Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Mladý sa na neho oboril a Amosove obočie ihneď vystrelilo takmer k oblohe. No tak takto to teda ďalej nepôjde. Tmavý vlk bol síce zvyknutý na to, že cez neho rozprávali jeho rodičia, no malý hnedý vlk rozhodne nebol jeho otec alebo matka a takéto správanie si rozhodne nenechá len tak skákať po hlave. ,,Hej, tak možno som to hovoril, a?" zavrčal na neho s vycerenými zubami. Rodičia by na neho neboli hrdí, ale boli tu aby mu to povedali do tváre? Nie. A to bolo dobre. ,,Veci sa menia, okay? To sa stáva no," nechal sa počuť, už o niečo pokojnejšie, no aj tak nechal na mláďati ostrý pohľad. Jeden by mohol vravieť, že vĺča bolo v práve byť nahnevané a skôr ako by mohol povedať niečo ďalšie aby sám sebe potvrdil, že robí dobre, objavila sa medzi nimi sivá vlčica. Amos si ju v rýchlosti premeral, snažiac sa nahodiť na tvár nejaký príjemnejší pohľad, no nebol si úplne istý, či mu to vychádzalo. ,,Ah, no vidíš, tuna slečna ti pomôže a ja mam na starosti ešte iné veci-" labou na ňu ukázal, evidentne vedela o čom hovorila a to mu momentálne stačilo - teda, aj keby nevedela, Amos by len tak nenechal príležitosť nechať vĺča nalepiť na niekoho iného.

Ježkov palouk >
Nadšenie sa v jej malej skupine dalo takmer krájať. Amos prekračoval za vĺčaťom skutočne pôsobiac ako nejaký bodyguard, najmä preto, že sa obával o svoj vlastný život. Prečo by sa aj nie? Nech chcel pôsobiť akokoľvek nonšalantne, Amos nebol vysoko nad tým aby prosil o svoj vlastný život a najmä by asi dvakrát nepremýšľal nad tým, koho život mu je milší - to by sa asi zmenilo, ak by tu neboli len oni dvaja, no to nebolo v momentálnej situácii vôbec podstatné. Akékoľvek maladaptívne snívanie mu v tomto momente nerobilo dobre.
Vĺča sa pobralo k nepríjemne zafarbenej vode, zatiaľ čo on zostal stáť na kraji brehu zvažujúceho sa k vodnej hladine. Jeho nos bol ohrnutý a obočie vysoko, nie on sa skutočne tejto vody dotýkať neplánoval. Bo vie čo z nej bolo, že bola tak červená. ,,Fuj, ďakujem," odpovedal vĺčaťu a nechal rybu na mieste. Ak si ju chcel Leszek zožrať sám, rozhodne mu v tom neplánoval brániť. Amos by sa však nečudoval, ak by sa hnedé vĺča po nejakom čase niekde priotrávené zrútilo. ,,Vieš čo ale, asi ťa v tom nechám, mám ešte niečo tiež na práci a ty vyzeráš, že sa tu celkom vyznáš," nechal sa počuť. Amos sa fakt potreboval na niekoho prilepiť - nie aby sa prilepil niekto na neho. S prichádzajúcou zimou na seba nemal príliš vysoké očakávania, ak by zostal sám, bola by to pre neho dosť ťažká zima. ,,Ale možno by si sa mal vrátiť domov, ti tam pomôže niekto lepšie, kto to tu viac pozná."

Klamal by, ak by povedal, že sa v momentálnej situácii cítil úplne komfortne. Aj napriek tomu, že mal nejaký cieľ, Amos nemal rád, ak hot o stálo veľa. A obraňovať neznáme vĺča pred nejakým monštrom - či to už bol vlk alebo nie - to rozhodne sa akékoľvek jedlo nestálo. Sakra, však toľko energie by ma nestálo ani ísť sám na lov! ,,A ako ten vlk vyzeral, aby som vedel na koho dávať pozor?" pýtal sa nonšalantne, no popravde veľmi pozorne premýšľal. Ani mu neprišlo na um, že vĺča môže myslieť skutočné monštrum, nakoniec v jeho rodnej krajine nič ako mágie alebo príšery či bohovia neexistovali. A veľmi dobre vedel ako silnú predstavivosť vĺčatá dokážu mať. Nebolo to ešte veľmi dávno kedy on sám bol vĺčaťom čo vymýšľalo všelijaké hovadiny - k tomu sa ale radšej nechcel verejne vyjadrovať. ,,Som Amos, ak by sa náhodou niekto pýtal kto ti pomáhal, okay?" uškrnul sa na neho so zubami, kde mohli vidieť jeho tmavé ďasná, črta ktorú mal na sebe veľmi rád. ,,Pridáme do kroku lebo mám niečo omrzne," vybral sa smerom k rieke, nechávajúc vĺča kus sa sebou. Kto by si bol povedal, že vĺčatá sú také pomalé? Až potom ho však napadlo - ,,Ak ho ale zožrala, tak ho asi nenájdeš, nie?"
> Červená rieka

Amos nebol ďaleko od toho aby mladému povedal, že telo jeho brata už dávno takmer určite odtiahli kojoty alebo šakaly. Na jeho tvári sa niečo podobné dalo prečítať, nepredpokladal ale, že by vĺča niečo také dokázalo rozlúštiť. Tmavý vlk nebol ďaleko od toho aby to všetko na neho vysypal, no aj napriek tomu, že sa nejako extra nedokázal vcítiť do situácie, uvedomoval, že niektoré veci by mali zostať len v jeho hlave. Zhlboka sa nadýchol. ,,A čo sa mu stalo?" pýtal sa ďalej. ,,Je to tu nebezpečné? Nezdá sa to tu až také nebezpečné," pokračoval, no popravde nevedel ako sa dostať z tejto situácie. ,,Poďme pohnime sa, nezostávajme dlho na jednom mieste. Kde je tu tá riedka, čo si vravel?" pozrel na neho. ,,Ti budem robiť bodyguarda, okay?" prestupoval z nohy na nohu, o niečo viac nervózne akoby chcel pôsobiť. Väčšinou mal pri sebe skupinu vlkov, ktorí stáli po jeho boku a keď sa niečo strhlo, veľkosť ich skupiny ich ochránila. Nie že by sa nejako bál- možno len trošku. Ale fakt, že len trošku. ,,Čo vravíš na ten smer, môže byť?" ukázal labou smerom kdesi kde tiekla červená rieka, o ktorej existencii Amos ešte nemal žiadne znalosti.

Tmavému vlkovi vyskočilo obočie takmer až mimo čela keď sa z krpca dostalo čo tu skutočne robil. Niekoľko ďalších sekúnd zostalo na lúke ticho, Amos nemal najmenšieho tušenia čo na toto povedať, jeho uši cvakali akoby očakával, že ho z tejto situácie niekto dostane. Nie, toto fakt nechcel momentálne riešiť - nikdy nebol nejaký úžasný s prejavmi súcitu. Väčšinou to bol práve on kto dostával pozornosť a nie naopak. ,,Aha- okay. Hm," vysúkal zo seba napokon premýšľajúc ako ho toto dostane ďalej. ,,A stalo sa to už nejako dávnejšie, alebo? Poslali ťa pre neho rodičia?" pýtal sa zase, predpokladajúc, že za zadkom mladého vlka chodili jeho dvaja rodičia ako za zadkom Amosa keď bol ešte doma. Nenávidel to. Vždy keď sa už konečne ukázal doma počúval len aký boli jeho bratia úžasný a on premrhával svoj potenciál. Už len pri tejto spomienke prekrútil očami.
,,Fajn. Dobre. Kamoš, asi to nebude úplne najlepšia informácia, ale myslím, že brata už nenájdeš okay? To sa stáva proste, že niekto niekedy zomrie, to je úplne prirodzené," nechal sa počuť. ,,Každý sa tam raz dostane."

Fakt, že malého vlka vyplašil na neho nejako nezapôsobil, keďže jeho motivácia nebola vôbec viazaná na stav vĺčaťa. Preto len nadvihol obočie a možno trochu ustúpil aby mu dal viac priestoru. Skôr čo mu vĺča povedalo potom ho mierne sklamalo, až sa mu na nose vytvorila jemná vráska. ,,Škoda-" dostalo sa mu z tlamy napokon, aj keď si veľmi rýchlo uvedomil, že tieto slová asi neboli v momentálnej situácii práve tie najvhodnejšie. ,,A čo by to malo byť, to čo hľadáš?" pýtal sa so záujmom, stále premýšľajúc, že keby náhodou vĺča vrátil k rodičom aj napriek tomu, že sa nestratilo, možno by z toho niečo mohol mať? ,,Niečo zaujímavé? Alebo?" pokračoval v otázkovaní aj keď pohľadom prebiehal horizont, aby sa uistil, že krpca predsa len nesledujú rodičia. Alebo ktokoľvek ku komu mohol mladík patriť.

Amos mal zatvorené oči, no nič mu nemohlo uniknúť. Bol pripravený, s ušami pekne nastraženými ušami a labami zloženými pred sebou. Tmavý vlk vedel ako zaujať tú správnu pózu. Nebolo to až v okamihu keď mu padli bledé oči na vĺča, keď si uvedomil, že má dočinenia s krpcom. Eh, mrňa. prekrútil si očami, no aj napriek tomu sa už staval na laby. Vĺčatá ho zase až tak moc netankovali, no na druhú stranu, jeho rodičia? Tí už zaujímalo Amosa o dosť viac. ,,Heej, kamarát," pozdravil sa mladému hnedému vĺčaťu, rozhliadajúc sa či predsa len mu pohľad nepadne aj na niekoho iného. Nezdalo sa ale žeby mal úplne šťastie - po posledných pár týždňoch sa už jednalo o zvyk, nič mu nevychádzalo ako sa zdalo. Musel ho niekto prekliať, inak to ani nebolo možné. ,,Stratil si sa? Trochu to znie akoby si sa stratil," zamyslel sa. Možno ak by sa mu podarilo nájsť jeho rodičov a priniesť ho späť tak by sa na nich mohol na nejaký čas nalepiť? Hej, to znie ako celkom solídny plán. ,,To nič, som ťa prišiel zachrániť. Super čo?"

Savana cez Uholný les >
Amos mal jediné šťastie, že na jeho tmavých labách nebol vidieť všetok ten popol, ktorý sa mu na nich zachytil. Ak by nebolo nepríjemného zhoreného pachu, možno by si jeden ani nevšimol, že podobným miestom prechádzal. To bolo jedno z mála výhod tmavej srsti na ktoré si mohol tmavý vlk momentálne spomenúť - nie žeby svoju srsť nemal rád. Práve naopak! Nedokázal si ju vynachváliť. Jediné čo mu skutočne vadilo bol fakt, že sa mu ešte stále nepodarilo nikoho stretnúť. Nebol si úplne istý, či to bolo práve preto, že tu skutočne nikto nebýval, alebo preto, že všetok dobrý čas, keď bývajú vlci vonku strávil sadením zadkom na vyhriatej skale kdesi v strede púšte.. Jeden si nemohol byť nikdy úplne istý. Zvalil sa ale aj tak do trávy, kdesi na mieste kde bude mať rozhľad naokolo seba, aby zbadal každého, kto sa k nemu bude blížiť.

Narrské kopce cez púšť >
Aj napriek tomu, že sa len pred pár momentami nachádzal na púšti, razom sa okolo neho nachádzala vysoká tráva. Bola síce suchá a akási žltá, akoby na nej niekto urobil potrebu, no to nevadilo. Voňala normálne a Amos ani necítil na území niekoho kto by sa tu nachádzal pred blízkym časom. Savana ale bola rozsiahla, nedalo sa ani moc čomu čudovať. Na tomto území ho moc nedržalo a ani nezaujalo, tmavý vlk už teraz vedel, že na tieto končiny nebude zavítavať často. Možno len v nejakej dobrej spoločnosti, ale sám rozhodne nie. Teda, jeden nikdy nevie, no Amos si bol takmer úplne istý. Možno by sa mu tu páčilo ak by sem zavítal v inú časť dňa, alebo možno v období, keď bude všade naokolo zima ako na Sibíri. Potom sa mu teplo na týchto miestach bude hľadať jednoducho. Možno, by si skutočne mal zapamätať kadiaľ sa motá. Pre istotu.
> Ježčí plácek cez Uholný les

Vyhrievať sa na skale ho tiež bavilo len nejakú chvíľu. Najmä teda do tej doby kým sa slnko nezmenilo a nepreniesol sa na oblohu zase mesiac. Amos nebol úplným fanúšikom noci, čo mu ale vôbec nevadilo pri jeho presúvaní sa. Posledných pár dní sa presúval iba v noci a ako sa zdalo, stávalo sa to jeho zvykom. Možno ho mal zmeniť, možno nie, no v tomto momente sa chcel dostať niekam ďalej smerom preč od Života. Teraz čo už sa necítil zase až tak zle o svojom rozhodnutí, ktoré bude dosť pravdepodobne ľutovať ešte počas zimy. Na zimu sa netešil. Bude to asi jeho prvá zima, ktorú strávil bez svojej rodiny a Amos si už začínal uvedomovať akú veľkú hovadinu asi urobil. Nie žeby sa plánoval vrátiť späť k rodičom, na to bol zase až príliš hrdý. Prechod po piesku bol aspoň pomerne príjemný, tak sa práve teraz nemal na čo sťažovať - čo sa ale mohlo zmeniť každú chvíľu, že áno.
> Savana cez púšť

Vrchol >
Amos sa úplne cítil, akoby niečo stratil. Niečo mu chýbalo v tele, čo tam predtým mal, no nedokázal absolútne vysvetliť čo to malo byť. Popravde, musel veľmi bojovať aby sa neotočil na labe a nevrátil sa rovno hore odkiaľ prišiel. Ten pokoj ktorý tam cítil bol veľmi pekne návykový a tmavý vlk nemal tak úplne veľké odhodlanie, ktorým by sa mohol chváliť. Na piesku však bolo teplo počas toho ako na neho svietilo slnko a preto rozhodnutie zostať bolo o niečo málo jednoduchšie. Amos sa snažil zatvoriť si oči a zhlboka sa nadychovať, aby dokázal ovládnuť svoje rozhodnutia - nerobil to často, no občas bolo treba vytiahnuť aj veľké zbrane. Uložil sa na jeden z kameňov z ktorých vietor odvial všetok piesok a rozhodol sa dostať sa do svojej plazej kože a vyhrievať sa na slnku. So svojou tmavou srsťou bol ako päsť na oko, na to však bol Amos už dávno zvyknutý.

Narrské kopce >
Akurát začínalo svitať, keď sa Amosove nohy začali hýbať do kopca. Na jeho tvári nehralo nadšenie, no to bolo viac menej jedno – nemal nejaké plány. Ani na zvyšok dňa, ani na nasledujúci týždeň ani na ďalší mesiac. Jeho momentálny plán bol prilepiť sa na niekoho, najesť sa a možno si trochu lepšie pospať keď nebude musieť dávať na seba pozor počas spánku. Amos si nemyslel, že život mimo svorky bude až taký náročný, no bol príliš hrdý na to aby sa otočil späť a vrátil sa domov. Nerobilo mu problém prosiť o pomoc, to nie. No nikdy by sa neprosil o pomoc svojim rodičom! Radšej by zostal hladný a zime celú zimu. Ale ak by sa mu podarilo to tak neurobiť... to by bolo hrozne super a Amos ticho dúfal, že sa mu niečo podarí vybaviť.
Toto bol asi ten moment kedy sa tmavému vlkovi dostal do nosa pach vlka, ktorého ešte nevidel. Jeho uši ihneď nadskočili a srdce sa mu rozbúchalo v nadšení. Samozrejme, mohol očakávať, že neznámy nemusí byť milý, no Amos bol pripravený to risknúť. Zatiaľ sa mu vždy podarilo prežiť akékoľvek stretnutie a tento rekord plánoval predĺžiť. ,,Uh-huh ahooj," nadšene sa pozdravil ihneď ako mu pohľad padol na obrovského bieleho vlka, ktorý bol akoby jeho úplným opakom. Amosov chvost sa radostne krútil, snažiac sa pôsobiť čo najmilšie. Jeho nový spoločník však vyžaroval tak dobrú náladu, že tmavý vlk veľmi rýchlo stratil akýkoľvek strach a rešpekt, ktorý pred nim mohol mať. Dokonca sa na neho usmial! To musel byť veľmi dobý znak. Nie?
,,Ahoj," biely vlk sa k nemu otočil a venoval mu všetku svoju pozornosť, to mal Amos veľmi rád. ,,Ako by som ti mohol pomôcť?" vlk jemne naklonil hlavu na stranu a čakal na odpoveď zatiaľ čo tmavý si nebol úplne istý čo chce povedať. ,,To je reálna otázka alebo len zdvorilostná?" zhlboka sa nadýchol, od svojich rodičov dobre vedel, že nič nie je zadarmo, no Život, ktorého meno Amos ešte nepoznal, vyžaroval takú príjemnú energiu, že mladému vlkovi netrvalo príliš dlho na to aby sa mu tlama znovu pohla. ,,Oh, okay- Celkom by sa mi hodilo trocha jedla, pekne prosím?" pozrel na bieleho vlka s prosebným pohľadom za ktorý by sa nemuselo hanbiť ani to najmilšie vĺča. Momentálne jeho nasledujúcich pár dní plne záviselo od vlkovej reakcie.
Bolo jednoduché predpokladať, že od tak milého vlka dostane čo chcel. Amos sa takmer cítil zle a chcel bielemu vlkovi niečo ponúknuť. Čo môžete ale ponúknuť ak ste práve odišli z domova s holou prdelou a nepríjemným pocitom na srdci? Obaja sa medzi sebou predstavili a tak začalo Amosovich niekoľko ďalších dní, kedy sa nemusel o jedlo báť. Život so Životom bol viac ako len príjemný – tmavému vlkovi sa podarilo získať presne to čo chcel. Prilepil sa na niekoho kto vedel čo robí a najmä ako sa to robí. Užíval si to, neskutočne si to užíval. Cítil sa ako akási princezná, čo by možno ešte nepriznal úplne nahlas, no to bol iba detail.
Amos si nebol úplne istý koľko dní prešlo od jeho prvého stretnutia so Životom, no niekoľko krát už mesiac na oblohe videl. ,,Hej, mal by som sa asi posunúť o dom ďalej. Sa cítim trochu blbo," povedal mi v jeden deň a bola to pravda. Amos síce nemal problém brať, brať a brať, no dobrota, ktorá z vlka vyžarovala mu po nejakom čase prišla až nepríjemná. Mal dojem akoby ho ťahal ku dnu, rovnako ako to vždy vravela jeho matka. A ak bolo niečo horšie ako počuť mamine slová vo svojich snoch, Amos sa k tomu ešte nedostal. Trvalo mu niekoľko dní aby sa odhodlal to povedať nahlas, akonáhle sa jeho sny už stali nevydržateľnými. ,, Asi fakt nie je čo by som ti vedel ponúknuť, vieš?" pokračoval. Vlk nebol úplne nadšený, že sa ich cesty mali rozísť, no ani Amosa nejako extra nepresviedčal. ,,Ale- ešte by som dakedy prišiel aby som ti robil spoločnosť, hm?" snažil sa Životu votrieť do priazne, aj keď si sám nebol úplne istý, či jeho slová boli pravdivé.
Aj keď jeho slová boli pomerne rázne, akoby bol skutočne úplne rozhodnutý, Amos svoje kotvy zodvihol až o niekoľko ďalších dní. Z tepla a prítomnosti jedla sa len veľmi ťažko odchádzalo a ak by Život súhlasil odísť s ním, tmavý vlk by možno ani neprotestoval. Ak by sa pohybovali, mohol byť mu niečo ponúknuť jednoduchšie, nie? Počas svojej cesty dolu kopcom mohol Amos znateľne cítiť ako svet okolo neho metaforicky chladol. Nič moc príjemné.
> Narské kopce

_________
Objednávka:

Prevod z Nicosa – 50 mušlí, Amos dostane 45, daň 5 mušlí
Nicovi zostane 49 mušlí
Kupujem melanizmus – 40 mušlí, Amosovi na účte zostane 5 mušlí

Tmavé smrčiny cez prstové hory >
Aj napriek tomu, že bola ešte stále tma, všade okolo neho sa to rozjasnilo. Minimálne, ale aspoň niečo. Mesiac bol v nove ale aspoň ho už nedesili tiene stromov a čokoľvek čo mohol vidieť pod ich ihlicami. Dýchalo sa mu už ale o niečo lepšie, tuna mal lepší rozhľad na to aby dokázal odhaliť prípadné nebezpečenstvo, ktoré by sa na neho hrnulo. Čo by ale urobil ak by podobná situácia skutočne nastala, netušil. Detail, malý detail. Možno by sa z problémov vykecal, možno nie. Ak Amos niečo vedel, bolo to mlieť tlamou bez akéhokoľvek zjavného dôvodu. Keď bol jeden od narodenia populárny a zvykol si na to, že jeho kecanie vlci počúvali, naučil sa rozprávať takmer o ničom, len aby vyplnil ticho, ktoré sa medzi nich mohlo dostať. Miesto toho aby pozeral pred seba, jednoducho kráčal ďalej kdesi za nosom bez nejakého väčšieho cieľa.
> Život

Kierb cez Tenebrae >
Akonáhle sa ponoril pod ihlice vysokých stromov, bolo mu jasné, že tu jeho nádej na nových kamarátov končí. Toto miesto bolo tmavšie ako najzapadnutejší kút ich rodnej nory a on sa cítil akoby ho niekto zavrel do vreca. Teraz sa mu z hrdla vydralo nespokojné zavrčanie lebo mu bolo jasné, že počas noci sa asi nikam nepohne. Teda skôr metaforicky ako prakticky, keďže sa ešte vôbec necítil unavene a pokračoval teda vo svojej chôdzi ďalej. Dokonca by si bol aj trochu pospevoval, no v nejakého dôvodu sa mu srsť na chrbtici stavala dupkom. Už to bolo veľmi dávno, kedy sa mu niečo podobné stalo a v tomto momente nedokázal úplne povedať, že prečo. Keď sa snažil poriadne počúvať čo sa okolo neho mihá, alebo naťahoval oči aby si všimol akýkoľvek malý tieň pohnúť sa pred svojimi labami... nič sa mu zachytiť nepodarilo. Jediné šťastie bolo, že ani tento les nebol tak úplne nekonečný ako by sa mohol zdať.
> Narrské kopce cez Prstové hory

Švitorivý les cez Dusot >
Snažil sa držať na mieste kde si aj stromy od riedky držali odstup. Prečo? Chcel aby ho bolo poriadne vidno. Aj keď v noci bola viditeľnosť sama o sebe nie príliš dobrá, najmä s jeho tmavou srsťou, ktorá sa zlievala do tieňov. Ak by mal ale dobrý rozhľad on, mohol by mať výhodu prvotného prekvapenia, čo by mu mohol dosť výrazne pomôcť. Naokolo neho nebolo nikde ani život, Amos predpokladal, že je v tomto časovom okne asi jediný v tejto hodine vonku. Čo nebolo zase až tak veľmi prekvapujúce, keď nad jeho hlavou prelietala sova aj s celou svojou rodinou. Amos by sa aj bol zamračil, ak by mu to za to stálo, vo svojej ,,dobrej nálady" sa ale veľmi nerád utápal, najmä preto, že sa jednalo o jeho vlastné rozhodnutie. Vlastné rozhodnutie ktoré nebol ochotný zobrať späť. A samozrejme ani nemohol, že áno.
> Tmavé smrčiny cez Tanebrae