Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nicos sa snažil pôsobiť nejako reprezentatívnejšie, čo u neho nikdy nebolo príliš bežné. Niekedy mal dojem akoby ani poriadne nedospel ale ... možno na to bolo už tak trochu neskoro. Ryšavý vlk mal o niečo viac seba poznania ako by možno bolo vhodné. Prestúpil z nohy na nohu a škrnul sa. ,,Vôbec nie, popravde som sa celkom nudil, takže trošku rozptýlenia nebude na škodu," nechal sa počuť. Vlka ale celkom zaujímal jeho ,,náhrdelník", na ktorý bol Nicos pomerne hrdý. Vypol hruď ešte viac ako ju mal doteraz. ,,Som ich našiel u nás v lese, museli patriť statnému jeleňovi, čo ty na to?" hrdil sa spokojne a neubránil sa tomu aby urobil malý tanček prednými labami, ak to niekedy robieval. ,,A akože, je to dekorácia ale celkom sú užitočné aj pri boji. Teda, ešte som príliš nebojoval, skoro vôbec, ale rozhodne by mohli byť užitočné ako si to predstavujem," pokračoval. ,,A tvoja srsť. Je zaujímavá. To je od jedného z tých Bohov o ktorých všetci rozprávajú?"

Bolo ťažké predpokladať, že sa mu na mieste ako bolo toto nebudú zatvárať oči. A nakoniec to predsa len aj bola pravda. Ešte zo začiatku, niekoľko desiatok minút dokázal držať svoju pozornosť ostrú, no po čase ho začala opúšťať aon miesto na horizont začal hľadieť naokolo seba. Okvetné lístky kvetov pohybujúce sa vo vánku boli omnoho zaujímavejšie ako nehybný horizont a dokonca aj včelí lietajúce naokolo jeho uši boli dostatočne zaujímavé na to aby zabudol čo vlastne robil. Jeho pozornosť nikdy nebola najlepšia, síce sa za posledné roky dosť zlepšila, no stále sa dalo cítiť, že Nicos mal problémy. Nie žeby ho za to niekto karhal, to nie. No už aj sám dokázal porovnať že niečo nie je tak úplne v pohode. Najmä ak si ako svoj protiklad zobral Danie.
Vlka, ktory sa k nemu blížil si všimol dostatočne skoro. Záril do neho svoje jantárové oči a s káblami stoćenými pod telom na neho niekoľko sekúnd pozeral. Jeho srsť bola tmavá s modrými flakmi - Nicos si už dávno zvykol, že také kombinácie aj keď neboli časté, boli normálne. Aby na svoju prítomnosť upozornil, postavil sa na laby, keď bol od neho vlk niekoľko desiatok metrov, aby ho nenaplšil. Aspoň nie nejako príliš. ,,Hej!" pozdravil spokojne. ,,Hľadáš niečo?"

Mýtina >
Nicos presne vedel kde sa mu podarilo prekročiť hranice jeho svorky a smeroval mimo územia. Nemal presne určené kam sa chce dostať a tým pádom sa ani neponáhľal. Svorka bola plná pachov, ktoré nepoznal, no to bola len a len jeho chyba, na čo nebol príliš hrdý, samozrejme. Lúka v tomto čase roka bola skutočne nádherná, kvety žiarili na rannom slnku a ich biela farba razom nebola len úplne biela - stačilo sa len trošku skloniť a priblížiť svoju tvár k ich okvetným lístkom. Netrvalo dlho a už ležal medzi nimi s hlavou na predných labách. Sledoval planinu smerom od jeho lesa aby odhalil kohokoľvek kto by s chcel priblížiť k hraniciam. Takto by sa k nemu mohol pridať ešte skôr ako by vstúpil do lesa, čo by znamenalo, že by i plnil svoju prácu presne tak ako vždy mal! A tak to malo byť, nie?

Nicos už nemusel hádať prečo Mitsurugi nemal rád mláďatá. Ryšavý vlk síce nemal tú česť s vĺčatami ale s vydrami - no nebo to nakoniec presne to isté? Mláďatá ako mláďatá errgh. Ale nabudúce keď uvidím Mitsua, budem mu musieť uznať. Otriasol sa, aby zo seba dostal aj posledné zvyšky frustrácie, ktoré ho sužovali a mohol svoj zážitok hodiť za hlavu. Našťastie sa toto všetko udialo na území jeho svorky a teda sa cítil veľmi bezpečne. A najmä, nech sa stalo vydrám čokoľvek, vedel, že aj oni boli viac ako len v bezpečí. A ich mamka si ich tu veľmi jednoducho nájde, keď ich bude potrebovať.
Spokojne sa teda vybral smerom do Sarumenu, už to bol pomerne dlhý čas odkedy sa dlhšie premával okolo nory a popravde si nebol príliš istý, koľko vlkov zo svorky by už poznal. Dobre vedel, že vlci sa veľmi rýchlo menia a počet členov osciluje dosť rýchlo. Možno by nebolo na škodu chvíľu sa zdržať pri nore. Alebo možno aj nie.
> Kopretinová lúka cez Sarumen

Nicos nakoniec zostal v lese, čo bolo pravdepodobne aj tak najlepšie. Už začínal veľmi pekne rozumieť prečo Mitsurugi nemal rád deti. A po tejto epizóde bolo veľmi pravdepodobné, že svoj postoj k tým malým potvorkám prehľadnosti aj on. Pravda bola taká, že v tomto momente by sa najradšej natiahol kdesi na trávu, neďaleko svojho priateľa a vyrozprával mu čo zažil. Nakoniec presne to priatelia robia, nie? Avšak ich stretnutie nebolo tak dávno a on sám vlastne poriadne nevedel kde sivý vlk býva. Tento fakt si uvedomil až príliš neskoro. Vedel síce že žije v Machu, avšak to mu zase až tak moc nepomohlo. A aj ak mu Mitsu povedal presnú orientáciu, buď nedával príliš pozor alebo na túto informáciu veľmi rýchlo zabudol. Nicova pamäť bola občas skutočne záhadná - často si dokázala zapamätať tie najmenej podstatné detaily, avšak na druhu stranu veľmi rýchlo zabudla veci, ktoré by sa mu mohli hodiť do budúcnosti. Skôr ako sa svojho priateľa vydá znovu hľadať, mal by sa dať na zber informácií, ktoré by mu v jeho novej misii pomohli.
> Sarumen

Chvost sa mu stiahol k zadným nohám a zadok putoval takmer na zem. Sila, ktorú musel vynaložiť na to aby po vydriatku nezaziapal bola takmer nesplniteľná - musel si veľmi silno zahryznúť do jazyka aby nevyplašil aj toho, komu to nepatrilo. ,,Hej to sa nerobí-" vypustil zo seba prišktene, úplne zabúdajúc, že on robil presne to isté. Sestra mala určite vždy ulepený celý chvost keď sa rozhodol dať jej príučku. Vydra bola ale kdesi úplne preč a preto bol veľmi jednoduché predpokladať, že ho nepočula. A aj keby počula, evidentne jeho slová nevyvolali žiadnu reakciu. Nakoniec by možno bolo lepšie ak by na mláďa nakričal - avšak ako mohol vedieť čo si môže dovoliť k deckám čo ani neboli jeho? ,,Pozri krpec, čo keby sme sa šli hrať spolu?" vydal zo seba priškrtene zatiaľ čo sa snažil pôsobiť milo. Nie, fakt to nič nebolo a to uhryznutie určite nebolo osobné. Mláďa ho ale aj tak nepočúvalo, presne ako predtým.
Srsť na chrbte sa mu ale zase naježila, keď uvidel vydru na strome. Ako sa tam sakra dostalo? So srdcom takmer v krku prebehol k vydre, no skôr ako sa vôbec mohol pokúsiť o zábranu jej spadnutia, mláďa bolo zase preč. Nicos už o neviditelnosti počul, dokonca o nej uz on sám premýšľal a preto ho vôbec neprekvapilo, že vydriatko od ich kuzelnej ochrankyne by v mágii bolo lepšie ako on. Nakoniec ako takmer všetci.

Nicos dostal to čo chcel, avšak v omnoho väčšej miere než najskôr očakával. Pred očami mu prebehli slová Mitsurugiho, ktorý bol o svojom vzťahu k deckám veľmi rozhodný. Zatiaľ čo Nicos mal na sebe ešte stále ružové okuliare. Teda, ešte stále ich na sebe zatiaľ mal, no pri tom ako rýchlo magická vydra zdúchla, začínalo mu byť jadné, že toto nebude také jednoduché ako by si prial aby to bolo. Našťastie však nebol na mýtine sám. Len niekoľko sekúnd po ňom sa sa ukázala pekne početná skupinka vlkov, aj keď nie všetci boli vo veku dospelých. Čo asi v tejto situácii nebolo práve najvhodnejšie - keďže razom mali na krku ešte jedno vlča a adolescenta. Nicos akoby zabúdal, že to ešte nebolo tak dávno kedy on sám nebol úplne dospelým, a svoje vlastné myšlienky by v tom období len nepekne vysmial. ,,Hej počkaj, nemôžeš ale len tak-" snažil sa ešte presvedčiť vydru aby nakoniec zostala, no tá nemala evidentne na to jeho vyplakávanie čás. V rýchlosti pozrel na vlčicu, ktorá sa ponúkla byť pestúnkou - aspoň prinajhoršom mohol túto zodpovednosť hodiť na ňu. To si teda Nicos aspoň sám pre seba hovoril. Už si nebol zase až tak istý, či by skutočne mohol byť tak dobrý s deťmi ako si len myslel.
Nakoniec sa pred ním zastavilo jedno z vydriatok, alebo mu teda skôr venovalo o sekundu viac pozornosti ako všetky ostatné. ,,Ahoj! Ako sa voláš? Ja som Nico-aaasss," snažil sa mu predstaviť ryšavý vlk, no prišlo mu veľmi rýchlo uvedomiť si, že toto nebude fungovať. Malá vydra sa mu zasekla zubami o chvost, len pár sekúnd po tom čo sa... zneviditelnila? To si zo mňa robí niekto srandu? Už aj malá vydra ovláda mágiu lešpie ako ja? Nestíhal si pomaly ani nadávať, predtým ako sa rozbehol za vydraťom aby sa mu nestratilo. ,,Hneď som späť!" kričal za ostatním osadenstvom akonáhle sa rozbehol smerom späť k lesu.

Sarumen >
Nicove uši boli pevne nastražené, keď s naježenou srsťou vychádzal z lesa na menšiu planinu v strede ich územia. Počul hlasy - hlasy, ktoré neboli príliš spokojné a to ho trošku vyviedlo z miery. Jeho úloha bola chrániť územie svorky a teda ak sa niečo dialo, bola by to jeho chyba, nie? A síce on sám už ich kúzelnú vydru raz stretol, nebolo to dostatočné na to aby ju ihneď spoznal. Ticho teda našľapoval, keby náhodou ... ale ihneď ako mu padli žlté oči na vydru a jej vydriatka, z hrdla sa mu vydral spokojný povzdych. ,,Jéé ahojte. Vidím, že sa nám tu osadenstvo trochu rozrástlo," s kmitajúcim chvostom sa pobral ku skupinke a sledoval ako sa mláďatká čmatolia kdesi naokolo jeho nôh, mlátia sa a hryzú si do nôh. Proste veci, ktoré mláďatá robia. Alebo také niečo. Jar sa skutočne na ich lese podpísala - v Sarumene vĺčatá, na Mýtinke vydriatka. Aký bol len on nadšený! Znamenalo to teda aj, že má teraz ich les o to viac magických ochrancov? Alebo teda bude mať?

Tenebrae >
Sarumenský les síce možno pre všetkých nevoňal nejako extra špeciálne, no pre Nicosa áno. Nie len že mohol tento les nazývať svojim domov, on jeho domovom skutočne bol. Ihneď ako sa mu podarilo prekročiť hranicu lesa, srdce mu radostne poskočilo a aj on sám pridal do kroku. Laby pri svojom kluse do stredu lesa dvíhal vysoko - vedel lepšie ako sa vyrútiť hneď pri prvom stretnutí s nejakým konárom. Spomínal si ako, ešte počas svojich šteňacích mesiacov, sa spoločne s Danie rozhodli upratať menšiu čistinku medzi stromami. Ona to vlastne ani nebola tak úplne čistinka, ako skôr len miesto medzi štyrmi stromami. V tom čase, keď ešte poriadne nevideli vyššie ako z trávy, im všetko pripadalo akési veľké. A popreťahovať popadané vetvy na jednu kopu bola úloha, ktorej sa zhostili s odhodlaním. Či mali úspech bolo otázne, pravda ale bola, že v ten večer spali obaja akoby im niekto na viečka zavesil závažia.
Na tvári mu hral úsmev, keď prechádzal neďaleko úkrytu a pohľad mu zavadil na niekoho nového - vĺča, ktoré ako sa zdalo snáď robilo jednu z prvých výprav vo svojom živote. Zajasal - teda len vo svojej mysli, momentálne nemal čas sa zastaviť a pozdraviť, no urobí tak hneď ako sa mu podarí urobiť prácu, ktorú dlho odkladal. A možno sa konečne aj dozvie či Mitsuove slová ohľadne vlčiat boli opodstatnené. Nakoniec to nemohlo byť predsa len také zlé, nie?
> Mýtina

Esíčka >
Všelijako pokrútený potok sa čoskoro premenil na rieku počas toho ako si Nicos spokojne krútil chvostom do kroku. V diaľke sa mu črtal les a aj keď ho možno poriadne nevidel, cestu domov do Sarumenu poznal už snáď ako svoje vlastné laby. Veril by dokonca, že by sa tam dokázal dostať aj úplne poslepiačky! Samozrejme niečo podobné nikdy neskúšal a ani neplánoval, no nie na všetko čo si myslíte musíte mať nejaké dôkazy. Spokojne sa uškrnul, niekedy bola skutočná cesta životom byť tak trochu delulu a všetko bolo odrazu akési jednoduchšie. Najmä ak ste sa zbytočne nezaoberali úplnými detailmi. Pff, kto mal na to čas? Nicos rozhodne nie a ani si čas neplánoval tvoriť. Mal dôležitejšie starosti, na ktoré v poslednej dobe tak trochu kašlal a keď sa vráti do Sarumenu mal by sa na ne pozrieť.
Jeho práca ho bavila, o tom žiadna, avšak v poslednej dobe ju trošku zanedbával, keďže sa necítil príliš dobre. Avšak! Stretnutie s Mitsuom mu dosť dobre pomohlo a posunulo k tomu aby sa snažil zase o niečo viac. A prečo nakoniec nie? Však ak chce Mitsuovi niečo ukázať, malo by to vyzerať reprezentatívne.
> Sarumenský les

Hadí ocas >
Klamal by ak by povedal, že si na cestovanie osamote zvykol. Hlava ho stále ťahala k tomu aby niečo rozprával, no čo bolo pointov ak mu nemal kto odpovedať? A nie, ešte nebol tak ďaleko aby odpovedal sám sebe. Aj keď možno to bola len otázka času! Čo on vedel? Sestra by mu určite dokázala vyhodiť veľmi pekne na oči, aj keď ona to dokázala pri čomkoľvek. Stále ale vlk nedokázal pochopiť kam sa ryšavá vlčica podela a čo s ňou bolo. V rýchlosti vyhnal tieto myšlienky z hlavy, Danie sa dokázala o seba veľmi pekne postarať a s mágiou, ktorú si vydupala už ani nevedel u koho o ňu strach nemal. O koho mal strach bol on, čo bude robiť bez nej. Napokon ale len mykol plecami. Nemal moc na výber ako sa naučiť žiť svoj život sám, prípadne s nejakými kamarátmi. A keď už myslel na priateľov, možno by sa mohol poohliadnuť aj po Nickolasovi alebo Starovi.
Pridal teda spokojne do kroku, snažiac sa vyhýbať veľkým kalužiam vody, čo ešte zostali naokolo brehov drobnej riečky. Dobre vedel kam mal namierené a ako sa tam dostane. Teraz keď voda opadla jeho cesta bola voľná a on sa nemusel báť, že na neho z vody vyskočí nejaký sumec. Aj keď... to si jeden snáď nemohol byť istý skoro nikdy.
> Tenebrae

Ryšavá srsť sa mu lepila na telo a on sa cítil ak zmoknuté kura. nie žeby tak aj nevyzeral, našťastie sa však na seba nemusel pozerať. A v tomto momente bol aj rád, že jeho spoločnosť bola značne obmedzená na polomŕtve ryby v malých jazierkach zostatých po potope. Laby mu stále čľapkali po masách bahna a on sa snažil nejako nekrčiť nos - aspoň nemusel plávať, to bola jediná výhoda. Popravde ani nevedel, či by plávania bol vôbec schopný. Odkedy bol malým vĺčaťom sa k tejto činnosti nevrátil. Hlboká voda ho desila viac ako bol ochotný priznať a jediný kto o jeho probléme zatiaľ vedel bola Danie. Nakoniec možno bol aj rád, že sa táto informácia nejako po vlkoch neťahala. A predsa na nej potstivo pracoval! Pomaly ale pracoval. Ako sa vraví, každý krok je dobrý nech je akokoľvek malý. Hlavne nestáť na mieste.
Myšlienky mu v rýchlosti zacestovali späť k Mitsuovi. ,,Snáď sa aspoň jemu podarilo dostať domov v bezpečí predtým ako sa roztrhlo toto peklo. Ticho prekrútil očami a čľapkal sa ďalej smerom, ktorý vedel, že ho dostane priamo do Sarumenu, do bezpečia a najmä dúfal, že jeho les bude po tak silných dažďoch v poriadku.
> Esíčka

Náraz o ľad cítil takmer až v čeľustiach. Toto nebola zrovna časť lovu rýb, ktoré mal rád. Teda, asi nemal rád ani jednu časť, no veľmi rád sa predvádzal a rozhodne by si nenechal ujsť urobiť dojem na Mitsua. Ako by potom mohol ísť domov a pokojne spať? O pár krokov ustúpil dozadu aby uvoľnil miesto svojmu spoločníkovi, no nejako im to nepomohlo. Sivý vlk sa ho snažil napodobniť, pravda, urobil všetko presne tak ako mu ryšavec hovoril. No nejako... sa ľad ani nepohol. Ani trochu nepopukal a dokonca ani nezakvílil v snahe upozorniť ich, že čoskoro praskne pod ich labami. ,,No.. asi bola moc veľká zima a ... tu je málo vody, tak to zmrzlo viac ako na jazere kde som bola predtým," zamýšľal sa nad dôvodom ich neúspechu. Napokon sa s povzdychom posadil. Toto skutočne nevyšlo. ,,Inak ale, premýšľal som. Že by asi nebolo dobrý nápad priviesť niekoho cudzieho priamo k nám do svorky," pozrel na kamaráta svojimi žltými očami. ,,Čo keby sme sa dohodli, že sa stretneme niekde tu na tomto potoku keď povolí všetok ten sneh? A ja to dovtedy vybavím."

,,Moja sestra je tu tiež. U nás vo svorke, ale už som ju nejaké mesiace nevidel. Stala sa z nej liečiteľka a teraz sa cíti hrozne dôležito," odvetil v rýchlosti. On sám mal už vo svorke prácu čo bolo rozhodne chvályhodné, tak veľmi dôležito ako jeho sestra sa ale rozhodne necítil. Alebo ak áno, rozhodne sa to nehodlal si priznať. Minimálne nie teraz. ,,Zostatok zostal tam kde bol, mal by som sa im niekedy ísť ukázať, ale nejako ma to tam až tak neťahá," mykol ramenami a povzdychol si. Klamal by ak by povedal, že mali medzi sebou v rodine nejaký extra dobrý vzťah. Chvost mu spokojne kmital zo strany na stranu, keď ho Mitu vychvaľoval. Mal to rád, nebude klamať. Napokon dorazil ku kusu ľadu, ktorý vôbec nevyzeral nijako špeciálne v porovnaní s inými časťami ľadovej rieky. ,,Prvý krok je postaviť sa pevne na laby," začal vysvetľovať. Postavil sa sivému vlkovi čelom a laby roztiahol do obdĺžnikovej pózy tak aby mu zadné nohy poriadne podopierali telo. Nebolo možné aby sa mu v tomto momente podrazili laby a narazil si nos. Teda možné to bolo, ale - radšej nie. ,,Pripravený?" uškrnul sa na neho. ,,Keď si si istý, že to to správne miesto, jednoducho sa odrazíš a prednými labami vrazíš do ľadu!" pokračoval a rovno mu to aj predviedol. Ako taká líška, ktorá skáče do snehu.

Nicos sa snažil kráčať tak ako doteraz - teda predtým ako samu podarilo zošmyknúť úplne dolu k hladine vody. Až v tomto momente si uvedomil aké veľké šťastie mal, že sa pod ním ľad nepreboril. Aj keď pri tak ostrej zime mohol mať ľad pod ich labami aj niekoľko desiatok centimetrov. A pokiaľ nepukal, nemal sa ani jeden z nich čoho sa báť. ,,Uplávať? V takomto počasí?" smial sa nad jeho otázkou, avšak načrtala sa aj ďalšia. Veril Nicos skutočne že všetka voda bola zamrznutá? Ak kde zmizol jeho strach? Či ten v skutočnosti exitoval len vtedy keď blízkosť vodnej hladiny nebola prekazená hrubou zábranou? Nakoniec to ale bolo jedno. ,,Heh, ale áno. Minulý rok sme so sestrou tiež takto po jazerách behali a našli jednu rybu primrznutú," obzrel sa na Mitsua a popri tom mu podkĺzla jedna z predných nôh. Rýchlo sa teda otočí a snaží sa tváriť že sa nič nestalo, že to bolo zamýšľané. Čo samozrejme Mitsua rozhodne neprekabáti, no to bolo už o niečom inom. ,,Ale dostať sa k nemu cez vrstvu ľadu bol fakt boj. Som prekvapený, že som si vtedy nerozštiepil kosť v predných labách, keď sme sa pokúšali preraziť tú prekážku.." pokračoval, no teraz s pohľadom upretým dopredu. ,,Popravde som ale väčším fanúšikom zajacov ako rýb, nebudem klamať."