Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Lotéria 1
Vĺča ho ignorovalo. Ryšavec si nebol príliš istý prečo tomu bolo tak, no nečudoval sa. S tichým úškrnom musel konštatovať, že bol úplne rovnaký v jej veku - čo vravel akoby bol na smrteľnej posteli. No pravda bola taká, že keď on sám seba porovnal v tomto momente a pred rokom, akoby sa jednalo o dvoch rozdielnych vlkov. A najlepšie na tom bolo to, že Nicos nemal najmenšieho tucha kedy daná zmena nastala. Zdalo sa, že rozhodne nebola náhla a on nebol jediný prekvapení. Možno ak by ho sestra stretla teraz, tak by na neho bola aj hrdá, čo by bolo celkom prekvapenie, no Nicos bol plný prekvapení taktiež! Ha! O tom by nemal nikto pochybovať. ,,Na tak, pohni me sa, toto miesto mi zachádza za srsť," zavrčal si popod nos, no dával si pozor aby ho vĺča, ktorého meno ešte nepoznal počulo. Nakoniec mali rovnaký cieľ a čím skôr sa tam dostanú, tým skôr si budú môcť robiť čo chcú. Alebo také niečo. Nicos netušil čo si plánovala vlčica za aktivitu. A možno sa nakoniec pridá.
> Tenebrae cez Sarumen

Lotéria 3
Les v ktorom sa teraz nachádzali bol pomerne veľký - Nicos by sa nebál povedať, že dokonca bol aj obrovský. To by ale nebolo nič špeciálne, mnoho lesov na územiach, ktoré prechádzal boli enormné, to však nebolo jediné, čo tento les robilo iným. Jeho farba sa mu príliš nepozdávala od začiatku čo do neho vstúpili. Najskôr tento pocit nedokázal poriadne pomenovať, niečo sa jednoducho zdalo také, akoby byť nemalo, no nedokázal dôvod presne pomenovať. Akoby mu táto informácia stále chodila okolo špičky jazyka, no on dané slová nedokázal poriadne sformulovať. Uvedomil si to avšak až v okamihu kedy mu oči skĺzli na vlastné biele laby. Aj napriek napadanému snehu a zime, ktoré zachádzala až kdesi za pazúre, všetko naokolo nich vyzeralo akési... sivé. Nicos ohrunul nosom, jeho biele laby boli taktiež sivé od popola skrývajúceho sa pod snehom. Alebo aj v snehu, keďže ten taktiež nevyzeral až príliš čisto. ,,Mali by sme si trošku pohnúť, príliš sa mi tu nepáči," povedal spoločníkovi a pridal do kroku, bol si takmer úplne istý, že ho bude nasledovať aj keď sa zdalo, že malo na všetko čas. A hlavne na zábavu.
Ryšavý vlk si ticho vynadal. Nebodaj sa zo mňa stáva moja sestra?

Lotéria 2
Vlčica bola príjemnou spoločnosťou, len čo bola pravda a on ich spoločnú prechádzku využil na to aby o tomto mieste zistil niečo viac. Pravda bola taká, že aj napriek tomu, že v Sarumene žil už nejaký čas, okolité miesta až tak dobre nepoznal. Aj keď sám seba pokladal za objaviteľa, zase až tak veľa času skutočne objavovaniu nevenoval. Nie žeby nechcel - ale vždy sa našlo niečo omnoho lepšie čo by mohol robiť. A nakoniec sa vždy radšej rozhodol motať okolo Sarumenu aby svoj vlastný les poznal lepšie ako svoje topánky. Už si bola takmer istý, že ho poznal veľmi veľmi dobre aj keď nemal možnosť ako svoje tvrdenie nejako podporiť a vyskúšať. Možno by mohol svoje znalosti použiť na hľadanie sestry? Aj keď si bol ryšavý vlk viac ako len istý, že Danie sa v Sarumene už nenachádzala nejakú dobu. Od ich posledného tréningu stopovania si bol istý, že sa mu podarilo naučiť stopovať poriadne a jej pach by len tak neprehliadol. Ale tak za skúšku nič nedá a prejdenie hraníc o jeden krát viac ho rozhodne tiež nezabije. Možno by sa nakoniec k nemu pridala aj jeho nová spoločníčka? To sa ale najskôr museli do Sarumenu vôbec dostať.

Nicov spoločník mal evidentne všetku energiu len pre seba, s tým ako poskakoval okolo ryšavého vlka. Všetka táto energia tak veľmi nákazlivá až sa on sám nedokázal odolať. Snehové vločky mu padali na srsť v chumáčoch a aj napriek tomu, že minula zima bola pomerne krutá, on akoby na tento fakt úplne zabudol. S Danie to nejako prežili a nakoniec ešte aj dostali odmenu od vydri v podobe ,,letnej" dovolenky. Pri tejto spomienke sa mu v myslí vynoril Star, ktorého od tej chvíle nevidel. Kto vie čo v tomto momente vlk robil a či si vôbec na svojho ,,priateľa" čas od sací spomínal ako to robil on. ,,Ja som Nicos. Keďže si tiež zo Sarumenu, to znamená, že sa budeme vídať častejšie! Nemusíš sa ma báť osloviť kedykoľvek ma uvidíš. Budem rád!" navrhol Zed spokojne. Kamarátov napokon nikdy nebolo dosť, to Nicos vravel stále. To však neznamenalo, že obdobie otázok skončilo. ,,Ako dlho si už s tetou Maple?" vyzvedal. Zdalo sa fakt, že v Sarumeen už dlho nebol keďže si nevšimol nového člena svorky.

2. Chytej vločky na jazyk

Baobab >
Nicos načúval zvuku krokov mladého vlka za sebou, podľa toho dokázal určiť, že sa zo savany nepresúva preč sám. Miesto na ktorom sa obaja našli bolo síce príjemné, no ryšavému sa príliš nepáčilo. Jeho domovom bol les, nie táto žltá divnota, ktorá akoby tu ani nepatrila. Nie, Nicovi sa tu príliš nepáčilo. ,,Aby si nakoniec neskončila s prerazenou lebkou," smial sa na vĺčati, počas toho ako ho sledoval kým sa točilo na svojich labách. Hej, boli časy kedy bol on presne taký istý a aj keď si to hneď teraz nedokázal uvedomiť, veľmi sa zmenil, samozrejme. Dospel, a tak to už býva. Chvost sa mu hompáľal zo strany na stranu a s každým poskokom, ktorý vĺča urobilo i jeho nálada sa akosi viac zodvihovala. Ani si nedokázal poriadne uvedomiť a už miesto kráčania spokojne klusal a poskakoval aj on, s chvostom vysoko vo vzduchu. Všade naokolo nich bolo chladno, zima sa už prihlásila o svoje miesto a aj ho evidentne poriadne zastávala.
,,Pozri ale čo ja dokážem!" chvastal sa. Hodil po vĺčati očkom aby sa uistil, že ho sleduje a následne sa vybral do vzduchu. S tlamou rozďavenou a istým zámerom cvakal vo vzduchu zubami v pokuse chytiť čo najviac snehových vločiek ako by len mohol. Nejednalo sa o jednoduchú úlohu ale na druhej strane ani mu nikto nemohol dokázať, že nič nechytil! Keď už boli tie vločky padajúce z neba také maličké. Dosadali mu na ňufák a dokonca cítil ich chlad na viečkach, počas toho ako zatváral pri skokoch oči. A popri tom sa spokojne smial, ako to už často býva a presne tak ako to má byť. ,,Som si istý, že by som ich určite dokázal chytiť omnoho viac ako ty," venoval vlkovi potmehútsky úškrn. V tomto momente sa už aspoň nachádzali v zákryte lesa, čoskoro vstupujúc do Sarumenu. Skôr ale ako sa im podarilo prelomiť hranicu svorky, vĺča ho zarazilo svojimi slovami. ,,Maple huh? Ty poznáš Maple?" zastal a otoil sa k vĺčaťu. ,,Aj ja som zo svorky Maple. Sarumena sa volá! A ty sa vlastne ako voláš?"

Nicovi sa vĺča veľmi rýchlo zapáčilo a možno aj trochu ľutoval, že ho nestretol skôr. Nie skôr v ponímaní niekoľkých hodín, skôr skôr vo veku kedy by si boli o niečo bližšie. Ryšavý vlk by mal veľmi rád za spoločnosť vlka, ktorý pokladal veľmi dobré otázky! A že jeho otázky boli naozaj dobré! ,,To je správna otázka," musel sa uškrnúť počas toho ako mu oči prebehli po okolí. S týmto miestom nebol dvakrát najviac oboznámený a tým pádom ani nevedel, čo extra by tu mohlo žiť. Les v okolí Sarumenu mal preskúmaný od hlavy po päty, vedel, že najhoršie čo môže stretnúť je maximálne tak nepríjemný lišiak. Ale tuna? Tuna ani zďaleka nebolo jasné čo by mohli obaja očakávať. Nicos mykol plecami po tom čo im obom mohlo byť jasné, že im po krku nejde nič. ,,No mohli by sme nájsť niečo zábavné, ale skôr na ceste niekam kde bude teplejšie," ak by sa dokázal odosobniť, rozhodne by sám seba predpokladal za nejakého mimozemšťana. On? Vlk čo hovoril aspoň trochu rozumne? Za zabíjača zábavy väčšinou považoval svoju sestru, no tú už nejaký ten čas nevidel. Musel zastúpiť jej miesto.
,,Bývaš tu niekde?" pýtal sa ďalej. Ryšavec nemal ako vedieť, že napokon obaja patria do rovnakej svorky. On sám už v zarumene nebol nejaký ten čas - čo by mal samozrejme zmeniť. Možno toto bola znovu príležitosť preukázať sa pred Maple a pritiahnuť ďalšieho vlka do svorky? Spokojne zakmital chvostom, nevedia, že ho v tomto už niekde predbehol o hodný čas dopredu. ,,Ale ja poznám miesto kde nám bude teplo a kde nájdeme aj dajakú zábavu, čo ty na to?" navrhol mladému vlkovi a príliš dlho na odpoveď nečakal.
> Uholný hvozd cez Savanu

Savana >
Ryšavec by klamal ak by povedal, že bol najlepším stopárom pod slnkom. Samozrejme, že by to bola jedna z vec, ktoré by rozhodne povedal - avšak od pravdy by mala ďaleko. Nikdy mu stopovanie dvakrát nešlo, a vedel to tak dobre ako to vedela aj jeho sestra. Snažila sa ho to naučiť, samozrejme, pochopiť o niečo viac aby mu to šlo, no čo sa dá na stopovaní nepochopiť? Nakoniec ale, stopovanie ani nebolo to čo by potreboval na objavenie vlka, ktorého hľadal. Hľadal? Spokojne vrtel chvostom ako sa blížil k vysokému, širokému stromu, úplne inému než boli stromy v lesoch v ktorých sa normálne pohyboval. Vyzeral takmer až desivo, takto z blízka omnoho viac ako z diaľky. Zatiaľ čo odtiaľ mohol vyzerať takmer až majestátne, tuna sa to všetko zmenilo na tiché nepohodlie. ,,Heheej! Som vedel, že som niečo počul, už som si zase myslel, že som si to vymyslel," spokojne vrtel chvostom keď sa mu podarilo dostať do dostatočnej blízkosti mladšieho vlka. ,,Snažíš sa zobudiť všetky zvieratá na savane?" so smiechom podpichoval.

Ježkou palouk cez Uholný >
Zo všetkého toho rozmýšľania nad vecami, ktoré si nechcel pripustiť mladému ryšavému vlkovi navrela na čele vráska. Teraz si zas a znovu prial aby mal pri boku sestru, ona by vedela čo urobiť, za kým ísť alebo na čo sa pripraviť, takto ale... Čo mal robiť? Poznal asi snáď len jedného vlka, ktorý vyzeral dosť drsne na to aby ho niečo naučiť, no ani toho už nevidel nejaký čas. A počítalo sa vôbec jedno stretnutie za známosť? Z myšlienok, z ktorých nenachádzal útek, ho vytrhli až slová, ktoré si ani nebol úplne istý či skutočne počul. ,,Niekto kričal?" zamumlal si popod fúzy skôr pre seba ako niekoho iného a s ušami pevne nastavenými skúšal zachytiť akýkoľvek ďalší zvuk, ktorý by mu povedal či bláznil alebo nie. Satelity pripnuté na hlave ale neposkytli žiadnu odpoveď - avšak on sám dobre vedel ako to je. Pred pár dňami by neveril, že môže stretnúť niekoho kto by vyzeral úplne ako on a aj tak sa tak stalo. A žeby toto bolo presne niečo podobné? Čo ak to bol hlas vlka, jeho dvojníka, ktorého predtým tak nástojčivo hľadal? Rozbehol sa jediným smerom, ktorým na savane niečo videl, rovno k jednému z tučných stromov.
> Baobab

Ronherský cez Meandre >
Nicos bol skutočne neskutočne rád, že sa mu podarilo zanechať potoky za svojim ryšavým chrbtom. Ako už bolo o ňom známe, vodu príliš nemal rád a pravda bola taká, že aj keď už od slov Lacrimi ubehlo niekoľko dní, stále ich zo seba nedokázal striasť. Možno napokon ich stretnutie skutočne nebolo na nič, a ak mu nedalo nič viac len dôvod neveriť všetkým vlkom tak bezhlavo, možno to všetko bolo na niečo dobré. On sám by si nedokázal podobnú reakciu predstaviť, on sám by ani len neuvažoval nad faktom použiť niečí strach proti nemu - veď zatiaľ ani nemal dôvod. Aj keď si to možno ryšavý vlk neuvedomoval, jeho život bol viac privilegovaný ako si dokázal pripustiť. Až do tohoto veku dokázal žiť v detskej nevedomosti aký mohol byť život krutý a vlci nepríjemný. A byť nepríjemný skutočne nebolo to najhoršie čo mohol vlk v skutočnosti byť. Asi bolo skutočne na čase aby otvoril poriadne oči a stal sa dospelým, tak ako sa nim mal stať už nejaký čas dozadu. A ak to chcel vo svorke dotiahnuť ešte ďalej, musel začať makať. Makať a začať premýšľať inak.
> Savana cez Uhoľný

Lacrima bola stále ticho. Nicos by klamal ak by povedal, že mu z toho nevstávala srsť na chrbte. Na jednu stranu chápal, že sa asi nechce príliš rozprávať, alebo je hanblivá, no na stranu druhú ... sakra práca. ,,Gali? Mám dojem," odpovedal na otázku, ktorá mu bola položené, prestávajúc mať nádej, že od Lacrimi začuje viac ako len tlmené dýchanie. ,,Ah, to je škoda. Život tuláka vie byť dosť ťažký. Ale je to na tebe, samozrejme," mykol plecami napokon ryšavý vlk. Nakoniec to predsa len bola pravda a on nemal možnosti a ani chť niekoho presviedčať. Ale hej, bola to škoda, Sarumen si zaslúžil zopár ďalších členov a bolo by super ak by jedného z nich zohnal práve on. Nevadí. Možno nabudúce.
Rozlúčiť sa s dvomi vlkmi nebolo príliš jednoduché, najmä teda preto, že sa obaja zdali dosť milý a Nicos mal rád nových kamarátov. Aj keď sa s Lacrimou až tak dobre neporozprávali, vlčica sa mu celkom pozdávala a tým pádom mu bolo skutočne ľúto, že sa budú musieť rozlúčiť. Aj keď si bol takmer úplne istý, že Lacrima jeho pocity nezdieľa. ,,No nič, moje povinnosti ma volajú a ja budem musieť ísť späť domov," uškrnul sa na vlkov smutne, no už sa aj zberal na laby aby dal nejakú váhu svojim slovám. Bola škoda, že sa ich stretnutie nedala predĺžiť, no územie si pýtalo svojho ochrancu, ktorým bol práve on. A ak dobre vedel, tak v tomto momente bol asi aj jediný. Bohužiaľ. ,,Uvidíme sa ešte, nie?" pýtal sa aj keď mu bolo jasné že to tak jednoduché ako nejaký obyčajný sľub určite byť nemôže. Nie len že ich k sebe všetkých priviedla náhoda, museli počítať s faktom, že by ich rovnaká k sebe pritiahla znovu. A možno aj nie, možno sa stretnú ešte skôr ako by očakával. Tak či onak, s kývnutím hlavy sa s nimi napokon rozlúčil a pokračoval po prameni rieky niekde kde to bude lepšie poznať.
> Ježší plácek cez Meandre

Lacrima ďalej nerozvádzala svoje slová, čo Nicos očakával, no nebol z toho dvakrát nadšený. Pravda bola, že trochu chcel aby tému rozvila, dozvedieť sa niečo nové o téme nad ktorou úplne extra nerozmýšľal. V tomto momente si nebol príliš istý či to bolo tým, že o tom nechcela rozprávať, alebo ju vytesnila prítomnosť nového vlka - aj keď predchádzajúce skúsenosti mu mohli celkom pekne napovedať. ,,Ostrov? Nie, toto nie je ostrov pokiaľ dobre viem," uškrnul sa Nicos na vlka, no hlavou sa otočil smerom dozadu, kde sa pozrel na Lacrimu, či nemá čo dodať aspoň k tomuto. O tom, či je územia na ktorom sa nachádzali ostrov alebo nie, mohla mať nejakú vedomosť a Nicos sa ju takto nenápadne snažil zapojiť do konverzácie. Či sa chytí, to už bolo na nej, samozrejme. ,,Takže si tu nový, hej? pýtal sa so záujmom. Do mysle mu ihneď skočilo niekoľko vecí, ktoré by mohol poriešiť. Nadšene prestúpil z nohy na nohu snažiac sa kočírovať svoje nadšenie. ,,A nehľadáš náhodou svorku?" pýtal sa. ,,S tým by som ti vedel pomôcť!"

Hlásim sa raz!

Nicos pozorne počúval všetko čo mu chcela Lacrima povedať, už si pomaly zvykal, že to nebolo veľa. A aj to čo mu povedala nebolo presne ako si predstavoval - aj keď otázka bola ako veľmi dokáže niekto predpokladať čo mu niekto ďalší povie. Zdalo sa teda, že Lacrima si so súrodencami blízka nebola, no to mohlo byť aj tým, že Nicos svoju priazeň prezentoval pomerne otvorene. ,,Jo asi hej," jemne naklonil hlavu na stranu. Láska? To mu ešte nič moc nehovorilo, ešte nestretol nikoho kto by mu učaroval a popravde si ani nebol istý či mu niečo podobné chýbalo. Zatiaľ mu spoločnosť, ktorú mal stačila, no možno sa do neho príroda ešte nakopne. ,,O tom nič neviem, tak ti budem veriť," uškrnul sa na vlčicu, no nepočítal s tým, že by Lacrima svoje slová o niečo viac rozviedla, čo bolo možno tak trochu škoda.
Akonáhle mu do pohľadu padol nový vlk, Nicos vyskočil na laby. Možno trohu nadšene a so záujmom - Nico mal veľmi rád nových vlkov, najmä teda takých, ktorý na neho rovno necenili zuby. ,,Čaves. Nerušíš, nič extra sme nerobili," odpovedal v rýchlosti bez toho aby premýšľal čo by si o tom mohla myslieť Lacrima. ,,Čo ty tu?"

Nicos pozeral okolo seba, no presvedčenie, že by sa znovu pomerne jednoducho stretol s vlkom či vyzeral úplne rovnako ako on, ho už úplne prešlo. A možno to tak bolo aj dobre? Ak by v tomto všetkom nemal niekoho kto by mohol dosvedčiť , že sa to skutočne stalo, možno by začal aj veriť, že sa mu to všetko zdalo. Lacrima znovu spomenula svojich súrodencov, alebo sa mu teda aspoň zdalo, že okolo danej témy už zabrdla. Alebo len počúval viac svoje myšlienky a pripisoval im iné hlasy. ,,Máš ich rada? Ja tu mám vo svojej svorke sestru. Ona je super, trochu panovačná ale super," uškrnul sa. Nemohol si pomôcť no vždy keď o Danie hovoril tak si najskôr spomenul na ich spoločné upratovanie Sarumenského úkrytu. V tej dobe sa mu nad tým obracal žalúdok, no ako to už býva, často to boli najlepšie zážitky na ktoré vlk spomína. Teraz keď už spolu netrávili tak veľa času veľmi rád by sa vrátil aj k tomu upratovaniu. ,,Teraz ako sme už ale dospelí netrávime spolu moc času a celkom mi chýba," povedal napokon aby pretavil svoje myšlienky aj do reči. ,,Myslím, že súrodenci by sa mali mať radi, nakoniec ... majú len seba navzájom. Alebo také niečo."

,,Um to sa predsa len tak vraví, chápeš," zakmital ušami nad jej otázkou. Pravda bola taká, že on sám sa nikdy nezamýšľal prečo sa to tak vravelo. To bolo presne niečo nad čím by dokázal stráviť niekoľko hodín počas toho ako sa zašíval kdesi pri obchádzaní Sarumenského lesa a jeho značkovaní. Lacrima teda položila celkom dobrú filozofickú otázku. ,,Asi tam kde je zelenšia, tak tam sú tučnejšie srnky a tam je lepšie pre vlkov?" zamýšľal sa sám pokladaním básnických otázok, pomaly sa snažiac striasť nepríjemný pocit, ktorý v ňom vyvolalo Lacrimino rozprávanie o vode. Akoby toho nebolo málo, dokonca sa aj dostali do miesta, kde sa okolo nich krútil potok. Nicos si musel silno zahryznúť do jazyka aby sa správal prirodzene a nedával najavo, že mu je nepríjemné viac ako doteraz. ,,To celkom dáva zmysel! Myslím, že sa mi tá odpoveď celkom páči," uškrnul sa napokon na vlčicu, no tá sa mu v zápätí ospravedlňovala.
Urobil zopár krokov smerom k nej s nastraženými ušami. ,,Oh nie, to je v pohode. Len som... len som premýšľal nad hovadinami," povedal, čo zase nebolo príliš ďaleko od pravdy. Povzdychol si a posadil sa zadkom do trávy. Takto aspoň nebude svoje vlastné pocity tak veľmi vytrubovať do sveta, trochu si uvedomoval, že jeho chvost dával veľmi jasne najavo ako sa cíti. Väčšinou mu to nevadilo, no tentoraz bolo snáď lepšie ak by Lacrima jeho obavy nečítala. Aspoň zatiaľ. ,,A myslím, že sme ho stratili," odfrkol. ,,Len dúfam, že nerobí nejaké hovadiny, to by bolo dosť blbé. Ty si nevidela nikoho kto by vyzeral ako ty?" otočil sa smerom ku svojej spoločníčke.