Gallirea - Příspěvky uživatele

Máj 06/10 | Uholný hvozd

Laby mal už takmer po členky zamazané do čiernej farby, keď sa konečne zastavil a poobzeral naokolo seba. Nebol ďaleko od svojej svorky, to dobre vedel avšak toto miesto sa mu ešte doteraz preskúmať nepodarilo. Prachové častice z uhlia mu dráždili nos a on sa veľmi snažil aby nezačal len tak kýchať. Nemal od toho ďaleko a jediná pomoc pre neho v tomto okamihu bola laba položená na nose. Avšak ani táto záchrana príliš dlho netrvala, keďže hneď ako sa znovu nadýchol, kŕč mu prebral pľúca do hlasného kýchnutia. Zadržať následne dych nebolo príliš ťažké, Nicos ticho sledoval ako prach naokolo neho sadá späť k zemi, pomaly sa pohybujúc smerom dopredu. Na svojej obchôdzke nehľadal nič konkrétne, len sa obzeral akoby nič podobné za svoj krátky život nevidel. Možno by mu bolo lepšie ak by mal nejakú zaujímavú spoločnosť, no to nebolo na ňom - a ak aj bolo, v tomto momente už bolo príliš neskoro aby šiel niekoho hľadať. Ryšavec si bol takmer úplne istý, že so Starom by si preskúmavanie tohto zvláštne voňajúceho a nos dráždiaceho lesa užili. Bolo ale neskoro plakať nad nevyužitou príležitosťou.

Máj 05/10 | Ohnivé jazero | Bouře

,,Keď vravíš, že je super, tak to znie ako materiál na kamarátstvo. To sa mi páči," uškrnul sa. Vždy sa hodilo mať kontakty a v Sarumene ani zďaleka ešte všetkých nepoznal. Bouře sa ale evidentne príliš nechcela rozprávať na túto tému, alebo len vyčerpala všetko čo chcela povedať. A Nicos sa s radosťou pohol iným smerom. ,,Podvádzať? V tuláctve sa dá podvádzať? Som myslel, že jediným cieľom je zostať nažive za všetkých okolností, nie?" jemne naklonil hlavu na stranu počas toho ako vypovedal jej pochybnosti nahlas. Nicos síce nevedel čítať myšlienky, aspoň teda zatiaľ nie, no v tomto ohľade asi snáď obaja vlci rozmýšľali rovnako. ,,Ako... všade inde napokon, eh," mykol ramenami. Aj svorky chceli prežiť a ryšavý vlk nebol ponorený tak hlboko v politike medzisvorkových vzťahov aby vedel čo presne hovorí. Možno by podobné slová ani nevypustil spomedzi zubov ak by mal predstavu čo sú niektorí jedinci schopný urobiť. A kráčať ponad mŕtvoly nebola jediná možnosť ako si zaobstarať čo chceli. ,,Spomenul som už, že som bol nedávno povýšený na ochrancu?" narovnal sa zaraz, akoby si na tento fakt až teraz spomenul. ,,Dať vlkom cez ňufák je nakoniec moja práca!" Nejaké typy?"

Nicos žmúril pod konáre vysokých stromov počas toho ako sa snažil zahliadnuť sestru. Prisahal by, že ju nechal zrovna tu, no tá ryšavá guľa chlpov sa mu vyparila skôr ako sa stihol vrátiť späť zo svojej obchôdzky. Možno mala napokon o niečo viac práce ako mu bola ochotná na rovinu priznať. Alebo sa jej len na neho nechcelo čakať - Nicos dobre vedel, že z ich dvoch to bola práve Danie, ktorá nedokázala obsedieť na jednom mieste, aj keď sa vina často zvaľovala na neho. Najmä teda preto, že on o svojom nepokoji aj hlasno upozorňoval, na rozdiel od sestry. Nespokojne si zavrčal popod nos a takmer sa pobral späť na miesto na lúke, ktoré kvôli nej opustil. Samozrejme ak by lesom nezaznel hlas vlka, ktorý pritiahol jeho pozornosť. Uši mu v rýchlosti vyskočili vysoko do vzduchu ako sa pokúšal vlkov hlas zaradiť. Odkedy sa stal ochrancom, dával si dobrý pozor na to aby poznal každého kto s nimi aktívne žije. Bolo to však zložité, keď sa svorka tak často zase nestretávala.
Akonáhle mu pohľad padol na neznámeho vlka, poriadne sa narovnal a vypäl hruď. Vlk ležal pod jedným zo stromov a jemu sa ho vyparilo vystopovať po niekoľkých desiatkach minút. Stopovanie stále nebolo jeho silnou stránkou. Pri rýchlom pohľade si stihol uvedomiť, že vlk nevyzerá ako niekto kto by si len tak prišiel odpočinúť na územie svorky a tým pádom bude mať s nimi niečo spoločné. ,,Ehem-" ozval sa napokon aby vlka upozornil na svoju prítomnosť, samozrejme ak o ňom ešte nevedel a nerozhodol sa ho radšej ignorovať. ,,Ja som Nicos, ochranca Sarumenu. My sme sa ešte nestretli.."

Máj 04/10 | Ohnivé jazero | Bouře

Nicovi sa na čele objavila hlboká vráska, čítať medzi riadkami nebolo práve jeho výsadou. Pochopil však, že sa muselo niečo stať, konkrétne s dvomi vlčicami, ktorých mená mu práve venovala. Jemne naklonil hlavu na stranu. ,,Wolfganie je naša beta, ale o Newlin moc neviem," priznal sa. Pravda bola taká, že si nebol istý, či ho vôbec niekedy stretol - dosť pravdepodobne ale nie. Aj keď sa mohlo stať, že by niekoho meno zabudol, a dosť pravdepodobnejšie než nie, u členov svorky si dával pozor. Najmä teda odkedy sa mu podarilo povýšiť na ochrancu územia svoju prácu bral vážnejšie, než si bol ochotný priznať. ,,Nech to bolo čokoľvek, som si istý, že to bolo nedorozumenie," čelo sa mu nevyčistilo pre ešte niekoľko ďalších sekúnd. Napokon mykol plecami, určite sa jednalo o nedorozumenie, lepšieho vysvetlenia nebolo. Jednoducho sa vlci medzi sebou nie príliš dobre dohodli, to bolo všetko.
Jej ďalšie slová ho prinútili zažmurkať. Keď si na začiatku myslel, že sú na spoločnej vlne, veľmi rýchlo pochopil, že tomu tak v skutočnosti nie je. Na tvár mu naskočil pohľad, akoby ju takmer ľutoval, nakoniec on si sám seba nedokázal predstaviť, že by nežil vo svorke. Ale ten les znel dobre, takmer až podobne ako to ich ,,Však keď ti to tak vyhovuje, no.. To musí byť ale veľa práce starať sa o všetko sama," zamýšľal sa. Vedel si predstaviť koľko musí pracovať svorka a to k tomu každý robí niečo! Aké to asi muselo byť ak si celý život odkázaný sám na seba? Brrh, Nicovi takmer až prešla triaška po chrbtici. ,,A nikto si na teba nedovoľuje len tak? Však vieš, také veci sa dejú!"

Mýtina >
Nicos veľmi dobre vedel, že ho sestra bude nasledovať, preto sa ani príliš nezamýšľal nad faktom, že by tak neurobila. Aj keď niekoľko posledných mesiacov už netrávili tak často spolu - predsa len každý z nich mal už svoju prácu, ktorej sa musel venovať jeden bez druhého. Keď ste ale s niekým strávili takmer celý začiatok svojho života, len tak ľahko ho nenahradíte niekým iným. A snáď to ani nebolo vôbec možné. Ryšavý vlk viedol svoju sestru pomedzi vysoké stromy ich lesu. Posledné týždne, vlastne od momentu kedy dostal svoje povýšenie, strávil skúmaním lesu. Nebál by sa so všetkou hrdosťou povedať, že poznal každú kopu konárov na ich území! ,,Danča neponáhľame sa, že?" preniesol hlasno aby ho počula aj keď ju nemohol práve vidieť. Bol si takmer úplne istý, že len na neho niečo hrá. ,,Že by som ešte v rýchlosti obehol les a potom môžeme ísť na tú prechádzku alebo čokoľvek," pokračoval s ryšavým chvostom spokojne vo vzduchu, zatiaľ čo nosom prechádzal po zemi. Už bolo aj načase aby sa vrátil ku svojim povinnostiam - aj keď pravda bola, že to ešte nikdy nerobil a už vôbec nie bez dozoru. ,,No nič, idem. Som hneď späť, ani si nevšimneš, že som odišiel," uškrnul sa do ticha tejto časti lesa.
Netrvalo mu dlho aby sa dostal na kraj Sarumenského lesa - predsa len presne vedel kadiaľ mal ísť, aj keby nebol ochranárom. Vo svorke strávil pomaly viac ako rok a medzi stromami sa dokázal pohybovať akoby sa na tomto mieste narodil. Hliadkovanie mu rovnako neprišlo príliš ťažké, bolo ale dosť možné, že niečo výrazne prehliadal. V tomto momente sa ale pri ňom nenachádzal nikto kto by jeho chyby priniesol na povrch a tak pokračoval v tom čo robil, ako to robil. Jeho pozornosť sa upínala na posledný raz stromov, ktoré oddeľovali svorku od lúk patriacich tulákom. Obtieranie sa o stromy nebolo zložité, Nios dával pozor aby na takmer každom strome zostalo niečo z jeho ryšavej srsti. Na tmavých kôrach sa jeho srsť vynímala snáď ako malý plamienok a pre vlkov, ktorý ho poznali, rozhodne nebolo pochýb o tom kto sa okolo hraníc pohyboval. Ešte kus a nakoniec zostanem úplne holý. Uškŕňal sa popod nos počas toho ako sa snažil prepchať cez kríky. Jediné pozitívum jeho priamej cesty priamo za nosom bolo, že konáre jeho pach roznášali ako len mohli - síce sa mu i zapichávali do kože, s tým však jeden musel počítať, ak sa rozhodol prechádzať priamo cez malinčie.
Labky ho boleli keď sa kolembal okolo posledných dvoch či troch zákrut, ktoré ho vrátili späť ku sestre, ktorú opustil pred niekoľkými... hodinami? Odfrkol si. Predsa len nemohol byť tak dlho preč! No zase na druhú stranu, obísť celý les nebolo len tak. Posledný strom o ktorý sa rozhodol pretrieť ho príjemne šteklil na krku, dokonca sa u podarilo dosiahnuť na presne to miesto na chrbte, kde sa dá dosiahnuť len za správnej konštelácie planét. Až potom si dovolil zase sa ukázať neďaleko Mýtiny. ,,Hej Danča, som späť!"

,,Umhum!" prikývol pri jej slovách. Nicos mal veľmi rád pochvaly, najmä tie, ktoré.. teda. Nicos mal rád všetky pochváli nech boli akékoľvek. Aj keď mohli byť nepriame a aj keď mohli byť od vlka, ktorý bol jeho rodinou. Najmä ak boli od vlka, ktorý mu bol rodinou. Bradu mal vystrčenú vysoko vo vzduchu, možno ak by pršali, tak by mu i natiekla nejaká voda do nosa. ,,Maple je veľmi múdra, a ak to o nás vie ona, musí to byť pravda!" zakončil to. Samozrejme, že veril ich alfe, však to bola takmer jeho matka. V určitom zmysle slova ju tak aj bral, predsa len v ňou strávil omnoho viac času ako so svojou vlastnou - toto však pred Danie snáď nikdy nespomenie. Ona si bola s ich mamou omnoho bližšia ako k nej bol kedy on. Skôr ale ako stihol vybľafnúť niečo nevhodné, jeho nos sa nakrčil nad ďalšími slovami, ktoré mu venovala. Jej otázka nebola mierená zle, Danie dobe vedela ako veľmi Nicovi na mágii záležalo a bola len a len jeho chyba, že sa tá jeho ešte stále neobjavila. Pohľad žltých očí sklonil k zemi, niekde medzi svoje laby a vlhký kameň neďaleko neho. ,,No.. Na sto percent viem, že neovládam oheň ani vodu," mykol hlavou. ,,Pri tom si ale bola. A nič iné som si zatiaľ nevšimol," povzdychol si. ,,Prečo to nemôže byť tak, že ku mne niekto príde a povie mi čo dokážem? To by bolo omnoho jednoduchšie a o sto percent menej frustujúce!" kývol na ňu hlavou napokon, aby sa prešli po hraniciach.
> Sarumen

Máj 03/10 | Ohnivé jazero | Bouře

,,Ó! Tak to by sme sa mohli stretávať častejšie!" nadskočil, ako mu to len jeho sediaca poloha dovoľovala. Chvost mu zametal tmavé brehy ohnivého jazera. Ako veľmi len chcel mať ďalších kamarátov! Vlci vo svorke boli cool, no zatiaľ sa mu podarilo spriateliť možno s tromi vlkmi, ak by nepočítal sestru. Alebo štyrmi ak by privrel oči a zakmital hlavou zo strany na stranu. Každý ďalší kamarát do partie znel ako dobrý nápad a Nicos sa ho len tak neplánoval pustiť. ,,Huh, prečo? Si si myslela, že tie zvieratá v hmle sú skutočné? Však akože hej... to môže byť desivé ak na prvý pohľad nevieš o čo sa jedná..." zamýšľal sa nahlas, no i tak príliš nerozumel prečo by podobný pohľad niekoho neuchvátil. Zdalo sa ale, že vlčica pred ním nebola na úplne rovnakej vlne ako bol on - a bolo to v poriadku. Za svoj pomerne krátky doterajší život si už Nicos zvykol, že väčšina vecí, ktorá sa jemu zdala cool a zaujímavá tak pre iných nebola. Nezáležalo na tom. Aj napriek tomu chcel ale počuť, čo mal k tomu povedať Bouře, aj keď sa už zmieril s tým, že jej názor asi, pravdepodobne, nezmení. ,,Ale ty teda nie si vo svorke nie? žiadna zo svoriek nie je tak blízko pri nás, ak dobre viem."

Jeho plány, nech boli akékoľvek, sa nestretli s najväčším uznaním a pravda vlak taká, že sa Nicos asi moc nečudoval. S úškrnom sklonil uši dozadu a zapichol pohľad do sestry. ,,Vravíš ako by som sa jej chcel zbaviť," zaprotestoval so smiechom. Samozrejme, že nechcel! Pravda bola taká, že si ani nebol istý či daný vlčicu poznal. A o tom čo vlastne robí taká beta vo svorke mohol tiež len premýšľať. Možno bolo na čase zistiť niečo viac a možno potom by mohol začať trénovať! Alebo také niečo. Lebo však čomu tréning nepomôže? Túto myšlienku ale zahnal na druhú koľaj, sestra v tomto momente nebola najlepším vlkom na túto konverzáciu, aj keď mohla čo-to vyčítať z jeho zamysleného pohľadu. ,,Ja len vravím, že raz by sme tam mohli byť my, myslím, že by sme v tom boli dobrý," mykol plecami. ,,Mal by som sa možno trochu viac angažovať, najmä vo veciach pri ktorých by ma Maple videla!" smial sa pi snovaní svojho ,,diabolského plánu" vrhajúc na sestru veľavravné pohľady, ktoré snáď prezrádzali ako sa ku celej veci stavia. Alebo ju len provokoval, aj to bolo dosť možné. ,,Čo keby sme sa šli prejsť po hraniciach? Nechceš nebodaj zostať len tak sedieť, huh?"

,,ŽE čo?!" trvalo niekoľko sekúnd kým mu skutočne došlo čo mu sestra hovorila. To bol aj jeden z dôvodov prečo jeho reakcia nenastala takmer okamžite. Ryšavý vlk vyskočil do nepohodlého polo sedo-ľahu a chvost mu kmital zo strany na stranu. Nicovi nikdy nejako extra nezáležalo na jeho vlastnom postavení, dokonca si ho ani nepotreboval odškrtávať zo zoznamu úspechov ku ktorým sa chcel dostať pred smrťou. Bolo tu však niečo na čom mu skutočne záležalo, a to niečo bolo veľmi silne previazané s výškou jeho postavenie. A Nicos si bol takmer úplne istý, že Danie vedela o čo sa jedná. ,,Paničku toto je najlepšia správa akú som počul! Dokonca lepšie než... než- Než čokoľvek!" koktal jej brat. Už to dlhšie na zemi nevydržal, jeho laby potrebovali chodiť, nejako vybiť energiu, ktorá sa mu razom dostala do teľa. Prechádzal okolo ich malého útočiska ako lev v klietke, zo strany na stranu. ,,Danie, myslíš si, že to niekedy dotiahneme aj na bety? To by bolo extrémne super cool!" nadchýnal sa, pred očami mu stále ale chodili obrazy hmlistého jeleňa, ktorého pre neho urobila Maple pred mnohými mesiacmi. Mladý vlk sa cítil akoby mal imaginárne zviera hneď pred labami, a čakalo len na jeho príkaz. Nakoniec sa zadkom zarazil späť o zem. Sestra od neho chcela ďalší príbeh, no Nicos sa nedokázal príliš sústrediť. Nie po tom čo mu povedala a najmä predtým než si vyskúša čo skutočne dokáže. ,,Tak vieš, sme boli pozrieť tú hustú hmlu a vyplynulo z toho, že je to len hmla od vydry, ktorá tak chránila les ešte viac ako predtým! Chcela ale ísť na výlet, len čo je to za výlet ak máš ísť sám? Tak zobrala aj nás. Bolo to fajn. Sme boli na mieste kde boli úplne iné stromy a tak extrémne husté a mravce tak boli takéto veľké-" labou naznačil veľkosť menšieho zajaca. Samozrejme, že trochu preháňal, ale kto ho mohol zastaviť? Potom už len zostávalo povedať o tom ako sa dostali domov. Viac detailov zase a neobjavil.

Z nejakého dôvodu sa stále snažil nájsť v hlase Danie škádlenie alebo iróniu, ktorá ale z nejakého dôvodu neprichádzala. Privrel na ňu svoje jantárové oči, keď sa dvaja doťahujú takmer väčšinu ich života, bolo len ťažké veriť, že sa nebudú doťahovať stále. Jeho podozrenie ale nič nemenila na kráse slov ryšavej vlčice a on sa mohol naparovať ako veľmi chcel. ,,Budem si dávať pozor," pod slovami svojej sestry takmer rástol. Hlava sa mu posunula do vzduchu a dokonca i radu vystrčil viac do priestoru. Áno, zhostil sa svojej úlohy vo svorke pomerne dobe, aspoň teda zatiaľ nebolo pochýb o tom, že ho to bavilo. Nicos však nebol pripravený čeliť pravde, ktorá mohla nastať - čo ak sa zmení objekt jeho záujmu a jeho sa už ochranára robiť nebude chcieť? Problém budúceho Nicosa, nie toho terajšieho. ,,Mhm! Keď som tu prišiel tak som ju cítil v lese sa mi zdá, ale to už mohlo byť tak... deň dozadu?" zamračil sa. So Starom sa vrátili len pred chvíľou a vtedy sa mu zdalo, že v lese dokonca cítil nejaké nové pachy? Nebol si istý popravde, jeho nos bol vtedy ešte stále omámený z návštevy pralesa spoločne s vydrou. ,,Chceš ju ísť nájsť? Našla si nejakú novú bylinku alebo niečo? Ukáž mi!"

Hlava mu spokojne odpočúvala na tráve zatiaľ čo myseľ sa mu plavila kdesi v diaľke. Na Stara zabudol rýchlejšie než možno bolo vhodné - v lese plnom mágie však nemal ako vedieť, že jeho odchod nebol jeho vlastným želaním. Miesto toho nechal slnko zarývať sa mu do srsti zatiaľ čo si pochrapkával pod stromom. Bol takmer v strede územia Sarumenskej svorky a preto mu veľmi málo záležalo na tom či ho niekto napadne alebo nie. Predsa len by sa museli dostať dosť hlboko do lesa. S čím ale nepočítal bola jeho sestra, ktorá by ho snáď objavila aj zakopaného kdesi v piesku. Ihneď ako započul jej hlas, na tvári sa mu objavil úsmev, rád ju znovu videl, to bolo samozrejmé. Avšak priznať to nahlas a ešte aj pred ňou bolo niečo čo si nemohol dovoliť. Stočil sa tak aby mu nevidela do tváre a zle skrývaným smiechom v hlase sa snažil držkovať. ,,Z takého pekného sna si ma prebudila, akurát som ti žuval chvost," uškřňal sa, úplne nenápadne, že by si to rozhodne vôbec nikto nevšimol. Akonáhle sa ale spýtala na jeho parohy, ihneď sa narovnal pripravený rozpovedať jej príbeh do zázračných detailov. ,,Som šiel do toho tmavého lesa kus od hraníc. Vieš, tam kde bola v zime tá extra hustá hmla," oči mu žiarili. ,,Som sa tam šiel pozrieť, lebo však čo keby tam naozaj bolo niečo nebezpečné. Ako ochranár by som to mal vedieť," napol hruď. ,,A keď som sa hrabal medzi konármi, tak som toto našiel. Cool to je, že? Si myslím, že super odmena za moju odvahu!"

Máj 02/10 | Ohnivé jazero | Bouře

,,Môžeme sa dohodnúť, že sa tu na jeseň stretneme. Keď bude zase najtmavšia noc a listy oranžové," navrhol jej s úškrnom. Ešte poriadne ani jar nezačala, on si však veľmi dobre uvedomoval, že čas vie niekedy plynúť ale že neskutočne rýchlo. Jeden sa ani poriadne nenazdá a už je tu zase zima - najmä ak sa mu podarí udržať si zamestnanú myseľ, čo v Nicovom prípade rozhodne problém nebude. Čo mu pripomínalo, že by sa mal pomaly vrátiť domov a zase obísť hranice. To však ešte môže počkať, v tomto momente bola pre neho vlčica o kus zaujímavejšia. ,Ja bývam tu kúsok, tak to pre mňa nebude problém," jemne naklonil hlavu na stranu. Snáď by sa u takto nenápadne podarilo zistiť kde to žije vlčica s ktorou sa práve spriatelil? Avšak zdalo sa, že zdieľanie informácií o svojom živote či minulosti skôr patrilo k výsadám jeho samotného. ,,Videla si ju a vôbec ťa to neohúrilo?" uškrnul sa na jej xichtík s jazykom vonku, no otázka stále stála. Ryšavec patril k tým vlkom, ktorý sa narodili do sveta mimo mágiu a aj keď mohla byť pravda, že na neho zapôsobila mágia Sarumenu najmä preto, že bol vtedy vĺčaťom, keď ju videl po prvý raz, na druhej strane... aj tak to bolo sakra zaujímavé. ,,To musíš mať latku teda celkom vysoko," pokračoval so smiechom.

Ešte sa ani poriadne nestihli ponoriť do konverzácie o mrakoch, keď sa Star pred ním vyparil ako samotné mraky prevaľujúce sa na oblohe. Nicos by neveril, že sa to stalo ak by obraz nestál priamo pred jeho očami. Ticho zažmurkal a zamračil sa. Konečne sa mu podarilo nájsť niekoho s kým mohol tráviť čas a dokonca si celkom spokojne rozumeli a on sa mu len tak vyparí! ,,Humph-" odfrkol si popod nos - svet naokolo neho bol plný mágie a on to dobre vedel od útleho detstva. Čo ho štvalo ale omnoho viac bol fakt, že on sám danú mágiu ovládať nedokázal. Minimálne zatiaľ nenašiel spôsob akým by mohol. Vedel, že jeho sestra to už dokázala, no akokoľvek sa on sám snažil, nešlo mu to. Asi musel niečo prehliadnuť, alebo robil niečo zle. Nemal najmenšieho tušenia, najlepšie pre neho bude ak sa nad tým nebude trápiť a spýta sa sestry ako to urobila ona sama. Zatiaľ však nemal čo robiť, hlavu si položil na laby a oči uprel k oblohe. Slnko začínalo skutočne páliť, už nebolo pochýb o tom, že leto je takmer za dverami. Nicos bol rád, zima bola fajn avšak len v okamihoch kedy mu neodmŕzal chvost vždy keď vonku strávil viac ako len päť minút. Táto zima bola skutočne na vlkov zo Sarumenu tvrdá a mladý vlk nemal príliš s čím porovnávať. Mohol jedine dúfať, že tá ďalšia bude aspoň o niečo lepšia. Našťastie však mali svoju vydru, ktorá sa o nich postarala. Svojsky ale postarala.

Máj 01/10 | Ohnivé jazero | Bouře

,,Hm.. Neviem. Možno je to tiež pravda! Toto leto si budem musieť silnejšie všímať rozdiel medzi bielou a ryšavou," labou si prešiel po hrudi, na mieste kde sa ryšavá stretávala s bielou. Minulé leto bol ešte príliš malý na to aby niečo podobné skúmal. Teraz mal však myseľ i čas na to zaoberať sa akýmikoľvek hovadinami len chcel. A s jeho postavením vo svorke do neho mohlo ryť len niekoľko málo vlkov. Pokiaľ si bude plniť svoje povinnosti, vo voľnom čase si môže robiť čo chce - alebo tak si to minimálne on predstavoval. Na svojej pozícii sa nenachádzal ešte dostatočne dlho na to aby vedel ako presne to funguje. ,,Sarumenská hmla je ale iná," oči mu zažiarili. Bouři sa podarilo poškrabať tému o ktorej by mladý vlk dokázal rozprávať hodiny. Jeho obsesia hmlou rozhodne nepoľavila ani po mesiacoch, ktoré vo svorke strávil. Hmla v tom lese pre neho bola ako balzamom na dušu, niečo čo by snáď nepochopil nikto, kto by nestál v jeho labách. ,,Je magická!" nadšenie sa mu dalo poznať v hlase. V pamäti mu stále pevne hralo ako mu Maple po prvý raz ukázala schopnosť, ktorá právoplatne patrila do láb všetkých členov ich svorky. ,,je to špecifická mágia našej svorky, alebo také niečo. A je super cool," nechal sa počuť. Napokon sa zazubil: ,,Si to ešte nevidela, čo?"

Apríl 10/10 | Ohnivé jazero | Bouře

Nicos si vlčicu podozrivo premeriaval. Ani nie z dôvodu, že by jej nedôveroval, skôr sledoval akékoľvek záchvevy, ktoré sa jej mohli v tele vyvolať po vypití toľkej vody. Nicos neriskoval, aj keď sám seba pred pár dňami presvedčil, že sa už snáď ničoho nebojí, pravda to nebola. Avšak priznať niečo podobné bol veľmi ďaleko od jeho bucket-listu veci, ktoré chcel do smrti stihnúť. Bouře sa však nerútila k zemi a ani jej laby nezachytili smrteľne kŕče. Napokon sa skutočne zdalo, že obaja boli v pohode. Ryšavec sa zadkom zviezol na zem, keď ich konečne zachytili prvé lúče slnka. ,,Možno tá farba nejako inak zachytáva slnko, než ostatná voda?" zamyslel sa, no on sám určite odpoveď nemal. Nebol jeho sestra, ktorá vedela všetko - a ak náhodou nie, tak si to vymyslela. Kto by napokon vedel, že klamala? On určite nie. ,,Mňa skôr zaujíma ako je možné, že je červená len tu! Však musí odniekiaľ pritekať, nie?" položil otázku a zamyslel sa. ,,Alebo za to môžu nejaký Bohovia alebo niečo. Vedela si, že les tuná neďaleko stráži kúzelná vydra?" uškrnula sa na vlčicu, snažiac sa flexovať niečo čo snáď nevedela.