Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Marec | 7 | Makadi
Vlk sa stále necítil úplne vo svojej koži počas toho ako sa rozprávali, no Amos bol tak nadšený, že ak by vyskočil zo svojej vlastnej kože, asi by ani príliš nečudoval. ,,To je tak šialené!" vyhŕkol, cupkajúc po vodnej hladine. Modré perá na vlkových krídlach vyzerali akoby si ich on sám namočil do vody a tá farba mu na nich zostala. ,,Ja tak strašne moc milujem túto krajinu, sakrapráca!" zakončil. Nezdalo sa, že by z krajiny bol tak nadšený ako on, ale to bol len detail. Možno vlk bol len trochu hanblivý - s tým Amos vedel čo robiť. ,,A ty? Aké je tvoje meno?" spýtal sa s hlavou jemne naklonenou na stranu. ,,Ja som Amos," jemne sa uklonil, jednu z predných láb zodvihujúc k hrudníku aby ešte viac zapôsobil. Kto nakoniec nechcel mať za kamoša vlk s krídlami?
Akonáhle sa ale ich konverzácia vrátila k rozprávajúcim zvieratám, bol nútený sa zasmiať. Tak trochu očakával, že mu za pár sekúnd povie, že to bol len vtip. Tieto slová však neprichádzali a on bol nútený v otázke nadvihnúť obočie. ,,To akože fakt-fakt?" Z nejakého dôvodu sa mu lepšie verilo rozprávajúcej veveričke ako obrovskému slimákovi. Na druhú stranu, taktiež práve stretol vlka s krídlami a jeho alfa dokáže rozkazovať ohňu. Meh, prečo nie?

Marec | 6 | Makadi
Vlk pred ním sa zdal byť nervózny a Amos vôbec netušil prečo. Možno jeho pozornosť mohla byť trochu intenzívna, no tmavý vlk nebol jedným, ktorý by si to bol priznal. Amos rozhodne nebol jeden, ktorý by sa robil menším z akéhokoľvek dôvodu. ,,To sa ti len tak objavili na chrbte jeden deň a to je všetko?" zacvakal ušami, na tvári sa mu stále rozostieral široký úsmev, jeho tmavé ďasná a jazyk ako na výstave. ,,Tomu sa celkom ťažko verí, ale na druhú stranu, len pár dní dozadu som stretol veveričku, ktorá rozprávala vlčou rečou," pokrútil hlavou, prezerajúc si krídla svojho spoločníka. V pohľade sa mu dala čítať závisť, nie však zlomyseľná ale naopak - Amos tento svet miloval a neprestával ho prekvapovať. ,,Ten Život vyzerá ako celkom cool týpek, takýto darček je omnoho lepší aký som ja kedy dostal," so smiechom vyplazil jazyk.

Marec | 5 | Makadi
Amos sa sa držal na hranici lesa a prechádzal popri nej akoby obchádzal ich vlastné hranice. Tmavý vlk sa momentálne nachádzal v momente kedy sa rozhodol, že nakoniec predsa len bude strážca hraníc. Ale bude si musieť vymyslíš nejaké lepšie meno pre svoje postavenie, lebo toto mu nešlo cez jazyk úplne príjemne. Akonáhle ale započul hlasné člapknutie do vody, razom vyskočí spod ochrany stromov v snahe zistiť čo sa deje. Jeho uši boli nastražené ako akési radary, len aby mu modré oči spočinuli na okrídlenom vlkovi. Počkať. Čo? Na tvár mu vyskočil úsmev a nervozitu razom nahradila zvedavosť. Ani sa príliš nezamýšľal nad nebezpečenstvom, ako sa vraví: Zvedavosť zabila lasičku. Alebo také dačo. ,,Jooo!" ozval sa a chvost mu nadšene kmital zo strany na stranu. Ak by ho teraz videl Waris, asi by na neho nebol úplne hrdý, ale to mu bolo jedno. Čo oči nevidia, to srdce nebolí. ,,Fajné veci to máš na chrbte. Kde sa to vzalo?"

Marec 4
Ešte nebol úplne rozhodnutý čo by chcel vo svorke robiť. Na čo sa zamerať a v čom by možno bol dobrý. Teda, rozhodne vedel, že sa nechce venovať lovu - táto aktivita ho nebavila a ako bolo spomínané, nebola úplne najbezpečnejšia. Aj keby to nikdy nepriznal nahlas, Amos si v nej ani príliš neveril. Nie dostatočne na to aby sa zaprisahal Warisovi, že sa pod jeho vedením nikomu nič nestane. Možno by sa mal stať ochrancom? To by mu dávalo o dosť väčší zmysel... Len mu chýbalo dokončiť si poriadnu obchôdzku okolo územia a poriadne sa zoznámiť so všetkými zákutiami aspoň na ich obvode. To si ale vyžadovalo prácu na ktorú sa v tomto momente vôbec necítil a radšej sa vyvalil pod jeden zo stromov. Nakoniec, územie tu bude aj zajtra. Rovnako ako Amos, ani ono sa nikam nechystalo.

Marec 3
Amos si nebol úplne istý, či územie jeho svorky malo rieku ako takú. Síce sa v horskej svorke pohyboval už nejaký čas, celé územie ešte prelezené nemal. Dával si pozor kam kladie laby aby sa nezrútil z nejakého zrázu - taká starosť dosť ovplyvní chuť objavovať. Minimálne tak si Amos ospravedlňoval svoju nevedomosť. Ak by bol doma, dostal by ušiach, nech už by sa jednalo o jeho otca alebo jeho matku. Tuna ale nebol pod dohľadom svojich rodičov a mohol si robiť čo chcel. Viac menej. Stále sa ale cítil omnoho dospelejšie ako kedy predtým. Jeho zmysel pre povinnosť bola omnoho lepšia a teraz už dokázal povedať, že jeho opatia k niektorým veciam nebola úplne vhodná. Ak to chcel dotiahnuť ďalej, potreboval nájsť svoje miesto a najmä aby sa na neho ostatní dokázali na danom mieste spoľahnúť.

Amosovi sa nový vlk celkom páčil. A ešte viac sa mu páčilo, že skutočne počúvol čo mu povedal. Nebol na takéto správanie zvyknutý, no popravde? Na toto by si jeden dokázal zvyknúť veľmi jednoducho. Dával si pozor aby sa na vlka neuškrnul ako nejaký maniak a rovno si aj podryl autoritu, ktorú len teraz dostal. Waris mu rovno aj ponúkol miesto v ich svorke, čo bolo rozhodne dobrým krokom, najmä po tom čo sa Amos dozvedel o problémoch s ďalšou svorkou. Ansidar momentálne skutočne potreboval viac vlkov aj keď s tým Waris možno nesúhlasil. ,,To bude zábava, čo by sa nám mohlo stať?" uškrnul sa so svojou rečníckou otázkou akonáhle hnedý vlk presunul ich pozornosť späť k horám. Tmavý vlk tak trochu očakával, že pôjdu smerom dolu a nie, že sa budú štverať ešte vyššie. Ale to asi jeden mal očakávať, keď sa pridal do svorky v horách. Ah, čo jeden neurobí pre slávu. ,,A ja som zase Amos," pridal sa k predstavovaniu a nasledoval svojho alfu ešte hlbšie do hôr.
> Snežné hory

Marec 2
Do uší mu udrel zvuk vtákov, ktorý sa vracal do lesa. Zima síce nebola úplne tichá, no s prvými jarnými slnečnými lúčmi sa zdalo, že sa vracala vtákov vitalita. Nakoniec presne tak ako aj jemu - zatiaľ si svoju tmavú srsť pomerne užíval. Zachytávala každý jeden paprsok slnka a presúvala teplotu do jeho kostí. Príjemný pocit, klamal by ak by raz povedal opak. Nakoniec leto v horách nemuselo byť tak zlé, plný efekt horúceho leta sa im snáď vyhne a tých zopár mesiacov plných snehu prežije. Hej, nakoniec všetko išlo pekne dohromady a vychádzalo omnoho lepšie ako by jeden mohol čakať. Ako by Amos čakal, aj keď jeho hrdosť byt o nikdy nepriznala. Samozrejme vedel, že sa nemýli. Ako by aj mohol? Všetky veci v jeho živote nakoniec vždy dopali presne tak ako chcel. Tak načo sa stresovať?

Marec 1
Zviera, ktoré očakával, že sa mu ozve sa mu samozrejme neozvalo. Amos stále chcel mať svojho nového zvieracieho kamaráta, najmä ak to jeho nový domov ponúkal. U nich doma, neexistovali zvieratá, ktoré by rozprávali a preto bolo jasné prečo ho to k nim tak ťahalo. Aj keď bol Amos v skutočnosti dospelým vlkom, kdesi hlboko vo vnútri jeho motivácia bola veľmi prvoplánová - dokázať komukoľvek, že to dokáže. A popravde, ak mal tento ,,ktokoľvek" hlavu jej matky, tak to bolo presne tak ako to malo byť. Doma si nikto z nich nevidel ani na koniec nosa aby pochopili čo za syna skutočne mali a teraz mal ako im to ukázať. Ako veľmi by na neho pozerali s vypúlenými očami keby im povedal, že z neho možno bude beta! Teda, určite bude. Vo svorke s tak malým počtom členov má rozhodne omnoho väčšiu šancu.

,,Oh vďaka bohu," uľavil si akonáhle ryšavý vlk oznámil, že budú schádzať dolu. ,,Skutočne by som sa nechcel zrútiť dolu zrázom na prvom love, ktorý budeme mať." Na Warisovo zavolanie nereagoval nikto. Ani vlastným hlasom ani vlastnou prítomnosťou. Amos prestupoval z nohy na nohu kým spoločne čakali, či sa niekto objaví, no zdalo sa, že v tom boli momentálne dva samci sami. Teda až do okamihu kedy sa neobjavil sivý vlk, z čista jasna, akoby spadol z neba. Doslova. Tmavý vlk nadvihol obočie zatiaľ čo prestúpil z nohy na nohu aby sa narovnal. Waris ho evidentne nepoznal, tým pádom ho nepoznal ani Amos a to bolo všetko čo mu stačilo. ,,Správny čas na správnom mieste, tak sa nehrb a ideme!" ozval sa, ako sa nad nimi trochu rozľahlo ticho. Traja vlci dokázali viac ako dvaja, najmä ak chceli strhnúť niečo väčšie a zvyšok svorky sa k nim z nejakého dôvodu nepridával. ,,Odvedieš si svoju prácu a hladný nezostaneš."

Úkryt >
Stalo sa presne tak ako predpokladal a zima ho pohltila hneď ako si vytiahol nos von. Aj keď to Warisovi sľúbil, nakoniec sa za ním hneď nevybral. Hranice bude mať čas okukať aj keď sa mu laby nebudú kĺzať pod telom a nebude sa musieť báť, že sa zrúti z nejakého skaliska. Obzeral sa ale okolo vstupu do nory, aby mu neunikol Chávo, ktorý bol momentálne jeho objekt záujmu. Uši mu ale moc nepomáhali a les bol dostatočne tichý na to aby počul možno tak vlastné dýchanie. Našťastie jeho osamotený pobyt vonku predsa len zachránil znovu Waris. Spokojne za jeho hlasom prešiel, pričom držal chvost tak vysoko ako mu to jeho postavenie dovoľovalo. ,,Tak som tu," uškrnul sa na alfu, no pohľad mu nezachytil žiaden ďalší pohyb. Aspoň zatiaľ sa teda nezdalo, že by sa k ním mal niekto pridať. Aj keď by si to Amos možno aj želal.

Amos zacvakal ušami pri mene ďalšieho vlka. Chávo, to si zapamätá a potom za ním pôjde prehodiť zopár slov aby sa trochu spoznali a mohli pokračovať ako známi, ak nie kamaráti. Na to sa ale Waris zodvihol a ukončil ich leňošenie o niečo skôr ako by si Amos predstavoval. Nejako extra sa za nim nehrnul, späť do zimy a hlavne teraz, po tom čo im Bruno oznámil, že oheň zhasol. ,,Hneď tam budem," odpovedal svojmu alfovi a pozorne počúval ako odchádza. Akonáhle mohol počuť jeho chôdzu do snehu prezrádzalo krupanie pod jeho labami. Tmavý vlk sa zložil na zem a ňufák si zaryl do kožušiny - toto mu presne chýbalo! To pohodlie, to teplo! Už len naplniť si pekne žalúdok a všetko by bolo dokonalé. Zotrval takto ešte niekoľko minút a až potom sa s hlasným a najmä teatrálnym povzdychom zodvihol. Pripraviť sa ako mu za pár sekúnd začne znovu zima oblizovať ňufák. Juchú!
> Hora

Február 7
,,Náá či-či-či poďte k papinkovi," narovnal sa, skúšajúc novú techniku, ktorá by mu možno mohla priniesť o niečo viac ovocia ako poctivé čakanie. Poctivosť nikdy nejako extrémne veľa nepriniesla aj keď si Amos nebol úplne istý, či práve v tejto situácii by ho to niekde prinieslo. Avšak les aj napriek tomu zostal byť tichý, nič sa nezmenilo a Amos ani nepočul ničí hlas. Vtáčikovia si ďalej spokojne pospevovali, akoby ani medzi nimi nebol - no žiadne slová podobné tým jeho nepočul. Sakra práca, to mi fakt nemôže nič vyjsť na prvý krát? prekrútil očami nespokojne. Nechcel pôsobiť ako, že fakt nič nevedel, no nakoniec tomu asi inak nebude. Na tomto novom území jeho hrdosť dostávala vážne zabrať a on nemohol robiť nič viac ako len prehryznúť svoje vlastné pocity pre väčšie dobro, ktoré predsa len nakoniec dobré najmä pre neho.

Február 6
Laby mal hlboko zarazené v snehu a uši pevne nastražené. Dával pozor na to aby započul nejaké zvieratko, ktoré by sa nachádzalo v lese okolo neho. Nie žeby bol hladný, to nie - skôr sa len obzeral po nejakom ďalšom zvierati, ktoré by dokázalo rozprávať. Warisov veveričiak ho veľmi zaujal a klamal by, ak by povedal, že nechcel jedného pre seba. Teda, nie práve veveričku, popravde, čokoľvek čo by našiel a s tým by sa uspokojil. Možno chipmunk? Alebo chrčok? Tie zvieratá mali zaujímavú srsť a niečo také pekné farebné by sa k nemu hodilo. Ale kde by sa mu mohlo podariť nájsť niečo tak špeciálne ako hovoriace zviera? Možno mal položiť túto otázku Warisovi, keď boli pri tom. A možno sa k tomu ešte niekedy vrátia keď bude príležitosť. Lebo Amos by si len tak nedovolil nechať svoje túžby nenaplnené.

Amos sa uvoľnil a rozvalil sa vo svojom novom domove o niečo viac ako tomu bolo doteraz. Kožušiny, ktoré boli rozťahané na podlahe boli viac ako len príjemné a ich konverzácia tomu len napomáhala. Spokojný úsmev, ktorý sa mu usadil na tvári sa mu už veľmi nemenil ako pokračovali vo výmene informácií. ,,Uvidím čo sa bude dať robiť," uškrnul sa. Na to aby sa vôbec s niekým zoznámil, mal by sa neskôr vybrať niekam mimo svorky. Ale najskôr sa musí nejako zžiť s vlkmi tuna. Teda s jedným sa už, ešte ten druhý. ,,A ten posledný s nás? Čo je zač?" zacvakal ušami smerom ku vchodu ich úkrytu. Kdesi tam, v zime sa naťahoval ich posledný člen s sivou vlčicou, ktorá ho tu priviedla. Amos bol zvedavý aký charakter bude zase on. Môžu si spolu všetci pekne vychádzať, alebo to bolo viac menej jedno? Amos nebol ochotný prijať, že by spolu vychádzať nemali. ,,Však hej, uvidíme. Ale aj tak by som sa tomu rád vyhol ak sa bude dať," mykol ramenami. Vojna mohla byť dosť veľkým problémom v jeho dokonalom živote aký si pre seba predstavoval.
,,Oh, ahoj Bruno. Rozprávajú tu všetky zvieratá? To bude celkom sranda počuť ich skučať pri love," zasmial sa nad touto predstavou.

Február 5
Na tvári mal stále spokojný úsmev počas toho ako sa začal presúvať k nore. Jediné čo ho štvalo bola tá zima a veľmi dúfal, že pominie skôr ako zošalie. Áno, na sneh si možno už zvykol, no sneh nebol jediné čo robilo zimu zimou, nie? Jediné šťastie bolo, že bahno sa zatiaľ takto vysoko v horách ešte netvorilo a tuna bolo stále pod bodom mrazu. Pozitívum aj negatívum zároveň. V nore ale bolo teplo, o to sa Waris postaral a za nejaký čas sa o to bude môcť postarať aj on sám. Amos skutočne veril, že sa mu podarí ovládnuť mágiu tak veľmi rýchlo, aj keď celý svoj doterajší život prežil bez podobného konceptu. Ako zložité to mohlo byť? Na túto otázku však tmavý vlk odpoveď skutočne nepoznal a ani sa ju v tomto momente nechystal nejako extra skúmať. Niektoré veci boli lepšie nechať záhadou a dúfať v najlepšie.