažil utekať a skrývať.

Pojašene skákajúca vlčica jeho hlas zaregistrovala okamžite a Artyoma trochu zarazila rýchlosť, s akou sa otočila jeho smerom. Je vidieť, že sily ani ostražitosť jej nechýbajú. To sa o ňom povedať nedalo. Vo svojej skrýši za stromom bojoval s hladom a chuťou odpočinúť si, ale zároveň s nutkaním nezostávať pridlho na jednom mieste. Vlčica mu rovno odpovedala, neboli to ale jej slová, čo Artyoma prekvapili. Naopak, bol to jazyk a prízvuk, ktorý u nej začul. Až vtedy venoval jej vzhľadu viac než len okamih pozornosti a dobre si ju prezrel. Vysoká, silná, s hrubou srsťou. Niečo na nej sa mu zdalo povedomé, akoby ju už videl. Alebo vlka, ktorý s ňou zdieľal isté rysy. Zahnal vtieravé myšlienky na minulosť a všetko s ňou spojené. „No zdes njet Sibír. Tunajšia raduga možet byť iná než na Sibiri.“ Jej pomenovanie pre dúhu mu prišlo detinské. Nazýval ako vĺča dúhu rovnakým slovom? Vlastne si nespomínal ani na to, či ako malý vôbec na Sibíri dúhu videl. „Eto neplatí len o raduge. Tože voda, blato i les v etoi zemle sú iné, než v drugich krajoch.“ Prečo si dával námahu varovať tú vlčicu pred všetkým, čo si tu už sám prežil? Mohlo to byť ich spoločným pôvodom, alebo jej do očí bijúcou mladosťou a naivitou. Obe tie vlastnosti spôsobili, že pre Artyoma jej spoločnosť nebola práve najpríjemnejšia. Zároveň mu ale niečo bránilo skrátka odísť. „Iz Sibiri,“ odvetil prosto, vlčica by si to tak či tak spojila časom sama. „Eto moj rodný jazyk. I keď ja ním uže dolgo negovoril s vlkom, ktorý jemu rozumie.“ Skúmavo upieral zrak na vlčicu, ktorá sa medzičasom priblížila skoro na dosah. „I ty? Tože pochádzaš zo Sibirskogo kraja?“ Bolo to pravdepodobné, ale Artyom by to radšej počul od vlčice samotnej.

// Južný Galtavar

Cítil sa oveľa lepšie keď zmizol v záplave ihličia a pach bahna sa stratil vo vôni lesnej zeme, miazgy stromov a smrekovej živice. Artyom urobil malú prestávku v chôdzi len aby sa zhlboka nadýchol a nechal vôňu lesa aby prešla celým jeho telom od nosa až ku končekom prstov.
Pamätal si ten pach z domova, kde rástli podobné lesy. Les, do ktorého práve vošiel, však nepáchol slanou morskou vodou, spáleninou ani krvou ako lesy v Artyomových spomienkach. Namiesto toho v ňom cítil rozkvitnuté kvety a med.
Vydal sa pomaly ďalej, kým sa mu ešte darilo nevnímať únavu a skrúcanie hladného žalúdka. Snažil sa objaviť stopy či iné známky po vlčej prítomnosti, pokukoval však aj po stopách iných zvierat vhodných ako obživa. Začul hašterenie veveričiek z konárov stromov, tie však boli mimo dosah. A králiky sa určite ukryli do húštin hneď keď zaznamenali jeho príchod.
Vzdychol si. Ak by venoval pátraniu trochu času, určite by našiel králičiu noru, či prepadol neopatrnú veveričku pri hľadaní semienok na zemi. Ale nechcel obetovať čas, ktorý mohol stráviť hľadaním Jasnavy. Zatiaľ ju však necítil nikde. Bola vôbec v tomto lese, alebo hľadal na nesprávnom mieste?
Jeho pozornosť náhle upútalo niečo, čo nesúviselo ani s Jasnavou, ani s potravou. Cez husté vetvy akoby prenikali odlesky všetkých farieb, vlnili sa a jagali skoro ako svetlá na nebi ktoré Artyom videl na Sibíri ako vĺča. Dúha pre neho nebola ničím novým, táto bola ale farebnejšia a väčšia než ktorákoľvek iná akú už predtým videl. Jej žiara síce bola nádherná, no všetko v jeho vnútri ho varovalo pred javom, ktorý sa čo len málo vymykal normálu.
Ostražito kráčal pomedzi stromy k čistine a pokúšal sa zostať skrytý. Kto vie, čo už dúha mohla prilákať. Čím bližšie k čistine sa nachádzal, tým sýtejšie boli farby a ich lesk oslepoval jeho jediné oko. Druhé, slepé oko, žiara podráždila a Artyom ho musel prižmúriť. Potichu zavrčal. Možno by som sa nemal viac približovať.
Vyzrel spoza stromu, kde našiel úkryt pred svetlom a so značným úsilím na čistine zazrel obrys vlčej postavy, poskakujúci v záplave siedmich farieb dúhy. Povzdychol si. Dalo sa čakať, že sa nájde hlupák ktorý sa nechá zlákať na pekné trblietky. Skôr hlupaňa, uvedomil si, keď zacítil jej pach. Stál pred rozhodnutím – zanechať naivnú vlčicu jej osudu, alebo ju skúsiť priviesť k rozumu? Inokedy by nad tým dvakrát nepremýšľal, skrátka by zmizol medzi stromami a ani sa neobzrel. No Jasnava a Bianca, vlčice, vďaka ktorým bol stále medzi živými, by urobili pravý opak. A Artyom, či chcel alebo nie, sa cítil povinný sa aspoň pokúsiť o to isté. Aj keď mal každý dôvod to nerobiť.
„Ostorožno,“ zavolal smerom k neznámej, alebo aspoň tam, kde tušil že stojí. Svetlo ho na okamih takmer úplne oslepilo. Okrem hlavy mu spoza kmeňa stromu nevyčnievalo nič. „Idi preč z togo svetla,“ dodal ešte. „Nikogda nevieš, što môže spôsobiť.“ Stiahol hlavu naspäť do tieňa stromu a žmurkal jedným viečkom ako krt vykúkajúci spod kopčeka hliny. Nemyslel si, že vlčica bude brať vážne slová vlka, ktorý sa jej ani neukáže, skúsiť to ale musel.

Poslednou spomienkou na boj s Blatníkom bolo zbesilé hrabanie hliny, následná zlosť bahnitej príšery keď jej okrídlená vlkoholubica a dvaja jej pomocníci odrezali prístup k vode a nakoniec okamih, kedy si uvedomil že Blatník sa začal pohybovať smerom k nemu.
To bola chvíľa, kedy sa jeho pamäť zahmlila a Artyom si vybavoval len neurčité vnemy ako chlad doliehajúci zo všetkých strán, odporný závan pachu bahna a tlak na hrudi. Jeho svet sa skladal len z tých nepríjemných pocitov, až kým opäť neprecitol.
Prebudil sa na nepríjemný, drsný zvuk – po niekoľkých sekundách si uvedomil, že to bol jeho vlastný kašeľ ktorým sa zbavoval vody a blata v pľúcach. Nejakú chvíľu trvalo, kým sa bol schopný znovu zhlboka nadýchnuť a postaviť sa na slabé, trasúce sa nohy. Bojoval som so živou kopou blata, pomáhala mi vlčica s krídlami a perím a takmer som sa utopil. A stále žijem. Striasol sa a skrivil tvár. Dalo by sa povedať, že sa pri živote držal rovnako mocne ako blcha na kožuchu medveďa. Kedysi dávno by sa možno tak urputne nesnažil vyviaznuť živý zo súboja s Blatníkom, ani by nevložil všetky sily do boja s prúdom rieky. To však bolo dávno, predtým, než sa dostal sem a stretol Jasnavu.
Jasnava. Kde asi je? Naposledy som ju videl na druhom brehu rieky. Dúfal, že sa bezpečne dostala preč a neohrozili ju dažde, rozvodnená rieka ani nič iné. Dážď musel zmyť jej stopy, ale určite nebude nikde ďaleko.
Vydal sa do najbližšieho lesa. Uvítal ochranu, ktorú poskytovali hrubé kmene stromov a vetvy porastené ihličím. A Jasnava by sa pravdepodobne vydala práve tam. Hlad a vyčerpanie sa rozhodol na nejaký čas odsunúť do úzadia, až kým o sebe unavené svaly a prázdny žalúdok nezačnú dávať vedieť s väčšou naliehavosťou. Dovtedy ešte stihne pátrať po stopách vlčice s jantárovými očami, alebo objaviť niečo, čo by mu udalo smer.

// Smrekový les

S východom slnka a novým ránom sa Artyomova situácia prakticky nezmenila. Popravde sa vlastne skôr zhoršila. Krčil sa za skaliskom s drobným kamienkom pripraveným k patetickému útoku na Blatníka, kým sa ostatní vlci podobne chabo snažili utiecť alebo sa proti nemu brániť. Ani magický útok okrídlenej polovičnej holubice nenarobil priveľkú škodu na tele bahenného netvora. Artyom využil relatívne bezpečie svojho úkrytu a prinútil sa premýšľať. Taktika je taktika, či sa jedná o lov losa, ryby, alebo prerastenej kaluže.
Pozrel sa na oblohu zatiahnutú mrakmi. Slnko nám nepomôže. Ak by sa ukázal jediný lúč, možno by ho vysušil a oslabil. Jemné zafúkanie vetra na pláni upútalo Artyomovu pozornosť. Len pred niekoľkými sekundami videl, ako mágia Operenej menila Blatníka na prach a skaly ktoré so sebou odnášal vietor. Vrstva prachu alebo suchej hliny by mohla povrch jeho bahnitého tela vysušiť podobne ako mágia. Artyom, s kameňom stále zovretým medzi zubami, vyskočil spoza skaliska a pribehol k najbližšej kôpke hliny vytvorenej krtkom.
„Grabte!“ zavolal na vlkov okolo. Nevedel, ako dobre mu budú rozumieť, keďže kameň ktorý držal v ústach a jeho prízvuk dohromady veľmi nešli. „Suchá glina tú potvoru vysuší!“ Usiloval sa Blatníka zasiahnuť letiacou hlinou čo najviac ako to šlo, zároveň bol ale pri hrabaní k protivníkovi otočený zadkom, čo mu to dosť sťažovalo. Prestal, keď sa pôda okolo Blatníka rozmočila a z novovzniknutého bahna si príšera obnovila časť tela o ktorú prišla. Zavrčal nadávku, nemienil sa ale vzdať, keď konečne na niečo prišiel. Našiel nový krtinec o trochu ďalej od Blatníka a znovu sa dal do hrabania v nádeji, že hrste hliny ktoré odlietali od jeho láb aspoň raz zasiahnu cieľ.

S oživenou hromadou bahna si nevedeli rady ani ostatní vlci. Dá sa vôbec robiť niečo iné než stáť a dívať sa, keď sa zo zeme zdvihne kopa blata veľká ako los?
Väčšina z ich nesúrodej skupiny zotrvala v ostražitom tichu, až na sivú vlčicu ktorá prišla s niekoľkými sarkastickými poznámkami na adresu blata. Artyom s ňou v duchu súhlasil, viac ho ale zarážali operené krídla na jej chrbte. Čo je to za hračku prírody? Bol jej otec nejaký holub alebo si ju ako malú odniesli vtáky do hniezda? Na slová ale neplytval dychom a za to si v nasledujúcej chvíli poďakoval.
Z Blatníka, ako Artyom tvora v duchu nazval, vyprsklo blato a následne pokrylo všetko okolo seba povlakom bahna ako žaba na ktorú šliaplo nejaké mnohonásobne väčšie zviera. Artyom znechutene nakrčil nos a otriasol sa. Blato sa však na jeho srsti tvrdohlavou držalo a stávalo sa čoraz ťažším.
Nepomohlo ani ďalšie strasenie a snaha dostať ho z kožucha zubami. Navyše chutí pekne odporne. So zavrčaním ho vypľul.
Vzápätí Blatník podniklo ďalší útok a tentoraz zasiahol plnou silou hnedého vlka stojaceho pri brehu. Zdalo sa, že to nebola príliš silná rana, Artyomovi sa ale vôbec nepáčilo blato ktoré akoby sa na telo vlka prilepilo. Je to ako živé stvorenie. Ako nejaký parazit. Tú myšlienku si zapamätal. Neskôr by mohla byť užitočná. Blatník je rýchlejší, než sa zdá. Nemá ale oči ani nos, nemal by nás vidieť ani cítiť.
Akoby počul jeho myšlienky, bahenný tvor sa rozhýbal k ďalšiemu útoku, Artyom odskočil a urobil niekoľko rýchlych krokov preč, zistil ale, že ďaleko sa nedostane. Blato v srsti ho ťahalo k zemi váhou niekoľkých balvanov.
Plazil sa k najbližšiemu skalisku s prudkým dychčaním. Ak sa mi podarí skryť sa za tou skalou, možno získam čas na premyslenie nejakého plánu. Alebo aspoň spôsobu ako sa odtiaľto dostať. Ešte že Jasnava už to urobila. Aspoň jej nehrozí, že to blato zaútočí aj na ňu.
Artyom urobil ďalší opatrný pohyb a priplazil sa k skalisku o krok bližšie. Jeden z drobných kamienkov sa k nemu prigúľal bližšie. Alebo tam ležal už predtým?
To bolo Artyomovi v tej chvíli jedno. Kameň vyzeral byť ostrý. Uchopil ho do zubov. Ak sa to bahno priblíži, možno ho ním bude môcť spomaliť. Každopádne bol i drobný kameň lepší ako žiadna obrana.

Blížila sa tma, dážď nejavil výraznejšie známky ustávania a Artyom nebol schopný nájsť ani jeden spôsob prekročenia rieky bez toho, aby sa on alebo Jasnava takmer utopili. Kiežby sa tu nachádzal brod... Alebo len kus dreva dosť dlhý na to, aby sa na ňom dalo preplávať cez vodu... Divoko sa ženúca rieka ale zhatila všetky jeho pláne. Vo večernom prítmí, naviac cez husto padajúce kvapky, už Jasnavu takmer ani nevidel. Keď si to uvedomil, v jeho vnútri sa začínalo rozrastať staré známe prázdno a spolu s ním strach. Srdce mu začalo úzkostlivo biť a v hrdle akoby mal kosť, ktorú nemohol prehltnúť ani vykašľať. Vlkov, zhromažďujúcich sa okolo, si takmer ani nevšimol. Tak či tak by mu nemohli nijako pomôcť.
A pravdepodobne by ich o pomoc ani nepožiadal. Čo by z toho mohlo vzísť, ak si nedokázal poradiť sám? Naviac, cítil by sa im potom zaviazaný tú láskavosť oplatiť. To v sebe skrývalo množstvo následkov, ktoré by pre Artyoma nemuseli dopadnúť dobre. Veď tých vlkov ani nepoznal. Kto vie, čo boli zač. Každopádne to vyzeralo, že spolu uviazli na brehu rozvodnenej rieky. Artyom sa od neho nehodlal vzdialiť, kým voda zase neopadne. Hneď potom sa s Jasnavou vydajú ďalej, ale najskôr sa musia opäť nájsť. Bez nej sa nikam ani nepohne. Upol sa na tú myšlienku. Vzápätí odskočil ďalej od brehu, aby sa o fúz vyhol zvlášť veľkej vlne. Namrzene sa otriasol, čo mu aj tak nepomohlo zbaviť sa vody. Začul poznámku sivej vlčice, neznejúcu práve optimisticky. „Nikto sa zatiaľ neutopil,“ zamrmlal jej smerom. V studenom daždi už poriadne zachrípol. „Jesli nemáš v pláne byť prvá.“ Neznáma nebola jediná, kto mal sklon počas vypätých situácií používať sarkazmus. Artyom si odfrkol. „Ili jeden z tých ostatných.“ Kývol hlavou na zvyšných vlkov. Čo ich vôbec prilákalo tak blízko k nebezpečnej rieke?
Než to stihol zistiť, jeho pozornosť upútalo blato. Začalo sa vo vlnách prelievať cez jeho laby a lepiť sa na ne ako nejaký druh odporného zemského slizu. Zdvíhal nohy, snažil sa vymaniť sa z bahnového zajatia a nemyslieť pritom na pohyblivý piesok alebo zradné bažiny. Sledoval, ako sa kopa blata zlievala dohromady a ticho zavrčal, keď sa postupne zväčšovala až sa nadula ako hrdelný vak nejakej žaby. Pomyslel si, že blato sa správalo ako živé, to ale nemohla byť pravda. Zem ani voda predsa neboli živými tvormi... Alebo to bola zasa jedna z magických hračiek prírody? Urobil pár krokov dozadu, nervózne zamával chvostom a cvakol čeľusťami. Na to, aby ho tá záhadná sila prinútila nechať Jasnavu na druhom brehu, bude potrebovať viac než len hŕbu blata.

// Zrkadlové hory (cez Mahtae sever)

Na únik pred príšerným smradom z jaskyne nebol práve najlepší čas. Hlavne preto, že jaskyňa, aj keď zamorená odporným zápachom, predstavovala útočisko pred dažďom. Artyom si mohol počas zostupu z hôr dôkladne premyslieť, či by mu bolo príjemnejšie sa pomaly dusiť alebo riskovať zlomenú nohu po pošmyknutí na mokrom kameni, naviac s premočeným kožuchom. A to už som stratil polovicu zimnej podsady... Jasnava ho nasledovala dolu a to mu pomohlo sa rozhodnúť rýchlejšie. Zostúpiť z tých skál už bolo dosť ťažké. Návrat naspäť už nebudem riskovať. Voda sa liala z neba bez prestávky s intenzitou, ktorá mu pripomenula začiatok jari v jeho domove ďaleko na severe. Od vlčice sa jeho pokus o žart dočkal pochopenia, prinajmenšom čiastočného. „Jazyk budem deržať za zubami pred každým ježom,“ sľúbil Jasnave a ani dážď neskryl drobný úškrn na jeho tvári. Dokonca ani príliš nemyslel na to, ako musí vyzerať vlk so spálenou polovicou tváre ktorý sa pokúša usmievať. „Musíš byť ale opatrná. Jelene i ostatná vysoká zver rýchlo zistila, že pred vlkom bez jednégo oka ani nemusí ubegať.“ Stále sa nenápadne usmievajúc, Artyom sa vydal vpred proti hustému dažďu. Kedysi mu vlastná neschopnosť loviť tak ako predtým vadila viac, než všetky ostatné hendikepy spojené so stratou oka. Čoraz viac si ale uvedomoval, že lov drobnejších zvierat nie je o nič menej náročný a namáhavý a vlk naň potrebuje rovnakú zručnosť ako na uštvanie jeleňa.
„Eto njet len niečo málo,“ pokrútil hlavou. „Jesli by si o nich naozaj nemala až toľko vedomostí, tvoje rady by mi nepomogli naučiť sa loviť ryby,“ snažil sa Jasnavu trochu povzbudiť. „Vlastne... Mám pocit, že odo mňa bolo glúpe chcieť loviť čokoľvek väčšie, než králik ili bažant. Spomínaš si, ako som nám navrgol skúsiť uloviť vysokú zver? Vtedy si s tým nesúglasila, a eto bolo od teba múdrejšie. Oveľa múdrejšie, než to, s čím som prišiel ja.“ Priznať to nebolo pre Artyoma úplne najjednoduchšie, nakoniec, počas prvej polovice svojho života bol lov jeleňov a sobov jediným, čo mu vydobylo uznanie ostatných. No nechcel čakať na pravú chvíľu ktorá možno ani nemala prísť. „Trvalo mi zmieriť sa s tým. No pochopil som, že namiesto smútenia za minulosťou by som sa mogol radšej naučiť čo najviac od teba. Uže raz mi to pomoglo prežiť,“ povedal a do tých slov vložil všetok rešpekt, ktorý voči Jasnave prechovával. „Ak budeme mať jeden drugého, nebudeme potrebovať uže nič iné.“ Pre Artyoma to tak naozaj bolo. Mal pocit, že s Jasnavou po boku by sa dali zniesť i tie najhoršie skúšky života. Možno to bol len slepý optimizmus ktorý časom odoznie, aj napriek tomu sa ale nechystal opäť skúšať šťastie a odchádzať od nej. Ak by ho od nej niečo malo odtrhnúť, muselo by to byť silnejšie než rieka, ktorú sa práve chystali prekročiť.
Nedôveroval divokému prúdu ani vlastným dosť chabým silám, keď urobil prvý krok za bezpečnú hranicu brehu. A ani im dôverovať nemal, ako sa neskôr presvedčil. Dno, na ktoré labou došliapol, bolo nečakane šmykľavé. Artyomova noha skĺzla po riečnom blate a skôr než sa snažil zvyšnými tromi nohami zachytiť na brehu, breh pod nimi sa uvoľnil a zrútil sa do vody spolu s Artyomom. Jeho hlavu zmizla pod hladinou a než sa stiahol vynoriť naspäť nad hladinu, stihol sa poriadne napiť zablatenej vody. „Jas-na-va,“ vykríkol, bol to ale viac kašeľ než skutočná reč. Breh, kde pred chvíľou stál, bol akoby nedosiahnuteľne ďaleko. Dážď mu zastrel výhľad a než Artyoma vlny na hladine rieky vyplavili na protiľahlom brehu, ubehla snáď celá večnosť. Na suchú zem sa vydriapal so žalúdkom plným vody a blata a premočený ako vodník, no našťastie bol stále živý. Otriasol sa a podišiel od rieky ďalej. Ocitol sa na planine pokrytej blatom, rozprestierajúcim sa kam len oko dovidelo. Aj keď to je iba jedno oko. Neprirodzene vyzerajúce bublanie pod vrstvou blata v ňom vzbudilo ostražitosť. Snažil sa dovidieť cez dážď na druhý breh. Nikde nevidel brod ani inú cestu cez rozvodnenú rieku. „Jasnava!“ zavolal na vlčicu, keď už dokázal dýchať a rozprávať bez kašľa. „Nechoď do vody! Zostaň na bregu!“ Bolo už neskoro? Artyom sa poobzeral. Bude musieť počkať kým ustane dážď, alebo nájde spôsob ako sa dostať naspäť?

//hlásim sa s artyomom